Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. jún 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/166/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113218942
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8113218942.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: V.. Q. B., K..

X.XX.XXXX, I. O. V. K. B., G. Ľ. X, právne zastúpená JUDr. Petrom Rakom, advokátom Advokátskej
kancelárie PALŠA A PARTNERI, so sídlom Masarykova 13, Prešov, proti žalovanému: Rapid life životná
poisťovňa,a.s.,sosídlomGarbiarska2,04017Košice,IČO:31690904,právnezastúpenýAdvokátskou
kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o. so sídlom Rastislavova 68, Košice, o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, takto

r o z h o d o l :

z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina 41, Košice, sp. zn.
3C/1834/2012 zo dňa 19.1.2012,

o d k l a d á vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice so sídlom Alžbetina
41, Košice, sp. zn. 3C/1834/2012 zo dňa 19.1.2012, do právoplatného rozhodnutia vo veci samej,

návrh žalovaného na prerušenie konania z a m i e t a ,

žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v sume 251,68 EUR na účet právneho

zástupcu žalobkyne, v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobu doručenou súdu dňa 25.6.2013 domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku
Arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 3C/1834/2012 zo dňa 19.1.2012, ktorým jej bola ako žalovanej uložená
povinnosť do 5 dní od doručenia rozsudku zaplatiť spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a.s. ako
žalobcovi sumu 45,31 EUR a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 EUR. V rámci odôvodnenia
žaloby poukázala na to, že žiada zrušiť rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a),
c), g) a j) zákona č. 244/2002 Z.z. v platnom znení o rozhodcovskom konaní, t.j. preto že rozhodcovský
rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, popiera platnosť

rozhodcovskej zmluvy, tvrdí, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania
podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní a má za to, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa. Žalobkyňa zároveň poukázala na to, že vo veci
neexistuje žiadna uzavretá a platná rozhodcovská doložka, ani rozhodcovská zmluva, na základe ktorej
by mohol konať rozhodcovský súd. Ustanovenie článku XV. všeobecných poistných podmienok (ďalej
len VPP), ktoré ona neuzatvorila a ktoré stanovuje, že v prípade sporu z poistnej zmluvy bude vo veci
rozhodovať rozhodcovský súd, je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka

(ďalej len OZ) neprijateľnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5 OZ, je neprijateľná podmienka upravená
v spotrebiteľskej zmluve neplatná. Žalobkyňa poukázala taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.
zn. 6Cdo 1/2012, ktorý konštatoval nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom ak v určitej
veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takomtoprípade ani nemal vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ takéto rozhodnutie bolo vydané, je ho potrebné
považovať za paakt a nemožno mu priznať účinky riadne rozhodnutia.
Žalobkyňa tiež žiadala, aby súd odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko jeho terajší

výkon, by jej vzhľadom na vyššie uvedené a vzhľadom na jej majetkovú a sociálnu situáciu spôsobil
vážnu ujmu.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. V rámci písomného vyjadrenia k žalobe poukázal
na nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobkyne s vyslovením názoru o tom, že dané konanie je

osobitným konaním, ktoré sa spoplatňuje. Uviedol, že zmluvné podmienky v poistných zmluvách
nespadajú pod súdnu kontrolu v zmysle smernice Rady 93/13/EHS - jej 19. bodu odôvodnenia, podľa
ktorého hodnoteniu zmluvných podmienok v zmysle tejto smernice nepodliehajú, pretože zahŕňajú
poistné riziko pri výpočte poistného. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ a jeho formuláciu považuje
žalovaný za nesprávnu v dôsledku chybného prekladu už spomínanej smernice a chybnej transpozície
do OZ. Zdôraznil, že zámerom EÚ je uplatňovať v čo najväčšej miere mimosúdne prostriedky pri

riešení sporov zo spotrebiteľských zmlúv. Poukazuje na to, že rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednanávosobitnýchzmluvnýchdojednaniach,ktoréžalobkyňanemuselapodpísaťavtakomprípade
by nebol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Dôkazom tohto tvrdenia je aj záznam o potrebách a
požiadavkách klienta, ktorý predchádzal uzavretiu poistnej zmluvy a ktorý preukazuje to, že klient
bol poučený o možnostiach riešenia sporov v rozhodcovskom konaní a nežiadal ďalšie doplňujúce

vysvetlenia. V dôsledku individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky nemôže už súd skúmať
prípadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, čo však navyše ani nie je tento prípad. Zdôrazňuje
koncepciu priemerne vnímavého a obozretného spotrebiteľa a v tej súvislosti skutočnosť, že text
osobitných zmluvných dojednaní je samostatný, graficky, vizuálne a právne oddelený, obsahuje len dva
body, je teda stručný a zrozumiteľný bez toho, aby mohol spotrebiteľa zavádzať, pričom na znak vôle a

súhlasu s jeho obsahom je samostatne verifikovaný menom, priezviskom, miestom, dátumom, číslom
OP a osobitným podpisom žalobkyne vzťahujúcim sa len k týmto dojednaniam. Navyše žalobkyňa bola
v rozhodcovskom konaní podľa neho pasívna a nevyužila svoje procesné práva - podanie odporu
voči rozhodcovskému rozsudku, ktorý bol vydaný v súlade s rokovacím poriadkom arbitrážneho súdu.
Rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenom konaní, ktoré je obdobou vydania platobného rozkazu

podľa § 172 O.s.p.
Žalovaný podaním doručeným súdu dňa 22.4.2014 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., a to až do právoplatného skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky pod sp.zn. II. ÚS 382/2013, Rvp 5052/2012. V návrhu uviedol, že Ústavný súd SR
totiž prijal na ďalšie konanie sťažnosť žalovaného, ktorou namietal porušenie jeho základného práva na

súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6. ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to okrem iného aj postupom a uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012. V návrhu uviedol aj to, že žalobca
sa v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku opiera o právne závery vyplývajúce z citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, výsluchom sprostredkovateľky
poistenia V.. Q. V., ako aj oboznámením listinných dôkazov, pričom boli oboznámené: žaloba,
rozhodcovský rozsudok sp. zn. 3C/1834/2012 zo dňa 191.2.012, návrh poistnej zmluvy zo dňa
24.1.2008,návrhnazačatiekonaniazodňa2.1.2012,vyjadreniežalovanéhozodňa19.2.2014,dotazník

o zdravotnom stave zo dňa 24.1.2008, všeobecné poistné podmienky (21-05-07), dodatok č. 2 k VPP zo
dňa15.12.2008,zmluvaosprostredkovanípoisteniauzavretámedziQ..Q.Y.V.aprávnympredchodcom
žalovaného zo dňa 27.11.2007, ako aj ostatný obsah spisu a súd zistil nasledovné:

Žalobkyňa v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že zmluvu, ktorá je predmetom tohto konania

uzatvárala v prospech syna W., bolo to už asi pred 6 rokmi a zmluvu dojednávala jej sestra p. V.,
ktorá zmluvu dojednala aj jej druhému synovi Q., ako aj jej samej. Ohľadom dojednania zmluvy uviedla,
že sa so sestrou rozprávali už skôr, kedy jej poskytla nejaké informácie a raz, keď prišla k nej na
návštevu doniesla všetky listiny a ukázala jej, kde to má podpísať. Pri uzatváraní zmluvy riešili koľko
bude mesačne platiť, aká je dĺžka poistenia, aká suma bude vyplatená pri dovŕšení poistenia, teda bolo

tam riešené, čo má zaplatiť ona a čo z toho bude mať. Žalobkyňa uviedla, že pri dojednávaní poistenia
nebola upozornená na to, že prípadné spory budú riešené rozhodcovským súdom, resp. aký je rozdiel
medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pretože boli riešené iba otázky, o ktorých sa už vyjadrila.
Žalobkyňa ďalej vypovedala, že keď na verejnosť prenikli informácie o tom, že s bývalou Prvou česko-slovenskou poisťovňou niečo nie je v poriadku, s manželom sa rozhodli, že tieto poistky už platiť nebudú
a preto ich ukončili a pokiaľ si pamätá, tak prišlo vyjadrenie, že je tam nejaký dlh, avšak všetky veci dala
sestre s tým, aby to doriešila, pričom táto ešte niečo doplácala, ale jej povedala, že všetko vybavila, že

všetko je v poriadku. To však nebola pravda, pretože následne prišiel rozhodcovský rozsudok.

Svedkyňa V.. Q. V. v rámci výsluchu pred súdom vypovedala, že žalobkyni, ktorá je jej sestrou, ako aj jej
dvom deťom dojednávala poistnú zmluvu, pričom pre žalovaného pracovala iba asi 5 - 6 mesiacov od
decembra roku 2007 do mája roku 2008, kedy odišla na materskú dovolenku, avšak poslednú zmluvu

urobila asi v marci roku 2008. Zmluvy urobila viacmenej pre rodinných príslušníkov a jednalo sa celkovo
asi o 5 - 6 zmlúv. Svedkyňa vypovedala, že žalovaný ju zaškoľoval a školenia sa týkali iba toho, ako
majú vypísať poistnú zmluvu, vypočítať poistné, že tam nemôže byť niečo škrtané, prebieľované a
pod.. Školenia sa netýkali obsahu VPP, pričom o tom, čo je to rozhodcovský rozsudok resp. arbitrážny
súd sa prvýkrát dozvedela asi pred troma rokmi, keď jej, podobne ako aj ostatným, ktorým uzavrela
poistnú zmluvu prišiel rozsudok z rozhodcovského súdu, pričom ona bola vždy naučená, že takéto

rozhodnutia sa majú rešpektovať, a aj keď presne nevedela o čo sa jedná, tak na základe týchto
rozhodcovských rozsudkov, osobne zaplatila asi 2.000 EUR a to aj za ostatných rodinných príslušníkov,
keďže brala zodpovednosť za to, že na uzavretie týchto zmlúv ich nahovorila ona. Následne asi po
ďalších troch rokoch opätovne prišli rozhodcovské rozsudky, vtedy už situáciu chcela riešiť osobne na
centrále v Košiciach, avšak ďalej ako po zákaznícke centrum sa nedostala a bola jej povedané, že môže

komunikovať iba písomne.

Z návrhu na uzatvorenie poistnej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa ako poistník v prospech W. B. ako
poisteného, so žalovaným (vtedy pod obchodným menom Prvá česko-slovenská poisťovňa Rapid, a.s.)
uzatvorila dňa 24.1.2008 poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX.

Rozhodcovským rozsudkom vydaným Arbitrážnym súdom Košice dňa 19.1.2012, sp. zn. 3C/1834/2012,
bola žalobkyni uložená povinnosť do 5 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalovanému peňažnú sumu
vo výške 45,31 EUR a trovy rozhodcovského konania vo výške 276 EUR.

Na základe vyššie uvedeného súd právne uzatvára:

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa§52ods.3OZ,spotrebiteľomjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 53 ods. 1 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu

plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 2 OZ za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
Podľa § 53 ods. 3 OZ ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ OZ za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú
ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania

(§ 1 ods. 3),
b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,
c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,
e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto

zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,
f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním
rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),
h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo
i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,
j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.13a)
Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi
rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník
rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

ŽalobkyňasapodanoužaloboudomáhalazrušeniarozhodcovskéhorozsudkuArbitrážnehosúduKošice
zo dňa 19.1.2012 pod sp.zn. 3C/1834/2012, ktorým jej bola uložená povinnosť do 5 dní od doručenia
rozsudku zaplatiť žalovanému sumu 45,31 EUR a trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- EUR.
Uvedený rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 18.6.2013 a dňa 25.6.2013, t.j. v 30 dňovej lehote podľa
§ 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní bola súdu doručená žaloba o zrušenie

rozhodcovského rozsudku.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 24.1.2008 bola uzatvorená poistná zmluva č. XXXXXXXXXX.
Na základe vykonaného dokazovania je zároveň nepochybné, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou
zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, pričom zo zmluvy je zrejmé, že
žalovaný ako poisťovateľ konal v rámci predmetu svojej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže

zmluvu uzavrela ako fyzická osoba. Z predloženej poistnej zmluvy, rozhodnutia rozhodcovského súdu,
ani z vyjadrení účastníkov nevyplýva, aby bola žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy konala v rámci svojej
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické, že sa
jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto
zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto

navrhnutých zmlúv. Týka sa to aj prejednávanej veci, pretože poistná zmluva bola vyplnená na vopred
pripravenom predtlačenom tlačive žalovaného a VPP, ktoré sú v súlade s ustanovením § 788 ods. 3
Občianskeho zákonníka súčasťou zmluvy, predstavovali taktiež formulárove tlačivo, ktoré žalobkyňa
nemohla žiadnym spôsobom meniť, teda ani ovplyvniť jeho obsah.

Rozhodcovská doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je formulovaná vo Všeobecných
poistných podmienkach (VPP) k poistnej zmluve, v časti XV. - ROZHODCOVSKÉ KONANIE týchto VPP,
ktoré predstavujú rozsiahly text písaný malými písmenami na 12-tich stranách.
Z časti XV. - ROZHODCOVSKÉ KONANIE bod 1.),2.), a 8.) VPP vyplýva, že: 1.) poisťovňa a poistník
sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom

konaní pred rozhodcovským súdom. Rozhodcovské konanie sa zásadne riadi zákonom č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov s výlukami a odchylnou právnou úpravou
vykonanou týmto článkom, štatútom rozhodcovského súdu a jeho rokovacím poriadkom. 2.) Pokiaľ
poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného stáleho
rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa

potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany
poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom
všeobecných poistných podmienok. Rozhodca musí byť plnoletý, spôsobilý na právne úkony v plnom
rozsahu, musí mať skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a musí byť bezúhonný. Poisťovňa vydá
štatút rozhodcovského súdu a jeho rokovací poriadok, ktorý zverejní na svojej internetovej stránke.

Ak stály rozhodcovský súd zriadi osobitná právnická osoba, jeho štatút i rokovací poriadok vydá táto
právnická osoba a zverejní ho postupom podľa § 12 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. uverejnením v
Obchodnom vestníku. 8.) Dojednanie tohto článku má univerzálnu povahu a zaväzuje bezvýhradne
všetkých právnych nástupcov zmluvných strán. S prechodom alebo prevodom pohľadávky z postupcuna postupníka nadobúda postupník zároveň celé príslušenstvo pohľadávky (vrátane nároku na úhradu
nákladov spojených s uplatnením tejto pohľadávky pred rozhodcovským súdom, ktorý mu bude v
prípade úspechu v spore rozhodcovským súdom priznaný), všetky hmotné práva, iné práva a procesné

práva, ktorú sú s postúpenou pohľadávkou spojené vrátane práva ustanovovať rozhodcu dojednaným
spôsobom podľa ods. 2 tohto článku. Z tejto časti VPP nevyplýva poučenie o práve žalobkyne domáhať
sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky súd vychádzal z právnych záverov prijatých Najvyšším

súdom SR v rozhodnutiach sp.zn. 6MCdo/9/2012, sp.zn. 6Cdo/1/2012 a sp.zn. 6Cdo/3/2013. Konkrétne
v rozhodnutí sp.zn. 6MCdo/9/2012 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
sa má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie
týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so

spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/1/2012 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší
súd SR dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne

dojednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v
nej výslovne uvádza, že jej súčasťou sú ako predtlačený formulár VPP pre životné poistenie, a teda
aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti, a to bez ohľadu na to, že účastníci podpísali (taktiež
formou predtlačeného formulára) osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú

doložku uvedenú v poistných podmienkach. Ten istý právny záver bol vyslovený aj v ďalšom rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/3/2013 zo dňa 13.3.2013.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za jednoznačne preukázané, že aj keby žalobkyňa nebola
podpísala osobitné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve, platila by XV. časť VPP „rozhodcovského

konanie“ z ktorej vyplýva, že spory medzi účastníkmi budú riešené výlučne cestou rozhodcovského
súdu, pričom VPP, ako už bolo konštatované, sú s poukazom na ustanovenie § 788 ods. 3 Občianskeho
zákonníka súčasťou zmluvy. Súd mal ďalej za preukázané, že aj keby žalobkyňa mala pred podpisom
poistnej zmluvy možnosť oboznámiť sa so VPP, resp. osobitnými zmluvnými dojednaniami, v rámci
ktorých je aj ustanovenie týkajúce sa riešenia sporov a tzv. rozhodcovská doložka, nemohla ovplyvniť

ich obsah a z tohto dôvodu rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú
(§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pričom žalovaný ako dodávateľ nepreukázal opak, preto sa
zmluvné ustanovenia týkajúce sa rozhodcovskej doložky (ktoré ani nie sú súčasťou samotnej zmluvy, ale
neprehľadných,drobnýmpísmompísanýchzmluvnýchdojednaníresp.VPP)nepovažujúzaindividuálne
dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Dôkazné bremeno preukázania individuálneho

dojednania teda spočíva na dodávateľovi (žalovanom), však žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol
a ťažko si možno predstaviť opak v prípade predtlačeného formulára. Žalovaný ako jediný dôkaz označil
„Záznam o požiadavkách a potrebách klienta“ zo dňa 24.1.2008 podpísaný žalobkyňou. Ten je opäť na
predtlačenom formulári (okrem následných koloniek týkajúcich sa predmetu poistenia a poistného) a je
v ňom, okrem iného, uvedené, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia

je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. a VPP poisťovne platných od 1.1.2007. Uvedený text však nepreukazuje, že spotrebiteľovi
boli poskytnuté informácie o rozhodcovskom konaní, ale upozorňuje len na možnosť riešenia sporov v
rozhodcovskom konaní, navyše nie sporov z poistenia, čo bolo predmetom rozhodcovského konania,
ale zo sprostredkovania poistenia, pričom žalobkyňa nebola sprostredkovateľkou poistenia.

Vzhľadom na uvedené je teda podľa názoru súdu nesporné, že v rámci rozhodcovského konania
boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa,
minimálne ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, konkrétne ustanovenia
§ 53 Občianskeho zákonníka, a už z tohto dôvodu je namieste žalobe na základe § 40 ods. 1, písm. j)
zák. č. 244/2002 Z.z. vyhovieť a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušiť. Podstatným dôvodom pre

zrušenie rozhodcovského rozsudku je ale dôvod vyplývajúci z ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c) zák.
č. 244/2002 Z.z., keďže žalobkyňa v tomto konaní namietala platnosť rozhodcovskej zmluvy, pričom
súd toto zmluvné dojednanie vyhodnotil ako neprijateľné a teda neplatné. Na základe vykonaného
dokazovania (obsahu VPP, ako aj rozhodcovského rozsudku), mal súd zároveň za preukázané, žev prejednávanej veci bola porušená zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1, písm. h) zák. č.
244/2002 Z.z.), a to minimálne už pri výbere rozhodcu, s poukazom na to, že rozhodcovský súd vytvára
podľa potreby od prípadu k prípadu poisťovňa, t.j. žalovaný, bez akejkoľvek možnosti poistníka t.j.

žalobkyne ovplyvniť kreovanie tohto orgánu, pričom už táto skutočnosť zakladá značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti súd poukazuje
na nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 2735/2011 zo dňa 3.4.2012, podľa ktorého právo na
zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na
rozhodcovské konanie, pričom ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel, nemôže

byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

V súvislosti s nerovnováhou práv a povinností účastníkov konania v neprospech spotrebiteľa, súd
poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II ÚS 2164/2010, z ktorého okrem iného vyplýva,
že rozhodcovské konanie musí zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo v
prípade, ak by spotrebiteľ neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia

inštancia, absencia iných prekážok uplatnených spotrebiteľských práv), pričom podmienky ustanovenia
rozhodcu a dohodnuté podmienky procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie,
čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa. V
súvislosti s vyššie uvedeným súd poukazuje na rokovací poriadok arbitrážneho súdu, ktorý je vzhľadom
na početnosť sporov rovnakého typu nepochybne žalovanému známy a z ktorého, podľa názoru súdu,

jednoznačne vyplýva znevýhodnené postavenie spotrebiteľa oproti konaniu pred všeobecným súdom.
Jedná sa napr. o zásadu písomnosti rozhodcovského konania s tým, že spotrebiteľ síce môže žiadať
nariadiť pojednávanie, ale len za poplatok 36 EUR. Taktiež musí platiť aj paušál na správne náklady,
ktorý je odstupňovaný podľa hodnoty sporu od 84 do 6.000 EUR. Podanie odporu voči rozhodcovskému
rozsudku je limitované neprimerane krátkou 5-dňovou lehotou. Fikcia o doručení rozsudku sa uplatňuje

aj v prípade, ak sa adresát nezdržiava na adrese doručovania. V prípade procesných úkonov je
podmienkou prijatia návrhu zaplatenie príslušného poplatku (v prípade podania odporu je to suma 72
EUR). Taktiež nie je napr. upravená možnosť oslobodenia od platenia poplatkov v prípade hmotnej
núdze spotrebiteľa. Teda aj tieto skutočnosti jednoznačne zakladajú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

S poukazom na vyššie uvedené, preto súd dospel k jednoznačnému záveru, že spotrebiteľská zmluva,
v danom prípade poistná zmluva v rámci ktorej bol zakomponovaný inštitút rozhodcovského konania,
nebola dojednaná individuálne, preto aj keď mala žalobkyňa možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy so zmluvnými ustanoveniami nemohla ovplyvniť ich obsah, pričom okolnosť, či by v danom

prípade podpísala, resp. nepodpísala osobitné zmluvné dojednania nie je právne relevantná, keďže aj v
prípade pokiaľ by osobitné zmluvné dojednania nepodpísala, platila by časť XV. VPP, teda to, že všetky
vzájomnésporyaspornénárokyúčastníkovbudúriešenépredrozhodcovskýmsúdom.Ztýchtodôvodov
preto súd považoval dojednanie rozhodcovskej doložky za neprijateľnú a teda neplatnú zmluvnú
podmienku a s poukazom na ustanovenie § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovský

rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Alžbetina 41 v Košiciach sp. zn. 3C/1849/2012 zo dňa
19.1.2012 zrušil.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Z hľadiska posúdenia návrhu žalovaného na prerušenie konania, je súd toho názoru, že nie sú splnené
zákonné podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.. Predložený nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013, ktorý žalovaný pripojil k svojmu procesnému

návrhu sa týka iba procesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou
kontradiktórnosti, ktorej porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného.
Ústavný súd SR nemôže nahrádzať všeobecné súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov
arbitrárnych rozhodnutí a preto sa vecne sporným problémom - otázkou platnosti rozhodcovskej doložky
ani nezaoberal. Navyše však súd v tejto súvislosti upozorňuje na ďalší nález Ústavného súdu SR I.

US 38/13-50 zo dňa 24.10.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že nedošlo k porušeniu ústavného práva
žalovaného (sťažovateľky), ktorý v sťažnosti argumentoval aj už spomínaným nálezom II. US 499/2012.
VnálezeI.US38/2013ÚstavnýsúdpoukázalnazvláštnypostupsenátuII.US,ktorýkrátkopredtýmdňa
28.2.2013 vo veci II. US 160/13 obdobným 4 sťažnostiam toho istého sťažovateľa nevyhovel a napriektomu, ako aj mnohým ďalším nálezom s tým istým záverom, (ktoré sú citované v odôvodnení) nepredložil
plénu US pre účely zjednotenia právnych názorov a preto sporné rozhodnutie možno považovať za
ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu.

Na základe návrhu žalobcu súd v zmysle ustanovenia § 40 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z. z. rozhodol aj o
odložení vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaného ustanovenia a úspešnej žalobkyni priznal
náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (príprava a
prevzatie zastúpenia, zastúpenie na pojednávaní dňa 6.6.2014, zastúpenie na pojednávaní 27.6.2014),
každý úkon po 61,81 EUR, ako aj režijný paušál 3 x 8,04 EUR + 20% DPH t.j. spolu 251,68 EUR.

Súd právnemu zástupcovi žalobkyne nepriznal trovy konania za zastúpenie na pojednávaní bez
prejednania veci dňa 25.4.2014, keďže pojednávanie bolo odročené výlučne z dôvodu neúčasti
žalobkyne, u ktorej bolo doručenie predvolania na pojednávanie vykázané, pričom táto svoju neúčasť
žiadnym spôsobom vopred neospravedlnila a jej neúčasť až priamo na pojednávaní ospravedlnil jej
právny zástupca z dôvodu, že žalobkyňa pracuje ako učiteľka ZŠ, pričom pokiaľ by táto bola svoju

neúčasť ospravedlnila v dostatočnom predstihu, súd mohol pojednávanie odročiť na iný vhodný (napr.
popoludňajší) termín a neboli by vznikli tieto trovy konania. Súd má preto za to, že takto vzniknuté trovy
právneho zastúpenia žalobkyne, ktorá ich sama zavinila, nemôže znášať neúspešný žalovaný a tieto
trovy môžu byť predmetom vyporiadania medzi žalobkyňou a jej právnym zástupcom.
Súd taktiež nepriznal trovy právneho zastúpenia za úkon označený ako vyjadrenie vo veci samej zo dňa

24.6.2014, keďže tento úkon nepovažoval za účelný pre uplatňovanie práv žalobkyne s poukazom na
skutočnosť, že právny zástupca žalobkyne mohol svoje vyjadrenie prezentovať priamo na pojednávaní,
ktoré sa konalo dňa 27.6.2014, bez nevyhnutnej potreby doručenie písomného vyjadrenia súdu, na ktoré
ani nebol zo strany súdu vyzvaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.