Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. august 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/179/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217965
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madaraszová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217965.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a
členiek senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Sidónie Sládečkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 30. apríla 2013
č. k. 25C/82/2013-157, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia celkovej sumy 875 eura ako náhrady škody a celkovej sumy 2.183,29 eura ako
nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci,ktorámuvzniklanesprávnymúradnýmpostupomOkresnéhosúduLevicevexekučnýchkonaniach
vedenými pod sp.zn. 11Er/1150/2010, 7Er/1018/2010, 11Er/588/2010, 13Er/771/210, 11Er/955/210,
12Er/848/2010, 14Er/591/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods.
1, 2, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1 zák. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení platnom v čase začatia tohto konania a podania návrhu
na vydanie poverenia, ako i ust. § 41 ods. 1, § 41 ods. 2 písm. c), d), i), § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
(ďalej len "Exekučný poriadok"), § 41 ods. 2 písm. c), d), i) Exekučného poriadku v znení platnom
v čase začatia exekúcie, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v čase do 31.05.2010.
Vychádzalzozistenéhoskutkového stavu,ktorýmmalzapreukázané,ževexekučnomkonanívedenom
na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/1150/2010 (pôvodne v spise 25C 82/2013) podal dňa

26.11.2010 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia, ktorá bola uznesením Okresného súdu Levice
(ďalej len "exekučný súd") zo dňa 03.12.2010 zamietnutá a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
28.12.2010. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd
v Nitre odvolacie konanie dňa 14.04.2011 zastavil. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Levice pod sp.zn. 7Er/1018/2010 (pôvodne v spise 25C 359/2012) podal dňa 26.11.2010 súdny exekútor
žiadosť o udelenie poverenia, ktorá bola uznesením exekučného súdu zo dňa 30.11.2010 zamietnutá

a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 21.12.2010. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie dňa 31.03.2011 zastavil. V
exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 11Er/588/2010 (pôvodne v spise 25C17/2013) podal dňa 16.07.2010 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia, pričom dňa 03.09.2010
si exekučný súd vyžiadal od oprávneného doplnenie dokladov k návrhu, ktoré boli súdu predložené
22.09.2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 04.10.2010

právoplatné dňa 28.03.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči
uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie
konanie dňa 28.02.2011 zastavil. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod
sp.zn. 13Er/771/2010 (pôvodne v spise 25C 20/2013) podal dňa 23.09.2010 súdny exekútor žiadosť o
udelenie poverenia, ktorá bola uznesením exekučného súdu zo dňa 14.10.2010 zamietnutá a uznesenie

nadobudlo právoplatnosť dňa 27.01.2011. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie,
ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie dňa 21.04.2011 zastavil. V exekučnom konaní
vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 12Er/848/2010 (pôvodne v spise 25C 38/2013) podal
dňa 14.10.2010 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia, ktorá bola uznesením exekučného súdu
zo dňa 23.11.2010 zamietnutá a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.12.2010. Voči uvedenému
uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie dňa

31.03.2011zastavil.VexekučnomkonanívedenomnaOkresnomsúdeLevicepodsp.zn.11Er/955/2010
(pôvodne v spise 25C 32/2013) podal dňa 14.10.2010 súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia,
ktorá bola uznesením exekučného súdu zo dňa 28.10.2010 zamietnutá a uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 18.11.2010. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral
späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie dňa 30.06.2011 zastavil. V exekučnom konaní vedenom na

Okresnom súde Levice pod sp.zn. 14Er/591/2010 (pôvodne v spise 25C 43/2013) podal dňa 16.07.2010
súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia, pričom dňa 03.08.2010 si exekučný súd vyžiadal od
oprávneného doplnenie dokladov k návrhu, ktoré boli súdu predložené 22.09.2010. O návrhu na vydanie
poverenia exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 27.09.2010 právoplatné dňa 26.10.2010 tak,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený

podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre odvolacie konanie dňa 30.06.2011 zastavil.
Konštatoval, že vo všetkých prípadoch exekúcie boli začaté v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného
prerokovania domáhal v roku 2012 , v dôsledku čoho návrh nebol premlčaný. Navrhovateľ sa domáhal
škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverení nedošlo v zákonnej 15
dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, ale zisťoval, či došlo

k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec
nejaká škoda vznikla. Poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z.
bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr
bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských súdov. Podľa navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. i) Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods.
2 písm. d) Exekučného poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Podľa názoru súdu by bola takáto
novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok
sa za exekučný titul považoval podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

podľa ktorého k novele účinnej od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na
základe rozhodcovského rozsudku došlo, z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad
neprípustnosti exekúcie. Novela č. 144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou
tohtozákona.Kvydávaniupoverenínazákladeexekučnéhotitulurozhodcovskéhorozsudkudochádzalo
a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. V čase podania návrhov na vydanie

poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Nárok na náhradu škody si navrhovateľ uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z.z., keď podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy

v konaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Navrhovateľ
tvrdil, že poverenie bolo vydané po 141 dňoch, 161 dňoch, 163 dňoch, 196 dňoch, 174 dňoch, 180 dňoch
a 169 dňoch. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že poverenie bolo vydané za 7 dní, 4 dni, 80 dní,
21 dní, 40 dní, 14 dní a 83 dní od doručenia návrhu. V prípade 80 dní a 83 dní exekučný súd vyzval
oprávnenéhonadoplnenienávrhu,bezčohonemoholvovecikonať19dnía55dní.Navrhovateľuvádzal

minimálne štyri urgencie vo veci vydania poverenia, ktoré sa v exekučných spisoch nenachádzajú a
nekorešpondujú ani s časom omeškania s vydaním poverenia. Z uvedených dôvodov považoval údaje
navrhovateľa za nesprávne priam zavádzajúce z ktorých vyplýva, že navrhovateľ ako oprávnený nemal
o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch prenemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Predmetné exekučné konania sú právoplatne skončené po
tom ako navrhovateľ zobral späť všetky odvolania voči rozhodnutiam exekučného súdu o zamietnutí
návrhov na vydanie poverení. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná,

pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu
všeobecnepopísanénijakonedokladoval.Určenievýškyškodyvnávrhuniejedôkazovzniknutejškode.
Navrhovateľ navrhoval v tomto smere predloženie znaleckého posudku resp. znalecké dokazovanie,
alebo postup podľa § 136 OSP . Keďže znalecký posudok je na preskúmanie správnosti preukázaných
tvrdení účastníkov konania, súd prvého stupňa návrh na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom

ako nehospodárne zamietol, i s poukazom na ďalšie dôvody pre zamietnutie návrhu. Súd sa nestotožnil
ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd
však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku
škody ani nedošlo. Podľa názoru súdu všetky konštatované okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka
konania od podania návrhu na súd do vydania rozhodnutia exekučným súdom, neexistencia lehoty na

vydanie poverenia v čase podania návrhu ohľadne rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu,
neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé-
zavádzajúce údaje navrhovateľa o dĺžke nedodržania lehoty, reálne nepreukázanie škody, neexistencia
konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti, vykonávanie dokazovania ako podstata
súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom viedli samostatne i vo vzájomnom
kontexte k zamietnutiu návrhu. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP
tak,žeodporcovi,ktorýmalvoveciúspech, nepriznalnáhradutrovkonania,keďžežiadnenešpecifikoval
a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch uviedol, že súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods.

2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
teda po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní
bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012
Z.z.. Svojím rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Vytýkal tiež, že odôvodnenie o zániku nároku na náhradu uplatnenej škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom založil na nedôveryhodnosti údajov, čo platné právo nepozná. V tejto súvislosti
poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a preto mohol niektoré skutočnosti
len usudzovať podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil
aj exekučný spis a žiadal použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič
nemôže zmeniť na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď

rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Namietal, že súd prvého stupňa vôbec
nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že
exekučnýsúdignorovaltútolegitímnusféruaposunultrvanieprávnejneistotydočasu,ktorýjezhľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Ďalej namietal, že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, tým, že súd prvého stupňa zamietol návrh na vykonanie
znaleckého dokazovania, založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej
argumentoval, že súdu nepatrí polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a

jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby
organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj

právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu sozákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201 a § 204 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a viazaný
skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal vec podľa § 214 ods. 2
OSP bez nariadenia pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej
v ust. § 156 ods. 3 OSP a po prejednaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je

vo výroku vecne správne a odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Preto v zmysle § 219 ods. 1 OSP
napadnutý rozsudok potvrdil.
Predmetom tohto konania sú návrhy navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia
sumy 3.058,29 eura ako majetkovej škody v sume spolu 875 eur a nemajetkovej ujmy v sume spolu
2.183,29 eura podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučných

konaniach vedených na tomto súde pod sp. zn. 11Er/1150/2010, pod sp. zn. 7Er/1018/2010, pod sp.
zn. 11Er/588/2010, pod sp. zn. 13Er/771/2010, pod sp. zn. 12Er/848/2010, pod sp. zn. 11Er/955/2010,
pod sp. zn. 14Er/591/2010, ktorý videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote,
pretože k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo po 141 až 196 dňoch.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 25.03.2013 spojil na spoločné konanie konania vedené pod sp.

zn.25C/359/2012,sp.zn.25C/17/2013,sp.zn.25C/20/2013,sp.zn.25C/32/2013,sp.zn.25C/38/2013,
sp. zn. 25C/43/2013, sp. zn. 25C/82/2013.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).
Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z.)
Zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody,
ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci

orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým
predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním,
ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno
na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej
zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci,

má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola
škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný
postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi

normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným

z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciou predpokladov

zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/1150/2010 (pôvodne spis
25C/82/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 26.11.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej U. C. , o vymoženie sumy 167 eur s príslušenstvom na základe

exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 29.07.2010 sp. zn.
SR 06439/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 03.12.2010 č. k.11Er/1150/2010-09 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený
podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/74/2011 - 32 zo dňa
14.04.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č.k. 11Er/1150/2010-37 zo dňa 02.08.2011

exekučný súd exekúciu zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 141 dní), ktoré
je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako
prieťahy v konaní.

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 7Er/1018/2010 (pôvodne spis 25C
359/2012) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 26.11.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému N. M. o vymoženie sumy 404,96 eura s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.05.2010 sp. zn. SR

03848/10.Exekučnýsúduznesenímzodňa30.11.2010č.k.7Er/1018/2010-09zamietolžiadosťsúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/18/2011-30 zo dňa 31.03.2011
odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č.k. 7Er/1018/2010-35 zo dňa 10.08.2011 exekučný
súd exekúciu zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho

úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ak 161 dní), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 11Er/588/2010 (pôvodne spis

25C/17/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 16.07.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej H. K. o vymoženie sumy 600 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 19.1.2010 sp. zn. SR
22301/09.Dňa03.09.2010siexekučnýsúdvyžiadalodoprávnenéhodoplneniedokladovknávrhu,ktoré

bolisúdupredložené22.09.2010.Onávrhunavydaniepovereniaexekučnýsúdrozhodoluznesenímč.k.
11Er/588/2010-15 zo dňa 04.10.2010 právoplatné dňa 28.03.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť
a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8CoE/20/2011-38 zo dňa 28. 02. 2011 odvolacie konanie zastavil.
Následne exekučný súd uznesením č.k. 11Er/588/2010-45 zo dňa 13. 06. 2011 exekúciu zastavil. Podľa

navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiuexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútoradošlopouplynutízákonnej15-dňovejlehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ak 163 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 13Er/771/2010 (pôvodne spis

25C/20/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 23.09.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej W. M. o vymoženie sumy 408 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 05.05.2010 sp. zn.SR 03223/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 14.10.2010 č. k. 13Er/771/2010-09 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený
podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8CoE/34/2011-43 zo dňa

21.04.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č.k. 13Er/771/2010-48 zo dňa 22.09.2011
exekučný súd exekúciu zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora
došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ak 196 dní), ktoré je
potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako

prieťahy v konaní.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 12Er/848/2010 (pôvodne spis
25C/38/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 14.10.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej Z. M. o vymoženie sumy 224 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.05.2010 sp. zn. SR

04103/10.Exekučnýsúduznesenímzodňa23.11.2010č.k.12Er/848/2010-09zamietolžiadosťsúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal
odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 15CoE/26/2011-26 zo dňa 31.03.2011
odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č.k. 12Er/848/2010-28 zo dňa 19.05.2011 exekučný
súd exekúciu zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho

úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ak 174 dní), ktoré je potrebné s
ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v
konaní.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 11Er/955/2010 (pôvodne spis

25C/32/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 14.10.2010 doručená žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej Y. M. o vymoženie sumy 222 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.05.2010 sp. zn.
SR 00457/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 28.10.2010 č. k. 11Er/955/2010-09 zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený
podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre uznesením č.k. 8CoE/56/2011-44 zo dňa
30.06.2011 odvolacie konanie zastavil. Následne uznesením č.k. 11Er/955/2010-49 zo dňa 05.10.2011
exekučný súd exekúciu zastavil. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky
nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora

došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 180 dní), ktoré
je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako
prieťahy v konaní.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Levice sp.zn. 14Er/591/2010 (pôvodne spis
25C/43/2013) odvolací súd zistil, že exekučnému súdu bola dňa 16.07.2010 doručená žiadosť súdneho

exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného
Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej Z. H. o vymoženie sumy 600 eur s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 03.12.2009 sp. zn. SR
20051/09.Dňa03.08.2010siexekučnýsúdvyžiadalodoprávnenéhodoplneniedokladovknávrhu,ktoré
boli súdu predložené 27.09.2010. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd rozhodol uznesením

č.k. 14Er/591/2010-15 zo dňa 07.10.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený podal odvolanie, ktoré zobral späť a Krajský súd v Nitre
uznesením č.k. 8CoE/53/2011-45 zo dňa 30.06.2011 odvolacie konanie zastavil. Podľa navrhovateľa
takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu
exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým

časovým oneskorením (viac ak 169 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu
spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010
do 31. 05. 2011 teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení od 01.06.2010 do 31. 05. 2011) súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, abyvykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že lehota v trvaní 15 dní od doručenia
žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
nie aj pre zamietnutie žiadosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že úmyslom
zákonodarcu bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie
na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu, a tak prispieť k lepšej

vymožiteľnosti práva. Táto požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade,
že niet exekučného titulu pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie.
Neznamená to však, že i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci
v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods.
1 Dohovoru, aby sa tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného

súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust.
§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už
pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal.

S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2
nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to tvrdí navrhovateľ.
Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola v rámci exekučného konania vedeného pod sp.
zn. 11Er/1150/2010 exekučným súdom zamietnutá v lehote 7 dní od podania žiadosti, v prípade

exekučného konania vedeného pod sp. zn. 7Er/1018/2010 v lehote 4 dní od podania žiadosti, v prípade
exekučného konania vedeného pod sp. zn. 11Er/588/2010 v lehote 80 dní od podania žiadosti , v prípade
exekučného konania vedeného pod sp. zn. 13Er/771/2010 v lehote 21 dní od podania žiadosti, v prípade
exekučného konania vedeného pod sp. zn. 11Er/955/2010 v lehote 14 dní od podania žiadosti, v prípade
exekučného konania vedeného pod sp. zn. 14Er/591/2010 v lehote 83 dní od podania žiadosti a v

prípade exekučného konania vedeného pod sp. zn. 12Er/848/2010 v lehote 40 dní od podania žiadosti,
nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.
Rovnakotakvpredmetnýchexekučnýchkonaniachnebolipreukázanénavrhovateľomtvrdené zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9 ods.
1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Podľa čl. 48 ods2 ústavy, každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia

prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú
tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.
2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v
zákone, ale s ohľadom na konkrétne okolnosti veci, preto sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého

štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú tri
kritériá, ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť vecí, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka
konania, 3. spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy obsiahnutý v článku
48 ods. 2 Ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty

uvedenévzákone,alesohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02). Ustanovenie § 9 zákona treba na
vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu orgánu
verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po novele

od 01.01.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdu bolo
nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska "zbytočných prieťahov" a to súdom samostatne, bez potreby existencie
rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od
01.01.2013.Posúdeniezbytočnýchprieťahovniejemožnébezprihliadanianavšetkyokolnostiveci,tedanemožno neprihliadať na tisícky obdobných vecí podávaných navrhovateľom na postup exekučného
súdu i vzhľadom k jeho možnostiam.
S poukazom na uvedené okolnosti, i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že

zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu v predmetných exekučných konaniach.
K dôvodom odvolania navrhovateľa v odvolaní odvolací súd uvádza, že odňatím možnosti konať pred
súdom sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia

jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len "ústava") zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Základné právo priznané podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho podstata spočíva v
prvom rade v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, a tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu
poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že
základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej
kvalite, t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita
ustanovená zákonom je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46

ods. 1 ústavy. Ochranu základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS
50/97, I. ÚS 54/97). V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom
ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý
proces, ktorého základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS

71/97, III. ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade

navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované
vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.

Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom
konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania
odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd
navrhnuté dôkazy nevykonal. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a

nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej
strane,súdjepovinnývykonaťnavrhnutédôkazy,aksúprávnerelevantnéaichvykonaniejenevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou
súdu. Rozhodujúce je zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú
záver, ktorý v konečnom dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle

ktorých je potrebné vykladať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol
v súlade so základnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie
zabezpečujúce právo na súdnu ochranu. Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu
možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania,
ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa

za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom,
ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd
vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP).K námietke navrhovateľa, že súd rozhodol na základe novej právnej úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom
rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto konania a podania

návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom
znení, ktoré na danú vec aplikoval a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádza

navrhovateľka v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. Odvolací súd k tomu
ešte dodáva, že aj keď súd prvého stupňa v rozsudku citoval ustanovenie § 9 ods. 1 v znení účinnom ku
dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, ako aj v znení ku dňu rozhodovania
súdu prvého stupňa, uvedené nemalo za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, pretože súd
prvého stupňa v napadnutom rozsudku uviedol aj správny právny predpis, podľa ktorého vec posúdil,
pričom z ustanovenia § 9 ods. 1 v znení ku dňu rozhodovania súdu prvého stupňa je zrejmé, že v tomto

ustanovení bola novelou zák. č. 412/2012 Z. z. doplnená posledná veta, ktorá sa týka postupu Národnej
rady Slovenskej republiky a postupu vlády Slovenskej republiky, o čo sa v danom prípade nejedná.
Ďalej vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konanízákonnýmilehotami,odvolacísúdkonštatuje,žesúdprvéhostupňavtomtosmerenepolemizoval
nad dĺžkou konania. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania súd prvého stupňa

uviedol, že neskúmal či došlo k prieťahom v konaní a s týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje.
Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu škody v dôsledku nesprávneho
úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom stanovenej lehoty alebo nie,
t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania. Posudzoval splnenie podmienok
nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený na
podporusvojichtvrdeníuviesťakékoľvekskutkovéaprávneskutočnostiodôvodňujúcejehorozhodnutie.
Exekučným titulom v predmetných exekučných konaniach bol rozhodcovský rozsudok, preto súd prvého

stupňaboloprávnenývosvojomrozhodnutíuviesťajtietoskutočnosti.Jednalosaoskutočnosťsúvisiacu
s konaním ako celkom a s úpravou súvisiacou s rozhodcovským rozsudkom. Podstata odôvodnenia bola
však v posudzovaní podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vo všetkých prípadoch
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, proti ktorým

uzneseniam bolo zo strany navrhovateľa podané odvolanie, ktoré následne vzal späť, pričom v spisoch
sa nenachádzajú žiadne urgencie o skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu
trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Keďže exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v predmetných
exekučných konaniach v primeraných lehotách (v prípade exekučného konania sp. zn . 11Er/1150/2010

v lehote 7 dní od podania žiadosti, v prípade exekučného konania sp. zn. 7Er/1018/2010 v lehote 4 dní,
v prípade exekučného konania sp. zn. 11Er/588/2010 v lehote 80 dní, v prípade exekučného konania
sp. zn. 13Er/771/2010 v lehote 21 dní, v prípade exekučného konania sp. zn. 11Er/955/2010 v lehote
14 dní, v prípade exekučného konania sp. zn. 14Er/591/2010 v lehote 83 dní, v prípade exekučného
konania sp. zn. 12Er/848/2010 v lehote 40 dní) , pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného súdu SR

samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora
o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať aj
objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS
471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia

súdnemuexekútorovinepochybilajehokonanímnedošloknesprávnemuúradnémupostupu,odktorého
si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom boli zamietnuté a o tejto skutočnosti

navrhovateľ vedel z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Záverom odvolací súd dodáva, že rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé
byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanieexekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomoc na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej. V

nadväznosti na uvedené odvolací súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu,
ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená“. Súdna prax je jednotná aj v tom, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto
prípade platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. februára
2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011). Rovnako tak je exekučný súd povinný v spotrebiteľskej veci skúmať
otázku platnosti rozhodcovskej doložky . Súd v exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť

rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
S ohľadom na to, že v predmetných exekučných konaniach bola uzneseniami exekučného súdu žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá a odvolacie konania z

dôvodu späťvzatia odvolania zastavené, odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinných
vyplývajúcich im z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť
realizácie exekúcie.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.