Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/413/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214845
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214845.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
11C/65/2012-99 zo dňa 04.03.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.09.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 385
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v
exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora č. EX 10637/2008 (povinná G. V.).
Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodol až 15.12.2008, keď vydal poverenie, stalo sa tak po uplynutí zákonom
stanovenej doby s omeškaním viac ako 7 mesiacov. Navrhovateľ zvýraznil povinnosť exekučného súdu

vydať poverenie v lehote 15 dní (v lehote stanovenej zákonom), preto nesprávny úradný postup videl
v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne
sust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuplatnéhood01.02.2002do31.05.2010.Zvýraznil,ževoznačenej
exekučnej veci pritom neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia súd pristúpil až po veľmi dlhej
dobe. Dotknutým postupom mu vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených

nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutímonej.Vtomtoobdobívynaložilnasprávupohľadávkyprostredníctvompracovnýchvýkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov a urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencie adresovaných exekučnému súdu sumu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde

sumu 15 eur. Celkom vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej
sumu 125 eur.Navrhovateľ si uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tvrdil, že márnym uplynutím času
boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania ako poškodeného, že správnym postupom dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením procedúry

exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k
insolvencii povinného. Preto akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu
zakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokovazákladnýchpráv.Neexistenciaakéhokoľvekúčinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah
do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia

strateného času, vyvolala u neho (navrhovateľa), resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti. Ďalej spôsobila zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už
vytvorených podnikateľských plánov. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval sumu
385 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania krát 7 mesiacov).
Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na závery v nálezoch Ústavného súdu SR vo veci

porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovenia § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods.
1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012. Aplikoval na daný prípad i ustanovenie § 44 ods.

2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase podania
žiadosti o udelenie poverenia.

Okresný súd prioritne skúmal splnenie zákonnej podmienky pre konanie o návrhu navrhovateľa -

skúmal okolnosť, či navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
u príslušného štátneho orgánu. Mal v konaní preukázané, že navrhovateľ dňa 25.9.2012 písomne
požiadal príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) o predbežné prerokovanie nároku, doručenie
žiadosti potvrdil odporca i v podaní zo dňa 17.5.2013 a aj za situácie, že by žiadosť navrhovateľa
neobsahovala požadované náležitosti a následne nedostatky v žiadosti navrhovateľ neodstránil, nebolo

by dotknuté jeho právo ako poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa zákona č. 514/2003
Z.z. uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde. Z tohto pohľadu obsah žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku nebolo rozhodujúce, ale rozhodujúce bolo nepreukázanie tej skutočnosti, žeby
nárok navrhovateľa na náhradu škody alebo jeho časti bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu
Martin sp. zn. 22Er/637/2008 zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 5.12.2008 u
Okresného súdu Martin žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na Exekútorskom
úrade pod sp. zn. EX 10637/08 v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, proti povinnej G. V.,
pre vymoženie sumy 36.030 Sk (1.195,98 eur) s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozsudok

Okresného súdu Martin vydaný pod sp. zn. 18Cb/218/2005 zo dňa 7.9.2006, ktorý sa stal právoplatný
28.2.2007 a vykonateľný 4.3.2007; rozsudok sp. zn.13Cob/193/2007 zo dňa 30.10.2008 vydaný
Krajským súdom v Žiline, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný dňa 21.2.2008, uznesenie, ktoré vydal
Okresný súd Martin sp. zn. 18Cb/218/2008 zo dňa 29.1.2007, ktorý sa stal právoplatný a vykonateľný
28.2.2007. Okresný súd Martin 15.12.2008 vydal poverenie, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené

dňa 14.1.2009.

Vykonaným dokazovaním okresný súd mal preukázané, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol „vydaním poverenia“ v lehote 10 dní od doručenia
žiadosti, a nie po 7 mesiacoch, ako to nesprávne uvádza navrhovateľ. Z týchto dôvodov sa súd

nestotožnil so skutkovým tvrdením navrhovateľa o tom, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo súdom po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 7 mesiacov. Exekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci konal
v zákonom stanovenej lehote, všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli
vykonávané v súlade s Exekučným poriadkom. Súd nemal preukázané žiadne prieťahy v exekučnom

konaní - teda opomenutie vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nemal tým preukázaný
nesprávny úradný postup, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Na tomto základe konštatoval nedôvodnosť návrhu navrhovateľa a jeho návrh
v celom rozsahu zamietol.O trovách konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi - plne úspešnému
účastníkovi právo na náhradu trov nepriznal, keďže tento účastník si trovy konania v zákonnej lehote
nevyčíslil.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu
mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu

a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené
podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas
požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu

tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčení

v právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS
27/98, III.ÚS 16/2000.

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený

sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z

tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky
právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred

súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj odňatiu jeho

možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný

súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd
porušil jeho právo (právo odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť
nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so
všetkými predloženými dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k

návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132
i nasl. O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov

navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania. Krajský
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na
zvýraznenie správnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné krajský súd hodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť
súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, uvádza na č. l. 31 spisu, že sa
necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.
Navrhovateľ vo svojom podaní (na výzvu súdu zo dňa 30.10.2012 č. l. 12 spisu) uviedol, že on nepodal

súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ takéto stanovisko (nepodanie námietky
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.) výslovne prehlásil i vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu
Okresného súdu Martin č. k. 11C/65/2012-23 zo dňa 10.1.2013, ktorým uznesením mu súd vyrubil
súdny poplatok za námietku. Uvedený procesný postoj navrhovateľa bol potom následným dôvodom
zrušenia uznesenia (viď. uznesenie KS v Žiline sp. zn. 10Co/133/2013-37 zo dňa 27.3.2013). Krajský

súd zvýrazňuje i tú okolnosť, že nadriadený súd v konaní sp. zn. 10NcC/326/2013-13 zo dňa 27.3.2013
na č. l. 36, prijal záver, že v danom štádiu konania nedošlo k vzneseniu námietky zaujatosti zo strany
účastníka konania (§ 15a O.s.p.) a ani k oznámeniu relevantných skutočností zo strany sudcu (§ 15
O.s.p.) a za popísanej situácie nadriadený súd rešpektujúc právne dôsledky v článku 2 ods. 2 Ústavy
SR, nie je v posudzovanej veci v otázkach zaujatosti zákonného sudcu okresného súdu oprávnený

konať a rozhodovať. Za tejto procesnej situácie ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje
rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Alena Káčeriková mala byť vylúčená z prejednávania
a rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu
nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Treba preto uzavrieť, že súd
prvého stupňa mal splnené všetky procesné podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov postupujúc

podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a vo veci meritórne rozhodol.

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ mal vytvorený súdom prvého stupňa procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, svoje stanovisko či už k rozsahu vykonaného
dokazovania ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany prezentoval. Navrhovateľovi boli známe

vecné argumentácie odporcu k prejednávanému prípadu, konkrétne z obsahu písomného vyjadrenia,
ktoré právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 27.11.2013. Bolo na navrhovateľovi či využije
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Za účelové, mylné hodnotil krajský súd odvolacie
tvrdenie navrhovateľa o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania, keďže okresný súd v meritórnom

rozhodnutí nerozhodoval aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
a naviac pre takéto rozhodovanie ani dôvod nebol (takýto procesný návrh navrhovateľ súdu prvého
stupňa nepredložil).Okresnýsúdivofázedokazovaniaboldôsledný,vychádzalzpodstatnéhodôkazu,ktorýpriamovnávrhu
na začatie konania označil navrhovateľ, týmto podstatným dôkazom bol obsah exekučného spisu, ktorý
súd pre účely konania pripojil a oboznámil sa s jeho obsahom. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa

korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v dotknutom exekučnom spise. Je preukázané, že
okresný súd na žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, poverenie vydal pred uplynutím 15-
dňovej lehoty (konkrétne v lehote 10 dní), skutkové tvrdenie navrhovateľa o omeškaní súdu s vydaním
poverenia exekútora 7 mesiacov sa preukázalo ako nepravdivé. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd
dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkovo i právne významné otázky z ktorých

vychádzal, uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval.
Odôvodnenierozhodnutia poobsahovejstránke jevsúladesustanovením157ods.2O.s.p.agarantuje
právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Odvolací argument navrhovateľa poukazujúci na aplikáciu § 114 ods. 3 O.s.p. a na spôsob rozhodovania
rozsudkom pre zmeškanie (§ 153b O.s.p.) svoje opodstatnenie nemá. V súdenej veci odporca

sa k návrhu na začatie konania totiž vyjadril, uvedené vyjadrenie okresný súd na pojednávaní aj
oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom dokazovania preukázaný ako
neopodstatnený.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu

v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodoval podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Navrhovateľ
nebol úspešný v odvolacom konaní, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane

- odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli vznikli
v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.