Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. október 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/383/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210098
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210098.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 5C/222/2012-71 zo dňa 7.10.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 553,20 eur
titulom nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Čadca) v exekučnej veci vedenej
podľa spisovej značky súdneho exekútora Ex/8565/2010 (povinný K. Z. - dlžník). Navrhovateľ v návrhu
tvrdil, že okresný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až 3.5.2011 (konanie sa začalo 7.7.2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia, keď k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej doby, s omeškaním viac ako 300 dní. Nesprávny úradný postup orgánu štátu navrhovateľ
videl v nečinnosti, v konaní súdu s prieťahmi, napriek navrhovateľom podaných viacerých žiadostí o
informáciu o stave konania dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, sťažností na prieťahy dňa 30.8.2010,
23.11.2010, 25.5.2011. Hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny v rozpore s ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, pritom v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o

udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej
škody v celkovej výške 125 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. V dotknutom
období vynaložil: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou

informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur.Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že
nesprávny úradný postup okresného súdu ako dôsledok jeho nesústredenej činnosti je takej intenzity,
ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jeho majetkových práv.

Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík: neskorým ukončením
procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii
povinného. On v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu včas a efektívne mohol uskutočniť rad
iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva.

Akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane

navrhovateľa, ale aj na strane ich majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov, dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 553,20 eur,

výpočet tohto nároku alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného
súdu vychádza z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR v nálezoch v prípade priznania finančného
zadosťučinenia za konštatované prieťahy všeobecnými súdmi v civilných konaniach.
Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 4Er/492/2010 mal preukázané, že navrhovateľ si svoj peňažný nárok vo výške 331,94 eur

(poskytnutý úver) zvýšený o poplatok 289,45 eur, v celkovej sume 521,39 eur vyvodil zo zmluvy o úvere
uzavretej s povinným dňa 28.8.2008. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný 26.4.2010
(právoplatný 17.5.2010), žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdny exekútor doručil
súdu 13.8.2010, o žiadosti okresný súd rozhodol 22.3.2011.
Okresný súd prioritne pri právnom posúdení postupu exekučného súdu vychádzal z ustanovenia §

44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení do 1.6.2010 a od 1.6.2010, v zmysle označeného
ustanovenia lehota 15 dní na vydanie poverenia od doručenia žiadosti neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Navyše v súdenej veci okresný súd nevydal poverenie, ale žiadosť
zamietol a následne exekučné konanie zastavil. Okresný súd mal za to, že k prieťahom v exekučnom
konaní nedošlo, nakoľko zákonná 15 dňová lehota podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahuje

len na prípad, keď súd poverenie pre exekútora vydá. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v
rozhodnutí, nebol neefektívny. Navyše za nesprávny postup okresný súd nepovažoval (nevyhodnotil)
ani procesný postup exekučného súdu pred vydaním rozhodnutia, keďže všetky postupy súdu smerovali
k vydaniu rozhodnutia a napokon navrhovateľ proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora nepodal riadny opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
27.4.2011. Navrhovateľ nepredložil ani rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie
súdu zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný. Na tomto základe súd
prvého stupňa ustálil zákonnosť rozhodnutia, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť exekútora na
vydanie poverenia.

Súd prvého stupňa postupujúc podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom konštatoval neexistenciu prvej (prioritnej) podmienky zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Navrhovateľ
nepreukázal nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky

zodpovednostného vzťahu štátu za nesprávny úradný postup musia byť splnené kumulatívne, je
nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok zodpovednostného vzťahu (vznik
a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, príčinnú súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla). Navrhovateľ nepreukázal ani vznik
podmienok na náhradu nemajetkovej ujmy, navyše navrhovateľ pri poskytovaní úverov koná v rozpore s

dobrými mravmi z pohľadu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keď opakovane a v rozpore so zákonom
poskytoval úvery neplatičom. Následne nebolo možné konštatovať, žeby na strane navrhovateľa nastala
morálna ujma, žeby postupom súdu bolo poškodené jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim
alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorým uzavrel alebo uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Okresnýsúd poukazuje aj na insolventnú situáciu dlžníka, ktorý prestal splácať dlh už po uzavretí úverovej
zmluvy a nie až po rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Z exekučného spisu
ďalej vyplynulo, že zmluva o úvere bola uzavretá s povinným dňa 28.8.2008, svoj dlh povinný riadne

neplatil,navrhovateľnávrhnavydanieexekučnéhotitulupodalaž24.2.2010,rozhodcovskýrozsudokbol
vykonateľný 20.5.2010. Žiadosť o vydanie poverenia podal navrhovateľ až dňa 13.8.2010, čo znamená,
že s oneskorením uplatňoval svoje práva voči povinnému.
V konaní odporca proti uplatnenému nároku vzniesol námietku premlčania, uvedenou námietkou súd
prvého stupňa sa aj zaoberal, konštatoval podanie návrhu v zákonnej lehote. Navrhovateľ mohol svoje

právo prvý krát uplatniť 12.4.2011, trojročná premlčacia lehota by uplynula dňa 12.4.2014.

Okresný súd rozhodoval aj o procesnom návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal prerušenia konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Súd konštatoval neexistenciu dôvodu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
Rozhodovanie v merite veci nezáviselo od otázky, ktorú by súd nebol oprávnený v konaní riešiť.

Nadriadený súd rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu nie na základe námietky
navrhovateľa,alenazákladetoho,žesudcoviazvlastnejiniciatívypodľa§15O.s.p.zdôvoduuvedených
v § 14 ods. 1 O.s.p. predložili vec predsedovi okresného súdu, ten následne predložil vec nadriadenému
súdunarozhodnutie.Otázkazákonnéhosudcujevyriešená,neexistujerozhodnutie,ktorýmbyvsúdenej
veci mala byť vylúčená zákonná sudkyňa z prejednania a rozhodovania veci.

Súd konštatoval neexistenciu dôvodov na prerušenie konania aj z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Označené ustanovenie je fakultatívne, umožňuje súdu konanie prerušiť. Otázka zákonného sudcu bola
vyriešená zákonným postupom. Sudkyňa prejednávajúca vec nie je vylúčená z rozhodovania veci a
navyše navrhovateľ namieta nesprávny úradný postup súdu, resp. prieťahy v konaní, preto prerušenie
konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom návrhu, ktorý navrhovateľ vo veci podal. Na jednej strane

navrhovateľ tvrdí prieťahy v exekučnom konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje vznášaním procesných
návrhov v rozpore s účelom samotného konania.

Okresný súd vec prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti navrhovateľa a jeho
právnehozástupcu.Dôvodpreodročeniepojednávaniavznesenýnavrhovateľomnepovažovalzadôvod

závažný, navyše návrh na odročenie pojednávania nemal náležitosti návrhu podľa § 119 O.s.p.

O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p. Konštatoval úspech odporcu v konaní a na tomto základe i jeho právo na náhradu trov
prvostupňového konania. Odporca, i keď si uplatnil právo na náhradu trov, tieto v zákonnej trojdňovej

lehote nevyčíslil. Z tohto dôvodu okresný súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal prioritne, že mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené.

V konkrétnostiach namietal aplikáciu postupu podľa §101 ods. 2 O.s.p., a na tomto základe prejednanie
veci v neprítomnosti účastníkov. On riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi, nemohol preto súd postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, ak tak urobil, odňal mu tým právo na konanie
pred súdom.

Odvolateľ citoval obsahové znenie ustanovenia § 15, § 14 ods. 1, O.s.p. namietajúc vydanie rozhodnutia
nie nestranným sudcom. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v návrhu na začatie konania), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na
prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach jeho (odvolateľa)

a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v
skutkovoaprávnetotožnýchveciach.Tentojehoprávnynázorjepodporovanýirozhodovacoučinnosťou
Krajského súdu v Trnave, napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp. zn. 11NcC/46/2012-24 v právnea skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda. Obdobne
rozhodovali v skutkovo a právne rovnakých veciach Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove.
Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na

nestranný súd, rozhodovanie veci nezákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS 27/98, III.ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí; keď on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca. Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.

Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí na prerušenie konania odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu
ochranu (navrhovateľa), osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu

je prinajmenšom predčasné.

Okresný súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za

neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.

Odvolateľ argumentoval ďalej, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri

svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení rozhodnutia, nemal možnosť vyjadriť sa ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie bola porušená
zásada kontradiktórnosti súdneho konania. On ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa pritom neobmedzuje

len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poukazoval i na to, že za situácie, keď odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu
rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p., skutkovým základom pritom sa mal stať navrhovateľom
tvrdený skutkový stav.

Odvolateľ namietal i nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v otázke hodnotenia tak
majetkovej ako i nemajetkovej ujmy. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako
je tomu tak i v prípade chýbajúcich dôvodov pri záveroch o nepreukázaní nemajetkovej ujmy. On
hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške

majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd
však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Na jednej strane súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, pre túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody,
preto rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval
ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Právevšetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa, nerešpektovanie
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v

ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou postupu podľa § 156
ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa
§ 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil súd v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p., a vec správne
právne aj posúdil. Rozhodnutie okresného súdu po obsahovej stránke zodpovedá požiadavkám

ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa dáva účastníkom konania
relevantné odpovede na všetky skutkové a právne významné otázky, na základe ktorých súdenú vec
uzavrel.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namietal nestrannosť

súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, uznesením nadriadeného súdu -
Krajského súdu v Žiline č.k. 5NcC/298/2013-15 zo dňa 18.3.2013, z prejednania a rozhodovania
veci vylúčená nebola. Označené uznesenie nadriadeného súdu právny zástupca navrhovateľa prevzal
24.4.2013. Ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa

Mgr.AndreaKubjatková(ktorávecprejednalaameritórneajrozhodla)malabyťvylúčenázprejednaniaa
rozhodovania veci, naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu
zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Obdobný
záver platí i vo vzťahu k procesnému návrhu navrhovateľa na prerušenie konania postupom podľa §
109 ods. 1 písm. b/, § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Je jednoznačné, že otázka zákonného sudcu ku

dňu rozhodovania súdu prvého stupňa (ale i ku dňu rozhodovania odvolacieho súdu) bola vyriešená
rozhodnutím nadriadeného súdu. Neexistoval preto dôvod pre prerušenie konania či už podľa § 109
ods. 1 písm. b/ resp. podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Uvedené procesné otázky súd prvého stupňa
v písomnom odôvodnení rozhodnutia riadne vyargumentoval, zodpovedal, odvolací súd sa stotožnil s
argumentáciou súdu prvého stupňa v uvedených procesných otázkach a ňu aj poukazuje. Z pohľadu

tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti
účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor i
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu

vykonaného dokazovania ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany, bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie.

Súd prvého stupňa vychádzal v dôkaznom konaní z návrhu na vykonanie dokazovania uplatnený

navrhovateľom priamo v návrhu na začatie konania. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku okresný súd zisťoval z obsahu pripojeného
exekučného spisu (sp. zn. súdneho exekútora Ex 8565/2010, u OS 4Er/492/2010), skutkové zistenia
súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch
rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania odpovede na otázky z ktorých vychádzal,

uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval. Právny
záver okresného súdu vychádzajúci z aplikovaných ustanovení Exekučného poriadku, konkrétne z
ustanovenia § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 1.6.2010 a od 1.6.2010 má svoj zákonný rámec. V
zmysle označených ustanovení totiž viazanosť exekučného súdu lehotou 15 dní na vydanie povereniaod doručenia žiadosti súdneho exekútora platí v prípade pozitívneho záveru, t.j. v prípade, ak exekučný
súd poverenie pre súdneho exekútora vydá. Exekučný súd nie je viazaný uvedenou lehotou v prípade,
ak žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietne, ako sa to stalo i v súdenej veci. Napokon

konštatácia okresného súdu o bezprieťahovom konaní exekučného súdu pri procesných úkonoch
smerujúcich k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia má svoj
právny základ a oporu vo vykonanom dokazovaní. Napokon správne uvádza okresný súd (tento záver
vyplýva aj z obsahu exekučného spisu), že proti zamietajúcemu rozhodnutiu navrhovateľ (v pozícii
oprávneného v exekučnom konaní) odvolanie nepodal. Uvedená procesná situácia v exekučnom konaní

svedčíotom,žesámoprávnenýnemalzáujemriadnymopravnýmprostriedkomsadomáhaťrevidovania
súdneho rozhodnutia. Neexistuje teda nesprávny úradný postup exekučného súdu, resp. taký procesný
postup, ktorý by zakladal nesprávne rozhodnutie.

Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je zodpovednosťou objektívnou, zákon č. 514/2003
Z.z. v účinnom znení do 31.12.2012 si vyžaduje pre splnenie zákonných podmienok tohto

zodpovednostného vzťahu kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok. Stačí, ak nie je
splnená jedna zákonom požadovaná podmienka, už nie je naplnený zodpovednostný vzťah štátu. V
súdenejvecijejednoznačné,ženebolsplnenýprimárnyzákladnýpredpokladzodpovednostnéhovzťahu
- neexistuje nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento konštatovaný záver je potom bez právneho
významu skúmať ďalšie zložky zodpovednostného vzťahu : vznik škody a jej výšku, príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Uvedený záver je v celom rozsahu opodstatnený aj
pri hodnotení otázky nemajetkovej ujmy.

Rozsah a obsah vykonaného dokazovania okresný súd si neustálil sám. Vychádzal z prioritne
navrhovateľom označeného dôkazu a to z obsahu exekučného spisu ( navrhovateľ spis označil v návrhu

na začatie konania podľa spisovej značky súdneho exekútora ) ktorý pre účely konania okresný súd
pripojil, oboznámil sa s jeho obsahom v konkrétnostiach na meritórnom pojednávaní.

Neexistoval dôvod pre aplikáciu postupu okresného súdu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.
Odporca predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu a aj za stavu, že uvedené podanie odporcu

súd nedoručoval navrhovateľovi, skutkové argumentácie sú mu známe z ďalších skutkovo a právne
obdobných sporov, ktoré u okresných súdov v tisíckach konaniach navrhovateľ založil.

Ďalšie odvolacie argumentácie neboli spôsobilé vyvrátiť vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu.

Rozhodovanie okresného súdu o trovách prvostupňového konania má oporu v ustanovení § 142 ods.
l O.s.p.

Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom náhradu trov odvolacieho konania

krajský súd nepriznal, keďže navrhovateľ v odvolacom konaní úspech nemal a odporca - úspešný
účastník si trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .