Rozhodnutie – Nezákonný zásah orgánu verejnej… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžz/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9014010037
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9014010037.1

Rozhodnutie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a
z členov JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:
B., bytom M., B., právne zastúpeného AK Mandzák a spol., so sídlom Zámocká 5, Bratislava, proti
odporcom: 1/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, 2/
Kriminálny úrad finančnej správy, so sídlom Bajkalská 24, Bratislava, v konaní o návrhu na ochranu pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na ochranu pred nezákonným zásahom z a m i e t a .

Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav tvrdeného zásahu

Návrhom zo dňa 3.3.2014 sa navrhovateľ domáhal ochrany pred nezákonným zásahom orgánov

verejnej správy - odporcov 1/ a 2/ z dôvodu, že tieto orgány zostavili a užívajú zoznam osôb nazvaný
„BIELE KONE“, v ktorom je vedený aj navrhovateľ.

Uvedený zoznam je zoznamom fyzických osôb, ktoré majú predstavovať „biele kone“ s tým, že k
jednotlivej fyzickej osobe je spravidla priradená právnická osoba, resp. právnické osoby, v ktorých mal
byť „biely kôň“ činný s uvedením rodného čísla, daňového identifikačného čísla daňového subjektu, v
ktorej je biely kôň činný a uvedenia „funkčného“ obdobia. Tento zoznam odporca 1/, jemu podriadené

daňové úrady, ako i odporca 2/ používajú pri svojej činnosti a disponujú ním najmä daňoví kontrolóri.
Bežne sa aktualizuje, pričom ako vyplýva z počítačového súboru posledný aktualizačný záznam vykonal
daňový kontrolór Daňového úradu Žilina. Obsahuje 1227 osôb, ku ktorým prislúcha 3369 právnických
osôb. Existenciu zoznamu bielych koní potvrdil odporca 2/, ktorý však uviedol, že tento zoznam vytvoril
odporca 1/.

Navrhovateľ prezentoval názor, že zaradenie jeho osoby do tohto zoznamu predstavuje nezákonný

zásah. Odporcovia ako štátne orgány sú podľa navrhovateľa v zmysle Ústavy Slovenskej republiky
oprávnené postupovať len na základe zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom žiaden právny predpis odporcov neoprávňuje k tomu, aby vyhotovili takýto zoznam, užívali ho
a zaraďovali do neho i navrhovateľa.Navrhovateľ tvrdil, že nezákonný zásah narušuje jeho právo na ochranu osobnosti, a to najmä jeho
právo na ochranu cti, dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú povesť. Navrhovateľ a právnická osoba,
v ktorej je podľa zaradenia odporcu 1/ navrhovateľ činný ako biely kôň sú totiž v daňových konaniach

správcom dane aj takto vyhodnocovaní. Podľa navrhovateľa dochádza aj k porušeniu jeho práva na
ochranu súkromia (vrátane práva na ochranu osobných údajov), keďže odporca eviduje navrhovateľa
v takomto zozname aj s jeho rodným číslom.

V uvedených súvislostiach navrhovateľ poukázal na ustanovenie § 5 písm. b/ zákona č. 333/2011 Z.z.
o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 333/2011 Z.z.“), v zmysle ktorého Kriminálny úrad finančnej správy používa informačné
systémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje
a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy alebo colné predpisy
alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti
pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné podozrenie, že narúšajú verejný poriadok a ďalšie
informácie o takýchto porušeniach daňových predpisov alebo colných predpisov alebo narušeniach

verejnéhoporiadku;takétoinformácieaosobnéúdajeposkytnealebosprístupnífinančnémuriaditeľstvu,
daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh.

Podľa navrhovateľa ani toto zákonné ustanovenie nedovoľuje odporcovi 2/ evidovať navrhovateľa v
zozname bielych koni, pričom navrhovateľ neporušil daňové alebo colné predpisy a v jeho prípade
neexistuje ani dôvodné podozrenie, na základe korého by mohol byť navrhovateľ evidovaný v takomto

zozname a ustanovenie § 5 písm. b/ zkona č. 333/2011 Z.z. neumožňuje odporcovi 2/ vytvoriť a viesť
zoznam bielych koni. Inými slovami povedané, v materiálnom právnom štáte, kedy základné práva
a ľudské slobody majú byť reálne zabezpečované, a nie len iluzórne zachytené v Ústave SR, je
nemysliteľné už to, aby štátny orgán, ktorý je viazaný ústavným imperatívom konať len na základe
zákona, v jeho medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nazval akúkoľvek osobu bielym koňom.

Takéto dehonestujúce označenie totiž narušuje dôstojnosť jednotlivca.

Navrhovateľ sa spolu s návrhom na ochranu proti zásahu orgánu verejnej správy domáhal aj odloženia
jeho vykonateľnosti dôvodiac tým, že ak súd neodloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, tak
takýmto postupom sa navrhovateľovi (resp. spoločnosti, v ktorej vykonáva funkciu konateľa) reálne
znemožňuje vykonávať podnikateľské aktivity, nakoľko tretie strany odmietajú s navrhovateľom ďalej

vstupovať do obchodných vzťahov z dôvodu, že je evidovaný v zozname bielych koni. Ďalej podrobne
rozviedol skutočnosti týkajúce sa vykonania testu proporcionality a posúdenia ujmy, ktorá vznikne
žalobcovi prípadným výkonom správneho rozhodnutia (resp. zásahu orgánu verejnej správy) na strane
jednej a ujmy, ktorá vznikne odporcovi na strane druhej. Navrhovateľ konštatoval, že vyhodnotením
testu potrebnosti bolo možno dospieť k záveru, že zotrvávanie navrhovateľa v zozname bielych konaní

nie je najšetrnejším prostriedkom na dosiahnutie cieľu, lebo šetrnejším prostriedkom je vyčkanie na
právoplatné rozhodnutie súdu o návrhu navrhovateľa v merite veci a dočasným vyradením navrhovateľa
zo zoznamu nemôže vzniknúť žalovaným orgánom verejnej správy žiadna ujma.

Na základe uvedeného navrhovateľ žiadal:

- aby súd zakázal odporcovi 1/ viesť navrhovateľa v zozname bielych koni alebo inom obdobnom

zozname a uložil mu odstrániť záznam o navrhovateľovi v zozname bielych koni, inom obdobnom
zozname alebo v informačnom systéme finančnej správy vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č.
333/2011 Z.z., a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku;

- aby súd uložil odporcovi 1/ vydať pokyn, ktorým zakáže všetkým daňovým úradom viesť navrhovateľa
v zozname bielych koni, inom obdobnom zozname alebo v informačnom systéme finančnej správy

vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č. 333/2011 Z.z. a prikáže im odstrániť záznam o navrhovateľovi
v zozname bielych koni, inom obdobnom zozname alebo v informačnom systéme finančnej správy
vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č. 333/2011 Z.z., a to v lehote do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku;

- aby súd zakázal odporcovi 2/ viesť navrhovateľa v zozname bielych koni, inom obdobnom zozname

alebo v informačnom systéme finančnej správy vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č. 333/2011 Z.z.;- aby uložil odporcovi 2/ odstrániť záznam o navrhovateľovi v zozname bielych koni, inom obdobnom
zozname alebo v informačnom systéme finančnej správy vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č.
333/2011 Z.z., a to v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Navrhovateľ súčasne žiadal o odklad vykonateľnosti zásahov orgánov verejnej správy 1/ a 2/, a to
vedenie navrhovateľa v zozname bielych koni, inom obdobnom zozname alebo v informačnom systéme
finančnej správy vyhotovenom podľa § 5 písm. b/ zákona č. 333/2011 Z. z. až do právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

II.

Argumenty o splnení podmienok

Navrhovateľ vyjadril názor, že všetky zákonné podmienky pre konanie o ochrane pred nezákonným
zásahom orgánu verejnej správy boli v predmetnej veci splnené.

K podmienke, aby v zásahu nešlo o rozhodnutie, navrhovateľ uviedol, že zaradenie jeho osoby do
zoznamu a využívanie tohto zoznamu orgánmi verejnej správy a jemu podriadenými daňovými úradmi,
nie je rozhodnutím. Ide v ňom teda o neoprávnený zásah. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v

Prešove, sp.zn. 1S 57/2012 zo dňa 12.12.2012, z ktorého citoval: „...Ustanovenie § 250v O.s.p. pojem
„zásah“ nedefinuje. Jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o
súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím
alebo inými individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný útok orgánov verejnej moci
proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý spočíva v postupe orgánov

verejnej správy, v jeho činnosti (úkon, pokyn), prípadne nečinnosti...“.

K ďalším podmienkam navrhovateľ uviedol, že zásah bol zameraný proti nemu ako fyzickej osobe,
kedže v zozname sa nachádza jeho meno a podľa tohto zoznamu mal vykonávať funkciu bieleho koňa.
Zdôraznil, že dôsledky zásahu trvajú alebo hrozí jeho opakovanie, keďže správne orgány zoznamom
naďalej disponujú a užívajú ho pri výkone kontrolnej činnosti.

K podmienke vyčerpania opravných prostriedkov, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis,
navrhovateľ uviedol, že daňový poriadok neustanovuje žiadny druh opravného prostriedku, ktorý by
efektívne umožnil odstránenie nezákonného zásahu. Poukázal na nálezy Ústavného súdu SR, sp.zn.
III. ÚS 115/2012 zo dňa 18.6.2013 a sp.zn. II. ÚS 513/2011 zo dňa 20.3.2012, zdôrazňujúc podmienku
efektívnosti prostriedku nápravy, ktorou nemôže byť ani sťažnosť, ani prokurátorský protest. Za účinný

prostriedok nápravy nemožno podľa navrhovateľa považovať ani podanie návrhu podľa § 63 a nasl.
zákona č. 122/2013 o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže
tento prostriedok nápravy nepriznáva navrhovateľovi subjektívne právo na meritórne rozhodnutie v
jeho veci. Poukázal najmä na ustanovenie § 63 ods. 3 písm. b/ zákona č. 122/2013 Z.z., v zmysle
ktorého Úrad na ochranu osobných údajov môže návrh navrhovateľa odložiť aj v tom prípade, ak

vec, ktorej sa návrh týka, prejednáva orgán činný v trestnom konaní. Navrhovateľovi pritom bolo z
verejne dostupných zdrojov známe, že predstavitelia portálu GINN v súvislosti s vedením zoznamu
„BIELE KONE“ podali oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, a
preto návrh navrhovateľa nemôže predstavovať riadny a efektívny prostriedok nápravy, keďže by mohol
byť v súlade so zákonom odložený bez meritórneho prejednania. Vzhľadom na represívny charakter

tohto inštitútu, ako i prípadného trestného konania nie je tento inštitút efektívnym, ale len iluzórnym
prostriedkom nápravy.K dodržaniu zákonnej lehoty na podanie návrhu podľa ustanovenia § 250v O.s.p. navrhovateľ uviedol, že
návrh bol podaný v lehote 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedala, najneskôr
však do jedného roka, keď k zásahu došlo, lebo navrhovateľ sa o tom, že je vedený v zozname bielych

koni, dozvedel „...21.2.2014, z ktorej vyplynulo, že tretia osoba nechce využívať služby právnickej osoby,
ktorej konateľom je navrhovateľ, lebo navrhovateľ je evidovaný v zozname bielych koni...“.

III.

Stručné zhrnutie vyjadrení orgánov verejnej správy k návrhu navrhovateľa

A/

Odporca 1/ vo vyjadrení k návrhu uviedol, že nie je spôsobilý sa vyjadriť k tvrdeniu navrhovateľa,

či zoznam osôb nazvaný ním ako „BIELE KONE“ zodpovedá niektorej z databáz vytvorených a
využívaných odporcom 1. a či je teda vôbec daná jeho pasívna legitimácia. Dodal, že informáciu o
existencii zoznamu získal navrhovateľ spôsobom, ktorého popis v žalobe absentuje, pričom z tohto
spôsobu získania informácie malo vyplynúť, že neoznačená tretia osoba nechce využívať služby
právnickej osoby, v ktorej je navrhovateľ konateľom, pretože je evidovaný v zozname bielych koni. Podľa

odporcu 1/ nebolo zrejmé, o aký zoznam bielych koni v danom prípade malo ísť, či vôbec išlo o zoznam
majúci pôvod u odporcu 1. a akým spôsobom sa tretia osoba o evidovaní navrhovateľa v zozname
bielych koni dozvedela a či teda v danom prípade ide o dôsledky akéhokoľvek konania navrhovateľa.
Taktiež navrhovateľ nedokladuje nijakými dôkaznými prostriedkami tvrdenie, že existenciu zoznamu
bielych koni potvrdil odporca 2/, len uviedol, že predmetný zoznam bielych koni vytvoril odporca 1/.

K tvrdeniu navrhovateľa, že žiaden právny predpis v zmysle Ústavy SR neoprávňuje odporcu k tomu,
aby vyhotovil takýto zoznam, užíval taký zoznam a zaraďoval do neho i navrhovateľa, abstrahujúc od
obsahu zoznamu bielych koni predložených navrhovateľom, v prípade spracúvania osobných údajov
odporcom 1/ nezodpovedá právnej úprave § 164 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňového
poriadku) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sú správca dane, finančné riaditeľstvo a

ministerstvo oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov, zástupcov daňových subjektov
a iných osôb podľa osobitného predpisu, pričom daňový poriadok odkazuje na zákon o ochrane
osobných údajov. Zdôraznil, že uvedené ustanovenie zákona oprávňuje v informačných systémoch
spracúvať meno a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo
pri registrácii pridelené identifikačné číslo a teda, že zákonný podklad na spracúvanie osobných

údajov daňových subjektov a ďalších osôb v informačných systémoch finančnej správy bol daný.
Poukázal na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. a/ zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého spracúvaním osobných údajov je
vykonávanie operácií alebo súboru operácií s osobnými údajmi, najmä ich získavanie, zhromažďovanie,
šírenie, zaznamenávanie, usporadúvanie, prepracúvanie alebo zmena, vyhľadávanie, prehliadanie,

preskupovanie, kombinovanie, premiestňovanie, využívanie, uchovávanie, blokovanie, likvidácia, ich
cezhraničný prenos, poskytovanie, sprístupňovanie alebo zverejňovanie.

Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ tvrdí, že sa o jeho zaradení do zoznamu dozvedel
dňa 21.2.2014 neznámym spôsobom, z ktorého malo vyplynúť, že tretia neoznačená a neurčiteľná
osoba nechce využívať služby právnickej osoby, ktorej konateľom je navrhovateľ, pretože je evidovaný

v zozname bielych koni, nie je zrejmé, či je tento zoznam bielych koni autorsky pripísateľný odporcovi
1/ a či informácia o tom, že ide o zoznam odporcu 1/ môže byť akýmkoľvek relevantným spôsobom
preukázaná a či naozaj k označenému konaniu došlo alebo mohlo dôjsť. Dodal, že obdobné návrhy boli
doručené Finančnému riaditeľstvu SR na vyjadrenie aj v konaniach sp. zn. L0Sžz/3/2014 a lSžz/1/2014,
vedených Najvyšším súdom SR, pričom všetci navrhovatelia boli zastúpení tým istým advokátom a

formulácia žaloby má rovnaké prvky. Preto vyjadril názor, že je možné sa domnievať, že advokát sám
oznamuje vedenie osôb v zozname bielych koni Finančným riaditeľstvom SR rôznym osobám z tohto
zoznamu a ide z jeho strany iba o získavanie klientely takýmto neetickým spôsobom, pretože je zrejmé,
že reálny zásah do práv navrhovateľov zo strany odporcu 1/ nemôže byť daný.Navrhovateľ tvrdí, že on a právnická osoba, v ktorej je podľa zaradenia odporcu činný ako „biely kôň“
sú v daňových konaniach správcom dane aj takto vyhodnocovaní. O takomto vyhodnocovaní a tým aj
o zásahu do niektorej zo zložiek osobnosti, či do súkromia však v návrhu na začatie konania absentujú

relevantné podložené tvrdenia a dôkazy. V prípade, ak by tomu tak bolo, potom by sa o zaradení do
zoznamu bielych koni nemohol navrhovateľ dozvedieť inak, ako z činnosti orgánov finančnej správy, čo
navrhovateľ netvrdil a teda v uvedených intenciách obsahoval jeho návrh na začatie konania vnútorný
rozpor. Podľa obsahu návrhu na začatie konania by samotné zaradenie a užívanie zoznamu bielych koni
orgánom verejnej správy a podriadenými daňovými úradmi malo spôsobiť narušenie práva na ochranu

osobnosti, a to najmä jeho právo na ochranu cti, dôstojnosti, vrátane jeho práva na dobrú povesť.
Navrhovateľ však neuviedol, v čom k tomuto narušeniu dochádza a aká je príčinná súvislosť medzi
prípadným narušením práva a zaradením do zoznamu, ktorý má byť podľa navrhovateľa využívaný
len odporcami 1/ a 2/ a daňovými úradmi, konajúcimi v medziach svojej právomoci, a to najmä vo
vzťahu k ustanoveniam daňového poriadku o neverejnosti správy daní a povinnosti zachovávať daňové
tajomstvo, ako aj k zákonnej povinnosti ochrany osobných údajov. Jediným možným konaním, ktorým

mohlo dôjsť k narušeniu jeho práv na ochranu osobnosti, je nezákonné sprístupnenie jeho osobných
údajov osobám na takéto sprístupnenie neoprávneným, čo však navrhovateľ netvrdil. Narušenie práva
na ochranu súkromia navrhovateľ videl len v jeho evidovaní v zozname aj s jeho rodným číslom, pričom
tento záver nijako neozrejmil.

Podľa názoru odporcu 1/ nemožno považovať vyššie uvádzané tvrdenia navrhovateľa za relevantné

a zodpovedajúce § 250v ods. 1 OSP, v zmysle ktorého mal navrhovateľ tvrdiť ukrátenie na svojich
právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Takýmto
tvrdeným ukrátením nemôže byť tvrdenie o narušení niektorého z práv bez príčinnej súvislosti s
nezákonným zásahom. Za nezákonný zásah sa však navrhovateľ snažil označiť zaradenie do zoznamu
bielych koni odporcom 1/ a používanie tohto zoznamu, pričom toto používanie bližšie nešpecifikuje.

Zároveň zdôraznil, že za nezákonný zásah je nevyhnutné považovať konanie, či nekonanie voči
navrhovateľovi, ktoré je voči navrhovateľovi priamo zamerané a vykonané. V takom prípade by sa
však o nezákonnom zásahu musel dozvedieť práve z takéhoto jeho nezákonného vykonania odporcom
1/, pričom navrhovateľ neuviedol nijaké reálne splnenie tejto podmienky. Dodal, že navrhovateľ nijako
nepreukázal, že by jeho evidovanie v akomkoľvek zozname bielych koni mohlo mať vplyv na jeho právne

postavenie voči orgánom finančnej správy alebo voči tretím osobám.

Ďalej vyjadril názor, že zadefinovanie určitej osoby ako bieleho koňa a označenie tohto pojmu ako
dehonestujúceho by nemalo vychádzať výlučne z posúdenia navrhovateľa, ktoré vykazuje znaky
subjektívneho vnímania. Práve naopak, tvorca zoznamu bielych koni a jeho definícia na tento účel
a používanie tohto označenia vo vzťahu k navrhovateľovi práve v intenciách zostavovateľom určenej

definície musí predstavovať také ponímanie tohto pojmu, aby mohlo objektívne vyvolať dehonestujúci
charakter, a to najmä z dôvodu, že používanie slovného spojenia „biely kôň“ nie je v bežnom hovorovom
styku jednoznačné, pretože ide o slangové slovné spojenie, ktorého význam musí z uvedeného dôvodu
určiť pôvodca tohto označenia a prípadné jeho vnímanie adresátmi tohto označenia. Navrhovateľ však
objektívne relevantné tvrdenia vo vzťahu k posúdeniu označenia bieleho koňa ako dehonestujúceho

netvrdil a pravdepodobne z uvedeného dôvodu netvrdil ani nepravdivosť takéhoto označenia.

Navrhovateľ sa vo svojom návrhu na začatie konania zaoberal výlučne tým, že daňový poriadok
neustanovuje žiadny druh opravného prostriedku, ktorý by efektívne umožnil odstránenie nezákonného
zásahu, pričom sa odvolával na dva nálezy Ústavného súdu SR. Z vyššie označených nálezov však
nevyplýva skutočnosť, že navrhovateľ nie je a priori povinný využiť prostriedky, pri ktorých možno

rozumne očakávať naplnenie sledovaného účelu aj bez potreby ingerencie zo strany súdnej moci.
Naopak Ústavný súd SR vo svojej judikatúre (napr. III. ÚS 317/04,1. ÚS 74/05-18, III. ÚS 78/2010,
IV. ÚS 144/2011 a IV. ÚS 428/09), na ktorú sa vo svojich rozhodnutiach odvoláva aj Najvyšší súd SR
(napr. 8Sžnč/6/2011, 8Sžz/l/2010) právo na nevyužitie nijakých prostriedkov na odvrátenie nezákonného
zásahu bez zohľadnenia osobitostí konkrétneho prípadu nezovšeobecnil. Odporca 1/ zdôraznil, že

navrhovateľ nijaké z dostupných prostriedkov nápravy, ktorých využitie umožňuje osobitný predpis, za
ktoré sú stabilne považované inštitúty sťažnosti podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach v znení
zákona č. 289/2012 Z.z. ako aj podnetu na výkon dozoru prokurátora nad zachovávaním zákonnosti
orgánmi verejnej správy, nevyužil. Práve vo vzťahu k spracúvaniu osobných údajov v informačnýchsystémoch už Ústavný súd SR judikoval potrebu vyčerpania dostupných prostriedkov ochrany svojím
Uznesením I. ÚS 74/05, podľa ktorého je práve takýmto účinným prostriedkom ochrany podanie
sťažnosti podľa vtedy platného zákona o ochrane osobných údajov. Podľa v súčasnosti platného zákona

č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov je špeciálnym
inštitútom ochrany osobných údajov konanie o ochrane osobných údajov upravené v ustanoveniach
§ 62 až 66, ktoré sa začína na návrh osoby, ktorá tvrdí, že je priamo dotknutá na svojich právach
ustanovených týmto zákonom. Podľa navrhovateľa v danom prípade mu takýto prostriedok nápravy
nepriznáva subjektívne právo na meritórne rozhodnutie v jeho veci, pretože poukazuje na ustanovenie

§ 63 ods. 3 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, podľa ktorého môže byť návrh odložený, ak sa týka veci prejednávanej orgánom
činným v trestnom konaní. Tu však odporca 1/ považoval za potrebné uviesť, že vec prejednávaná
orgánmi činnými v trestnom konaní musí súvisieť s návrhom navrhovateľa. Ak teda navrhovateľ tvrdí,
že predstavitelia portálu GINN v súvislosti s vedením zoznamu „BIELE KONE“ podali oznámenie
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, pričom charakter oznámeného

trestného činu nijako nešpecifikuje, potom sú jeho závery o opodstatnenosti možnosti odmietnutia
návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov Úradom na ochranu osobných údajov SR
predčasné a nedôvodné a zároveň nezohľadňujú skutočnosť, že zákon upravuje iba možnosť Úradu na
ochranu osobných údajov SR návrh odložiť, nie však povinnosť návrh odložiť.

Odporca sa vyjadril aj k navrhovateľom tvrdenému dodržaniu lehohy podľa ustanovenia § 250v ods. 3

O.s.p. Navrhovateľ tvrdil, že sa o nezákonnom zásahu dozvedel dňa 21.2.2014, pričom spôsob a zdroj
svojho vnímania nijako neoznačil. Z uvedeného dôvodu je nevyhnutné, aby navrhovateľ na preukázanie
času, kedy sa dozvedel o tvrdenom nezákonnom zásahu, doložil relevantný dôkaz ako aj relevantné
tvrdenie. Zároveň namietal, že navrhovateľ sa nijako nevysporiadal s plynutím objektívnej jednoročnej
lehoty. Z návrhu na začatie konania nebolo zrejmé, či uvedenie, že „ako vyplýva z počítačového

súboru posledný „aktualizačný záznam“ vykonal daňový kontrolór Daňového úradu Žilina“ malo byť
tvrdením vo vzťahu k evidovaniu osoby navrhovateľa, alebo tento aktualizačný záznam sa osoby
navrhovateľa netýkal a taktiež nebolo zrejmé, kedy mali byť záznamy týkajúce sa navrhovateľa do
zoznamu zaevidované.

Vo vzťahu k navrhovanému odkladnému účinku odporca 1/ uviedol, že tento možno v prípade

nezákonného zásahu priznať len takým zásahom, ktorých reálna vykonateľnosť je daná. V prípade
evidovania fyzickej osoby v informačnom systéme finančnej správy nemôže ísť o zásah, ktorého
vykonateľnosť by prichádzala do úvahy a teda odklad vykonateľnosti v danom prípade nemôže logicky
prichádzať do úvahy.

Odporca 1/ ďalej uviedol, že tvrdenie o reálnosti znemožnenia výkonu podnikateľských aktivít z dôvodu

odmietnutia tretích strán vstupovať do obchodných vzťahov s navrhovateľom z dôvodu evidovania
v zozname bielych koni na pozadí zavedenia kontrolných elektronických výkazov dane z pridanej
hodnoty a umožnenia vyhodnocovania ako podozrivých tých transakcií, na ktorých sa podieľajú osoby
zo zoznamu bielych koni, zodpovedá práve zákonnému právu orgánov finančnej správy predchádzať
daňovým únikom na podklade vyhodnocovania určitých rizikových faktorov, do ktorých môže a nemusí

navrhovateľ a jeho obchodní partneri spadať. Práve verejný záujem daný zákonom na takomto
sledovaní riadneho plnenia daňových povinností daňovými subjektmi v prípade legálnosti ich konania
nemôže mať nijaký vplyv na samotné obchodné transakcie daňových subjektov a teda znemožnenie
legálnych podnikateľských aktivít nemôže byť nijako spôsobené evidovaním osoby navrhovateľa
orgánmi finančnej správy. Možnosť kontrolných mechanizmov využívaných orgánmi finančnej správy

môže mať vplyv výlučne na nelegálne aktivity daňových subjektov, ktorých ochrane však inštitút ochrany
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy nemôže zodpovedať.

Na záver navrhovateľ vyjadril názor, že návrh na začatie konania ako aj jeho samotný petit sú v
rozpore so zákonnými oprávneniami odporcu 1/ spracúvať na účely správy daní osobné údaje daňových
subjektov a iných osôb a viesť údaje o osobe v informačnom systéme finančnej správy podľa zákona

č. 333/2011 Z.z. a zároveň tento návrh nepreukazuje povinné zákonom vyžadované predpoklady pre
posúdenie nezákonnosti zásahu orgánu verejnej správy a je neprípustný.Z uvedených dôvodov odporca 1/ navrhol, aby súd návrh na začatie konania ako nedôvodný a
neprípustný zamietol v celom jeho rozsahu.

B/

Odporca 2/ v písomnom vyjadrení k návrhu navrhovateľa žiadal tento zamietnuť ako nedôvodný.

Uviedol, že nikdy nezostavoval, nezostavuje a ani nemá v úmysle zostavovať zoznam osôb s názvom
„biele kone“. Ďalej uvidoel, že ako štátny orgán so zákonnou pôsobnosťou na odhaľovanie daňovej a
colnejtrestnejčinnostimalprístupdoviacerýchdatabáz,ktorévyužívalnauvedenýúčel;automatizovaný
informačný systém finančnej správy obsahuje subsystém s názvom „biele kone“ spravovaný finančným
riaditeľstvom. Pre kriminálny úrad je to však len detail týkajúci sa názvu príslušnej databázy a toto

označenie vníma len ako slangový výraz, ako reinterpretáciu známych slov (napr. osoba zneužitá alebo
využitá na podieľanie sa na podvode) v spoločnosti už evidentne zavedenú v skrátenej forme „biely
kôň“, teda ide tu o určitú výrazovú skratku, žargón bezpečnostných zložiek i médií, ktorý prehľadnejšie
vymedzuje niektoré osoby podozrivé z určitej nezákonnej činnosti; čo kriminálny úrad nateraz netvrdí
o navrhovateľovi. Odporca 2/ zdôraznil, že pre neho je irelevantný názov určitej databázy slúžiacej

výhradne pre interné potreby štátneho orgánu a dodal, že v takých prípadoch je použitie slangu celkom
bežné, ak použitý slang nemá vyslovene hanlivý alebo urážajúci názov, a ak sa nepoužíva aj navonok
vo vzťahu k dotknutej osobe. Akcentoval, že označenie určitej osoby slovami „biely kôň“ kriminálny úrad
pri svojej činnosti navonok nikdy nepoužíva a preto tvrdenie navrhovateľa voči kriminálnemu úradu bolo
v tomto nepravdivé.

Odporca 2/ tiež poukázal na to, že navrhovateľ vo svojom návrhu nerozlišoval medzi správcom
dane (tzv. daňovými kontrolórmi) a kriminálnym úradom, ktorý postavenie správcu dane nemá. Ak sa
týmto spôsobom voči navrhovateľovi vyjadril správca dane, nemal by navrhovateľ s takým postupom
automaticky spájať kriminálny úrad.

Odporca2/vďalšompoukázalnaustanovenie§5ods.3písm.b/zákonač.333/2011Z.z.,ktorépriznáva

kriminálnemu úradu právo „využívať informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové
predpisy alebo colné predpisy, alebo ak je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo
colné predpisy“. V prípade, ak také údaje sú vedené iným súčinnostným organizačným útvarom, môže
kriminálny úrad tieto informácie využívať podľa interných pokynov alebo dohôd, pričom nezodpovedá
za to, ako správca databázy vedenú databázu nazve. Vo vzťahu k navrhovateľovi však kriminálny úrad

také informácie nevyužil.

Odporca 2/ konštatoval, že judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny,
útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej osoby
spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy, v jeho činnosti, (úkon, pokyn), prípadne nečinnosti.
Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práv na život, práva na

osobnú slobodu, práva na ochrancu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Vedenie zoznamu
osôb orgánom verejnej správy nemalo v žiadnom prípade spôsobilosť priamo zasahovať do práv a
oprávnených záujmov navrhovateľa. Vedenie rôznych evidencií je príznačné pre štátne orgány v každej
krajine. Ide o celkom bežný a nevyhnutný spôsob ich fungovania pri odhaľovaní kriminality.

Návrhu navrhovateľa odporca 2/ vytkol, že v ňom jednoznačne neuviedol, v čom samotná existencia

zoznamu osôb s názvom „biele kone“ narušila a narušuje jeho práva a oprávnené záujmy. Neuviedol
priamu nni nepriamu príčinnú súvislosť medzi označením zoznamu osôb „biele kone“ a poškodením
jeho práv a oprávnených záujmov a to zrejme preto, že žiadna súvislosť tu reálne byť nemôže.

IV.

Právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republikyNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako vecne príslušný súd (§ 10 ods. 2 v spoj.
s § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) sa oboznámil tak s návrhom a ďalšími podaniami účastníkov, následne
preskúmal pripojené listinné dôkazy v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu postupom podľa zákona

č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).

Aj za účelom preverenia námietok orgánu verejnej správy o nesplnení zákonných podmienok na konanie
o podanom návrhu nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spoj. s ust. § 250v ods. 8 O.s.p.). Po
zistení, že návrh nebol podaný po vyčerpaní opravných prostriedkov (§ 250v ods. 3 veta prvá O.s.p.),
t.j. že bol predčasne podaný, tak tento návrh v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p. zamietol ako

neprípustný bez meritórneho preskúmania jednotlivých argumentov navrhovateľov.

Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo
je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom
dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo.

Najvyšší súd už viackrát vo svojej judikatúre (napríklad rozsudok sp. zn. 5Sžz 1/2009 z 03. marca

2009) zdôraznil, že základnou úlohou správneho súdu aplikujúceho ust. § 250v ods. 1 O.s.p. za účelom
rozhodnúť o návrhu smerujúcom proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa
navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite
verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či navrhovateľom označená verejná správa
skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy spojená

s otázkou pasívnej legitimácie).

Uvedené je mimoriadne dôležité, nakoľko Občiansky súdny poriadok vzhľadom na mnohopočetnosť
foriem verejnej správy vo svojej 5.časti obsahuje v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy pochybení alebo nedostatkov verejnej
správy,pričomvýberkonkrétnehomechanizmujeponechanýcelkomnadispozičnejvôliúčastníka(m.m.

aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 9/05 z 13.01.2005).

Na základe uvedeného súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k zvolenému prostriedku
súdnej nápravy účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko a hodnotenie ako iba to, či tento prostriedok
bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho za účelom zachovania
postavenia nestranného súdneho orgánu (dominus litis) ani nesmie v konaní upozorňovať na

nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy, poprípade sformulovať iný požadovaný petit.

Podľa § 250v ods. 1 prvá veta O.s.p. fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na
svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie
je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo
vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú

alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 2 O.s.p. orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného
v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného
zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený.

Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky pomerne precízne napomáha jednotlivcom objasniť

rozsah a účel právneho pojmu „prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis“. Z judikatúry
Ústavného súdu najmä vyplýva nezvratný záver, že sťažnosť zakomponovanú zákonodarcom do
osobitného zákona považuje za plnohodnotný takýto prostriedok. Napríklad prostredníctvom svojho
uznesenia sp. zn. III. ÚS 244/2012 z 13.06.2012 konštatoval:

„Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte uviesť, že aj v prípade, ak by generálna

prokuratúra, s ohľadom na dosiaľ uvedené, podanie sťažovateľa vyhodnotila ako podnet podľa § 31 ods.
1 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre (ďalej len „zákon
o prokuratúre“), sťažovateľ by mal pred podaním sťažnosti ústavnému súdu ešte k dispozícii účinný
prostriedok nápravy, za ktorý je stabilne považovaný opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona oprokuratúre. Nevyčerpanie tohto prostriedku zo strany sťažovateľa by nutne viedlo k odmietnutiu jeho
sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej neprípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.“

Obdobne Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom uznesenia sp. zn. I. ÚS 74/05-18 z 28.

apríla 2005 zotrval na svojich vyššie citovaných názoroch a spochybňovanú argumentáciu Najvyššieho
súdu, že sťažovatelia pred podaním návrhu proti nezákonnému zásahu nevyčerpali prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný zákon, konkrétne sťažnosť podľa § 45 ods. 1 zákona o ochrane osobných
údajov, označil za správnu, lebo výklad zákona zo strany Najvyššieho súdu je úplný, presvedčivý, a
preto aj legitímny v zmysle nasledujúcej argumentácie:

„Z citovaných ustanovení § 33 ods. 2 a 3 zákona o ochrane osobných údajov sa dá celkom nepochybne

vyvodiť, že práva a povinnosti výboru v prípadoch týkajúcich sa osobných údajov spracúvaných zo
strany SIS sú totožné s právami a povinnosťami úradu. Výbor má preto v týchto prípadoch všetky práva
a povinnosti úradu, keďže citované ustanovenia sú v pomere špeciality ku všeobecným ustanoveniam
týkajúcim sa činnosti výboru. Z ustanovenia § 46 zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého
je výbor povinný v prípade sťažnosti postupovať, vyplýva, že výbor môže v prípade podozrenia z

porušenia povinnosti uloženej zákonom o ochrane osobných údajov vyzvať SIS na okamžité blokovanie
osobných údajov alebo na dočasné skončenie tej činnosti, ktorá by mohla plnenie takejto povinnosti
ohroziť, a pri zistení porušenia povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane osobných údajov je povinný
vydať opatrenie, ktorým uloží SIS skončenie tej činnosti, ktorou bola povinnosť porušená, vykonanie
potrebných opatrení na odstránenie nedostatkov alebo zabezpečenie práv a právom chránených

záujmov dotknutých osôb v určenej lehote, pričom SIS je povinná požiadavkám výboru bezodkladne
vyhovieť a v určenej lehote informovať výbor o ich splnení.“

Za týchto okolností je celkom logické, že Najvyšší súd prostredníctvom rozsudku v uvedenom zmysle
judikoval pre sťažnosti podanej v zmysle zákona č. zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach, jej poslanie
a úlohu pre konanie o ochrane pred nezákonným zásahom nasledovne:

„Navyše k svojim predchádzajúcim záverom o neprípustnosti návrhu musí Najvyšší súd vzhľadom na
svoj hore uvedený záver, že režim pobytového tábora nie je možné vyhodnotiť ako pozbavenie slobody
žiadateľovoazyl(popretiemyšlienkyomožnostiurýchleneposkytnutejsúdnejochrany),uviesťajto,žev
svojej rozhodovacej činnosti dlhodobo zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu sťažnosti podanú jednotlivcami
podľa zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnostiach, ktorá plní generálnu úlohu priamej nápravy jednotlivcom

dotknutým nezákonným stavom v prípade nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Uvedená nezastupiteľnosť spočíva najmä v tom, že nielen navrhovateľ musí mať dojem, ale aj samotný
orgán verejnej správy sa musí pred súdnym konaním dozvedieť o existencii situácie (zásada subsidiarity
súdneho konania), ktorú navrhovateľ podľa svojich vedomostí a možností klasifikuje ako nezákonný
zásah, a to preto, aby dotknutý orgán verejnej správy bol nielen informovaný o dôvodoch, ktoré vedú

navrhovateľa ku klasifikácii tejto situácie ako nezákonný zásah, ale tiež, a to predovšetkým, aby sa
mohol nielen k týmto dôvodom vyjadriť, ale pokiaľ sa s nimi stotožní, mohol aj tento nezákonný zásah
bez súdnej pomoci v medziach svojej právomoci rýchlo a účinne odstrániť. V danom prípade súdna
pomoc poskytovaná v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy ako aj podľa § 250v ods. 1 O.s.p. má subsidiárny
charakter, a je možné sa jej domáhať iba v prípade aktívneho vyčerpania prostriedkov nápravy (viď

odsek 3 cit. ustanovenia).“,

ktorého právne názory Ústavný súd Slovenskej republiky prostredníctvom uznesenia č. k. IV. ÚS
428/09-33 z 28. apríla 2005 nasledovne:

„Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný postup najvyššieho súdu, ktorý vyhodnotil návrh
sťažovateľa na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy aj ako predčasne podaný,

pretože sťažovateľ nevyužil účinný opravný prostriedok, ktorým je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti
najvyššieho súdu v týchto prípadoch sťažnosť podaná podľa zákona o sťažnostiach, ktorá plní funkciu
opravného prostriedku v prípadoch nezákonných zásahov orgánov verejnej správy. ........

Námietka sťažovateľa, ktorý sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach nepovažuje za účinný opravný
prostriedok, pretože by o ňom aj tak rozhodovalo ministerstvo, podľa názoru ústavného súdu neobstojí.

Ústavný súd súhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý podľa neho správne poukázal na zásadusubsidiarity súdneho konania, keď uviedol, že napadnutý orgán verejnej správy sa musí pred súdnym
konaním jednak dozvedieť o tom, že existuje stav, ktorý sťažovateľ vyhodnotil ako nezákonný zásah, ako
aj vyjadriť sa k námietkam sťažovateľa a následne mať možnosť sám odstrániť tento stav a dosiahnuť

nápravu. Preto, ak by sťažovateľ podal sťažnosť podľa zákona o sťažnostiach, o ktorej by rozhodovalo
ministerstvo, toto by muselo reagovať a vysporiadať sa s konkrétnymi námietkami sťažovateľa a v
prípade ich akceptácie prijať nevyhnutné opatrenia na odstránenie daného stavu.

Podľa judikatúry ústavného súdu sťažovateľ musí vyčerpať procesné prostriedky v súlade so zákonom,
teda musí ich uplatniť v príslušných lehotách a v súlade so zákonnými podmienkami na ich uplatnenie

(forma, obsah). Preto, ak sťažovateľ uplatní procesný prostriedok oneskorene alebo ak nesplní
podmienku jeho prípustnosti, teda ak zaviní jeho neúčinnosť, nastáva z procesného hľadiska rovnaká
situácia, ako by ich neuplatnil vôbec.“

Napriek tomu, že vo vyššie citovaných súdnych rozhodnutiach sa kladie dôraz na aplikáciu príslušných
ustanovení pôvodne platného zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach, Najvyšší súd zdôrazňuje, že
na takto sformulovaných názoroch nič nezmenila ani skutočnosť, že uvedený zákon č. 152/1998 Z.

z. o sťažnostiach bol s účinnosťou od 01.02.2010 zrušený zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach.
Tento zákon prevzal generálnu úlohu priamej nápravy jednotlivcom dotknutého nezákonného stavu (tzn.
prostriedku možnej nápravy) v prípade nečinnosti alebo nezákonných zásahov orgánov verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 9/2010 Z. z. sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej
len "sťažovateľ"), ktorým

a) sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli
porušené činnosťou alebo nečinnosťou (ďalej len "činnosť") orgánu verejnej správy,

b) poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je
v pôsobnosti orgánu verejnej správy.

Uvedená nezastupiteľnosť tiež spočíva v tom, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je suplovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či vecne,
funkčne alebo miestne príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok správneho práva
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Ak potom zákonodarca v procesnom predpise pre prístup k správnemu súdu stanovil okrem iného ako
podmienkuuvedenúzásadusubsidiaritysúdnehokonania,takpotom,abymoholkonkrétnyorgánštátnej

moci poskytnúť navrhovateľovi ako dotknutej osobe právnu ochranu (za ktorú nemožno považovať
úspech v konaní), musí táto osoba vyvinúť potrebnú iniciatívu predpísanú zákonnou úpravou konania
pred ním. Sledovaným dôsledkom iniciatívy jednotlivca je nielen nadobudnutie vedomosti samotného
orgánu verejnej správy o existencii a dĺžke trvania nespokojnosti jednotlivca, ale aj povinnosť túto
situáciu v medziach svojho oprávnenia rýchlo a účinne riešiť, a tiež zápisničné zachytenie svojich úkonov

v administratívnom spise (najmä § 22 Správneho poriadku), ktorý je správnym súdom v zmysle §250v
ods. 4 vetá druhá O.s.p. prezumovaný ale ja postupom podľa § 250d ods. 1 v spojení s § 250v ods.
8 O.s.p. vyžadovaný.

Ako bolo vyššie zdôraznené, z návrhu vyplýva, že navrhovateľ sťažnosť nevyužil na nápravu tvrdeného
protiprávneho stavu, a preto na jeho návrh je nutné v zmysle § 250v ods. 3 O.s.p. nazerať ako na

predčasne podaný.

Aksúddospejekzáveruoneprípustnostinávrhu,potomjepovinnýnávrhvzmysle§250vods.4O.s.p.in
finezamietnuťbeztoho,abypreskúmalmeritórnenámietkynavrhovateľa.Zuvedenéhodôvodunemohol
konajúcisúdvyhovieťžiadostinavrhovateľa(viďbodč.18),abyzadovážilstanoviskápríslušnéhoorgánu
verejnej správy k trom vzneseným požiadavkám ako aj požiadavke smerujúcej k zabezpečeniu výsluchu

navrhnutých osôb.Podľa § 250v ods. 3 veta prvá O.s.p. platí, že návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal
prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia,
že zásah bol alebo je nezákonný.

V.

Najvyšší súd preto na tomto mieste musí zdôrazniť, že na základe uvedeného navrhovateľ nesplnil jednu
zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu, proti ktorému
právny poriadok prostredníctvom 5. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje ochranu, a
to že sa vôbec nedomáhal nápravy nezákonného stavu na príslušnom orgáne verejnej správy.

Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery ako aj na už spomenutú judikatúru

Najvyššieho súdu sp.zn. 5 Sžz 1/2009 ako aj judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, pri
vyhodnotení aktuálnosti ktorej Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil
(napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie
protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Podľa § 250v ods. 4 veta prvá a posledná O.s.p. súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Súd návrh

zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

O práve na náhradu trov súdneho konania v prejednávanej veci rozhodol Najvyšší súd v súlade s § 250v
ods. 5 O.s.p. a s prihliadnutím na subsidiárne pôsobiacu (§ 246c ods. 1 O.s.p. a čl. 2 ods. 2 ústavy)
zásadu úspešnosti zakotvenú v § 146 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ nebol úspešný a od orgánov verejnej
správy sa legitímne očakáva nielen profesionálna právna tvorba individuálnych správnych aktov najmä

vo forme rozhodnutí ale aj ich argumentačná obrana, preto Najvyšší súd žiadnemu z účastníkov právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Podľa § 250v ods. 5 O.s.p. navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 250v

ods. 7 O.s.p.).