Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. január 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/35/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8313010359
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8313010359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov JUDr.

Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.01.2015, v trestnej
veci obžalovanej W. V. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zák., o odvolaní
okresnéhoprokurátoraprotirozsudkuOkresnéhosúduHumennésp.zn.2T90/2013zodňa15.05.2014,
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

Obžalovanú
W. V., nar. XX.XX.XXXX v L. J., okres X., trvale bytom D., I. XXXX/XXX,

podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby okresného prokurátora pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zák., ktorého sa
mala dopustiť tak, že

- ako matka mal. L. Y., nar. XX.XX.XXXX, aj napriek rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13CoP 9/2008 zo dňa 19.02.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.03.2009 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoP 9/2008 zo dňa 25.06.2009, ktoré nadobudlo
právoplatnosťdňa10.07.2009,aktorýmbolupravenýstykotcamaloletejI.Y.,nar.XX.XX.XXXXsdcérou
maloletou L. Y., nar. XX.XX.XXXX tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou L. každú prvú
sobotu v mesiaci od 15.00 hod. do 18.00 hod. v mieste bydliska matky, druhú sobotu v mesiaci júl v trvaní
10 dní nepretržite od 08.00 hod. prvého dňa do 20.00 hod. posledného dňa, v prvý sviatok vianočný
25.12. od 08.00 hod. do 21.00 hod. a v prvé dva dni počas jarných prázdnin nepretržite od 08.00 hod.

prvého dňa do 20.00 hod. druhého dňa, pričom matka je povinná maloletú L. na styk s otcom pripraviť
a umožniť mu styk s maloletou podľa stanovených termínov, v dňoch 02.06.2012 a dňa 14.07.2014
mu toto v mieste jej trvalého bydliska, teda v D. nebolo umožnené, mal. L. na styk s otcom nebola
pripravená, nechcela s otcom ísť aj napriek tomu, že voči matke dieťaťa boli v minulosti opakovane
použité opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu, a to konkrétne
výzvy súdu a uznesením sp. zn. 11Em 5/2004 zo dňa 28.09.2011 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 18CoE 95/2011 zo dňa 30.11.2011 jej bola uložená aj poriadková pokuta vo

výške 30,- eur,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodil obžalovanú W. V.
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Humenné sp. zn. 2 Pv 610/12 pre skutok kvalifikovaný ako prečin
marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 349 Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť tak, že

- ako matka mal. L. Y., nar. XX.XX.XXXX, aj napriek rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoP
9/2008 zo dňa 19.02.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 17.03.2009 v spojení s opravným uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoP 9/2008 zo dňa 25.06.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 10.07.2009, a ktorým bol upravený styk otca maloletej I. Y., nar. XX.XX.XXXX s dcérou maloletou

L. Y., nar. XX.XX.XXXX tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou L. každú prvú sobotu v
mesiaci od 15.00 hod. do 18.00 hod. v mieste bydliska matky, druhú sobotu v mesiaci júl v trvaní 10 dní
nepretržite od 08.00 hod. prvého dňa do 20.00 hod. posledného dňa, v prvý sviatok vianočný 25.12. od
08.00 hod. do 21.00 hod. a v prvé dva dni počas jarných prázdnin nepretržite od 08.00 hod. prvého dňa
do 20.00 hod. druhého dňa, pričom matka je povinná maloletú L. na styk s otcom pripraviť a umožniť
mu styk s maloletou podľa stanovených termínov, v dňoch 02.06.2012 a dňa 14.07.2014 mu toto v

mieste jej trvalého bydliska, teda v D. nebolo umožnené, mal. L. na styk s otcom nebola pripravená,
nechcela s otcom ísť aj napriek tomu, že voči matke dieťaťa boli v minulosti opakovane použité opatrenia
v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu, a to konkrétne výzvy súdu a
uznesením sp. zn. 11Em 5/2004 zo dňa 28.09.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 18CoE 95/2011 zo dňa 30.11.2011 jej bola uložená aj poriadková pokuta vo výške 30,- eur,

Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. poškodeného I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. D. XXX, okres G. odkázal s
jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal okresný prokurátor odvolanie. V písomných

dôvodoch svojho odvolania poukázal na to, že otec maloletého dieťaťa sa snaží o stretnutia s maloletou
od roku 2004, nebol zbavený rodičovských práv, vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu si
plní, preto má právo a matka povinnosť vychovávať maloleté dieťa v pozitívnom vzťahu k otcovi
a jeho rodine, maloletá odmieta s biologickým otcom sa stretávať, no bez konkrétneho vysvetlenia
svojho postoja, a preto sa podľa názoru odvolateľa možno dôvodne nazdávať, že maloletá je dlhodobo

negatívne ovplyvňovaná voči svojmu otcovi, zo strany matky dochádza k spochybňovaniu otcovho
záujmu o maloletú, matka, aj podľa jej výpovede na hlavnom pojednávaní, má tendenciu poukazovať
a dramatizovať negatívne momenty, ktoré sa možno pri stretnutí s otcom vyskytli a negovať všetko
pozitívne v prežívaní dieťaťa vo vzťahu k otcovi, nebolo zistené, aby otec maloletej ubližoval a ak si plní
svoje povinnosti voči maloletej, čo evidentne robí, má aj určité práva, matka má dieťa na styk s otcom

pripraviť, čím sa rozumie nie len dieťa obliecť a vybaviť ho potrebnými vecami ale dieťa pripraviť aj
psychicky tak, aby sa styk zrealizoval, čo vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18
CoE 95/2011 zo dňa 30.11.2011, nie je možné rozhodnutie súdu obísť tým, že sa rozhodnutie ponechá
na maloletom dieťati, za to, aby sa styk uskutočnil je zodpovedná matka, pretože jej bolo dieťa zverené
do výchovy, pričom znalci jednoznačne konštatovali, že styk otca s maloletou je potrebný, pritom od roku

2004 sa otec s maloletou nestretol ani jedenkrát, matka evidentne chce aj pre budúcnosť znemožniť
styk maloletej s otcom tým, že opakovane podáva návrhy na zákaz styku otca s maloletou. V podstate
z týchto dôvodov odvolateľ navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, pretože považuje za nevyhnutné a potrebné zabezpečiť aj
formami trestnoprávnymi aspoň elementárnu vykonateľnosť práva.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia
§ 317 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1
alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im

predchádzalo,pričomnachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkanéprihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.

Krajský súd však ešte považoval za potrebné dopočuť obžalovanú W. V. a prečítať podstatný obsah
spisov Okresného súdu Humenné sp. zn. 19 P 502/2003 a 19 P 432/2011, a preto dokazovanie v
tomto smere na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní okresného prokurátora doplnil a po takomto
dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný skutok sa síce stal, ale tento skutok nie je trestným činom.Medzi stranami konania nebolo sporné, že otec maloletej sa dňa 02.06.2012 a 14.07.2012 dožadoval
styku s maloletou dcérou, a to v súlade s úpravou styku vyplývajúcou z právoplatného rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 CoP 9/2008 zo dňa 19.02.2009 v spojení s opravným uznesením
zo dňa 25.06.2009, pričom k styku ani v jednom prípade nedošlo, dňa 14.07.2012 maloletá s rodinou, s
ktorou teraz žije, ani nebola doma a dňa 02.06.2012 maloletá kontakt s otcom odmietla.

Pokiaľ ide o deň 14.07.2012 obžalovaná sa v tejto súvislosti bránila tým, že nemala v úmysle otcovi

brániť v stretnutí s dcérou ale o zmene rozsudku krajského súdu v tom smere, že v júli je otec oprávnený
stretávaťsasmaloletouvdruhújúlovúsobotunevedelaadozvedelasaotomažnacivilnompojednávaní
na Okresnom súde Humenné dňa 18.09.2012, navyše otec maloletej zvykol chodievať za dcérou v prvé
soboty v mesiaci. Z obsahu spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 19 P 502/2003 vyplýva, že druhé
opravné uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 CoP 9/2008 zo dňa 25.06.2009, až ktorým
bolo výslovne upravené, že otec je oprávnený s maloletou stretávať sa v júli počas desiatich dní počnúc

druhou sobotou, bolo v júli 2009 doručené len obhajcovi obžalovanej, samotnej obžalovanej doručované
nebolo, obhajca v tejto súvislosti uviedol, že v tomto smere došlo k nedorozumeniu, pretože išlo už o
druhé opravné uznesenie, pričom on sám si nevšimol v čom oprava, či zmena rozsudku krajského súdu
spočívala, a preto klientku, teda obžalovanú, o tejto skutočnosti neinformoval.

Pokiaľ teda obžalovanej rozhodnutie súdu, ktorým bol upravený styk otca s maloletou dcérou v júli na
druhú sobotu, a to až druhým opravným uznesením, čo naozaj k prehľadnosti úpravy styku neprispieva,
doručené nebolo, obhajca obžalovanú o tejto zmene pre nedorozumenie na jeho strane neinformoval,
pričom opak v prejednávanej veci preukázaný nebol, obhajoba obžalovanej, že o povinnosti pripraviť
dieťa na kontakt práve dňa 14.07.2012 nevedela, nebola ničím vyvrátená, čo znamená, že pre

nenaplnenie subjektívnej stránky žalovaného trestného činu, teda pre nedostatok úmyslu na strane
obžalovanej zabrániť maloletej dcére v kontakte s otcom a tým mariť dotknuté rozhodnutie krajského
súdu, nebolo možné dospieť k spoľahlivému záveru, že by sa obžalovaná svojim konaním dňa
14.07.2012 žalovaného trestného činu dopustila.

Nebolo pochýb, že dňa 02.06.2012 maloletá L. kontakt s otcom odmietla, odmietla s ním opustiť dvor
rodinného domu, kde býva a krajský súd nemal ani pochybnosti o tom, že maloletá svojim oblečením
pripravená na kontakt s otcom nebola, nakoľko skutočnosť, že bola v čase, kedy ku styku s otcom
malo dôjsť, oblečená v teplákoch, čo vhodný odev na styk s otcom, ktorý sa má uskutočniť niekde na
verejných priestranstvách mesta, zjavne nie je, tak v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní

zhodne uvádzali tak otec maloletej - svedok Bc. I. Y., jeho otec - svedok JUDr. I. Y. ako aj svedok
P. E., pričom skutočnosť, že by maloletá mala byť vhodne oblečená v prípravnom konaní v súlade
s výpoveďami vyššie uvedených svedkov nespomenula ani obžalovaná a ani jej manžel - svedok K.
V., ktorý to netvrdil ani na hlavnom pojednávaní, na hlavnom pojednávaní túto skutočnosť tvrdila len
obžalovaná, pričom rozpor so svojimi tvrdeniami v prípravnom konaní na verejnom zasadnutí konanom

o odvolaní okresného prokurátora odôvodnila odstupom času a z tohto dôvodu zabudnutím detailov
ohľadom priebehu žalovaného skutku. Pokiaľ teda si obžalovaná už na detaily priebehu pokusu o styk
otca s maloletou nepamätala a všetci ostatní svedkovia sa zhodli na tom, že maloletá vhodne oblečená
nebola, nemal ani krajský súd, ako to už bolo vyššie spomenuté, pochybnosti o tejto okolnosti.

Avšaklensamotnáskutočnosť,žemaloletánebolanastyksotcomvhodneoblečenáprezáver,žematka
dcéru na styk s otcom nepripravila, a tým marila vo výroku napadnutého rozsudku označené rozhodnutie
krajského súdu, v prejednávanej veci nestačí.

Z výpovede obžalovanej vyplýva, že otec sa pokúšal o kontakt s dcérou raz alebo dvakrát ročne, otec

maloletej si na frekvenciu pokusov o kontakt s dcérou nespomínal, uviedol, že to bolo niekoľkokrát,
mimo dotknutých dvoch dátumov, viac ako dvakrát a svedok JUDr. I. Y. uviedol, že syn chodí za dcérou
sporadický, pretože pri každom kontakte ide o prekonanie vzdialenosti 700 km (tam a späť), čo je
finančne náročné. Nič preto nenasvedčuje tomu, že by údaj obžalovanej, že sa otec o kontakt s dcérou
pokúšal cca dvakrát ročne, nebol pravdivý.

Vo všeobecnosti naozaj platí a vyplýva to aj z vykonateľného rozhodnutia krajského súdu o úprave styku,
že matka má dieťa, ktoré jej bolo zverené do výchovy, na styk s otcom v deň kontaktu pripraviť, a to aj
vhodne obliecť, pričom takto má byť dieťa oblečené už v okamihu začiatku styku, teda matka musí dieťaobliecť niekedy v krátkej časovej súvislosti pred okamihom začiatku styku, aby v okamihu začiatku styku
už bolo dieťa pripravené, teda aj oblečené.

Úplnou samozrejmosťou táto skutočnosť, podľa názoru krajského súdu, je ale za situácie, že otec,
ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, sa dostavuje na styk s dieťaťom pravidelne,
pretože len pravidelný styk je predpokladom úspešného vytvorenia, či udržania pozitívneho vzťahu
medzi rodičom a dieťaťom a pokiaľ sa styku nemieni zúčastniť, dá matke vopred vedieť, aby zbytočne
dieťa na styk nepripravovala a tak dieťa nevystavovala stresu, či sklamaniu.

Podľa rozhodnutia súdu by sa otec s maloletou dcérou mal pravidelne stretávať, a to raz do mesiaca
plus jeden deň cez Vianoce, dva dni cez jarné prázdniny a desať dní cez letné prázdniny. V skutočnosti
sa otec s dcérou pokúšal stretnúť cca dvakrát ročne, čo znamená, že pri striktnom požadovaní, aby
dieťa bolo vždy už v okamihu kontaktu na kontakt pripravené, by v prejednávanej veci matka dieťa
(pre zjednodušenie odhliadnuc od „prázdninových“ kontaktov) dvanásťkrát v roku obliekla, dieťa by

vychystané dvanásťkrát na otca čakalo a otec by desaťkrát neprišiel a prišiel by len dvakrát. Bez ohľadu
na to, či sa dieťa s otcom chce alebo nechce stretávať, desaťkrát by bolo dieťaťu pripomenuté, že sa
malo s otcom stretnúť, no ten z dvanástich prípadov prišiel dvakrát bez toho, aby dal vopred vedieť, že
sa styku s ním nezúčastní a prečo, čo by nepochybne malo minimálne negatívny dopad na duševnú
pohodu dieťaťa, prípadne by mohlo dieťa stresovať, či traumatizovať.

Je potrebné otcovi dieťaťa prisvedčiť, že z rozhodnutia súdu, ktorým bol upravený jeho styk s maloletým
dieťaťom nijakým spôsobom nevyplýva, že by mal povinnosť matke vopred dať vedieť, že možnosť styku
s dieťaťom nevyužije a naopak matka je podľa rozhodnutia súdu povinná dieťa na styk pripraviť.

Podľa Čl. 41 ods. 4, prvá časť prvej vety pred bodkočiarkou, úst. zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej
republiky v znení neskorších prepisov, starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Otec dieťaťa
má teda naozaj Ústavou SR garantované právo sa o maloletú dcéru starať a vychovávať ju a keďže s
matkou dieťaťa nežije v spoločnej domácnosti a dieťa nebolo zverené do jeho osobnej starostlivosti a s
matkou sa na styku s dieťaťom nedohodli, môže tak osobne konať len počas súdom upraveného styku.

Podľa druhej časti vyššie spomínanej vety Čl. 41 ods. 4 Ústavy SR deti majú právo na rodičovskú
výchovu a starostlivosť. Pokiaľ teda deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, ich právu
zodpovedá povinnosť rodičov poskytnúť deťom výchovu a starostlivosť.

Tomuto záveru potom zodpovedá aj ust. § 28 ods. 1, ods. 2 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení
neskorších predpisov, v zmysle ktorých súčasťou rodičovských práv a zároveň aj povinností sú okrem
iného aj sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého
dieťaťa, pričom rodičovské práva a zároveň aj povinnosti majú obaja rodičia a pri ich výkone sú povinní
chrániť záujmy maloletého dieťaťa.

Otec maloletého dieťaťa má teda nie len právo, ale aj povinnosť sa o dieťa starať a vychovávať ho a
keďže maloleté dieťa mu nebolo zverené do jeho osobnej starostlivosti a s matkou maloletého dieťaťa v
spoločnej domácnosti nežije, môže tak osobne konať len počas súdom určeného styku, keďže s matkou
sa na styku s maloletou nedohodli.

Je potrebné otcovi maloletého dieťaťa prisvedčiť, že povinnosť sa o dieťa starať a vychovávať ho,
neznamená súčasne o dieťa sa osobne starať, k osobnej starostlivosti o dieťa nie je možné rodiča nútiť,
a preto ho ani nie je možné nútiť k styku s maloletým dieťaťom. Vzhľadom ale na to, že dieťa má právo
na rodičovskú výchovu a starostlivosť, je v záujme maloletého dieťaťa, ako vyplynulo aj z podaných

početných znaleckých posudkov, či už v prejednávanej trestnej veci alebo aj v súvisiacich civilných
veciach, s otcom sa osobne stretávať, mať s otcom pozitívny vzťah, pričom len pravidelný kontakt s
dcérou je nevyhnutným predpokladom vytvorenia, či udržania pozitívneho citového vzťahu, ktorý by mal
medzi dcérou a otcom existovať, nie je možné bez ďalšieho súhlasiť s názorom otca, že je len výlučne
jeho právom, nie povinnosťou sa s dieťaťom stretnúť a je len na ňom, kedy sa rozhodne za dcérou

ísť, pretože jeho dcéra má, podľa názoru krajského súdu, minimálne morálne právo, aby sa s ňou aj
osobne stretával a teda otec voči nej má (keďže je to v záujme maloletého dieťaťa) minimálne morálnu
povinnosť sa s ňou osobne stretávať. Napokon celý rad rodinných vzťahov je založených v prvom rade
na normách morálnych a právna úprava obsiahnutá v Ústave SR, či Zákone o rodine je len tým minimom,čo je nevyhnutné z celého radu morálnych povinností v tejto súvislosti v záujme rozvoja uspokojivých
rodinných vzťahov, dodržiavať pod sankciou vynútiteľnosti štátnou mocou.
Skutočnosť, že otec z dvanástich možností v roku stretnúť sa s dcérou využíva len cca dva, hoci je v

záujme maloletého dieťaťa, aby sa s ním stretával, pričom vopred neoznámi, že sa ďalších kontaktov
nezúčastni a prečo, môže reálne navodiť dojem, že otec o dieťa nejaví skutočný záujem bez ohľadu
na to, či matka na túto skutočnosť poukazuje alebo nie, a preto okolnosť, že matka má dojem, že otec
o dieťa nejaví skutočný záujem a poukáže na to, nemožno pripočítať v jej neprospech a nemožno z
nej vyvodzovať záver, že matka dieťa negatívne „ladí“ voči otcovi a tak dieťa dôsledne na styk s otcom

nepripravuje. Záver o skutočnom záujme otca o dieťa nie je možné vyvodiť ani zo skutočnosti, že za
obdobie niekoľkých rokov sa o dieťa okrem nepravidelného styku s dieťaťom zaujímal len jedným listom,
na ktorý matka síce neodpovedala, hoci odpovedať mala, prípadne mala zvoliť iný spôsob informovania
otca o dieťati ako jej to vyplýva z ust. § 24 ods. 5 Zákona o rodine, otec sa však ďalšej informácie o
dieťati nedomáhal, hoci tak mohol urobiť, a to aj na súde, ako to opätovne vyplýva z už uvedeného
ustanovenia Zákona o rodine. Vzhľadom na možnosť osobitného domáhania sa informácii o maloletom

dieťati, takéto neinformovanie nie je možné považovať, podľa názoru krajského súdu, za bránenie v
osobnom styku rodiča s dieťaťom.

Je pochopiteľné, že pokiaľ maloleté dieťa býva ďaleko od bydliska otca, kontakt otca s dieťaťom
je spojený so zvýšenými finančnými nákladmi, ktoré môžu predstavovať reálnu prekážku v styku s

dieťaťom a môžu odôvodňovať situáciu, že otec nebude môcť z finančných dôvodov každú možnosť na
kontakt s dieťaťom využiť. Za takejto situácie potom, pokiaľ otec za dcérou dochádza len sporadický,
a to podstatne menej, ako mu to súdne rozhodnutie umožňuje, hoci práve pravidelný osobný styk s
maloletým dieťaťom je pre vytvorenie, či udržanie uspokojivého vzťahu s maloletým dieťaťom dôležitý,
pretože v pravidelnom styku mu bráni nedostatok financií a dožaduje sa, aby tieto jeho dôvody boli

pochopené a akceptované, mal by rovnako tak pochopiť, že pre dieťa by bolo minimálne stresujúce, ak
nie traumatizujúce, ak by ho matka na styk s ním (otcom) pravidelne obliekala a on (otec) by podstatne
častejšie neprišiel ako prišiel, pretože dieťa by mohlo nadobudnúť dojem, že oňho nemá záujem, čo by
k jeho duševnej pohode určite neprispelo.

Pokiaľ teda má otec voči dieťaťu minimálne morálnu povinnosť sa s ním stretávať a v splnení tejto
povinnosti mu bráni nedostatok finančných prostriedkov, či iný vážny a ospravedlniteľný dôvod, bolo
by, podľa názoru krajského súdu, minimálne vhodné, ak samozrejme má skutočne reálny záujem na
vytvorení, či udržaní kladného vzťahu s dcérou, aby dieťa prostredníctvom matky, keďže ide o dieťa
maloleté, vopred informoval, že na stretnutie nebude môcť prísť, vysvetlil, že aj keď má záujem sa s ňou

stretávať, momentálne mu v tom bráni vážny dôvod, a to aj keď mu žiadne súdne rozhodnutie takúto
povinnosť neukladá, ale vyplýva z jeho minimálne morálnej povinnosti sa na výchove maloletého dieťaťa
a starostlivosti o neho aj osobne podieľať a aj keď otec má nepochybne právo sa s dcérou stretávať,
pri riešení situácii týkajúcich sa práv a povinností rodičov voči maloletým deťom a naopak, je prvoradý
záujem maloletého dieťaťa.

Pokiaľ otec telefonicky kontakt na matku a dcéru nemá a v podstate obaja teda tak otec ako aj matka
deklarovali neschopnosť vzájomne telefonicky komunikovať pre vzájomné nezhody, nič otcovi nebráni,
keďže za dcérou by mal dochádzať raz mesačne, aby jej túto skutočnosť oznámil písomne, listom.

Vo svetle potom vyššie popísaných okolností, skutočnosť, že dieťa nebolo v okamihu kontaktu vhodne
oblečené, spoľahlivo nesvedčí o úmysle matky kontakt dcéry s otcom znemožniť a nerešpektovať
tak právoplatné rozhodnutie súdu, ale svedčí skôr o snahe matky dieťa zbytočne nestresovať, keby
otec na kontakt opäť raz neprišiel, pretože otec, napriek tomu, že na kontakt s dcérou, aj keď čo aj
z ospravedlniteľného dôvodu, dochádza len nepravidelne, podstatne menej často, ako mu to súdne

rozhodnutie umožňuje, dopredu túto skutočnosť, napriek tomu, že to je, podľa názoru krajského súdu,
v záujme maloletého dieťaťa, aby maloleté dieťa nebolo zbytočne vystavené stresu, neoznamuje.

Pretolenskutočnosť,žemaloletédieťanebolovokamihukontaktuvhodneoblečenéprezáver,žematka,
teda obžalovaná marila výkon úradného rozhodnutia, v prejednávanej veci nestačí.

Vzhľadom na to, že maloletá dcéra kontakt s otcom striktne odmietla, bolo na mieste skúmať, či matka,
teda obžalovaná, maloleté dieťa negatívne voči otcovi neovplyvňuje, pretože takýmto spôsobom bykontakt otca s dieťaťom nepochybne znemožňovala a nepochybne by výkon úradného rozhodnutia, teda
právoplatného rozhodnutia krajského súdu upravujúceho styk otca s maloletým dieťaťom, marila.

V tejto súvislosti bolo v prejednávanej veci vykonané znalecké dokazovanie z odboru psychológie, v
rámci ktorého znalec PhDr. R. V. zistil, že medzi otcom a maloletým dieťaťom nedošlo k vytvoreniu
citového vzťahu, dieťa kontakt s otcom odmieta, spôsob akým sa otec snaží nadviazať kontakt s
dieťaťom nepovažuje za vhodný, pretože otec používa čisto právny spôsob bez akceptovania citového
života maloletého dieťaťa, momentálne v období puberty kontakt dieťaťa s otcom proti vôli dieťaťa,

nasilu, by mohol vyvolať u dieťaťa veľmi vážne psychické problémy, za účelom vytvorenia citových
väzieb medzi otcom a dcérou odporučil postupné približovanie sa otca k dcére prejavovaním skutočného
záujmu, v začiatkoch napríklad pravidelným písomným kontaktom, a to aj keby maloletá neodpovedala,
postupne telefonickým a neskôr po získaní dôvery aj osobným stretnutím. Znalec nezistil priame
negatívne ovplyvňovanie maloletej matkou, aj keď maloletá preberá postoje a „emočné ladenie“ matky
a jej terajšieho partnera. Pokiaľ maloletá uviedla, že mamka jej mala povedať, že keď pôjde s otcom,

mohol by ju uniesť, išlo o jednu jedinú vetu v tomto smere, ktorá nemala podstatný vplyv na jeho závery,
pretože zo žiadnych diagnostických techník, či už projektívnych, kde dieťa nie je schopné mať naučené
odpovede, alebo aj dotazníkových techník, priame ovplyvňovanie maloletej matkou nezistil.

Takéto priame ovplyvňovanie maloletej matkou nezistila ani psychologička, v ktorej dlhodobej

starostlivosti maloletá je, svedkyňa P. K..

Pokiaľ aj teda by bolo pravdou, že matka, obžalovaná, sa ojedinelé „nezdržala“ a svoje „negatívne
ladenie“ voči otcovi maloletého dieťaťa vyplývajúce z dlhodobo nevyriešeného konfliktného vzťahu s ním
verbalizovala, navyše vždy je potrebné mať na zreteli, že išlo o tvrdenie, v tom čase jedenásťročného

dieťaťa, u ktorého s ohľadom na jeho vek je vždy možnosť skreslenia, použitia fantázie, prezentovania
cudzích zážitkov ako zážitkov vlastných, možnosť snahy dodať dôležitosť vlastným slovám označením
dospelého za jeho autora a podobne, keďže takéto vyjadrenie nezanechalo na dieťati trvalú stopu,
keďže žiadna z použitých diagnostických techník, ktoré si dieťa nemohlo dopredu nacvičiť, priame
ovplyvňovanie dieťaťa matkou nepotvrdilo, takéto ojedinelé zlyhanie (muselo ísť o ojedinelé, pretože

„trvalú stopu“ na dieťati nezanechalo) obžalovanej nie je možné považovať za znemožňovanie styku
otca s maloletým dieťaťom. Aj keď sa matka nepochybne nesmie pred maloletým dieťaťom vyjadrovať o
jeho biologickom otcovi v negatívnom slova zmysle, ako to vyplýva aj z vyjadrení psychológov, pretože
by tým mohla vážne ohroziť zdravý duševný vývoj maloletého dieťaťa, za situácie, že sama má dlhodobo
nevyriešený konfliktný vzťah s otcom dieťaťa, nie je možné reálne očakávať, že sa jej za dlhé obdobie

niekoľkých rokov, nikdy nestane, že aj napriek maximálnej snahe dieťaťu neubližovať a verbalizovania
svojich pocitov vo vzťahu k otcovi dieťaťa sa zdržať, nevysloví ani jedinú negatívnu poznámku na adresu
otca. Samozrejme, ako náhle by verbalizovanie negatívneho postoja matky k otcovi dieťaťa prekročilo
rámec ojedinelého zlyhania tak, že by bolo spôsobilé ovplyvniť postoj dieťaťa k otcovi v negatívnom
slova zmysle, išlo by už o znemožňovanie styku maloletého dieťaťa s otcom a tým aj k mareniu výkonu

rozhodnutia súdu o úprave styku otca s maloletým dieťaťom, preto matka musí vyvíjať maximálne
úsilie, aby sa pred maloletým dieťaťom, a to v prvom rade v jeho záujme, negatívne vo vzťahu k jeho
biologickému otcovi neprejavovala.

Negatívne ovplyvňovanie maloletého dieťaťa matkou neodhalili ani štyria ďalší znalci, psychológovia,

v civilnom konaní, (naposledy bol znalecký posudok v civilnom konaní podaný dňa 29.05.2014), preto
sa nijakým spôsobom nemožno dôvodne nazdávať, že by matka dlhodobo dieťa negatívne voči otcovi
ovplyvňovala, pretože tento záver z vykonaného dokazovania nevyplýva a nie je možné vyvodiť ho len
zoskutočnosti,žemaloletástyksotcomodmietabezkonkrétnehozdôvodnenia,pretožetakútosúvislosť
žiaden zo znalcov nezistil, navyše maloletá L. Y. na hlavnom pojednávaní dňa 15.05.2014 (nebolo na

mieste brať ju do prísahy, pretože v deň hlavného pojednávania ešte nemala 14 rokov - § 267 písm. a/
Tr. por., tento procesný nedostatok ale vplyv na obsah jej tvrdení nemal) uviedla, že otca sa bojí, pretože
je ku nej arogantný, hrubý, drzý, nepamätá si situáciu, že by bol k nej ústretový, aby ju niečím očaril,
nikdy jej nenapísal, nikdy jej nič nedoniesol, necíti, aby on ku nej cítil niečo ako ku dcére, teda svoj postoj
a dôvod negatívneho postoja k otcovi konkrétne odôvodnila.

Pokiaľ otec maloletého dieťaťa namietal, že znalec PhDr. R. V. obžalovanú, teda matku, vypočul a
jemu túto možnosť nedal, k tomu je potrebné uviesť, že znalcovi vykonanie výsluchu ako dôkazného
prostriedku s váhou dôkazu nepatrí, takýto výsluch vykonávajú v zmysle platnej právnej úpravy lenorgány činné v trestnom konaní a súd, znalec podľa jeho vlastného vyjadrenia len zisťoval od matky
anamnestické údaje, ktoré ale podklad pre vypracovanie znaleckého posudku nepredstavujú. Preto
dôvod, pre ktorý by bolo potrebné závery znalca odmietnuť, krajský súd nezistil.

Je ďalej nepochybné, že matka, ktorá má maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, má zároveň
povinnosť dieťa na styk s otcom pripraviť, pričom prípravou sa rozumie nie len dieťa vhodne obliecť
a vybaviť ho potrebnými vecami ale dieťa pripraviť aj psychicky, a to tak, aby sa styk s otcom
uskutočnil, pričom tieto skutočnosti vyplývajú aj z rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 13 CoP 9/2008 zo

dňa 19.02.2008, právoplatného dňa 17.03.2009, upravujúceho styk otca s dieťaťom a konštatujúceho
povinnosť matky dieťa na styk s otcom pripraviť a sp. zn. 18 CoE 95/2011 zo dňa 30.11.2011,
právoplatného dňa 11.01.2012, potvrdzujúceho rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej
pokuty, z ktorého vyplýva povinnosť matky dieťa na styk s otcom psychicky pripraviť tak, aby sa styk
uskutočnil.

Žiadne z týchto rozhodnutí však už neuvádza, čo je potrebné pod psychickou prípravou maloletého
dieťaťa na styk s otcom rozumieť.

Obžalovaná na hlavnom pojednávaní dňa 17.10.2013 tvrdila, že maloletej, ktorá s otcom odmietala
odísť, hovorila, že je to jej ocko, a preto s ním musí ísť aspoň na chvíľu, presviedčala ju, avšak, že

tak mala konať aj dňa 02.06.2012 vo svojej výpovedi v prípravnom konaní dňa 01.03.2013 neuviedla,
neuviedol to v prípravnom konaní ani jej terajší manžel - svedok K. V. a neuvádzali to v prípravnom
konaní ani svedkovia Bc. I. Y., JUDr. Y. a P. E. a okrem obžalovanej nikto zo spomínaných osôb túto
skutočnosť nespomenul ani na hlavnom pojednávaní. Po poukázaní na tieto skutočnosti obžalovaná
na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní okresného prokurátora rozpory vo svojich výpovediach

vysvetliť nevedela, odvolávajúc sa v podstate na odstup času, pre ktorý už ani nevedela uviesť, či
maloletú v spomínaný deň presviedčala, aby s otcom išla. Za takejto situácie potom, keď v prípravnom
konaní sa všetky na incidente zúčastnené osoby vrátane obžalovanej zhodli na tom, že matka dieťa
dňa 02.06.2012 nepresviedčala, aby s otcom išlo, a zhodli sa na tom, okrem obžalovanej, aj na
hlavnom pojednávaní, nie je možné obžalovanej uveriť, že dieťa spomínaným spôsobom v dotknutý deň

presviedčala.

Z vyššie uvedených skutočnosti potom vyplýva, že príprava maloletej na styk s otcom spočívala v
tom, že obžalovaná zachovávala vo vzťahu k otcovi maloletého dieťaťa „neutralitu“, negatívne sa na
jeho adresu nevyjadrovala, dieťa negatívne voči otcovi vedome neovplyvňovala (okrem ojedinelého

zlyhania, ktoré vplyv na postoj dieťaťa k otcovi, ako to vyplýva zo záverov znaleckého dokazovania z
odboru psychológie, nemalo), nevyvinula však žiadnu aktivitu v tom smere, aby dieťa vo vzťahu k jeho
biologickému otcovi, či kontaktu s ním, pozitívne „naladila“.

Opätovne je potrebné zdôrazniť, že zo spomínaných rozhodnutí krajského súdu vydaných v civilnom

konaní nevyplýva vysvetlenie, čo je potrebné pod psychickou prípravou maloletého dieťaťa na styk s
otcom rozumieť.

Z výpovede svedkyne P. K., poradenskej psychologičky pre deti, na hlavnom pojednávaní dňa
23.01.2014 vyplýva, že pre prípravu maloletého dieťaťa na styk s rodičom, ktorému dieťa nebolo zverené

do osobnej starostlivosti, postačí, ak je rodič, ktorému dieťa do osobnej starostlivosti zverené bolo, v
tomtoprípadematka-obžalovaná„neutrálna“,teda,ževočiotcovinebude„brojiť“,pretožetýmbyškodila
maloletému dieťaťu, čo si s matkou, teda obžalovanou, vyjasnili.

Z uvedeného je potom zrejmé, že súd v civilnom konaní matku, teda obžalovanú, nepoučil, čo sa má

na mysli pod psychickou prípravou maloletého dieťaťa na styk s druhým rodičom a psychologička, v
ktorej starostlivosti maloleté dieťa je, jej vysvetlila, že postačí, ak bude neutrálna, ak nebude proti otcovi
dieťaťa „brojiť“.

Vzhľadom na to, že matka proti otcovi maloletého dieťaťa „nebrojila“, ako to vyplýva zo znaleckého

dokazovania z odboru psychológia vykonaného v trestnom konaní, pričom ani opakované znalecké
dokazovania v civilných konaniach opak nepreukázali, obžalovaná, sa naozaj mohla dôvodne
domnievať, že dieťa na styk s otcom dostatočne pripravuje, teda, že styk s dieťaťom neznemožňuje a
teda, že právoplatné rozhodnutie súdu upravujúce styk maloletého dieťaťa s otcom nemarí.V prejednávanej veci teda nebol preukázaný ani úmysel obžalovanej brániť maloletému dieťaťu v styku
s otcom dňa 02.06.2012, a teda ani úmysel obžalovanej v spomínaný deň mariť výkon dotknutého

rozhodnutia súdu, a preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovanú spod obžaloby
okresného prokurátora oslobodil, pretože, ako to už bolo vyššie uvedené, žalovaný skutok, ktorý sa síce
stal, pre nedostatok úmyslu na strane obžalovanej nie je trestným činom.

Pokiaľ krajský súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a rozhodol sám, urobil tak len preto,

že súd prvého stupňa vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia slovne nevyjadril dôvod, pre ktorý
obžalovanú spod obžaloby okresného prokurátora oslobodil, teda neuviedol „pretože skutok nie je
trestným činom“, hoci mu to ust. § 165 ods. 2 Tr. por. výslovne ukladá. Navyše poškodený si nárok
na náhradu škody v trestnom konaní neuplatnil, a preto nebol dôvod o nej rozhodovať a tým ani
dôvod poškodeného odkazovať s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Preto
krajský súd rozsudkom tieto chyby napravil a rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Napriek vyššie rozpísaným dôvodom, pre ktoré bolo na mieste obžalovanú spod obžaloby okresného
prokurátoraoslobodiť,považujekrajskýsúdzapotrebnéuviesť,žematkamaloletédieťanastyksotcom,
podľa názoru krajského súdu, dostatočne nepripravovala (aj keď z vykonaného dokazovania nevyplýva,

že by vedela a v plnom rozsahu si uvedomovala, že tak nerobí). Matka a aj poradenská psychologička
sa mýlia, pokiaľ sa domnievajú, že pre psychickú prípravu dieťaťa na styk s otcom tak, aby sa styk
zrealizoval, je v právnom slova zmysle postačujúce, aby matka bola „neutrálna“ a proti otcovi dieťaťa
„nebrojila“. Podľa názoru krajského súdu to nepostačuje, a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov súd pri rozhodovaní
o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo
maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem
maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného
prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom;

súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov
a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho
osobného styku s obidvomi rodičmi.

Teda maloleté dieťa môže byť zverené do osobnej starostlivosti len toho z rodičov, ktorý je schopný

dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom, ktorý rešpektuje právo dieťaťa
na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a rešpektuje právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.

Matka, ktorej bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je potom zodpovedná za to, že právo dieťaťa

byť vychovávané oboma rodičmi a právo dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov budú aj skutočne
realizované,pričomrodič,ktorémumaloletédieťanebolozverenédoosobnejstarostlivosti,rodičianežijú
v jednej domácnosti, môže osobnú starostlivosť o dieťa vykonávať len počas styku vymedzenom súdom,
pritom osobný kontakt dieťaťa s rodičom je dôležitý aj z dôvodu neverbálneho výchovného pôsobenia
rodiča,tedavychovávaniapríkladom,ktoréječastotounajúčinnejšouvýchovnoumetódou,pretoosobný

kontakt rodiča s dieťaťom má význam nie len emočný, ale aj intelektuálny.

Preto je matka maloletého dieťaťa zodpovedná za to, aby na dcéru pozitívne vplývala, viedla ju k
pozitívnemu vzťahu k otcovi, opakovane jej vysvetľovala dôležitosť stretávania sa s druhým rodičom v
čom spočíva aj psychická príprava maloletého dieťaťa na styk s druhým rodičom. Takejto požiadavke

nezodpovedá ani ľahostajný prístup matky, jej nečinnosť v tomto smere spočívajúca aj v tom, že doma
sa o otcovi vôbec nerozprávajú, čo maloletá uviedla pri svojom poslednom psychologickom vyšetrení
dňa 26.03.2014 znalkyňou Mgr. W. D.. Záujem maloletého dieťaťa si vyžaduje, aby sa matka s dcérou o
jej biologickou otcovi rozprávali a aby matka viedla dcéru, ako to už bolo vyššie uvedené, k pozitívnemu
vzťahu k otcovi a k pochopeniu potreby s otcom sa osobne stretávať, aby dcéru vychovávala v úcte

k otcovi, pretože aj podľa § 43 ods. 2, veta prvá, Zákona o rodine dieťa je povinné svojim rodičom
prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. A pokiaľ je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti
matky je povinnosťou matky vychovávať dcéru v úcte k otcovi, pričom o takejto jej snahe nesvedčí
skutočnosť, že maloletá dcéra sa vyjadruje o biologickom otcovi ako o I., pričom matka tento stav trpí aneupozornímaloletédieťananevhodnosťjehokonania.Samozrejmevpodmienkachsúčasnejmodernej
spoločnosti existujú plne funkčné rodiny, kde deti oslovujú rodičov krstnými menami, čo však je, podľa
názoru krajského súdu, možné len za podmienky, že rodičia s tým súhlasia a napriek takému osloveniu

vedú deti k úcte k rodičom a k rešpektovaniu ich autority, čo nie je prípad prejednávanej veci, keďže otec
sa s dcérou nestretáva, a preto súhlas s takým oslovením nemohol dať a rovnako tak z tohto dôvodu
nemohol viesť dcéru k úcte k nemu a rešpektovaniu jeho autority.
Krajský súd chápe aj námietky matky v tom smere, že je pre ňu obtiažne vyjadrovať sa pozitívne o
otcovi dieťaťa, s ktorým má dlhodobo nevyriešený konfliktný vzťah. Napriek tomu, záujem jej maloletého

dieťaťa si vyžaduje, aby dieťa viedla k pozitívnemu vzťahu k otcovi a pokiaľ matka dôvodila, že ona
žiadne kladné vlastnosti otca nepozná, krajský súd napriek tomu, že do kontaktu s otcom dieťaťa
neprišiel, na podklade spisu môže minimálne skonštatovať, že otec je vysokoškolský vzdelaný, napriek
hospodárskej kríze je zamestnaný, čo svedčí o jeho cieľavedomosti, zodpovednosti, teda nejaké kladné
vlastnosti bude nepochybne schopná nájsť aj matka, pokiaľ samozrejme bude chcieť, čo by vzhľadom
na záujem maloletého dieťaťa mala chcieť.

Je potrebné matke prisvedčiť, že maloleté dieťa kontakt s otcom striktne odmieta a podľa § 43 ods. 1
Zákona o rodine maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť
samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú;
v konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa

právo byť vypočuté; názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca
jeho veku a rozumovej vyspelosti, pričom citované zákonné ustanovenie predstavuje konkretizáciu
čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (publikovaného v Zbierke zákonov pod č. 104/1991 Zb.).
Právo dieťaťa vyjadriť sa v záležitostiach, ktoré sa ho týkajú a povinnosť rozhodujúcich orgánov
prihliadať na vyjadrenie maloletého dieťaťa, však v žiadnom prípade neznamená, že sa zodpovednosť

za rozhodnutie o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom ponechá na maloletom dieťati. Práve
preto, že maloleté dieťa je maloleté, znamená to, že pre nedostatok veku nie je plne právne spôsobilé
na právne úkony, pretože si s plnou vážnosťou pre nedostatok veku a tým nedostatok rozumových
schopností a životných skúseností neuvedomuje v plnom rozsahu všetky dôsledky svojho konania.
Preto v konečnom dôsledku posúdenie záujmu maloletého dieťaťa (pričom podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,
správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, čomu zodpovedá aj vyššie citované ust. § 24 ods. 4 Zákona
o rodine) prináleží súdu, pokiaľ rodičia pri jeho presadzovaní zlyhávajú. Je potom úlohou v prvom rade
rodičov a pokiaľ títo zlyhávajú tak súdu korigovať predstavy a názory maloletého dieťaťa tak, aby sa

vyvíjali v jeho záujme.

Matka maloletého dieťaťa sa, podľa názoru krajského súdu mýli, pokiaľ sa domnieva, že úlohu
biologického otca v živote maloletej dcéry v plnom rozsahu zastúpi jej terajší manžel. Je dieťaťu
prospešné, že jej terajší partner, tak ako to vyplýva z početných znaleckých posudkov z odboru

psychológie, má k maloletej pozitívny vzťah a pozitívny vzťah k manželovi matky má aj samotná maloletá
dcéra. Nič to však nemení na veci, že maloletá má nevyriešený konfliktný vzťah so svojím biologickým
otcom a toto vedomie si maloletá ponesie do svojho ďalšieho života, čo by mohlo, ako to vyplýva z už
spomínaného znaleckého dokazovania z odboru psychológie, ohroziť jej zdravý duševný vývoj.

Je preto v záujme maloletého dieťaťa, aby sa konfliktný vzťah, ktorý maloletá má ku svojmu otcovi
upravil, čo bez stretávania sa dcéry s otcom možné nebude.

Niejepravdou,žebyniektorýzopsychológovvrámcivykonávanéhoznaleckéhodokazovanianavrhoval
styk dcéry s otcom zakázať, či skôr zakázať alebo, že by styk otca s dcérou neodporúčal. A tento

záver nie je možné vyvodiť ani zo skutočnosti, že v jednom prípade (v roku 2005) znalec ako jedno
z možných riešení označil prerušenie styku s ohľadom na nízky vek dieťaťa a naliehavé odmietanie
styku s otcom zo strany dieťaťa za účelom odstránenia týchto odmietavých postojov a ani z odporúčaní
znalcov rozvíjať vzťah medzi otcom a maloletou dcérou, práve vzhľadom na jej negatívny postoj,
postupne, najprv snáď písomne, telefonicky a až potom osobne, pretože násilný styk, styk proti vôli

maloletej dcéry, direktívny prístup, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že medzičasom maloletá dospela
do obdobia puberty, ktoré sa vyznačuje vzdorom, odmietaním autorít a podobne. Ani jeden zo znalcov
teda styk otca s dcérou nenavrhoval zakázať, apeloval len na postupné, nie direktívne, nie násilné
približovanie sa otca k dcére. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že centrum pedagogicko- psychologického poradenstva sa vyjadrilo aj v smere zákazu styku otca s dieťaťom, keďže jednak
nejde o záver znaleckého dokazovania a navyše toto odporúčanie je podmienené možným ohrozením
duševného zdravia dieťaťa, za predpokladu, že otec nebude rešpektovať odporúčania odborníkov a brať

ohľad na prežívanie maloletého dieťa.

Obaja rodičia by si mali s plnou vážnosťou uvedomiť, že je v záujme maloletého dieťaťa, aby sa maloleté
dieťa so svojim biologickým otcom pravidelne stretávalo, avšak tento kontakt nie je možné realizovať
násilne, proti vôli maloletého dieťaťa ale v tomto štádiu rozvinutia negatívneho postoja maloletej ku

kontaktu s otcom postupne, nenásilne, rešpektujúc citové prežívanie maloletej. Preto podľa názoru
krajskéhosúdunastranejednejniejevzáujmemaloletéhodieťaťa,abymatkapodávalanávrhynazákaz
styku otca s dieťaťom, pretože doposiaľ vykonané dokazovanie tak v trestnom ako aj civilnom konaní,
podľa názoru krajského súdu, nenaznačuje potrebu styk otca s dieťaťom pri dodržiavaní navrhovaných
postupovzakázať,pretožeobmedziťstykrodičasdieťaťomjemožnélenvýnimočne,aktovychádzajúcz
ust. § 25 ods. 4 Zákona o rodine vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, teda keď rodič ohrozuje mravnosť

dieťaťa, spôsobom svojho života nevhodne vplýva na jeho výchovu, na jeho telesný a psychický vývoj
a podobne, čo bolo matke vysvetlené rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13 CoP 7/2006
zo dňa 24.01.2007, sp. zn. 15 CoP 34/2012 zo dňa 02.05.2012. Na strane druhej doteraz vykonané
znalecké dokazovanie naznačuje, že striktné trvanie otca na občasnom, teda nie pravidelnom styku
s maloletou v zmysle rozhodnutia súdu proti vôli maloletej sa taktiež nejaví byť v záujme maloletej,

pretože maloletá kontakt s otcom striktne odmieta, nemá k nemu vytvorený citový vzťah, a preto násilne
zrealizovaný kontakt proti jej vôli by mohol ohroziť jej zdravý duševný vývoj.

Matka by ale mala každopádne dieťa na kontakt s otcom dôsledne, a to aj psychicky pripraviť tým,
že ho bude, ako to už bol niekoľkokrát zdôraznené, viesť k pozitívnemu vzťahu k otcovi, opakovane

mu vysvetľovať potrebu kontaktu s otcom, pretože nedostatočná príprava dieťaťa na styk s druhým
rodičom, keď maloleté dieťa kontakt s druhým rodičom odmieta sa, podľa názoru krajského súdu,
rovná neumožneniu druhému rodičovi stretávať sa dieťaťom, čo naznačuje, že matka nespĺňa morálne
predpoklady na osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Pokiaľ by išlo o dieťa nižšieho veku, zistenie
nedostatočnej psychickej prípravy maloletého dieťaťa na styk s druhým rodičom by malo viesť k

dôslednému zváženiu použitia ust. § 25 ods. 4 Zákona o rodine a teda k dôslednému zváženiu zmeny
výchovného prostredia (samozrejme v civilnom konaní, nie trestnom). Vo veku ale v akom je maloletá v
prejednávanej veci, teda takmer 14 rokov už použitie uvedeného ustanovenia sa nejaví byť na mieste,
skôr by podľa názoru krajského súdu mal civilný súd urýchlene zvážiť použitie výchovných opatrení
podľa § 37 Zákona o rodine, najmä § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine, v zmysle ktorého môže

civilný súd uložiť maloletému dieťaťu a jeho rodičom povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu
alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach, pretože s ohľadom na závery doposiaľ
vykonaného znaleckého dokazovania, na nevytvorený citový vzťah medzi otcom a maloletým dieťaťom,
na striktné odmietanie kontaktu s otcom zo strany dieťaťa, na nevhodnosť násilného kontaktu otca s
dieťaťom proti vôli dieťaťa a na neochotu otca prihliadať na citové potreby maloletého dieťaťa, na jeho

postoje a názory, sa zásah odborníka a jeho pomoc pri budovaní vzťahu medzi dcérou a otcom javí byť
ako nevyhnutná a doterajšia úprava styku otca s dieťaťom už nevyhovujúca.

Zo záverov znaleckého dokazovania z odboru psychológie hodnotiac vzniknuté problémy v kontakte
medzi maloletou dcérou a otcom s odstupom času, vyplýva, že pôvodný rozsah styku upravený ešte

Okresným súdom Prievidza sp. zn. 8 C 120/2002 zo dňa 16.01.2003 v rozsahu šiestich hodín dvakrát
mesačne nebol pre tak malé dieťa, ani nie dvojročné, vyhovujúci, pretože maloletá bola vyňatá z
prostredia, na ktoré bola zvyknutá, na relatívne s ohľadom na jej vek dlhú dobu, došlo k narušeniu jej
denného režimu a zneisteniu aj tým, že o maloletú sa nestaral len otec ale aj ďalší rodinní príslušníci,
pričom v súvislosti s presťahovaním sa matky do miesta bydliska značne vzdialenom od miesta bydliska

otca v súvislosti so založením novej rodiny (ide o objektívny fakt, pretože matke dieťaťa nie je možné
brániť, aby viedla ďalší osobný život aj keď do určitej miery vzdialený od miesta doterajšieho bydliska),
došlo k prehĺbeniu diskomfortu pri stretávaní sa dieťaťa s otcom, pretože tento styk sa musel v podstate
realizovať „na ulici“, a preto dieťa začalo kontakt s otcom odmietať, v tejto súvislosti potom znalci v
podstate navrhli styk s dieťaťom skrátiť a v jednom prípade bolo navrhnuté realizovať styk dieťaťa s

otcom za prítomnosti psychológa, súd rozhodnutím, o marenie výkonu ktorého v prejednávanej veci
ide v súlade s návrhmi znalcov styk otca s dieťaťom skrátil, neakceptoval ale potrebu spolupráce s
psychológom, pretože do úvahy prichádzajúci psychológ uviedol, že cez víkend psychologická poradňa
nefunguje a otec namietal, že cez týždeň nemôže cestovať tak ďaleko, pretože pracuje a takto určenýstyk by bol len formálny a fakticky by mu úplne znemožňoval kontakt s dieťaťom, súd preto prihliadajúc
na záujem maloletého dieťaťa s otcom sa stretávať a na právo otca s maloletým dieťaťom sa stretávať,
upravil styk na prvú sobotu v mesiaci v rozsahu troch hodín, jeden deň počas Vianoc, dva dni

počas jarných prázdnin a desať dní počas letných prázdnin tak ako je to uvedené presne vo výroku
napadnutého rozhodnutia.

S odstupom času prihliadajúc na obsah znaleckého posudku podaného v prejednávanej trestnej veci
ako aj práve prebiehajúcej civilnej veci o zákaz styku otca s maloletou, je nutné skonštatovať, že podľa

názoru krajského súdu, doterajšia úprava styku už nie je vyhovujúca, k styku dieťaťa s otcom v jeho
intenciách ani raz nedošlo na jednej strane pre nedostatočnú psychickú prípravu maloletého dieťaťa
zo strany matky (naďalej ale platí, že matke nebolo v trestnom konaní preukázané, že by si svojho
pochybenia bola vedomá, keďže jej ani civilný súd a ani psychologička dôsledne nevysvetlili v čom má
psychická príprava maloletého dieťaťa spočívať), kde ale zrejme bola nutná pomoc odborníka, pretože
sa javí, že matka sama by zrejme ani nebola schopná, ani pri najlepšej vôli, pre neexistenciu citového

vzťahu medzi dieťaťom a otcom primäť dieťa k stretnutiu s otcom a na strane druhej pre neochotu otca
rešpektovať pocity, názory a stanoviská maloletého dieťaťa, ktoré styk s otcom odmieta, teda neochotu
rešpektovať, že styk s maloletým dieťaťom vo veku dcéry je len ťažko dosť dobré možné zrealizovať bez
ohrozenia jej duševného zdravia proti jej vôli, kde sa tiež javí byť potrebná pomoc odborníka.

S ohľadom na vyššie uvedené sa teda javí byť nevyhnutné urýchlene styk otca s maloletým dieťaťom
opätovne upraviť, či siahnuť po výchovných opatreniach podľa § 37 Zákona o rodine, čo však už nie je
kompetencia trestného súdu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný