Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/57/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217119
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217119.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu JUDr. Márie Malíkovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.
r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30.
mája 2013 č. k. 9C/345/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods.
1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a zistením, že navrhovateľ špecifikoval majetkovú škodu ako náklady navrhovateľa
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej, pričom malo ísť o
pracovnévýkonyzamestnancovpomocouinformačnéhosystémuvsume70eur,nákladynaudržiavanie

a správu informačného systému v sume 40 eur a administratívne náklady v sume 15 eur. Okrem toho sa
navrhovateľ domáhal nemajetkovej ujmy, keď márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne
očakávania navrhovateľa na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate
kontaktu s povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková ujma mala predstavovať satisfakciu za
konkrétne porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal z toho, že Ústavný
súd SR za prieťahy v konaní priznáva priemerne 660 eur ročne a navrhovateľ sa domáhal sumy 55
eur za každý mesiac, pričom upozornil na to, že exekučný súd bol v danej veci nečinný viac ako 334

dní. S poukazom na nevyhnutné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj skutočnosť, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná
ako zodpovednosť objektívna, súd prvého stupňa dospel k záveru, že nesprávny úradný postup môže
mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j. ak by nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Naviac, mal za to, že otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu(napr. I. ÚS 41/02). Preto ustálil, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o
náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti
(resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Následne, zaoberajúc sa návrhom v zmysle

citovaných zákonných ustanovení, návrh zamietol. Podľa súdu bol návrh dostatočne špecifikovaný
v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu, ako aj uplynula
šesťmesačná lehota od prijatia žiadosti a navrhovateľ sa nároku domáhal na súde. Navrhovateľ sa
domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k zmene exekútora nedošlo v
zákonnej 30-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či

došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v
konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na
prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V

zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady by boli relevantné
pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh bol podaný v roku
2012, avšak súd prvého stupňa mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad
pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase
podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Od podania návrhu na zmenu exekútora

do návrhu na predbežné prejednanie nároku navrhovateľa neubehli tri roky, a tak návrh nebol premlčaný.
Okrem toho mal za to, že dôvodom pre zmenu exekútora bola údajná strata dôvery k
pôvodnému exekútorovi, avšak ani nový exekútor nevymohol dlžnú sumu. Exekučným titulom bola
notárska zápisnica, ktorá nebola spísaná s povinným a zhodné exekučné tituly boli súdmi vyhlásené za
nezákonné. Navrhovateľ s exekútorom teda vykonával exekúciu na základe nezákonného exekučného

titulu a v množstve vecí podal návrh na zmenu exekútora, pričom išlo o rôznych exekútorov. V niektorých
veciach návrhu na zmenu exekútora predchádzal podnet exekútora na zastavenie exekúcie. Je možné,
že i takýto podnet bol dôvodom na podanie návrhov na zmenu exekútorov, na jedného exekútora. Podľa
súdu v priebehu exekúcie v čase, keď bol podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode
nemohlo dôjsť, keďže pôvodný exekútor mal podľa zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony

exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím v zákonnej lehote
nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola nijako preukázaná,
navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku. Tvrdenia o tom, že ak by súd
rozhodol včas, nemusel by sa navrhovateľ prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám,
sťažnostiam, evidencii prípadov, sú nedostatočným argumentom a zároveň nepreukazujú príčinnú

súvislosť medzi rozhodnutím exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora a podaným návrhom na
zmenu exekútora, navyše, navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní preukázaná,
jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, bolo
podľa súdu nepreukázané, nezdôvodnené a navrhovateľ neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce

ním uvádzanú škodu. Navrhovateľ navrhoval v tomto smere znalecké dokazovanie alebo postup podľa
§ 136 OSP, avšak k takémuto postupu bolo potrebné, aby účastník predložil podklady - dôkazy, bez
nich nebolo možné posudok vypracovať, či rozhodnúť podľa § 136 OSP, pretože znalecký posudok
je na preskúmanie správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania. Z tohto dôvodu súd návrh
na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na ďalšie

dôvody pre zamietnutie návrhu. Zhodne súd nepovažoval za hospodárne čakať na dôkaz navrhovateľa,
ktorý i keď by bol nadbytočný, mal navrhovateľ predložiť spolu s návrhom. Rovnako ako pri vzniku škody
bol poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti,
na ktorých základe bolo možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ
navrhovateľ v danom prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel vtedy, keď už nebolo porušované právo,

pričom nevedel uviesť konkrétny dátum, bolo v kontexte s ďalšími vyššie uvedenými dôvodmi dôkazom
nedôvodnosti návrhu navrhovateľa ohľadne tvrdení o vzniku a výške škody. Súd sa nestotožnil ani s
názoromnavrhovateľa,žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovúujmuzanedodržaniezákonnejlehoty
na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Okrem
toho konštatoval, že k rozhodnutiu sú potrebné podklady, v dôsledku čoho objektívne nie je možné

vždy rozhodnúť v zákonnej lehote. Bolo pravdou, že exekučný súd pre veľkú zaťaženosť nerozhodol
v zákonnej lehote, avšak rozhodovanie o zmene exekútora nijako vzťah medzi účastníkmi nezmenilo
a vplyv na priebeh konania preukázaný nebol, nakoľko nový exekútor dlh stále nevymohol a exekúcia
bola na rovnakej úrovni ako u pôvodného exekútora. Z pohľadu súdnictva, vzhľadom na dôležitosťrozhodnutia sa o dobe rozhodovania súdu dá hovoriť ako o prijateľnom časovom intervale. Naviac,
navrhovateľ ako oprávnený v exekučnej veci skoršie rozhodnutie o zmene exekútora nepresadzoval
zákonnými možnosťami. S poukazom na uvedené súd návrh zamietol a o trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania,
keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý

má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na

náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd
nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.

Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.

Mal za to, že na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Bolo
predsa zrejmé, že znalecké dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody nutné určiť s
použitímodbornýchznalostí,ktoréprávnavedaneposkytuje.Predsúdomuviedol,žezadalvypracovanie
znaleckého posudku a teda predložil znaleckému ústavu dôkazy o ekonomickej podstate veci. Keďže
výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo

veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. V poslednej
časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého
stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Vzhľadom
k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého
stupňa, k dôvodom odvolania navrhovateľa - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva
nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon
bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
vo všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj

napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I.
ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,

ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádzaoporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na

ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na

súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná patrí výlučne súdu, a nie účastníkom

konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom
ku dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2

zák. č. 514/2003 Z. z. citoval aj v správnom znení, preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej

retroaktivity. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval aj
ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2013, uvedené nemá za následok nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny
právny predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom v rozhodnutí uviedol, že toto ustanovenie citoval z
dôvodu výkladu pôvodného ustanovenia. K argumentu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou

súdu o nedôveryhodnosti údajov navrhovateľa, uvedených v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov navrhovateľa, ale tým, že
po vykonaní dokazovania zistil, že napriek tomu, že v konaní vedenom pred exekučným súdom
nebolo o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
30 dní, navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej

ujmy, keď v konaní nepreukázal ani vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi navrhovateľom tvrdenou
škodou a postupom súdu v predmetnej exekučnej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné zohľadniť všetky
okolnosti prípadu. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd

vykonával úkony smerujúce k ukončeniu exekúcie, uskutočňovanej na základe notárskej zápisnice,
ktorá nespĺňala zákonom stanovené náležitosti, pričom v konečnom dôsledku došlo k právoplatnému
vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k zastaveniu exekúcie, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o
návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v primeranej lehote ani k posunutiu
trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel tiež k záveru, že v konaní nebolo
potrebné už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa,
pretože takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne. Exekučným titulom v danej veci bol
nezákonný exekučný titul, z právneho hľadiska neexistujúci a nezaväzujúci, preto len nedodržaním
lehoty na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora na základe takéhoto exekučného titulu

navrhovateľovi žiadna škoda ani nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a
rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené,
že by v exekučnej veci, od ktorej si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté vprimeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.