Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. máj 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/148/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110201730
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4110201730.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: D. N., bytom T., S. XXX/XX, proti
žalovanému: Y. H., bytom T., H. XX, zastúpenému JUDr. Štefanom Mišovičom, advokátom so sídlom
Nitra, J. Mrvu 22, o zaplatenie 17.592,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nitra z 19. júna 2013 č. k. 8C/50/2010-140 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 344,75 eur, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku JUDr. Štefanovi Mišovičovi, advokátovi so sídlom Nitra, J. Mrvu 22.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu, o zaplatenie 17.592,78 eura s príslušenstvom,

zamietol. Právne vec odôvodnil s odkazom na ust. § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41, §
657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“) a zisteným skutkovým stavom. Uviedol,
že dohoda o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 29.08.2002, obsahuje
označenie predmetu t.j. výšky finančnej hotovosti predstavujúcej pôžičku, obsahuje i dojednanie o jej
vrátení v lehote splatnosti, t.j. do 31.08.2003, ktorá splatnosť bola dodatočne predĺžená do 29.08.2007.
V skutočnosti suma uvedená v dohode o pôžičke vo výške 530.000,- Sk (17.598,78 eura) nebola
odovzdaná žalovanému pri podpise zmluvy, ale táto suma označená ako pôžička predstavovala súčet
dlhu na istine z titulu poskytnutých pôžičiek v minulosti vo výške 330.000,- Sk (10.953,99 eura) a dlhu

na úrokoch z pôžičky vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eura). Poznamenal, že výška úrokov nemôže byť
v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.1 OZ), pričom o takýto stav ide najmä vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu úrokovú mieru, poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia dohody. Preto porovnal
dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou v praxi peňažných ústavov vo vzťahu k občanom, ktorá
sa v období od roku 1995 do roku 2000 pohybovala v rozpätí cca 8 až 18,5 % ročne. Zaoberal sa
posúdením dohody o pôžičke v časti sumy predstavujúcej úroky z pôžičky, a to práve s ohľadom na to, či
takto dojednané úroky nie sú v rozpore s dobrými mravmi a nepredstavujú tak nedovolený výkon práva

na úkor povinnej osoby, ktorý by ju neprimeraným spôsobom znevýhodňoval. V konaní z predložených
listinných dokladov zistil, že úroky, ktoré požadoval žalobca od žalovaného za požičané peniaze sa
pohybovali vo výške 4,5 až 5 % mesačne, čo predstavuje ročný úrok vo výške okolo 60 %. Mal za to,
že takéto neprimerane vysoké úroky výrazne presahujú obvyklú úrokovú mieru poskytovanú bankami v
tom období a považoval ich za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania sa a vzájomným
vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a teda nepochybne sú v rozpore
s dobrými mravmi. Na základe uvedeného bol toho názoru, že dohoda o pôžičke je v časti, v ktorej

žalobca požadoval úroky z pôžičky vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eura) „skryté“ do označenia pôžička,
s poukazom na ustanovenie § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Pokiaľ ide o vráteniepôžičky, žalobca ju vyčíslil na sumu 330.000,- Sk (10.953,99 eura), čo predstavuje súčet nevrátených
pôžičiek do roku 2000, následne dospel k záveru, že ani v tejto časti nie je nárok žalobcu opodstatnený,
pretože za predpokladu, že by si žalovaný skutočne takúto sumu od žalobcu požičal, možno konštatovať,

že uvedenú pôžičku žalobcovi už vrátil a teda z tohto titulu nemá voči nemu žiaden dlh. Súčet požičaných
súm za obdobie od roku 1995 do roku 2000 spolu predstavoval sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eura),
pričom do konca roku 1998 žalovaný zaplatil žalobcovi titulom vrátenia pôžičky 70.000,- Sk (2.323,57
eura), preto žalobca vyčíslil dlh na pôžičke vo výške 330.000,- Sk (10.953,99 eura). Žalobca sám vo
svojej výpovedi potvrdil, že žalovaný mu okrem vrátenia časti pôžičky vo výške 70.000,- Sk (2.323,57

eura), zaplatil aj ďalšie finančné spolu v sume 413.700,- Sk (13.732,32 eura). Žalobca tieto platby
započítal na nezákonné úroky z pôžičky, keď poskytnuté peňažné prostriedky tak, ako už bolo vyššie
konštatované, úročil neprimerane vysokým úrokom vo výške cca 60% ročne. Celkovo teda žalobca
obdržal od žalovaného sumu 483.700,- Sk (16.055,90 eura - 70.000 + 413.700), hoci mu požičal dokopy
iba 400.000,- Sk (13.277,57 eura). Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný má dlh na pôžičke od roku
2002 vyrovnaný, keď do tohto termínu vrátil žalobcovi o 73.700,- Sk (2.446,39 eura) viac než si požičal

a po zaplatení poslednej splátky dňa 31.5.2007 až o 83.700,- Sk (2.778,33 eura) viac než si požičal.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods.1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal náhradu trov konania spolu v sume 2.067,52 eura, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia,
vypočítaných v súlade s vyhl. č. 655/2004 Z.z., a to za 6 úkonov právnej pomoci spolu v sume 2.021,64
eura (6 x 336,94 eura) a k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume spolu 45,88 eura (2 x 7,41 eura +

7,63 eura + 3 x 7,81 eura). O trovách konania vzniknutých štátu vyplatením znalečného súd rozhodol
podľa § 148 ods.1 OSP a náhradu trov konania štátu nepriznal, nakoľko neúspešný žalobca bol od
zaplatenia súdnych poplatkov oslobodený a žalovaný bol v konaní úspešný.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny a
vyhovenia žalobe a priznania náhrady trov konania. Rozsudok považoval za nesprávny, nezákonný a

nespravodlivý a mal ho za nepreskúmateľný. Uviedol, že súd nerešpektoval zmluvnú vôľu účastníkov,
neposudzoval úroky dojednané v zmluve, z ktorej si svoje nároky uplatňuje, ale z predchádzajúcich
pôžičiek nepredstavujúcich predmet tohto konania. Ani pri predchádzajúcich pôžičkách neprihliadol na
to, že boli spočiatku bezúročné. Žalovaný výšku úrokov akceptoval, požičané peniaze použil na svoje
lukratívne obchodné aktivity. Prvostupňový súd nesprávne započítal platby žalovaného, zamenil úhradu

úroku za úhradu istiny, navyše platby žalovaného na úroky z predmetnej pôžičky započítal dvakrát.
Ďalej mal za to, že súd nesprávne rozhodol o trovách konania vzhľadom k jeho oslobodeniu od súdnych
poplatkov.

K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť v celom rozsahu
a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania v sume 344,75 eura.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP), skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie
žalobcu na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny
záver, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Uvedené
ustanovenie zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací

súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne
argumentačne vyporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné
rozhodnutie podľa § 157 ods. 2 OSP, ale obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti
preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti

práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty
účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto

časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo jeho obsahu, alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo,
nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa § 657 OZ, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

V prejednávanej veci z obsahu spisu je nepochybné, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 17.592,78
eura spolu s úrokom z pôžičky vo výške 12 % ročne od 01.01.2007 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania

vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy od 29.08.2007 a to na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 29.08.2002,
zobsahuktorejvyplýva,žežalobcapožičalžalovanémuvhotovostisumu530.000,-Sk(17.592,78eura),
s termínom splatnosti dňa 31.08.2003 a s dohodnutým úrokom z pôžičky vo výške 1% mesačne. Z
dopísaného textu účastníkmi dňa 13.02.2007 strojom i rukou v dolnej časti dohody o pôžičke vyplynulo,
že výška pôžičky činí 500.000,- Sk (16.596,96 eura) a stáva sa splatnou dňa 29.08.2007. Z vykonaného

dokazovania nebolo pochybností o tom, že dňa 29.08.2002 v skutočnosti nedošlo k vyplateniu hotovosti
vo výške 530.000,- Sk (17.592,78 eura) titulom poskytnutia pôžičky, ale došlo iba k spísaniu dohody, v
ktorej bolo premietnuté, že žalovaný v predchádzajúcom období od žalobcu prevzal a nevrátil sumu
vyčíslenú ku dňu uzatvorenia tejto dohody vo výške 330.000,- Sk (10.953,99 eura). Táto suma mu
bola ako pôžička poskytovaná postupne v rôznych menších čiastkach od roku 1995 a tento dlh bol

žalobcom navýšený o 200.000,- Sk (6.638,78 eura) - teda o sumu nezaplatených úrokov z jednotlivých
nezaplatených úrokov z pôžičiek z predchádzajúcich rokov. Splatnosť tejto pôžičky s poukazom na
dodatok nastala dňa 29.08.2007.

Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že v účastníci konania uzavreli dvojstranný právny úkon
- zmluvu o pôžičke. Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä

peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnými
náležitosťami tejto zmluvy je dohoda o: a/ prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), b/ druhovom určení
veci, c/ povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a d/ určení času vrátenia. Predmetom zmluvy o pôžičke
môže byť akákoľvek druhovo určená vec, ktorá je spôsobilá byť predmetom občianskoprávnych vzťahov.
Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá

i ústne alebo konkludentným spôsobom. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej
uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi; čo v tomto
konaní bolo žalobcom preukázané. Avšak z výpovede účastníkov konania vyplýva, že na základe
tejto predmetnej sumy o pôžičke nedošlo k jednorazovému vyplateniu v zmluve dohodnutej požičanej
sumy, ale táto suma vyjadruje úhrn súm, ktoré si žalovaný požičal od žalobcu v predchádzajúcom

období a nesplatil tak sumu vyčíslenú ku dňu uzatvorenia tejto dohody - 330.000 Sk (10.953,99 eura).
Suma 200.000,- Sk (6.638,78 eura) mala predstavovať nezaplatené úroky z týchto predchádzajúcich
nesplatených pôžičiek. Z listinných dokladov nachádzajúcich sa v spise je zrejmé, že žalobca
žalovanému poskytoval pôžičky od roku 1995 do 3.7.2000, kedy mu poskytol poslednú pôžičku vo výške
30.000,- Sk (995,82 eura). Súd prvého stupňa správne vypočítal, že súčet požičaných súm za obdobie

od roku 1995 do roku 2000 spolu predstavoval sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eura), pričom do konca
roku 1998 žalobca zaplatil žalovanému titulom vrátenia pôžičky 70.000,- Sk a aj ďalšie finančné čiastky
a to vo výške 6.500,- Sk, 10.400,- Sk, 14.300,- Sk, 42.500,- Sk, 74.000,- Sk, 131.000,- Sk, 60.000,- Sk,
45.000,- Sk, 20.000,- Sk a poslednú splátku dňa 31.05.2007 vo výške 10.000,- Sk, čo spolu predstavuje
sumu 413.700,- Sk (13.732,33 eura). Žalobca tieto platby započítal na úroky z pôžičky, keď poskytnuté

peňažnéprostriedkytak,akoužbolovyššiekonštatované,úročilneprimeranevysokýmúrokom vovýške
cca 60% ročne. Celkovo teda žalobca obdržal od žalovaného sumu 483.700,- Sk (70.000 + 413.700),
hoci mu požičal dokopy iba 400.000,- Sk. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný má dlh na pôžičke
od roku 2002 vyrovnaný, keď do tohto termínu vrátil žalobcovi o 73.700,- Sk viac než si požičal a
po zaplatení poslednej splátky dňa 31.05.2007 až o 83.700,- Sk. Súd prvého stupňa preto správne

považoval nárok žalobcu na vrátenie požičanej sumy za neopodstatnený.Ďalej súd prvého stupňa správne zaoberal posudzovaním úrokov z pôžičky požadovaných žalobcom.
Zmluvu o pôžičke možno dohodnúť tak odplatne alebo bezodplatne. Takto vzniknutú pohľadávku
zároveň možno zabezpečiť niektorým zo zabezpečovacích právnych prostriedkov uvedených v § 544

až 558 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 658 ods.1 OZ, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

Podľa § 3 ods.1 OZ, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Odvolací súd poukazuje na správne zistenia súdu prvého stupňa v konaní a teda, že úroky, ktoré

požadoval žalobca od žalovaného za požičané peniaze sa pohybovali vo výške 4,5 až 5 % mesačne,
čo predstavuje ročný úrok vo výške okolo 60 %, čo bolo zrejmé z predložených listinných dokladov
- z jednotlivých zmlúv o pôžičke uzavretých medzi účastníkmi konania. Odvolací súd má za to, že
pri dojednávaní úrokov pri peňažnej pôžičke koná v súlade s dobrými mravmi len ten veriteľ, ktorý
požaduje primeraný úrok. Neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, je taká výška úrokov

dojednaná podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v
dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám, uplatňovaným
bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek. Úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky
predstavujú odplatu (odmenu) za užívanie požičanej istiny. Občiansky zákonník, ani iné právne predpisy
neurčujú, do akej výšky je možné dohodnúť úroky pri pôžičke peňazí. Z tejto skutočnosti však nemožno

vyvodiť, že by výška úrokov závisela iba na dohode účastníkov zmluvy a nepodliehala by žiadnym
obmedzeniam, aj v tomto prípade platí ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu
zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Dobrými
mravmi (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na ich

dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé,
poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol
právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania,
ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy
spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto

pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú. Dohodnuté úroky sú odplatou
za užívanie požičanej istiny, nemajú zabezpečovaciu funkciu a na to, že ich výška je v rozpore s dobrými
mravmi nemá vplyv, že táto bola dobrovoľne dohodnutá. V súlade s dobrými mravmi je taká výška
úrokov, ktorá predstavuje primeranú výšku odplaty (odmeny) za užívanie požičanej istiny, teda ňou
dôjde k zhodnoteniu požičaných peňažných prostriedkov bežným (obvyklým) spôsobom. Vzhľadom

na skutočnosť, že úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi konania v zmluve o pôžičke podstatne
prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, dospel odvolací súd k záveru, že takto dohodnutá výška úrokov v
zmluve je zrejme neprimeraná a je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
Z tohto dôvodu považoval túto časť zmluvy o uznaní a splnení dlhu v časti týkajúcej sa výšky úrokov
z pôžičky vo výške 200.000,- Sk (6.638,78 eura) „skryté“ do označenia pôžička, s poukazom na

ustanovenie § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so závermi a odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa a s
poukazom na vyššie uvedené, teda, že uvedenú pôžičku žalovaný žalobcovi už vrátil a teda z tohto titulu
nemá voči žalobcovi žiaden dlh a časť zmluvy týkajúca sa úrokov z pôžičky je neplatná, odvolací súd
dospelkzáveru,žejepotrebnénapadnutýrozsudokakovecnesprávnypodľa§219ods.1OSPpotvrdiť.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací sú podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
úspešnému žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho v sume 344,75 eura, ktoré spočívajú v trovách
právneho zastúpenia za jeden úkon (písomné vyjadrenie k odvolaniu) po 336,94 eura a v paušálnej
náhrade výdavkov za jeden úkon po 7,81 eura podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb. V zmysle § 149 ods. 1 OSP je žalobca povinný zaplatiť
tieto trovy advokátovi zastupujúceho v konaní žalovaného.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.