Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/2615/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211215
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1012211215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov

senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: B., s.r.o.,
T.: XX XXX XXX, P. 1, K., zastúpený: JUDr. Adela Valocká, advokátka, Na vŕšku 2, Bratislava,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o
preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.: XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

Žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave
územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o správe daní“) v
nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) rozhodujúc o
odvolaní žalobcu proti dodatočnému platobnému výmeru číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Sap zo
dňa XX.XX.XXXX, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod l zákona o správe
daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobie jún
XXXX v sume XX XXX,XX eura, tento rozhodnutím č.: XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa
XX.XX.XXXX (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil.

Daňový úrad Bratislava vykonal u daňového subjektu B., s.r.o. za zdaňovacie obdobia január až apríl
XXXX a jún až december XXXX daňovú kontrolu (začala dňa XX.XX.XXXX) v zmysle § 15 ods. 2 zákona
o správe daní, o výsledku ktorej vyhotovil protokol číslo XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Sap zo dňa
XX.XX.XXXX. Žalobca sa v deň určený vo výzve, t.j. XX.XX.XXXX prerokovania protokolu nezúčastnil.
Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní, ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne
protokol podpísať alebo prevziať alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu
v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený

vo výzve na prerokovanie tohto protokolu. V danom prípade bol protokol prerokovaný a doručený dňa
XX.XX.XXXX.Na základe zaslaných žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj len „MVI“) talianskym,
maďarským a rumunským daňovým orgánom, za účelom preverenia reálnosti uskutočnenia
zdaniteľných obchodov, správca dane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly č. XXX/XXX/

XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX. Pominutie prekážok (doručenie odpovedí na žiadosti o MVI) a
pokračovanie vo výkone kontroly bolo žalobcovi oznámené listom č.XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa
XX.XX.XXXX. Správca dane požiadal Daňové riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej
kontroly podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní. Daňové riaditeľstvo SR listom zo dňa XX.XX.XXXX
oznámilo správcovi dane, že jeho žiadosti vyhovuje a lehotu na výkon daňovej kontroly predlžuje do

XX.XX.XXXX. Správca dane listom č. XXXXXXX/X/XXXX/XX/KacL zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 15
ods. 18 zákona o správe daní upovedomil žalobcu o tom, že daňovú kontrolu nie je možné ukončiť do
šiestich mesiacov a lehota na vykonanie daňovej kontroly bola nadriadeným orgánom predĺžená do
XX.XX.XXXX.

V priebehu výkonu kontroly správca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie
dane v celkovej sume XX XXX,XX eura z dodávateľskej faktúry číslo XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX od

spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. formou dožiadania číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX,
ktorým správca dane žiadal preveriť reálnosť uskutočnenia predmetu zdaniteľného obchodu, prepravu
tovaru, skladovanie tovaru, ako aj platby za zdaniteľný obchod. Dňa XX.XX.XXXX bola správcovi
dane doručená čiastočná odpoveď evidovaná pod číslom XXX/XXX/XXXXX/XXXX/Med, J. zo dňa
XX.XX.XXXX, z ktorej vyplýva, že bolo vykonané miestne zisťovanie v sídle S&J PRESSBURG plus,

s.r.o. Pretože v čase výkonu miestneho zisťovania konateľ spoločnosti B. C. ani externá účtovníčka
neboli prítomní a doklady, ktoré sa nachádzajú v sídle spoločnosti, neboli kompletné, nebolo možné
predmetný zdaniteľný obchod preveriť. V doplnenej odpovedi na dožiadanie je uvedené, že v rámci
miestneho zisťovania boli preverované faktúry evidované pod číslami: XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX,
XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXXA zo dňa XX.XX.XXXX,

XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, X. zo dňa 21.XX.XXXX, XXXXXXX
zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, XXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorými platiteľ S&J O. plus, s.r.o. deklaroval v roku
XXXX dodanie tovaru - granitovej dlažby I. triedy v celkovom množstve X XXX mX pre odberateľa
B., s.r.o. Uvedené faktúry mala spoločnosť zaúčtované, zaevidované v záznamoch DPH a daň bola

priznaná a odvedená v príslušných zdaňovacích obdobiach roka XXXX. Podľa predložených dokladov
bola dlažba vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. v O. na základe výdajok Z Z Z Z Z
Z Z VXXXXXX, Z Z Z Ku dňu XX.XX.XXXX daňový subjekt S&J O. plus, s.r.o. evidoval neuhradené
faktúry od odberateľa B., s.r.o. č. XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX, XXXXXXX,
XXXXXXX, XXXXXXX. Faktúry č. XXXXXXX, XXXXXX, XXXXXXX, a XXXXXXX boli spoločnosťou B.,

s.r.o.uhradenébezhotovostne.Podľaúdajovuvedenýchvofaktúrachsiodberateľ-B.,s.r.o. fakturovaný
tovar mal osobne odobrať zo skladu dodávateľa, čo je však v rozpore s predloženými dokladmi o
preprave tovaru, ktorý sa mal zo skladu prepravovať až v zdaňovacom období december XXXX.

Konateľ S&J O. plus, s.r.o. uviedol, že jeho najväčším dodávateľom granitových dosiek je spoločnosť Y.
V., s.r.o. Pretože spoločnosť Y. V., s.r.o. má so spoločnosťou S&J O. plus, s.r.o. uzatvorenú zmluvu o

skladovaní, má svoj tovar určený na predaj uložený v skladových priestoroch tejto spoločnosti a preto
spoločnosť S&J O. plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať prepravu tovaru od dodávateľa (spoločnosť Y. V.,
s.r.o.), pretože kupovaný tovar sa už nachádza v jej skladovacích priestoroch. Spoločnosť Y. V., s.r.o.
teda fakturovala spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v čase nákupu a predaja mala byť
uskladnená v sklade spoločnosti S&J O. plus, s.r.o, ktorá ich následne podľa faktúr mala ďalej predať

tiež v uvedenom sklade žalobcovi.

Miestne príslušný správca dane spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. Daňový úrad Bratislava I šetril pohyb a
pôvod tovaru (granitových dosiek) na strane dodávateľa a preveroval ďalšieho dodávateľa v reťazci -
spoločnosť Y. V., s.r.o. za účelom preverenia pôvodu nadobudnutia granitových dosiek a požiadal DÚ
O. o preverenie pôvodu granitovej a mramorovej dlažby u spoločnosti Y. V., s.r.o. DÚ O. v súvislosti

s požadovaným objasnením pôvodu granitovej a mramorovej dlažby až po výrobcu zistil, že Y. V.,
s.r.o. na adrese sídla reálne nesídli, na adrese sídla nie je možné zastihnúť konateľa ani žiadnu inú
osobu zo spoločnosti, jediným konateľom a spoločníkom je od XX.XX.XXXX O. C., od XX.XX.XXXX
do XX.XX.XXXX bol konateľom spoločnosti Y. V., s.r.o. O. I. a od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX bolikonateľmi spoločnosti B. P. a B. J.. Písomnosti zaslané na adresu trvalého bydliska konateľa spoločnosti
p. O. C. sa vrátili s poznámkou poštového úradu „adresát neznámy“.

Daňovým orgánom sa nepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci

spoločností Y. V., s.r.o., S&J O. plus, s.r.o., B., s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané
na preverenie, na aký účel použil žalobca rozporný zdaniteľný obchod. Pri preverovaní pohybu tovaru
zistil, že tento mal byť podľa faktúr dodaný maďarskej spoločnosti P. C. (HU XXXXXXXX). Žalobca
v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december XXXX deklaroval dodanie tovarov a služieb s
oslobodením dane v hodnote XXX XXX,XX eura (týkajúce sa odberateľských faktúr č. XXXXXXXXX,

XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX) podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej aj len „zákon o DPH“), ale súhrnný výkaz na predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru
maďarskému nadobúdateľovi P. C.. za príslušné zdaňovacie obdobie správcovi dane nepodal (čiže
rozporné zdaniteľné obchody platiteľ nedeklaroval v súhrnnom výkaze ako dodanie z tuzemska do iného
členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň (spoločnosti P. C..).

Daňový úrad Bratislava VI zaslal žiadosť o MVI číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX za

účelom preverenia intrakomunitárneho dodania (IC) tovaru, ktorý bol fakturovaný spoločnosťou S&J
O. plus, s.r.o. žalobcovi v jednotlivých zdaňovacích obdobiach roka XXXX. Dňa XX.XX.XXXX bola
od Maďarskej daňovej správy doručená odpoveď číslo I/XXX/XXXXX-XXXXXX/Kano, z ktorej vyplynuli
nasledovné skutočnosti: „Kontrola u spoločnosti P. C. nemohla byť začatá. Spoločnosť je na adrese
sídla nedostupná, litovský štatutárny zástupca spoločnosti nie je kontaktný na jeho litovskej adrese.

Bývalý štatutárny zástupca spoločnosti, ktorý je registrovaný ako poštový zástupca spoločnosti p. A.
U., sa nedostavil pred daňovú správu a nepredložil účtovné dokumenty spoločnosti“. Dňa XX.XX.XXXX
bola doručená odpoveď č. I/XXX/XXXXX-XXXXX/XX/Kano, z ktorej vyplýva nasledovné: „Maďarská
daňovásprávanemákdispozíciižiadneinformácietýkajúcesadodaniatovaru.SpoločnosťP. C..podala
daňovépriznaniekDPHasúhrnnývýkaz,vktoromuviedlaintrakomunitárnenadobudnutie(IC)tovaruod

spoločnosti B., s.r.o. vo výške XXX XXX XXX,- I.. Účtovníctvo spoločnosti P. C.. nebolo počas kontroly
predložené (okrem CMR a zmluvy, ktoré boli zaslané poštou). Výpis z bankového účtu spoločnosti
neobsahuje bankové transakcie v cudzej mene od slovenskej spoločnosti alebo iných IC partnerov. Kvôli
týmto skutočnostiam nemohla byť potvrdená zaplatená suma ani fakturovaná suma. Transakcia týkajúca
sanadobudnutiatovarunebolazostranymaďarskejdaňovejsprávypotvrdená.Podľadaňovýchpriznaní

a súhrnného hlásenia spoločnosť P. C. deklarovala dodanie tovaru len jednému IC partnerovi K. s.r.l.
(P Rumunsko vo výške XXX XXX XXX,XX I.“. Za účelom preverenia reťazovej fakturácie rozporného
zdaniteľného obchodu (granitovej dlažby) v rámci Európskeho spoločenstva DÚ Bratislava VI zaslal
žiadosť o MVI číslo XXX/XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej požiadal Maďarskú daňovú
správu o doplnenie a preukázanie dôkazov k IC nadobudnutiu tovaru spoločnosťou P. C. a zároveň

požiadal o preverenie IC dodania granitovej dlažby maďarskou spoločnosťou P. C. pre rumunskú
spoločnosť K. s.r.l. Dňa XX.XX.XXXX bola doručená odpoveď číslo I/XXX/XXXX-XXXXX/XX/Fodo, v
ktorej Maďarská daňová správa uviedla informácie, že spoločnosť P. C.. nepreukázala dokladmi, že
reálne nadobudla tovar od spoločnosti B., s.r.o. v sume XXX XXX XXX,XX I. (tento údaj vyplýva len
z DPH priznania maďarskej spoločnosti). Účtovníctvo spoločnosti P. C. nebolo dostupné, informácie o

dodávke tovaru pre spoločnosť K. s.r.l. neboli potvrdené dokumentáciou (tento údaj je zo súhrnného
výkazu za XXXXQX spoločnosti P. C.). Na základe uvedených skutočností Daňový úrad Bratislava
VI zaslal žiadosť o MVI č. XXX//XXX/XXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej požiadal rumunské
daňové orgány o preverenie, či spoločnosť K. s.r.l. nadobudla tovar od maďarskej spoločnosti P. C..
Dňa XX.XX.XXXX bola doručená odpoveď číslo I/XXX/XXXXX-XXXXXX/XX/Kano, v ktorej rumunská

daňová správa uviedla, že rumunská spoločnosť SC K. s.r.l. nedeklarovala žiadne IC nadobudnutia a je
zmiznutým obchodníkom. Voči správcovi firmy - K. N. bolo už v roku XXXX podané trestné oznámenie
a IČ DPH bolo pozastavené dňa XX.XX.XXXX.

Podľa daňových orgánov teda v danom obchodnom prípade nebol preukázaný pôvod a fyzická
existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci spoločností B., s.r.o. - P. C. - K. s.r.l.

V súvislosti s preverovaním intrakomunitárneho dodania granitovej dlažby P. C.. DÚ Bratislava VI zaslal
dožiadanienaDÚPúchovzaúčelomprevereniemedzinárodnej prepravydeklarovanéhotovarunatrasePiešťany - Zánka (Maďarsko) v zmysle faktúr č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXXXXXXX zo
dňa XX.XX.XXXX, č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, č. XXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX a CMR
č. A A A A Konateľ prepravnej spoločnosti G., s.r.o. p. E. B. uviedol, že preprava tovaru sa uskutočnila

v zdaňovacom období december XXXX. Žalovaný mal za to, že ani predložené CMR - medzinárodné
nákladné listy nie sú vierohodné, pretože nepreukazujú skutočnosti, ktoré sú deklarované na faktúrach,
pretoženavyhotovenýchfaktúrachjeuvedené,žeprepravatovarubolazPiešťannaúzemieMaďarskaa
vykládkamalabyťrealizovanávpriestorochskladuspoločnostiP.C..-J.,alenavyúčtovanía vzázname
o výkone vozidla v zahraničnej doprave, ktoré bolo správcovi dane predložené k CMR č.XXXXXXX bol

tovar (XX paliet granitovej dlažby = XX XXX kg) vyložený na území Maďarska v meste Balatonfüred a
nie v Zánku, a tovar deklarovaný CMR č. XXXXXXX (XX paliet granitovej dlažby = XX XXX kg) bol
vyložený (podľa záznamov vodiča) tiež v maďarskom meste K. a nie v J..

Napriek rozsiahlemu dokazovaniu žalobca podľa daňových orgánov nepreukázal, okrem predložených
dokladov žiadny relevantný dôkaz potvrdzujúci existenciu a pôvod tovaru (zdroj granitovej dlažby).
Preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi správca dane nemôže považovať za dôkaz, na

základe ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť,
že žalobca má doklady od spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. ešte nedokazuje, že dodávky boli skutočne aj
realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy a fakturácie nebolo žalobcom preukázané. Správca dane
vychádzal z toho, že faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje
odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho

dodaniatovarudodávateľom,ktorýichvystavil,alelentvrdenímotakejtoskutočnosti.To,žeurčitýdoklad
má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte
nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným

obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané.

Z § 29 ods. 8 zákona o správe daní vyplýva, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi,
ktorý preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konanie, ako aj vierohodnosť,

správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Správca
dane na základe vykonaných šetrení (v reťazci dodávateľov a odberateľov) v tuzemsku a na základe
získaných informácií z medzinárodného dožiadania od Maďarskej a Rumunskej daňovej správy
vyhodnotil tento prípad tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru reálne nedošlo.

Na základe výsledkov zistených v priebehu výkonu daňovej kontroly Daňový úrad Bratislava

dodatočným platobným výmerom vyrubil žalobcovi rozdiel DPH.

Žalobca v podanom odvolaní v II. časti pod bodom „A“ cituje odôvodnenie dodatočného platobného
výmeru, pod bodom „B“ uvádza, že sa nestotožňuje so závermi správcu dane a vydané rozhodnutie
je zmätočné a nepreskúmateľné s poukazom na jeho odôvodnenie. Citoval § 29 ods. l, ods. 2, ods.
3, ods. 4, ods. 6, ods. 8, ods. 9 zákona o správe daní ako aj náležitosti, ktoré má vydané rozhodnutie

podľa § 30 ods. 2 písm. a) až písm. f), ods. 3, ods. 6, ods. 7 zákona o správe daní obsahovať.
Odôvodnenie rozhodnutia nie je v súlade s § 30 ods. 3 zákona. Ďalej citoval § 49 ods.2 písm. a) a § 51
ods.1 písm. a) zákona o DPH, z ktorých vyplýva, čo tvorí dôkazné bremeno daňového subjektu. Žalobca
splnil všetky svoje zákonné povinnosti na preukázanie zdaniteľného plnenia, najmä tie, ktoré sú v jeho
dosahu a reálnosti preukázania. Predložil správcovi dane všetky relevantné dôkazy, ktoré uskutočnenie

zdaniteľného plnenia preukazujú. Deklarované tvrdenia boli potvrdené minimálne v zákonnom rozsahu
podaných daňových priznaní a hlásení jeho odberateľov, resp. dodávateľov. Okrem týchto skutočností
reálnosť plnení bola preukázaná výpoveďami štatutárnych orgánov, ktorí potvrdili nákup tovaru, jeho
zaplatenie ako aj jeho uskladnenie a prepravu. Z uvedených zákonných ustanovení nemožno vyvodiť
dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových

subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z
týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v
spojených prípadoch C-XXX/XX (U.), C-XXX/XX (Y. N.) a C-XXX/XX (K. I.), kde Súdny dvor EÚ vyslovil,že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca
alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.
Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže

byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Oznámenia príslušných správcov dane
o skutočnosti, že iný daňový subjekt v rámci dodávateľsko - odberateľského vzťahu nepreukázal a
nepredložil vecné dôkazy a argumenty, ktorými by deklaroval pôvod tovaru a samotnú existenciu,
nedokazujú, že k zdaniteľnému plneniu nedošlo a táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu kontrolovaného
daňového subjektu, ktorý si všetky svoje zákonné povinnosti riadne splnil a relevantnými listinnými

dôkazmi tak preukázal nadobudnutie tovaru ako aj jeho následný predaj. Poukázal tiež na rozsudok NS
SR 3Sžf/1/2011, z ktorého vyplýva, že „ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia,
faktúrou s opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné
dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho
subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú
uplatnené proti daňovému subjektu, účasť na ich dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné

rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia
od následného forenzného dokazovania.“ Žalobca poukázal aj na rozhodnutie SD EÚ z 21. júna 2012 v
spojených veciach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében kft a Péter Dávid proti Nemzeti Adó Vámhivatal Dél-
dunántúli Regionális Adó Főigazgatósága), z ktorého vyplýva aj výklad článku 167, článku 168 písm. a),
článku 178 písm. a), článku 220 ods. l a článku 273 smernice 2006/112.

Podľa žalobcu z protokolu vyplýva, že bolo preukázané, že tovar bol nakúpený od tuzemského subjektu,
u ktorého bol zároveň do času jeho predaja uskladnený, následne predaný tretej osobe, prepravený a
dodaný tretej osobe, teda išlo o reálne operácie súvisiace s nákupom a predajom tovaru. Vzhľadom na
viac než trojročný odstup od uskutočnenia zdaniteľného plnenia, preukázať inak ako listinnými dôkazmi
jeho uskutočnenie je nereálne.

Žalobca namietal, že správca dane nedodržal zákonom ustanovené lehoty na výkon daňovej kontroly,
ktorá trvala od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX, t.j. XXX dní, vrátane jej prerušenia od XX.XX.XXXX do
XX.XX.XXXX, čo je viac ako dva roky.

Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v
spojení s rozhodnutím ÚS SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že:

„Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.
2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených

podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Žalovaný uviedol, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi na strane dodávateľov i odberateľa
žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a podporujú správnosť názoru správcu dane,

že k dodávkam granitových dosiek nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov:

- Tovar (granitová dlažba) je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie
druhu, farby, kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali.

- Pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo.
Všetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch

spoločnosti S&J O. plus, s.r.o., ktorá patrí B. C.. Tovar je následne fakturovaný ako intrakomunitárne
dodanie v rámci EÚ, kde sa reálnosť dodania zo strany maďarskej a následne aj rumunskej daňovej
správy nepotvrdila.

- Pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy (nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu ani z dovozu nebolo zistené a potvrdené) a ich vysoká cena na faktúrach vylučujekonečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť
dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam,
pričom ani raz neopustí sklad, v ktorom bol zložený.

- V spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločnosti.

- Pre všetky spoločnosti v reťazci s výnimkou spoločností S&J O. plus, s.r.o. a C. A. A., s.r.o., ktoré
vlastníB.C.platí,ženezamestnávajúžiadnychzamestnancov,nevlastniažiadenmajetokanepreukázali
absolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná
vo vyhotovených faktúrach.

- nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru v tuzemsku a následne ani v

rámciEurópskehospoločenstvavMaďarskuavRumunsku, kde malbyť podľa dokladovtovardodaný.

Z preverovania, ktoré bolo vykonané v rámci dokazovania správcom dane, sa nepotvrdilo tvrdenie
žalobcu, že existenciu tovaru z predmetnej faktúry hodnoverne preukázal, o čom mala svedčiť ucelená
sieť dôkazov, ktoré v rámci kontroly poskytol správcovi dane, pretože fyzická existencia fakturovaného
tovaru nebola žalobcom preukázaná a nepreukázalo sa ani, že žalobca s fakturovaným tovarom

disponoval. Žalobca tým, že predložil faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu
vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z predložených dokladov,
ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k prevereniu a
získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej
platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane. Technicky je možné

vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne
poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov
uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti
platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti
o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov (napr. prijatej faktúry, CMR, skladových kariet ...),

či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový subjekt ich hodnovernosť
nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je
podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo
službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Žalovaný uviedol, že v rozsudku v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C484/03 SD EÚ posudzoval

obdobné obchodné prípady, pri ktorom „sa mu deväť kúp tovaru nezdali odlišné od 467 iných kúp, ktoré
sa uskutočnili v priebehu dotknutých 3 mesiacov“ a z dokladov žalobcu vyplynulo, že v kontrolovanom
zdaňovacom období išlo o jednu kúpu - jedno zdaniteľné plnenie deklarované v dodávateľskej faktúre
od S&J O. plus, s.r.o., ktoré tvorilo v kontrolovanom zdaňovacom období viac ako 90 % zo všetkých
prijatých zdaniteľných plnení, čím sa podieľa majoritnou časťou na uplatnení nadmerného odpočtu.

Žalovaný tiež uviedol, že tvrdenia vyplývajúce z reálnych zistení je potrebné chápať nie v tom zmysle,
že správca dane, prípadne legislatíva bráni daňovému subjektu nákupu tovaru v pomerne veľkých
množstvách, ale v tom zmysle, že bráni k uplatneniu nadmerného odpočtu, ak je dôvodom podvod vo
vzťahu k samotnej DPH bez ohľadu na otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie.
V rozsudku C-439/04 Súdny dvor EÚ uvádza, že ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže,

že dodávka je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby
tomuto platiteľovi odmietol priznanie práva na odpočítanie dane.

Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených v
zákone o DPH preukáže. Daňový subjekt bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod

tak, ako je deklarovaný vo faktúre v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska, čo nebolo
preukázané. Správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil
právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba
profitovať na odpočítaní DPH za zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od
tuzemského dodávateľa (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu.II.

Žaloba

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a napadnutého

rozhodnutia, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa § 250j ods. 2 písm.
a/, b/, e/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uviedol, že obidve rozhodnutia
sú nesprávne, založené na nesprávnom a nedostatočnom hodnotení zistených dôkazov a s tým
súvisiacich nesprávnych skutkových zisteniach, zmätočné a nepreskúmateľné, pričom správne orgány
porušili relevantné právne predpisy. V daňovom konaní došlo k porušeniu § 29 ods. 8 zákona o
správe daní, pričom žalobca predložil správcovi dane všetky relevantné dôkazy. Tovar nadobudol od

svojho dodávateľa S & J O. plus, s.r.o., ktorá spoločnosť mala faktúru riadne zaevidovanú, DPH bola
priznaná a odvedená a dlažba bola vyskladnená zo skladu tejto spoločnosti v Piešťanoch, pričom
faktúru žalobca zaplatil bezhotovostne. Keďže tovar sa nachádzal v skladových priestoroch dodávateľa,
v okamihu jeho predaja, napriek skutočnosti, že tovar zostal v týchto skladových priestoroch, bol
tovar konateľom žalobcu prevzatý, o čom svedčia výdajky a tovar v sklade zotrval až do okamihu

jeho ďalšieho predaja a vykonania prepravy odberateľovi žalobcu. Žalobca uviedol podstatnú časť z
obsahu svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako aj skutkové zistenia daňových orgánov
uvedené v preskúmavaných rozhodnutiach. Poukázal na zmluvu o uložení veci, vykonanie fyzickej
kontroly skladových priestorov, v ktorých bol v zmysle zmluvy o uložení veci tovar uložený až do jeho
následného predaja, bol vypočutý konateľ spoločnosti NDP, s.r.o., ktorý potvrdil prepravu tovaru do

Maďarska ako aj jeho vyloženie v Maďarsku, bol vypočutý konateľ dodávateľskej spoločnosti, ktorý
potvrdil vykonanie medzinárodnej prepravy. Správca dane neskúmal, prečo bol tovar prepravený do
Maďarska - Balatonfüred a nie do Maďarska - Zánka (podľa faktúry), pričom podľa žalobcu je k dispozícii
príjemcu tovaru určiť miesto vyloženia tovaru a nie je vylúčené, že sklad v Zánke bol plný a preto
bol tovar vyložený v inom sklade v Balatonfüred. Nie je povinnosťou žalobcu sledovať presun tovaru

potom, čo sa tovar predaný odberateľovi žalobcu predá jeho ďalšiemu odberateľovi. Podľa žalobcu
všetky dôkazy predstavujú ucelenú sieť tak priamych ako aj nepriamych dôkazov, že obchod sa reálne
uskutočnil a jeho dodávateľ eviduje obchodný prípad s tovarom riadne vo svojom účtovníctve, pričom
si splnil aj svoje daňové povinnosti. Výber obchodného partnera je vecou obchodnej politiky a súčasne
slobodnou voľbou každej spoločnosti a realizácia tohto práva nemôže byť na ujmu daňovému subjektu.

Za dodávku tovaru žalobca vždy zaplatil dodávateľovi, ktorý si riadne plní svoje odvodové povinnosti
do štátneho rozpočtu. Daňový subjekt tiež nemôže zodpovedať za dôkazy, resp. účtovnú, skladovú a
podobnú evidenciu iných daňových subjektov a preto sa ani žalobca nevie vyjadriť k pôvodu granitovej
dlažby a toto ho ani nezaujíma, pretože mal záujem o dlažbu v množstve a kvalite, ako mu ju ponúkol
jeho dodávateľ a keďže tento mu tovar v zodpovedajúcom množstve a kvalite aj dodal, nemal žiadne

pochybnosti o jeho pôvode. Vykonať zmenu konateľa spoločnosti je právo spoločníka spoločnosti a či
sa tak urobí jeden krát za rok alebo desať krát za rok, nemá vplyv na postavenie daňového subjektu.
Žalobca citoval znenie § 29 ods. 8, § 15 ods. 6 písm. d/, e/ zákona o správe daní, z ktorých vyplýva,
že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ktoré súvisia
bezprostredne s jeho podnikateľskými aktivitami a vychádzajú z jeho priznaní. Nepreukazuje teda

skutočnosti týkajúce sa správneho určenia dane iného subjektu, z čoho logicky vyplýva, že tieto dôkazy
ani žalobca predložiť nemôže, pretože nimi nedisponuje. Správca dane neuviedol, ako sa vysporiadal s
predloženými dôkazmi a v čom konkrétne vidí ich nedôvodnosť. Svoje rozhodnutie opiera o vyjadrenia,
že ten-ktorý dodávateľský alebo odberateľský subjekt je nečinný, nie je možné ho zastihnúť, neplní si
svoje zákonné povinnosti. Konštatovanie nečinnosti však nie je dôkazom o tom, že k reálnemu obchodu

nedošlo. Žalovaný nemôže ignorovať skutočnosti tvrdené a zároveň preukázané daňovým subjektom
a jeho dodávateľmi prostredníctvom svedeckých výpovedí a požadovať predloženie len vecných, resp.
listinných dôkazov. Hodnotenie dôkazov správcom dane bolo teda nesprávne a nedostatočné. Žalobca
ďalej poukázal na znenie § 2 ods. 1, 3 zákona o správe daní, ktorým sa správne orgány neriadili,
pretože všetky predložené a súčasne zistené dôkazy spolu navzájom korešpondujú a skutkové okolnosti

z nich vyplývajúce vo vzájomnej súvislosti vytvárajú materiálny podklad, ktorý verifikuje fakty, ktoré
dokumentujú a súčasne dôkazná povinnosť daňového subjektu nezahŕňa preukazovanie skutočností,
ktoré súvisia s obchodnou činnosťou iných podnikateľských subjektov a predmetné dôkazy od neho
nemožno požadovať. Žalobca poukázal na obsah rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa
18.10.2010, sp. zn. 3Sžf/1/2011, 3Sžf/1/2010, z ktorých okrem iného vyplýva, že skutočnosť, či žalobca

vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovýmúnikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel o vedomosti
daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú
možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. NS SR skonštatoval, že v

zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a
obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov. Napokon žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012. Podľa žalobcu z uvedeného
rozhodnutiavyplýva,ženaneuznanieoprávnenostinárokunaodpočetDPHnepostačujeskonštatovanie
o nedostatočnej hodnovernosti preukázania ekonomickej činnosti uvedenej na faktúrach, ale právo na

odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná
osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou
daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho dodávateľského reťazca. V
danom prípade z vykonanej kontroly vyplýva, že tovar bol nakúpený od tuzemského subjektu, u ktorého
bol zároveň do času jeho predaja uskladnený, následne predaný tretej osobe, prepravený a dodaný
tretej osobe, ktorej išlo o reálne operácie súvisiace s nákupom a predajom tovaru, ktorý daňový subjekt

vlastnými tak ústnymi ako aj listinnými dôkazmi preukázal.

III.

Vyjadrenie žalovaného

Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že ju navrhuje zamietnuť. K žalobným dôvodom, ktoré boli
uplatnené aj v odvolacom konaní, poukázal na dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí, kde je

popísaný skutkový a právny stav a vyvodené závery.

Daňový úrad Bratislava vykonal u daňového subjektu B., s.r.o. daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty
(z dôvodu, že bolo dôvodné podozrenie, že jeho prostredníctvom prebieha fakturácia tovaru -
granitových a mramorových dosiek v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ bez
reálneho dodania). Žalobca je v reťazci daňových subjektov konečným daňovým subjektom na území

SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava daň z nadobudnutého tovaru (v podaných daňových priznaniach
aj za iné zdaňovacie obdobia vykazuje nadmerné odpočty). Tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom
období december XXXX ako dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska (kde dodanie
Maďarská daňová správa nepotvrdila). Z Maďarska mal byť následne tovaru dodaný do Rumunska (kde
dodanie tovaru Rumunská daňová správa nepotvrdila). Zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že sa

jedná o typický obchodný reťazec, ktorá má všetky znaky karuselového obchodu.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa zákona o správe daní. Nepodarilo sa
zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci spoločností Y. V., s.r.o. - S&J O.
plus, s.r.o. - B., s.r.o., a preto v rámci procesu dokazovania správca dane vykonal šetrenia zamerané
na preverenie, na aký účel použil kontrolovaný daňový subjekt zdaniteľný obchod. Správca dane

zistil, že predmet dodania - granitová dlažba bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez
akýchkoľvek ostatných súvisiacich služieb. Fakturované nákupy a predaje tovaru medzi tuzemskými
podnikateľmi „prebiehali“ na tom istom mieste v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť
S&J O. plus, s.r.o., čiže daňový subjekt - dodávateľ predmet fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a
za bezodplatné skladovanie, tovar sa v rámci nákupu a predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku

neprepravoval a ani sa nespracoval v rámci výrobného procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal
byť podľa vyhotovených faktúr tovar dodaný maďarskej spoločnosti P. C.. Žalobca v daňovom priznaní
za zdaňovacie obdobie december XXXX deklaroval dodanie tovarov a služieb s oslobodením dane
v hodnote XXX XXX,XX eura podľa § 43 zákona o dani z pridanej hodnoty, ale súhrnný výkaz na
intrakomunitárne dodanie tovaru nadobúdateľovi P. C.. za príslušné zdaňovacie obdobie nepodal (čiže

rozporné zdaniteľné obchody platiteľ nedeklaroval v súhrnnom výkaze ako dodanie z tuzemska do iného
členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň. Podľa § 80 ods. l písm. a) zákona o DPH platiteľ
je povinný podať súhrnný výkaz za každý kalendárny mesiac, v ktorom dodal tovar oslobodený od dane
podľa § 43 ods. 1 citovaného zákona z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná
pre daň v inom členskom štáte. Pri dodaní tovaru je platiteľ povinný v súhrnnom výkaze uviesť svoje

identifikačné číslo pre daň pridelené v tuzemsku, identifikačné číslo pre daň nadobúdateľa, pod ktorýmmu bol tovar dodaný a celkovú hodnotu dodaného tovaru pre každého nadobúdateľa osobitne. Súhrnný
výkaz sa podáva elektronicky najneskôr do 20 dní po skončení obdobia, za ktoré vzniká platiteľovi
dane alebo zdaniteľnej osobe registrovanej pre daň podľa § 7 alebo § 7a zákona o DPH povinnosť

podať súhrnný výkaz. Žalovaný uviedol, že podľa údajov v daňovom systéme (RDS) ani do dňa spísania
stanoviska žalobca súhrnný výkaz za zdaňovacie obdobie december XXXX nepodal, z čoho vyplýva, že
sám žalobca nepriznal dodanie deklarovaného tovaru pre maďarského nadobúdateľa P. C..

V danom prípade nebol preukázaný pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci
spoločností B., s.r.o. - P. C. - K. s.r.l.

Žalovaný poukázal na skutočnosť, že predložené dokumenty (faktúry, CMR ...) sú len písomné

vyjadrenia osôb zúčastnených na fakturácii granitových dosiek, bez predloženia akýchkoľvek
relevantných vecných dôkazov. Daňový subjekt nepreukázal, okrem predložených dokladov, žiadny
relevantný dôkaz potvrdzujúci exitenciu a pôvod tovaru (zdroj granitovej dlažby). Preukázanie dodávok
tovaru len listinnými dokladmi správca dane nemohol považovať za dôkaz, na základe ktorého si môže
daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že žalobca doklady od

spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. vlastní, ešte nedokazuje, že dodávky boli týmto daňovým subjektom
skutočne realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy a fakturácie nebolo žalobcom preukázané.
Faktúra je relevantným dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce
skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania
tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad

má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte
nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.
Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie
uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna

skutočnosť aj preukázané.

Správca dane na základe vykonaných šetrení (v reťazci dodávateľov a odberateľov) v tuzemsku a na
základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní od Maďarskej a Rumunskej daňovej správy
vyhodnotil tento obchodný prípad tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo. Transakcie
deklarované účtovnými dokladmi získanými prostredníctvom dožiadaní v preverovaných spoločnostiach

nastranedodávateľoviodberateľaspoločnostiB.,s.r.o.nenesúznakyzákladnýchobchodnýchprincípov
a podporujú správnosť názoru správcu dane, že k dodávkam granitových dosiek nedošlo.

Z preverovania sa nepotvrdilo tvrdenie žalobcu, že existenciu tovaru hodnoverne preukázal, o čom mala
svedčiť ucelená sieť dôkazov, ktoré v rámci kontroly poskytol správcovi dane, pretože fyzická existencia
fakturovaného tovaru nebola preukázaná a nepreukázalo sa ani, že s fakturovaným tovarom disponoval.

Pri dôkaznej povinnosti platiteľa platí, že ak správca dane na základe určitých informácií nadobudol
závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov (napr.: faktúry, CMR,
skladových kariet ...), či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak kontrolovaný daňový
subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti zistené správcom dane. Nárok
na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a bezprostredného vzťahu medzi

príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že daňový subjekt nepreukázal
prijatie zdaniteľného obchodu, ktorý je deklarovaný vo faktúre. Správca dane pri hodnotení dôkazov
postupoval v súlade s ustanovením § 29 ods. 4 zákona o správe daní.

Žalovaný s námietkou žalobcu, že jeho tvrdenie o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdili aj

aktuálne závery SD EÚ pojaté v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahaében kft) a C-142/1
(Péter Dávid) zo dňa 21.06.2012 nesúhlasí, pretože v daných prípadoch SD EÚ nerozhodol o
zdaniteľných obchodoch žalobcu, ktoré deklaroval ako intrakomunitárne dodanie v rámci Európskeho
spoločenstva (ktorých fyzická existencia sa nepotvrdila), ale rozhodoval o maďarských prípadochtýkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa (v prvom z týchto prípadov správca dane zamietol spoločnosti
právo na odpočet dane z nakúpeného tovaru, keď bolo počas daňovej kontroly u dodávateľa spoločnosti
zistené, že dodávateľ nezaúčtoval nákup tohto tovaru a ani nemal k dispozícii vozidlo na jeho prepravu

a v druhom prípade bolo dodávateľovi stavebných prác zamietnuté právo na odpočítanie dane z faktúr
od subdodávateľov, keď sa nepresvedčil, že títo subdodávatelia majú prostriedky na vykonanie prác).

Žalovaný k článku 167, 168 písm. a), článku 178 písm. a), článku 220 ods. l, článku 226 a článku 273
smernice Rady 2006/112 uviedol, že predmetné články uvedenej smernice vykladajú o službách, ktoré
boli poskytnuté a o tovare, ktorý bol dodaný, ale v danej obchodnej transakcii nebolo preukázané, že by

žalobca s tovarom disponoval tak, ako to správcovi dane dokladoval predloženými formálnymi dôkazmi
(faktúrou, CMR ...).

K námietkam žalobcu, ktorý poukazuje na rozsudky Súdneho dvora EÚ uviedol, že danou problematikou
sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal NS SR napr. rozsudky 3 Sžf/24/2012 a 2Sžf/19/2011, z
ktorých vyplýva nasledovné: „Pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní
odvolával na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový

stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré
právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd
v správnom súdnictve prihliadať.“

Tvrdenia vyplývajúce z reálnych zistení je potrebné chápať nie v tom zmysle, že správca dane, prípadne
legislatíva bráni žalobcovi nákupu tovaru v pomerne veľkých množstvách, ale v tom zmysle, že bráni

k uplatneniu nadmerného odpočtu, ak je dôvodom podvod vo vzťahu k samotnej DPH bez ohľadu na
otázku, či má z opätovného predaja tovaru prospech alebo nie.

Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených
v zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod tak,
ako je deklarovaný v predloženej faktúre v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska,

čo v uvedenom prípade nebolo platiteľom v priebehu výkonu daňovej kontroly ani v odvolacom konaní
preukázané.

Správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, t.j. hodnotil právne úkony
podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba profitovať na
odpočítaní DPH za zdaniteľné obchody, ktoré boli žalobcom deklarované ako nákup od tuzemského

dodávateľa (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila), s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore
s platnou legislatívou.

Záver správcu dane zodpovedá zásadám správneho uváženia. Žalobca počas výkonu daňovej kontroly
nepredložil žiadne dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, teda neuniesol dôkazné bremeno,
keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie zdaniteľných obchodov od

spoločnosti S&J O. plus s.r.o. ako aj jeho následné dodanie v rámci N. spoločenstva.

Vdoplnenísvojhovyjadreniažalovanýpoukázalnaexistenciuskutočnostízískanýchodorgánovčinných
v trestnom konaní, ktoré potvrdzujú závery správcu dane.

IV.

O. veci

Krajský súd v Bratislave preskúmal napadnuté rozhodnutie v rámci žalobných dôvodov (§ 249 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že tak napadnuté ako aj prvostupňové správne rozhodnutie a postup
správnych orgánov je v súlade so zákonom a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j.

najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd
preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu.

Zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov
v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou
z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v
konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a

dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených na daňovom konaní.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý
je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom
ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním

rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj
odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové
orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne
povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti
daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba

právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho
oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda
dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §
1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo
vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo
preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej
povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola
sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo

kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola
(ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na

predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca
správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľaodseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového
subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť
svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej

kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú
kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať

požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré
preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme
vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne
alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky
preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do
sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie

s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov
kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú
aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo

dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých
prípadochpredjejuplynutímprimeranepredĺžiť,najviacvšakošesťmesiacov,aakideodaňovúkontrolu
zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o
12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie
lehoty je ministerstvo.

Podľa§15ods.18zákonaosprávedaní,aksprávcadanealeboorgánpodľaodseku15nemôžedaňovú
kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17,
je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane,
ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov
(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,

verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie
vždyvrozsahupožadovanomvodvolaní.Akvyjdúpripreskúmavanínajavoskutkové,čiprávneokolnosti
odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri
rozhodovaní prihliadnuť.Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky

a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou
bankou Slovenska.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa názoru súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca dane vykonal

vo veci rozsiahle dokazovanie, a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob
vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správne rozhodnutia
obsahujú dostatok relevantných dôvodov a preto ich nemožno považovať za nepreskúmateľné.
Postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania
možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v
daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa zákona o správe daní, ktorý je
takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú
úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi
predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej

strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle
zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov.

Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z
tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová

povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový
subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný
obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

V uvedených prípadoch správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že takýto deň
nenastal, pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ, ktorý je uvedený v

predmetných faktúrach, aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo
preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne použil na účely svojej
podnikateľskej činnosti.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,
ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm.

a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané a v nadväznosti na ustanovenie
§ 51 citovaného zákona.

Kľúčovou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci

celého obchodného reťazca tuzemských ako aj zahraničných spoločností vyplynula nepreukázateľnosť
pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia.

Podľa názoru súdu správca dane ako aj žalovaný vo veci postupovali v súlade so zákonom a pri skúmaní
podmienok pre žalobcom uplatnené odpočítanie DPH správne zistili skutkový stav veci a vec aj správne
právne posúdili, keď žalobcovi vyrubili rozdiel DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Správne orgány

pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1,2,4 a § 2 ods. 3,6 zákona o správe daní.Prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia tovaru - granitových a mramorových dosiek v reťazci
obchodných spoločností v tuzemsku a v rámci EÚ, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci
daňovýchsubjektovkonečnýmdaňovýmsubjektomnaúzemíSR,kdesiuplatňujeaajodpočítavaDPHz

nadobudnutého tovaru. Tovar žalobca deklaroval až v zdaňovacom období december 2009 ako dodanie
tovaru do iného členského štátu EÚ - Maďarska, avšak dodanie Maďarská daňová správa nepotvrdila.
Z Maďarska mal byť následne tovar dodaný do Rumunska, avšak dodanie tovaru Rumunská daňová
správa tiež nepotvrdila (v danom prípade ide o „zmiznutého“ obchodníka). Všetky zistenia nasvedčujú
tomu, že sa jedná o typický obchodný reťazec, ktorá má všetky znaky karuselového obchodu, čo

napokon celkom zreteľne dokazujú aj výsledky dokazovania orgánov činných v trestnom konaní, ktoré
žalovaný pripojil k doplneniu vyjadrenia k žalobe. Napriek rozsiahlemu dokazovaniu sa nepodarilo
zistiť samotný pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru - v reťazci spoločností Y. V., s.r.o.
- S&J O. plus, s.r.o. - B., s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na
aký účel použil žalobca rozporný tovar. Správca dane zistil, že predmet dodania - granitová dlažba
bola fakturovaná v reťazci tuzemských podnikateľov bez akýchkoľvek ostatných súvisiacich služieb.

Fakturované nákupy a predaje tovaru medzi tuzemskými podnikateľmi „prebiehali“ na tom istom mieste
v sklade v Piešťanoch, ktorého majiteľom je spoločnosť S&J O. plus, s.r.o., čiže dodávateľ predmet
fakturácie dodal žalobcovi bez prepravy a za bezodplatné skladovanie, tovar sa v rámci nákupu a
predaja z miesta uloženia nikam v tuzemsku neprepravoval a ani sa nespracoval v rámci výrobného
procesu. Pri preverovaní pohybu tovaru mal byť podľa faktúr tovar dodaný maďarskej spoločnosti P.

C.. Žalobca v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie december XXXX deklaroval dodanie tovarov
a služieb s oslobodením dane v hodnote XXX XXX,XX eura (týkajúce sa odberateľských faktúr č.
XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX) podľa § 43 zákona o DPH, ale súhrnný
výkaz na predmetné intrakomunitárne dodanie tovaru maďarskému nadobúdateľovi P. C.. za príslušné
zdaňovacie obdobie nepodal (čiže rozporné zdaniteľné obchody platiteľ nedeklaroval v súhrnnom

výkaze ako dodanie z tuzemska do iného členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň. Podľa
§ 80 ods. l písm. a) zákona o DPH platiteľ je povinný podať súhrnný výkaz za každý kalendárny mesiac,
v ktorom dodal tovar oslobodený od dane podľa § 43 ods. 1 citovaného zákona z tuzemska do iného
členského štátu osobe, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte.

Spoločnosť S&J O. plus, s.r.o. deklarovala v roku XXXX dodanie tovaru - granitovej dlažby v celkovom

množstve X XXX mX pre odberateľa B., s.r.o. Faktúry mala spoločnosť zaúčtované, zaevidované
v záznamoch DPH a daň bola priznaná a odvedená. Podľa predložených dokladov dlažba bola
vyskladnená zo skladu spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. v O. na základe výdajok Z Z Z Z Z Z Z Z Z Z
Z avšak tovar reálne dodaný nebol. Podľa údajov na faktúrach si žalobca fakturovaný tovar osobne
odobral zo skladu dodávateľa, čo je ale v rozpore s predloženými dokladmi o preprave tovaru, ktorý sa

mal zo skladu prepravovať až v zdaňovacom období december XXXX.

Konateľ dodávateľskej spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. sa v rámci konania vyjadril, že najväčším
dodávateľom granitových dosiek je spoločnosť Y. V., s.r.o., ktorá má so spoločnosťou S&J O. plus,
s.r.o. uzatvorenú zmluvu o skladovaní, má svoj tovar určený na predaj uložený v skladových priestoroch
dodávateľskej spoločnosti, a preto spoločnosť S&J O. plus, s.r.o. nemusí zabezpečovať prepravu tovaru

od dodávateľa (spoločnosť Y. V., s.r.o.), pretože kupovaný tovar sa už nachádza v jej skladovacích
priestoroch. Spoločnosť Y. V., s.r.o. fakturovala spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. granitovú dlažbu, ktorá v
čase nákupu a predaja bola uskladnená v sklade spoločnosti S&J O. plus, s.r.o., ktorá ich následne (len
podľa faktúr) ďalej predala tiež v uvedenom sklade spoločnosti B., s.r.o.

Daňový úrad Piešťany v súvislosti s požadovaným objasnením pôvodu tovaru až po výrobcu zistil, že

Y. V., s.r.o. na adrese sídla reálne nesídli, nie je možné zastihnúť konateľa, ani žiadnu inú osobu zo
spoločnosti, jediným konateľom a spoločníkom je od XX.XX.XXXX O. C..

Nepodarilo sa zistiť pôvod a fyzickú existenciu tovaru v reťazci spoločností Y. V., s.r.o. - S&J O. plus,
s.r.o. - B., s.r.o., a preto správca dane vykonal šetrenia zamerané na preverenie, na aký účel použil
žalobca rozporný obchod.Maďarská daňová správa oznámila, že: „Kontrola u spoločnosti P. C. nemohla byť začatá. Spoločnosť je
na adrese sídla nedostupná, litovský štatutárny zástupca spoločnosti nie je kontaktný. Bývalý štatutárny
zástupca spoločnosti, ktorý je registrovaný ako poštový zástupca spoločnosti, sa nedostavil pred daňovú

správu a nepredložil účtovné dokumenty spoločnosti. Maďarská daňová správa nemá k dispozícii žiadne
informácie týkajúce sa dodania tovaru. Spoločnosť P. C.. podala daňové priznanie k DPH a súhrnný
výkaz, v ktorom uviedla intrakomunitárne nadobudnutie (IC) tovaru od spoločnosti B., s.r.o. vo výške
XXX XXX XXX,- I.. Účtovníctvo spoločnosti P. C.. nebolo počas kontroly predložené (okrem CMR a
zmluvy, ktoré boli zaslané poštou). Výpis z bankového účtu spoločnosti neobsahuje bankové transakcie

v cudzej mene od slovenskej spoločnosti alebo iných IC partnerov. Kvôli týmto skutočnostiam nemohla
byť potvrdená zaplatená suma ani fakturovaná suma. Transakcia týkajúca sa nadobudnutia tovaru
nebola zo strany maďarskej daňovej správy potvrdená. Podľa daňových priznaní a súhrnného hlásenia
spoločnosť P. C. deklarovala dodanie tovaru len jednému IC partnerovi K. s.r.l., Rumunsko vo výške
XXX XXX XXX,XX I.. Spoločnosť P. C. nepreukázala dokladmi, že reálne nadobudla tovar od spoločnosti
B., s.r.o. v sume XXX XXX XXX,XX I. (tento údaj vyplýva len z DPH priznania maďarskej spoločnosti).

Účtovníctvo P. C. nebolo dostupné, informácie o dodávke tovaru pre spoločnosť K. s.r.l. neboli potvrdené
dokumentáciou (tento údaj je zo súhrnného výkazu za XXXXQX maďarskej spoločnosti P. C.)“. Na
základe uvedených skutočností DÚ Bratislava VI zaslal žiadosť o MVI, v ktorej požiadal rumunské
daňové orgány o preverenie, či spoločnosť K. s.r.l. nadobudla tovar od maďarskej spoločnosti P. C..
Rumunská daňová správa uviedla, že spoločnosť SC K. SRL nedeklarovala žiadne IC nadobudnutia a

je zmiznutým obchodníkom. Voči správcovi firmy bolo už v roku XXXX podané trestné oznámenie. IČ
DPH bolo spoločnosti pozastavené dňa XX.XX.XXXX.

V danom prípade teda nebol preukázaný pôvod a fyzická existencia deklarovaného tovaru ani v reťazci
spoločností B., s.r.o. - P. C. - K. s.r.l.

Správne žalovaný poukázal na skutočnosť, že ani predložené CMR nie sú vierohodné, pretože

nepreukazujú skutočnosti, ktoré sú deklarované na faktúrach, pretože na vyhotovených faktúrach je
uvedené, že preprava tovaru bola z Piešťan na územie Maďarska a vykládka mala byť realizovaná v
priestoroch skladu spoločnosti P. C.. - J., ale na vyúčtovaní a v zázname o výkone vozidla zahraničnej
doprave, ktoré bolo správcovi dane predložené k CMR, bol tovar vyložený v meste K. a nie v J..

Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na základe

ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť, že
žalobca má doklady od spoločnosti S&J O. plus, s.r.o., ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne
realizované. Reálne plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých dôkazov
objektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je relevantným
dokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie.

Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich
vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného
dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový
subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie

uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným
obsahom.Dokladymusiamaťpovahufaktu,musiabyťvystavenénamateriálnompodkladeaakoprávna
skutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje
všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť

alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Žalovaný správne poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s
rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods.
2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu,

ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok naodpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov

predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe
získanýchinformáciízmedzinárodnýchdožiadaníodMaďarskejaRumunskejdaňovejsprávyvyhodnotil
tento obchodný prípad dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo.

Súd sa stotožňuje s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných

spoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných
princípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov:

· tovar je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie druhu, farby,
kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali,

· pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo.

Všetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch
spoločnosti S&J O. plus, s.r.o. E. je následne fakturovaný ako intrakomunitárne dodanie v rámci EÚ, kde
sa reálnosť dodania zo strany maďarskej a následne aj rumunskej daňovej správy nepotvrdila,

· pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy (nadobudnutie tovaru z iného
členského štátu ani z dovozu nebolo zistené a potvrdené) a ich vysoká cena na faktúrach vylučuje

konečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť
dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam,
pričom reálne neopustí sklad, v ktorom bol zložený,

· v spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločnosti,

· pre všetky spoločnosti v reťazci s výnimkou spoločností S&J O. plus, s.r.o. a C. A. A., s.r.o. platí, že

nezamestnávajú žiadnych zamestnancov, nevlastnia žiaden majetok a nepreukázali žiadne predpoklady
pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná vo faktúrach,

· v prípade žalobcu je zrejmé, že podľa dokladov je vykonávaná podnikateľská činnosť zameraná najmä
na výrobu a montáž pomníkov v tuzemsku (za mesiac jeden až tri pomníky, na ktoré nakupuje iný
materiál, ako je deklarovaný v rozpornej faktúre od spoločnosti S&J O. plus s.r.o.)

· nebola preukázaná ani skutočná existencia tovaru a pohyb tovaru v tuzemsku a následne ani v
rámciEurópskehospoločenstvavMaďarskuavRumunsku, kde malbyť podľa dokladovtovardodaný.

Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo
k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, čo nebolo preukázané.

Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, CMR ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu
vzniklo právo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených
daňovým subjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich
k prevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry
vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej

na faktúre. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plneniebez ohľadu na to,
či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo
na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho
plnenia.Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe určitých informácií
nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusí tieto uznať
ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil pochybnosti

zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou priameho a
bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými plneniami, ktoré
platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie všetkých podmienok stanovených
v zákone o DPH preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane preukázať, že zdaniteľný obchod

tak, ako je deklarovaný, v tuzemsku prijal a následne ho dodal na územie Maďarska, čo v uvedenom
prípade nebolo preukázané.

Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným účelom v tomto prípade bolo iba profitovať na odpočítaní DPH.
Toto potvrdzujú aj skutočnosti uvedené v uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
konkrétnym osobám, výpovede svedkov a iné dôkazy, ktoré žalovaný doručil súdu s doplnením svojho
vyjadrenia k žalobe, ktoré však nastali až po vydaní napadnutého rozhodnutia a preto sa nimi súd bližšie

nezaoberal.

Je všeobecne známou skutočnosťou, že už predchádzajúci zákon o dani z pridanej hodnoty č.
289/1995 Z.z. bol prijímaný za situácie aproximácie právnych predpisov Slovenskej republiky s právom
Európskych spoločenstiev a to na základe čl. 69 a 70 Európskej dohody o pridružení uzatvorenej medzi
Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na strane jednej a Slovenskou republikou na strane

druhej.

V predmetnom spore bol aplikovaný zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, ktorý nadobudol
účinnosť dňa 1. mája 2004, t.j. v ten istý deň ako nadobudla platnosť Zmluva o pristúpení SR a ostatných
štátov k Európskej únii.

Nie je sporné, že zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty bol prijímaný práve v súvislosti so

vstupom SR do EÚ a za účelom riadnej a včasnej transpozície relevantnej sekundárnej legislatívy EÚ
(v zásade smerníc ES, najmä šiestej smernice Rady 77/388/EHS), na ktorú odkazuje § 86 v spojení s
prílohou č. 6 (zoznam preberaných právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie).

Aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii
s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred

slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora
EÚ 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ ide o smernicu Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára 2007 (čl. 413 smernice), avšak podľa
ust. 412 smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne

opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom 2 ods. 3, článkom 44, článkom 59 ods. 1 a článkom
399 a prílohou III bod 18 najneskôr do 1. januára 2008.

Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o
eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie
jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, bod 111) bez ohľadu

na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Vnútroštátne ustanovenia
je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v zásade až po uplynutí
transpozičnej lehoty smernice (Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. I-6057, body 115 a 116) teda pri
predmetnej smernici od 1. 1. 2008.Pokiaľ ide o použitie priameho účinku (priama aplikácia) ustanovení smernice, ktorá prichádza do
úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho
ustanovenia nie je možný (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ Connect Austria, C-462/99

22.5.2003, Zb. s. I-5197, bod 40), platí rovnako, že súd je povinný ho aplikovať len v tom prípade, ak
okremsplneniaďalšíchdvochpodmienok,transpozičnálehotasmerniceužuplynula(rozsudokSúdneho
dvora EÚ Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67).

Preúplnosťtrebauviesť,ževosvetlejudikatúrySúdnehodvoraEÚtrebakaždýjedenprípadposudzovať
individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že

žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom stotožnil.

Smernica 2006/112 v súlade so svojimi článkami 411 a 413 teda zrušila a nahradila od 1. januára 2007
právnu úpravu Únie v oblasti DPH, a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a 3 smernice
2006/112 bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení
uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa
podstatne zmenil jej obsah. Ustanovenia smernice 2006/112 sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi

ustanoveniami šiestej smernice.

Článok 273 smernice 2006/112, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú
uvedené v článku 22 ods. 8 šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku 28h poslednej uvedenej
smernice stanovuje: „Členské štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na
riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku

rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami
uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti
nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Možnosť
ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých,
ktoré sú stanovené v kapitole 3“.

Aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor EÚ
uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je
cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R,
C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim

spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.
s. I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží
vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne
skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body
33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32).

Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od
nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť
týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri
rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).

Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho
možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na
daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s.
I-7797,body65a68;NettoSupermarkt,bod24,akoajz21.decembra2011,VlaamseOliemaatschappij,
C-499/10, bod 25).Navyše v súlade s článkom 273 prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné
povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho
výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.

Napriektomu,žetietoustanoveniapriznávajúčlenskýmštátomurčitúmieruvoľnejúvahy(pozrirozsudok
z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom „Fakturácia“ hlavy XI s názvom „Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb“ uvedenej smernice a najmä v jej článku 226.

Okrem toho opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112

s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec
toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý
systematicky spochybňuje právo na odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú
zásadu spoločného systému DPH (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., bod 52; Halifax a
i., bod 92; z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37).

V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na
zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených,
dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania
neutrality DPH. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom
zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie

zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením
neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so
zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo
každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby
a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu,

pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého
tovarubolaalebonebolazaplatenádoštátnejpokladnice,nemávplyvnaprávoplatiteľadanenaodpočet
DPH zaplatenej na vstupe.

Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak
sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,

ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.

Taktiež Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky
opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode.

Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany
predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej
(rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania,

pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné
bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol
zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom
požadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky NS SR a SD
EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho

dvora EÚ súd konštatuje, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bolaspochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ
deklarovaného zdaniteľného plnenia.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/2010 z 19. augusta 2010 napríklad vyplýva, že

v konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový
subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú
pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania
nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, respektíve ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.
Z rozsudkov SD EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých

patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil
záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom
uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu
nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných
danívSpojenomkráľovstve)podvodmitypu„kolotoč“.Súdnydvorvychádzalzpredpokladu,žepríslušné
daňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných

plnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z
predmetných faktúr, a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené
vecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali
reálnych zdaniteľných obchodov.

Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť

predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval
k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom
svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania.
V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality
dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými článkami obchodného reťazca,

slovenskou spoločnosťou FOR DESIGN, s.r.o. počnúc a posledným odberateľom v obchodnom reťazci,
rumunskou spoločnosťou K. s.r.l. končiac (t. j. spoločnosťami, u ktorých je nemožné skontrolovať
a preveriť pôvod a konečnú spotrebu prevádzaného tovaru). Z obsahu napádaných rozhodnutí
nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od
ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto

doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu
zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného
reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku
na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane
mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti,

avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov,
ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania
spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval.
Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol
predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob

jeho prevedenia ako i komunikácia s klientkami, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od ním
vykonávanýchobdobnýchobchodovsuvedenýmtypomtovarualebojehoobchodnýchzvyklostí,spôsob
komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania
množstva a kvality tovaru.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia

dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno
konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,
zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi
ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru,

a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí
dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne
vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,
že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej
zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitnev kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.
Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými
od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar

bezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda
s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom
skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar,
ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí
žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o

nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany
daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo
nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s
prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to
v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti

každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie
v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, súd nemôže
nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu
nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Najväčší podiel na objeme daňových
únikov na dani z pridanej hodnoty na Slovensku majú karuselové podvody. Spoločným menovateľom

týchto podvodov je reťazec obchodníkov, ktorí svojimi aktivitami vytvárajú neprehľadnú sieť spoločností,
ktoré medzi sebou vystavujú fiktívne faktúry bez reálneho plnenia. Aj takéto informácie odrážajúce stav
spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského
prostredia, dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme
aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho spisu ako i

výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie
vo veci.

Záverom treba spomenúť existenciu rozsudkov Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/66/2011-63 zo dňa
14. februára 2012 v spojení s rozsudkom NS SR sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27.11.2012, v ktorých
je riešená obdobná problematika obchodného reťazca, v ktorom sa nachádzajú aj spoločnosti z tohto

prípadu.

Po preskúmaní veci súd konštatoval, že neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania,
pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené
v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané

rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi
právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v
takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.

757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Súčasne predseda senátu v súlade s ustanovením § 250c veta tretia O. s. p. upovedomuje účastníkov
o tom, že žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia nebolo vyhovené.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na
Krajský súd v Bratislave.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.) uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.