Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. október 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/134/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110225942
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7110225942.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Gizely Majerčákovej a členov

senátu JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v občianskoprávnej veci žalobcu:
Československá obchodná banka, a. s., so sídlom Michalská 18, Bratislava, IČO 36 854 140,
zastúpeného JUDr. Branislavom Zubercom, advokátom so sídlom Michalská 9, Bratislava, proti
žalovanej: G. J., L.. XX.X.XXXX, J. J.Ť. X, T., t. č. na neznámom mieste, zastúpenej opatrovníkom
Magdalénou Korintusovou, zamestnancom Okresného súdu Košice I, o 447,87 € s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 3. júna 2011 č. k. 18C/324/2010 - 43

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku, ako aj vo výroku o trovách konania.

Žalovanej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice I ako súd prvého stupňa (ďalej len „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví vyhovel
žalobe v rozsahu o zaplatenie 354,94 € s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 326,53
€ od 30.8.2010 do zaplatenia. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že na základe zmluvy
z 27.3.2009 o bežnom účte (zmluva o produktových balíčkoch pre deti, študentov a mladých) žalobca
žalovanej poskytol kontokorentný úver (povolené prečerpanie účtu) vo výške 300 €. Žalovaná tento
úver celý vyčerpala, poskytnuté peňažné prostriedky nevrátila, nezaplatila ani úroky. Žalobca listom z

1.12.2009 žalovanej oznámil, že celý jej záväzok 404,71 € vrátane príslušenstva (300 € nesplatený
kontokorentný úver, 26,53 € úroky a poplatky za úver, 28,41 € úroky z omeškania, 92,93 € ďalšie
poplatky) voči žalobcovi dňom 30.11.2009 sa stal splatným a vyzval ju na zaplatenie tohto dlhu najneskôr
do 12.12.2009. Žalovaná na adrese svojho bydliska list žalobcu neprevzala.

Uplatnený nárok právne posúdil podľa §269 ods. 2, 708 ods. 1 a 2, 497, 499, 502 a 503 zákona č.
513/1991 Zb. (Obchodný zákonník; ďalej len „Obch. zák.“), citoval aj jeho §365 a 369 ods. 1 a 2,

pričom právny vzťah účastníkov konania posúdil aj podľa §52 a nasl. Obč. zák. ako vzťah založený
spotrebiteľskou zmluvou. Uzavrel tak, že nárok žalobcu na zaplatenie úveru 300 €, úrokov z úveru 26,53
€ a úrokov z omeškania 28,41 €, na ktoré žalobcovi vznikol nárok do splatnosti celého záväzku dňom
30.11.2009, t. j. spolu vo výške 354,94 € je dôvodný, pretože žalovaná tento dlh žalobcovi nezaplatila.
Zvážil pritom, že počnúc dátumom 30.11.2009 žalovaná už nie je povinná platiť úroky z úveru, ale iba
úroky z omeškania z istiny kontokorentného úveru, ktorý žalobcovi dlhuje, vrátane úrokov z úveru, na
ktoréžalobcovinárokvznikoldo30.11.2009.Stýmtoodôvodnenímzamietolžalobuoúrokyzistinyúveru

300 € vo výške 15 % ročne od 30.8.2010 do zaplatenia. Konštatujúc, že žalobca nepredložil žiadne
dôkazy na preukázanie výšky uplatneného poplatku za ním poskytované služby (92,93 €), táto nebola
uvedená ani v zmluvách uzavretých so žalovanou, ani v obchodných podmienkach žalobcu, žalobu o
92,93 € zamietol pre neunesenie dôkazného bremena. Pre pomerný úspech žalobcu vo veci tomutopriznal 58,50 % náhrady jeho trov (§142 ods. 2 OSP). Tieto pozostávali zo súdneho poplatku zo žaloby
a z trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby po 31,54 €, režijný paušál 2 x 7,21 €, všetko
zvýšené o 20 % DPH.

Proti zamietavému výroku rozsudku žalobca (ďalej aj len „odvolateľ“) podal odvolanie. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Uplatnil si
náhradu trov odvolacieho konania (§151 ods. 1 OSP). Súdu prvého stupňa vytýkal, že jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež, že na základe vykonaného dokazovania

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. S poukazom na dôvody napadnutého rozsudku, na §497 a
502 Obch. zák. a tiež na §6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zdôraznil, že
žalovaná ako spotrebiteľ je povinná uhradiť úroky za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského
úveru do jeho splatenia, pričom úver doposiaľ stále nie je zaplatený. Domnieva sa preto, že oprávnene
uplatnil nárok na úroky z úveru aj po splatnosti úveru až do jeho zaplatenia. Pokiaľ došlo k zamietnutiu
žaloby o 92,93 € s príslušenstvom, súdu prvého stupňa vytýkal, že mal postupovať podľa §43 ods. 1

OSP, t. j. žalobcu vyzvať na špecifikáciu uplatnených poplatkov a až následne meritórne rozhodnúť o
takto uplatňovanom nároku.

Žalovaná nevyužila svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a
po zistení, že odvolanie bolo podané na tom oprávneným účastníkom konania (§201,202 a 204 OSP) v
rozsahu vyplývajúcom z §212 ods. 1 a 3 OSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal
rozsudok v napadnutom rozsahu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Rozhodol
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §214 ods. 2 OSP s tým, že rozsudok bol verejne

vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 28.10.2014 o 9.00 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202,
II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli
odvolacieho súdu (§156 ods. 1 a 3 za použitia §211 ods. 2 OSP).

Právoplatnosť výroku, ktorým žalobe bolo vyhovené nebola odvolaním dotknutá (§206 ods. 1 a 3 OSP),

tento právoplatný výrok v odvolacom konaní nemohol preto byť preskúmavaný.

Súd prvého stupňa vo veci dokazovanie vykonal v potrebnom rozsahu, na základe neho správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Jeho skutkové zistenia zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na správnosti týchto

skutkových záverov nič nezmenili ani odvolacie námietky žalobcu.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou žalobca sa domáhal zaplatenia 92,93 €
s príslušenstvom titulom poplatku za žalobcom poskytnuté služby pri poskytnutí úveru s odôvodnením,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom oprávnenosti výšky uplatnených poplatkov. Žalobu o

zmluvné úroky z úveru vo výške 15 % z 300 € od 30.8.2010 do zaplatenia zamietol s odôvodnením,
že žalobcovi vzniklo právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do 30.11.2009, kedy nastala splatnosť
celého úveru; od tohto dňa do budúcna mu patria len úroky z omeškania. Pre rozhodnutie vo veci
podstatné je preto vyriešiť otázku, či žalobca preukázal opodstatnenosť výšky uplatneného nároku na
92,93 € titulom poplatkov a tiež či za obdobie od splatnosti celého úveru do budúcna má nárok na

zmluvné úroky z úveru.

Pokiaľ ide o úroky z úveru, pre rozhodnutie vo veci rozhodujúcim bolo vyriešiť otázku, či dlžník aj po
vyhlásení kontokorentného úveru za splatný, má povinnosť veriteľovi zaplatiť zmluvné úroky. Žalobca
v súlade s obsahom zmluvy, na základe žiadosti žalovanej ako majiteľa účtu staršieho ako 18 rokov, s

touto uzavrel zmluvu o povolenom prečerpaní bežného účtu. Výška úverového limitu bola 300 €. Vzťah,
ktorý takto medzi účastníkmi vznikol sa riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktoré upravujú
zmluvu o úvere (§710 Obch. zák.). V zmysle zmluvy (čl. III., bod 2 Obchodných podmienok žalobcu pre
povolené prečerpanie bežného účtu) k čerpaniu úveru dochádza pri prevode peňažných prostriedkov
prevyšujúcich disponibilný zostatok na bežnom účte, pričom takto čerpané peňažné prostriedky až

do výšky úverového limitu od tohto dňa sú úročené úrokovou sadzbou dohodnutou pri uzatváraní
zmluvného vzťahu, t. j. ako je uvedené v oznámení banky o stanovených úrokových podmienkach
vkladov a úverov v slovenskej mene platnej ku dňu, ktorý zakladá povinnosť žalovanej ako majiteľa
účtu plniť podľa zmluvy, t. j. v danom prípade 15 % ročne. Keďže nebolo preukázané, že pri čerpanípeňažných prostriedkov z účtu bola dohodnutá lehota na ich vrátenie, podľa §340 Obch. zák. dlh z úveru
žalovaná bola povinná vrátiť na požiadanie veriteľa.

Súd prvého stupňa vychádzajúc z listu žalobcu z 1.12.2009 označeného ako oznámenie o „zosplatnení“
úveru všetky pohľadávky žalobcu z poskytnutého povoleného prečerpania považoval za splatné dňom
30.11.2009 a na tomto závere vyhovel žalobe o vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, o
zaplatenie zmluvných úrokov a tiež úrokov z omeškania, ktoré sa stali splatnými do 30.11.2009.
Jeho rozsudok v tomto rozsahu nadobudol právoplatnosť a zakladá stav právnej istoty účastníkov

konania, pričom dôsledok právoplatnosti súdneho rozhodnutia znamená, že rozhodnutie pre účastníkov
sa stáva zásadne nezmeniteľným a záväzným. Ním vyriešený právny vzťah tých istých účastníkov
je možné spochybniť len mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Keďže súd ako predbežnú otázku
nemôže znova riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v spore účastníkov, nie je vonkoncom
podstatné či súd v právoplatne skončenom konaní otázku splatnosti peňažných nárokov žalobcu z
posudzovanej zmluvy dňom 30.11.2009 právne posúdil správne alebo nesprávne. So zreteľom na

právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia je akékoľvek
„nové“ právne posudzovanie právoplatného súdneho rozhodnutia v inom (ďalšom) konaní tých istých
účastníkov vylúčené (neprípustné); iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú
mu zákonodarcom v §159 ods. 2 OSP. Z týchto dôvodov odvolací súd ani v tomto odvolacom konaní
nie je oprávnený znova posudzovať správnosť právoplatným rozsudkom súdu založeného záveru o

splatnosti úveru dňom 30.11.2009, Naopak, tento je preňho záväzný a nezmeniteľný, musí preto z neho
vychádzať.

Vychádzajúc preto z už právoplatne rozhodnutej otázky splatnosti všetkých pohľadávok žalobcu z tu
posudzovanej úverovej zmluvy formou povoleného prečerpania dňom 30.11.2009, nasledujúcim dňom

t. j. 1.12.2009 žalovaná sa dostala do omeškania a žalobca už nemá právo na zmluvne dohodnuté úroky
z úveru, a to ani podľa zákona, v zmysle ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Dňom 30.11.2009 splatným sa stal aj záväzok žalovanej platiť zmluvne
dohodnuté úroky z úveru, pričom ani priamo zo zmluvy, prípadne z obchodných podmienok pre povolené
prečerpanie bežného účtu, ktoré tvoria súčasť zmluvy, nevyplýva, žeby táto otázka medzi účastníkmi

bola dohodnutá odchylne od zákona.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa zastáva právny názor, že zmluvne dohodnuté úroky z
poskytnutých peňažných prostriedkov žalobcovi patria len do splatnosti dlhu, prípadne jeho jednotlivých
splátok (obdobne uznesenie a rozsudky Najvyššieho súdu SR uverejnené v časopise Zo súdnej praxe

pod č. 43/2000, 42/2001 a 55/1996). Tento právny záver vyplýva z §503 ods. 1 Obch. zák., v zmysle
ktorého záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, pričom
v čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho
týkajú. Znamená to, že v danom prípade dňom 30.11.2009 je splatný tak záväzok vrátiť dlh z úveru, ako
aj záväzok platiť úroky, ktoré sa ho týkajú. Od splatnosti dlžník už je v omeškaní a musí platiť úroky z

omeškania (§369 Obch. zák.). Ustanovenie §6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. je potrebné vykladať
komplexne a v kontexte s jeho odsekom 1 vidieť, že celé zákonné ustanovenie sa vzťahuje len na tie
prípady, ak spotrebiteľ spotrebiteľský úver splatí pred lehotou splatnosti, t. j. skôr, než bol povinný tak
urobiť. Práve preto v ods. 2 §6 toho zákona je ustanovené, že v takom prípade spotrebiteľ má povinnosť
úroky uhrádzať za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru len do jeho splatenia, nie až

do pôvodnej splatnosti záväzku v zmysle zmluvy alebo zákona. Z dôvodu, že v posudzovanej veci nejde
o prípad predčasného splatenia úveru, je nenáležitá argumentácia odvolateľa ustanovením §6 ods. 2
zákona č. 258/2001 Z. z. mienená ako zákonný podklad pre nárok veriteľa na úroky z úveru nielen do
splatnosti, ale až do splatenia, t. j. zaplatenia úveru.

Pokiaľ ide o nárok na poplatky, odvolateľ sa dovolával aplikácie §43 ods. 1 OSP, t. j. podľa neho
súd odvolateľa ako iniciátora súdneho sporu najprv mal vyzvať, aby nesprávnu, neúplnú alebo
nezrozumiteľnú žalobu, ktorú podal, doplnil alebo opravil tak, že špecifikuje poplatky, ktoré v žalobe
uplatnil a až následne vo veci mal meritórne rozhodnúť. Odvolací súd sa nestotožňuje s obranou
odvolateľa. Žaloba v namietanom rozsahu nie je nesprávna, neúplná ani nezrozumiteľná, nebolo

potrebné ju opravovať ani doplňovať. Nebolo potrebné preto postupovať podľa §43 ods. 1 OSP a súd
prvého stupňa konal správne, pokiaľ takto nepostupoval. Nedostatkom žalobou uplatneného nároku na
92,93 € titulom poplatkov a zároveň dôvodom, pre ktorý žaloba bola zamietnutá v tomto rozsahu bola
skutočnosť, že žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal v žalobe obsiahnuté tvrdenie o oprávnenostipožiadavky na zaplatenie takto uplatneného nároku. Súdom pritom bol výslovne poučený podľa §120
ods. 4 OSP (uznesenie z 25.2.2011 na č. l. 30 spisu, zástupcovi žalobcu 14.3.2011 doručené do
vlastných rúk), že všetky dôkazy je povinný predložiť alebo označiť do vyhlásenia dokazovania za

skončené. Žalobca tento svoj nárok napriek tomu nedoložil žiadnymi dôkazmi. Súd prvého stupňa
rozhodol preto vecne správne, pokiaľ žalobu v tomto rozsahu zamietol pre neunesenie dôkazného
bremenažalobcuosvojichtvrdeniach(§120ods.1OSP),pričomsvojerozhodnutieajnáležiteodôvodnil.

Odvolacie námietky žalobcu zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto neobstoja, nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd zamietavý výrok rozsudku súdu
prvého stupňa preto podľa §219 OSP potvrdil ako vecne správny.

Na rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa správne aplikoval §142 ods. 2 OSP, pričom aj
výšku priznanej náhrady určil v súlade s právnou úpravou (vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z.). Odvolací
súd podľa §219 OSP potvrdil preto rozsudok aj v tomto výroku, ktorý preskúmaval v zmysle §212 ods. 1

písm. b) OSP ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. Hoci odvolací súd je toho názoru, že súd
prvého stupňa popri §142 ods. 2 OSP mohol a mal aplikovať aj §150 ods. 2 OSP, t. j. využiť moderačné
právo zmierniť následky právnych noriem vzťahujúcich sa na náhradu trov konania ich znížením, resp.
nepriznanímúspešnejprocesnejprotistrane,pretožepretakýtopostupbolisplnenézákonnépodmienky,
vzhľadom na to, že žalovaná odvolanie nepodala, odvolací súd v zmysle zákazu reformácie in peius

túto neprimeranosť nemohol napraviť rozhodnutím v odvolacom konaní v neprospech odvolateľa, t. j.
žalobcovi nemohol priznať nižšiu náhradu trov konania, než mu priznal súd prvého stupňa.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §224 ods. 1 v spojení s §142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP. Ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal, pretože trovy v odvolacom konaní jej preukázane

nevznikli, neúspešnému žalobcovi ich náhrada neprislúcha.

Žalovaná (až na doručenie prvej zásielky) súdu neposkytovala súčinnosť potrebnú na riadne
doručovanie jej adresovaných písomností na adrese svojho pobytu evidovaného podľa osobitných
predpisov. Uznesením z 25.2.2011 súdom bola poučená o svojich procesných právach a povinnostiach

vrátane možnosti doručovania zásielok podľa §49 ods. 3 a 4 OSP (uznesenie prevzala 11.3.2011).
Nesporne boli preto splnené zákonné podmienky na to, aby potom, čo ďalšia zásielka obsahujúca
predvolanie na pojednávanie doručovaná jej na totožnú adresu sa vrátila súdu ako neprevzatá, súd
všetky nasledujúce písomnosti pre žalovanú mohol ukladať na súde s účinkami doručenia k siedmemu
dňuododoslaniarovnopisudoručovanejpísomnosti,atobezohľadunato,žežalovanátúto(aanižiadnu

ďalšiu) zásielku neprevzala alebo o ich doručovaní prípadne ani nezískala vedomosť a tiež bez potreby
zisťovania, či v čase doručovania sa zdržiavala v mieste doručenia. Boli tak splnené zákonné podmienky
aj na to, aby podľa §101 ods. 2 OSP súd v konaní pokračoval, aj keď žalovaná bola nečinná, aby vec
prejednal a rozhodol v jej neprítomnosti prihliadajúc pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Žalovaná sama (či už vedome alebo z nedbanlivosti) tak sa vystavila riziku, že svoje procesné práva

a povinnosti v občianskom súdnom konaní tak pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolacom konaní
(napr. možnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa) nemohla vykonať včas a v plnom
rozsahu, hoci ich realizácia súdom nepochybne jej bola umožnená v zmysle platnej právnej úpravy.

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.