Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. október 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/338/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110219877
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1110219877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov
senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľa: B.. B. W. O..,
bytom L. X, K., proti odporcovi: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky,
so sídlom Dobrovičova 12, Bratislava, o zaplatenie 45.223 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2. apríla 2012, č.k. 25C 65/2010-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdzuje.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi istinu vo
výške 40.830 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 872 eur od 10.01.2008 do
zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.02.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.03.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur
od 10.04.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.05.2008 do zaplatenia,

vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.06.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy
1.786,50 eur od 10.07.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.08.2008
do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.09.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.10.2008 do zaplatenia, vo výške 7,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur
od 10.11.2008 do zaplatenia, vo výške 5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.12.2008 do zaplatenia, vo
výške 10,5 % ročne zo sumy 1.786,50 eur od 10.01.2009 do zaplatenia, vo výške 10, % ročne zo sumy
1.843,50 eur od 10.02.2009 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.03.2009

do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.04.2009 do zaplatenia, vo výške 9
% ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.843,50 eur
od 10.06.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.07.2009 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.08.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy
1.843,50 eur od 10.09.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 1.843,50 eur od 10.10.2009 do
zaplatenia, a vo výške 9 % ročne zo sumy 1.843.50 eur od 10.11.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní

od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšnej časti návrh navrhovateľa zamietol. Navrhovateľovi nepriznal
náhradu trov konania, a odporcovi nepriznal náhradu trov konania v súvislosti so zastavením konania
v časti o zaplatenie 100 eur.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že odporca rozhodnutím o zmene
štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 12.12.2007, č. 37411/2007 odvolal navrhovateľa z
funkcie predstaveného - riaditeľa odboru rastlinných komodít podľa ust. § 31 ods. 2 zák. č. 312/2001Z.z., a následne rozhodnutím zo dňa 13.12.2007, č. 37465/2007 s ním podľa ust. § 40 ods.
2 písm. b) zák. č. 312/2001 Z.z. skončil štátnozamestnanecký pomer. Na odvolanie navrhovateľa
vedúci služobného úradu odporcu dňa 19.02.2008 rozhodnutím č. 37465/2007 odvolanie navrhovateľa

voči rozhodnutiu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zamietol a prvostupňové rozhodnutie
ako vecne správne potvrdil. Krajský súd v Bratislave v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
odporcu rozsudkom č.k. 3S 75/2008-51 zo dňa 10.11.2009 rozhodnutie odporcu č. 37465/2007 zo
dňa 19.2.2008, ako aj prvostupňové rozhodnutie č. 37465/2007 zo dňa 13.12.2007 podľa ust. § 250j
ods. 3 O.s.p. zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutím Ministerstva financií SR č.

1725/2007-23 zo dňa 14.12.2007 bol navrhovateľ vymenovaný do dočasnej štátnej služby počnúc
od 15.12.2007, do funkcie hlavný štátny radca, odbor štátnej služby 2.02 Financie, s tým, že mu
prislúcha funkčný plat mesačne vo výške 757,49 eur (22.820,- Sk), a počnúc od 01.01.2008 vo výške
780,39 eur (23.510,- Sk). Ministerstvo obrany SR rozhodlo dňa 18.02.2008 pod č. OÚ-11-62/2008 o
zmene štátnozamestnaneckého pomeru navrhovateľa, a jeho trvalom preložení do služobného úradu
Ministerstva obrany SR na funkciu generálny štátny radca - poradca ministra obrany s účinnosťou od

18.02.2008, od ktorého dňa navrhovateľovi prislúchal funkčný plat mesačne vo výške 1.752,97 eur
(752.810,-Sk)spolusnáhradouzapohotovosťvovýške99,58eur(3.000,-Sk),počnúcod01.01.2009vo
výške 1.789,50 eur spolu s náhradou za pohotovosť vo výške 100 eur, od 01.11.2009 vo výške 1.854,50
eur a náhradou za pohotovosť vo výške 100 eur a od 01.01.2010 vo výške 1.864,50 eur a náhradou za
pohotovosť vo výške 100 eur. Po obdržaní rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.11.2009,

vyzval odporca navrhovateľa listom zo dňa 22.12.2009, aby sa dostavil na služobný úrad za účelom
doriešenia záležitostí súvisiacich s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa
výpočtu predpokladanej výšky funkčného platu navrhovateľa za obdobie od 14.12.2007 do 11.1.2010
predloženého odporcom by navrhovateľovi patril v pracovnej pozícii predstavený - riaditeľ odboru
funkčný plat v období do 31.12.2007 vo výške 1.745,50 eur, od 01.01.2008 do 31.12.2008 vo výške

1.786,50 eur, od 01.01.2009 do 31.10.2009 vo výške 1.843,50 eur, ktorá suma zodpovedala aj výške
jeho osobného platu v období do 10.01.2010. Počnúc od 11.01.2010 bol navrhovateľ trvalo preložený
do služobného úradu Ministerstva obrany SR, na základe dohody o zmene štátnozamestnaneckého
pomerumedzivedúcimslužobnéhoúraduodporcuavedúcimslužobnéhoúraduMinisterstvaobranySR.

Vychádzal z navrhovateľom odvodzovaného nároku od ust. § 44 v spojení s § 131 zák. č. 312/2001 Z.z.,

ktorého použitie mal za obligatórne, a tvrdil, že odporca sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti uhradiť
mu funkčný plat, vyplývajúcej z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko ust.
§ 44 zák. č. 312/2001 Z.z. neobsahovalo moderačné právo o možnosti zníženia funkčného platu, mal
za to, že nie je rozhodujúce, či sa po skončení štátnozamestnaneckého pomeru s odporcom zamestnal
na inom orgáne štátnej správy a poberal funkčný plat. Za dátum vzniku povinnosti odporcu vyplatiť mu

sumu funkčného platu považoval dátum nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 10.11.2009 vo veci sp. zn. 3S 75/2008. Obdobie, za ktoré žiadal výplatu funkčného
platu, vymedzil v priebehu konania od 15.12.2007 do 10.01.2010, a nerozporoval sumu funkčného platu
vyčíslenú odporcom, a to v období od 01.01.2008 do 31.12.2008 vo výške 1.786,50 eur, v období
od 01.01.2009 do 31.10.2009 vo výške 1.843,50 eur a v období od 01.11.2009 do 31.12.2009 vo

výške 1.843,50 eur. Za mesiac december 2007 žiadal vo vzťahu k príslušenstvu priznať len sumu 872
eur a za mesiac január 2010 len sumu 505 eur. Úroky z omeškania požadoval z jednotlivo stanoveného
funkčného platu od 9.-teho dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Odporca tvrdil, že na daný prípad
je potrebné aplikovať ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z., a to aj s poukazom na stanovisko Ministerstva
práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 27.01.2010, v ktorom predmetné ministerstvo uviedlo, že so

zreteľom na ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. po právoplatnom rozhodnutí súdu, ktorým zrušil rozhodnutia
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, treba právny stav trvania štátnozamestnaneckého pomeru
riešiť podľa existujúcej právnej úpravy. Vychádzajúc z tohto stanoviska a s poukazom na funkčný plat
navrhovateľa na Ministerstve financií SR a Ministerstve obrany SR, ktorý bol vyšší ako by navrhovateľ
dosiahol u odporcu, zastával názor, že voči navrhovateľovi nemá záväzok z titulu neplatného

skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Ohľadom uplatneného príslušenstva mal za to, že jeho
povinnosť platiť úroky z omeškania z mesačného funkčného platu by mu vznikla až právoplatnosťou
rozhodnutia súdu v tomto konaní.

Takto zistený skutkový stav posúdil právne podľa ust. § 55 a § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. a ust. § 44,
§ 125 ods. 1 a 2, a § 141 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z.z.. Skonštatoval, že medzi účastníkmi konania

nebolo sporné, že odporca neplatne ukončil s navrhovateľom štátnozamestnanecký pomer, pričom ztohto titulu sa navrhovateľ domáhal voči nemu výplaty funkčného platu, ktorý by mu inak patril, nebyť
zrušenia rozhodnutí odporcu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru Krajským súdom v Bratislave.
Navrhovateľ výšku odporcom určeného funkčného platu, ani obdobie, ktoré mal pokrývať, nerozporoval,

a nenamietal ani výšku funkčných platov, ktoré mu mali byť v každom kalendárnom mesiaci vyplatené,
a z ktorých následne vyvodzoval uplatnené príslušenstvo. Uzavrel, že medzi účastníkmi konania tak
nebola sporná suma funkčného platu vo výške 45.112 eur za obdobie od 15.12.2007 do 10.1.2010, ktorá
bynavrhovateľovipatrila,akbysnímodporcaneskončilneplatneštátnozamestnaneckýpomer.Spornou
medzi účastníkmi konania ostala otázka základu, od ktorého navrhovateľ odvodzoval svoj nárok, a to,

či je potrebné na daný vzťah aplikovať právnu úpravu ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. tak ako tvrdil
navrhovateľ, alebo právnu úpravu ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ako namietal odporca. Na zistený
skutkový stav potom aplikoval oba právne predpisy, každý v časti žalovaného nároku.

Vyhodnotil,žeust.§131zák.č.400/2009Z.z.,zakotvujúcevkonanívoveciachštátnozamestnaneckého
pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 postup podľa predpisov platných do 31. októbra 2009,
upravuje použitie procesnoprávnych noriem na konania vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru,

keď je z neho zrejmé, že podľa zákona č. 312/2001 Z.z. nepatrilo rozhodovanie vo veciach vzniku,
zmeny a zániku štátnozamestnaneckého pomeru do právomoci súdov, ako to je tomu podľa v
súčasnosti platného zákona č. 400/2009 Z.z.. Podľa predchádzajúcej právnej úpravy rozhodovali
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru správne orgány aplikujúc procesné ustanovenia zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a právoplatné rozhodnutia správnych orgánov preskúmavali na

podklade podanej žaloby podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku súdy v rámci tzv. správneho
súdnictva. Predmetné ustanovenie ust. § 131 zákona č. 400/2009 Z.z, teda neupravovalo hmotnoprávne
nároky, vyplývajúce z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ale aplikáciu procesných
predpisov,ktorésamajúpoužiťprávenatiekonaniavoveciachštátnozamestnaneckéhopomeru,začaté
a neskončené pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., teda pred 1. novembrom

2009. Pokiaľ ide o hmotnoprávne nároky vyplývajúce z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, uviedol, že v právnom poriadku Slovenskej republiky platí všeobecný zákaz spätného
pôsobenia právnych predpisov alebo ich ustanovení, ktorý možno odvodiť z článku 1 Ústavy Slovenskej
republiky, keďže Slovenská republika je právnym štátom. K imanentným znakom právneho štátu
neodmysliteľnepatríajpožiadavkaprávnejistotyaochranydôveryobčanovvprávnyporiadok,súčasťou

čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. V
právnom poriadku Slovenskej republiky teda platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval
na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
spätným pôsobením nového právneho predpisu, alebo niektorého jeho ustanovenia. V tejto súvislosti
poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/95. Poukázal na to, že s

inštitútom právnej istoty v právnom štáte úzko súvisí aj požiadavka zachovania legálne nadobudnutých
práv (nárokov), čo vo všeobecnom vyjadrení znamená, že nikomu nemožno odňať riadnym spôsobom
nadobudnuté práva (nároky) na základe neskoršie vydaného právneho predpisu, resp. tieto obmedziť ex
tunc, t.j. do minulosti (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95). S princípom právnej istoty súvisí
aj požiadavka legitimity očakávaní, ktorej účelom je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným

mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali
(nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/04).

Vychádzajúc z vyššie uvedených princípov právneho štátu dospel k záveru, že zákon č. 400/2009
Z.z. sa síce vzťahuje aj na právne vzťahy vzniknuté pred jeho účinnosťou (pred 01.11.2009), a preto
navrhovateľa treba považovať za štátneho zamestnanca podľa jeho ustanovení, avšak pokiaľ išlo o

vznik týchto vzťahov a nároky z nich plynúce, tie treba spravovať podľa predpisov platných v čase ich
vzniku. Navrhovateľ, s ktorým odporca dňa 14.12.2007 neplatne skončil štátnozamestnanecký pomer
podľa zákona č. 312/2001 Z.z. legitímne očakával, že tak samotné konanie o preskúmanie rozhodnutia
odporcu, ako aj jeho výsledok sa budú spravovať normami zákona č. 312/2001 Z.z., a následná
satisfakcia v podobe výplaty funkčného platu bude deklarovaná ust. § 44 predmetného zákona bez

akéhokoľvek obmedzenia. Mal potom za to, že zmenou právnej úpravy (od 01.11.2009) zakotvujúcej
obmedzenia pri výplate funkčného platu, nemôže byť navrhovateľ na svojom hmotnoprávnom nároku a
legitímnom očakávaní poškodený. Preto sa nestotožnil s argumentáciou odporcu o aplikácii ust. § 55
zák. č. 400/2009 Z.z. na celé obdobie, za ktoré navrhovateľovi patrila výplata funkčného platu. V tejto
súvislosti dospel k záveru, že všeobecný princíp zákazu spätnej pôsobnosti právnych noriem a princípu

právnej istoty sa vzťahuje len na tie hmotnoprávne nároky navrhovateľa na výplatu funkčného platuvzniknuté jednotlivo v každom kalendárnom mesiaci počnúc od 15.12.2007 ako účastníkmi ustáleného
dátumu na jeho výplatu, až do nadobudnutia účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., teda do 31.10.2009,
keďže tieto nároky vznikli počas obdobia platnosti a účinnosti zákona č. 312/2001 Z.z..

Na nároky navrhovateľa na výplatu funkčného platu vzniknuté od 01.11.2009, už ustanovenia zákona
č. 312/2001 Z.z. neaplikoval, nakoľko s účinnosťou od 01.11.2009 sa právny predpis zmenil, a
dovtedy účinné ust. § 44 bolo nahradené ustanovením § 55 zákona č. 400/2009 Z.z., ktoré pre
prípad neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru už zohľadňovalo, či príslušný štátny
zamestnanec v rozhodnom období vykonával prácu podľa zákona o štátnej službe alebo vo verejnom

záujme na inom služobnom úrade, a v takom prípade určovalo štátnemu zamestnancovi na výplatu
sumu rozdielu medzi obdržaným funkčným platom a tým, na ktorý by mu vznikol nárok nebyť neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Vyhodnotil, že vzhľadom na zmenu právnej úpravy sa
navrhovateľ za účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z. už nemohol dovolávať princípu dôvery v úpravu
zákona č. 312/2001 Z.z., a preto aplikoval v období od 01.11.2009 a nasledujúcom ust. § 55 zákona
č. 400/2009 Z.z.. Nakoľko navrhovateľ v období od 01.11.2009 vykonával štátnu službu na služobnom

úrade Ministerstva obrany SR, kde dosiahol funkčný plat spolu vo výške 4.542,70 eur, ktorý bol v
porovnaní s funkčným platom, ktorý by mu patril u odporcu, ak by s ním nebol neplatne skončený
štátnozamestnanecký pomer, vyšší (keďže odporca mal navrhovateľovi vyplatiť za totožné obdobie
funkčný plat v celkovej výške 4.282 eur), dospel k záveru, že navrhovateľovi za obdobie od 01.11.2009
do 10.1.2010 podľa § 55 zákona č. 400/2009 Z.z. nárok na výplatu funkčného platu nevznikol, a preto v

tejto časti návrh aj s príslušenstvom ako nedôvodný zamietol. Navrhovateľovi potom titulom neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru priznal nárok na výplatu funkčného platu len za obdobie od
15.12.2007do31.10.2009,čopredstavujepriznanúistinuvovýške40.830eur,keďvychádzalzozákladu
- funkčného platu, ktorého výška medzi účastníkmi konania za celé obdobie nebola sporná (45.112 eur),
od ktorého odpočítal funkčný plat požadovaný navrhovateľom za mesiace november, december 2009

(po 1.843,50 eur) a január 2010 (595 eur), spolu 4.282 eur.

Na navrhovateľom požadovaný úrok z omeškania jednotlivo z každého mesačného funkčného platu
aplikoval ust. § 149 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z.z. (podľa ktorého sa na štátnozamestnanecký pomer
štátnych zamestnancov použijú primerane v ňom uvedené ustanovenia zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ust. § 517 ods. 1 a 2 Obč. zák. a ust.

§ 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Poukázal na to, že v zmysle ustanovení zákona č.
312/2001 Z.z. sa na štátnozamestnanecký pomer aplikujú aj ustanovenia § 129 až §132, § 136
až §141 Zákonníka práce upravujúce splatnosť mesačnej mzdy, resp. v danom prípade funkčného
platu, a to pozadu za mesačné obdobie najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca,
ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak. Z uvedeného vyvodil, že

splatnosť náhrady mzdy je stanovená právnym predpisom, príp. kolektívnou zmluvou, a rozsudok súdu,
priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má len deklaratórnu povahu,
t.j. potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti. Zákon č. 312/2001 Z.z. obsahoval v ust. § 44
automatickú úpravu náhrady funkčného platu v prípade neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, keď zamestnancovi v takom prípade vznikol nárok na výplatu funkčného platu na základe

rozhodnutia súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Vzhľadom na
to pri aplikácii § 149 zákona č. 312/2001 Z.z. v spojení s § 129 a nasl. Zákonníka práce priznal
navrhovateľovi úroky z omeškania z každej jednotlivo určenej sumy funkčného platu, s ktorého výplatou
sa odporca dostal do omeškania. Splatnosť funkčného platu odvodil od 9-teho dňa v príslušnom
kalendárnom mesiaci, nakoľko tento dátum splatnosti funkčného platu nebol medzi účastníkmi konania

sporný, keď mal za to, že až nasledujúcim dňom po splatnosti funkčného platu (od 10-teho dňa) sa
odporca dostal s výplatou funkčného platu do omeškania. Rešpektoval tiež splatnosť funkčného platu
mesačne pozadu, a nie v príslušnom kalendárnom mesiaci ako si uplatňoval navrhovateľ, a zohľadnil
maximálnu výšku zákonom stanoveného úroku z omeškania. Odporcu potom zaviazal na zaplatenie
úroku z omeškania z jednotlivých priznaných náhrad mesačných funkčných platov, od 10- teho dňa

nasledujúceho kalendárneho mesiaca po splatnosti mzdy v zákonom stanovenej výške, a vo zvyšnej
časti nárok navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, keď zamietol aj úrok z omeškania prevyšujúci
zákonom prípustnú hranicu (v mesiaci október 2008 a november 2008). Nestotožnil s argumentáciou
odporcu, že navrhovateľovi vznikol nárok na úrok z omeškania až od rozhodnutia súdu v prejednávanej
veci, keď poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 116/2008, v ktorom Najvyšší súd

vyhodnotil ako nesprávny právny názor, že náhrada mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomerunie je splatná mesačne v každom kalendárnom mesiaci, ale len ako celok a že splatnosť takejto náhrady
mzdy nemôže nastať skôr, než o nej rozhodol súd. Z uvedeného záveru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky potom odvodil aj nesprávnosť argumentácie odporcu ohľadne úroku z omeškania.

O trovách konania rozhodol podľa 142 ods. 2 O.s.p., pričom ich náhradu navrhovateľovi nepriznal,
nakoľko si ju v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil a zo súdneho spisu mu trovy nevyplynuli. O trovách
konania súvisiacich so zastavením konania o návrhu týkajúceho sa zaplatenia sumy 111 eur, rozhodol
podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., a odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil návrhom.

Proti vyhovujúcej časti tohto rozsudku podal včas odvolanie odporca, a žiadal ho v napadnutej časti
zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Nesúhlasil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa

dôvodiac, že na posudzovanú vec bolo potrebné na celé obdobie aplikovať ust. § 55 zák. č. 400/2009
Z.z.. Mal za to, že z citácie ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. vyplýva, že ak navrhovateľ dosahoval v
žalovanom období vyšší príjem ako by mal u odporcu, čo bolo v konaní aj preukázané, nie je žiadny
právny dôvod na to, aby mu odporca uhrádzal akúkoľvek náhradu funkčného platu. Zastával názor, že
rovnako ako súd prvého stupňa postupoval pri náhrade funkčného platu za obdobie od 01.11.2009 do

11.01.2010, keď aplikoval ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z., mal postupovať za celé žalované obdobie.
Zdôraznil, že ak súd prvého stupňa v časti návrhu navrhovateľa vyhovel, posudzujúc jeho nároky podľa
ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z., aplikoval na vec nesprávny právny predpis.

Navrhovateľ odvolanie nepodal, a vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu žiadal rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny, keď mal za to, že súd prvého stupňa na základe

dostatočne vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec aj správne právne
posúdil. Poukázal na to, že odporca s ním neplatne ukončil štátnozamestnanecký pomer, čo vyplýva
z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 75/2008 zo dňa 10.11.2009. Týmto momentom mu
preto voči odporcovi vznikol nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z.. Vyjadril názor,
že vzhľadom na skutočnosť, že v správnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp.

zn. 3S 75/2008 bol aplikovaný zák. č. 312/2001 Z.z., s poukazom na zákaz retroaktivity a požiadavku
právnej istoty, dôvery v právny poriadok, ako i na požiadavku legálne nadobudnutých práv, postupoval
súd prvého stupňa správne, keď ním žalovaný nárok v časti posúdil podľa ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z..

Odvolací súd preskúmal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania odporcu, teda vo
vyhovujúcej časti, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k

záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne
správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje.

Podľa ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto
zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával
inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby,

za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi
tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť.

Podľa ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z. v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom
pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra 2009.

Podľa ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. ak je podľa právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej. Za čas
odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do
štátnej služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru.Podľa ust. § 125 ods. 1 a 2 zák. č. 312/2001 Z.z. konanie vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru
sa vzťahuje na veci týkajúce vzniku, zmeny a skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Na konanie
podľa odseku 1 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ust. § 141 ods. 1 zák. č. 312/2001 Z.z. právoplatné rozhodnutia vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru podľa tohto zákona sú preskúmateľné súdom.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady, majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého vyhovujúceho výroku
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi funkčný plat

za obdobie od 15.12.2007 do 31.10.2009 s príslušenstvom, posúdiac nárok navrhovateľa podľa ust. § 44
zák. č. 312/2001 Z.z.. Pokiaľ odporca v odvolaní namietal, že napadnutý výrok rozhodnutia spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci, dožadujúc sa právneho posúdenia podľa ust. § 55 zák. č. 400/2009
Z.z., odvolací súd uvádza, že odporca v odvolaní len zopakoval svoje tvrdenia, už uvedené v konaní
pred súdom prvého stupňa, pričom neuviedol žiadnu argumentáciu, s ktorou by sa nebol súd prvého

stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal. V tejto súvislosti považuje odvolací
súd za potrebné zdôrazniť, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil tak,
ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa podrobne zaoberal argumentáciou oboch účastníkov
konania, vysporiadal sa so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli
pre právne posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, pričom dôkladne vysvetlil svoje úvahy, na ktorých

založil právne posúdenie veci. Svojím odôvodnením tiež zodpovedal všetky účastníkmi nastolené otázky
ohľadne právneho posúdenia nároku navrhovateľa na funkčný plat za obdobie od 15.12.2007 do
31.10.2009, a všetky svoje závery ako i právny názor vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožňuje so všetkými závermi, ku ktorým prvostupňový súd vo svojom rozsudku
dospel, osobitne so záverom, že navrhovateľom žalované nároky na výplatu funkčného platu, ktoré

vznikli pred zmenou právnej úpravy od 01.11.2009 zákonom č. 400/2009 Z.z., zakotvujúcej obmedzenia
pri výplate funkčného platu, je potrebné posúdiť podľa dovtedy platného a účinného zákona č. 312/2001
Z.z., keďže navrhovateľ nemôže byť na svojom hmotnoprávnom nároku a legitímnom očakávaní
poškodený. Je totiž nepochybné, že navrhovateľ bol s odporcom v štátnozamestnaneckom pomere,
ktorý vznikol a bol následne zo strany odporcu neplatne skončený za účinnosti zákona č. 312/2001

Z.z., preto aj hmotnoprávne nároky navrhovateľa na výplatu funkčného platu, plynúce z neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, vzniknuté jednotlivo v každom kalendárnom mesiaci, je
potrebné posúdiť podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Z uvedeného potom plynie, že ak súd
prvého stupňa posúdil nároky navrhovateľa na výplatu funkčného platu za obdobie od 15.12.2007 do
nadobudnutia účinnosti zákona č. 400/2009 Z.z., teda do 31.10.2009, podľa zákona č. 312/2001 Z.z.,

posúdil vec po právnej stránke správne, keďže tieto nároky vznikli počas obdobia platnosti a účinnosti
citovaného zákona (a to priamo z ust. § 44). Výklad, preferovaný odporcom, teda aplikácia ust. § 55
zákona č. 400/2009 Z.z. na nároky navrhovateľa vzniknuté pred účinnosťou zákona č. 400/2009 Z.z.,
by bol za absencie prechodných ustanovení, týkajúcich sa hmotnoprávnych nárokov, vzniknutých pred
jeho účinnosťou, retroaktívny, ústavne nekonformný a teda neprípustný.

Hmotnoprávne nároky štátnych zamestnancov, ktoré vznikli z neplatného skončenia ich
štátnozamestnaneckého pomeru upravovalo ust. § 44 zák. č. 312/2001 Z.z. tak, že za čas odo
dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia do štátnej
služby patrí štátnemu zamestnancovi funkčný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Citované ust. § 44 bolo zmenou zákona s účinnosťou od

01.11.2009 nahradené ustanovením § 55 zák. č. 400/2009 Z.z., ktoré pre prípad neplatného skončeniaštátnozamestnaneckého pomeru už zohľadňovalo, či príslušný štátny zamestnanec v rozhodnom
období vykonával prácu podľa zákona o štátnej službe alebo vo verejnom záujme na inom služobnom
úrade, a v takom prípade určovalo štátnemu zamestnancovi na výplatu sumu rozdielu medzi ním

obdržaným funkčným platom a tým, na ktorý by mu vznikol nárok nebyť neplatného skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru. Z uvedeného vyplýva, že nový zákon č. 400/2009 Z.z. upravuje v ust.
§ 55 nárok na výplatu funkčného platu (ako i výšku výplaty funkčného platu) zamestnancovi, s ktorým bol
neplatne skončený štátnozamestnanecký pomer odlišne od predchádzajúceho zákona č. 312/2001 Z.z..

Retroaktivita (spätná účinnosť) je taká vlastnosť právnej normy, ktorá spočíva v tom, že daná norma

určitým spôsobom pôsobí v minulosti a priamo alebo nepriamo svojím adresátom stanovuje práva
a povinnosti vo vzťahu k obdobiu, kedy ešte nemali možnosť sa s jej obsahom zoznámiť. Zákaz
retroaktivity vyjadruje záujem na zachovaní istoty už existujúcich právnych vzťahov v prípade ich novej
právnej úpravy. Ide najmä o to, aby sa už nadobudnuté práva a nároky v dôsledku novej právnej úpravy
nemohli odňať a aby sa podľa novej právnej úpravy neposudzovali právne skutočnosti a právne vzťahy
vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy. Aj keď táto zásada má väčší význam v trestnom práve,

zákaz (pravej) retroaktivity v slovenskom súkromnom práve sa plne rešpektuje. Vo všeobecnosti sa
pripúšťa len tzv. nepravá retroaktivita, pri ktorej o spätnú účinnosť ani nejde. Nepravou retroaktivitou je
myslené také pôsobenie právnej normy, že norma, ktorá je platná a účinná, sa novelizuje alebo deroguje
prijatím inej právnej normy, dôsledkom čoho je potrebné od reálnej účinnosti neskoršej právnej normy
postupovať v jej intenciách. Nepravá retroaktivita teda nepôsobí do minulosti a na rozdiel od pravej

retroaktivity, práva a povinnosti získané v minulosti toleruje a nesnaží sa určovať, čo v minulosti malo
alebo nemalo byť. Pri nepravej retroaktivite sa tak obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej
úpravy bude posudzovať podľa tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu
pred účinnosťou novej právnej úpravy, sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy, čo v prípade pravej
retroaktivity rešpektované byť nemusí.

AkoužuviedolsúdprvéhostupňaspoukazomnanálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.PL.
ÚS 36/95 „k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej
istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho)
pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ten, kto konal, resp. postupoval na základe
dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný

spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia“. Ústavný súd Českej
republikyvyslovilnázor,že„jepovinnosťouštátnychorgánovprirozhodovaníoprávnejpozíciijednotlivca
postupovať v súlade s požiadavkami kladenými na právny štát. K nim patrí požiadavka, podľa ktorej štát
môže vyžadovať od fyzických a právnických osôb správanie, ktorého pravidlá sú stanovené a vyhlásené
vopred. Iný postup, ak k tomu neexistujú zvlášť závažné dôvody, znamená porušenie princípu právnej

istoty a ochrany dôvery v právo“. V demokratickom právnom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako
materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného ustanovenia spôsobom, ktorý odporuje
niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Povinnosť súdov nachádzať právo neznamená len
vyhľadávať priame, konkrétne a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a
formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem, ústavných

zásad, ustanovení Listiny základných práv a slobôd a záväzkov plynúcich z medzinárodných zmlúv. V
spojení s týmito zásadami sa formovala doktrína ústavne konformného výkladu, podľa ktorej z mnohých
mysliteľných výkladov zákona je potrebné v každom prípade použiť len taký výklad, ktorý rešpektuje
ústavné princípy (ak je taký výklad možný), t.j. aj princíp zákazu retroaktivity právnych noriem. Súd
prvého stupňa sa vyššie uvedenými zásadami pri výklade relevantných ustanovení zákona č. 400/2009

Z.z. riadil.

Princíp, že právne normy nepôsobia spätne, je v právnej norme upravený v prechodných alebo
záverečných ustanoveniach, pričom tento princíp sa uplatňuje aj v prípade, ak zákon túto otázku
výslovne nerieši, a v takomto prípade sa vychádza z toho, že právne normy z ktorých sa dotknutý
právny predpis skladá, nepôsobia spätne a pri interpretácii sa uplatňuje princíp aretroaktivity. V tejto

súvislosti možno konštatovať, že pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zákona č. 400/2009 Z.z. zrejmé,
akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, je potrebné
použiť taký výklad právnej normy, rešpektujúc ústavné postuláty, ktorý je zhodný s princípmi právneho
štátu, t.j. dosiahnuť také riešenie, ktoré dôsledne rešpektuje všeobecný zákaz retroaktivity. Pokiaľ ideo časovú pôsobnosť noriem civilného procesného práva, táto je vybudovaná na zásade, že procesné
normy nadobúdajú pôsobnosť dňom svojej účinnosti. Problematiku začatých a neskončených konaní,
ako aj účinky vykonaných procesných úkonov riešia prechodné ustanovenia. Zákon č. 400/2009 Z.z. ju

vyriešil v ust. § 131 zák. č. 400/2009 Z.z., podľa ktorého sa v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 postupuje podľa predpisov platných do 31. októbra
2009, a teda upravil aplikáciu procesných predpisov, ktoré sa majú použiť na konania vo veciach
štátnozamestnaneckého pomeru, začaté a neskončené pred dňom nadobudnutia účinnosti zákona
č. 400/2009 Z.z.. Zákon č. 400/2009 Z.z. však neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia, týkajúce

sa hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
Pokiaľ za tohto stavu (keď ust. § 55 zák. č. 400/2009 Z.z. je hmotnoprávnym ustanovením, kedy v
prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že daný právny vzťah a nároky z neho vzniknuté, sa
majú posudzovať podľa doterajšieho právneho predpisu) súd prvého stupňa posúdil po právnej stránke
nároky navrhovateľa na výplatu funkčného platu za obdobie od 15.12.2007 do nadobudnutia účinnosti
zákona č. 400/2009 Z.z., teda do 31.10.2009, podľa zákona č. 312/2001 Z.z., posúdil vec po právnej

stránke správne rešpektujúc princípy právneho štátu zakotvené v Ústave SR, teda zákaz retroaktivity
právnych noriem.

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené s právnymi závermi súdu prvého stupňa v plnom rozsahu
stotožnil a v podrobnostiach na tieto poukazuje za využitia ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Dospel totiž k
záveru, že vzhľadom na správne a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku by bola ďalšia

argumentácia odvolacieho súdu len opakovaním záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 ods. 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p..
a úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu

neuplatnil návrhom.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.