Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 9. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708206787
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5708206787.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
JUDAS výrobno-technická spoločnosť, s.r.o., so sídlom 919 09 Bohdanovce nad Trnavou 372, IČO:
34 109 196, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Milanom Švecom, advokátom, so sídlom T. XX/
D, XXX XX U. X., proti žalovanému: HYDAC, s.r.o., so sídlom Gorkého 4, 036 01 Martin, IČO: 31 578
314, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Salínim, advokátom, so sídlom M. R. T. 1,
XXX XX J., v konaní o zaplatenie 21.134,84 Eur s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu žalovaného
proti žalobcovi na zaplatenie sumy 90.853,19 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a odvolaní

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/69/2008-1479 zo dňa 07.11.2013, takto

r o z h o d o l :

I Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/69/2008-1479 zo dňa 07.11.2013 v napadnutej časti
výroku, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá, a to v časti o zaplatenie sumy 4.979,08 Eur
s príslušenstvom p o t v r d z u j e .

II Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/69/2008-1479 zo dňa 07.11.2013 v napadnutej časti
výroku vzájomného návrhu, ktorým bol vo zvyšku, a to v časti 1.162,55 Eur s príslušenstvom zamietnutý
p o t v r d z u j e .

III Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 17Cb/69/2008-1479 zo dňa 07.11.2013 v napadnutej časti
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.809,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo

výške 14,25 % ročne zo sumy 7.809,30 Eur od 08.09.2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti výroku, ktorým
bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá, vo zvyšných výrokoch vzájomného návrhu žalovaného voči
žalobcovi a vo výroku vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania z r u š u j e a v r a c i a vec
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
13.075,50Eurspolusúrokomzomeškaniavovýške14,25%ročnezosumy7.809,30Eurod08.09.2007
do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 5.266,20 Eur od 06.11.2007 do

zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol. O vzájomnom návrhu žalovaného voči žalobcovi rozhodol tak, že
žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 29.786,01 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 18.923,30 Eur od 12.01.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo
sumy 10.862,71 Eur od 01.10.2007 do zaplatenia. Vo zvyšku vzájomný návrh žalovaného voči žalobcovi
zamietol. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 536 ods. 1 OBZ, § 537 ods. 1 OBZ, § 539 ods. 1 veta OBZ, § 549 ods.
1 veta za bodkočiarkou OBZ, § 550 OBZ, § 560 ods. 1 OBZ, § 560 ods. 2 veta pred bodkočiarkou OBZ, §

562 ods. 2 OBZ, § 564 OBZ, § 436 ods. 1, 2, 4 OBZ, § 439 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 365 OBZ,
§ 373 OBZ, § 580 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 121 ods. 3 OZ, § 97 ods. 1 OSP, § 98 OSP,
okresný súd konštatoval, že účastníci uzavreli zmluvu o dielo. V odôvodnení napadnutého rozsudku
okresný súd uviedol, že žalobca sa dvomi žalobami podanými na okresný súd domáhal zaplatenia
sumy 18.591,74 Eur s príslušenstvom titulom naviac prác na diele realizovanom pre žalovaného - toto

konanie sa viedlo pod sp.zn. 17Cb/69/2008 a tiež sa domáhal nároku na zaplatenie 7.809,30 Eur s
príslušenstvom titulom zostávajúcej neuhradenej ceny diela, ktoré konanie sa viedlo na okresnom súde
pod sp.zn. 22Cb/67/2008. Tieto veci boli uznesením Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/69/2008-283
spojené na spoločné konanie a viedli sa pod sp.zn. 17Cb/69/2008. Naproti tomu žalovaný 05.11.2009
uplatnil voči žalobcovi vzájomný návrh a žiadal zaplatenie sumy 29.089,88 Eur a tento bol po vylúčení
na samostatné konanie vedený pod sp.zn. 17Cb/63/2012 (predtým 17Cb/77/2011). Dňa 02.03.2010

žalovaný uplatnil kompenzačnú námietku v sume 18.590,- Eur, dňa 29.11.2010 žalovaný uplatnil zľavu
z ceny diela v sume 42.734,72 Eur a dňa 25.03.2011 vzájomným návrhom uplatnil sumu 90.853,19
Eur (tento vzájomný návrh okresný súd posúdil ako rozšírenie vzájomného návrhu z 05.11.2009 a
pripustil jeho zmenu). Naposledy dňa 29.08.2013 žalovaný vo svojom písomnom podaní uviedol, že
sa domáha voči žalobcovi celkom zaplatenia sumy 90.853,19 Eur, pričom v tejto sume sú zahrnuté už

všetky doteraz uplatnené vzájomné nároky a kompenzačná námietka. Z dôvodu vzájomných súvislostí
medzi jednotlivými nárokmi žalobcu voči žalovanému a žalovaného voči žalobcovi okresný súd potom
rozhodol o spojení vecí vedených pod sp.zn. 17Cb/69/2008 a sp.zn. 17Cb/63/2012 na spoločné konanie
s tým, že o všetkých vyššie uvedených nárokoch „sa koná a bude rozhodnuté pod sp.zn. tunajšieho
súdu 17Cb/69/2008.“

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca svoj nárok na zaplatenie
sumy 7.809,30 Eur odôvodnil tým, že na základe objednávky žalovaného č. 830-4501309006 zo dňa
17.05.2007 žalobca vyrobil a dodal technologické zariadenia ZPA 1300, ZPA 1750, FK 1000 a FK 1500.
Ich prevzatie žalovaný potvrdil podpisom na preberacom protokole číslo 01 08 2007 zo dňa 30.08.2007.
Dňa 31.08.2007 žalobca vystavil faktúru č. 207051 splatnú 07.09.2007 na sumu 327.250,-

Sk. Účastníkmi bola dohodnutá cena diela v sume 1.450.000,- Sk bez DPH a následne boli odpočítané
zálohové platby, pričom bolo dohodnuté, že naviac práce budú riešené samostatnou faktúrou. Dňa
25.10.2007 žalobca vystavil dobropis číslo 207065, ktorým znížil cenu o nevykonané práce v sume
91.987,- Sk. Žalovanému zostalo uhradiť 235.263,- Sk, ktoré neuhradil. Zaplatenia sumy 18.591,74 Eur
sa žalobca domáhal titulom naviac prác na tom istom diele nad rámec pôvodnej objednávky, opierajúc

sa o skutkové tvrdenia vyššie uvedené, pričom tieto naviac práce vyfakturoval žalovanému faktúrou č.
207077 splatnou 05.11.2007 v sume 560.094,90 Sk.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že vo vzájomnom návrhu si žalovaný uplatnil
sumu 11.067,18 Eur za žalobcom nevykonané práce, zľavu z ceny diela titulom vád v sume 21.861,29
Eur a aj nárok na náhradu škody vo výške 57.924,72 Eur, ktorá vznikla v súvislosti s vadným plnením.

Celkom teda nároky žalovaného voči žalobcovi uplatnené vzájomným návrhom predstavovali sumu
90.853,19 Eur. Pokiaľ išlo o vzájomné nároky žalovaného voči žalobcovi, tento uviedol na pojednávaní
03.02.2011 (č.l. 448 spisu), že aj keď škoda vznikla vo vyššej miere, tak si uplatnil žalovaný len škodu
50.000,- Eur, ktoré uhradil nemeckému HYDAC, z tejto sumy 15.190,- Eur „započítavajú na nároky z
vád“. Ďalej ako škodu žiadal uhradiť cenu z Modranky do Eufurtu v sume 3.609,51 Eur a cenu za nutné

preskúmanie zvarov Výskumným ústavom zváračským 4.315,21 Eur. Teda cena za nevykonané práce -
14.120,53 Eur, zľava - 21.514,67 Eur, škoda po odpočítaní započítanej sumy 15.190,- Eur predstavovala
42.734,72 Eur. Pokiaľ išlo o kvalitu zvarov, tak žalovaný uviedol, že v zmysle objednávky si objednal u
žalobcu práce - kompletnú prípravu na tlakové skúšky, čo neznamenalo, že si objednal kvalitu zvarov,
ktoré by vyhovovali len tlakovým skúškam, ale mali vyhovovať platným technickým normám bez ohľadu

na typ skúšky, akou sa kvalita zvarov preveruje. Pokiaľ by boli zvary v súlade s platnými normami,
vyhovovali by všetkým skúškam.

V prvostupňovom konaní okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi zostalo nesporné, že žalobca
so žalovaným uzavreli zmluvu o dielo, predmetom ktorej boli zariadenia FS 1000 ZPA 1300, FS 1500 aFS 1750, a to konkrétne kompletná montáž komponentov podľa schémy a projektu, vyčistenie potrubí
morením, konkrétna príprava na tlakové skúšky, skúška tesnosti záchytnej vane, statický výpočet na
priehyb, mriežková skúška laku, pieskovanie a striekanie, naloženie jednotiek na nákladný automobil,

vhodné upevnenie príchytiek na zdvíhanie žeriavom a u potrubí rozmeru 38 mm špeciálne roztemovanie
koncov pre skrutkovanie Foss - Bördel. Cena za dielo bola dohodnutá na sumu 1.450.000,- Sk bez DPH
a termíny dodávky diela boli stanovené nasledovne:

- v 24. kalendárnom týždni 2 kusy FS 1000

- v 26. kalendárnom týždni 2 kusy FS 1000

- v 24. kalendárnom týždni 2 kusy ZPA 1300

- v 28. kalendárnom týždni 1 kus FS 1500 a 1 kus FS 1750. Medzi účastníkmi podľa záverov okresného
súdu zostalo tiež nesporné, že žalovaný zálohovými platbami uhradil z ceny diela sumu 1.122.750,- Sk
s DPH a neuhradená zostala suma 327.250,- Sk s DPH a tiež, že časť prác, ktoré mal podľa zmluvy
o dielo vykonať žalobca po vzájomnej dohode, vykonal žalovaný, jednalo sa konkrétne o čistenie a
moreniepotrubnýchrozvodov,statickývýpočetnapriehyb,prípravanatlakovúskúškuastatickývýpočet.

Na tieto nevykonané práce vystavil žalobca v prospech žalovaného dobropis č. 207065 na celkovú
sumu91.987,-Sk.Otútodobropisovanúsumubolapotomponíženázostávajúcačasťnezaplatenejceny
za dielo. Výsledná suma, ktorú žalovaný žalobcovi ako zostávajúcu časť ceny diela nezaplatil, potom
predstavovala sumu 7.809,30 Eur (235.262,97 Sk), čo bola cena s DPH. K zaplateniu tejto nezaplatenej
časti ceny diela preto okresný súd žalovaného zaviazal.

Žalobca sa v žalobe (pôvodne vedenej pod sp.zn. 22Cb/67/2008) domáhal aj úrokov z omeškania vo
výške 14,75% ročne zo sumy 235.263,- Sk od 07.09.2007 do zaplatenia. Okresný súd vykonaným
dokazovaním zistil, že nedoplatok ceny diela bol vyúčtovaný faktúrou č. 207051 splatnou 07.09.2007, z
čoho bolo zrejmé, že sa žalovaný do omeškania dostal až dňom 08.09.2007, a preto okresný súd v časti
úrokov z omeškania z dlžnej sumy za deň 07.09.2007 žalobu zamietol. Tiež žalobca požadoval úrok

z omeškania vo výške 14,75% ročne z dlžnej sumy, avšak okresný súd mal preukázané, že základná
úroková sadzby Národnej banky Slovenska, uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho
polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, bola 4,25%, a preto žalobcovi podľa okresného súdu prislúchali
úroky z omeškania s poukazom na § 369 ods. 1 OBZ účinného do 15.01.2009 vo výške 14,25% (dohoda
ohľadomúrokovzomeškanianebolapreukázaná),apretovpresahujúcejčasti0,5%ročnezdlžnejsumy

okresný súd žalobu zamietol. Okrem zostávajúcej nezaplatenej časti ceny diela okresný súd žalovaného
zaviazal aj k zaplateniu sumy 5.266,20 Eur, čo predstavovalo preukázanú cenu naviac prác, ktoré
vykonal po vzájomnej dohode žalobca pre žalovaného. To, že existovala medzi žalobcom a žalovaným
dohoda ohľadom vykonania prác na tom istom diele, ktoré neboli zahrnuté v pôvodnej objednávke, mal
okresný súd preukázané jednak tvrdením žalobcu a vyjadreniami svedkov - zamestnancov žalovaného

p. Y.u a p. T.. Väčšina naviac prác súvisela so zmenami v projektovej dokumentácii, alebo vyvstala na
základe požiadaviek odberateľa žalovaného. Okresný súd mal teda preukázané, že medzi žalobcom a
žalovaným došlo k dohode na rozšírení diela (§ 549 ods. 1 OBZ.) Žalobca sa žalobou za tieto naviac
práce domáhal zaplatenia sumy 560.094,90 Sk (18.591,74 Eur). Naviac práce podľa žalobcu mali
spočívať v prácach súvisiacich so zmenami projektovej dokumentácie. Výpoveďami svedkov p. Y. a p. T.

mal okresný súd preukázané, že skutočne dochádzalo k zmenám v projektovej dokumentácii a následne
k požiadavke prerobenia časti diela v zmysle zmien v projektovej dokumentácii. Obidvaja svedkovia
sa však zhodli na tom, že nebolo postupované pri zhotovovaní diela v zmysle objednávky, podľa ktorej
sa jednotlivé zariadenia mali zhotovovať postupne, ale zhotovovali sa naraz viaceré zariadenia, a preto
keď sa prerábalo, tak sa zbytočne navýšili náklady, lebo keby sa robil jeden skúšobný výrobok, nebolo

by potom nevyhnutné robiť nápravu pri všetkých ďalších. Vzhľadom na výpovede svedkov, ktorí sa
konkrétnevyjadrovalikukaždejpoložkenaviacprác(č.l.15až17spisu),potomokresnýsúduzariadenia
FK 1000 (č.l. 15 - 17 spisu) rozhodol tak, že

„- v položke 1 priznal len sumu 320,- Sk za demontáž konzoly na jednom zariadení FK 1000

- v položke 2 tiež priznal len sumu 320,- Sk za montáž konzoly na jednom zariadení FK 1000

- v položke 3 túto súd nepriznal, lebo išlo o duplicitu s položkou 1- položka 4 neexistuje

- v položke 5 súd priznal sumu 2.028,52 Sk za materiál na jednu konzolu a k cene dospel tak, že ak
na štyri konzoly bol potrebný materiál 129 kg, tak na jednu konzolu bolo potrebné 32,25 kg á 62,90 Sk

rovná sa 2.028,52 Sk

- v položke 6 súd priznal 320,- Sk za demontáž konzoly len na jednom FK 1000

- v položke 7 cenu tohto materiálu súd nepriznal, lebo sa jedná o duplicitu s položkou 5

- v položke 8 súd priznal celú sumu 5.120,- Sk

- v položke 9 súd priznal celú sumu 10.240,- Sk

-vpoložke10súdpriznalsumu9.560,-Skzaopieskovaniealakovanielenjedného kusarámovFK1000

- v položke 11 priznal súd celú sumu 2.560,- Sk

- v položke 12 túto celú sumu nepriznal, pretože ako vyplynulo z výpovede svedka Strušku, nakládka
sa nedá robiť bez závesných ok a keďže v zmluve o dielo sa žalobca zaviazal vykonať nakládku, tak
cena týchto ok bola zahrnutá v cene diela.“

Zariadenia FK 1500 (č.l. 15 - 17 spisu)

„- súd priznal za naviac práce, ktoré si účastníci medzi sebou dohodli ako bolo preukázané výpoveďami
svedkov Y. a T. sumu 27.564,- Sk (914,96 eur) a nepriznal sumu za položku 9 v sume 6.000,- Sk
(199,16 eur), pretože ako vyplynulo z výpovede svedka Y. nakládka sa nedá robiť bez závesných ok
a nakládka bola v zmysle zmluvy o dielo predmetom práce žalobcu a teda bola cena závesných ok
zahrnutá v zmluve o dielo“

Zariadenia ZPA 1300 (číslo listu 15 - 17 spisu)

„- položku 1 v sume 3.000,- Sk súd nepriznal celú, pretože ako sa vyjadril samotný žalobca, táto položka
sa dostala do zariadenia ZPA 1300 omylom

- položku 2 priznal celú v sume 1.488,- Sk

- v položke 3 súd priznal len sumu 2 x 320,- Sk = 640,- Sk, pretože ako vyplynulo z výpovede svedkov

Y. a T., ako aj zo samotnej objednávky v prípade, že by bol dodržaný technologický postup a bolo
by sa vyrábalo postupne, nemuseli sa potom prerábať všetky zariadenia, ale len jedno. Ak teda na 4
zariadenia, ktoré si žalobca vyúčtoval bolo treba 8 normohodín, tak na jedno zariadenie boli potrebné
dve normohodiny á 320,- Sk.

- v položke 4 súd neuznal celú sumu 3.200,- Sk a to vzhľadom na výpoveď svedka Y. (č.l. 122), ktorý

uviedol, že konzoly naozaj boli zakreslené v projektovej dokumentácii a naozaj sa musia demontovať,
pretože je to pomôcka pri montáži a keby tam konzoly neboli nedá sa položiť potrubie. Keď sa potrubie
položí, konzoly sa demontujú. Z uvedenej svedeckej výpovede vyplýva, že ide o bežný technologický
postup a nemôže ísť o naviac prácu.

- v položke 5 súd nepriznal celú sumu 9.600,- Sk, súd vychádzal z výpovede svedka Y., ktorý uviedol,

že ani jedno zariadenie nebolo nemeckým odberateľom odobraté pre zlú kvalitu zvarov. Tiež uviedol,
že kompletne všetky potrubné trasy sa robili nanovo. Vychádzajúc z tejto výpovede súd ma za to, že v
žiadnom prípade nemohlo ísť o práce naviac, ale o odstraňovanie vád diela.

- v položke 6 súd neuznal celú sumu 46.080,- Sk z rovnakých dôvodov ako u položky číslo 5

- v položke 7 súd neuznal celú sumu 12.160,- Sk z rovnakých dôvodov ako u položky číslo 5, súd

priznal len trikrát sumu 1.130 čo je 3.390,- Sk a to vzhľadom na výpoveď svedka Y., ktorý uviedol, že
zaslepovacie príruby sa robili celkom tri kusy a to z toho dôvodu, že tie, ktoré sa vyrobili u zariadenia
ZPA 1300, tie isté sa dali použiť aj u zariadenia ZPA 1750-vpoložke9súdnepriznalcelúsumu19.200,-Sk,leboakomalsúdpreukázanéaakoužvyššievysvetlil,
závesné oká boli využité na nakládku, ktorú mal v zmysle zmluvy o dielo vykonať žalobca.“

„Zariadenia ZPA 1750 (číslo listu 15 - 17 spisu)

- v položke 1 súd priznal celú sumu 15.066,- Sk a to pretože ju mal preukázanú výpoveďou svedka
Y., ktorý uviedol, že naozaj dochádzalo k spevneniu rámov, lebo v pôvodnom projekte pravdepodobne
došlo k chybe v statickom výpočte

- v položke 2 súd priznal celú sumu 1.920,- Sk, túto sumu uznal samotný žalovaný

- v položke 3 súd uznal celú sumu 3.840,- Sk, tieto práce mal súd preukázané výpoveďou svedka Y.

- v položke 4 súd priznal celú sumu 5.022,- Sk, vykonanie týchto prác mal súd preukázanú výpoveďou

svedka Y.

- v položke 5 neuznal súd celú sumu 8.800,- Sk z dôvodu ako už súd vyššie ustálil, že závesné oká sú
súčasťou nakládky, ktorú mal v zmysle o dielo vykonať žalobca

- v položke 6 súd neuznal celú sumu 4.050,- Sk a to vzhľadom na výpoveď svedka Y., ktorý uviedol
(č.l.123), že išlo o špeciálne príruby, ktoré boli súčasťou projektovej dokumentácie, tieto príruby mal

vyrobiť žalobca a boli zahrnuté v pôvodnej cene diela

- v položke 7 súd neuznal celú sumu 4.560,- Sk z dôvodov ako v položke 6

- v položke 8 súd priznal len cenu za tri kusy prírub 60x10, teda trikrát 1.100,- Sk čo je 3.300,- Sk, zvyšok
súd nepriznal, lebo tri kusy príruby 12,5x75 súd priznal u zariadenia ZPA 1300 a ako vypovedal svedok
Y.tieistésapoužívaliajuzariadeniaZPA1750.“Okremjednotlivýchnaviacprácukonkrétnychzariadení

si žalobca vyúčtoval (č.l. 17 spisu) dopravu zariadenia FK 1000 a ZPA 1300 do Martina a späť dňa 09.07.
až 12.07.2007 v sume 16.000,- Sk („531,02 Eur“) a žeriav použitý pri tejto doprave v sume 7.750,- Sk
(257,25Eur).Nákladyspojenéstoutodopravouokresnýsúdžalobcovipriznal,atoztohodôvodu,žeako
vyplynulo z výpovede samotného žalovaného, tento mal obavy ukázať nemeckému partnerovi, v akých
podmienkach u žalobcu výroba prebiehala a z toho dôvodu boli kvôli návšteve nemeckého partnera na

žiadosť žalovaného prevezené vyššie uvedené zariadenia do Martina. Takáto doprava nebola súčasťou
zmluvy o dielo, bolo rozhodnutím žalovaného, že zariadenia ukáže nemeckému partnerovi v Martine, o
prevoz zariadení požiadal žalobcu a tento uvedené zrealizoval, čo okresný súd považoval za dohodu
medzi žalobcom a žalovaným.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca si (č.l. 17 spisu) vyúčtoval sumu

100.000,- Sk za presun výroby do Modranky a 50.000,- Sk za nájomné, ktoré položky okresný súd
žalobcovi nepriznal z toho dôvodu, že zmluvou o dielo sa zaviazal dielo, ktoré bolo predmetom zmluvy
vykonať, „súc“ si vedomý svojich kapacitných možností. Ak z akéhokoľvek dôvodu jeho kapacitné
možnosti nepostačovali na realizáciu diela a bol nútený sa presťahovať do priestorov vyhovujúcejších,
tak bol povinný podľa okresného súdu s týmto súvisiace náklady sám znášať. Žalobca sa zmluvou o

dielo ani žiadnou inou zmluvou k tomuto nezaviazal. Uvedenú skutočnosť preukazovala aj výpoveď
žalovaného (č.l. 123 spisu), ktorý uviedol, že priestory na výrobu mal zabezpečiť zhotoviteľ diela a
priestory v Modranke boli prenajaté ešte pred prijatím objednávky, a teda sa počítalo s tým, že vyrábať
sa „započne“ už v Modranke. Tiež si žalobca vyúčtoval naviac sumu 16.900,- Sk (560,97 Eur) za 26
kusov nôh, túto položku mu okresný súd priznal, lebo ako vyplývalo z preberacieho protokolu, žalovaný

dodávku nerozporoval. „Celkom teda ako vyplýva z vyššie uvedeného za naviac práce súd priznal
žalobcovi sumu 5.266,20 eur s DPH (4.426,21 eur plus 839,99 eur DPH). Pokiaľ žalovaný argumentoval
neúmerným počtom normohodín, za ktoré žalobca jednotlivé práce vykonával, tak žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal o čo svoje tvrdenie opiera.“ Za tieto naviac práce, ktoré žalovaný nezaplatil, si
žalobca účtoval aj úroky z omeškania. Okresný súd úroky z omeškania priznal len zo sumy 5.266,20 Eur,

ktorá bola preukázaná. Žalobca požadoval úroky vo výške 14,75% ročne z dlžnej sumy od 05.11.2007.
Naviac práce, ako mal okresný súd preukázané, boli vyúčtované faktúrou 207077 (č.l. 14 spisu) so
splatnosťou 05.11.2007, teda omeškanie nastalo dňom nasledujúcim, teda 6.11.2007, a teda úroky
za deň 05.11.2007 okresný súd zamietol. Okresný súd mal preukázané, že v rozhodnom období
bola základná úroková sadzby Národnej banky Slovenska 4,25% a žalobcovi teda prislúchali úroky zomeškaniaspoukazomna§369ods.1OBZúčinnéhodo15.01.2009vovýške14,25%(dohodaohľadne
úrokov z omeškania u naviac prác preukázaná nebola), a preto v presahujúcej časti 0,5% ročne z dlžnej
sumy okresný súd žalobu zamietol.

V konaní o vzájomnom návrhu žalovaného voči žalobcovi, okresný súd uviedol, že tento pozostával z
ceny nevykonaných prác v sume 11.067,18 Eur, zo zľavy z ceny diela v sume 21.861,29 Eur a náhrady
škody. Škoda pozostávala zo sumy 50.000,- Eur, ktoré musel žalovaný uhradiť svojmu odberateľovi,
HYDACSYSTEMGMBH,vsume50.000,-Eur,zbytočnévykonaniedvochpreprávzariadenízModranky
do Erfurtu a späť v sume 3.609,51 Eur a v nákladoch v súvislosti s preskúmaním zvarov vo Výskumnom

ústave zváračskom v Bratislave v sume 4.315,21 Eur. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol, že dňa 02.03.2010 (č.l. 250 spisu) žalovaný započítal voči žalobcovi výlučne v konaní sp.zn.
17Cb/69/2008 (v tom čase ešte nedošlo k spojeniu veci), sumu 15.190,- Eur ako časť škody v celkovej
výške 50.000,- Eur, ktoré zaplatil žalovaný nemeckému odberateľovi HYDAC SYSTEM GMBH a
započítal ďalej titulom vád na naviac prácach v sume 3.400,- Eur ako zľavu za nekvalitne vykonané
zvary pri naviac prácach.

Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ išlo o „započítanie sumy
3.400,- eur“ titulom vád na naviac zváračských prácach „ako okresný súd už vyargumentoval“ pri naviac
prácach, ktoré si žalobca účtoval voči žalovanému, tak v danom prípade nešlo o naviac práce, pretože
sa len odstraňovali vady už nekvalitne vyhotovených zvarov na jednotlivých zariadeniach, nejednalo
sa teda o rozšírenie rozsahu diela a náklady spojené s odstraňovaním týchto vád bol povinný znášať

zhotoviteľ - žalobca, a teda z tohto titulu neexistovala pohľadávka žalobcu voči žalovanému, a teda
žalovaný nemal svoju pohľadávku voči čomu započítať, keďže nemôže započítavať voči neexistujúcej
pohľadávke. V danom prípade teda podľa okresného súdu absentovala vzájomnosť pohľadávok, ako to
má na mysli § 580 OZ.

Pokiaľ išlo o „započítanie sumy 15.190,- eur“ titulom škody, ktorá mala vzniknúť žalovanému titulom

zaplatenejsumy50.000,-Eurnemeckémuodberateľovi,takokresnýsúdkonštatoval,žetútopohľadávku
žalovaného nemožno považovať za škodu, pretože ak nemecký odberateľ objednal u žalovaného
dielo, ktoré žalovaný zhotovoval čiastočne subdodávateľsky prostredníctvom žalobcu, tak nemeckému
odberateľovi žalovaného vzniklo právo pri nekvalitne dodanom diele uplatňovať si voči žalovanému
nároky z vád. Ak nemecký odberateľ žalovaného sa rozhodol celé dielo nanovo prerobiť a takto ho dodať

následne svojmu odberateľovi, tak tento odberateľ mu musel za dodané dielo zaplatiť, a teda nemohla
nemeckému odberateľovi žalovaného vzniknúť škoda titulom nákladov na prerábanie diela, pretože
tieto náklady „si čoby cenu diela vyúčtoval voči svojmu odberateľovi.“ Majetok nemeckého odberateľa
žalovaného sa teda reálne neznížil a okresný súd zotrval na tvrdení, že mu zostali zachované voči
žalovanému nároky len titulom vád diela, ktoré však neuplatnil.

Okresný súd konštatoval, že celková cena diela predstavovala sumu 48.131,18 Eur (1.450.000,- Sk).
Žalovaný si vzájomným návrhom ako zľavu za nekvalitne vykonané, a teda vadné dielo, uplatnil
sumu 21.861,29 Eur. Vykonaným dokazovaním, a to predovšetkým zo záverov Výskumného ústavu
zváračského v Bratislave vyplývalo, že zo 105 kusov zvarovaných spojov bolo vizuálnou kontrolou
zistené, že 91 kusov nespĺňalo kritéria normy STN EN ISO 5817 a tieto zvarové spoje nevyhovovali

ani najmiernejšiemu stupňu kvality D, teda 87% zvarových spojov bolo nevyhovujúcich. Skúškou
prežiarením bolo kontrolovaných 93 kusov zvarových spojov, pričom 73 kusov nevyhovovalo norme
STN EN ISO 12517 a nevyhovovali ani najmiernejšej úrovni prípustnosti 3. Z celkového počtu bolo teda
68% zvarových spojov nevyhovujúcich. Zo záverov Výskumného ústavu zváračského Bratislava tiež
vyplývalo, že zistené chyby poukazovali na nedostatočnú zručnosť zváracieho personálu a nesprávny

postup pri zváraní. K rovnakým záverom dospel aj do konania pribratý znalec Doc. Ing. Tibor Donič
CSc., ktorý v posudku 1/2012 uviedol, že ním vykonané náhodné röntgenologické analýzy potvrdili
závery VÚZ Bratislava, to znamenalo až 78,5% všetkých preverovaných zvarov nevyhovovalo norme
STN EN ISO 12517 a 91 kusov zo 105 preverovaných kusov pri vizuálnej kontrole nespĺňalo kritériá
normy STN EN ISO 5817. V posudku sa ďalej uvádzalo, že pokiaľ objednávka hovorila o kompletnej

príprave na tlakové skúšky, tak znalec tomuto rozumel tak, že bola objednávaná kontrola hydraulického
potrubia na tlakovú skúšku a nie zvarov. Toto tvrdenie v znaleckom posudku preukazovalo tvrdeniasamotného žalovaného, ktorý od počiatku tvrdil, že tlakovou skúškou sa nemala preverovať kvalita
zvarov. V znaleckom posudku znalec považoval za potrebné uviesť, že tím zváračov žalobcu, ako aj
zvárači, ktorých poskytol žalovaný, nezodpovedali úplne svojimi certifikátmi kritériám pre zhotovenie

takto náročných hydraulických celkov. Pri výsluchu na pojednávaní znalec uviedol, že bolo potrebné pri
danom diele, aby všetky zvary zodpovedali na 100% technickej norme STN EN ISO 12517, pretože
stačilo, že v systéme jeden zvar nevyhovoval uvedenej norme, tak celý systém je diskvalifikovaný a
skolabuje. Celý systém ako taký pri kvalite zvarov, ktorú znalec posudzoval z verifikovaných vzoriek
na 100% nemohol vyhovieť tlakovej skúške. Znalec tiež uviedol, že v projektovej dokumentácii nemusí

byť uvedené, akému tlaku musí zhotovený systém zodpovedať, lebo to nie je informácia potrebná pre
zvárača. Zvárač musí vychádzať z výkresu. Tvrdenie žalobcu, ktorý spochybnil, či znalec vôbec skúmal
vzorky pochádzajúce z konkrétneho diela, bolo vyvrátené samotným znalcom, ktorý uviedol, že jednak
porovnal výkresy a rozmery s konkrétnymi vzorkami, preštudoval rozsiahlu farebnú fotodokumentáciu a
nemal pochybnosti o vieryhodnosti jemu predložených vzoriek. Viedla ho k tomu aj farebná totožnosť
komponentov predložených a komponentov vo fotodokumentácii. Tiež identifikoval čísla, ktorými zvary

opatril „VÚZ v Bratislave“ a čísla zvarov uvedené v posudku „VÚZ Bratislava“ sa zhodovali s číslami
na vzorkách. Tvrdenia žalovaného o vadnosti diela spočívajúce v nekvalite zvarov a s touto nekvalitou
spojené následky potvrdili aj svedkovia, a to napr. svedok, p. N. Y. (J.), ktorý uviedol, že ani jedna
jednotka nebola odobratá odberateľom žalovaného z dôvodu nekvalitných zvarov. Zhodne ako znalec
tento svedok uviedol, že tlaková skúška nehovorí o kvalite zvarov. Pokiaľ ide o autentickosť vzoriek

predložených znalcovi, svedok potvrdil, že sám vyberal zo zariadení, ktoré boli v Nemecku vyhodené
ako nekvalitné vzorky, ktoré osobne odovzdával „VÚZ v Bratislave“. Pokiaľ ide o kvalitu zvarov a teda
vady diela, tieto boli preukázané aj výpoveďou svedka p. J. (č.l. 1259 spisu), ktorý uviedol, že vie o tom,
že boli problémy s kvalitou zvarov. Tiež svedok p. M. O. (č.l. 1260 spisu) vypovedal, že celé zariadenia
sa vracali z Nemecka kvôli zvarom. Nekvalitu zvarov tiež preukazovala výpoveď svedka, p. T. (č.l. 1262

spisu), ktorý vypovedal, že pri zváraní vznikala nepresnosť, ktorá potom bola dotlačovaná španovaním,
p. W. búchal kladivom po zvarencoch, bolo to nepresne zvarené. Videl tiež vzorky, ktoré p. Y. doviezol z
Nemecka, už boli rozrezané a videl tam kvaple a neprevarené korene. Tento svedok sa vyjadroval aj k
objednanej tlakovej skúške a potvrdil výpoveď žalovaného v tom, že tlakom sa robí skúška tesnosti a tá
nepreukazuje kvalitu zvarov. Okresný súd mal nepochybne preukázané, že dielo zhotovené žalobcom

vykazovalo vady spočívajúce v nekvalitne vykonaných zvarov.

Pokiaľ žalobca vytýkal nesplnenie notifikačnej povinnosti žalovaným, tak okresný súd považoval za
preukázané, že žalovaný si svoju notifikačnú povinnosť podľa § 562 ods. 2 OBZ splnil, a to ihneď
pri prevzatí diela, kde vady konštatoval v preberacom protokole zo dňa 30.08.2007, kde uviedol, že
niektoré zvary na všetkých desiatich hydraulických agregátoch nemali dostatočnú kvalitu, „neprevarené

korene“.Ztohodôvodubolopotrebnéprekontrolovaťvšetkyzvaryanevyhovujúceznovuurobiť.Takýmto
vyjadrením podľa okresného súdu bola splnená notifikačná povinnosť žalovaného s tým, že súčasne
s oznámením vád učinil žalovaný aj voľbu nároku z vád tým, že požadoval odstránenie týchto vád v
zmysle § 436 ods. 1 písm. a) OBZ. Už počas vykonávania diela žalovaný ako objednávateľ kontroloval
vykonávanie diela, pričom bolo preukázané výpoveďami vyššie uvedených svedkov, tak potom ako sa

zariadenia vrátili z Nemecka ešte pred celkovým odovzdaním diela, sa dožadoval podľa § 550 OBZ
odstránenia vád spočívajúcich v nekvalite zvarov a dokonca na tento účel poskytol aj troch svojich
zváračov na svoje náklady. Tiež požadoval, aby sa predišlo ďalším vadám, vykonanie röntgenovej
skúšky zvarov. Po tom, ako bolo dielo protokolárne odovzdané, vady boli v protokole zaznamenané a
bol uplatnený aj nárok z vád, tak došlo ešte následne aj k reklamácii zo dňa 17.03.2008, v ktorej sa

uvádzalo, že zariadenia vykazujú vady uvedené už aj v preberacom protokole. Keďže k odstráneniu
vád nedošlo ani v priebehu vykonávania diela, keď žalovaný, využijúc svoje oprávnenie dané mu § 550
OBZ, požadoval odstránenie vád a ani následne potom, ako časť zvarov bola prerobená, tak vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že aj tieto preukázané prerobené zvary vykazovali opätovne vady, tak
žalovaný pristúpil podľa § 436 ods. 2 OBZ k uplatneniu nároku z vád formou zľavy z ceny diela, keďže

žalobca vady v primeranej dodatočnej lehote neodstránil. Túto zľavu prvýkrát čiastočne uplatnil dňa
20.09.2007, keď žalovaný vrátil faktúru číslo 207051 s tým, že dielo malo zásadné vady, a preto žalovaný
uplatnil zľavu v sume 327.250,- Sk. Následne tento nárok z vád vo forme zľavy z ceny diela uplatnil aj
v súdnom konaní formou vzájomného návrhu. Zľavu vyčíslil na sumu 21.861,29 Eur. Okresný súd mal
za to, že na takúto zľavu mal žalovaný nárok, pretože ako vyplynulo z výpovede znalca, aj svedkov,

postačoval by jeden nekvalitný zvar a skolaboval by celý systém a zdôraznil, že v danom prípade bola
preukázaná nekvalita drvivej väčšiny zvarov, čo oprávňovalo žalovaného požadovať podľa okresnéhosúdu stopercentnú zľavu z ceny diela, žalovaný však uplatnil zľavu v nižšej miere, a preto nebol dôvod
mu túto nepriznať. Na požadovanie stopercentnej zľavy z ceny diela žalovaného oprávňoval aj v konaní
jednoznačne preukázaný fakt, že všetky zariadenia vyrobené žalobcom, boli v Nemecku zhotovované

nanovo a pôvodné boli vyhodené.

Pokiaľ išlo o ďalšiu časť vzájomného návrhu, ktorým si žalovaný uplatnil voči žalobcovi sumu 11.067,18
Eur za nevykonané práce, ktoré žalovaný presne špecifikoval (č.l. 222 spisu), tak tento nárok okresný
súd žalovanému nepriznal z dôvodov: „u položiek čistenie a morenie potrubí, príprava na tlakovú skúšku
a statický výpočet na priehyb a mriežková skúška (položky 1, 2, 3 číslo listu 522 spisu), žalovaný

si uplatnil za tieto nevykonané práce sumu 3.104,76 Eur (93.534,- Sk). Vykonaným dokazovaním
a to dobropisom číslo 207065 z 25.10.2007 mal okresný súd preukázané, že žalobca uznal, že
tieto práce nevykonal a dobropisoval žalovanému sumu 3.053,41 Eur (91.987,- Sk)“. Rozdiel medzi
požadovanou a dobropisovanou sumou predstavoval sumu 51,35 Eur (1.547,- Sk), ktorú žalovaný
požadoval naviac, avšak túto sumu žiadnym spôsobom nepreukázal. Za nevykonanú prácu, privarenie
510 kusov výstužných trojuholníkov, požadoval žalovaný sumu 2.661,65 Eur (80.185,- Sk, položka č. 4,

č.l. 522 spisu). Túto sumu okresný súd žalovanému nepriznal, lebo ako vyplynulo z výpovedí svedkov p.
Y. a p. T., sami títo projektanti zrušili tieto trojuholníky ako nefunkčné a tieto boli nahradené samotnými
projektantami plieškami na uchytenie roštov, pričom výpoveďou žalobcu mal okresný súd preukázané,
že tieto pliešky na uchytenie roštov žalobca nefakturoval a považoval ich cenu za vykompenzovanú tým,
že neboli montované výstužné trojuholníky.

Za prevoz vecí z Trnavy do Modranky žalovaný požadoval ako za nevykonanú prácu sumu 14.500,-
Sk, ktorú sumu mu však okresný súd nepriznal z toho dôvodu, že o tomto nároku bolo rozhodnuté už
vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol o nárokoch žalobcu voči žalovanému, kde súčasťou žalobcom
uplatneného nároku voči žalovanému za naviac práce bol aj prevoz z Modranky do Trnavy a táto
suma bola zahrnutá žalobcom aj do faktúry za naviac práce, avšak tento nárok okresný súd žalobcovi

nepriznal, ako bolo zdôvodnené vyššie.

V časti žalovaným uplatneného nároku vzájomným návrhom o zaplatenie ceny nevykonanej práce troch
zváračov, za ktorých náhradu poskytol troch zváračov žalovaný, požadoval žalovaný sumu 962,26 Eur
(28.989,- Sk, položka č. 6, č.l. 522 spisu), tento nárok žalovanému okresný súd nepriznal, lebo ako bolo
preukázané písomnou dohodou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 17.07.2007, žalovaný sa zaviazal

na vlastné náklady poskytnúť troch zváračov. K položke číslo 7 (č.l. 522 spisu), ktorou si žalovaný
vyúčtoval montáž a demontáž potrubí v sume 6.309,80 Eur (190.089,- Sk) okresný súd uviedol, že tento
nárok považoval za nedôvodný, pretože táto práca bola predmetom diela, ktoré mal vykonať žalobca,
či už pri samotnom vykonávaní diela, alebo pri odstraňovaní vád a nebola preukázaná dohoda, že tieto
práce namiesto žalobcu vykoná žalovaný a že mu žalobca za tieto práce zaplatí. K položke číslo 8 (č.l.

522 spisu), doprava potrubí na trase Modranka Zvončín a späť, tento nárok uplatnený žalovaným vo
výške 300,44 Eur (9.051,- Sk) okresný súd nepriznal z toho dôvodu, že v zmysle zmluvy o dielo túto
prácu mal vykonať žalobca, čo aj vykonal a preukázal náklady s touto dopravou spojené faktúrami. K
položke číslo 9 (č.l. 522 spisu), žalovaný si uplatnil sumu 200,29 Eur (6.034,- Sk) za to, že žalovaný
nevykonal skúšku tesností vaní. Tento nárok nepriznal z toho dôvodu, že ako uviedol žalobca, tieto

skúšky tesnosti vaní boli vykonávané zaplavením, po každej skúške bol vyhotovený protokol. Položka
číslo 10 (č.l. 522 spisu), ktorou si žalovaný uplatnil sumu 100,08 Eur (3.015,- Sk), za spojenie potrubí
bezzvarovou metódou a prevoz komponentov z Trnavy do Modranky, tento nárok pokiaľ ide o spoje
tlakových potrubí žalovaný nepreukázal a prevoz z Trnavy do Modranky bol zahrnutý v nárokoch, ktoré
si voči žalovanému uplatnil žalobca a tieto mu okresný súd nepriznal ako naviac práce z dôvodov skoršie

uvedených v tomto rozsudku.

Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že ďalším nárokom, ktorý si žalovaný uplatnil vzájomným
návrhom voči žalobcovi, bola náhrada škody vo výške 57.924,72 Eur a zahŕňala 50.000,- Eur ako
náhradu škody, ktorú musel žalovaný zaplatiť svojmu nemeckému odberateľovi, túto náhradu škody
okresný súd žalovanému nepriznal z rovnakých dôvodov, ktoré už „uviedol pokiaľ ide o započítací prejav

žalovaného voči žalobcovi v sume 15.190,- eur titulom škody.“V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že ďalšou položkou v rámci náhrady škody
uplatnenej vzájomným návrhom, ktorú si žalovaný uplatnil voči žalobcovi v sume 3.609,51 Eur, boli
náklady spojené s prevozom zariadení z Modranky do nemeckého Erfurtu, márne vykonané dvakrát.

Túto časť škody okresný súd priznal žalovanému celú tak, ako si ju uplatnil, pretože túto preukázal
predloženýmifaktúramizavykonanietejtodopravya„toč.150807nasumu33.320,-Sk(č.l.379),faktúra
č. 2007087 na sumu 36.890,- Sk (č.l. 381), faktúra č. 2007090 na sumu 28.560,- Sk (č.l. 383) faktúra
č. 020907 na sumu 21.420,- Sk (č.l. 385), faktúra č. 2007104 na sumu 9.210,50 eur (č.l. 387). Tieto
náklady mal súd preukázané aj výpismi z účtu (č.l. 380, 382, 384, 386, 388), ktoré svedčia o úhrade

vyššie uvedených faktúr. Tiež bolo preukázané výpoveďami svedkov T., Y. (teraz J.), S., O., že hoci
bolo povinnosťou žalovaného dodať zariadenia svojmu nemeckému odberateľovi a bolo nesporné, že
prepravu mal vykonať žalovaný, tak táto preprava sa musela pre vady zvarov vykonať minimálne dvakrát
zbytočne, pretože ako boli zariadenia dodané do Nemecka, tak nemecký odberateľ ich ako vadné vrátil.“

V rozsudku okresný súd uviedol, že položkou, ktorou si žalovaný uplatnil voči žalobcovi sumu 4.315,21
Eur, bola škoda v súvislosti s nákladmi, ktoré musel zaplatiť Výskumnému ústavu zváračskému

Bratislava za preskúmanie kvality zvarov. Túto položku okresný súd posúdil nie ako škodu, ale ako
príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého sú príslušenstvom pohľadávky aj
náklady spojené s jej uplatnením. Okresný súd bol názoru, že sa nejednalo len o náklady súvisiace
s uplatnením pohľadávky v samotnom súdnom konaní, ale ide aj o náklady spojené s uplatnením
pohľadávky mimo súdneho konania, napríklad v súvislosti s uplatňovaním nárokov z vád škody a pod.

Vykonaným dokazovaním bolo nepochybné, že už v priebehu realizácie diela a tak tomu zostalo aj počas
súdneho konania, pretrvával medzi žalobcom a žalovaným spor, či dielo bolo vykonané riadne v zmysle
zmluvy o dielo. Keďže žalovaný nemal odborné predpoklady na posúdenie kvality vykonaného diela a
mal len vedomosť, že jeho nemecký partner vracia dielo opakovane pre vyskytujúce sa vady, ktoré však
žalobca popieral, bol žalovaný nútený dať preskúmať zvary vykonané na zariadeniach Výskumnému

ústavu zváračskému v Bratislave, aby mohol riadne zistiť kvalitu zvarov a prípadný rozsah vád za
účelom kvalifikovanej reklamácie týchto vád u žalobcu. Náklady spojené s týmto preskúmaním žalobca
preukázal faktúrou Výskumného ústavu zváračského číslo 8100119 (č.l. 1427 spisu) na sumu 159.743,-
Sk (5.302,50 Eur). Z týchto nákladov si žalovaný uplatnil voči žalobcovi len sumu 4.315,21 Eur, ktorú
mu ako dôvodnú a preukázanú okresný súd priznal. Celkovo teda nároky žalovaného voči žalobcovi,

ktoré okresný súd považoval za dôvodné a preukázané a ktoré žalovanému priznal, predstavovali sumu
celkom 29.786,01 Eur. Vo zvyšku vzájomný návrh žalovaného voči žalobcovi zamietol.

Žalovaný sa vo vzájomnom návrhu dožadoval aj úrokov z omeškania, a to zo sumy 57.924,72 Eur
(náhrada škody) od 16.05.2008 do zaplatenia, pričom argumentoval, že výzva na náhradu škody išla
listom zo dňa 10.10.2007, 30.04.2008 s tým, že vyzval na nahradenie škody v lehote do 15.05.2008.

Zo sumy 21.861,29 Eur (zľava) požadoval úroky z omeškania od 01.10.2007, a to z toho dôvodu, že
žalovaný prevzal na základe preberacieho protokolu zariadenia 30.08.2007 a v zmysle preberacieho
protokolu sa mal žalobca k vadám vyjadriť do 30-dní, teda do 30.09.2007. Žalobca sa však žiadnym
spôsobom nevyjadril ani nereagoval. Zo sumy 11.067,18 Eur (nevykonané práce) požadoval žalovaný
úroky z omeškania od 01.10.2007, a to z rovnakého dôvodu, ako pri požadovanej zľave z ceny diela.

Pokiaľ išlo o zľavu z ceny diela, ako aj nároky za nevykonané práce, tak okresný súd konštatoval, že
preberací protokol zo dňa 30.08.2007 obsahoval uplatnenie nároku titulom vád vo forme požiadavky
na odstránenie vád, neobsahoval však výzvu na zľavu z ceny diela. V tejto súvislosti okresný súd
poukázal na to, že nielen nekvalitné zvary sú vadou diela, ale ak predmetom zmluvy o dielo boli isté
konkrétne druhy pracovných činností a časť týchto dohodnutých prác nebola vykonaná zhotoviteľom,

„tak aj toto súd považuje za vady diela.“ Nárok z vád vo forme zľavy z ceny diela žalovaný uplatnil voči
žalobcovi listom zo dňa 20.09.2007 (č.l. 374 spisu), kde sa žalovaný domáhal zľavy titulom vád v sume
10.862,71 Eur. Okresný súd teda z tejto sumy priznal úroky z omeškania v zákonnej 14,25% výške ročne
(dohodaovýškeúrokovnebolapreukázaná),atood01.10.2007ztohodôvodu,želistzodňa20.09.2007
považoval za výzvu k zaplateniu zľavy, kde však nebolo preukázané, kedy bola táto výzva žalobcovi

doručená (ale nebol spor o tom, že doručená mu bola), potom ak bol predpoklad, že doručovanie poštou
trvá asi 2 dni, tak do dispozičnej sféry žalobcu sa výzva mohla dostať 23.09.2007, plniť mohol deň
nasledujúci, a teda do omeškania sa dostal 25.09.2007. Žalovaný však požadoval úroky z omeškania z
uplatnenej zľavy až od 01.10.2007, a teda okresný súd nemal dôvod mu od tejto doby úroky z omeškania
nepriznať, avšak len pokiaľ ide o sumu 10.862,71 Eur. Zo zvyšnej časti vzájomného nároku v sume

18.923,30 Eur titulom škody a zostávajúcej časti zľavy okresný súd priznal úroky z omeškania až od12.01.2011, a to z toho dôvodu, že písomné vyjadrenia žalovaného zo dňa 25.11.2010 a 07.12.2010
okresný súd považoval za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie vyššie uvedenej sumy, zo spisu však nebolo
zrejmé, kedy konkrétne boli tieto vyjadrenia žalovaného doručené žalobcovi, bolo však nepochybné, že

12.01.2011 už žalobca týmito vyjadreniami disponoval, lebo sa k nim písomne 12.01.2011 vyjadroval (č.l.
395 spisu). Bolo teda nepochybné, že uvedené vyjadrenia z 25.11.2010 a 07.12.2010, ktoré okresný súd
považoval za výzvu, sa dostali do dispozičnej sféry žalobcu pred 12.01.2011, a teda najneskôr k tomuto
dátumu bol žalobca v omeškaní s plnením peňažného záväzku, a preto okresný súd žalovanému od
tohto dátumu v zákonnej výške (dohoda ohľadne výšky úrokov nebola preukázaná) zo sumy 18.923,30

Eur priznal. Vo zvyšku, pokiaľ išlo o úroky z omeškania, vzájomný návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách
prvostupňovéhokonaniaokresnýsúdponechalpodľa§151ods.3OSPnadobu30dnípoprávoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalobca i žalovaný.

Žalobca v odvolaní uviedol, že odvolaním napadol rozsudok okresného súdu „v časti, ktorou
prvostupňový súd žalobe nevyhovel, teda v časti o zaplatenie 13.325,54 EUR a zákonných úrokov z

omeškania. Rovnako napadám rozsudok v časti, v ktorej súd vzájomnému návrhu žalovaného vyhovel,
teda v čiastke 29.786,01 EUR a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 18.923,30 EUR od
12.1.2011 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 10.862,71 EUR od
1.10.2007 do zaplatenia.“ Poukázal na dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP, t.j. v konaní podľa neho
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, a to konkrétne k vade uvedenej pod písm. h), pretože

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP, pretože súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, z dôvodu v § 205 ods. 2 písm. f) OSP, pretože rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu okresný súd nesprávne

vyhodnotil a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože povinnosťou žalobcu ako zhotoviteľa bolo
predovšetkým vykonať zvary na komponentoch, ktoré potom kompletizoval sám žalovaný pre ďalšieho
odberateľa. Žalobca preto nemohol prevziať zodpovednosť za riadne zhotovenie celého zariadenia,
keďže tú časť prác vykonával už žalovaný. Z výsluchu svedkov, predloženého znaleckého posudku, z
ktorého vyplývalo, že zvary nevyhovujú norme STN - EN ISO 12517, okresný súd konštatoval, že mal

nepochybne preukázané, že dielo zhotovované žalobcom vykazovalo vady spočívajúce v nekvalitne
vykonaných zvarov. Hoci žalobca namietal, že vzorky, ktoré skúmal znalec, vôbec nepochádzali z
konkrétneho diela, okresnému súdu bez ďalšieho skúmania postačilo vyjadrenie znalca, že nemal
pochybnosti o vierohodnosti jemu predložených vzoriek, keďže sa čísla, ktorými zvary opatril VÚZ v
Bratislave a čísla zvarov uvedené v posudku VÚZ Bratislava zhodovali s číslami na vzorkách. Tieto

skutočnosti však preukazovali iba fakt, že znalec a VÚZ Bratislava skúmali tie isté vzorky, nie však
skutočnosť, že to boli zvary, ktoré realizoval žalobca. Považoval za nedostatočné zistenie skutkového
stavu, keď nedošlo k preskúmaniu a identifikácii zvarov, ktoré znalec preskúmal. Žalobca mal „vážne
pochybnosti“ o tom, že zvary, ktoré znalec skúmal, boli tými zvarmi, ktoré žalobca ako zhotoviteľ dodal, a
pretoajvýsledkyznaleckéhodokazovaniapodľaneho„niesúdôveryhodnéanemôžubyťpodkladompre

rozhodnutie súdu.“ Namietal, že okresný súd neskúmal, koľko z predložených vzoriek zvarov realizoval
žalobca a koľko zamestnanci žalovaného, ktorí sa na realizovaní diela zúčastnili a zdôraznil, že počas
prvostupňového súdneho konania pred obhliadkou zvarov žiadal znalca, aby žalobcu prizval k ich
identifikácii. Hoci tak neučinil a žalobca nemal možnosť vzorky prehliadnuť a identifikovať, okresný súd
na túto požiadavku nereagoval a nekonal. Pri výpovedi znalca na pojednávaní sa okresný súd uspokojil

s konštatovaním znalca, že pôvod zvarov neskúmal, nepovažoval za nutné privolanie žalobcu a stotožnil
sa s ubezpečením žalovaného, že zvary pochádzajú z diela, ktoré je predmetom sporu a o tomto tvrdení
nemal dôvod pochybovať.

Žalobca v odvolaní rozporoval nevykonanie dôkazu, a to ustanovenie nového znalca za účelom
vypracovania kolízneho posudku, resp. na jeho preskúmanie iným znalcom v zmysle § 127 ods.

2 OSP, hoci „niekoľkokrát namietali osobu znalca a aj jeho závery.“ Ďalším dôvodom odvolania bola
skutočnosť, že prvostupňový súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, a to nevypočul navrhnutých
svedkov (menovite J. W., H. W. a K. T.), ktorých výpoveď mohla mať podľa žalobcu vplyv na posúdenie
domnelých vád na diele.Okresný súd priznal žalobcovi právo na náhradu nezaplatenej časti diela v žalovanej čiastke 7.809,30
Eur, pričom mal preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k dohode na rozšírení diela. Zo
žalovanej čiastky 18.591,74 Eur titulom naviac prác priznal okresný súd iba čiastku vo výške 5.266,20

Eur, ku ktorému záveru okresný súd dospel podľa žalobcu na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Okresný súd vôbec nevzal do úvahy písomnú
dohodu účastníkov konania zo dňa 17.07.2007, kde sa jednoznačne dohodli, že všetky naviac práce
bude hradiť objednávateľ, ten súhlasil a objednal naviac práce vrátane presunu vykonávania diela do
Modranky,apretobolžalovanýpovinnýuhradiťvšetkynaviacpráce.„Stanoviskokjednotlivýmpoložkám

prikladám ako prílohu k tomuto odvolaniu, ktoré spracoval konateľ žalobcu a označil ho ako Vyjadrenie
k nepriznanej časti naviac prác, ktoré je súčasťou tohto odvolania.“

V odvolaní žalobca v rovine žalovaným uplatneného nároku vzájomným návrhom o zaplatenie celkovo
90.853,19 Eur, poukázal na to, že okresný súd žalovanému priznal nárok vo výške 29.786,01 Eur. Táto
suma pozostávala zo sumy 21.861,29 Eur uplatnená titulom uplatnenej zľavy z ceny diela, zo sumy
3.609,51 Eur titulom náhrady škody spočívajúcej v úhrade nákladov na prevoz zariadení z Modranky

do nemeckého Erfurtu a z čiastky 4.315,21 Eur, titulom náhrady nákladov za preskúmanie zvarov
Výskumným ústavom zváračským v Bratislave. Pokiaľ išlo o zľavu z ceny diela, tak žalobca mal za
to, že okresný súd ju priznal v rozpore s OBZ, pretože žalovaný domnelé vady riadne nereklamoval.
Prvostupňový súd považoval za preukázané, že žalovaný splnil svoju notifikačnú povinnosť podľa §
562 ods. 2 OBZ, a to ihneď pri prevzatí diela, kde vady konštatoval v preberacom protokole zo dňa

30.08.2007, v ktorom uviedol, že niektoré zvary na všetkých desiatich hydraulických agregátoch nemali
dostatočnúkvalitu,neprevarenékorene.Podľaokresnéhosúdubolokonštatovanienedostatočnejkvality
zároveň aj voľbou nároku z vád v zmysle § 436 ods. 1 písm. a) OBZ o odstránenie vád. A to aj napriek
tomu, že v preberacom protokole je výslovne uvedené: „Vyjadrenie objednávateľa doplní objednávateľ
v lehote do 30 dní od podpisu preberacieho protokolu". Hoci žalovaný ako objednávateľ toto nevykonal,

napriek tomu okresný súd považoval reklamáciu za dostatočnú. Ďalej okresný súd uviedol, že keďže k
odstráneniu vád nedošlo, uplatnil žalobca zľavu z ceny diela, a to prvýkrát čiastočne dňa 20.09.2007
vo výške 327.250,- Sk a následne v súdnom konaní vo výške 21.861,29 Eur. Obchodný zákonník v
žiadnom zo svojich ustanovení neobsahuje možnosť, aby nároky z vád diela, konkrétne zľava z ceny
diela bola modifikovaná. Práve naopak, uplatnenou voľbou práva je toto právo už konzumované. Ak by

aj po formálnej stránke bola zľava z ceny diela uplatnená riadne, čo podľa žalobcu nebola, mohol by ju
okresnýsúdpriznaťibavovýške10.862,71Eur(327.250,-Sk).Podľažalobcuokresnýsúdnemalpriznať
nárok z vád diela, pretože neboli splnené zákonné podmienky ustanovené v § 562 ods. 2 OBZ. Preto
okresný súd zľavu z ceny diela vo výške 21.861,29 Eur podľa žalobcu priznal v rozpore so zákonom.

Žalobca v odvolaní popieral nárok na zaplatenie sumy vo výške 3.609,51 Eur, ktorý žalovaný uplatnil

voči žalobcovi titulom dvojnásobnej zbytočnej prepravy zariadení do nemeckého Erfurtu. Pokiaľ podľa
žalovaného dielo vykazovalo vady, tak nemal podľa žalobcu vadné dielo svojmu odberateľovi do
zahraničia dodávať. Ak okresný súd túto čiastku považoval za náhradu škody, ktorú žalobca spôsobil
žalovanému, tak žalobca poukazoval na skutočnosť, že v konaní nebol skúmaný kauzálny nexus
medzi vznikom škody a porušením povinnosti žalobcu, preto náklady na dodanie diela do Nemecka

mal znášať žalovaný ako dodávateľ pre nemeckého odberateľa. Žalobca však nebol účastníkom
tohto právneho vzťahu. Navyše z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že jedinou vadou diela, ktoré
zhotovoval žalovaný, boli iba vady zvarov. Okresný súd priznal žalovanému titulom príslušenstva
pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ čiastku vo výške 4.315,21 Eur, ktorú žalovaný uhradil za
preskúmanie zvarov Výskumnému ústavu zváračskému v Bratislave. Podľa okresného súdu išlo o

oprávnené náklady žalovaného spojené s uplatňovaním pohľadávky mimo súdneho konania. Okresný
súd však v odôvodnení rozsudku konkrétne nešpecifikoval, príslušenstvom ktorej pohľadávky sú tieto
náklady, keďže celú sumu, ktorú žalovaný žaloval, nepriznal, preto žalobca v tejto časti rozhodnutie
prvostupňového súdu považoval za nezrozumiteľné a v tejto časti nepreskúmateľné.

Žalobca v odvolaní poukázal na jeho písomnú záverečnú reč, v ktorej uviedol, že žalobca sa žalobou zo

dňa 19.06.2008 domáhal úhrady sumy 560.094,90 Sk spolu s príslušenstvom titulom zaplatenia ceny
diela, a to na základe realizácie prác, ktoré vykonal pre žalovaného v zmysle jeho objednávky. Tieto
práce pritom boli realizované nad rámec montážnych prác nevyhnutných na zhotovenie diela, ktorébolo zhotovené a odovzdané na základe iného osobitného zmluvného vzťahu (ďalej iba „naviac práce“).
Naviac práce boli realizované v súlade s požiadavkami a pokynmi žalovaného a žalovaný ich vykonanie
a prevzatie potvrdil, a to písomne v preberacom protokole, zo dňa 30.08.2007, kde žalovaný výslovne

uvádzal, že nesúhlasí so žiadnymi naviac nákladmi zo strany dodávateľa (žalobcu) okrem časti zápisu,
ktorý nerozporoval. Za naviac práce, ktoré žalovaný prevzal a nerozporoval, súčasne jednostranne
určil sumu 100.000,- Sk, ako podľa neho primeranú odmenu, ktorú sa zaviazal vyplatiť, a to napriek
tomu, že dohodnutá cena a cena primeraná na trhu bola podstatne vyššia. Ako žalujúca strana na
pojednávaniach uvádzala, žalovaný ani čiastku 100.000,- Sk nikdy neuhradil a neuhradil ani inú sumu z

titulu prijatia naviac prác. Samotná skutočnosť vykonania naviac prác nebola žalovaným až do súdneho
sporu spochybňovaná a žalobca ich objednanie žalovaným a aj vykonanie žalobcom považoval za
nesporné. Žalovaný v sporovom konaní poprel tak objednanie týchto naviac prác, ako aj ich skutočné
vykonanie a hodnotu týchto naviac prác. Žalobca preto dokazoval objednanie naviac prác predovšetkým
ručne písanou objednávkou zo dňa 17.07.2007, v ktorej sa žalovaný zaviazal uhradiť všetky naviac
práce, ako aj znášať ďalšie náklady s nimi spojené. Rovnako aj výpoveď konateľa žalobcu a výsluch

svedkov potvrdili pravdivosť tvrdenia o objednaní naviac prác zo strany žalovaného. Rozsah vykonania
naviac prác bol podrobne popísaný v písomných podaniach žalobcu a svedeckých výpovediach, pričom
bola preukázaná aj účelnosť a užitočnosť týchto naviac prác v prospech žalovaného. Žalovaný tieto
naviac práce prijal a ako súčasť zariadení, na ktorých boli realizované, použil pre splnenie svojho
záväzku voči tretej osobe. Žalovaný v spore namietal oprávnenosť sumy, ktorú mal za naviac práce

uhradiť, pričom v preberacom protokole aj písomne potvrdil ich vykonanie a prevzatie a sám potvrdil
svoj záväzok uhradiť za naviac práce odmenu, ktorú však neuhradil. Okresný súd v tejto veci vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi a aj výsluchom účastníkov, z ktorých vyplynulo, že naviac práce boli
vykonané v rozsahu, ako uvádzal žalobca a tieto skutočnosti boli potvrdené aj výpoveďou svedkov,
najmä p. Y.. Žalobca zdôraznil, že žalovaný teda naviac práce objednal, prijal a použil vo svoj prospech,

čím vznikol medzi žalobcom a žalovaným záväzkový vzťah, vrátane povinnosti uhradiť za prijaté
plnenie cenu. Ak by aj nevznikla popísanými prejavmi vôle medzi žalobcom a žalovaným zmluva o
dielo, alebo nepomenovaný druh zmluvy, v každom prípade bola žalovaná čiastka sumou, o ktorú
by sa majetok žalobcu zväčšil, ak by nedošlo k porušeniu záväzkovej povinnosti uhradiť cenu za
vykonanie naviac prác, a to vrátane dopravných nákladov a nájomného za výrobnú halu. Práce naviac

by neboli nutné, pokiaľ by projektová dokumentácia bola úplná a neobsahovala by chyby. Dôvodom
bola aj opakovaná zmena projektovej dokumentácie zo strany žalovaného a požiadavky na zmeny
počas realizácie samotnej montáže. Úprava už vykonaného diela pritom nebola predmetom pôvodnej
objednávky žalovaného. Žalobca v konaní predložil tabuľku s detailnou špecifikáciou naviac prác,
ktoré bolo potrebné vykonať buď z dôvodu požiadaviek žalovaného alebo nesprávnosti v projektovej

dokumentácii predloženej žalovaným. Vykonanie týchto naviac prác bolo dokázané rozdielmi v pôvodnej
projektovej dokumentácii a fotografiami skutočne zhotoveného diela. Oprávnenosť úhrady požadovanej
čiastky bola podľa žalobcu dokumentovaná dokladmi založenými v súdnom spise nielen čo do rozsahu
plnenia, ale ich ocenením doloženými písomnými dôkazmi bola preukázaná aj ich hodnota. Preto
podľa žalobcu neobstálo poukázanie žalovaného na účtovníctvo a v ňom zistené administratívne

nedopatrenie, ktoré však na vznik povinnosti za prevzaté naviac práce zaplatiť, nemôže mať vplyv.
Žalobca vyúčtoval žalovanému dohodnutú cenu diela, pričom vo faktúre odpočítal hodnotu prác, ktoré
sám nedodával a na ktoré mu teda nárok nevznikol. Pôvodne súčasne vyúčtoval aj cenu naviac prác.
Za účelom sprehľadnenia naviac prác boli vypracované faktúry č. 207076 a 207060, ktoré spolu zneli
na žalovanú sumu. O zmene faktúry č. 207077 bol žalovaný vyrozumený odoslaním faktúr č. 207076

a č. 207060 dňa 26.10.2007. Žalovaný bol o svojich splatných záväzkoch vyrozumený i odosielaním
inventarizácie ku koncu každého účtovného obdobia. Ani v uvedenom prehľade už nebola uvedená
faktúra č. 207077, a to práve z dôvodu, že bola vystornovaná a bola preúčtovaná do dvoch faktúr, o
čom bol, ako už žalobca uviedol, žalovaný písomne vyrozumený. „Žalobca“ objednal zhotovenie diela
a vymienil si vlastnosť diela so zvarmi tak, aby spĺňalo požiadavku na odolnosť na tlak, pretože bolo

určené ako súčasť tlakového zariadenia. Montáž zhotovovanej sústavy na tlakové zariadenie, ktoré
následne dodal ako svoju dodávku odberateľovi v Nemecku, povolil žalovaný žalobcovi až po vykonaní
tlakových skúšok, čo potvrdili svedeckými výpoveďami aj pracovníci žalovaného. Reklamácia kvality
diela pri preberacom konaní sa podľa žalobcu nezakladala na skutkových zisteniach a ani nemohla,
keďže žalovaný ich pri preberaní ani nevykonal. Osobitne reklamovaná vada zvarov spočívajúca v

neprevarenom koreni bola uvedená paušálne, nekonkrétne a bez bližšieho určenia. Sám žalovaný
stanovil, že v lehote 30 dní od prevzatia diela spresní, aké vady dielu vytýka, toto však v stanovenej
lehote nevykonal. Žalovaný vo svojej objednávke sám určil, že zmluvný vzťah sa bude spravovať
pravidlami všeobecných zmluvných podmienok, ktoré boli uvedené na stránke www.hydac.sk. Tietopodmienky pritom stanovujú, že „...Predávajúcemu prináleží právo voľby spôsobu uspokojenia práv
z vád. Kupujúci je povinný pod sankciou straty týchto práv z vád oznámiť: Vady tovaru zistené pri
prevzatí tovaru - kvantitatívne ihneď, kvalitatívne do 3 dní od prevzatia tovaru." Žalobca ako zhotoviteľ

bol pripravený skutočne zistené a riadne označené vady diela odstrániť na vlastné náklady, pričom
právo voľby takéhoto nároku mu zo všeobecných zmluvných podmienok vyplývalo. Žalovaný nielenže
riadne neoznačil vady diela, ale neumožnil ich odstránenie žalobcom, dokonca umožnil zásah do
diela inej osobe a tým aj prípadné plnenie žalobcu v tomto smere reálne zmaril. Touto skutočnosťou
zaniklo podľa žalobcu právo žalovaného na uplatnenie nároku z uvedeného titulu. Bolo teda nesporné,

že dielo bolo zhotovené, žalovaným prevzaté a vznikol mu záväzok na úhradu dohodnutej ceny za
dielo, resp. jej zvyšku. Svoj záväzok uhradiť zvyšnú časť ceny diela fakturovanú žalobcom faktúrou č.
207051 zo dňa 31.08.2007 žalovaný uznal svojím listom zo 04.02.2010, ktorým potvrdil, že eviduje svoj
záväzok voči žalobcovi vo výške 327.250,- Sk, t.j. 10.862,71 Eur titulom zvyšku ceny diela. Napriek
tomuto uznaniu však svoj záväzok v rozsahu, ako je predmetom žaloby, nesplnil. Žalovaným uvádzané
dôvody neuhradenia ceny diela boli podľa žalobcu opakovane menené a účelovo upravované s tým,

že najskôr tvrdil, že žalobca mal zhotoviť celé tlakové zariadenie a nie iba dielo, ktoré bolo predmetom
dodania. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že röntgenovej skúške boli podrobené zvary, ktoré
realizoval v rámci zhotovovania diela žalobca. Posudok Výskumného ústavu zváračského sa týkal
zvarov, ktoré dal následne preskúmať žalovaný, avšak bez ich identifikácie, ako zvary z diela žalobcu.
Okresným súdom nariadené znalecké dokazovanie v tejto veci nebolo pre rozhodnutie o veci samej

relevantné, keďže rovnako znalec skúmal zvary, ktoré označil ako dielo žalobcu, avšak bez identifikácie
žalobcom, hoci o prítomnosť pri určení pravosti diela žalobca výslovne žiadal. Pôvodnosť diela znalec
stanovil iba na základe tvrdenia žalovaného, s ktorým sa jednoducho bez ďalšieho skúmania stotožnil.
Navyše znalec podľa žalobcu nad rámec svojej úlohy konštatoval bez zodpovedajúceho zdôvodnenia,
že žalobca dodal vadné dielo, a to okrem iného preto, lebo údajne nezabezpečil účasť zahraničného

technológa. Pritom sa neobmedzil iba na technické informácie, ale vyhodnotil aj právnu stránku veci, čo
prislúchalo výlučne súdu. Okresný súd nemal brať ohľad na závery znaleckého posudku, lebo nemal
podľa žalobcu vypovedaciu hodnotu o rozhodujúcich skutočnostiach pre rozhodnutie vo veci samej z
dôvodov uvedených v liste žalobcu zo dňa 12.06.2012 a v liste žalobcu zo dňa 28.11.2012. Navyše
znalec sám vypovedal, že odolnosť zvarov na tlak neskúšal a o tejto skutočnosti sa ani nevedel vyjadriť.

„Nepoužiteľnosť takto vykonaného dôkazu pre rozhodnutie vo veci samej spočíva aj v procesnom
pochybení pri vymenovaní znalca, resp. pritom, keď súd požadoval vypracovanie znaleckého posudku,
aj keď mu bolo známe, že znalec bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov a tento zoznam obsahoval a
aj obsahuje iných znalcov plne spôsobilých na riadne vypracovanie znaleckého posudku“. Žalovaným
uplatňované nároky na náhradu škody a iné nároky z titulu domnelých vád diela neboli podľa žalobcu za

celý čas trvania súdneho procesu ním relevantne zdôvodnené, preukázané dôkazmi, či špecifikované.
Žalovaný požadoval listom zo dňa 10.10.2007 náhradu škody vo výške 2.320.157,34 Sk a 169.000,-
Eur, a to bez akejkoľvek špecifikácie. Následne podal žalobu na zaplatenie náhrady škody, avšak v
sume 113.436,25 Eur na Okresnom súde v Trnave. Po podrobnom vyjadrení takto žalovanej spoločnosti
JUDAS, s.r.o., ktorá je v „tunajšom spore“ žalobcom, svoju žalobu tesne pred prvým pojednávaním

zobral v celom rozsahu späť. Žalovaný uplatnil následne nárok na náhradu škody na Okresnom súde
Martin, tentoraz vo výške 29.089,88 Eur žalobou zo dňa 04.11.2009 a následne vzájomným návrhom zo
dňa 23.03.2011 uplatnil nárok na zaplatenie 90.853,19 Eur. Odhliadnuc od rozdielnosti požadovaných a
rôzne uplatnených nárokov, tvrdenia žalovaného zdôvodňujúce nároky boli tiež rozdielne, vo všetkých
prípadoch však všeobecné a nekonkrétne. Okrem toho žaloba zo dňa 04.11.2009 a vzájomný návrh

zo dňa 23.03.2011 uplatňovali v niektorých prípadoch tie isté nároky. Žalovaný pritom nešpecifikoval
jednoznačne svoj nárok čo do dôvodu, teda neuviedol jednoznačne, o aké porušenie zmluvnej, alebo
zákonnej povinnosti žalobcom vznik škody opieral, a teda nebolo možné uviesť právnu obranu proti
uplatnenému nároku. Tvrdenie o vadnosti plnenia pri zhotovení diela nemôže zakladať takýto nárok,
keďže nároky z vád diela žalovanému zanikli márnym uplynutím lehoty na presné označenie vád diela,

ktorú ako primeranú určil sám žalovaný v preberacom protokole zo dňa 30.08.2007 a ich existenciu
žalobca „popiera“. Žalovaný svoje nároky napriek dlhej dobe trvania sporu a opakovaným výzvam
okresného súdu „do dnešného dňa“ nešpecifikoval a nepreukázal vznik škody, porušenie právnej
povinnosti a ani príčinnú súvislosť medzi nimi. Uplatnené nároky odvodil iba z neurčitých koeficientov,
čo však nemalo oporu v zákone ani v skutkovom stave veci. Poukázanie na skutočnosť, že obchodnému

partnerovi žalovaného vznikla škoda a ten ju čiastočne fakturoval žalovanému, nie je preukázaním
skutočnosti, že sa majetok žalovaného zmenšil. Žalovaným uplatňovaný nárok na náhradu škody
nebol doložený ani dôkazmi, že by medzi domnelým vznikom škody a uvádzaným porušením právnej
povinnosti existovala príčinná súvislosť, a to ako jediného dôvodu vzniku škody. Už samotná zmenatechnického riešenia - iné zapojenie - ktoré odberateľ žalovaného na dodaných zariadeniach vykonal,
indikovali podľa žalobcu iné dôvody zasahovania do hotového zariadenia, ktorého súčasť montáž, t.j.
dielo žalobcu, bolo súčasťou. „Žalobca preto popieral nárok žalovaného, uplatnený ako kompenzačnou

námietkou, tak vzájomným návrhom, ako nedôvodný. Žalobca voči takto uplatnenému nároku vznáša
námietku premlčania". Žiadal, aby odvolací súd „po preskúmaní veci zmenil rozsudok prvostupňového
súdu tak, že žalovaného zaviaže na úhradu celej žalovanej čiastky a vzájomný návrh žalovaného
zamietne v celom rozsahu a zároveň zaviaže žalovaného na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho
konania.“ V podanom odvolaní právny zástupca žalobcu uviedol, že súčasťou odvolania je i vyjadrenie

žalobcu„Vyjadrenieknepriznanejčastinaviacprác“,naktorépodanieodvolacísúdzdôvodurozsiahlosti
tohto podania odkazuje.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podal proti tej časti rozsudku okresného súdu, vrátane jeho
odôvodnenia, v ktorej v rámci žalobcovi priznanej sumy 13.075,50 Eur priznal okresný súd žalobcovi
nárok na nezaplatenú časť ceny diela vo výške 7.809,30 Eur (235.262,97 Sk) spolu s úrokom z
omeškania a tiež proti tej časti rozsudku vrátane jeho odôvodnenia, v ktorej okresný súd zamietol

žalovanému nárok na zníženie ceny diela a zaplatenie sumy za žalobcom nevykonané práce vo výške
11.067,18Euraprotičastirozsudku,vrátaneodôvodnenia,vktorejsúdprvéhostupňazamietolvzájomný
návrh žalovaného v časti nároku na náhradu škody vo výške 50.000,- Eur s príslušenstvom. Žalovaný
zdôraznil, že podal odvolanie aj s ohľadom na skutočnosť, že „žalobca už vyššie uvedený rozsudok v
plnom rozsahu napadol svojim odvolaním.“ Odvolanie podal z dôvodov špecifikovaných „ďalej v texte,

najmä však preto, že OS Martin ako súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež preto, že napadnutý rozsudok ako rozhodnutie súdu prvého
stupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci.“Súdprvéhostupňapodľažalovanéhodospel
na základe vykonaných dôkazov v napadnutých častiach rozsudku k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a to najmä preto, že vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a aj v ich súvislosti „jednostranne v prospech“

žalobcu a neprihliadol na tvrdenia a dôkazy v prospech žalovaného.

V odvolaní žalovaný namietal priznanie nezaplatenej časti ceny za dielo žalobcovi vo výške 7.809,30 Eur
(235.262,97 Sk) a mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne žalobcovi priznal túto časť nezaplatenej
ceny za dielo, a to v rozpore s § 439 OBZ a najmä jeho ods. 2 prvej vety, v ktorej je uvedené, že kupujúci
(v tomto prípade žalovaný ako objednávateľ) môže o zľavu znížiť kúpnu cenu (v tomto prípade cenu za

dielo). „Súd prvého stupňa správne a oprávnene priznal žalovanému zľavu z dohodnutej ceny diela a
to aj v tej výške 235.262,976,“ ktorá v zmysle „§ 439 ods. 2 prvej vety a na základe listu žalovaného
z 20.9.2007 pokrýva alebo predstavuje túto nezaplatenú časť dohodnutej ceny za dielo.“ Žalovaný
listom z 20.09.2007 oznámil žalobcovi, že neuhradí žalobcovi jeho faktúru č. 207051, ktorou žalobca
fakturoval žalovanému sumu 327.250,- Sk, ako nezaplatenú časť ceny za dielo (ešte so sumou 91.987,-

Sk, o ktorú žalobca neskôr nezaplatenú časť znížil na základe jeho dobropisu), a to z dôvodu vád
žalobcom dodaných zariadení a tiež z dôvodu, „že žalobca nemá na uvedenú sumu v zmysle príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka nárok.“ Týmto listom si žalovaný uplatnil svoje nároky na zľavu z
dohodnutej ceny za dielo, a to v rozsahu väčšom ako bola vyššie uvedená suma nezaplatenej časti
ceny za dielo a zároveň si v zmysle § 439 ods. 2 prvej vety OBZ uplatnil zníženie ceny za dielo v celej

nezaplatenej časti z ceny diela, teda v tom čase vo výške žalobcom fakturovaného nedoplatku, ktorý bol
po neskoršom vystavení dobropisu žalobcom na sumu 91.987,- Sk vo výške zostávajúcej nezaplatenej
časticenyzadielo7.809,30Eur(235.262,97Sk).Zuvedenéhopostupužalovanéhovyplývalo,žebolana
základe zľavy, ktorú si uplatnil žalovaný uvedeným listom, znížená podľa uvedeného ustanovenia OBZ
cena za dielo o celú zostávajúcu nezaplatenú časť ceny za dielo vo výške 7.809,30 Eur (235.262,97 Sk),

preto na ňu nemal žalobca nárok a súd prvého stupňa ju teda nemal priznať v napadnutom rozsudku.
Žalovaný časť rozsudku, v ktorej súd prvého stupňa priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nezaplatenej
časticenyzadielovovýške7.809,30Eurspríslušenstvomvyhodnotilakonesprávnu.Súdprvéhostupňa
nemal tento nárok vrátane úroku z omeškania žalobcovi priznať, lebo na základe § 439 ods. 2 prvej
vety OBZ a listu žalovaného z 20.09.2007 bola znížená cena za dielo o celú túto nezaplatenú časť z

ceny diela vo výške 7.809,30 Eur (235.262,97 Sk), a teda tento nárok žalobcu týmto, podľa žalovaného
zanikol ešte v roku 2007.

Žalovaný odvolaním namietal aj časť rozsudku okresného súdu vrátane jeho odôvodnenia, ktorou
okresný súd zamietol žalovanému nárok na zaplatenie sumy za žalobcom nevykonané práce vo výške11.067,18 Eur. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o nárokoch žalobcu za naviac práce použil § 549
ods. 1 OBZ a priznal mu na základe tohto ustanovenia čiastočne jeho nárok za vykonanie naviac prác,
pritom mal súd prvého stupňa podľa žalovaného v prípade nevykonania dohodnutých prác žalobcom

„(čo bolo v konaní preukázané)“ použiť rovnako § 549 ods. 1 (prvej vety) OBZ a rozhodnúť o
tom, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi cenu za dielo zníženú o sumu vo výške 11.067,18 Eur za
zmenšenýrozsahdielavykonanýžalobcom,tedazanevykonanépráce,ktorémalžalobcapodľacenovej
ponuky a objednávky zo 17.05.2007 vykonať na zariadeniach, ale nevykonal ich. Pritom z uvedeného
ustanovenia vyplývalo, že ak sa strany dohodnú na zmene diela a nedojednajú jeho dôsledky na výšku

ceny, je objednávateľ (v tomto prípade žalovaný) povinný zaplatiť len cenu primerane zníženú. Súd
prvého stupňa pri rozhodovaní nezohľadnil § 549 ods. 1 prvej vety a ani súvisiaci § 549 ods. 2 OBZ a
nepriznal ani čiastočne žalovanému nároky na zníženie ceny za dielo za žalobcom nevykonané práce,
hoci sa v konaní preukázalo, že žalobca nevykonal všetky práce, ktoré mal vykonať podľa vlastnej
cenovej ponuky a následne objednávky žalovaného zo 17.05.2007. Pritom z ručne písanej dohody zo
17.07.2007 bolo zrejmé podľa žalovaného, že k zmluvne dohodnutej ceny za dielo nedošlo, napriek

tomu, že žalovaný po 17.07.2007 vykoná práce namiesto žalobcu. Aj v skutočnosti po 17.07.2007
žalobca vzhľadom na svoju neschopnosť vyhotoviť zariadenia načas v riadnej kvalite, vykonával len
časť dohodnutých prác a časť prác musel vykonať žalovaný, aby boli zariadenia čím skôr dodané
odberateľovi žalovaného do Nemecka. Žalovaný vykonával dohodnuté práce za žalobcu na základe
ručne písanej dohody zo 17.07.2007 a na základe následných ústnych dohôd. Pracovníci zabezpečení

žalovaným by v roku 2007 fakticky vôbec nemohli vykonávať práce na zariadeniach (najmä montáž a
demontáž komponentov, zváranie) bez písomnej alebo ústnej dohody zo žalobcom, pretože by žalobca
zamestnancov a spolupracovníkov žalovaného bez dohody nevpustil do priestorov, kde sa zhotovovali
zariadenia a neumožnil by im vykonávať akékoľvek práce na týchto zariadeniach. To, že žalobca umožnil
žalovanému vykonávanie prác za neho (zmenšil rozsah diela) preukazovalo, že k takýmto dohodám

došlo a pritom cena za vyhotovenie zariadení zostala nezmenená. Preto mal súd prvého stupňa v zmysle
§ 549 ods. 1 a 2 OBZ rozhodnúť o priznaní nároku žalovaného vo výške 11.067,18 Eur za nevykonané
práce žalobcom, pretože na základe týchto ustanovení mal zo zákona žalovaný povinnosť platiť len
zníženú cenu za zhotovenie zariadení. V tejto súvislosti nebolo podľa žalovaného podstatné, prečo
žalobca práce nevykonal.

Odvolaním žalovaný namietal, že okresný súd konštatoval „v napadnutom rozsudku na strane 23 že
nebola preukázaná dohoda, že práce namiesto žalobcu vykoná žalovaný a že mu žalobca za tieto
práce zaplatí.“ Žalovaný poukázal na ručne písanú dohodu zo 17.07.2007 a tiež na to, že viaceré práce
za žalobcu fakticky vykonal práve žalovaný, čo by nemohol urobiť bez dohody so žalobcom, pričom
dohodnutá cena za dielo zostala nezmenená a podľa § 549 ods. 1 prvej vety OBZ taká dohoda ani

nie je potrebná, ale toto ustanovenie spôsobilo, že žalovaný bol zo zákona povinný platiť cenu za dielo
zníženúprimeraneozmenšenýrozsahdiela,ktoréžalobcavskutočnostivykonal.To,žežalobcavykonal
dielo v zmenšenom rozsahu, bolo preukázané pred súdom prvého stupňa. Žalovaný pri vyčísľovaní
žalobcom nevykonaných prác musel vychádzať len z prepočtu koeficientom z dohodnutej ceny za dielo
a z ceny navrhnutej žalobcom v jeho cenovej ponuke, pretože žalobca neposkytol žalovanému žiadny

podrobný výpočet ceny za jednotlivé práce potrebné pre vyhotovenie zariadení. Cenová ponuka žalobcu
obsahovala len výpočet ceny za väčšie celky prác, pričom žalobcom a žalovaným podľa objednávky
žalovaného zo 17.07.2007 bola dohodnutá celková cena za zhotovenie zariadení zmenená a znížená a
neboli v nej ceny za jednotlivé druhy prác. Žalovaný ďalej uviedol, že okrem nezaplatenej časti ceny za
dielo pokrytej uplatnenou zľavou, žalovaný zaplatil žalobcovi celú zvyšnú časť dohodnutej ceny diela, čo

bolo zistené aj vykonaným dokazovaním. Z toho dôvodu preto žalovaný žiadal uhradiť sumu 11.067,18
Eur za práce dohodnuté, nevykonané žalobcom.

Žalovaný nesúhlasil ani s vyhodnotením oprávnenosti nárokov žalovaného za jednotlivé nevykonané
práce súdom prvého stupňa, uvedeným na strane 13, najmä v bodoch 4 až 10 a na strane 23
napadnutého rozsudku. Žiadny z nárokov žalovaného za žalobcom nevykonané práce nebol zahrnutý

v nepriznaných nárokoch žalobcu za naviac práce, ako to bolo uvedené na strane 23 v druhom a
treťom odseku napadnutého rozsudku. Súd prvého stupňa preto v tejto časti rozsudku podľa žalovaného
rozhodol nesprávne, v rozpore s § 549 ods. 1 prvej vety a ods. 2 OBZ, pričom tieto ustanovenia použil
len v prospech žalobcu pri čiastočnom priznaní nárokov za naviac práce vykonané žalobcom.Súd prvého stupňa podľa žalovaného nesprávne rozhodol vo veci náhrady škody vo výške 50.000,-
Eur, ktorú musel žalovaný uhradiť ako náhradu škody svojmu odberateľovi HYDAC SYSTEM GMBH v
Nemecku, ktorému vznikla škoda celkom vo výške 300.000,- Eur v dôsledku vád zariadení zhotovených

žalobcom. Tento odberateľ žalovaného musel na opakované odstránenie vád zvarov vynaložiť napr.
nákladynaodstráneniestarýchpotrubí,zakúpenienovýchpotrubíainýchvecí,zaplatiťopravuzariadení,
z ktorých neboli vadné len rámy, náklady na demontáž a montáž komponentov, prácu zváračov a pod.
Tomuto odberateľovi vznikla škoda, teda reálne zmenšenie majetku vo výške 300.000,- Eur v dôsledku
vád, resp. odstránenia vád spôsobených žalobcom. Časť tejto škody tento odberateľ žalovaného vo

výške 50.000,- Eur požadoval od žalovaného, tým si čiastočne u žalovaného uplatnil nároky z vád,
dodaných zariadení. Iné nároky z vád si HYDAC SYSTEM GMBH neuplatnil u žalovaného len vďaka
tomu,žematerskáspoločnosťholdinguHYDACrozhodlavrámciholdinguHYDAC,žeHYDACSYSTEM
GMBH si ako dcérska spoločnosť už nemôže uplatňovať u žalovaného, ako u inej dcérskej spoločnosti,
žiadne nároky na náhradu škody a ani iné nároky z vád zariadení od žalobcu, pretože by to finančne
žalovaného zničilo a dostal by sa do konkurzu.

Žalovaný považoval v odvolaní za potrebné opakovane uviesť, že žalobca spôsobil svojou „lajdáckosťou
a nekvalitnou prácou“ škody odberateľovi žalovaného v Nemecku vo výške 300.000,- Eur, z čoho
musel žalovaný zaplatiť svojmu odberateľovi do Nemecka ako náhradu škody vo výške 50.000,- Eur v
dôsledku žalobcom spôsobených vád zvarov. Doklad o zaplatení sa nachádza v spise aj s faktúrou a
so sprievodným listom od HYDAC SYSTEM GMBH zdôvodňujúcim požiadavku na uhradenie uvedenej

sumy. Túto sumu musel žalovaný zaplatiť ako náhradu škody svojmu odberateľovi HYDAC SYSTEM
GMBH. Vznikla mu tým škoda (zmenšenie majetku) v príčinnej súvislosti s vadami zvarov a ako dôsledok
týchto vád zvarov, spôsobenými na diele - vyhotovených zariadeniach, žalobcom. Žalovaný nemohol
preto súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa na strane 20 napadnutého rozsudku, že sumu 50.000,-
Eur uhradenú žalovaným nemeckému odberateľovi nemožno považovať za škodu, že jeho majetok

sa neznížil a že si neuplatnil u žalovaného nároky z vád diela. Poukázal na to, že na zistenie týchto
skutočností okresný súd nevykonal dokazovanie „(žalovanému nie je známe na základe akých dôkazov
zistil súd uvedené tvrdenia o HYDAC SYSTEM GMBHa na základe čoho dospel k týmto záverom).“ Z
dokazovania však vyplynulo, že si HYDAC SYSTEM GMBH uplatnil v dôsledku vád žalobcom dodaných
zariadení u žalovaného náhradu škody vo výške 50.000,- Eur a že ju žalovaný aj skutočne uhradil,

čím sa zmenšil jeho majetok v dôsledku porušenia zmluvných povinností zo strany žalobcu. Súd
prvého stupňa podľa § 373 a nasl. OBZ mal žalovanému priznať vo vzájomnom návrhu uplatnený
nárok na náhradu škody vo výške 50.000,- Eur a tým, že súd prvého stupňa žalovanému tento nárok
spolu s úrokom z omeškania nepriznal, rozhodol nesprávne. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok okresného súdu, tak že žalobcovi neprizná jeho žalobou uplatnený nárok na

zaplatenie nezaplatenej časti ceny za dielo vo výške 7.809,30 Eur s príslušenstvom a že žalovanému
prizná ním vzájomným návrhom uplatnené nároky na zaplatenie sumy 11.067,18 Eur za dohodnuté
práce nevykonané žalobcom a tiež, že prizná žalovanému vo vzájomnom návrhu uplatnený nárok na
náhradu škody vo výške 50.000,- Eur s príslušenstvom.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca v písomnom podaní právneho zástupcu zo

dňa 05.02.2014, v ktorom zdôraznil, že „voči tomuto rozsudku som v zákonnej lehote podal odvolanie“.
Rozsudok mu bol doručený dňa 12.12.2013 „(v rozpore s ustanovením § 158 ods. 5 OSP v zmysle
ktorého sa rozsudok vyhotoví a odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia) a odvolanie som podal
dňa 18.12.2013.“ Žalovanému (jeho právnemu zástupcovi) bol rozsudok doručený podľa telefonickej
informácie zo spisovej kancelárie súdu dňa 07.01.2014 a odvolanie podal dňa 21.01.2014, súdu bol

doručený dňa 23.01.2014. Žalobca uviedol, že podľa neho bol porušený princíp rovnosti účastníkov
konania, ktorý zakotvuje § 18 OSP. Toto ustanovenie vychádza „z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, ktorý garantuje rovnaké postavenie účastníkov v konaní. Pod rovnakým postavením
účastníkov pritom treba rozumieť také procesné práva účastníkov, ktoré zabezpečia spravodlivý súdny
proces.“ Právo účastníka na spravodlivý súdny proces bolo porušené, keďže žalovanému bol rozsudok

doručený až po uplynutí vyše jedného mesiaca od doručenia rozsudku žalobcovi, teda žalovaný mal
možnosť podať odvolanie o mesiac neskôr, navyše, mal možnosť nahliadnuť do súdneho spisu a
zistiť, či žalobca odvolanie podal, v akom rozsahu a ako ho odôvodnil. Uvedenými skutočnosťami bol
žalovaný podľa žalobcu neprimerane zvýhodnený a zásada rovnosti strán bola porušená. „Vzhľadom na
uvedené skutočnosti žiadam, aby odvolací súd vyvodil z uvedených skutočností dôsledky.“ V priebehu

súdneho konania žalobca podal podaním zo dňa 12.07.2012 ústavnú sťažnosť v zmysle čl. 127 ÚstavySlovenskej republiky proti porušeniu základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky v konaní sp.zn. 22Cb/67/2008 a sp.zn. 17Cb/69/2008 pred Okresným súdom
Martin. V priloženej ústavnej sťažnosti sú uvedené všetky okolnosti a dôvody mnohých porušení práv

žalobcu v tomto súdnom konaní. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 03.04.2013,
doručeným 07.05.2013, bola sťažnosť odmietnutá z dôvodu neskončenia súdneho sporu a prijatá na
ďalšie konanie iba vo veci prieťahov v súdnom konaní. Žalobca zdôraznil, že Nálezom Ústavného súdu
Slovenskej republiky bolo rozhodnuté, že právo účastníka na prerokovanie veci bez prieťahov porušené
bolo.

Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca ďalej uviedol, že žalovaný napadol rozsudok
prvostupňového súdu v časti, v ktorej súd vyhovel žalobcovi a v časti, v ktorej nevyhovel vzájomnej
žalobe žalovaného, s tým, že s podaným odvolaním nesúhlasil. Pokiaľ išlo o priznanie nároku žalobcovi
na zaplatenie čiastky vo výške 7.809,30 Eur s príslušenstvom titulom neuhradenej časti ceny za dielo,
ktorú žalovaný rozporoval, tak žalobca mal za to, že v tejto časti žaloby okresný súd vec správne
preskúmal a správne rozhodol. Žalobca ako zhotoviteľ dielo dodal, a preto mal nárok na zaplatenie

tej časti ceny za dielo, ktorá žalovaným ako objednávateľom bola prevzatá. Prvostupňový súd priznal
žalobcovi právo na zaplatenie 7.809,30 Eur titulom nezaplatenej časti ceny za dielo, avšak zo žalovanej
sumy18.591,74Eurtitulomnaviacprácpriznalokresnýsúdiba5.266,20Eur.Vočitomusavšakžalovaný
neodvolal, teda obsah dohody o naviac prácach tým uznal. Žalobca sa odvolal v časti o zaplatenie
13.325,54 Eur, ktorá priznaná nebola, pretože mal nárok na zaplatenie celej ceny za dohodnuté

naviac práce. Prvostupňový súd vôbec nevzal do úvahy písomnú dohodu účastníkov konania zo dňa
17.07.2007, kde sa účastníci jednoznačne dohodli, že všetky naviac práce bude hradiť objednávateľ.
„Predmetná dohoda sa nachádza v súdnom spise a jej obsah je spomínaný v odôvodnení rozsudku na
str. 9.“ Pokiaľ sa žalovaný odvolal aj proti tej časti rozsudku, ktorou okresný súd zamietol ním uplatnený
nárok na žalobcom nevykonané práce vo výške 11.067,18 Eur, hoci žalovaný tvrdil, že v konaní bolo

preukázané, že práce vykonané neboli, s uvedeným tvrdením sa žalobca nestotožnil a súhlasil s
rozhodnutím okresného súdu o zamietnutí tejto časti žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplývalo, že nevykonané práce boli žalobcom v 3.503,41 Eur dobropisované a nárok na zostávajúcu
časť žalovanej čiastky žalovaný nepreukázal (str. 22 odôvodnenia rozsudku).

K odvolaniu žalovaného v časti, ktorou okresný súd zamietol nárok na náhradu škody vo výške 50.000,-

Eur, a to s odôvodnením, že jeho majetok sa o túto čiastku znížil, keďže ju uhradil nemeckému
odberateľovi (str. 20 odôvodnenia rozsudku), žalobca uviedol, že prvostupňový súd v tejto veci rozhodol
správne. Žalovaný v tejto časti konania neuniesol dôkazné bremeno, pretože podľa žalobcu nepreukázal
ani vznik škody, ani porušenie právnej povinnosti žalobcu a už vôbec nie príčinnú súvislosť medzi nimi.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd prvostupňový rozsudok v „rozsahu, ktorým ho žalovaný odvolaním

napadol, potvrdil ako vecne správny a rozhodol v súlade s odvolaním žalobcu zo dňa 18.12.2013, t.j.
aby zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že zaviaže žalovaného uhradiť žalobcovi sumu vo výške
26.401,04 EUR a vzájomný návrh žalovaného o zaplatenie 90.853,19 EUR zamietne v celom rozsahu
a zároveň zaviaže žalovaného na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania.“

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v písomnom podaní právneho zástupcu zo dňa 06.02.2014.

Uviedol, „že podáva toto vyjadrenie k odvolaniu žalobcu najmä preto, že považuje dôvody, pre ktoré
žalobcapodalodvolanieazktorýchnapádavyššieuvedenýrozsudokzanesprávne.“Žalobcavodvolaní
na strane 3 uvádzal, že okresný súd nesprávne vyhodnotil a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
podľa neho povinnosťou žalobcu ako zhotoviteľa bolo predovšetkým vykonať zvary na komponentoch,
ktoré potom kompletizoval žalovaný pre ďalšieho odberateľa a údajne preto žalobca nemôže prevziať

zodpovednosť za riadne zhotovenie celého zariadenia, keďže podľa žalobcu tú časť prác vykonával už
žalovaný. Toto tvrdenie žalobcu bolo podľa žalovaného nepravdivé, skresľujúce a zavádzajúce. Žalobca
najskôr na vyhotovenie zariadení (FS 1000 4 kusy, ZPA 1300 4 kusy, FS 1500 1 kus, FS 1750 1 kus) pre
žalovaného vypracoval cenovú ponuku zo 14.05.2007, v ktorej navrhol, že vykoná aj montáž technológie
(komponentov) na uvedených zariadeniach. Na základe toho žalovaný potom dal žalobcovi objednávku

na zhotovenie zariadení zo 17.05.2007, v ktorej si objednal dodávku, resp. zhotovenie vyššie uvedených
zariadení, a to vrátane kompletnej montáže všetkých komponentov podľa schémy a projektu, pričom
tieto práce žalobcu boli zahrnuté v dohodnutej cene 1.450.000,- Sk bez DPH. Žalobca tieto práce
(montáž komponentov) žalovanému aj fakturoval a aj v súdnom konaní požadoval úhradu doplatkucelej dohodnutej ceny 1.450.000,- Sk, teda aj za montáž komponentov na všetkých 10 zariadeniach.
Napriek tomu bolo nesporné, že montáž komponentov na všetkých zariadeniach vykonával žalobca
za spolupráce s pracovníkmi zabezpečenými žalovaným, teda časť montáže komponentov vykonali

tieto osoby zabezpečené žalobcom a nevykonal ju žalobca (čo v podstate sám uznával), preto by
mala byť dohodnutá cena za dodanie všetkých 10 zariadení primerane znížená podľa § 549 ods.
1 OBZ za žalobcom nevykonané práce, čo však súd prvého stupňa neurobil. Sám žalobca však v
odvolaní uznal, že nevykonal montáž komponentov na zariadeniach, pričom v skutočnosti nevykonal
časť montáže zariadení. Pokiaľ ide o zodpovednosť za vady zariadení, žalovaný reklamoval vady zvarov

nazariadeniachanievadymontážekomponentovazariadení,pričomzvaryvykonávalžalobcaakonateľ
žalobcu riadil zváračské práce všetkých zváračov (podľa rukou písanej dohody zo 17.07.2007), teda
tých, ktorých zabezpečil žalobca a aj tých, ktorých zabezpečil žalovaný. Pokiaľ teda žalobca požadoval
úhradu dohodnutej ceny za kompletné zhotovenie zariadení (teda aj za montáž komponentov a aj
kompletné zváračské práce), čomu súd prvého stupňa aj nesprávne podľa žalovaného vyhovel a priznal
žalobcovi nárok na doplatenie dohodnutej ceny napriek tomu, že žalobca nevykonal všetky dohodnuté

práce, preto podľa žalovaného žalobca musí niesť aj zodpovednosť za fakturované práce a za stav
celých zariadení a všetkých prác. Keď však žalobca požadoval doplatenie celej dohodnutej ceny za
zhotovenie zariadení, musí niesť zodpovednosť aj za vady zvarov na zariadeniach a teda za vady
celých zariadení. Nie je správne, ak žalobca požadoval uhradenie celej dohodnutej ceny za zhotovenie
zariadení a zároveň nechce niesť zodpovednosť za vady týchto zariadení. Na strane 3 odvolania žalobca

tiež uvádzal, že považoval za nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď nedošlo k preskúmaniu a
identifikácii zvarov, ktoré znalec preskúmal a spochybňuje závery znalca pokiaľ ide o vady zvarov a
tiež sa žalobca snaží zbaviť zodpovednosti za vady zvarov poukázaním na to, že časť zvarov bolo
dodaných žalobcom a časť zvarov realizovali zamestnanci žalovaného. Žalovaný nevykonával zvary
svojimipracovníkmi,žalovanýlennazákladerukoupísanejdohodyzabezpečilnaurýchleniedokončenia

zariadení kvalifikovaných zváračov a platil ich, avšak podľa rukou písanej dohody zo 17.07.2007 sa
žalobca zaviazal, že bude riadiť prácu všetkých zváračov, časť zváračov teda zabezpečil a platil pre
žalobcu žalovaný a neboli to zamestnanci žalovaného. Bolo vecou žalobcu, aké zváračské práce pridelí
zváračom zabezpečeným žalovaným a ako bude ich prácu riadiť a kontrolovať. Žalobca si v plnej výške
fakturoval všetky zváračské práce podľa dohodnutej ceny za vyhotovenie zariadení, a teda aj prácu

zváračov zabezpečených žalovaným a žalobca neznížil dohodnutú cenu za práce vykonané zváračmi
zabezpečenýmižalovaným.Žalobcateda,podľažalovanéhomusíniesťzodpovednosťzavadyvšetkých
zvarov na zariadeniach, čo aj súd prvého stupňa správne zhodnotil, keď uznal žalobcu zodpovedného
za vady zvarov. Ak žalobca namietal závery znalca pokiaľ ide o vady zvarov, resp., že znalec neprizval
žalobcu k identifikácii zvarov, ide o irelevantné dôvody, pretože znalec dospel k identickým záverom

pokiaľ ide o vady zvarov, ako boli uvedené v protokoloch zo skúšok zvarov, vyhotovených Výskumným
ústavom zváračským v Bratislave, ktorý skúmal tie isté vzorky a tie isté zvary, ako neskôr znalec, presne
ich identifikoval, určil presne vady zvarov, v čom spočívajú vady zvarov a aj ktoré technické normy platné
v SR a aj v Európe (STN EN) boli porušené vyhotovením vadných zvarov. Žalobca nijako pred súdom
prvého stupňa nenapadol konkrétne zistenia a závery uvedené Výskumným ústavom zváračským v

jeho protokoloch. Okresným súdom určený znalec doc. Donič dospel vo svojom znaleckom posudku
k rovnakým záverom. Nebolo preto podľa žalovaného podstatné, či by vzorky dokázal identifikovať
žalobca, podstatné bolo, že skúmané vzorky s vadnými zvarmi boli privezené z Nemecka žalobcom zo
zariadení zhotovených žalobcom a že ich dokázal správne identifikovať Výskumný ústav zváračský a
následne aj znalec. Nepodstatná bola námietka žalobcu, že nebol vykonaný dôkaz kolíznym znaleckým

posudkom, a to z toho dôvodu, že závery znalca len potvrdili závery o vadách zvarov, ktoré vypracoval
Výskumný ústav zváračský v Bratislave. Teda pokiaľ boli de facto dva znalecké posudky totožné pokiaľ
ide o vady zvarov, nebol dôvod nechať vypracovať kolízny znalecký posudok ďalším znalcom.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu ďalej uviedol, že pokiaľ išlo o identifikáciu jednotlivých
zvarov, teda z ktorých zariadení boli príslušné zvary, toto bolo určené v protokoloch Výskumného ústavu

zváračského v Bratislave a totožné aj v znaleckom posudku okresným súdom určeného znalca, doc.
Doniča. Pokiaľ išlo o určenie vady jednotlivých zvarov, bolo od doby vyhotovovania zariadení (koniec júla
2007) pred ich odovzdaním žalobcom žalovanému a na prepravu do Nemecka (koniec augusta 2007) a
ajpoichdoručeníodberateľovižalovanéhodoNemecka(HYDACSYSTEMGMBHaMüllerWeingarten),
vykonaných veľa kontrol kvality zvarov vizuálne, prežiarením (röntgenom), vo vnútri potrubí kamerou,

a to všetkých žalobcom vyhotovených zariadení (doklady o výsledkoch skúšok sú v súdnom spise), z
ktorýchbolozrejmé,žekaždézariadenievyhotovenéžalobcomadodanéžalovanémumalovadyzvarov,a preto bolo vadné a zároveň nebolo použiteľné pre určené účely v závode VOLVO v Švédsku, a to preto,
že zariadenie nemohlo mať ani jeden zvar vadný, pretože bolo určené a aj v skutočnosti je zamontované
do veľkej výrobnej linky v závode VOLVO vo Švédsku, kde sú veľmi vysoké, nárazové tlaky na tieto

zariadenia a ich potrubia a v prípade prasknutia jedného zvaru by došlo k detonácii potrubia a došlo by k
veľkýmškodámnazariadeniachvzávodeVOLVOaohrozeniuzdraviaaživotovľudí,pracujúcichvtomto
závode. Z uvedených dôvodov museli byť všetky zvary na všetkých zariadeniach bezvadné, čo však
žalobca nedokázal ani opakovane, ale ani v neskoršom termíne zabezpečiť a vyhotovil všetky vyššie
uvedené zariadenia s vadami zvarov, čo bolo pred súdom prvého stupňa jednoznačne preukázané

dokladmioskúškachavadáchzvarov,výpoveďamisvedkovaajprotokolmi,resp.znaleckýmiposudkami
Výskumného ústavu zváračského v Bratislave a súdom určeného znalca, doc. Doniča. Keďže v konaní
pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne preukázané, že každé zo žalobcom dodaných zariadení
malo vady, preto sa museli žalobcom vyhotovené zvary a zvárané potrubia odstrániť a nahradiť novými
zvarmi a potrubiami (v pôvodnom stave sa nechali len rámy zariadení, ktoré mali tiež vady), aby boli
zariadenia použiteľné na určené účely v závode VOLVO vo Švédsku. Námietkami k zisteným vadám

zvarov sa žalobca snažil zakryť skutočnosť, že nezabezpečil odborné riadenie zváračských prác na
vyššie uvedených zariadeniach a viaceré zváračské práce, napr. zváranie vysokotlakových potrubí,
vykonávali zvárači žalobcu (K. T.), ktorí na také zváračské práce nemali kvalifikáciu. V dôsledku týchto
skutočností došlo k vážnym vadám zvarov na všetkých žalobcom zhotovených zariadeniach, ktoré
mohli mať nedozierne následky pri ich činnosti v závode VOLVO vo Švédsku, pokiaľ by vadné zvary

a zvárané potrubia neboli v Nemecku odstránené a nahradené novými. Pokiaľ žalobca v odvolaní
na strane 4 uvádzal, že rozporuje nevykonanie dôkazu, a to ustanovenie nového znalca za účelom
vypracovania kolízneho posudku, táto námietka žalobcu bola podľa žalovaného irelevantná, pretože
kolízny posudok by bol nadbytočný vzhľadom na to, že v súdnom spise sa nachádzal znalecký
posudok, resp. protokol zo skúšok zvarov zo zariadení vyhotovený Výskumným ústavom zváračským

v Bratislave, ako najkvalifikovanejšou inštitúciou, pokiaľ ide o posudzovanie zvarov a ich kvality v
Slovenskejrepublike,ktoréhozáverypotvrdilajokresnýmsúdomurčenýznalec,doc.Donič.Vadyzvarov
na žalobcom vyhotovených zariadeniach boli pred súdom prvého stupňa preukázané aj výpoveďami
svedkov, dokladmi o skúškach zvarov vykonaných spoločnosťou SEPS Bratislava, dokladmi o vykonaní
kontroly zvarov odberateľmi žalovaného v Nemecku (HYDAC SYSTEM GMBH a Müller Weingarten).

Tieto dôkazy dostatočne preukázali vadnosť všetkých zariadení vyhotovených žalobcom (vady zvarov).

Žalovaný k dôvodom odvolania žalobcu, ktorý „na strane 4 napáda postup súdu v tom, že súd nevykonal
žalobcom navrhované dôkazy a to že nevypočul navrhnutých svedkov (menovite J. W., H. W., K. T.)“,
uviedol, že toto tvrdenie žalobcu bolo nepravdivé a zavádzajúce, pretože súd prvého stupňa týchto
navrhnutých svedkov vypočul a žalobca, resp. jeho právny zástupca mal možnosť týmto svedkov klásť

akékoľvekotázkyatítosvedkoviasanapojednávanívyjadrilipredsúdomprvéhostupňakvadámzvarov,
ich skúškam, vykonávaniu zváračských prác, vyhotovovaniu zariadení a pod. Títo svedkovia sa vyjadrili
ku všetkým veciam, ku ktorým sa zrejme mohli vyjadriť v rámci predmetu súdneho konania. Pokiaľ ich
chcel žalobca predvolať ako svedkov ešte raz, „nie je známe konkrétne za akým iným účelom, bolo by
to nadbytočné.“ Bolo podľa žalovaného zjavné, že od roku 2012 vzhľadom na preukázanie vád zvarov

aj znalcom, doc. Doničom, aj inými dôkazmi sa žalobca rôznymi obštrukciami v súdnom konaní aj mimo
neho snažil konanie časovo natiahnuť, preto aj v odvolaní napadol nevykonanie kolízneho znaleckého
posudku a nepredvolanie vyššie uvedených svedkov, ktorí už boli vypočutí.

Pokiaľ žalobca v odvolaní tiež napádal to, že súd prvého stupňa mu priznal za naviac práce so
žalovaných 18.591,74 Eur len sumu 5.266,20 Eur a že to bolo v dôsledku nesprávneho právneho

posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, tak žalovaný poukázal na to, že žalobca
priložil k jeho odvolaniu ako prílohu aj jeho vyjadrenie z 19.12.2013, podpísané jeho konateľom, Ing. W.,
v ktorej sa podrobne vyjadruje k jednotlivým naviac prácam. Žalovaný sa k jednotlivým naviac prácam
vyjadrilpredsúdomprvéhostupňa,atoajpísomneajústneaknaviacprácamsavyjadrovaliajsvedkovia
napojednávaní,pretožalovanýnereagoval vosvojomvyjadrenínavšetkykonkrétnevyjadreniaknaviac

prácam, ktoré boli uvedené v prílohe odvolania z 19.12.2013. Podľa žalovaného súd prvého stupňa
postupoval pri právnom posúdení veci (vykonanie naviac prác a cena za ne) a aj pri dokazovaní naviac
prác správne a aj dostatočne zistil skutkový stav pri vykonávaní naviac prác a nakoniec o priznaní ceny
za naviac práce aj správne rozhodol. Súd prvého stupňa správne nepriznal žalobcovi cenu za všetky ním
požadovanénaviacpráce,pretoževiacerénímvykázanénaviacprácenebolinaviacprácami,atonapr.z

dôvodu,žesižalobcaopravoval(atoajopakovane)posebevadyzvarovtedavýsledkysvojejnekvalitneja lajdáckej práce (zváračské práce na prípravu na skúšky röntgenom) a aj napriek tomu zariadenia mali
naďalej a opakovane vady zvarov, čo potvrdili skúšky zvarov z roku 2007 a 2008 a čo bolo v konaní
pred súdom jednoznačne preukázané. Okresný súd správne podľa žalovaného neuznal ako naviac

práce žalobcovi tie práce, keď si odstraňoval výsledky svojho nesprávneho postupu a svojej neefektívnej
práce, keď sa snažil robiť zvary potrubí naraz na všetky zariadenia rovnakého typu. Keďže zariadenia
vyhotovované žalobcom boli v podstate jedinečné a každé mali pri zhotovovaní viaceré rozmery s
určitými odchýlkami v dôsledku toho, že nešlo o pásovú výrobu zariadení s presne nastavenými strojmi,
ale o značný podiel ručnej práce na ich zhotovovaní (najmä ručné zváranie), bolo medzi žalobcom a

žalovaným dohodnuté, že zariadenia rovnakého typu (FS 1000 4 kusy a ZPA 1300 4 kusy) sa budú
robiť postupne po jednom (uviedli aj svedkovia) a zároveň to bol aj efektívny spôsob vyhotovovania
zariadení. Žalobca tento dohodnutý a zároveň aj efektívny spôsob vyhotovovania zariadení nedodržal
a v časovej tiesni, ktorú si sám spôsobil zanedbaním zákazky a značnými prestojmi v jeho práci, sa
potom snažil zvárať naraz potrubia na všetky 4 rovnaké zariadenia, čo však spôsobilo to, že pri montáži
potrubí na rámy a pod. nesedeli rozmery, a to zároveň vyvolalo potrebu ďalších a zbytočných prác

na tom, aby rozmery zváraných potrubí a ďalších častí sedeli tak, aby sa jednotlivé zariadenia mohli
zmontovať na určené rozmery. Jedným zo spôsobov, ako sa konateľ žalobcu snažil riešiť rozdiely v
rozmeroch, bolo to, že sa jeho konateľ snažil pozvárané potrubia „odborne presvedčiť“ údermi ťažkého
kladiva, aby mali správny rozmer a aby pasovali na predtým zhotovené rámy zariadení. Okresný súd
podľažalovanéhosprávnenepriznalakonaviacprácetiepráce,ktorévznikliodstraňovanímnedostatkov

alebo nepasujúcich rozmerov preto, že žalobca nerešpektoval dohodnutý a aj efektívny postup pri
zhotovovaní v tom, že vyššie uvedené rovnaké zariadenia sa budú zhotovovať postupne po jednom
kuse. Keďže si žalobca zvolil iný a neefektívny spôsob zhotovovania zariadení, musel si neskôr dôsledky
a problémy vzniknuté z tohto postupu odstraňovať sám a musel vykonať preto aj práce, s ktorými zrejme
nepočítal, ale vznik týchto prác na odstraňovaní technických problémov si spôsobil žalobca sám zlým a

neefektívnym postupom a nemožno tieto práce považovať za naviac práce a správne okresný súd takéto
práce nepriznal pri vyhotovovaní všetkých 4 zariadení rovnakého typu. Omeškanie so zhotovovaním
zariadení spôsobil žalobca, pretože od začiatku zanedbal zhotovovanie zariadení, hoci mal k nim
včas všetky komponenty a projektovú dokumentáciu, začal ich vyrábať neskoro v nevyhovujúcich
priestoroch, nezabezpečil dostatočný počet pracovníkov a zabezpečení pracovníci žalobcu mali značné

prestoje (čakali na pokyn konateľa Ing. W.), pretože konateľ žalobcu, Ing. W., sa zákazke dostatočne
nevenoval. Pri zhotovovaní zariadení boli zistené najmä nekvalitné a vadné zvary vyhotovené žalobcom
a zariadenia (vadné zvary) sa museli aj opakovane prerábať a vyhotovovať nanovo. Zariadenia dodal
žalobca ako zhotoviteľ žalovanému z uvedených dôvodov s niekoľko týždňovým meškaním a s vadami
zvarov a všetky žalobcom vyhotovené zariadenia sa pre vady zvarov museli v Nemecku prerábať,

aby boli použiteľné na určený účel. V súvislosti s naviac prácami a aj v súvislosti s vyhotovovaním
zariadení žalobca tvrdil, že žalovaný mu neskôr dodal komponenty a materiál. Toto svoje tvrdenie však
žalobca nijako nepreukázal, okrem mailu z 13.07.2007 (kedy už mali byť hotové všetky zariadenia), keď
požadoval dodanie ďalších objímok, pretože pôvodne dodané objímky spálil pri zváraní a potreboval
nové, žalobca nikdy ani písomne, ale ani ústne nenamietal a neoznámil žalovanému, že mu žalovaný

nedodal komponenty alebo materiál na zhotovenie zariadení. Práve naopak žalovaný dodal žalobcovi
včas všetky potrebné komponenty a materiál na vyhotovenie zariadení tak, aby ich žalobca mohol včas
a kvalitne vyhotoviť v dohodnutom termíne. Žalobca ich vyhotovil až s niekoľko týždňovým omeškaním
a navyše z vážnymi vadami zvarov.

Žalobca taktiež v priebehu konania opakovane tvrdil, že bola nesprávna projektová dokumentácia, čo

však podľa žalovaného nezodpovedalo skutočnosti. Okrem niekoľkých drobných zmien na zariadeniach,
keď išlo len o zmeny pomocnej nosnej konštrukcie a nie o zmeny na kľúčových komponentoch a
potrubiach, ktoré boli naviac prácami, žalobca nijako a nikdy ani písomne a ani ústne nenamietal
u žalovaného, že nemôže pokračovať v zhotovovaní zariadení z dôvodu, že je zlá alebo neúplná
projektová dokumentácia. Také tvrdenie žalobca v konaní ani nepreukázal. Toto tvrdenie použil

žalobca až v súdnom konaní v rámci obrany proti preukázaným vadám zvarov na zariadeniach z
toho vyplývajúcim nárokom žalovaného (zľavy z ceny, náhrada škody). Žalobca v odvolaní na strane
8 uvádzal, že projektová dokumentácia neobsahovala bližšie označenie zvarov a že si žalovaný v
objednávke nevymienil osobitné vlastnosti zvarov, práve preto mal žalobca vykonať všetky zvary v
súlade s platnými technickými normami STN EN. Žalobca nikdy nenamietal, a to od zadania zákazky

žalovaným, že projektová dokumentácia je neúplná v tomto zmysle, práve naopak žalobca od doby
prerokovania zákazky a od prevzatia projektovej dokumentácie pred zadaním objednávky neustáleubezpečoval žalovaného, že vie, ako má zvárať a že zváračské práce zvládne bez problémov, čo sa
však neskôr nepotvrdilo. Pokiaľ žalobca na strane 8 uvádzal tvrdenie, že z vykonaného dokazovania
vyplývalo, že si žalovaný vymienil u zvarov odolnosť na tlak, tak toto tvrdenie bolo nepravdivé a z

obsahu objednávky zo 17.05.2007 jednoznačne vyplývalo, že žalovaný ako objednávateľ nežiadal, aby
zvary boli v takej kvalite (alebo len v takej kvalite), aby vyhoveli skúškam na tlak, alebo aby odolali
tlaku. Žalobca sa opakovane snažil túto skutočnosť a obsah objednávky prekrútiť vo svoj prospech.
Žalobca požadoval úhradu za „presun vykonávania diela do Modranky" ako za dohodnutú prácu naviac.
Tento nárok žalobcu bol podľa žalovaného neoprávnený, pretože bolo vecou žalobcu ako zhotoviteľa

diela, v ktorých priestoroch bude zariadenia zhotovovať. Žalobca sa nijakým spôsobom nedohodol
so žalovaným na mieste, kde sa budú zariadenia zhotovovať. Bolo vecou žalobcu, kde a ktoré iné
priestory si na zhotovovanie zariadení pre žalovaného a nijako sa žalovaný so žalobcom nedohodol,
že by žalobcovi uhradil náklady za presun výroby zariadení do Modranky, či iného miesta. Preto
presun výroby zariadení v žiadnom prípade nemôže byť považovaný za prácu naviac a ani nie je
dôvod, aby žalovaný uhradil náklady na presun výroby do Modranky. Bolo vecou žalobcu, v ktorých

priestoroch bude zariadenia zhotovovať a musí znášať náklady na zabezpečenie vhodného miesta pre
zhotovenie zariadení. Podľa § 537 ods. 1 OBZ bol zhotoviteľ (žalobca) povinný vykonať dielo na svoje
náklady. Podobne aj náklady (nájomné) na výrobno-skladový priestor v Modranke vo výške 50.000,- Sk,
ktorých úhradu žalobca požadoval od žalovaného, a preto napádal aj rozsudok okresného súdu, si mal
zabezpečiť žalobca sám.

K žalobcovmu odvolaniu, a to na jeho strane 4 a 5 voči rozsudku súdu prvého stupňa z dôvodu, že
žalovanému priznanú zľavu z ceny okresný súd priznal v rozpore s OBZ, konkrétne v rozpore s jeho
§ 562 ods. 2 OBZ, pretože podľa neho „žalovaný domnelé vady riadne nereklamoval" a tiež preto,
že súd prvého stupňa zľavu z ceny údajne nesprávne modifikoval, žalovaný uviedol, že tieto závery
žalobcu a dôvody takéhoto napadnutia rozsudku boli nesprávne a neoprávnené, pretože žalovaný už

pred súdom prvého stupňa poukazoval na vady, reklamoval (uplatňoval) vady žalobcom vyrobených
zariadení už počas ich vyhotovovania podľa § 550 OBZ, a to na základe zistenia vád zvarov na
zariadeniach po vykonaní skúšok zvarov prežiarením (röntgenom). Vady žalovaný uplatnil včas, a to
hneď pri prevzatí zariadení 30.08.2007, čo bolo uvedené aj v preberacom protokole z 30.08.2007,
keď v preberacom protokole žalovaný uviedol, že niektoré zvary na všetkých 10 zariadeniach nemajú

dostatočnú kvalitu - neprevarené korene, a preto aj v preberacom protokole požadoval prekontrolovať
všetky zvary a nevyhovujúce znovu urobiť. Žalobca však odmietol zvary skontrolovať a odstrániť a ani
to nikdy neurobil. Neskôr žalovaný vady reklamoval listom z 20.09.2007, keď si uplatnil aj zľavu z ceny,
keďže žalobca dovtedy vady neodstránil. Keďže však žalovaný nemal prostriedky a vybavenie na to,
by mohol presne zistiť všetky vady zariadení, doručil vzorky s vadnými zvarmi (dovezené žalovaným z

Nemecka koncom roku 2007 po odstránení vadných zvarov a potrubí) na preskúmanie Výskumnému
ústavu zváračskému v Bratislave, ktorý začiatkom roku 2008 vyhotovil protokoly o vykonaných skúškach
zvarov a presne uviedol, ktoré zvary boli vadné, v čom spočívali vady a určil aj to, ktoré technické
normy (STN EN) žalobca vyhotovením vadných zvarov porušil. Bezodkladne po doručení protokolov z
Výskumného ústavu zváračského v Bratislave žalovaný písomne reklamoval u žalobcu vady zvarov na

zariadeniach vyrobených žalobcom pre žalovaného. Žalovaný zaslal žalobcovi reklamáciu zo 17. marca
2008,ktorejprílohouboliprávečastiprotokolovVýskumnéhoústavuzváračskéhovBratislavespresným
označením zvarov ich vád a aj porušených technických noriem STN EN. Po doplnení protokolov zo
strany Výskumného ústavu zváračského v Bratislave zaslal žalovaný bezodkladne žalobcovi doplnenie
reklamácie vád na zhotovených zariadeniach z 22. apríla 2008, pričom v prílohe opäť zaslal žalobcovi

opravené,resp.doplnenéprotokolyVýskumnéhoústavuzváračskéhovBratislavespresnýmoznačením
zvarov a ich vád, resp. s označením, či je zvar vyhovujúci alebo nie. Žalovaný podľa § 562 ods.
1 OBZ zariadenia pri ich dodaní žalobcom a hneď po ich dodaní riadne podľa svojich technických
možností prezrel a bezodkladne uplatnil zistené vady u žalovaného. Tiež žalovaný zariadil aj čo najskôr
podľa možností prehliadku zariadení, a to po ich dodaní do Nemecka u svojich odberateľov a tiež po

získaní odstránených potrubí s vadnými zvarmi a ich dovezení z Nemecka, ich žalovaný bez odkladu
dal posúdiť odbornému pracovisku s potrebným vybavením, ktoré žalovaný nemal, a to Výskumnému
ústavu zváračskému v Bratislave. Z dokazovania pred súdom prvého stupňa jednoznačne vyplývalo,
že žalovaný bez zbytočného odkladu vady zariadení riadne reklamoval v súlade s § 562 ods. 2 písm.
a), b) aj c) OBZ a v lehotách uvedených v tomto ustanovení. Súd prvého stupňa oprávnene a správne

v súlade s OBZ a uzavretou zmluvou o dielo priznal žalovanému nárok na zľavu z dohodnutej ceny
za vyhotovenie zariadení. V tomto prípade však v zmysle § 439 ods. 2 prvej vety OBZ okresný súdpodľa žalovaného žalobcovi nesprávne priznal nárok na doplatenie dohodnutej ceny za zhotovenie
zariadení, pretože cena bola žalobcom „zo zákona“ znížená o uplatnenú zľavu z ceny diela. Ak žalobca
na strane 9 odvolania sa odvolával na to, že v objednávke žalovaný uviedol odkaz na všeobecné

obchodné podmienky uvedené na stránke www.hydac.sk a odvolával sa na konkrétne ustanovenia
týchtovšeobecnýchobchodnýchpodmienok,takžalovanýopakovane,akoužajnapojednávaníuviedol,
že uvedené všeobecné obchodné podmienky boli určené len pre kúpne zmluvy, a to len pre predaj
tovaru žalovaného, čo vyplývalo zo všetkých ustanovení týchto všeobecných obchodných podmienok.
Z ich obsahu bolo zrejmé, že sa vôbec nevzťahovali na zmluvy o dielo, preto sa nimi nemôže riadiť ani

zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným.

Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že bol pripravený riadne označené vady diela odstrániť na svoje
náklady, tak žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznil, že tak neurobil, aj keď mal
možnosť to urobiť. Keď ho žalovaný pri preberaní zariadení 30.08.2007 na vady upozornil a žiadal o
prekontrolovaniezvarovnavšetkých10zariadeniachaodstránenievád,žalobcatovtedyodmietolurobiť
a trval len na odovzdaní zariadení žalovanému a na prepravu do Nemecka. S vedomím žalobcu boli

zariadenia koncom augusta 2007 prepravené do Nemecka odberateľovi žalovaného, žalovaný preto
už nemal možnosť žalobcovi zariadenia vrátiť na odstránenie vád, čoho si musel byť žalobca vedomý
pri odovzdávaní zariadení na prepravu a čo bolo žalobcovi úplne jasné pri odovzdávaní zariadení na
prepravu koncom augusta 2007. Žalobca sa mal podľa preberacieho protokolu vyjadriť do 30 dní od
odovzdania zariadení žalovanému k prekontrolovaniu zvarov na všetkých zariadeniach a k odstráneniu

vád na zariadeniach, čo však neurobil a nijako nároky z vád žalovaného neriešil, ani neodstránil vady a
ani mu nepriznal zľavu z ceny diela. V roku 2008 po odstránení vád zvarov na zariadeniach v Nemecku
boli zariadenia zamontované do výrobnej linky v závode VOLVO vo Švédsku a odtiaľ už nebolo možné
zariadenia vrátiť žalobcovi na odstránenie vád zvarov a navyše vady zvarov už boli odstránené, lebo ich
pod časovým tlakom odstránili odberatelia žalovaného v Nemecku koncom roku 2007, a to aj preto, že

považovali žalobcu za neschopného vyhotoviť kvalitné zvary bez vád, pretože žalobca nebol schopný
predtým ani opakovane odstrániť svoje vadné zvary a zariadenia sa predtým preto vracali (aj opakovane)
z Nemecka žalobcovi na opravu.

Žalovaný k vyjadreniu žalobcu „tiež na strane 11 odvolania uvádza, že žalovaný neuviedol, o aké
porušenie povinností žalobcom ide pri požiadavke žalovaného na náhradu škody a že nemožno nárok

na náhradu škody zakladať na vadnom plnení, pretože údajne nároky z vád žalovaného zanikli márnym
uplynutím lehôt na presné označenie vád“. Uviedol, že v súdnom konaní bolo preukázané, že žalovaný
reklamoval riadne vady bez zbytočného odkladu u žalobcu, žalobca nesie zodpovednosť za vady
zvarov, ktoré neodstránil (hoci na to mal možnosť) a zdôraznil, že žalobca zvary vyhotovil v rozpore
so všeobecne platnými technickými normami STN EN v Slovenskej republike a „EÚ“, a preto niesol

zodpovednosť aj za škodu, ktorú tým spôsobil žalovanému, ako je to podrobne uvedené vo vzájomnom
návrhu žalovaného.

K odvolacej námietke žalobcu na strane 11, ktorou uplatnil námietku premlčania voči nárokom
uplatneným žalovaným kompenzačnou námietkou a aj vzájomným návrhom, žalovaný uviedol, že ich
vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa žalovaného jeho nároky z vád, riadne uplatnených u žalobcu, uplatnil

žalovaný, či už u žalobcu (reklamácie, zľavy) alebo na súde (obrana, vzájomný návrh) včas a v zákonom
určených lehotách na ich uplatnenie. Preto nároky žalovaného neboli premlčané. Žalovaný považoval
dôvody odvolania žalobcu za účelové, prekrúcajúce výsledky vykonaného dokazovania a odporujúce
výsledkom dokazovania pred súdom prvého stupňa a tiež za právne irelevantné. Podľa žalovaného
nebol dôvod na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v tých častiach, v ktorých priznal

nároky žalovaného, ako to požadoval žalobca v odvolaní.

Na záver žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu upozornil na správanie žalobcu, ktorý
sa snažil rôznymi spôsobmi počas konania pred súdom prvého stupňa ovplyvniť v rámci súdneho
konania, ale aj mimo súdneho konania výsledok súdneho sporu. V prvom rade tým, že podvodným
spôsobom (podvodným vystavením vyššie uvedenej faktúry 207077) sa snažil dosiahnuť vydanie

platobného rozkazu, čo sa mu aj podarilo. Na pojednávaní sa žalobca snažil zastrašovaním znalca
ovplyvniť výpoveď znalca, rovnako na tom istom pojednávaní zastrašoval aj sudkyňu. Z vymyslenýchdôvodov žiadal žalobca, a to aj opakovane vylúčenie zákonnej sudkyne. Žalobca podal v súvislosti so
súdnym sporom aj trestné oznámenie. Tiež žalobca protiprávne zastrašoval aj sudcov a zamestnancov
Okresného súdu Martin, keď v snahe opakovane sa dovolať predsedníčke Okresného súdu v Martine

počas súdneho konania mal oznámiť telefonicky jej asistentke o.i., že „bude to veľmi nepríjemné pre
všetkých...“. Záznam o tejto udalosti sa nachádza v súdnom spise. Žalovaný chcel upozorniť na toto
správanie žalobcu aj preto, že bol presvedčený, že to „malo určitý vplyv na rozhodovanie sudkyne, ktorá
podľa žalobcu rozhodla vo veci aj pod vplyvom obáv z dôsledkov uvedeného, a to aj protiprávneho
konania žalobcu.“

Dňa 03.03.2014 bolo doručené Okresnému súdu Martin „Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného
k odvolaniu žalobcu 17Cb 69/2008, 17Cb/77/2011, 17Cb/63/2012, zo dňa 6.02.2014 doručený dňa
14.02.2014“ zo dňa 26.02.2014 v rozsiahlom podaní na č.l. 1574 až 1580 spisu.

V súvislosti s ďalšími nadväzujúcimi vyjadreniami účastníkov konania a ich právnych zástupcov
učinených v čase po uplynutí odvolacích lehôt na podanie riadneho opravného prostriedku, proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, s dôrazom na skutočnosť, že lehota na podanie opravného

prostriedku v čase doručenia odvolaciemu súdu nižšie uvedených vyjadrení už nepochybne uplynula,
a to každej zo sporových strán a samozrejme po ich vyjadrení k odvolaniu protistrany (ktoré právo
využil tak žalobca, ako aj žalovaný) a ktoré vyjadrenia odvolací súd vyššie podrobne uviedol,
odvolací súd považoval za vhodné ďalšie vyjadrenia účastníkov, ich právnych zástupcov, s ktorými
sa dôsledne samozrejme odvolací súd oboznámil v rámci odvolacieho konania, chronologicky uviesť

pre odstránenie prípadných akýchkoľvek pochybností, ktoré podania boli doručené do momentu
rozhodovania odvolacieho súdu, teda ku dátumu 9.10.2014.

Dňa 11.04.2014 bolo doručené odvolaciemu súdu prostredníctvom okresného súdu „Vyjadrenie
žalovaného k vyjadreniam žalobcu v súvislosti s odvolaním proti rozsudku č.k. 17Cb/69/2008-1479 zo
dňa 7.11.2013 v súdnom konaní pred OS Martin sp.zn. 17 Cb/69/2008“ zo dňa 03.04.2014, ktoré bolo

okresnému súdu doručené 07.04.2014 na č.l. 1588 až 1592 spisu.

Dňa 05.05.2014 bolo žalobcom odvolaciemu súdu doručené „Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu
žalovaného k listu zo dňa 3.4.2014 doručený dňa 16.04.2014“ zo dňa 28.04.2014 na č.l. 1598 až 1606
spisu.

Dňa 06.08.2014 bola odvolaciemu súdu doručená „Žiadosť o zabezpečenie riadneho vedenia sporu

žalovaným a o uznanie jasnej škodovej položky 50 000 Eur v konaní č.k. 14Cob/71/2014“ žalovaného
č.l. 1654 až 1658 spisu.

Dňa 19.08.2014 bol odvolaciemu súdu doručený „Dodatok k žiadosti o zabezpečenie riadneho vedenia
sporu a uznanie jasnej škodovej položky 50 000 Eur v konaní č.k. 14Cob/71/20014“ zo dňa 05.08.2014,
č.l. 1661 až 1662 spisu.

Dňa 21.08.2014 bolo doručené odvolaciemu súdu „Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniam žalobcu v
odvolacom koní sp.zn. 14Cob/71/2014, č.l. 1664 až 1670 spisu.

Dňa 28.08.2014 bol odvolaciemu súdu doručený „Dodatok č. 2 k žiadosti o zabezpečenie riadneho
vedenia sporu a uznanie jasnej škodovej položky 50 000 Eur v konaní č.k. 14Cob/71/2014 zo dňa
05.08.2014, č.l. 1682 až 1684 spisu.

Dňa 05.09.2014 bolo odvolaciemu súdu doručené „Vyjadrenie žalobcu k tvrdeniam žalovaného v liste
zo dňa 21.8.2014 zaslanému Krajskému súdu Žilina doručeného nám dňa 28.8.2014“ na č.l. 1684 až
1695 spisu spolu s prílohami č.l. 1696 až 1702 spisu.Dňa 17.09.2014 bolo odvolaciemu súdu doručené „Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu z
2.9.2014 v odvolacom konaní sp.zn. 14Cob/71/2014“.

Krajský súd mal za to, že v rámci odvolacieho konania, vzhľadom na charakter odvolacieho konania,

ktorý je limitovaný § 212 ods. 1 OSP a § 213 ods. 1 OSP, nebol vytvorený osobitný priestor, aby
vyhodnocoval sťažnosti účastníkov konania, tak žalobcu a ani žalovaného, ktoré boli odvolaciemu súdu
predkladané do spisového materiálu. Vzhľadom na charakter týchto sťažností, ako aj ich počet, nemohol
postup krajského súdu ako súdu odvolacieho zostať bez zodpovedajúceho vysvetlenia i v tejto rovine.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), postupom v medziach podľa § 212 ods. 1,
3 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, I/ rozsudok okresného súdu v napadnutej

časti výroku, ktorým okresný súd žalobu vo zvyšku zamietol v sume 4.979,08 Eur s príslušenstvom a
v II/ napadnutej časti výroku vzájomného návrhu, ktorým bol vo zvyšku, a to v časti 1.162,55 Eur s
príslušenstvom zamietnutý, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie
a v III/ napadnutej časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.809,30 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7.809,30 Eur od 08.09.2007 do zaplatenia,

vo zvyšnej časti výroku, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá, vo zvyšných výrokoch
vzájomného návrhu žalovaného voči žalobcovi a vo výroku vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania
zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 213 ods. 1 OSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa
s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7.

Za aplikácie vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 212 ods. 1 OSP bol posudzovaný napadnutý
rozsudokokresnéhosúduvmedziachtakodvolacíchdôvodovžalobcuobsiahnutýchvpísomnompodaní

jeho právneho zástupcu zo dňa 18.12.2013 (č.l. 1508 a nasl. spisu) včítane podania žalobcu zo dňa
19.12.2013 (č.l. 1519 a nasl. spisu, ďalej aj len „odvolanie žalobcu“) ako aj žalovaného, obsiahnutých v
jeho písomnom podaní zo dňa 21.01.2014 (č.l. 1533 a nasl. spisu).

Žalobca v odvolaní poukazoval na dôvody v zmysle § 221 ods. 1 OSP a mal za to, že súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne

zistil skutkový stav, namietal, že okresný súd nevykonal navrhnuté dôkazy a tiež, že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný v odvolaní namietal,
že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok okresného súdu
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V súvislosti s týmito odvolacími dôvodmi považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že pri

námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet
konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba
rozumieť pochybenie súdu, spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu
normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu
normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Za skutkové vady

je potrebné považovať pochybenia súdu, ktoré spočívajú v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho
skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého
z § 132-135 OSP.

Žalovaný odvolaním napadol (ne)správnosť časti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým mu bola

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.809,30 Eur s príslušenstvom. Namietal, že okresný súd túto časťnezaplatenej ceny diela priznal v rozpore s § 439 OBZ, najmä jeho odseku 2 prvej vety, s poukazom na
jeho obranu pred súdom prvého stupňa a tiež na skutočnosť, že „listom z 20.7.2007“, ktorým žalobcovi
oznámil, že mu neuhradí jeho faktúru č. 207051, ktorou žalobca fakturoval časť nezaplatenej ceny diela

(ešte pred dobropisom v sume 91.987,- Sk), z dôvodu vád žalobcom dodaných zariadení. Žalovaný
v odvolaní zdôraznil, že týmto listom si uplatnil v zmysle § 439 ods. 2 veta prvá OBZ zníženie ceny
diela. Okresný súd napadnutou časťou výroku rozsudku zaviazal žalovaného k úhrade zvyšku ceny
diela 7.809,30 Eur, ale relevantnosťou tejto obrany žalovaného sa nezaoberal. Vzhľadom na zistenia z
odvolacieho prieskumu v rovine tejto odvolacej námietky žalovaného, považuje krajský súd za podstatné

uviesť, že z konania pred súdom prvého stupňa bolo zrejmé, že žalovaný si nárok na zľavu z ceny diela
okrem obrany proti žalobou uplatnenému nároku žalobcom, uplatňoval i formou vzájomného návrhu.
Krajský súd však konštatuje, že pokiaľ bol predmetom žaloby (teda základného konania, ďalej aj len
„základné konanie“) i nárok na zaplatenie ceny, resp. doplatku ceny diela a obrana žalovaného (v
tomto štádiu konania) smerovala i do tohto nároku, bolo potrebné primárne vyhodnocovať relevantnosť
uplatnenej obrany žalovaného už v štádiu vyhodnocovania (ne)dôvodnosti nároku žalobcu na zaplatenie

ceny diela uplatnenej v základnom konaní a až sekundárne vyhodnocovať nárok uplatnený žalovaným
vzájomným návrhom. Ak okresný súd zaviazal žalovaného na zaplatenie doplatku ceny diela bez toho,
aby vyhodnotil relevanciu obrany žalovaného a pritom v časti, v ktorej rozhodoval o vzájomnom návrhu
ustálil, že „bola preukázaná nekvalita drvivej väčšiny zvarov, čo oprávňovalo žalovaného požadovať
podľa názoru súdu stopercentnú zľavu z ceny diela, žalovaný však uplatnil zľavu v nižšej miere a preto

nebol dôvod mu ju nepriznať“. „Na požadovanie 100% zľavy z ceny diela žalovaného však oprávňoval
aj v konaní jednoznačne preukázaný fakt, že všetky zariadenia vyrobené žalobcom boli v Nemecku
zhotovované nanovo a pôvodné boli vyhodené“, tak potom jeho závery v rovine uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť doplatok ceny diela v sume 7.008,34 Eur s príslušenstvom, bez toho, aby vyhodnotil
obranu žalovaného v rovine tvrdenej vadnosti zhotoveného diela, boli závermi, s ktorými sa krajský súd v

tomto štádiu konania nemohol stotožniť a musel ich vyhodnotiť ako predčasné, z ktorého dôvodu potom
vyvstala potreba zrušiť rozsudok okresného súdu v tejto napadnutej časti výroku podľa § 221 ods. 1
písm. h) OSP a vrátiť vec súdu prvého stupňa v tejto časti konania podľa § 221 ods. 2 OSP na ďalšie
konanie.

V súvislosti s týmito závermi odvolací súd poukazuje i na aplikovanú obranu žalovaného pred súdom

prvého stupňa a v konečnom dôsledku i na jeho prednes na č.l. 1437 spisu, ktorý prednes v rovine
započítacieho prejavu sa javí podľa obsahu podstatne širšie, než len v rovine doteraz vyhodnocovanej
okresným súdom, teda len v rovine vzájomného návrhu, pričom zasahuje i do základného konania.
Je na mieste podľa odvolacieho súdu upriamiť pozornosť komplexne na aplikovanú obranu žalovaným
a akcentovať, že pokiaľ účastník v rámci konania pred súdom uplatní inštitút započítania, tak potom

nielen súd, ale primárne účastník uplatňujúci takýto úkon je povinný v rámci svojej povinnosti tvrdenia,
ale aj dôkaznej povinnosti, uplatňovať svoje nároky jasným a nepochybným spôsobom. Krajský súd
pripomína, že účastníci sú povinní jednoznačne a nezameniteľným spôsobom špecifikovať pohľadávky,
ktorých sa započítanie týka, určiť ich stret, ako základný predpoklad započítania, ktorý prejav právneho
zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 03.02.2011 podľa obsahu zápisnice na č.l. 448 spisu, vo

väzbe i na celý obsah podania č.l. 566 spisu (pôvodne teraz č.l. 517 spisu), včítane všetkých ostatných
prednesov žalovaného, jeho právneho zástupcu pred súdom prvého stupňa, s dôrazom na výpoveď
právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 07. novembra 2013, tak ako
to vyplýva z č.l. 1437 spisu, nespĺňal. Žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu v záverečnej reči na
č.l. 1437 (podľa obsahu zápisnice spísanej okresným súdom) uviedol, že vzájomný návrh z 23.03.2011

„sumarizuje vlastne nároky odporcu“, vzájomné nároky, žiadal, aby bola žaloba na doplatenie ceny diela
zamietnutá , „nakoľko po zákonnom znížení ceny za zhotovenie zariadení toto zníženie je väčšie ako
treba doplatiť za zhotovenie zariadení a vzhľadom na nevykonané práce a vady zvarov a zákonnú zľavu
nie je nárok na to, aby navrhovateľ mohol mať priznané to doplatenie ceny diela“ a „žiadal v plnom
rozsahu priznať“ nároky uplatnené vo vzájomnom návrhu z 23.03.2011 a tiež aby „návrh navrhovateľa na

doplatenie ceny diela za zhotovenie zariadení zamietol“. Krajský súd sa vzhľadom na tieto skutočnosti
vo väzbe na odvolacie dôvody žalovaného dôsledne oboznámil i s podaním žalovaného z 02.03.2010
(č.l. 250 spisu). V súvislosti s vyššie citovanými vyjadreniami právneho zástupcu žalovaného v priebehu
prvostupňového konania a práve vo väzbe na odvolacie námietky žalovaného je potrebné podľa
krajského súdu upriamiť pozornosť na č.l. 528 spisu, kde žalovaný špecifikoval svoje nároky, pričom

uviedol, že „celkové nároky odporcu voči navrhovateľovi vrátane nárokov uplatnených v tomto konaní na
započítanielistomz2.3.2010vovýške18590EUR,predstavujú90853,19EUR“azároveňpritomžiadal,aby okresný súd uložil zaplatiť žalobcovi 90.853,19 Eur. Žalovaný však do ním uvedených „celkových
nárokov“ v sume 90.853,19 Eur zahrnul aj nárok na započítanie „listom z 2.3.2010 vo výške 18590 Eur“.
Z uvedeného potom, v tomto štádiu konania, vzhľadom na všetky tvrdenia žalovaného, ktoré odvolací

súd musel v rámci odvolacieho konania vyhodnocovať a pre zvýraznenie ich nejednoznačnosti ich i
citoval, viedli odvolací súd k záveru, že nebol priestor pre iné konštatovanie, než, že z uvedených
tvrdení žalovaného vyplýva nejednoznačnosť v takom rozmere, ktorá vytvára prekážku pre relevantné
posúdenie obrany žalovaného v odvolacom konaní a vyvstáva potreba vyjasnenia obrany žalovaného
konkrétne v rovine uvádzaného započítania primárne v základnom konaní (v konaní o nároku žalobcu,

ktorýboluplatnenýžalobou)aažnáslednevrovinepotrebykomplexnéhoposúdeniaveci(neopomínajúc
odvolacie dôvody), čo sa premietlo do záverov odvolacieho súdu o predčasnosti rozhodnutia okresného
súdu v tejto časti. Tieto závery vo väzbe na žalovaným uvádzané skutočnosti vo vzájomnom návrhu,
tak ako boli špecifikované dňa 23.03.2011, viedlo krajský súd k už uvedenému zrušeniu veci v
tejto časti napadnutého rozsudku okresného súdu v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP z dôvodu
predčasnosti prijatých právnych záverov okresným súdom. Primárne, podľa odvolacieho súdu, bude

teda na žalovanom, aby v ďalšom konaní konkrétne vyjasnil a špecifikoval rozhodné skutočnosti v rovine
nímaplikovanejobranyvzákladnomkonanía potominímtvrdenéhozapočítaniatak,žebudekonkrétne,
jasne, spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti možné ním uvádzané skutočnosti vyhodnotiť, teda
bude zrejmé, čoho sa týkajú, ktoré ním tvrdené skutočnosti a v akom rozsahu sa teda týkajú základného
konania, a ktoré konania o vzájomnom návrhu. Ak sa žalovaný v priebehu konania odvolával opakovane

na svoje podanie zo dňa 02.03.2010 (č.l. 250 spisu), tak podľa odvolacieho súdu, ani toto samotné
podanie nie je podaním, ktoré by bez ďalšieho odstraňovalo konštatované nejasnosti v rovine uplatnenej
obrany žalovaného a v nadväznosti na to i v rovine ním uplatneného vzájomného návrhu. Vzhľadom na
uvedené konštatovania odvolacieho súdu potom okresný súd opätovne posúdi obranu žalovaného a jej
vplyv na nárok uplatnený žalobou a osobitne vyhodnotí žalovaným uplatnený vzájomný návrh, pričom

bude okresným súdom okrem iného opätovne vyhodnotené i podanie žalovaného zo dňa 02.03.2010
(č.l. 250 spisu), a tiež podanie žalovaného zo dňa 20.09.2007 (č.l. 374 spisu).

Krajský súd v rovine svojich záverov pre odstránenie akýchkoľvek pochybností na tomto mieste
pripomína, že „V zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom
sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé

na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o
dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej
pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Plnenie musí byť rovnakého druhu a pohľadávky
musiabyťspôsobilénazapočítanie.Pritomkzapočítaniunedochádzaautomaticky,lenčosapohľadávky
stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť

o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu
sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon,
sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací
prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá
sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v

rozsahu, v akom sa navzájom kryjú. Ak je niektorá z nich vyššia, zaniká len do výšky započítavanej
protipohľadávky“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1 M Cdo 11/2008 zo dňa
26. mája 2010).

Odvolaním žalobcu bol napadnutý celý výrok rozsudku okresného súdu, ktorým bola žaloba vo zvyšku
zamietnutá. Žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu v odvolaní primárne poukázal na Dohodu

účastníkov konania zo dňa 17.07.2007, a tiež na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom okresný
súd argumentoval dohodou účastníkov na rozšírení diela, napriek tomu však priznal žalobcovi iba
čiastku 5.266,20 Eur s príslušenstvom a poukázal na prílohu k odvolaniu, ktorú spracoval konateľ
žalobcu „Vyjadrenie k nepriznanej časti naviac prác, ktoré je súčasťou tohto odvolania“, ktorá bola
súčasťouodvolania,vktorejrozporovalzáverykonštatovanéokresnýmsúdomkonkrétneprijednotlivých

položkách, teda pri hodnotení predmetných položiek a namietol absenciu rozhodnutia okresného súdu o
niektorých ním uplatnených položkách. K odvolacej námietke žalobcu (uplatnenej právnym zástupcom
žalobcu v odvolaní) v časti, ktorou namietal, že okresný súd nevzal do úvahy pri rozhodovaní Dohodu
zo dňa 17.07.2007, ktorou bolo dohodnuté, že všetky práce naviac bude hradiť objednávateľ „a tento
súhlasil a objednal naviac práce vrátane presunu vykonávania diela do Modranky, preto je objednávateľ

povinný uhradiť všetky naviac práce“, ku ktorej námietke však žalobca vo „Vyjadrení k nepriznanej častinaviac prác“ zo dňa 19.12.2013 (č.l. 1519 a nasl. spisu), ktoré je súčasťou odvolania (ďalej „odvolanie
žalobcu“) k sume 100.000,- Sk uviedol, že „Omeškanie spôsobil odporca a bol si toho vedomý preto sa
zaviazal uhradiť za presun výroby do Modranky 100 000,- Sk bol o tom spísaný a podpísaný aj záznam,

ale bohužiaľ túto dohodu navrhovateľ nemá. K úhrade tejto sumy sa zaviazal konateľ odporcu Ing. S. keď
sa stretol s konateľom navrhovateľa na odpočívadle za Trenčínom smerom do Bratislavy asi 12.7.2007“,
odvolací súd uvádza, že z uvedených tvrdení právneho zástupcu žalobcu v odvolaní a konateľa žalobcu
(č.l. 1523 spisu) vyplývala nejednotnosť, a tým v konečnom dôsledku potom i nepresvedčivosť tvrdení
v rovine preukázania existencie skutkového a právneho základu uplatňovaného nároku na zaplatenie

sumy 4797,08 Eur. Je nevyhnutné podľa odvolacieho súdu na tomto mieste zvýrazniť, že východiskom
pre krajský súd bol uzavretý skutkový stav zistený v tejto časti súdom prvého stupňa, ktorým skutkovým
stavom bol podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd viazaný. Uplatneným nárokom žalobcu žalobou bol aj
nárok na zaplatenie 100.000,- Sk ako ceny za prepravu do Modranky a 50.000,- Sk za nájomné. Právny
zástupca žalobcu v odvolaní (č.l. 1511 spisu) odvodzoval túto časť nároku (100.000,- Sk za presun do
Modranky) žalobcu od Dohody zo dňa 17.07.2007 (č.l. pôvodne 56, po oprave 61 spisu), konateľ žalobcu

však v odvolaní tvrdil existenciu odlišnej dohody „asi“ zo dňa 12.07.2007, pričom uviedol, že „K úhrade
tejto sumy sa zaviazal konateľ odporcu ing. S. keď sa stretol s konateľom navrhovateľa na odpočívadle
za Trenčínom smerom do Bratislavy asi 12.7.2007,“ ktorú dohodu však nevedel predložiť. Žalobca v
odvolaní (č.l. 1523 a nasl. spisu) namietal aj záver okresného súdu, ktorý nepriznal žalobcovi 50.000,- Sk
ako úhradu nájomného za výrobno-skladový priestor v Modranke, ktorý odôvodňoval tým, že žalovaný

spôsobilomeškanie„atedapotrebudlhšiehočasunarealizáciudiela,menoviteoneskorenímprojektovej
dokumentácie, oneskorenou dodávkou dielov k montáži dôkazy sú v spise. Dielo malo byť ukončené
15.7.2007 skutočnosť bola 30.8.2007“, „odporca odmieta úhradu za prenájom priestorov pričom tieto
využíval vo svoj prospech“ (č.l. 1524 spisu). Z uvedených záverov žalobcu, právneho zástupcu žalobcu
v prvostupňovom konaní, ale najmä v odvolaní, a to nielen v rovine právnych, ale najmä skutkových

tvrdení, vyplynula už konštatovaná nejednotnosť, nepresvedčivosť ich argumentácie v rovine existencie
zmluvného záväzku žalovaného, z dôvodu ktorého potom nebol vytvorený pre krajský súd priestor
na iný záver, než že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tejto časti žalobou uplatneného nároku
a pokiaľ okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na základe vykonaného dokazovania a
následne z neho prijatých záverov potom konštatoval, že „žalobca sa zmluvou o dielo ani žiadnou

inou zmluvou k tomuto nezaviazal“, tak potom krajský súd sa s týmto záverom okresného súdu ako
s vecne správnym stotožnil. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia
dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je
treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd
rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa

predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných
z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník
preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom
vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh
skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23.

mája 2012). Je zrejmé, že v tejto časti žalobou uplatneného nároku bol nositeľom dôkaznej povinnosti
žalobca, ktorý však vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, tak podľa záverov okresného súdu a na tieto
potom nadväzujúce i podľa záverov odvolacieho súdu, neuniesol dôkazné bremeno, z ktorých dôvodov
krajskýsúdakosúdodvolacírozsudokokresnéhosúduvtejtočastinapadnutéhovýroku,ktorýmokresný
súd žalobu vo zvyšku zodpovedajúceho 4.979,08 Eur (predtým 100.000,- Sk + 50.000,- Sk) zamietol,

potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

V rozsahu námietok žalobcu smerujúcich do zvyšnej časti výroku napadnutého rozsudku okresného
súdu, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol (vynímajúc časť zodpovedajúcu 4.979,08 Eur s príslušenstvom,
ktorú odvolací súd ako vecne správnu časť zamietavého výroku potvrdil cez § 219 ods. 1 OSP), zo
zistení odvolacieho súdu vyplývalo, že nebolo možné z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného

súdu v prináležiacej časti bez akýchkoľvek pochybností zistiť, ako bolo okresným súdom rozhodnuté o
niektorých žalobcom uplatnených položkách, napr. pri zariadení ZPA 1300 (č.l. 15-19 spisu), a to napr.
o položke č. 8, pri ZPA 1750 pri položke č. 9. a pri niektorých položkách odôvodnenie napadnutého
rozsudku, nebolo také, aby úplne spĺňalo požiadavku konkrétnosti, tak aby boli vylúčené akékoľvek
dohady, vzhľadom na uvedené skutočnosti okresným súdom pri jednotlivých položkách. Z uvedených

dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti výroku, ktorým žalobu žalobcu vo zvyšku
zamietol, zrušil, z dôvodu potreby odôvodnenia napadnutého rozsudku v tejto časti tak, aby nevznikližiadne pochybnosti o rozhodovanom predmete konania s poukazom na § 157 ods. 2 OSP z dôvodov
podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a vrátil vec súdu prvého stupňa v tejto časti na ďalšie konanie podľa
§ 221 ods. 2 OSP, s tým že v ďalšom rozhodnutí okresný súd sa bude zaoberať i zodpovedajúcou

argumentáciou uvádzanou v odvolaní žalobcu v časti označenej ako „Vyjadrenie k nepriznanej časti
naviac prác, ktoré je súčasťou tohto odvolania“.

Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav, keď nedošlo k
preskúmaniu a identifikácii zvarov, ktoré skúmal znalec, pričom uviedol, že mal vážne pochybnosti
o tom, či zvary, ktoré boli znalcom skúmané, boli tými zvarmi, ktoré žalobca ako zhotoviteľ dodal,

pričom žalobca nemal možnosť vzorky prehliadnuť a identifikovať. V súvislosti s týmito odvolacími
námietkami žalobcu považuje krajský súd za podstatné poukázať na závery okresného súdu, s
ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých, z výpovede znalca vyplývalo, že tento porovnal výkresy
a rozmery s konkrétnymi vzorkami, preštudoval rozsiahlu fotodokumentáciu a nemal pochybnosti
o vierohodnosti jemu predložených vzoriek, k čomu ho viedla aj farebná totožnosť komponentov
predložených a komponentov vo fotodokumentácií, tiež identifikoval čísla, ktorými ich opatril VÚZ v

Bratislave a čísla zvarov uvedené v posudku VÚZ Bratislava sa zhodovali s týmito číslami. Uvedená
argumentácia okresného súdu pri identifikácii zvarov bola podľa krajského súdu dostatočná na to,
aby boli vyvrátené žalobcom vznesené „vážne pochybnosti“, keď ním uvádzané pochybnosti zostali
len v rovine všeobecných tvrdení, avšak bez uvedenia konkrétnych, reálnych východísk, z ktorých by
bolo možné vyvodiť ich opodstatnenosť. Pre možnosť náležitého odôvodnenia žalobcom uvádzaných

„vážnych pochybností“ bol podľa krajského súdu pre neho vytvorený dostatočný, a to nielen časový
priestor v konaní pred súdom prvého stupňa. Preto len uvedenie v odvolaní: „vážne pochybnosti“, bez
náležitého záchytného, resp. styčného východiskového bodu (napr. obvyklý spôsob zvárania u žalobcu,
rozpor farby), ktorý by potom mohol odvolací súd vyhodnotiť, ako konkrétny, nevytvoril priestor pre
vyhodnotenie tejto odvolacej námietky žalobcu ako relevantnej. Za podstatné krajský súd považuje

poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo
218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní,
obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva
na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny
proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda
aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

K odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový súd nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, nevypočul

navrhnutých svedkov, krajský súd konštatuje, že po vykonaní odvolacieho prieskumu nemohol
konštatovať, vzhľadom na odôvodnenie a obsah uvedenej odvolacej námietky žalobcu, jej relevanciu.
K úplnosti vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu v tejto rovine poukazuje krajský súd na argumentáciu,
ktorú si osvojil a v zmysle ktorej, i podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. I. ÚS
75/96 „z obsahu základného práva čl. 48 ods. 2 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecný súd ústavná

povinnosť vykonávať dôkazy, ktoré označil účastník konania“ a na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republikysp.zn.I.ÚS350/08podľaktorého„pokiaľnavrhovaniedôkazovjeprávomazároveňprocesnou
povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených navrhnutých dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na
vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa

zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo
smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Skutočnosť, že okresný súd
a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania, predložené účastníkom
konania, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv.“Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť práve v rovine tejto
odvolacej námietky žalobcu, že okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, na judikát R 6/2000,
podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi,

resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku
nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-

právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany
žalovaného účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných
konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa
na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov
navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. A
napokon podľa R 39/1993, podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) nie je splnená v

prípade, ak sa účastníkovi odňala možnosť konania pred súdom len pre časť konania do takej miery,
že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti
rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že svedkovia
uvádzaní v odvolaní žalobcu boli súdom prvého stupňa vypočutí.

V odvolaní ďalej žalobca namietal, že okresný súd neustanovil nového znalca za účelom kolízneho

posudku, resp. jeho preskúmanie iným znalcom v zmysle § 127 ods. 2 OSP. V súvislosti s touto
odvolacou námietkou považuje krajský súd za podstatné zvýrazniť, že „K procesným právam účastníka
nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ním navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa účastník
subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Rozhodovanie o tom, ktoré z dôkazov budú
vykonané,patrívždyvýlučnesúdu,anieúčastníkovikonania(§120ods.1O.s.p.,§211ods.3O.s.p.).Ak

sa súd rozhodne, že určité dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné
alebo nadbytočné), nemôže to byť považované za postup odnímajúci účastníkovi konania možnosť
konať pred súdom. Vyššie uvedené sa v plnej miere týka aj dokazovania znaleckým posudkom alebo
odbornýmvyjadrením.Dovolacísúdpoukazujenato,žeakzávisírozhodnutieodposúdeniaskutočností,
na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca (§ 127 ods. 1 veta prvá

O.s.p.). Namiesto posudku znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného
orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti (§ 127 ods. 4 O.s.p.)“(rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 16/2012 zo dňa 12.12.2012).

Ak žalobca v odvolaní namietal „Nepoužiteľnosť takto vykonaného dôkazu pre rozhodnutie vo veci
samej spočíva aj v procesnom pochybení pri vymenovaní znalca, resp. pritom, keď súd požadoval

vypracovanie znaleckého posudku, aj keď mu bolo známe, že znalec bol vyčiarknutý zo zoznamu
znalcov a tento obsahoval iných znalcov plne spôsobilých na riadne vypracovanie znaleckého posudku“,
tak krajský súd nemohol vyhodnotiť ako relevantnú uvedenú odvolaciu námietku žalobcu a stotožniť
sa s tým, že uvedený dôkaz bol pre konanie nepoužiteľný. Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že tento
okresným súdom vykonaný dôkaz má svoju výpovednú hodnotu a to i napriek námietkam žalobcu i

dôkaznú silu. V súvislosti s týmito svojimi závermi krajský súd len primerane a podporne poukazuje i na
skutočnosti vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 16/2012 zo dňa 12. novembra 2012, ktoré
si osvojil a v zmysle ktorých „V otázke spôsobu hodnotenia dôkazov odvolacím súdom odkazuje
dovolací súd na znenie § 132 O.s.p., v zmysle ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a

to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. V prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Pokiaľ
súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie prípade z tohto
dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu z 28. februára 2011 sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a z
31. marca 2011 sp. zn. 2 Cdo 29/2011). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z jeho charakteru
vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva (§ 243a ods. 2 O.s.p.), preto dovolaciemu súdu ani
neprislúcha prehodnocovať dôkazy vykonané súdmi nižších stupňov.“ „V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;

pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne,
no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (pre úplnosť

trebadodať,ženesprávnevyhodnoteniedôkazovniejesamostatnýmdovolacímdôvodomanivtedy,keď
je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p.)“(uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 22.09.2010, sp.zn. 5 Cdo 161/2010). Bolo nepochybné, že okresný súd primárne
totožného znalca ustanovil zo zoznamu znalcov a až po jeho vyčiarknutí zo zoznamu znalcov, ho pribral
dokonaniaakoznalcaadhoc.Relevantnébolo,ževčaseustanoveniaznalcaadhoc,vychádzalokresný

súd zo zásady hospodárnosti a efektívnosti, pretože bolo predsa žiaduce, aby dokončil rozpracovaný
posudok ten znalec, ktorý bol pred vyčiarknutím zo zoznamu znalcov ustanovený súdom.

Krajský súd zvýrazňuje, že napokon za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými sa dostatočne
objasní skutkový stav veci (§ 125 OSP), preto aj keď by doložený posudok nemal v konečnom dôsledku
hodnotu znaleckého posudku a bol by hodnotený ako listinný dôkaz, v rámci vyhodnotenia (§ 132 OSP)
súdom, tak takýto posudok nemožno a priori vyhodnotiť ako dôkaz nedôveryhodný, či s nižším dôkazom

a odbornou úrovňou v rámci hodnotených skutkových a odborných záverov vypracovateľom posudku.
V prípade namietaného znalca, išlo nepochybne o odborne spôsobilú osobu, o čom niet pochýb, a túto
okolnosť odvolateľ ani osobitne nenamietal.

Je namieste pre úplnosť argumentácia podľa odvolacieho súdu, ktorá vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorú si odvolací súd osvojil a zvýrazňuje, že „Dovolací súd poukazuje na

to, že ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd
po vypočutí účastníkov znalca (§ 127 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Namiesto posudku znalca možno použiť
potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti ktorých nemá súd pochybnosti (§
127 ods. 4 O.s.p.). Ak je súdu v konaní predložený posudok, ktorý síce vypracovala osoba zapísaná v
zozname znalcov, avšak jeho vypracovanie nenariadil súd (napr. posudok bol vypracovaný na základe

požiadania účastníka konania), skutočne nejde o znalecký posudok v zmysle § 127 O.s.p. Aj takýmto
„posudkom“ možno však vykonať dôkaz, ale iba ako listinou. Rozdielnosť sa prejaví najmä v hodnotení
tohto dôkazu. Pokiaľ súd napriek tomu v procese vyhodnocovania výsledkov vykonaného dokazovania
prizná stupeň preukaznosti zistení zodpovedajúcich inak zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku
(§ 127 O.s.p.) takým zisteniam, ku ktorým dospel na základe „posudku“ vyhotoveného nie po nariadení

súdom, ale na požiadanie niektorého z účastníkov konania, nejde o procesný postup súdu zakladajúci
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd totiž konštantne zastáva názor, že súd
neodnímeúčastníkovikonaniamožnosťprednímkonaťtým,že(prípadne)nesprávnevyhodnotíniektorý
z vykonaných dôkazov.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 16/2012 zo
dňa 12.12.2012). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo zrejmé, že okresný súd vychádzal nielen

zo skutočností tvrdených znalcom, ale i z ostatných vykonaných dôkazov, ktoré vyhodnocoval jednotlivo
i navzájom v zmysle § 132 OSP. „Podľa ustálenej súdnej praxe od iných dôkazných prostriedkov sa
dôkaz znaleckým posudkom podaným ústne či písomne líši tým, že jeho hodnoteniu (podľa § 132
O.s.p.)nepodliehajúznaleckézáveryvzmysleichodbornejsprávnosti,súdpritomhodnotípresvedčivosť
posudku čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logické odôvodnenie znaleckého nálezu a jeho súlad s

ostatnými prevedenými dôkazmi. Ide o špecifický a významný dôkaz, ktorý súd použije pri rozhodovacej
činnosti založenej na riešení odbornej otázky. Znalec musí vychádzať z odborných znaleckých záverov
a nielen zo skutočností, ktoré príslušná osoba alebo osoby vnímajú svojimi zmyslami a na rozdiel od
ostatných dôkazov ide jednoznačne o listinný dôkaz podľa § 127 O.s.p., (na rozdiel od písomného
znaleckého posudku spracovaného mimo konania v konkrétnej veci, ktorý má povahu listiny podľa

§ 129 O.s.p ). Len znalec samotný so zreteľom na svoje odborné znalosti a skúsenosti a zistené
doplňujúce informácie ( odborná literatúra, poznatky z praxe v danom odbore), prehľadným a logickým
zdôvodnením vyloží svoje odborné závery a podklady, z ktorých pri zodpovedaní tej ktorej dielčej
odbornej otázky postupoval.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. mája 2011,
sp.zn. 7 Cdo 41/2010). Ak závery dokazovania nekopírujú požiadavky účastníkov konania, nemožno

ich vyhodnotiť len z pozície týchto námietok ako nesprávne, resp. nedostatočné. Odvolací súd zároveň
poukazujenato,žepreinézáverynebolvytvorenýpriestorvodvolacomkonanívzhľadomna všeobecnú
argumentáciu žalobcu v odvolaní v rovine tejto odvolacej námietky.

Žalobca v podanom odvolaní v rámci uplatnenej obrany proti vzájomnému návrhu vzniesol námietku
premlčania (č.l. 1518 spisu), ktorú uplatnil aj v prvostupňovom konaní.Krajský súd uvádza, že základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty
občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj
zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti.

Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak
uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom u
príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku
premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho
práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok,

že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho
zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov
na zistenie, napr. zmluvného plnenia, výšky bezdôvodného obohatenia, škody a pod.

Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul

bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Hlavným, ba rozhodujúcim následkom premlčania je vznik
práva na námietku premlčania pre povinný subjekt, ktorý ju môže, ale nemusí uplatniť. Námietka
premlčania práva je námietkou právnou a neuplatňuje sa ňou taká skutočnosť, ktorú je účastník povinný
tvrdiť v zmysle § 101 ods. 1 OSP najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým

sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej. Zo žiadneho ustanovenia práva hmotného alebo procesného nevyplýva,
že by musela byť uplatnená v určitom štádiu konania; z povahy námietky premlčania vymedzenej
hmotným právom (§ 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vyplýva, že ju môže povinný subjekt uplatniť
v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci (podobne napr. R. a kolektív:

Občiansky zákonník, stručný komentár, Bratislava, IURA EDITION, s.r.o., 2008, str. 201). Námietky
premlčania sa teda netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v ustanoveniach § 120 ods. 4
a § 205a OSP; s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo spojené s neprípustným
uplatňovaním nových skutočností a dôkazov (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.10.2009, sp.zn. 5Cdo 120/2009). Je teda zrejmé, že uvedené skutočnosti, týkajúce sa vznesenej

námietky žalobcom, mali byť vyhodnocované už v rámci prvostupňového konania. V tomto smere bolo
teda zrejmé, že okresný súd sa skutočnosťami vyplývajúcimi z dokazovania v tejto rovine nezaoberal,
resp. ak ich aj vyhodnocoval, tak podľa odvolacieho súdu nie v dostatočnom rozsahu, tak aby ich
vyčerpal, preto bol krajský súd toho názoru, že jeho postup a závery v tomto smere nebolo možné
v rovine odôvodnenia rozhodujúcich skutočností v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotiť ako

dostatočné, z ktorých dôvodov potom nebol vytvorený primeraný priestor pre preskúmanie práve týchto
primárnych myšlienkových postupov a nosných dôvodov rozhodnutia okresného súdu v tejto časti a
ani ich následné vyhodnotenie (ne)správnosti odvolacím súdom (v tejto časti), z čoho krajský súd
potom nemohol vyvodiť iný záver, ako predčasnosť záverov okresného súdu, tak v skutkovej ako i
právnej rovine, ktoré nepochybne tvorili prekážku pre relevantné vyhodnotenie v tomto štádiu konania,

námietky premlčania vznesenej žalobcom. Krajský súd len pre úplnosť pripomína, že pokiaľ i mal
okresný súd za to, že predmetné, krajským súdom zvýraznené skutočnosti vo väzbe na žalobcom
uplatnenú námietku premlčania, nemali vplyv na jeho závery, tak okresný súd mal svoju argumentáciu i
v tomto smere do odôvodnenia písomného vyhotovenia zakomponovať, aby práve relevantnosť týchto
záverov okresného súdu bolo možné podrobiť prieskumu odvolacieho súdu. Za situácie, že okresný súd

uvedené skutočnosti podľa odôvodnenia napadnutého dostatočne neuviedol, neodôvodnil, tak nebol
vytvorený krajskému súdu priestor pre vykonanie odvolacieho prieskumu v tejto rovine, pričom absenciu
postupu okresného súdu nebolo možné preklenúť len doplnením odôvodnenia, prípadne doplnením
dokazovania v tomto smere, vzhľadom na dvojinštančnosť konania. Podstata princípu dvojinštančnosti
spočíva v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom

posúdenia tak súdu prvostupňového, ako i odvolacieho. Porušením zásady dvojinštančnosti konania
krajským súdom by došlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom. V súvislosti s týmito závermi
nemal krajský súd inú možnosť, ako rozsudok okresného súdu v časti vzájomného návrhu uplatneného
žalovaným, do ktorej roviny smerovala táto obrana žalobcu (námietku premlčania) zrušiť v zmysle §
221 ods. 1 písm. h) OSP a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods.

2 OSP, z dôvodu predčasnosti rozsudku okresného súdu v odvolaním žalobcu napadnutých výrokoch
vzájomného návrhu.Vzhľadom na ďalšie odvolacie dôvody tak žalobcu, ako i žalovaného, ktorými namietali správnosť
rozhodnutia okresného súdu o vzájomnom návrhu a z dôvodu potreby zodpovedania týchto odvolacích
dôvodov účastníkov krajským súdom, krajský súd považuje za podstatné vyjadriť sa i k týmto ostatným

odvolacím dôvodom, i keď je nepochybné, že ďalší postup okresného súdu v časti vzájomného návrhu
uplatneného žalovaným, ktorý bol napadnutý odvolaním žalobcu, bude primárne závislý od posúdenia
obrany žalobcu voči vzájomnému návrhu žalovaného v rovine uplatnenej námietky premlčania.

Žalobca v odvolaní v časti rozsudku, ktorou okresný súd rozhodol o vzájomnom návrhu žalovaného
a priznal žalovanému zľavu z ceny diela 21.861,29 Eur namietal, že „Obchodný zákonník v žiadnom
zo svojich ustanovení neobsahuje možnosť, aby nároky z vád diela, konkrétne zľava z ceny diela

bola modifikovaná“. Podľa žalobcu „uplatnenou voľbou práva je toto právo už konzumované“, namietal,
že „súd nemá priznať nárok z vád diela, pretože neboli splnené zákonné podmienky v § 562 ods. 2
Obchodného zákonníka“. Podľa krajského súdu si však treba uvedomiť, že na strane žalovaného boli
vzájomným návrhom uplatnené tak nároky z vád, a to vo forme zľavy z ceny diela, cena nevykonaného
diela ako i náhrada škody. V súvislosti s rozhodnutím okresného súdu o vzájomnom návrhu žalovaného

v časti sumy 21.861,- Eur však krajský súd považuje za primárne zo strany okresného súdu v ďalšom
konaní, pre potreby rozhodnutia vyjasniť jednak kompenzačný prejav a následne predmet samotného
vzájomného návrhu žalovaného a presne konkretizovať a špecifikovať uplatnené sumy, keďže pôvodne
si žalovaný uplatňoval zľavu z ceny diela v sume 10.862,70 Eur (č.l. 374 spisu), následne v konaní
však už zľava z ceny diela bola ním vyčíslená na 21.861,29 Eur. Krajský súd mal za to, že ku presnej

špecifikácii takto uplatnenej sumy zo strany žalovaného nedošlo ani v jeho podaní na č.l. 517 a nasl.
spisu a už vôbec nie vo vyjadrení pred okresným súdom, tak ako to vyplýva zo zápisnice na č.l. 1437
spisu. V tomto štádiu konania ostáva otvorená podľa predbežných zistení krajského súdu, vzhľadom
na už odvolacím súdom konštatovanú nejasnosť uplatnenej obrany žalovaného v základnom konaní a
tiež nároku uplatneného vzájomným návrhom i otázka prípadnej možnej duplicity obrany žalovaného

v rovine uplatnenej zľavy z ceny diela vzájomným návrhom a tiež vo vzťahu k žalobou uplatnenému
nároku v základnom konaní, ktorú otázku, tak ako už bolo odvolacím súdom vyššie konštatované a
bližšie zdôvodnené, však bez presnej a konkrétnej špecifikácie obrany žalovaného vo forme započítania
a tiež vyčerpávajúcej špecifikácie nároku uplatneného vzájomným návrhom žalovaným, nie je možné v
tomto štádiu konania, teda bez splnenia povinnosti tvrdenia - primárne a následne dôkaznej povinnosti

žalovaného, krajským súdom relevantne zodpovedať.

Vzhľadom na tieto konštatovania odvolacieho súdu nemohlo zostať bez povšimnutia, že žalovaný si
uplatnil zľavu z ceny diela v sume 21.861,29 Eur, cenu za nevykonané práce 11.067,18 Eur, náhradu
škody 57.924,72 Eur pričom žiadal, aby žalobcovi bola vzájomným návrhom uložená povinnosť zaplatiť
mu 90.853,19 Eur, ktoré nároky označil ako „celkové nároky odporcu“, zároveň však uplatnil započítanie

v sume 18.590,- Eur (viď č.l. 527 spisu pôvodne, teraz 528 spisu), ktorú sumu označil „na započítanie
v tomto konaní“, ale zároveň ju zrejme zahrnul aj do sumy, ktorej zaplatenie požaduje po žalobcovi
vzájomným návrhom (č.l. 528 spisu). Na tomto mieste krajský súd pripomína, že nielen súd má v
občianskom súdnom konaní povinnosti, ale i účastníci konania, a to povinnosť tvrdenia a následne i
dôkaznú povinnosť. Z uvedenej citácie zo vzájomného návrhu žalovaného podľa odvolacieho súdu, tak

ako už uviedol v tomto rozhodnutí, nie je možné ustáliť rozhodujúce skutočnosti práve pre žalovaným
uvádzané započítanie, keď ním uvádzané skutočnosti sú podľa odvolacieho súdu v tejto rovine nejasné.
Krajský súd preto pripomína, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu,
aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti
a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci

sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť
tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné
bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého
rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010). V
rovine odvolacej námietky žalobcu, ktorou teda namietal nesprávne právne posúdenie okresným súdom

v časti vzájomného návrhu na zaplatenie 21.861,29 Eur, ktorý nárok bol okresným súdom žalovanému
priznaný, pričom podľa žalobcu okresný súd mal aplikovať § 562 ods. 2 OBZ, krajský súd konštatuje, že
v tomto štádiu konania a z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne citácia tohto zákonného
ustanovenia vyplýva. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu je tiež zrejmá citácia a
následne i aplikácia § 436 ods. 2 OBZ, s ktorou odvolací súd v tomto štádiu vyjadruje súhlas, avšak akbol prijatý záver okresného súdu v tejto časti vzájomného návrhu bez toho, aby bola zrejmá i aplikácia
§ 562 ods. 2 OBZ vo vzťahu k uplatnenému vzájomnému návrhu v súdnom konaní v sume 21.861,29
Eur, ktorú skutočnosť žalobca v odvolaní namietal, tak potom bude potrebné, aby v ďalšom konaní, a

to pokiaľ išlo o nárok žalovaného uplatnený vzájomným návrhom v celkovej výške 21.861,29 Eur, bol
vyhodnocovaný i cez § 562 ods. 2 OBZ, z ktorého dôvodu (absencie jeho konkrétnej aplikácie) vo väzbe
na celú túto sumu bol záver okresného súdu v tomto štádiu konania vyhodnotený ako predčasný a
ktorého aplikáciou sa bude potrebné v rozsahu a z dôvodov uvádzaných žalobcom v odvolaní okresným
súdom, v ďalšom konaní zaoberať, avšak až po tom, čo bude vyhodnotená primárne, tak ako už odvolací

súd konštatoval, námietka premlčania uplatnená žalobcom, pokiaľ samozrejme v rámci nového konania
nedôjde ku kvalitatívne odlišnej, zásadnej zmene skutkového a právneho stavu veci.

K uplatnenej náhrade škody žalovaným vzájomným návrhom v sume 50.000,- Eur a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi žalovaného, považuje krajský súd za podstatné primárne poukázať na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4M Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009, v ktorom
v inej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril, že pod pojmom škoda v zmysle ust. § 442

ods. 1 Občianskeho zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je
objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada
škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu
spôsobenejujmy,nievšakviac.Rozlišujúsadvadruhyškody,atoskutočnáškodaaušlýzisk.Skutočnou

škodou sa rozumie ujma, spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca
majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo
poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou, spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku
škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí
dalo očakávať. K otázke príčinnej súvislosti odvolací súd vo všeobecnej rovine uvádza, že v právnej

teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Ako už bolo uvedené vyššie, otázka
príčinnej súvislosti nie je primárne otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená

len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže
poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym
posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má
preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada

požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba
škodu izolovať zo všetkých súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce
časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná

(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či

v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 30.06.2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009).

Je potrebné uviesť, že v rámci obchodných záväzkových vzťahov náhrada škody je ucelene upravená
v § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorý správne vo svojom rozhodnutí citoval okresný súd a

ktorá právna úprava sa použije i v prípade porušenia povinností ustanovených týmto zákonom cez §
757 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“). Pre náhradu škody podľa úpravy v § 373 a nasl. OBZ
platí princíp objektívnej zodpovednosti s tým, že kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu,
je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti
bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Tak ako pri každej náhrade škody, je pri jej

uplatňovaní potrebné preukázať základné atribúty, bez naplnenia ktorých nemôže byť ten, kto škoduuplatňuje, úspešný vo vzťahu k uplatňovanej náhrade voči tomu, kto škodu mal spôsobiť a kto má za ňu
zodpovedať. Ide v prvom rade o preukázanie vzniku škody, jej výšky, ďalej v čom má spočívať porušenie
záväzkovej, resp. právnej povinnosti na strane toho, kto škodu mal spôsobiť a príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a vznikom škody. Tieto podmienky sú dané i u objektívnej škody kumulatívne a
bez naplnenia ktorejkoľvek z nich nie je možné sa úspešne domáhať náhrady škody.

V súvislosti s odvolaním žalovaného vo väzbe na jeho odvolacie dôvody do výrokovej časti, ktorou bol
zamietnutý vzájomný návrh v časti jeho nároku na zaplatenie 50.000,- Eur a 3.609,51 Eur, krajský súd
považujezapotrebnékonštatovať,ževtomtoštádiukonaniasapredbežnenemoholstotožniťsozávermi

okresného súdu, ktoré vyhodnotil ako predčasné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v zodpovedajúcej časti vzájomného návrhu v sume 50.000,-
Eur vyplývalo, že okresný súd nevyhodnocoval jednotlivé vyššie uvedené atribúty škody, ustálil bez
ďalšieho, že „majetok nemeckého odberateľa žalovaného sa reálne neznížil a súd zotrváva na tvrdení,
že mu zostali zachované voči žalovanému nároky len titulom vád diela, ktoré neuplatnil.“ Napriek tomu,
že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku správne citoval § 436 ods. 4 OBZ, nie

je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akým spôsobom ho aplikoval na prejednávanú vec.
Žalovaný práve v tejto rovine namietal v odvolaní, že okresný súd „nevykonal dokazovanie (žalovanému
nie je známe, na základe akých dôkazov zistil súd uvedené tvrdenia o HYDAC SYSTEM GMBH a
na základe čoho dospel k týmto záverom)“. Bolo zrejmé, že okresný súd nárok žalovaného uplatnený
vzájomným návrhom na náhradu škody vyhodnocoval cez listinné dôkazy, a to primárne faktúru na

č.l. 375 spisu, ktorá bola v nemeckom jazyku. Vzhľadom na predmetný listinný dôkaz v cudzom
jazyku, je podľa odvolacieho súdu potrebné poukázať na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 16/2013, ktoré si odvolací súd osvojil a v zmysle ktorých, vo
všeobecnosti „Pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál
listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu. Pre vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná v inom ako

štátnom jazyku, treba zabezpečiť preklad do štátneho jazyka, prečítanie listín v cudzom jazyku, okrem
českého, zákon neumožňuje.“ Podľa záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré si odvolací
súd osvojil „Uvedenú povinnosť má súd bez ohľadu na to, či dôkaz listinou vykoná alebo ho nevykoná,
pretože právom účastníka konania je vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, t.j. či a prípadne z akých dôvodov
súd má alebo nemá určitý dôkaz vykonať (§ 123 OSP)“.

Odvolací súd preto konštatuje, že okresný súd v ďalšom konaní sa bude opätovne zaoberať nárokom
žalovaného uplatneným vzájomným návrhom v rovine náhrady škody 50.000,- Eur s tým, že bude
vyhodnocovať jednotlivé atribúty škody, pritom je však nevyhnutné zdôrazniť dôkaznú povinnosť
žalovaného, veď tento nárok bol ním uplatnený, s dôrazom na skutočnosť, že ide o návrhové konanie,
je potom potrebné pripomenúť, že žalovaný nemôže svoju zodpovednosť za úspešnosť svojho návrhu

prenášať na súd. Pokiaľ sú a budú predmetom konania listiny v cudzom jazyku, tak svoj postup okresný
súd zosúladí s vyššie uvedenými závermi uvádzanými odvolacím súdom.

Rozsudok okresného súdu v časti nároku žalovaného uplatneného vzájomným návrhom v rovine
náhrady škody 50.000,- Eur, ale aj „3609,51 eur ako náklady spojené s prevozom zariadení z Modranky
do nemeckého Erfurtu, márne vykonané dvakrát“, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP, z

dôvodu predčasnosti prijatých záverov zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa v zmysle § 221 ods. 2 OSP
na ďalšie konanie, v ktorom sa v rámci ďalšieho konania bude okresný súd opätovne zaoberať, okrem
už naznačeného smeru odvolacím súdom, tvrdeniami žalovaného (včítane uvedených v odvolaní), ním
doloženými dôkazmi, ale samozrejme i v rovine odvolacích dôvodov žalobcu nielen do časti 3.609,51
Eur, ale celou jeho obranou proti vzájomnému návrhu (a to i námietkou premlčania).

Žalobca v odvolaní namietal rozsudok okresného súdu v časti vzájomného návrhu, ktorou bolo
rozhodnuté o nároku žalovaného na zaplatenie sumy 4.315,21 Eur, ktorej vyčítal nepreskúmateľnosť.
Predbežne v rámci vykonaného odvolacieho prieskumu, sa krajský súd nemohol stotožniť s postupom
okresného súdu, ak v odôvodnení nevysvetlil, resp. nešpecifikoval pohľadávku, ktorej príslušenstvom
bola suma 4.315,21 Eur, ktorú uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému, z ktorého dôvodu bude okresný súd

v ďalšom konaní opätovne vyhodnocovať nárok žalovaného v tejto časti, avšak až následne v závislosti,tak ako už odvolací súd uviedol vo svojom rozhodnutí, po vyhodnotení žalobcom vznesenej námietky
premlčania. Tento postup odvolacieho súdu zodpovedá zákonnej úprave § 221 ods. 1 písm. h) OSP a
§ 221 ods. 2 OSP.

Okresný súd v rámci svojho rozhodnutia posudzoval i dôvodnosť žalovaným uplatneného nároku
vzájomným návrhom na zaplatenie sumy 11.067,18 Eur za nevykonané práce. V závislosti od výsledkov
dokazovania okresný súd vzájomný návrh v tejto časti zamietol, s čím žalovaný nesúhlasil, preto napadol
odvolaním i zodpovedajúcu výrokovú časť rozsudku okresného súdu. Odvolací súd v rozsahu odvolacej
námietky žalovaného v tejto časti, po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatoval, napriek odvolacej

námietke žalovaného, správnosť záverov súdu prvého stupňa v časti zamietavého výroku v konaní o
vzájomnom návrhu žalovaného v sume 1.162,55 Eur s príslušenstvom (962,26 Eur + 200,29 Eur). V
súvislosti s týmto svojím potvrdzujúcim rozhodnutím považuje krajský súd za podstatné poukázať na
nárok uplatnený žalovaným vzájomným návrhom v sume 962,26 Eur (položka číslo 6 č.l. 522), ktorú si
žalovaný uplatnil s poukazom na ručne písanú dohodu zo dňa 17.07.2007. Z obsahu spisu vyplýva, že
uvedená dohoda je pripojená v spise na č.l. 61 spisu (pôvodne č.l. 56 spisu) a tiež, že bola predmetom

dokazovania pred súdom prvého stupňa. Ak okresný súd na základe vykonaného dokazovania v
prvostupňovom konaní ustálil, že „písomnou dohodou medzi žalobcom a žalovaným zo dňa 17.7.2007,
žalovaný sa zaviazal na vlastné náklady poskytnúť troch zváračov“, tak s uvedeným záverom sa krajský
súd ako s vecne správnym z dôvodov podľa § 219 ods. 1 OSP stotožnil, poukazujúc pritom na obsah
predmetnej dohody zo dňa 17.07.2009 a nevidel priestor pre odlišné vyhodnotenie uvedenej dohody

cez argumentáciu žalovaného v odvolaní. Krajský súd sa tiež stotožnil so záverom okresného súdu,
ktorý vzájomný návrh v časti 200,29 Eur zamietol, s odôvodnením, že „tieto skúšky tesnosti vaní boli
vykonávané zaplavením, po každej skúške bol vyhotovený protokol“. Žalovaný odvolaním síce namietal
správnosť záverov tejto časti rozsudku okresného súdu avšak len vo všeobecnej rovine „uvedeným
na strane 13, najmä v bodoch 4 a 10 a na strane 23 napadnutého rozsudku. Žiadny z nárokov

žalovaného za žalobcom nevykonané práce nie je zahrnutý v nepriznaných nárokoch žalobcu za naviac
práce ako je to uvedené na strane 23 v druhom a treťom odseku napadnutého rozsudku.“ Z uvedenej
argumentácie žalovaného v odvolaní podľa odvolacieho súdu rozhodne nevyplývajú skutočnosti, ktoré
by spochybnili, resp. vyvrátili záver okresného súdu, že skúšky tesnosti vaní boli vykonávané žalobcom,
a to zaplavením, po každej skúške bol vyhotovený protokol. Ak za tohto stavu okresný súd vzájomný

návrh žalovaného v časti celkovo zodpovedajúcej sume 1.162,26 Eur s príslušenstvom zamietol, tak
odvolací súd sa s rozhodnutím okresného súdu v tejto časti stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 1 OSP.
Krajský súd zvýrazňuje, že i „keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie,
neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, v ktorom majú byť posúdené.
Ani ústava neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony. Význam

dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu,
ktorý rozhoduje o merite, inými slovami právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03)“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 12. novembra 2012, sp.zn. 3Cdo 16/2012).

Žalovaný teda odvolaním napadol okresným súdom zamietnutú časť vzájomného návrhu, ktorým žiadal
zaplatiť celkovo sumu 11.067,18 Eur s príslušenstvom za nevykonané práce, pričom odvolací súd
potvrdil, tak ako už uviedol vyššie, časť napadnutého rozsudku okresného súdu v zamietajúcej časti
1.162,55 Eur cez § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie v tejto časti, ale vo zvyšku
napadnutý rozsudok v časti vzájomného návrhu za nevykonané práce zrušil vzhľadom na skutočnosť,

že odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu nepovažoval za dostatočné odôvodnenie pre
vyhodnotenie argumentácie žalovaného spojenej s poukazom na § 549 ods. 1 veta prvá a druhá OBZ
v odvolaní, pretože ak aj okresný súd vyhodnocoval (ne)dôvodnosť ďalších nárokových položiek časti
vzájomného návrhu (mimo odvolacím súdom už konkretizovanej sumy 1.162,26 Eur zo vzájomného
návrhu a dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto časti) cez § 549 OBZ vo vzťahu k cene za

nevykonané práce vo väzbe na samotný predmet zmluvy o dielo, tak z odôvodnenia napadnutého
rozsudku vzhľadom na absenciu odôvodnenia nie je zrejmé, ako sa okresný súd s touto argumentáciou
žalovaného v rovine ním aplikovanej obrany vysporiadal, keďže neuviedol, prečo s ňou (ne)súhlasil, z
ktorého dôvodu nebol potom vytvorený krajskému súdu priestor na preskúmanie správnosti práve týchto
záverov okresného súdu. Krajský súd za tejto situácie nemal inú možnosť, len konštatovať predčasnosť

záverov okresného súdu v tejto rovine a pre úplnosť považuje za podstatné uviesť, že aj za predpokladu,že okresný súd považoval argumentáciu žalovaného v predmetnej rovine za argumentáciu bez vplyvu
na ním prijaté závery, nebolo možné úvahy súdu prvého stupňa v tomto smere podriadiť pre ich absenciu
prieskumu odvolacieho súdu. Z uvedených dôvodov krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného

súdu v predmetnej časti cez úpravu v § 221 ods. 1 písm. h) OSP z dôvodu predčasnosti prijatých záverov
v tejto časti a uplatnil postup podľa § 221 ods. 2 OSP.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu upozornil na správanie žalobcu, z ktorého vyvodil,
že „to malo určitý vplyv na rozhodovanie sudkyne, ktorá podľa žalobcu rozhodla vo veci aj pod vplyvom
obáv z dôsledkov uvedeného a to aj protiprávneho konania žalobcu“ (č.l. 1569 spisu). V súvislosti

s týmito uvedeniami považuje krajský súd za podstatné uviesť, že napriek tomu, že dôsledne vníma
uvedenú argumentáciu žalovaného, tak na základe výsledkov zistení z obsahu spisového materiálu,
nie je priestor na to, aby sa stotožnil s uvedenými tvrdeniami žalovaného. Odvolací súd konštatuje, že
uvedené skutočnosti sa týkajú postupu súdu v konaní. Podľa § 14 ods. 3 OSP, dôvodom na vylúčenie
sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho
rozhodovaní v iných veciach. Krajský súd pripúšťa, že vo všeobecnosti dôvodom na vylúčenie sudcu

v zmysle objektívneho hľadiska nestrannosti môže byť i pochybnosť o tom, že status sudcu v určitej
pozícii môže vyvolať pochybnosti niektorého z účastníkov v spore, a to, že sudca neposkytuje garanciu
nestrannosti. Podľa tzv. teórie zdania uplatnenej európskym súdom nestačí, že sudca je subjektívne
nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán (rozsudok ESĽP v Strassburgu vo veci
Ferrantelli and Santangelo proti Taliansku zo 7.8.1996). Krajský súd pri vyhodnotení uvedeného tvrdenia

žalovaného zobral do úvahy i konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke
nestrannosti sudcu pri prejednávaní a rozhodovaní. Z nej krajský súd poukazuje na nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky, č.k. III. ÚS 79/08-34 z 29. apríla 2008, podľa ktorého „nestrannosť sudcu
obyčajne definujeme ako absenciu predsudku alebo zaujatosti a z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru sa
môže posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov“. „Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk,

a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie
sudcu prerokovávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. treba zistiť, či sú poskytnuté
dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho
hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku (Piersack
v. Belgicko z 1. októbra 1982)“. Zvýrazňuje však krajský súd, že pokiaľ žalovaný subjektívne odvíjal

možný vplyv na rozhodovanie sudkyne voči jeho osobe len z postupu vedenia konania, tak takáto
objektívna okolnosť nemôže byť spôsobilým dôvodom pre záver o jej zaujatosti. Nebol preukázaný
zo strany zákonnej sudkyne taký prejav svojvôle, ktorý by bol spôsobilým skutkovým dôvodom na
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 OSP. Nemožno opomínať práve v tejto rovine, že o (ne)zaujatosti
zákonnej sudkyne, Mgr. Kataríny Janotovej, opakovane rozhodoval i krajský súd ako súd nadriadený,

ktorý nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach dôvody pre vylúčenie z prejednávania rozhodovania veci,
a to v rozhodnutiach sp.zn. 14Ncb/7/2012 z 25.01.2012, sp.zn. 13Ncb/13/2012, sp.zn. 13Ncb/11/2012
zo dňa 05.12.2012, sp.zn. 13Ncb/5/2013 z 07.05.2013.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného tiež uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa mu
bol doručený dňa 12.12.2013, pričom odvolanie podal už dňa 18.12.2013, žalovanému však rozsudok

okresného súdu doručený dňa 07.01.2014 a odvolanie podal dňa 21.01.2014, súdu bol doručený dňa
23.01.2014, z čoho vyvodzoval porušenie princípu rovnosti účastníkov konania, pretože „žalovanému
bol rozsudok doručený až po uplynutí vyše jedného mesiaca od doručenia rozsudku žalobcovi,
teda žalovaný mal možnosť podať odvolanie o mesiac neskôr, navyše, mal možnosť nahliadnuť do
súdneho spisu a zistiť, či žalobca odvolanie podal, v akom rozsahu a ako ho odôvodnil.“ Zároveň

žalobca žiadal, aby „odvolací súd vyvodil z uvedených skutočností dôsledky“ (č.l. 1547 spisu). V
rovine tejto argumentácie žalobcu považuje krajský súd za dôležité poukázať na to, že odvolací súd
je viazaný v odvolacom konaní rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Odvolací súd uvádza, že
zásada rovnosti strán v súdnom procese, sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod

rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí
spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú
stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych
princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho

konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné právaa povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo
diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia
účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný

(II.ÚS35/02).Tátozásada,vyjadrujúca„právonaspravodlivýproces“,nutnosťrovnakých„pravidielhry“,
alebotiež„princíprovnosti“,sapremietapredovšetkýmvustanoveniach,upravujúcichvedeniekonaniaa
priebehdokazovania.Vpodstaterovnosťúčastníkovvsúdnomkonaní,akoprirodzenýdôsledokrovnosti
všetkých občanov, je upravená v ust. § 18 OSP.

Právo na spravodlivé súdne konanie teda v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo

veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp
kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991,
séria A, č. 211, s. 27, § 67), právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van
de Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na
konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam

pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30) (IV. ÚS 163/08-12 15. mája 2008). Krajský súd pripomína, že princíp rovnosti zbraní - jedna z
čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje, aby každá strana mala primeranú možnosť
predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do zjavnej nevýhody voči jej oponentovi
(pozri Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok z 27. októbra 1993, séria A č. 274, str. 19, ods.

33; Ankerl v. Switzerland, rozsudok z 23. októbra 1996, Reports of Judgments and Decisions 1996-V,
str. 1567-68, ods. 38). Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ žalovaný prostredníctvom svojho právneho
zástupcu prevzal doručovaný rozsudok prostredníctvom pošty neskôr ako žalobca a nevyužil pritom
ihneď, resp. bezodkladne začiatok lehoty na podanie odvolania, tak ako žalobca (rozsudok „doručený
dňa 12.12.2013“ a odvolanie podané „dňa 18.12.2013“), je však potrebné zvýrazniť, že obidvom

účastníkom plynula od doručenia napadnutého rozsudku okresného súdu rovnaká odvolacia lehota v
trvaní 15 dní, že je výsostne na vôli účastníka konania, kedy doručovanú zásielku preberie (pričom
samozrejme treba mať pritom na mysli úložnú lehotu) a kedy podá odvolanie (netreba pripomínať,
že táto lehota je limitovaná samozrejme dĺžkou lehoty na podanie odvolania). Z uvedeného preto
podľa záverov odvolacieho súdu nevyplývalo porušenie uvedenej zásady, teda že by žalobca nemal

primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré by ho stavali do zjavnej nevýhody
voči jeho oponentovi, pretože dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými nesúhlasil, predsa neboli závislé
od argumentácie protistrany v prípadne podanom odvolaní, ale boli viazané výlučne na dispozičné
oprávnenie a vôli samotného účastníka konania v tomto prípade žalobcu.

Odvolací súd považoval za relevantné rovnako tak odvolacie dôvody žalobcu, ako aj žalovaného, ktoré

vo vyššie uvedenom odôvodnení svojho rozhodnutia jednotlivo, konkrétne a adresne posudzoval a
následne vyčerpávajúco ich vyhodnocoval, ktoré poukazovali na nedostatočné vyhodnotenie žalobcom
uplatneného nároku žalobou, ako aj nároku žalovaného uplatneného vzájomným návrhom. Pokiaľ
odvolací súd v rámci odvolacieho konania dospel k záveru, že uvedenými dôvodmi v skutkovej aj
právnej rovine sa okresný súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal a súčasne pri

konštatovanom zistení predčasných záverov k aplikovanému Obchodnému zákonníku, Občianskemu
zákonníku, krajský súd konštatoval naplnenie dôvodu zrušenia rozsudku Okresného súdu Martin č.k.
17Cb/69/2008-1479 zo dňa 07.11.2013 v napadnutých výrokoch, ktoré boli odvolacím súdom v tomto
rozhodnutí subsumované vo výroku pod III/ „časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 7.809,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % ročne zo sumy 7.809,30 Eur od

08.09.2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti výroku, ktorým bola žaloba žalobcu vo zvyšku zamietnutá, vo
zvyšnýchvýrokochvzájomnéhonávrhužalovanéhovočižalobcoviavovýrokuvovzťahukrozhodovaniu
o trovách konania“ cez § 221 ods. 1 písm. f), h) OSP a dôvodu podľa § 221 ods. 2 OSP pre vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu považuje za podstatné poukázať na to, že „Všeobecný súd

však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby

na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6
ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012). Odvolací súd zdôrazňuje, že
si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva
pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v
rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III.
ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov
verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom
sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k

orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o
tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Z doplneného dokazovania vyvodené zistenia okresný súd v rozsahu výrokovej časti tohto rozsudku

odvolacieho súdu subsumovanej pod výrokom III/, a to v „napadnutej časti výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7.809,30 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,25 %
ročne zo sumy 7.809,30 Eur od 08.09.2007 do zaplatenia, vo zvyšnej časti výroku, ktorým bola žaloba
žalobcu vo zvyšku zamietnutá, vo zvyšných výrokoch vzájomného návrhu žalovaného voči žalobcovi a
vovýrokuvovzťahukrozhodovaniuotrováchkonania“opätovneskutkovoaprávnevyhodnotívovzťahu

k žalobcom uplatnenému nároku v základnom konaní, žalovaným uplatnenému nároku vo vzájomnom
návrhu vec opätovne prejedná, za dodržania § 118 ods. 2 OSP a opätovne vo veci rozhodne; pri
písomnom vyhotovení rozhodnutia za dodržania všetkých náležitostí podľa § 157 ods. 2 OSP. Pokiaľ v
rámci nového konania nedôjde ku kvalitatívne odlišnej, zásadnej zmene skutkového stavu a právneho
stavu vo veci, okresný súd bude vychádzať z uvedených konkretizovaných záverov krajského súdu

uvedených v tomto rozsudku.

Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku spočíva na žalobcovi, vo
vzťahu k obrane voči uplatneným nárokom (žalobe) spočíva na žalovanom a vo vzťahu k vzájomnému
návrhu na žalovanom a obrane proti vzájomnému návrhu na žalobcovi.

Lenpreúplnosťkrajskýsúduvádza,ževčasevypracovaniapísomnéhovyhotoveniatohtorozsudkubolo

vydané odvolacím súdom opravné uznesenie sp.zn. 14Cob/71/2014 zo dňa 30.10.2014, ktorým došlo
k oprave tak, že „Zápisnica o vyhlásení rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.zn. 14Cob/71/2014 zo dňa
09.10.2014 sa opravuje v časti vyhláseného rozsudku tak, že vo výroku II/ správna suma znie „1.162,55
Eur“, keďže v predmetnej zápisnici bola nesprávne uvedená suma „1.162,26 Eur“, ktorej oprava však už
bola zapracovaná do tohto písomného vyhotovenia rozsudku, pred jeho doručením účastníkom konania.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný názorom odvolacieho súdu.Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

O náhrade trov konania tak rozhodne okresný súd v novom rozhodnutí vo veci.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).