Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/472/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7811211444
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Bodnárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7811211444.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Bodnárovej a sudcov

JUDr. Ota Jurča a JUDr. Miroslava Sogu vo veci žalobcu: G. C., L.. XX. XX. XXXX, J. I. L. P.Ň. XXX,
zast. advokátom JUDr. Ladislavom Csákóm, Advokátska kancelária Rožňava, Hviezdoslavova 4, proti
žalovanému: Travel Service, a. s., Česká republika, Praha 5, Janáčkovo nábř. 59/138, IČO: 25 663
135, zast. advokátom Mgr. Tomášom Rybárom, Advokátska kancelária Čechová&Partners, Bratislava,
Štúrova 4, o 400 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, č.k.
12C/6/2012-113 z 20.6.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom, okrem výroku dopĺňacieho rozsudku o

trovách konania.

Z r u š u j e dopĺňací rozsudok vo výroku o trovách konania.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom vyhovel žalobe, zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 400 € s ročným
úrokom z omeškania vo výške 9 % od 11.11.2011 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 285,52
€, takisto v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu.

Pri rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca na základe zmluvy o obstaraní zájazdu č. 103009735,
uzavretej s Cestovnou kanceláriou KARTAGO TOURS a.s. si objednal zájazd do Tuniska. Z pripojenej
letenky s názvom „Komplexné odbavenie“ rezervačné číslo 103009735, vystavenej spoločnosťou

KARTAGO TOURS, zistil, že letenka sa vzťahovala na let z Bratislavy do Tuniska - Djerba, pričom odlet
z Bratislavy bol 5.7.2011. Z potvrdenia o meškaní letu vystaveného 5.7.2011 zistil, že spoločnosť Letisko
M.R.Štefánika - Airport Bratislava a.s. potvrdilo, že linka 6D 196 spoločnosti Travel Service, na trase
Bratislava - Djerba, s pravidelným odletom 13.15 hod. dňa 5.7.2011 bola zmeškaná s predpokladaným
odletom o 21.40 hod.

Na základe vykonaného dokazovania s poukazom na článok 7 bod 1 písm. b/ Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 (ďalej len Nariadenie) dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne
domáhal náhrady v zmysle tohto článku, pretože v danom prípade došlo k meškaniu letu oproti pôvodne

plánovanému odletu o 8.25 hod.. Pri posudzovaní dôvodnosti uplatneného nároku dospel k záveru, žeje dôvodné priznanie práva na náhradu v zmysle článku 7 aj v prípade, ak nedošlo k zrušeniu letu, ale
došlo k meškaniu letu viac ako 3 hodiny. K tomuto záveru dospel prihliadajúc na výklad Súdneho dvora
súvisiaci s prejudiciálnymi otázkami v spojených veciach C 402/2007 a C - 432/2007, ako aj spojených

veciach C -581/2010 a C - 629/2010, v ktorých bol podaný výklad oprávnenosti cestujúcich domáhať sa
práva na náhradu upravenej v článku 7 Nariadenia, aj v prípadoch, ak let má meškanie a z toho dôvodu
bola cestujúcim spôsobená 3-hodinová alebo dlhšia časová strata, t.j., že dorazia do ich cieľového
miesta po 3 hodinách alebo viac po čase príletu, ktorý pôvodne stanovil letecký dopravca. Mal za
preukázané,ževdanomprípadežalovanýnepreukázalexistenciumimoriadnychokolnostívyplývajúcich

z článku 5 bod 3 Nariadenia, kedy letecký dopravca nie je povinný platiť náhradu. Mal za to, že príčina
uvádzaná žalovaným, ktorá spôsobila meškanie letu - technická porucha lietadla, ktorej sa nedalo
zabrániť a ktorú nebolo možné v krátkom čase odstrániť, nie je takou okolnosťou, ktorú by bolo možné
podradiť pod pojem mimoriadne okolnosti, pretože technický stav lietadla patrí pod kontrolu leteckého
dopravcu a nijakým spôsobom sa svojou povahou a pôvodom nevymyká bežnému výkonu leteckého
dopravcu.

Z uvedených dôvodov dospel k záveru, že žalobca sa dôvodne domáhal náhrady v zmysle článku 7 bod
1 písm. b/ Nariadenia, pretože sa jednalo o let mimo spoločenstva do vzdialenosti od 1500 km do 35000
km a patrí mu náhrada v sume 400 €.

O povinnosti žalovaného zaplatiť úrok z omeškania rozhodol s poukazom na ust. § 517 ods. 1,2 OZ
v spojení s § 3 ods. 1 nar. vl. č. 586/2008 Z.z.. Mal za to, že žalovaný sa dostal do omeškania so

zaplatením náhrady dňom nasledujúcim po lehote, v ktorej mal uhradiť v zmysle písomného pokusu
o zmier čiastku 400 €, t.j. 11.11.2011, keďže žalobca žalovanému poskytol lehotu na uhradenie tejto
čiastky do 10.11.2011. K tomuto dňu predstavovala výška zákonného úroku z omeškania 9 %, preto k
tejto výške priznal žalobcovi úrok z omeškania z dlžnej sumy za obdobie od 11.11.2011 do zaplatenia.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na

náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej pomoci.

Dopĺňacím rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 44,75 € v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Náhradu trov konania v súvislosti s vyhlásením dopĺňacieho rozsudku účastníkom nepriznal.

Vychádzajúc z § 166 ods. 1,2,3 O.s.p. návrh žalobcu na doplnenie rozsudku považoval za dôvodný,
pretože nerozhodol o celom predmete konania, a to o nákladoch, ktoré si žalobca uplatnil v súvislosti s

poskytnutím právnej pomoci pred začatím konania vo veci samej. Mal za preukázané, že úkon právnej
služby spočívajúci v spísaní a odoslaní pokusu o zmier žalovanému bol vykonaný pred začatím konania
vo veci samej, preto ho nemožno podradiť pod úkony poskytovanej právnej služby po začatí konania,
nie je možné ho podradiť ani pod prvý úkon v konaní. Z hľadiska výšky uplatnených nákladov túto výšku
posudzoval v zmysle § 14 ods. 8 a uzavrel, že žalobca sa dôvodne domáhal aj zaplatenia nákladov

spojených s uplatňovaním svojho práva voči žalovanému.

Keďže v súvislosti s vyhlásením dopĺňacieho rozsudku si žalobca náhradu trov konania neuplatnil,
rozhodol tak, že náhradu v tejto časti účastníkom nepriznáva.

Rozsudok a dopĺňací rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný. Navrhol rozsudok a
dopĺňací rozsudok zmeniť tak, aby žaloba v celom rozsahu bola zamietnutá a bola mu priznaná náhrada

trov konania. Odvolanie odôvodnil s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p., t.j., že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.Malzato,žeúčastníkovipostupomsúdubolaodňatá
možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neuviedol na

akom právnom základe žalobcovi priznal nárok na paušálnu finančnú náhradu. Zdôrazňoval, že už v
priebehu konania poukazoval na to, že v súlade s Ústavou SR možno povinnosti ukladať zákonom alebona základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd medzinárodnou zmluvou
podľa článku 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických
osôb alebo nariadením vlády. Súd prvého stupňa však vychádzal výhradne z argumentov použitých v

rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ a neuviedol na základe akého konkrétneho všeobecne záväzného
právneho predpisu, ktorého jeho ustanovenia žalobe vyhovel. V tejto súvislosti poukazoval na ust. § 157
ods. 2 O.s.p. s tým, že napadnutý rozsudok neobsahuje odôvodnenie spĺňajúce tieto požiadavky, preto
ho považoval za nepreskúmateľný.

Namietal správnosť právneho názoru súdu prvého stupňa o tom, že Nariadenie nie je možné vykladať

iba podľa doslovného znenia a poukazujúc na to, že Nariadenie v článku 6 presne stanovuje povinnosti
leteckého dopravcu v súvislosti s omeškaním letu, ako aj nároku cestujúcich v prípade omeškania
letu. Rozširujúci výklad článku 6 Nariadenia bol podľa neho v rozpore s účelom a cieľmi Nariadenia.
Namietal, že súd prvého stupňa sa s otázkou záväznosti rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v napadnutom
rozsudku nevyporiadal, nie je zrejmé, či súd pokladal rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, z ktorých pri
rozhodovaní vychádzal, za záväzné pre súdy Slovenskej republiky. Podľa neho tieto rozhodnutia nie sú

záväzné. Na základe takýchto rozhodnutí nie je možné priznať akékoľvek nároky. Súd prvého stupňa
mohol iba skúmať, či okolnosti posudzovaného prípadu sú totožné, teda či v tomto prípade možno
dospieť k rovnakým záverom ako v prípade týchto rozhodnutí. Takéto posúdenie však súd prvého stupňa
nevykonal. Poukazujúc na odlišnosti konkrétnych situácií konštatoval, že okolnosti posudzovaného
prípadu nie sú totožné so skutkovými okolnosťami posudzovaných rozhodnutí, preto súd prvého stupňa

na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak mal za to, že aj v
prípade posudzovanom v tomto konaní došlo k podstate k zrušeniu letu, čo však nie je pravdou. Pre
prípad, ak by súd dospel k záveru, že cestujúci majú nárok na paušálnu finančnú náhradu aj v prípade
omeškanialetu,poukazovalnacharaktertechnickejporuchy,ktoráspôsobilameškanieaktorúvzhľadom
na jej povahu je potrebné považovať za mimoriadnu okolnosť vylučujúcu zodpovednosť v tomto prípade.

Súd túto technickú poruchu nepovažoval za mimoriadnu okolnosť a v tejto časti vec nesprávne právne
posúdil, zároveň sa nevysporiadal s jeho argumentáciou vznesenou počas konania. Za nesprávny
považoval aj dopĺňací rozsudok poukazujúc na to, že nárok žalobcu na zaplatenie sumy 44,75 € nie je
podložený žiadnym zákonným ustanovením. Navyše O.s.p. ani právny predpis nestanovujú právo na
náhradu nákladov vynaložených na právne zastúpenie v iných prípadoch, ako v konaní pred súdom.

Zdôrazňoval, že žalobca si mohol nárok uplatniť aj sám a využitie služieb advokáta bolo jeho slobodnou
voľbou, pričom musel vedieť, že bude znášať náklady na právne služby poskytnuté v súvislosti so
spísaním predžalobnej výzvy. Podmienky dojednania v zmluve o právnej pomoci uzavretej medzi
žalobcom a jeho právnym zástupcom podľa neho nezakladajú nárok žalobcu na uplatnenie si uvedenej
sumy v tomto konaní. Navyše zmluva o právnej pomoci bola predložená na pojednávaní 17.7.2013,

ktoré bolo nariadené iba za účelom vyhlásenia rozhodnutia o časti uplatneného nároku až po vyhlásení
uznesenia o skončení dokazovania. V ďalšej časti odvolania rozoberal otázku nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu prvého stupňa poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Namietal správnosť
rozhodnutia vo výroku o trovách konania namietajúc, že žalobcovi nepatrí náhrada za 4 úkony právnej
pomoci tak, ako to aj namietal v konaní pred súdom prvého stupňa. Zároveň vyčíslil trovy konania, ktoré

si v konaní uplatnil.

Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2
O.s.p.) a rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom, okrem výroku dopĺňacieho
rozsudku o trovách konania, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a výrok dopĺňacieho

rozsudku o trovách konania podľa § 221 ods. 1,2 O.s.p. zrušil.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej, na tieto
dôvody poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a k odvolacím námietkam udáva:

Z obsahu odvolania žalovaného vyplýva, že svoje odvolanie odôvodňuje odvolacími dôvodmi, podľa §
205 ods. 2 písm. b/, d/, f/ O.s.p., t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam, rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napokon namietal,
že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom ( z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa je nepreskúmateľné).

Žalovaný v odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j., že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Tento odvolací dôvod vo vzťahu k výroku dopĺňacieho rozsudku o trovách konania je dôvodný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že sa týka chyby v
zisťovaní skutkového stavu veci pred súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie,
ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutia je nesprávne. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným

dôkazom. Ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že
buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov je v súlade s § 132 O.s.p..
Preto uvedený odvolací dôvod nie je daný.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav
(skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než

ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na
daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní použil správny právny predpis, správne ho aplikoval a správne ho
aj vyložil. Z uvedeného dôvodu ani tento odvolací dôvod nie je daný.

Rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami
alebo z ich žiadnej možnej interpretácie odôvodnenia nevyplývajú.

Ani z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu nemožno odvolanie žalovaného považovať za dôvodne
podané.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za nepreskúmateľné, pretože z dôvodov
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov, ako aj
právnymi závermi súdu prvého stupňa. Nemožno považovať za dôvodnú odvolaciu námietku, že
súd prvého stupňa neuviedol na akom právnom základe priznal žalobcovi nárok, t.j., že neuviedol na
základe akého konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu, pretože z rozhodnutia súdu

prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004, a to článku 5, 6 a 7 (ďalej len Nariadenia).

Z obsahu spisu vyplýva a medzi účastníkmi nie sú sporné skutkové okolnosti, z ktorých žalobca
odvodzuje svoj nárok. Sporným je iba výklad, resp. oprávnenie súdu použiť článok 7 bod 1 písm. b/
Nariadenia,ajpreprípadomeškanialetu,keďžeuvedenýčlánokriešiotázkufinančnejnáhradyvprípade

zrušenia letu.Pri posudzovaní predmetnej otázky súd prvého stupňa vychádzal z rozsudku Súdneho dvora v
spojených veciach C - 402/2007 a C - 432/2007, v ktorom bola riešená aj prejudiciálna otázka, či
cestujúci, ktorých let má meškanie, sa môžu považovať za cestujúcich, ktorých let bol zrušený.

Odvolacísúdmázato,žesprávnepostupovalsúdprvéhostupňa,pokiaľpririešeníoprávnenostipoužitia
článku 7 Nariadenia napriek tomu, že v danom prípade nebol let zrušený, ale mal meškanie, prihliadal na
to,akoprejudiciálnuotázkuvtomtosmereriešilSúdnydvor,pretožeišloovýkladNariadeniač.261/2004.
Neobstojí tvrdenie žalovaného, že vzhľadom na odlišné skutkové okolnosti prípadov posudzovaných
Súdnym dvorom a predmetnou vecou nemožno dospieť k rovnakým záverom, pretože skutočnosti, za

akých došlo k omeškaniu letu v prípadoch riešených Súdnym dvorom neboli podstatné pri posudzovaní
za akých okolností otázku omeškania letu je možné porovnávať so situáciou cestujúcich, ktorých let bol
zrušený. Rozhodujúcou otázkou v tomto prípade bola iba doba meškania letu ( 3 a viac hodín oproti
času, ktorý bol pôvodne stanovený leteckým dopravcom) a v predmetnej veci doba meškania letu bola
viac ako 3 hodiny.

Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd má za to, že v tomto prípade možno dospieť k rovnakým

záverom ako v prípade rozhodnutia Súdneho dvora.

Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že súd prvého stupňa pri posudzovaní, či v danom prípade nenastala
mimoriadna okolnosť vylučujúca zodpovednosť žalovaného za omeškanie letu, podľa ktorej sa súd
prvého stupňa nevyporiadal s jeho argumentáciou v tomto smere, pretože z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvého stupňa jednoznačne vyplýva z akých dôvodov žalovaným tvrdené okolnosti nepovažoval

za mimoriadnu okolnosť, ktorej sa nedalo zabrániť. Skutočnosť, že súd prvého stupňa pri hodnotení,
či žalovaným uvádzané dôvody, ktoré považoval za mimoriadne okolnosti ktorým sa nedalo zabrániť,
vychádzal z rozhodnutia Súdneho dvora v ktorom bol zaujatý jednoznačný výklad, čo možno hodnotiť
ako mimoriadne okolnosti, nemôže byť dôvodom pre konštatovanie nesprávnosti postupu súdu prvého
stupňa. Žalovaný v konaní nepreukázal, že ním tvrdená porucha vyplynula z udalostí, ktoré svojou

povahou alebo svojím pôvodom nepatria pod bežný výkon činnosti leteckého dopravcu a vymykajú sa
spod jeho účinnej kontroly. Technickú poruchu považoval za mimoriadnu okolnosť z dôvodu, že jej
nemohol zabrániť a nebolo možné ju v krátkom čase odstrániť. Uvedená okolnosť však bez ďalšieho
nemôže byť hodnotená za mimoriadnu.

Na odvolaciu námietku, podľa ktorej súd prvého stupňa v rozsudku neprihliadal na jeho námietku, ktorou

namietal, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, že podľa článku 13 ods. 1 Ústavy SR možno povinnosti ukladať zákonom alebo
na základe zákona v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd; medzinárodnou zmluvou
podľa článku 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb,
nariadením vlády podľa článku 120 nebolo možné prihliadať.

Vo všeobecnosti sa pre označenie právnych predpisov, ktoré vznikli z legislatívnej činnosti orgánov
Európskej únie používa slovné spojenie „Európske právo“. Tento pojem zahrňuje dve skupiny právnych
predpisov, a to právne predpisy tvoriace právo Európskych spoločenstiev (komunitárne právo) a právo
Európskej únie (unijné právo). Prameň Európskeho práva sa podľa svojej povahy rozdeľuje na primárne
a sekundárne pramene. Pramene sekundárneho práva tvoria z hľadiska formy viaceré druhy právnych

aktov, ktorých vydávanie, resp. prijímanie predpokladá zmluva o založení Európskeho spoločenstva
(ďalej iba ZES). Ide o tieto akty: Nariadenie, smernica, rozhodnutie, odporúčania a stanoviská.

Nariadenie má všeobecnú platnosť, je záväzné ako celok, vo všetkých častiach a priamo použiteľné vo
všetkých členských štátoch (článok 249 ods. 2 ZES). Nariadenie má charakter všeobecne záväzného
právneho predpisu a pre túto jeho vlastnosť je možné označiť ho za „eurozákon“. Všetky jeho časti sú

záväzné od okamihu jeho vstupu do platnosti, rovnako vo všetkých členských štátoch. Orgány členských
štátov, vrátane súdov, sú povinné ustanovenia Nariadenia aplikovať od okamihu ako vstúpi do platnosti .
Členský štát nemôže zabrániť platnosti Nariadenia na svojom území vnútroštátnym opatrením, navyše
Nariadenie má v celom rozsahu prednosť pred vnútroštátnym právom. To, že Nariadenie je priamopoužiteľné alebo priamo uplatniteľné, znamená, že pre nadobudnutie účinkov ustanovení nariadenia
na území členského štátu, nemusia orgány štátu vykonať žiadne intempletačné alebo transformačné
opatrenie, dokonca podľa niektorých rozhodnutí ESB je takéto opatrenie neprípustné.

V čase uzavretia zmluvy o obstaraní zájazdu, resp. v čase, kedy mal byť uskutočnený let žalobcu na
trase Bratislava - Djerba, bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie.

Podľa Rozhodnutia Rady Európskej únie zo 14. 4. 2003 o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej
únii, Rada Európskych spoločenstiev rozhodla vyhovieť žiadosti Slovenskej republiky o členstvo v
Európskej únii. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii na základe ratifikačného
postupu nadobudla platnosť 1. 5. 2004. Podľa Aktu o podmienkach pristúpenia Slovenskej republiky,

čl. I, odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou
centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok
stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte. To znamená, že odo dňa pristúpenia Slovenskej republiky
dňa 1. 5. 2004 k Európskej únii, pre Slovenskú republiku boli záväzné akty prijaté orgánmi zriadenými
Zmluvou o založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, je zrejmé, že správne súd prvého stupňa postupoval, pokiaľ o
uplatnenom nároku rozhodoval podľa Nariadenia.

Námietkami žalovaného v súvislosti s priznaním náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho
zastúpeniazaúkonyprávnejpomocivsúvislostisprávnymiporadamisklientomapísomnýmipodaniami
zo dňa 12.6.2012 sa náležite už vyporiadal súd prvého stupňa.

Žalobcom uplatnený nárok na náhradu čiastky 44,75 €, sumy predstavujúcej odmenu za poskytnutú
právnu službu pred začatím súdneho konania spočívajúci v spísaní pokusu o zmier je potrebné
považovať za dôvodný.

Podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania
a náklady spojené s jej uplatnením.

V citovanom zákonnom ustanovení je príslušenstvo pohľadávky vymedzené taxatívne. Pozostáva z
úrokov, z úrokov z omeškania a z nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Náklady spojené
s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj
v predsúdnom štádiu napr. obstaranie znaleckého posudku objasňujúceho vznik a výšku škody a
iné obdobné náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Za takéto náklady je potrebné

považovať aj náklady spojené s pokusom uzavrieť mimosúdnu dohodu, príp. predžalobnú upomienku.
Tieto náklady však musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore
ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania.

Odvolacísúdmázato,ževdanomprípadežalobcomvynaloženénákladysúvisiacespokusomozmierv
predmetnej veci je potrebné považovať za účelne vynaložené náklady, preto správne súd prvého stupňa

rozhodol, pokiaľ žalobcovi priznal náhradu nákladov uplatnených v súvislosti s poskytnutím právnej
pomoci v čase pred začatím konania vo veci samej (pokus o zmier).

Podľa § 166 ods. 1,2 O.s.p. ak nerozhodol súd rozsudkom v niektorej časti predmetu konania, o trovách
konania, alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť
jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť doplniť aj bez návrhu. O návrhu

na doplnenie rozsudku súd rozhodne do 30 dní od jeho podania. Doplnenie urobí súd dopĺňacím
rozsudkom pre ktorý platia obdobne ustanovenia o rozsudku.V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa nerozhodol o celom predmete
konania, pretože nerozhodol o celom žalobcom uplatnenom nároku na náhradu príslušenstva
pohľadávky. Vzhľadom na to, že žalobca podal návrh na doplnenie rozsudku, správne postupoval súd

prvého stupňa, pokiaľ v súlade s cit. § 166 ods. 2 O.s.p. dopĺňacím rozsudkom rozhodol o tomto
uplatnenom nároku. Pochybil, však súd prvého stupňa pokiaľ v dopĺňacom rozsudku rozhodoval o
trovách konania v súvislosti s vydaním dopĺňacieho rozsudku, pretože o trovách konania už bolo
rozhodnuté v pôvodnom rozhodnutí, preto neboli splnené podmienky na opätovné rozhodnutie o trovách
konania. Tento výrok je potrebné považovať za duplicitný, nadbytočný.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dopĺňací rozsudok vo výroku o náhrade trov konania podľa § 221

ods. 1, 2 O.s.p. zrušil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania by mal účastník, ktorý bol v odvolacom
konaní úspešný, v danom prípade žalobca, tento si však v súvislosti s odvolacím konaním náhradu
trov konania neuplatnil, žiadne preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím konaním mu ani nevznikli,

preto mu nemohli byť priznané. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný, preto nemá právo na ich
náhradu.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.