Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/20/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217188
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217188.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov
senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 19.
novembra 2013 č. k. 25C/68/2013-67, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, 3, §

9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a niektorých zákonov, § 41 ods. 1, § 41
ods. 2 písm. c), d), a i), § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ako aj zisteným
skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13 Er/654/2010 súd zistil, že návrh na začatie

konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 05. 08. 2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný
súd rozhodol uznesením zo dňa 18. 10. 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol. Prípisom zo dňa 09. 08. 2010 bol oprávnený vyzvaný na doplnenie návrhu, čo
doplnil 06. 09. 2010. Podľa súdu bol návrh dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č.
233/1995 Z. z. platného v čase podania návrhu. Vzhľadom na to, že exekúcia bola začatá v roku 2010 a
navrhovateľsapredbežnéhoprerokovaniadomáhalvroku2012,návrhnebolpremlčaný.Navrhovateľsa
v podaní zo dňa 25. 09. 2012, adresovanom priamo odporcovi, domáhal uspokojenia nároku na náhradu

škody. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom, návrh tak už nemohol súd považovať za predčasný.
Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu
zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie
poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti novelizovaný
tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. K vydávaniu poverení
na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2písm. d) Exekučného poriadku. Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu prezentovaný v
dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na
vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9
zákona č. 514/2003 Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných
prieťahov v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila
sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre

ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady
boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Návrh
bol podaný v roku 2012, súd však mal za to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako
výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Navrhovateľ tvrdil,
že exekučný súd rozhodol po 235 dňoch. Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti na vydanie

poverenia bolo vydané za 74 dní od doručenia návrhu. Súd 29 dní čakal na doplnenie návrhu na vydanie
poverenia oprávneným. Účastníkom exekučného konania rozhodnutím v uvedenej lehote nevznikol
stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ
nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje
tvrdenia. Údaj o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani s exekučným spisom. Navrhovateľ svoje

tvrdenia o škode, v návrhu všeobecne popísané, nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v
návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Podľa súdu navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy
a ani ju nezdôvodnil. Pokiaľ navrhovateľ v danom prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného
súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
a exekučným titulom až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom
vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť
k strate legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a

nemohla vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd však nevidel dôvod, aby
sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Exekučný
súd vydal rozhodnutie v lehote 45 dní (nerátajúc lehotu, po ktorú sa čakalo na doplnenie návrhu
oprávneným na súd), čo je časovo zanedbateľná, priam krátka lehota na rozhodnutie. Konštatovanie,
že vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať.

Žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Súd ďalej uviedol, že
znalecký posudok v odvetví európske právo nemôže zmeniť právoplatné rozhodnutie v exekučnom
konaní, takýto dôkaz je irelevantný pre dané rozhodnutie. Záver znalca je všeobecný, nepoukazuje na
osobitné podmienky konkrétnej exekučnej veci. Exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia pre
rozpor exekučného titulu nielen podľa EÚ, ale aj pre rozpor s právom SR, pričom toto rozhodnutie je

právoplatné. Vnútroštátny súd má právo konštatovať nekalosť konkrétnych zmluvných podmienok. Súd
nesúhlasil ani s právnym názorom navrhovateľa, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou k domáhaniu
sa navrhovateľa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by
podal návrh voči dlžníkovi na civilnom súde, ktorý by mu bol zastavený pre prekážku res iudicata.
Úvaha o vzniku škody je do podania, resp. zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou. Neexistuje

žiadna súvislosť medzi postupom exekučného súdu a údajnou škodou navrhovateľa. V druhom rade
neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci
nepredstavuje. Exekučný súd má právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul), uvedené v návrhu
na vykonanie exekúcie, bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný

titul) vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom,
že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, zhodne ako uznesenie súdu o zastavení exekučného
konania, prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci.

Všetky konštatované okolnosti veci, ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na súd
do vydania rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase podania
návrhu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej lehoty na
rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé- zavádzajúce údaje navrhovateľao dĺžke nedodržania lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom navrhovateľa, nemožnosť samotného
navrhovateľa spĺňať lehoty súdu, reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v
konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup

oprávneného, nevyužitie všetkých zákonných možností navrhovateľom ako oprávneným, chýbajúca
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so
zákonom, možnosť navrhovateľa domáhať sa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní, viedli
samostatne i vo vzájomnom kontexte súd k zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže

žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, odôvodniac ho tým,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, ako aj vytýkal neúplne zistený skutkový stav veci, pretože súd prvého stupňa

nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
"inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa neho možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo
je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd

nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného
súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v
realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny.
Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo

k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej
lehote. Ďalej namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal

oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonuexekúcienemohlabyťodstránenározhodnutímrozhodcovskéhosúdu,alelensúduexekučného.
V poslednej časti svojho odvolania vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. nárast ekonomickej trestnej
činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy a pod. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje
zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám
článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú

argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa podané nebolo.Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods.
3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred

súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal
navrhovateľom namietanou vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon

bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
vo všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s

dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že

procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie, je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto

konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.
citoval aj v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka navrhovateľa
nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal navrhovateľ v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný
princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku
citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01. 01. 2013, uvedené nemá za následok
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj

správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil, pričom v rozhodnutí uviedol, že toto ustanovenie
citoval z dôvodu výkladu pôvodného ustanovenia.

Súd prvého stupňa po vykonaní dokazovania oboznámením s exekučným spisom Okresného súdu
Levice sp. zn. 13Er/654/2010 zistil, že tvrdenie navrhovateľa, že v tomto konaní došlo k neprávnemu

úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote, ale s
omeškanímviacako235dní,jenepravdivé,pretožežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bola podaná na Okresnom súde Levice dňa 05. 08. 2010 a súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
uznesením č. k. 13Er/654/2010-14 dňa 18. 10. 2010, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Vydaniu tohto rozhodnutia predchádzala

výzva exekučného súdu zo dňa 09. 08. 2010, realizovaná na oprávneného cestou súdneho exekútora,
za účelom doručenia fotokópie Zmluvy o úvere č. 4094681. Na túto výzvu reagoval oprávnený podaním
doručeným exekučnému súdu dňa 06. 09. 2010, pričom následne exekučný súd dňa 18. 10. 2010
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia. Pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udeleniepoverenia na základe rozhodcovského rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, pritom lehota od 01. 06.
2010 neplatila a súd vydal uznesenie č. k. 13Er/654/2010-14, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 06. 2010, doručenú súdu dňa 05. 08. 2010,

zamietol dňa 18. 10. 2010, teda v primeranej lehote, čomu predchádzala výzva súdu. Tým, že exekučný
súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Keďže exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si

navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie
dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Súd prvého stupňa v danej veci správne
aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade
s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. Ohľadom
záverusúduprvéhostupňaorozporeexekučnéhotitulusozákonomsaodvolacísúdsrozhodnutímsúdu

prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru
NS SR (rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011). Z
uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil všetky
podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, ako sa aj správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania, napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v odvolacom
konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.