Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. september 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 7C/162/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218303
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danka Lauková

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudcom JUDr. Dankou Laukovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,

s.r.o., ul. Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o. ul. Grősslingova
č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom zo dňa 27.9.2012, podaným prostredníctvom právneho zástupcu domáhal sa proti
odporcovi zaplatenia 175,- eur, z titulu majetkovej škody a zaplatenia 331,92 eur, z titulu nemajetkovej

ujmy.

Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX) navrhol
písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ustanovenia § 38 a nasl. zák. č.
233/1995 Z.z. súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 517/2006. Následne návrh na vykonanie exekúcie
spolu s exekučným titulom predložil Okresnému súdu Prievidza a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanieexekúcie.Spisovúznačku,podktoroudošlokregistráciiexekučnéhokonanianavšeobecnom

súde, označiť nevedel. Z dôvodu obáv o právny a faktický osud pohľadávky, nútene vymáhanej súdnym
exekútorom, postupom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku podal exekučnému súdu návrh na
zmenu exekútora. Legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenejlehote.Exekučnýsúdnapriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernej
právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistovala a
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Postup
exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením § 44 ods.
7 Exekučného poriadku, resp. od 1.12.2006 s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Nečinnosť
okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával
vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa ako oprávnený vpredmetnej veci počas konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do
porušenia jeho práv a spôsobenej škody, sa dozvedel po doručení uznesenia exekučného súdu zo

dňa 23.3.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene
súdneho exekútora). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: náhrada účelne
vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora

a rozhodnutím o ňom. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50,- eur. Ďalšie náklady, ktoré vynaložil si uplatňuje za administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a

kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. Celkovo vynaložil vo veci správy a
vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu
súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného
súdu márne sumu 175,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a
pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Poukázal na to,

že k podaniu návrhu o zmenu súdneho exekútora pristúpil po strate dôvery k exekútorovi, a to najmä
pre neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených jeho
záujmov. Keďže exekučný súd zostal po podaní návrhu na zmenu exekútora nečinný, musel obdobie
nečinnosti prekrývať svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia,
usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. To predpokladalo jeho aktívnu systémovú

správu pohľadávky. Nárok o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na
prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, ktorá mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil

jeho oprávnené záujmy riziku zániku povinnej osoby, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným a riziku insolventnosti povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú
satisfakciuzakonkrétneporušeniejehozákonnýchnárokov.Zaďalšiedôvody,prektoréuplatnilnárokna
náhradu nemajetkovej ujmy, považoval neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové

omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a
jej príslušenstvom zánik ďalších jeho plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu
na jeho strane a rovnako aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie jeho podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol

prijať. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu
SR, podľa ktorého pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačenýprieťahmivzťahujesatisfakciavovýške663,88eur.Pomernávýškanáhradyzajedenmesiac
predstavuje sumu 55,32 eur (663,88 eur ročne : 12 mesiacov). Náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil
v sume 331,92 eur za nečinnosť exekučného súdu v dĺžke viac ako 202 dní. Náhradu nemajetkovej

ujmy si uplatnil aj za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, za porušenie práv navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Uviedol, že pri uplatnení nároku na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy postupoval v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.

a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Odporca do podania návrhu na súd vo veci samej na žiadosť pozitívne nereagoval.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-7 zo dňa 25.10.2012 na spoločné konanie pod č.
k. 7C 144/2012 spojil aj vec vedenú na Okresnom súde Prievidza pod č. k. 7C 162/2012.

Navrhovateľ v návrhu zo dňa 27.9.2012 uplatnil námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Prievidza.

Krajský súd Trenčín uznesením č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012 rozhodol, že sudkyňa JUDr.Danka Lauková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Prievidza č. k. 7C 144/2012 (s ktorou vecou na spoločné konanie bola spojená i vec č. k. 7C 162/2012).

Odporca navrhol návrh zamietnuť. Uviedol, že navrhovateľ v prejednávanej veci prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má znášať sám. Jeho tvrdenia, že nemá
vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa nezakladá na pravde, má
charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože nespochybňuje, že mu boli doručené uznesenia
exekučného súdu o zmene súdneho exekútora. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní,
v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z

dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv
a nečinnosť exekučného súdu. Zdôraznil, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Na jednej
strane navrhovateľ namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenej lehote, ale na druhej strane zároveň namieta nesprávny úradný postup
v podobe prieťahov. Z takto formulovaného návrhu nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu
uplatňuje škodu, ak v návrhu sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého

titulu svoj nárok na náhradu škody uplatňuje. K prieťahom v konaní odporca uviedol, že navrhovateľ
neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na
zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej
sťažnosti. Zdôraznil, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní. Túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Odporca ďalej poukázal na

to, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bol súdu doručený návrh
vo veci samej, je zrejmé, že navrhovateľ návrh nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty uvedenej v §
16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Podľa názoru odporcu poškodený sa práva na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa

prijatia jeho žiadosti. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ takýmto spôsobom nepostupoval, tvrdil, že ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup považuje to, že
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote tak, všeobecným
predpokladom na zmenu exekútora je žiadosť oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý
má pôvodného exekútora nahradiť. V praxi je zaužívaný model, podľa ktorého exekučný súd po dôjdení

žiadosti o zmenu exekútora, predloží túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie
jeho doterajších trov a na zaslanie príslušného exekútorského spisu, za účelom realizácie povinností
vyplývajúcich exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Odporca pripustil, že
v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu
súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora,

najmävprípadoch,akpôvodnýsúdnyexekútorneposkytolexekučnémusúduplnúsúčinnosť.Vtakýchto
prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie
pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil exekučný spis pôvodného súdneho exekútora
novému súdnemu exekútorovi. Poukázal na to, že v prípadoch podozrenia navrhovateľa, že exekučný

súd nekonal o návrhoch na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy, a to podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil,
zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože si
nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Pokiaľ navrhovateľ za nesprávny úradný postup

považoval prieťahy v exekučnom konaní, s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. uviedol, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať
z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom
rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Odporca konštatoval, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie

zbytočných prieťahov v exekučnom konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť preukázania
a nepovažoval existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Poukázal na to, že súd konajúci o náhradeškody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom
konaní iba v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom
SR. Odporca súčasne vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku navrhovateľa, pri

ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom
23.4.2009, t. j. 3 roky pred dňom kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody. K vyčíslenej náhrade uviedol, že navrhovateľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje považoval za hypotetické. Navrhovateľ neuviedol, či ním
špecifikované vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Odporca navrhovateľom

uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nepovažoval ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za
ušlý majetkový prospech, na základe čoho sa potom nemôže domáhať ich náhrady podľa zákona č.
514/2003 Z. z.. Poukázal na to, že navrhovateľ v prejednávanej veci na preukázanie vzniku škody
by musel produkovať dôkazy preukazujúce vznik škody pri každej individuálnej pohľadávke. Pokiaľ
za skutočnú škodu považoval náklady na využívanie informačného systému, odporca tvrdil, že tento
systém navrhovateľ využíval nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po

ňom a to nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania a správy informačného systému,
vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, a jej uplatnenie považoval za účelové. Rovnako
aj udržiavanie informačného systému je činnosťou, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na každodennej
báze. Požadovať paušálne sumy za tieto veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu

účelové. Rovnako za neprimerané čiastky považoval náklady navrhovateľa na administráciu listín, na
administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje. V tomto smere poukázal
na samotné stanovisko navrhovateľa zo dňa 2.7.2012 k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré boli zaslané odporcovi a v ktorom uviedol, že disponuje
jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a tieto návrhy boli spracovávané v

elektronickej forme a súdom boli odoslané tiež elektronicky. Z tohto dôvodu odporca uplatnenie nároku
na majetkovú škodu navrhovateľom považoval za nepodložený, uplatňovanie si paušálnej sumy 175,-
eur na každého dlžníka považoval za nadhodnotené a nepreukázané. K uplatnenej nemajetkovej ujme
v pomernej výške 331,92 eur uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a

vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna
úvaha. Rovnako nie je možné prihliadať na tvrdenú frustráciu, úzkosť, neistotu a nedôveru členov
riadiacich orgánov navrhovateľa, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa
na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR č. k. 30Cdo 675/2011. Navrhovateľ tiež neuviedol, v

čom a ako situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Požadovaná náhrada 20% z istiny a
príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou. Ústavný súd
SR, pokiaľ ide o v návrhu označené nálezy, vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v
tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada
aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ tento prostriedok navrhovateľ nevyužil,

je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda
súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Pri uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
je potrebné tiež preukázať, že konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Poukázal na
to, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu
Európskej komisie, k čomu ako dôkaz pripojil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre

spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D/2010/1360, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v
konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúca slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Konanie
navrhovateľa považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu

škody voči štátu, keďže škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
činnosti navrhovateľa, pričom aj súdna moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a
to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody navrhovateľovi

podľa zákona číslo 514/2003 Z.z. považoval návrh za neopodstatnený a navrhol ho zamietnuť. Voči
navrhovateľovi uplatnil náhradu trov konania, ktoré nevyčíslil.Navrhovateľ návrhom zo dňa 11.11.2013, doručeným súdu dňa 14.11.2013 navrhol konanie vo veci č.
k. 7C 144/2012 prerušiť, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,

a to v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín č. 4NcC 613/2012 zo dňa 2.11.2012.

OkresnýsúdPrievidzauznesenímč.k.7C144/2012-190zodňa14.11.2013(sktorouvecounaspoločné
konanie bola spojená aj vec č. k. 7C 162/2012) návrh navrhovateľa zo dňa 11.11.2013, doručený súdu
dňa 14.11.2013 zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd Trenčín
uznesením č. k. 17Co 76/2014-219 zo dňa 6.5.2014 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Vo veci vedenej pod č. k. 7C 144/2012 (s ktorou vecou na spoločné konanie bola spojená aj vec č. k.

7C 162/2012) bol určený termín pojednávania na 12.8.2014, na ktorom právny zástupca navrhovateľa
predložil podanie označené ako: Stanovisko k vyjadreniu odporcu k obsahu žaloby (agenda ZE).
V podaní uviedol, že v žalobnom návrhu označuje osoba povinného spôsobom, ktorý umožňuje jej
spoľahlivú identifikáciu, a to tak v rámci tohto súdneho konania, ako aj v rámci exekučnej agendy
vedenej príslušným exekučným súdom. V návrhu pravdivo opísal jemu známe skutočnosti rozhodujúce

pre predmet sporu a ako dôkaz označil exekučný spis. Žalobný návrh jednoznačne vypovedá o
tom, že exekučný súd nerozhodol o návrhu v zákonom predpokladanom čase a po uplynutí takto
predpokladaného času bol právne významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné
prieťahy. Titul nároku je určený § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., ide o nesprávny úradný postup.
Podľauvedenéhoustanovenia,platnéhovčasepredmetnéhonesprávnehoúradnéhopostupuapodania

žalobného návrhu za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní. V danom prípade je intenzita zásahu do
práv a právom chránených jeho záujmov nesprávnym úradným postupom veľmi vysoká, z dôvodu
kumulácie právnych skutočností vyvolávajúcich nesprávny úradný postup (porušenie povinnosti

vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť a zbytočné prieťahy v konaní). Štátny orgán
vybavený právomocou na rozhodnutie o návrhu, ktorým je jednoznačne súd, musí pritom konať vo
veci aj bez urgencií a sťažností účastníka konania, ak mu v tom nebránia objektívne prekážky. Napriek
tomuto faktu vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní (a to nielen vo vzťahu
k tejto exekučnej veci, ale v skutkových okolnostiach prípadu aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a

právne porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresnom súde) a exekučnému súdu zaslal
podanie dňa 18.2.2009, dňa 20.5.2010, dňa 23.9.2010, dňa 27.9.2010. Z výpočtu týchto úkonov je
zrejmé, že nečinnosť a neefektívna a nekoordinovaná činnosť súdu mu spôsobila ničím neodôvodniteľné
problémy v jeho podnikateľskej činnosti a vytvorila v sfére jeho práv stav dlhotrvajúcej neistoty. Podľa
jeho názoru nie je relevantné posudzovať, aká bola kooperácia pôvodného súdneho exekútora so

súdom pri odovzdávaní spisu. Exekučný súd prejednával návrh oprávneného, ktorý nevykazoval
znaky právnej a faktickej zložitosti. Súdu predložené listinné materiály mali byť predpokladmi rýchleho
rozhodnutia. Oprávnený poskytoval aktívnu súčinnosť, ktorá podporovala skoré rozhodnutie. Samotné
prekročenie lehoty upravenej v ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho
zbytočný prieťah. Objektívne neexistuje prekážka, na ktorú by sa exekučný súd mohol odvolávať v

súvislosti s tvrdením o nemožnosti rozhodnúť o zmene exekútora v zákonom ustanovenej lehote.
Včasné rozhodnutie súdu o zmene exekútora mohlo zabrániť vzniku majetkovej škody. Súd konajúci o
nároku na náhradu škody je sám oprávnený posúdiť otázku, či v prejednávanej veci vznikli zbytočné
prieťahy. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov jeho spoločnosti,
v administratívnych postupoch a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov, dôsledkom čoho bolo

zníženie majetku. Okrem iného, vznik škody preukazujú aj listinné dôkazy v exekučnom spise, ktoré sú
dokumentmi nimi vytvorenými a zároveň svojím obsahom sú urgenciou konania. Nie je ďalej vylúčené,
aby aj obchodnej spoločnosti vznikla i iná ako peňažná škoda, volajúca po finančnom odškodnení,
ktorá môže spočívať napr. v úzkostiach, nepríjemnostiach, ktorým sú vystavení členovia riadiacich
orgánov spoločnosti. Ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu je akceptovateľným ukazovateľom

hodnoty pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením základného práva. K vzniku
majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy by nebolo došlo, ak by súd rozhodnutie vydal včas, v
zákonom stanovenej lehote. Na pojednávaní dňa 12.8.2014 navrhovateľ prostredníctvom právneho
zástupcu poukazoval na predložený znalecký posudok č. 1/2014, vyhotovený Ekonomickou univerzitou
v Bratislave.Opis Stanoviska navrhovateľa k vyjadreniu odporcu k obsahu žaloby (agenda ZE) bol odporcovi
doručený dňa 18.8.2014 (č. l. 391 p.v. spisu č. k. 7C 144/2012).

Navrhovateľ návrhom zo dňa 13.8.2014 v konaní č. 7C 144/2012 (s ktorým na spoločné konanie bola

spojená aj vec č. k. 7C 162/2012) navrhol, aby súd vylúčil na samostatné konanie veci, ktoré boli spojené
na spoločné konanie pod č. 7C 144/2012.

Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-405 zo dňa 28.8.2014 vylúčil na samostatné
konanie aj vec č. k. 7C 162/2012, ktorá bola uznesením Okresného súdu Prievidza č. k. 7C 144/2012-7
zo dňa 25.10.2012 spojená na spoločné konanie s vecou č. k. 7C 144/2012. Uznesenie bolo právnemu
zástupcovi navrhovateľa a odporcovi doručené dňa 11.9.2014.

Navrhovateľ a jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavili. V predloženom písomnom podaní
uviedli, že navrhovateľovi doteraz nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp.
nevylúčení sudcov Okresného súdu Prievidza. Navrhovateľ pritom trvá na tom, aby mu toto rozhodnutie
bolo doručené, lebo má záujem sa proti nemu brániť podaním sťažnosti na Ústavný súd SR. Uviedol
ďalej, že ak ide v prejednávanej veci o agendu ISTINA RS, na preukázanie skutočnosti, že postup

exekučného súdu je nesprávny si dal spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000 - Právne
vzťahy k cudzine, odvetvie 330300 - Európske právo, ktoré zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie
a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS. Znalecký posudok navrhuje ako dôkaz so zásadnou povahou.

Dňa 22.9.2014 tunajší súd právnemu zástupcovi navrhovateľa na e-mail oznámil, že žiadosť o zrušenie
určeného pojednávania neakceptuje a pojednávanie vo veci sa uskutoční. V tejto súvislosti súd

poukazuje na to, že v prejednávanej veci sa nejedná o agendu ISTINA RS a ďalej na rozhodnutie
Krajského súdu Trenčín č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012, z konania č. 7C 144/2012, s
ktorým na spoločné konanie v čase rozhodovania odvolacieho súdu bola spojená aj vec č. k. 7C
162/2012, ktorá na samostatné konanie bola vylúčená až uznesením zo dňa 28.8.2014. Krajský súd
Trenčín uznesením č. k. 4NcC 613/2012-19 zo dňa 2.11.2012 rozhodol, že JUDr. Danka Lauková nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci č. k. 7C 144/2012. Uznesenie Krajského súdu Trenčín
bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 21.2.2013, pričom na základe neho už aj podal
ústavnú sťažnosť, ktorú predložil v súvislosti s procesným návrhom v konaní č. k. 7C 144/2012 zo dňa
11.11.2013, doručeným súdu dňa 14.11.2013, na prerušenie konania. Ako to už bolo uvedené, Okresný
súd Prievidza uznesením č. k. 7C 144/2012-190 zo dňa 14.11.2013 tento návrh na prerušenie konania

zamietol a odvolací súd uznesením č. k. 17Co 76/2014-219 zo dňa 6.5.2014, uznesenie okresného súdu
potvrdil.ZodôvodneniarozhodnutiaKrajskéhosúduTrenčínvyplýva,žeovznesenejnámietkezaujatosti
sudcu JUDr. Danky Laukovej nadriadený súd už rozhodol, a že Ústavný súd SR sťažnosť navrhovateľa
o porušení práva na zákonného sudcu a práva na prerokovanie veci nestranným súdom nálezom z
30.4.2013 č. k. I.ÚS 250/2013-10, odmietol. Navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi všetky uvedené

skutočnosti, v čase podania žiadosti o zrušenie určeného termínu pojednávania, boli známe. Súd
dospel k názoru, že neboli splnené podmienky pre odročenie (zrušenie termínu) pojednávania z dôvodu
označeného právnym zástupcom navrhovateľa, v zmysle § 119 O.s.p., a vec podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal v jeho a navrhovateľovej neprítomnosti. Navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili
možnosť zrealizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia.

Odporca neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil písomne. Súhlasil, aby súd vec prejednal a rozhodol
v jeho neprítomnosti.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu č. k. 15Er 1700/2006, s lustráciou
v registri sťažností, so znaleckým posudkom č. 1/2014.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:Zo spisu č. k. 15Er 1700/2006 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
tunajšiemu súdu doručená dňa 11.8.2006. Dňa 24.8.2006 súd pre exekútora vydal poverenie č. 5307
035513. Dňa 24.9.2010 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa 19.10.2010

súdvyzvalpoverenéhosúdnehoexekútora, abyvlehote10dníoznámil,čisiuplatňujetrovyexekučného
konania a v prípade ich uplatnenia, aby predložil presnú špecifikáciu trov, spolu s exekučným spisom.
Dňa2.11.2010súdnyexekútor predložilexekučnýspisavyčísliltrovyexekúcie.Dňa2.1.2011súdvyzval
právneho zástupcu navrhovateľa, aby predložil úverovú zmluvu s jej neoddeliteľnými súčasťami, a to v
čitateľnom znení. Dňa 28.2.2011 navrhovateľ ako oprávnený z exekučného konania predložil zmluvu o

úvere aj so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er
1700/2006-18 zo dňa 23.3.2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, súčasne rozhodol
o trovách exekútora. Proti tomuto uzneseniu (1. výrokovej časti) podal odvolanie oprávnený. Krajský súd
Trenčín uznesením č. k. 23CoE 12/2011-40 zo dňa 21.9.2011 uznesenie súdu prvého stupňa v časti
výroku o zastavení exekúcie potvrdil.

Z úradnej činnosti súdu (č. l. 192 a spisu č. k. 7C 144/2012) bolo zistené, že v predmetnom exekučnom

konaní oprávnený nepodal sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní, a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom od 31.12.2012, právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Hodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že návrh nie je podaný dôvodne,
preto ho zamietol.V predmetnej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu
exekútora pred dňom 23.4.2009. Súd sa preto uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu
nezaoberal.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, upravujúcim
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:

a/ protiprávny úkon (nesprávny úradný postup),

b/ vznik škody,

c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,

d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaným zákonom koncipovaná

ako objektívna, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať
zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla), je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu (tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej
zodpovednosti je článok 46 ods. 3 Ústavy SR.

Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a

následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich
do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku

navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve týmto postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

S poukazom na zákonné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli.

Odporca v konaní namietal nedostatky návrhu na začatie konania. V tejto súvislosti súd konštatuje, že
pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, návrh navrhovateľa v zmysle §
79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nie je takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. V zmysle § 15 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať, na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol súdu len tvrdenie, že vo veci
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie

nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože Ministerstvo spravodlivosti SR neviedlo osobitný
spis pre podanú žiadosť. Podľa odporcu navrhovateľ neposkytol, ani napriek opakovaným výzvam v
rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku. Za
tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca vzásade uvedenú skutočnosť potvrdil, súd uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom
bola podaná v deň 23.4.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich

mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za
splnenú. Súd nevidel v podaní predmetného návrhu pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v
konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v
nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej
úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona, platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto

prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto
úpravy nespájal s nedostatkom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej
súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu a vzniku škody sa za
nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,

zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody má pritom len ten, komu bola takým postupom
spôsobená škoda. Navrhovateľ nárok na náhradu škody si uplatnil z dôvodov, že exekučný súd svojím
postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov v konaní, že bol nečinný.

Podľa § 44 ods. 7, ods. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z. z. účinnej od 1.9.2005,
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným

spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa prechodných ustanovení k uvedenej novele, § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa konania
začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.augusta 2005, ak odsek 2

neustanovuje inak. V odseku 2 sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na
konania začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7, ods. 8 nie je. Uvedená úprava platila v
Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z. z. účinnej od 1.12.2006, ktorou
bol do ustanovenia § 44 vsunutý nový odsek 7, pričom doterajšie odseky 7 a 8 boli prečíslované na
odseky 8 a 9.

Navrhovateľ v obsahu návrhu tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonnej 30-dňovej lehote. Z obsahu exekučného spisu číslo 15Er 1700/2006 mal súd za preukázané,
žežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie bola tunajšiemu súdudoručená dňa11.8.2006.
Dňa 24.8.2006 súd pre exekútora vydal poverenie č. 5307 035513. Dňa 24.9.2010 navrhovateľ
ako oprávnený podal návrh na zmenu exekútora. Dňa 19.10.2010 súd vyzval povereného súdneho

exekútora, aby v lehote 10 dní oznámil, či si uplatňuje trovy exekučného konania a v prípade ich
uplatnenia, aby predložil presnú špecifikáciu trov, spolu s exekučným spisom. Dňa 2.11.2010 súdny
exekútor predložil exekučný spis a vyčíslil trovy exekúcie. Dňa 2.1.2011 súd vyzval právneho zástupcu
navrhovateľa,abypredložilúverovúzmluvusjejneoddeliteľnýmisúčasťami,atovčitateľnomznení.Dňa
28.2.2011navrhovateľakooprávnenýzexekučnéhokonaniapredložilzmluvuoúvereajsovšeobecnými

podmienkami poskytnutia úveru. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 15Er 1700/2006-18 zo dňa
23.3.2011 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, súčasne rozhodol o trovách exekútora.
Proti tomuto uzneseniu (1. výrokovej časti) podal odvolanie oprávnený. Krajský súd Trenčín uznesením
č. k. 23CoE 12/2011-40 zo dňa 21.9.2011 uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zastavení
exekúcie potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že exekučný súd je v každej

fáze exekučného konania ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý
by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje § 45 ods. 1, ods. 2 zák. č. 244/2002Z.z.. Exekúciu možno zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanoveníExekučnéhoporiadkualeboosobitnéhozákona.Slovenskýprávnyporiadokexemplifikatívne
vymedzuje neprijateľné podmienky v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, pričom súd môže postupovať aj podľa

generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Obč. zákonníka, t. j. nad rámec zoznamu podmienok uvedených
v prílohe smernice alebo okruhu v Obč. zákonníku. Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok,
rozhodca, ktorý konal na základe rozhodcovskej doložky, ktorú súd považuje za neplatnú, okresný
súd v konečnom dôsledku správne vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Exekúcia vedená
na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky je totiž neprípustná a exekučný súd na to prihliada

aj v štádiu rozhodovania o zastavení exekúcie s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku. Z obsahu spisu č. 15Er 1700/2006 teda vyplýva, že k rozhodnutiu o zmene exekútora vôbec
nedošlo, a to z dôvodu zistenia podmienok pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zastavenie
exekúcie, pretože navrhovateľ ako oprávnený subjekt sa domáhal vymoženia plnenia od povinného na
podklade nespôsobilého exekučného titulu. Exekučný súd sa podrobne zaoberal exekučným titulom
- rozhodcovským rozsudkom, jeho neprijateľnými podmienkami. V uznesení o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a zastavení exekúcie, rozhodol aj o trovách exekúcie súdneho exekútora. S poukazom na
tieto úkony exekučného súdu v konaní, nemožno jeho postup považovať za nesprávny úradný postup.
Prioritne riešil zákonnosť exekučného titulu a tým prípustnosť exekúcie, ako celku. V porovnaní s
tým, rozhodnutie o zmene osoby súdneho exekútora nebolo prioritné. Bolo elementárnou povinnosťou
exekučného súdu náležite skúmať podmienky prípustnosti exekúcie, a tiež pre rozhodnutie o trovách

exekútora, s čím je spojené plynutie času. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že navrhovateľ sám
inicioval exekúciu na podklade nespôsobilého exekučného titulu.

Pokiaľ ide o tvrdené zbytočné prieťahy, o nečinnosť exekučného súdu, súd poukazuje na to, že pre
záver o nich je potrebné naplnenie i ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí
aj správanie sa oprávneného. Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (od 1.1.2013) explicitne zakotvila
už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu, v závislosti od výsledkov právoplatných
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR alebo vybavenia sťažnosti na
prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003Z.z.účinnéod1.1.2013nemožnonadanúvecaplikovať,keďžejepotrebnépoužiťustanovenie

zákona v čase, kedy boli naplnené rozhodné právne skutočnosti pre vznik nároku. Súd si uvedomuje,
že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie
nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom (za ktoré navrhovateľ označil
i zbytočné prieťahy, nečinnosť exekučného súdu), avšak z rovnakých dôvodov, z akých dochádza i ku
konštatovaniu porušenia ústavného práva. Ako to už bolo uvedené, medzi relevantnú okolnosť je možné

zaradiť i správanie sa oprávneného, a to z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti. Vo
veci č. III.ÚS 69/2011 ústavný súd konštatoval, že účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti
súdu, prieťahov v konaní, neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, koná v rozpore so
zásadou vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje práva), čo možno pripísať iba na ťarchu účastníka.
I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho úradného postupu súdu

a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne poukazovať i
na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú tie isté okolnosti,
ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony účastníka konania,
zložitosť veci a podobne. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde

sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo
v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva,
pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. I keď vo veci išlo o nedodržanie
lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania,

na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú skutkovú, právnu analýzu súdenej veci, vrátane
odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR a podobne.

Navrhovateľ (oprávnený subjekt z predmetného exekučného konania) nepreukázal, že by urobil
procesné úkony smerujúce k urýchlenému rozhodnutiu vo veci, o jeho návrhu na zmenu exekútora
(napr. sťažnosť predsedovi súdu, ústavná sťažnosť). Súd tiež dáva do pozornosti Nález

ÚstavnéhosúduSRII.ÚS520/2012-39zodňa10.7.2013týkajúcisanavrhovateľavoveciachOkresnéhosúdu Zvolen, vedených pod sp. zn. 27Er 539/2010 a sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ
namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru. Ústavný súd rozhodol, že základné práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku dňu podania sťažnosti 20 resp. 24
mesiacov (súd v oboch prípadoch zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie). Ústavný
súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť, že sťažovateľka (spoločnosť
POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o 100

až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach), pričom je nevyhnutné vziať daný
fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v záujme ochrany práv a slobôd iných
subjektov. Súd ďalej poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 606/2012, ktoré sa
týkalo sťažnosti navrhovateľa v obdobnej veci, v ktorej bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora) podaná dňa 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, ktorá bola predložená dňa 4.5.2012 a uznesením

zo dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu, nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým

časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Uvedené závery Ústavného súdu SR je možné aplikovať aj v predmetnej veci, aj keď nešlo o
rozhodnutie súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ale o rozhodnutie o zmene exekútora
na základe návrhu oprávneného. Naďalej platí, že navrhovateľ podával v danom období viacero
(v stovkách) exekučných návrhov, ktoré následne boli postupované súdu ako návrhy na udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení tohto poverenia, nasledovali ďalšie procesné návrhy
(tak ako v predmetnej veci) na zmenu exekútora. Navrhovateľ musí vychádzať z daných technických a
administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým
zdržaním. V predmetnej veci ako to už bolo uvedené, súd po podaní návrhu na zmenu exekútora z
úradnej moci posudzoval i spôsobilosť exekučného titulu, na základe čoho potom exekúciu vyhlásil za

neprípustnú a zastavil ju, o čom rozhodol dňa 14.3.2011. O zmene exekútora síce nerozhodoval, avšak
vzhľadomnaposudzovanieotázky(ne)prípustnostiexekúcie,vkonečnomdôsledkupostupovalsprávne,
keďže exekúcia sa ani nemala začať. Nečinnosť, resp. prieťahy v predmetnom konaní potom nie sú tak
významné, aby ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné (porovnaj rozhodnutie Krajského súdu Prešov
č. k. 1Co 122/2014, Krajského súdu Bratislava č. k. 2Co 306/2014, Krajského súdu Banská Bystrica

č. k. 13Co 147/2014, Krajského súdu Prešov č. k. 2Co 82/2014, Krajského súdu Trenčín č. k. 17Co
18/2014, 5Co 169/2014).

Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu.

Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať

existenciu škody a jej výšku.

Navrhovateľ v žalobnom návrhu vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie vecných nákladov
s tým, že majú spočívať v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnancov pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, na
administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, na administratívne spracovanie

textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a
kontrolou stavu konania na exekučnom súde.

Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej
univerzity Bratislava vo veci stanovenia majetkovej škody.Zo záverov vypracovaného posudku č. 1/2014 vyplýva, že majetková škoda v každom konkrétnom
individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie
predstavuje 31,68 eur: mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu

informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby.

Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej v tisíckach exekučných konaní, pričom v
uvedenom kontexte je nutné vziať v úvahu, že úradný postup exekučného súdu, ktorý je navrhovateľom
namietaný, nie je v jednotlivých konaniach identický. Rozdielnosť možno vidieť či už v spôsobe, akým
exekučnýsúdrozhodol,resp.nerozhodol,akoivlehotách,oktorémalibyťzákonnélehotystanovenépre

rozhodovanie exekučného súdu, o zmene súdneho exekútora prekročené. Vo vypracovanom znaleckom
posudku (v konaní posudzovaný ako listinný dôkaz) nie je relevantným spôsobom vyčíslená škoda,
ku ktorej v predmetnom exekučnom konaní malo dôjsť tvrdeným nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu, lebo táto je určená iba ako parciálna časť nepreukázaného balíka nákladov, ktorý je
rozpočítaný medzi počet žalôb, ktorými sa navrhovateľ domáha náhrady škody na jednotlivých súdoch
v Slovenskej republike. Škoda je tak výlučne paušálnou bez dopadu na konkrétne jednotlivo uplatnené

nároky, teda i na predmetný nárok. Navrhovateľ nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi zvýšeným
počtom zamestnancov a výlučne z dôvodu namietaného postupu exekučného súdu. K činnosti
v posudku označenej ako overovanie skutočnosti, či súd rozhodol v exekučnej veci, by podľa názoru
súdu navrhovateľ pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu.
V predmetnej veci pritom ani nežiadal o informáciu o stave konania. Tiež agenda úhrady poplatkov

je bezpredmetná, lebo žiadne iné poplatky, ako poplatok za návrh na vykonanie exekúcie, ktorý by
navrhovateľ bez ohľadu na existenciu namietaného postupu musel uhradiť, neprichádzajú do úvahy.
Nemôže ísť na úkor odporcu (ako to však už bolo uvedené nedošlo ani k naplneniu prvého predpokladu
zodpovednosti, a to nesprávneho úradného postupu okresného súdu), že sa navrhovateľ v rámci svojej
zmluvnej slobody mal rozhodnúť uzatvoriť pracovné zmluvy, v ktorých mal svojím zamestnancom

poskytnúť ním uvádzanú hodinovú mzdu. Pokiaľ ide o informačný systém, navrhovateľ ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti ho nepochybne potrebuje, a to v období
pred spornou exekúciou i po nej. Navrhovateľ pritom ani nepreukázal k akým konkrétnym úpravám
informačného systému malo dôjsť a ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným nesprávnym
úradným postupom. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by od podania návrhu na zmenu exekútora až do

jeho rozhodnutia komunikoval s exekútorom, a že by mu tým vznikli náklady, a ďalej v exekučnom
spise sa nenachádza ani jedna urgencia alebo žiadosť o informáciu o stave konania. Paušálne vyčíslené
administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba o jednostranné tvrdenia navrhovateľa,
ktoré nemajú oporu v predložených alebo označených dôkazoch. Znalecký posudok č. 1/2014 je len
sumarizáciou možných nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku (porovnaj rozsudok Krajského

súdu Prešov č. 1Co 122/2014 zo dňa 14.7.2014). Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkostí pri jej vyčíslení a preukázaní
(porovnaj rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co 147/2014 z 22.4.2014).

Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej, či primeranej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované, a na základe ktorých súd

nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by
povinný subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v
takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti

povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase
pred rozhodnutím v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto
všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody

a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba (ktorá ich ani nepreukázala), pričom
navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval
a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy.
Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany
súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok

prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj ztoho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to,

že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a
predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje
súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,

keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej
aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania
prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Podľa názoru súdu navrhovateľ sa snaží
predmetným návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že

by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že súd nerozhodol o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote, že bol nečinný, konal so zbytočnými
prieťahmi a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako

nedôvodný zamietol.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Zdôvodunepreukázaniazákladunárokuzodpovednostiodporcuzavznikškody,neboldôvodnavydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. S
poukazom na odôvodnenie rozsudku nebolo potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti § 9 zák. č.
514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia, cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trenčíne, písomne, vo dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).