Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. september 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/555/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213047
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912213047.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
6C/201/2012 - 50 zo dňa 10. 12. 2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu, ktorým sa domáhal z titulu majetkovej škody sumy
5.469,34 Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 1.093,87 Eur, zamietol, o trovách konaniach rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd pred rozhodnutím vo veci samej uznesením č. k. 6C/201/2012 - 48 zo dňa 10. 12. 2013
návrh žalobcu zo dňa 05. 12. 2013 na prerušenie konania zamietol keď mal zato, že nie sú dané

dôvody na prerušenie konania, keďže o námietke žalobcu bolo rozhodnuté zákonným postupom, a to
rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým rozhodnutím nadriadený súd zákonného sudcu,
ktorému vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, z prejednávania a rozhodovania v tejto veci
nevylúčil. Okresný súd vec právne posúdil podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/
O. s. p.

Čo sa týka žaloby vo veci samej, okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že v

danej veci nie sú splnené hmotnoprávne podmienky v zmysle § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Okresný súd o žiadosti súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorou žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v konaní
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 2Er/2134/2010 rozhodol uznesením zo dňa 09. 06. 2011
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol, pričom žiadosť súdneho exekútora
bola súdu doručená dňa 25. 09. 2010. Okresný súd dospel ďalej k záveru, že rozhodnutím, ktorým sa
zamietla žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rovnako nie je rozhodnutím nezákonným.

Okresný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci ide o taký časový úsek, ktorý nemožno považovať
za zbytočný prieťah alebo nečinnosť zo strany exekučného súdu. Činnosť exekučného súdu osobitne
vo veciach, v ktorých exekučný titul predstavuje rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľských veciach je
náročnejšia, vyžadujúca si aj tomu zodpovedajúci časový priestor. V exekučnom konaní je totiž súd zozákona nielen oprávnený, ale aj povinný aj bez osobitného návrhu preskúmavať rozhodcovský rozsudok
z hľadísk vymedzených v § 45 ZoRK. Exekučný súd síce nie je oprávnený preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale má právo a povinnosť vyplývajúcu zo zákona posúdiť, či

exekučnýtitulvydanývspotrebiteľskejveciniejevrozporesozákonom,tedačirozhodcovskázmluvana
ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne.
Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Ak takúto činnosť v danej exekučnej veci exekučný súd realizoval a na základe tohto žiadosť o udelenie

poverenianavykonanieexekúciezamietol,nemožnotakýtojehopostuppovažovaťzanesprávnyúradný
postup. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci I.ÚS/16/2002. Súd
návrh navrhovateľa zamietol ako nedôvodný v celom rozsahu z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal,
že by v exekučnej veci na základe ktorej podal návrh došlo k nesprávnemu úradnému postupu, teda
nepreukázal, že by boli splnené zákonné podmienky pre zodpovednosť štátu podľa zákona. Vec právne
posúdil podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) a § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovanýmalvoveciplnýúspech,vspojenískonanímmuvšakžiadnetrovynevznikli,pretosúdrozhodol
tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní, okrem iného, namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom
strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami
a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté,

nakoľko pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu,
toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol
oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému
dokazovaniu nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez

uvedenia akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom
k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že
konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným

súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie
podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 345/09). Žalobca v konaní
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
vecbolapridelenásystémomsúdnehomanažmentunaprejednaniearozhodnutie,jepotrebnézkonania
vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,

nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie,
okresný súd preto nemal vec meritórne prejednať. Vyjadril nepochopenie nad postupom okresného
súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu. Namietal, že súd sa
vôbec nezaoberal uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,

zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje
za dôvodné a prijateľné.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri

hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť

sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť
súdne konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným
vyjadrením žalovaného k návrhu a uvedené vyjadrenie mu bolo doručené so samotným rozsudkom
vo veci samej, toto tvrdenie žalobcu pravdivé nie je. Z obsahu spisu je zrejmé, že písomné vyjadrenie
žalovaného nebolo žalobcovi doručované spolu s rozhodnutím vo veci samej. Z obsahu spisu je zrejmé,

že písomné vyjadrenie žalovaného zo dňa 14. 05. 2013 podal okrem veci, ktorá je predmetom tohto
súdneho konania v ďalších 113 veciach vedených na Okresnom súde Rimavská Sobota a toto bolo
doručované ako hromadné podanie. Za danej situácii napriek tomu, že z obsahu spisu nevyplýva,
kedy v predmetnej veci bolo písomné vyjadrenie žalovaného žalobcovi doručené, s prihliadnutím aj k
tomu, že odvolaciemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti je známe, že v obdobných veciach žalovaný

podáva rovnaké vyjadrenie k obsahu skutkovo aj právne totožných žalôb žalobcu, (pričom žalobca podal
obdobné veci na súdy Slovenskej republiky v počte niekoľko desiatok tisíc vecí) a teda je nepochybné,
že už v čase rozhodovania o predmetnej veci žalobca mal vedomosť o stanovisku žalovaného k jeho
žalobe a keďže žalobca bol na pojednávanie riadne predvolaný a na pojednávanie sa bez náležitého
ospravedlnenia nedostavil, nemožno považovať postup prvostupňového súdu, ktorý vo veci konal a aj

rozhodol na pojednávaní dňa 10. 12. 2013 za postup nesprávny, ktorým by mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 10. 12. 2013, účastníci na toto
pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný a
napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil, len podaním zo dňa 05.
12. 2013 súd požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestranného súdu a sudcu.

Keďže žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre
ktorý sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu
a jeho právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez ohľadu na to, že žalobca podal návrh
na zrušenie nariadeného pojednávania. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na súdne

pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie veci
bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované za
postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť sa s
obsahom spisu, listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Práve
zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania spočívajúca v

marenípostupusúduprejednaťvecvprimeranejlehotebezprieťahov.Napriektomu,ženapojednávanie
sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a zároveň uviedol, že
nežiada o odročenie pojednávania, okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle § 101 ods. 2 O. s.
p. prejednal a vo veci aj rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania.Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, ktorou požiadal o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Argumentácia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu spočívala predovšetkým v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty. Súdna prax je ustálená na
závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistil rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom a súd musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/243/2013 zo dňa 25. 04. 2013,
IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012). Za situácie, že okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 25. 09. 2010 a exekučný súd
uznesením zo dňa 09. 06. 2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol, pričom súd predtým zisťoval na výkon akého povolania bol povinnému poskytnutý úver a
uznesenie zo dňa 09. 06. 2011 bolo účastníkom exekučného konania doručované v primeranej lehote,
uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
prieťahy v súdnom konaní. Postup exekučného súdu je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na

množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresný súdom (čo je odvolaciemu súdu
známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne
potrebná na vykonanie tejto činnosti, čo je plne v súlade so závermi Ústavného súdu Slovenskej
republiky napr. vo veci sp. zn. II.ÚS/245/2013, IV.ÚS/606/2012.

Okresný súd rovnako správne vyhodnotil neexistenciu nároku žalobcu na náhradu majetkovej ujmy a
nemajetkovej ujmy, ktorá podľa tvrdenia žalobcu mu mala vzniknúť aj z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď tento vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v
časti istiny a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolací
súd, rovnako ako okresný súd, je toho názoru, že exekučný súd v konaní 2Er/2134/2010 vedeného na

Okresnom súde Rimavská Sobota v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. (ďalej
len „Exekučný poriadok“) preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Keďže preskúmaním exekučného titulu vo forme rozhodcovského
rozsudku dospel k záveru, že tento exekučný titul je v rozpore so zákonom, dospel exekučný súd k
správnemu záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že voči uzneseniu okresného súdu č. k. 2Er/2134/2010
- 39, ktorým súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,
oprávnený (v tomto súdnom konaní žalobca) nepodal voči tomuto uzneseniu odvolanie, rozhodnutie
súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 25. 08. 2011 a okresný súd následne uznesením č. k. 2Er/2134/2010
- 44 zo dňa 06. 10. 2011 exekučné konanie zastavil, toto uznesenie bolo riadne doručené právnemu

zástupcovi oprávneného dňa 25. 10. 2011, pričom oprávnený ani voči tomuto uzneseniu odvolanie
nepodal,rozhodnutienadobudloprávoplatnosťdňom02.12.2011.Žalobcatedanevyužilriadneopravné
prostriedky a riadnym inštančným postupom sa nedomáhal zmeny, resp. zrušenia uznesenia, ktorým
súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a až následne sa
domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť týmto rozhodnutím žalobcovi spôsobená.

Správne teda konštatoval okresný súd v odôvodnení rozhodnutia, že rozhodnutím, ktorým žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá, nie je nezákonným rozhodnutím, keďže
žiadnym príslušným orgánom nebola konštatovaná nezákonnosť takéhoto rozhodnutia.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že

zodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupom,je
zodpovednosťobjektívna,bezzreteľanazavinenie,ktorejsanemožnozbaviť.Základnýmipredpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu,
ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým
a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný

postupprivýkoneverejnejmoci,kedyštátzodpovedázapodmienokustanovenýchzákonomč.514/2003
Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané,že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval vo
veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla
byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, nebol

teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti a preto okresný súd sa dôvodne
nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti a teda existenciou škody, príčinnou súvislosťou
medzi nesprávnym úradným postupom a touto škodou.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa

a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Okresný súd pri
rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ustanovenia § 142 ods. 1 O.
s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.