Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. marec 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/39/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5711207399
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5711207399.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a členov

senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľa RNDr. B. I., nar.
XX.X.XXXX, bytom U. B. č. XX, právne zastúpený JUDr. Jurajom Anettom, advokátom so sídlom v S.
I. č. XX, proti odporkyňa Alpha medical, a.s., so sídlom v Martine, Červenej armády č. 25, IČO: 31 647
758, zastúpený Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, advokátkou so sídlom v S., Q. U.. XX, v konaní o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Martin č. k. 21C/121/2011-634 zo dňa 16.8.2013, v spojení s opravným uznesením
Okresného súdu Martin č. k. 21C/121/2011-660 zo dňa 16.10.2013takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v spojení s opravným uznesením) Okresný súd v Martine zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej mu
odporkyňou podaním zo dňa 25.11.2011, doručeným dňa 29.11.2011. Zároveň zamietol i návrh, ktorým
sa domáhal určenia ďalšieho trvania pracovného pomeru s tým, že odporkyňa je povinná umožniť mu
vykonávať prácu v zmysle pracovnej zmluvy.

Odporkyni v ďalšom uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2011 do
29.2.2012 v celkovej sume 32.073,40 eur, spolu s príslušnými úrokmi z omeškania a vo zvyšku jeho
návrh zamietol.

Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že odporkyňa dala
navrhovateľovi dve výpovede. Prvú podľa § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce z dôvodu premiestnenia
svojej prevádzky z Ružomberka do Likavky, druhú na základe písomného rozhodnutia o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. O neplatnosti prvej výpovede zo dňa 10.1.2011
bolo právoplatne rozhodnuté a preto v tomto konaní skúmal platnosť resp. neplatnosť výpovede zo
dňa 25.11.2011, ktorá bola doručená navrhovateľovi 29.11.2011. V tejto časti odôvodnil potom svoje
rozhodnutie ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, keď konštatoval, že odporkyňa nemala možnosť

po rozhodnutí o organizačných zmenách (ZP č.1/2011 zo dňa 28.2.2011) zamestnávať navrhovateľa
v dohodnutom mieste výkonu práce, ani v Likavke, kam bola prevádzka odporcu z Ružomberka
premiestnenáapretonávrhnavrhovateľavtejtočastizamietol.Keďžepracovnýpomermedziúčastníkmi
bol ukončený dňa 29.2.2012, priznal navrhovateľovi tak, ako je to už vyššie uvedené, náhradu mzdy
za obdobie od kedy mu odporkyňa neposkytovala prácu, resp. neumožňovala vykonávať prácu podľa
pracovnej zmluvy v celkovej výške 32.073,40 eur. Jednalo sa o náhradu mzdy za 10 mesiacov pri
pravdepodobnom zárobku 3.207,34 eur.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu navrhovateľ. Žiadal rozsudok prvostupňového súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie,
alternatívne zmeniť a jeho návrhu v celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že prvostupňový súd

nesprávne právne posúdil vec vzhľadom k tomu, že nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav, keď
zároveň nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Postup odporcu,
ktorý ešte v čase platnosti prvej výpovede doručil navrhovateľovi druhú výpoveď z iných dôvodov, avšak
s novou výpovednou dobou a novým termínom ukončenia, je v príkrom rozpore so zákonom a základnou
právnou logikou, obsiahnutou v ustanoveniach Zákonníka práce. Nemôže súhlasiť s tým, že je možné

dať zamestnancovi výpoveď v momente, keď sa zamestnávateľ tvári, že pracovný pomer sa už skončil
a to na základe skoršej výpovede, pri ktorej už prišlo aj k uplynutiu výpovednej doby. V takomto prípade
totiž prestal byť navrhovateľ zamestnancom odporcu a to až do chvíle, kým súd neskonštatuje opak. Pri
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí zásada relatívnej neplatnosti, ktorá je založená
na vyvrátiteľnej domnienke platnosti konkrétneho právneho úkonu, čo znamená, že relatívne neplatný
právny úkon spôsobuje následky akoby bol platný až do momentu, kým nebol predmetných následkov

zbavený. Odporca teda nemohol platne skončiť s navrhovateľom pracovný pomer druhý krát, keďže
platí, že v danom čase medzi nimi žiadny pracovný pomer neexistoval. Súd sa týmito argumentmi v
dôvodoch nevyporiadal a preto je v tejto časti jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Neplatnosti výpovede
súd venoval z celkového odôvodnenia len 22 riadkov, pričom sa už v ďalšom zaoberal len výškou
priznanej náhrady mzdy, ktorá však medzi účastníkmi nebola viac menej vôbec sporná. Odporca v

prípade druhej výpovede ukončoval pracovný pomer s niekým, o kom tvrdil, že tento pracovný pomer
má už dávno skončený a teda nie je jeho zamestnancom. Navrhovateľ je naďalej toho názoru, že
jediným dôvodom, pre ktorý v skutočnosti dal odporca druhú výpoveď, je obava z prehraného súdneho
sporu o neplatnosť pôvodnej výpovede z januára 2011, pričom takýto postup je len zneužívaním práva,
ktoré zákon sankcionuje neplatnosťou. Nesúhlasil ani s výškou stanovenej náhrady mzdy, kedy toto

súd posudzoval podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce, pričom namiesto priemerného zárobku použil
pre výpočet výšky náhrady pravdepodobne zárobok. Túto skutočnosť odôvodnil tým, že navrhovateľ v
rozhodnom období neodpracoval u zamestnávateľa viac, ako zákonom požadovaných 22 dní alebo 170
hodín, pričom ale sa bližšie nezaoberal príčinou neodpracovania tejto doby. Týmto dôvodom boli totiž
jednoznačné dôvody na strane zamestnávateľa, kedy tento vyhlásil prekážky v práci na svojej strane

(hoci žiadne neexistovali). V prípade potvrdenia rozsudku žiadal, aby odvolací súd s poukazom na ust.
238 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyslovil prípustnosť dovolania v tejto veci, nakoľko ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.

Odporkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu ako vecne správne potvrdiť. Navrhovateľ tým, že uplatnil svoje právo dovolať sa neplatnosti

výpovede, podal návrh na súd, spôsobil, že nemohla nastať fikcia platnosti výpovede a teda
zamestnávateľ bol oprávnený skončiť pracovný pomer so zamestnancom ďalším právnym úkonom,
v tomto prípade druhou výpoveďou. Z konštantnej judikatúry SR je zrejmé, že nie je vylúčené, aby
z iného výpovedného dôvodu bola daná zamestnancovi nová výpoveď, pričom táto okolnosť má
vplyv na plynutie výpovednej lehoty. Pracovný pomer v takomto prípade skončí uplynutím výpovednej

lehoty vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ ovšem nedošlo k skončeniu pracovného pomeru podľa
pôvodnej výpovede. Zákonník práce, ani iný právny predpis neobsahuje také ustanovenie, z ktorého
by vyplývalo, že skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi urobenými
súčasne alebo postupne, je zakázané. Právom zamestnávateľa je dať zamestnancovi výpoveď zo
zákonom stanovených dôvodov, čo odporkyňa urobila a výkon práva v takom prípade nie je možné

sankcionovať. Je tiež podľa jej názoru potrebné vychádzať z ústavnej zásady zakotvenej v článku II.
ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť
konať niečo, čo zákon neukladá. Samotným právoplatným rozhodnutím o určenie neplatnosti právneho
úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok
vyplývajúci z ust. § 61 ods. 1 Zákonníka práce nevzniká, lebo týmto deklarátorným rozhodnutím sa len

rieši otázka platnosti skončenia pracovného pomeru, ktorá v konaní o zaplatení náhrady mzdy nemôže
byť riešená ako predbežná, vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z § 64 Zákonníka práce. Pokiaľ by totiž v
lehote uvedenej v tomto ustanovení nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, platila by fikcia, že pracovný pomer skončil platne, aj keby išlo o neplatný rozväzovací úkon.
Vyjadrenia navrhovateľa v bode III. odvolania kde namieta, že na pojednávaní 16.8.2008 právna

zástupkyňa nepredložila rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Žiline o odmietnutí podnetu odporcu a žetento dokument nepredložila súdu ani dodatočne v 7 dňovej lehote, považoval za právne irelevantné,
nakoľko súd dokazovanie predložením tohto oznámenie zamietol a naviac toto oznámenie súviselo s
prvou výpoveďou odporkyne navrhovateľovi a v tejto veci bolo konanie už právoplatne ukončené.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p.
a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 219
ods. 1, O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenie,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.)

Ak navrhovateľ v priebehu odvolacieho konania poukazoval na nezákonný postup odporkyne, ktorá mu
dalavýpoveďvmomente,keďsa„tvárila“,žepracovnýpomersaužskončilnazákladeskoršejvýpovede,
pri ktorej už prišlo i k uplynutiu výpovednej doby, na túto námietku odvolací súd prihliadnuť nemohol.

Tak, ako to napokon správne konštatuje i odporkyňa vo svojom vyjadrení, Zákonník práce ani iný
právny predpis neobsahuje ustanovenie, z ktorého by vyplývalo, že skončenie toho istého pracovného

pomeru viacerými právnymi úkonmi, urobenými súčasne alebo postupne, je zakázané. Nie je teda
vylúčené, aby z iného výpovedného dôvodu bola daná pracovníkovi nová výpoveď, pričom ale táto
okolnosť môže mať vplyv len na plynutie výpovednej lehoty. Pracovný pomer v takomto prípade skončí
uplynutím výpovednej lehoty vyplývajúcej z novej výpovede, pokiaľ ale nedošlo k skončeniu pracovného
pomeru podľa pôvodnej (v prejednávanej veci prvej) výpovede. Prvostupňový súd sa preto v tomto

konaní potom, čo určil neplatnosť prvej výpovede, správne zaoberal platnosťou výpovede druhej a preto
odvolací súd jeho rozhodnutie tak, ako je vyššie uvedené, ako vecne správne potvrdil. Skutočnosť, že u
odporkyne došlo k organizačnej zmene na základe ktorej sa stal navrhovateľ nadbytočným a odporkyňa
honemalamožnosťďalejzamestnávať,vpriebehuodvolaciehokonanianavrhovateľžiadnymspôsobom
nespochybnil.

Následne prvostupňový súd správne ustálil i výšku náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2011 do 25.11.2011
a preto i v tejto časti odvolací súd stotožňujúc sa s dôvodmi prvostupňového súdu, rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil.

Keďže navrhovateľ v rozhodnom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, musel
prvostupňový súd pri posudzovaní nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru - pri výpočte

priemerného zárobku vychádzať z ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
v tomto prípade nie je rozhodujúce z akých dôvodov navrhovateľ nemohol prácu vykonávať. Ak by sa
tak stalo výlučne na základe protiprávneho konania zamestnávateľa a tým by vznikol rozdiel pri výpočte
v neprospech zamestnanca, mohol by si tento takéto nároky uplatňovať na základe iných ustanovení
zákona (napr. nárok na náhradu škody atď).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Otázka možnosti zamestnávateľa dať zamestnancovi výpoveď počas plynutia výpovednej doby (z iného
dôvodu) resp. v čase, keď ešte nebolo právoplatne rozhodnuté o predchádzajúcej výpovedi, bola už
viackrát riešená judikatúrou súdov SR a preto odvolací súd nepripustil vo veci dovolanie.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .