Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. júl 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/239/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219916
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kiššová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812219916.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Evou Kiššovou v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Gröslingova č. 4 Bratislava, IČO 36 864 421, konajúcim doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
advokátom a konateľom, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .

Návrh z a m i e t a .

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ návrhom podaným na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej lehote, pričom rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Poukázal na existenciu exekučného konania, ktoré začalo na jeho návrh voči konkrétnemu povinnému,
pričomexekučnékonaniavedeloznačiťlen spisovouznačkousúdnehoexekútora.Akooprávnenýpodal

návrh na vykonanie exekúcie a legitímne očakával, že súd mu poskytne súdnu ochranu a rozhodne
o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Vec pritom
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania,
ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu. Napriek tomu súd rozhodol
o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia, a to po zákonnej lehote. Navrhovateľ pritom v jednotlivých konaniach vyvinul enormné úsilie,

aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď vo viacerých a právne porovnateľných stagnujúcich
exekučných konaniach podával opakovane žiadosti o informáciu o stave konania, a to podaniami zo dňa
2.7. 2009, zo dňa 23.9. 2009, zo dňa 13.11.2009, zo dňa 25.2.2010, dňa 30.8.2010 spísal sťažnosť
a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, rovnako dňa 23.11.2010 spísal
a podal sťažnosť na prieťahy v konaní, a to v nadväznosti na nesprávny procesný postup, pričom
jasne a zreteľne vo vyjadrených skutkových a právnych argumentov, judikatúry a citovanej právnej
doktríny žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov

v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Ďalej dňa 25.5.2011 opätovne spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní ,
pričom explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných prieťahov vzniká a zväčšuje sa na
jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného exekučným titulom, v oslabenívymožiteľnostipohľadávky,poklesebonitydlžníkaanebezpečenstve,žesadlžníkbudezbavovaťsvojho
majetku. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným
účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých

okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia
o začatí exekúcie. Majetková škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočneuplynulo medzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciearozhodnutím
o nej. V tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému vynaložil sumu 70,- eur, na udržanie a správu informačného systému

40,- eur, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s
urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania
vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil márne sumu 125,- eur v každom namietanom exekučnom
konaní. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má
za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa,
pričom neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko

zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencii
povinného. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne
uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a preto
bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy ďalej uviedol dôvody: neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv
žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,ďalej bol spôsobený
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu

vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri
určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa
ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660, 00 eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom sumu 55,-

eur za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Keďže vo veci vedenej pod sp.
zn. 8C 239/2012 navrhovateľ tvrdí, že súd bol nečinný bezdôvodne 254 dní, uplatňuje ako primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy sumu 468,38 eur. Pokiaľ v zmysle zákonného postupu písomne žiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca na jeho žiadosť pozitívne
nereagoval.

V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľom už v návrhu na začatie konania, súd predložil
spisnarozhodnutieonámietkezaujatosti sudcovOSPrievidza KrajskémusúduvTrenčíne.Uznesením
KS Trenčín sp. zn. 4NcC 639/2012 zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. N. S. nie
je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/239/2012. Následne na

základe opatrenia predsedu súdu č. 1493/2012 zo dňa 12.11. 2012 bola vec pridelená náhodným
výberom sudkyni JUDr. Eve Kiššovej, o ktorej nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci rozhodol
KS Trenčín uznesením 4NcC 12/2013 zo dňa 16.1.2013.

Odporca písomným vyjadrením z 14.5.2013 zaujal stanovisko k podanému návrhu. Poukázal

na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie,
že navrhovateľ nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaniach, pretože
v týchto konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaníbolo jedným z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu
škody, pretože namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho

exekútora, namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného
postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Nie vo všetkých konaniach uvádza

navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní, pričom žiadosť o informáciu o
stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených
prieťahov, neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú
sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
konaní súdu, pretože túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca
namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté aj žiadosti vo veciach, ktoré sú predmetom tohto konania.
Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6- mesačnej
lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon
č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek

opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode,
nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv
zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto ako
orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za

predbežne prerokovaný. Čo sa týka namietaného rozhodnutia o poverení exekútora po 15-dňovej
lehote, súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto 15-dňová lehota
na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule vo veciach,

v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011. I prípadné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ

mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, tejto postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z.
a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnom
rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie §

44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípade, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekučného. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15 -
dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na znenie § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Odporca v tejto súvislosti nepreukázal podanie sťažnosti
na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného
rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR.
Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom keď uviedol,
že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 - dňovej lehoty od dourčenia žiadosti
o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom kedy boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku/.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhoch neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody
by musel navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.Navrhovateľ ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém,
ktorý využíva pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto
paušálnu sumu za udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne

preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej
vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Navrhovateľ ďalej
nevyužil možnosť podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať
prípadnú nápravu. Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“

členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká
žiadna škoda. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho
praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému
odporca pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č.

JUST/A3/RM/kb D /2010//, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže

škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej

ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ po nariadení pojednávania vo veci samej doručil súdu písomné stanovisko k vyjadreniu
odporcu k obsahu žaloby. Poprel tvrdenia odporcu o nesplní procesných podmienok a náležitostí
návrhu na začatie konania, v návrhu riadne označil dôkazy , ktorých vykonania sa navrhovateľ dovoláva,
predovšetkým pripojenia príslušného exekučného spisu. Svoj nárok uplatnený žalobou opiera o §
9 odst. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a to tvrdený nesprávny úradný postup, ktorý v žalobe riadne

špecifikuje. S poukazom na § 6 O.s.p. a § 101 odst. 1 O.s.p. je právne irelevantné zaoberať sa
typom a počtom urgencií a sťažností. Napriek tomu však vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný
posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia podaním žiadosti o informáciu, ktoré
opakovane bližšie uviedol. Je názoru, že ak exekučný súd nevydá či už poverenie alebo uznesenie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od podania návrhu, spôsobuje zbytočné

prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktorú je nevyhnutne hodnotiť
ako nesprávny úradný postup. Vyslovil právny názor, že uvedená zákonná lehota platí bez ohľadu na
konečný výsledok rozhodovacieho procesu súdu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. či dôjde
udeleniu poverenia alebo nie. Poprel, že by akokoľvek maril predbežné prerokovanie nároku, reagoval
na každý podnet odporcu obšírnym stanoviskom, v ktorom podrobne vysvetlil rozhodujúce skutočnosti.

Ďalej uviedol, že preukázal vznik škody označením dôkazov, pričom nesprávny úradný postup mal
vplyv na majetok a aktivity navrhovateľa, nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách
zamestnancov navrhovateľa a v administratívnych postupoch v smere zvýšenia objemu prác a postupov,
v hraničných prípadoch bolo potrebné prijať nových zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác.
Prostredníctvom svojich zamestnancov musel urgovať súd, podávať sťažnosti, evidovať prípady keď

poverenie nebolo vydané a podobne. Ak by boli pochybnosti o výške nároku, na preukázanie výšky
škody zadal spracovanie znaleckého posudku Znaleckého ústavu EU v Bratislave a žiadal, aby súd tento
znaleckýposudokakodôkazzásadnéhovýznamuvykonal.Vďalšompoukázalnanáhradunemajetkovej
ujmy v peniazoch, ktorá mu vznikla ako obchodnej spoločnosti. V ďalšom texte vyjadrenia poukazoval
na výhrady pri dovolávaní sa odporcu rozhodnutí Súdneho dvora EÚ. Nesprávny úradný postup

navrhovateľ vidí aj v porušení práva EÚ zo strany exekučného súdu, ktorý využíval právne názory
vyslovené vo veci Asturcom Telecomuniciacones SL proti Cristine Rodríguozvej Nogeuirovej C-40/08,
vo veci C 40/08, ďalej vo veci Pannon GSM Zrt proti Ersébet Sustikné Gyorfi C 243/2008. Predovšetkým
namietal postup súdu v exekučnom konaní, ktorý pred vylúčením uplatnenia dotknutej podmienky vôbecneupozornil povinného j- spotrebiteľa na skutočnosť, že hodlá posúdiť podmienku ako neprijateľnú a
nevyzvalhonapodanievyjadreniaktejtoskutočnostiavyjadreniakúmyslunamietaťnekalýanezáväzný
charakter podmienky. Exekučný súd nesmie opomínať aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ

po tom, ako bol upozornený súdom, nemá zámer dovolať sa nekalého a nezáväzného charakteru
podmienky. Rozhodnutie vydané v rozpore s právom EÚ, ktoré porušuje právo účastníkov na spravodlivý
proces a právo na súdnu ochranu, musí byť v právnom štáte zrušené a nie ako v tomto prípade,
spôsobiť zastavenie exekúcie a založenie prekážky veci rozhodnutej. Navrhovateľ ďalej popiera, že
rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti spotrebiteľa, pretože k tomuto nepredložil odporca žiadny

dôkaz,atúto skutočnosťmalpreveriťajsúdvexekučnomkonaní. Vosvojomvyjadreníďalejnavrhovateľ
v súvislosti so záväznou interpretáciou smernice Rady 93/13/EHS z 5.4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, uviedol interpretácie, ktoré boli vykonané Súdnym dvorom Európskej únie
v iných rozsudkoch so záverom, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii citovanej smernice svoju
povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného .

Ďalej navrhol v zmysle § 109 ods. 1 písm. c O.s.p. prerušiť konanie s tým, aby súd položil Súdnemu
dvoru EU prejudiciálnu otázku k možnosti posudzovania neprijateľnej zmluvnej podmienky aj v prípade,
ak ju povinný výslovne neodporoval.
Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 24.7. 2013 o 17.30
hod. návrh zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti

súdu a sudcu a ďalej návrh na prerušenie konania. Vzhľadom k tomu, že vo veci bol už určený
termín pojednávania a s prihliadnutím na dôvody prerušenia konania uvádzané navrhovateľom keď
o nevylúčení zákonného sudcu bolo právoplatne rozhodnuté odvolacím súdom, súd vo veci konal a
na pojednávaní dňa 25.7. 2013 vec prejednal a rozhodol aj o návrhu na prerušenie konania, ako i vo
veci samej. Keďže súd návrh na zrušenie termínu neakceptoval, navrhovateľ svoju neúčasť náležite

riadne a včas neospravedlnil postupom podľa § 119 O.s.p., preto súd prejednal a rozhodol vec v
jeho neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.. Odporca svoju neúčasť ospravedlnil, súhlasil s
tým, aby súd vec prejednal a rozhodol aj v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľa,
že otvoreniu pojednávania musí predchádzať vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu a osoby
domnelého zákonného sudcu, súd len okrajovo konštatuje, že o otázke či zákonný sudca, ktorému

bola vec pôvodne pridelená JUDr. N. S. nie je vylúčená z prejednávania veci rozhodol odvolací súd,
následne po odchode JUDr. N. S. do dôchodku rozhodol o nevylúčení sudkyne JUDr. Evy Kiššovej,
ktorej vec bola pridelená náhodným výberom, odvolací súd už horecitovaným uznesením.
Na ozrejmenie správnosti uvedeného postupu súd dáva do pozornosti aj uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo
102/2013 zo dňa 11.3.2013, kde súd v obdobnej veci navrhovateľa proti odporcovi o náhradu majetkovej

a nemajetkovej ujmy /vec vedená na OS Bratislava II/ v súvislosti s námietkou navrhovateľa, že už pri
vyrubovaní súdneho poplatku rozhodoval vylúčený sudca, vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo. Dovolací súd preto neuznal námietku navrhovateľa o existencii
procesnej vady v konaní za opodstatnenú. Súdu preto v predmetnej veci len subjektívne pochybnosti

navrhovateľa o zákonnom sudcovi nebránili vo veci ďalej konať. Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa, keď prihliadol na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.
Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 24.7.2013 podal návrh, aby súd konanie prerušil a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Návrh
odôvodnil tým, že námietka porušenia nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci,
pretože sudca môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je vylúčený aj
preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza
aj vzťah ekonomickej závislosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší ak, rozhodnutie závisí
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia,
môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh nie je
dôvodný. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
vzniká len vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu
prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, akprebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto
otázkou môže byť len rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej a nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté

o tom, že sudca nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetných veciach bolo
pritom rozhodnuté odvolacím súdom o nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto
rozhodnutím viazaný. Preto podanie sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu,ktorýmsudcanebolvylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavovecinemôžebyťdôvodom
na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v

uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu vo veci samej.
Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o porušení jeho základných práv bez
ďalšieho nezakladá žiadny právny následok so začatými súdnymi konaniami, nespôsobuje automaticky
odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval o nevylúčení zákonného sudcu.
Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej námietky zaujatosti , o ktorej
nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom /§ 16 odst. 3 O.s.p./, pričom o túto situáciu nejde. Preto súd

návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Odporca sa na nariadené pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť včas a náležite ospravedlnil, preto
súd prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti.

Súd vykonal dokazovanie v zmysle návrhu navrhovateľa listinnými dôkazmi, a to oboznámením sa s

exekučným spisom OS Prievidza 9Er/1121/2010, písomnými vyjadreniami účastníkov, zisteniami súdu z
úradnej činnosti - viď úradné záznamy, spisom Spr č. 1019/2010, na základe čoho zistil tento skutkový
stav:

Zo spisu OS Prievidza sp. zn. 9Er/1121/2010, Ex 1894/2010 - oprávnený Pohotovosť s.r.o Bratislava,

povinný R. A., súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 26.4.2010, súd uznesením z 10.9.2010 sp. zn. 9Er 1121/2010- 12 zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v celosti, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 16.2.2011 v spojitosti
s uznesením KS TN č. 4CoE 467/2010 zo dňa 22.12.2010, pričom exekučné konanie je zastavené
uznesením z 8.6.2011.

Zúradnej činnostisúdubolozistené,ževpredmetnomexekučnom konaníoprávnenýpodalsťažnosťna
zbytočné prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené nevydaním poverenia v zákonnej lehote, a to podaním
z 30.8. 2010. Z vyjadrenia predsedu súdu vo veci Spr 1019/2010, resp. Spr 1016/2010 vyplýva, že
táto sťažnosť bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Ďalej z úradnej činnosti bolo zistené, že v
navrhovateľom uvádzaných exekučných konaniach Ex 41/2007, Ex 7446/2011 a Ex 11017/2008 nebola

predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

qPodľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval
súd návrh navrhovateľa za nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 1121/2010. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na
začatiekonania,súdkonštatuje,ženávrhnavrhovateľavzmysle§ 79ods.1O.s.p. mávšetkynáležitosti

návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaných, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu
takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii
odporcu, že navrhovateľ by mal jasným spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť
spôsobená škoda, o to zvlášť, že v namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle

§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol
súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa

týka podanej žiadosti o prerokovanie nároku, vykonanie tohto dôkazu nebolo možné, pretože MS SR
neviedlo osobitný spis pre každú podanú žiadosť a keďže podľa odporcu navrhovateľ neposkytol ani
napriek opakovaným výzvam v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre
prerokovanie jeho nároku, čím bol podľa odporcu proces predbežného prerokovania fakticky zmarený.
Keďže požadované údaje k žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľ nedoplnil, nepovažuje MS

SR ako orgán príslušný na prerokovanie žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Vo
svojom písomnom vyjadrení odporca uviedol, že dôkazné bremeno v smere preukázania predbežného
prerokovania nároku je na strane navrhovateľa a nemôže zaťažovať odporcu. Súd však konštatuje,
že je nepravdivé tvrdenie navrhovateľa o tom, že priložil prílohu - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody do konaní v žalobách týkajúcich sa exekučných

konaní Ex 41/2007, Ex 7446/2011, Ex 11017/2008, Ex 7446/2011, pretože súd si zadovážil všetky
uvedené exekučné spisy, pričom ani v jednom súdnom spise, ktorý sa týka uvedeného exekučného
konania sa takáto príloha nenachádza. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku podal a odporca v zásade uvedenú skutočnosť potvrdil, súd uzavrel, že žiadosti
o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podané v deň 23.4.2012 , nárok bol uplatnený na

základe žiadostí o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval
podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože uvedená
šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k uspokojeniu

nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona
platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo obrátiť sa na súd s
nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok zániku nároku na
náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa
za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým

postupomspôsobenáškoda. Vovšeobecnostivzmyslezákonač.514/2003Z.z.musiabyťprenaplnenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené
všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutouškodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu
Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote, hoci konanie začalo

9.3.2010 a súd rozhodol dňa 18.11.2010, a to zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby a omeškanie trvalo viac
ako 254dní.

V prvom rade súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať nápravy postupu exekučného súdu

podaním žiadosti o urýchlené rozhodnutie vo veci priamo v exekučnom konaní, ďalej sa mohol domáhať
svojho práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím
inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť

veci, správanie účastníka a postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na
podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by
znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade

škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu
porušiťprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,môžubyťajsúdyvyššiehostupňa-krajské

súdy, NS SR. V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt
by sa mal obrátiť na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných
prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho
stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
je oprávnený Ústavný súd SR. Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003

Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom
konaní vzhľadom na tvrdený okamih spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného
do 31.12.2012 zastáva názor, že v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní
existencie nesprávneho úradného postupu a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej
lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej moci a skúmaní zbytočných prieťahov v konaní alebo

iného zásahu vychádzať z horeuvedených záverov, pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala
potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu
škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v
tomto smeče, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o
ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov /viď znenie § 9 citovaného zákona s účinnosťou od 1.1.2013/. Súd si samozrejme uvedomuje,
že predmetom konania nie je posudzovanie porušovania ústavných práv navrhovateľa, ale posúdenie
nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu, avšak z rovnakých

dôvodov z akých dochádza i ku konštatovaniu porušenia ústavného práva. Uvedené je dôležité nielen
z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy konaní, resp. porušenia ústavného
práva , ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho
zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na majetku /napríklad vo veci
Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5.2011 ústavný súd konštatoval, účastník konania, ktorý počas

tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho postupom, postupuje v rozpore
so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo možno pripísať iba na ťarchu
účastníka. I keď predmetom konania o nárokoch navrhovateľa je skúmanie nesprávneho úradného
postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd považuje za správne
poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom, kde sa posudzuje

porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa v podstate skúmajú a vyhodnocujú
tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony súdu, úkony
účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie ÚS SR
napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo kporušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej , ústavný súd prihliadol
na jednotlivé úkony súdu, osobitosť konania, na vyhotovenie rozsudku, ktorý obsahoval podrobnú
skutkovú, právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR
a podobne. V tejto súvislosti súd udáva, že i keď teda súd v exekučnom konaní urobí úkon po
zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k

nesprávnemu úradnému postupu. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ
vôbec nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným
postupom. Je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka
konania ovplyvnená aj správaním navrhovateľa a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu
nereagovali, dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného
poriadku na predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného

záujmu účastníka konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať
a rozhodnutie súdu bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní
navrhovateľa /viď napr. Nález ÚS SR I.ÚS 41/02 z 25.6.2003/.

V prvom rade preto súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť

predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Súd zistil,
že v exekučnom konaní 9Er/1121/2010 takáto sťažnosť podaná bola dňa 30.8.2010 a táto bola
vyhodnotená ako neopodstatnená. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje
právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný
súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom
predpísaných náležitostí podania sťažovateľa, ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými
sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného
Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012
z 3.7.2012, IV.ÚS 374/2012 z 9.8.2012/. Je teda zrejmé, že navrhovateľ v predmetných konaniach
neurobil žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. V niektorých veciach
podal oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu

predložiť žiadané listiny. V predmetnom exekučnom konaní pritom oprávnený predložil exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nemohol byť spôsobilým exekučným titulom, preto nemohol
vzniknúť nesprávny úradný postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť
škoda alebo nemajetková ujma. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla
škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na

udržanie a správu informačného systém u, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené
s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania,
toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané
pohľadávky v informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady

nemôžu byť zvýšené v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie
žiadosti o informáciu o stave konania, podanie sťažnosti, ktoré podával vo väčšine prípadov ako
hromadné žiadosti o informáciu o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných
spisov, nemohlo vyvolať u navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak ako tvrdí. Preto tvrdenie
navrhovateľa o možnej škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný

systém navrhovateľa neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo
exekučného konania, pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola
zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou

od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,

zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o

exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6. 2011 nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna

zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd
však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacíchsúdovanakoniec idôvodovésprávykhoreuvedenýmzákonom,ktorénovelizovali Exekučný
poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie

exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie
literyzákona,abysapredišlomylnýminterpretáciámtohtoustanovenia. Vtomtosmere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval

začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,
prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situáciu, keď súd takýto

rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15 -dňovú lehotu vsunúť obe procesné
situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so
zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda

navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 -
dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje.
Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia v

niektorých konaniach ubehla aj dlhšia doba, súd ju hodnotí ako primeranú a zodpovedajúcu zložitosti
posúdenia exekučného titulu. Vo všeobecnosti súd udáva, že NS SR sa otázkou majetkovej ujmy, ktorá
mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní zaoberal napríklad
vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného NS SR konštatoval, že charakter
majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti

so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia /v danej veci
predajom dlžníkovej nehnuteľnosti/, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v
dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna hodnota
pohľadávky,ktorábolaveriteľovipriznanávykonateľnýmsúdnymrozhodnutím, nezávisílenodsamotnejsumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v
neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú
hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka

a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení aj podľa
názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by
oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu.
Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol
výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup,

lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho
bolo možné uspokojiť inak.
V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo výlučne z
dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal „prisúdiť“ plnenia zo zmlúv o úvere
rozhodcovskému súdu na základe neplatnej uzavretej dohody o vyplnení zmenky, túto skutočnosť

nemôže teraz navrhovateľ využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že keby súd zamietol jeho žiadosť o
udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky a nahradiť exekučný titul. Bol
to práve dôsledný postup exekučného súdu, ktorý vo veľkom množstve exekučných konaní zamedzil
vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného titulu, pričom k vymoženiu
takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti s tým, že oprávnený v
rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhoval vykonať exekúciu na podklade nespôsobilých
exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo všetkých konaniach bol právne
zastúpený advokátskou kanceláriou.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

V zmysle citovaných ustanovení zákona bolo preto povinnosťou exekučného súdu z úradnej moci bez
povinnosti vykonávať dokazovanie s účastníkmi konania preskúmať exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok,pričomvexekučnomkonaníužnemôžeísťodokazovanievovecisamej,alelen preskúmanie
prisúdeného plnenia. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného
postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným

č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,

skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do
úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie

z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu
skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. NS SR

pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť
ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie
IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa v
súvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia

zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za
určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o
návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená /§ § 45 zákona o rozhodcovskom konaní/, potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku,
je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v
uvedenej exekučne veci nie sú opodstatnené a navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval rozhodcovský rozsudok a v rámci neho zákonnosť prisúdeného plnenia, bol tento jeho
postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy

oprávnenému/navrhovateľovi/zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj
v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 9Er/1121/2010 , Ex 1894/2010, povinný A. R. navrhovateľ tvrdí, že súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 18.11.2010, hoci konanie začalo 9.3.2010 rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom bezdôvodná nečinnosť súdu trvala viac ako 254
dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa nie sú pravdivé. V prvom rade súd udáva, že dátum začatia

exekučného konania je z pohľadu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bezvýznamný. Zo spisu OS Prievidza 9Er 1121/2010 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola
súdu doručená 26.4.2010, súd uznesením z 10.9.2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu
neplatnosti neplatnosti dohody o vyplnení zmenky, na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie
v rozhodcovskom rozsudku, keď svoje podrobné skutkové a právne zistenia uviedol na viacstranovom

rozhodnutí, odôvodnenie riadne logicky zdôvodnil a podporil vnútroštátnou úpravou, pričom oprávnený
podal proti uzneseniu súdu odvolanie a odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil. Nie je teda pravdou,
že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol do približne štyroch
mesiacov od doručenia tejto žiadosti. Tak ako súd vysvetlil vyššie zákonná lehota na rozhodnutie
o zamietnutie žiadosti v prípade keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom

súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom
rozsudku, platnosť rozhodcovskej doložky, uvedené vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa
považuje za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných
konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom
exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ vôbec ani nepreukázal existenciu

akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Exekučné konanie bolo
následne zastavené a k vymoženiu pohľadávky oprávneného by vôbec nedošlo. Majetková škoda
vyčíslená navrhovateľom v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku neskoršieho rozhodnutia súdu.
Navrhovateľ teda nepreukázal, že by prípadným oneskoreným rozhodnutím súdu mu súd spôsobil
škodu z titulu vecných výdavkov a nákladov na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie, publikačné

výdaje, poštovné a podobne, pretože z exekučného spisu vôbec nevyplýva, že by oprávnený smerom
k súdu do rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, v spise sa nenachádza
žiadna urgencia, žiadosť o informáciu o stave konania podobne. Jeho tvrdenia o tom, že podával
žiadosti o informácie o stave konania sú nepravdivé. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že v
postupe súdu vzhľadom na navrhovateľom predkladaný exekučný titul v exekučnom konaní, zavinení

zastavenia exekučného konania na strane navrhovateľa, v rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia do štyroch mesiacov od doručenia tejto žiadosti, keď zákon lehotu na zamietnutie
žiadosti v tejto dobe pre rozhodcovské rozsudky neupravoval, nemožno vidieť nesprávny úradný postuppre účely citovaného zákona. Navrhovateľ nakoniec nepreukázal existenciu škody a nemajetkovej
ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti so skorším rozhodnutím o zamietnutí žiadosti vznikla.

Z uvedených dôvodov považoval súd návrh navrhovateľa za nedôvodný, a preto ho zamietol.

Pokiaľ ide o návrh navrhovateľa na vykonanie dôkazu, a to znaleckého posudku na preukázanie
výšky škody, súd nepovažoval za opodstatnené vykonať takýto dôkaz, keďže v predmetnej veci nie je
naplnený prvý zodpovednostný prvok, a to existencia nesprávneho úradného postupu súdu.

V predmetnej namietanej exekučnej veci súd rozhodoval predovšetkým podľa vnútroštátnych právnych
noriem, právny názor okresného súdu bol potvrdený aj názorom odvolacieho súdu. Navrhovateľ pritom
v exekučnom konaní nepodal žiadny mimoriadny opravný prostriedok. Predovšetkým ani v jednom
rozhodnutí odvolacieho súdu, resp. NS SR, alebo ÚS SR, ktoré uvádza súd aj v tomto rozhodnutí,
nebol vytknutý postup exekučného súdu, ktorý vykonal prieskum exekučného titulu bez priamej účasti
účastníkov exekučného konania a vykonávania dokazovania, rovnako nebol vytknutý postup súdu pri

prípadnej aplikácii judikatúry Súdneho dvora. V tejto súvislosti nepovažoval súd za potrebné ani prerušiť
konanie v danej veci a položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku v navrhovanom znení podľa
navrhovateľa. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. za
účelom položenia predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, súd konštatuje, že tento návrh je nedôvodný
a vo výroku o zamietnutí návrhu na neprerušenie konania navrhovateľom je obsiahnuté aj rozhodnutie

o tomto procesnom návrhu. Predovšetkým súd konštatuje, že pre rozhodnutie exekučného súdu
položenie takejto otázky nebolo potrebné. Súdny dvor EÚ v obdobných veciach judikoval, že súd má
ex offo posudzovať nekalosť zmluvných podmienok, z ktorých oprávnený uplatňuje právo v exekučnej
veci, čo znamená, že k uvedenému nebolo potrebné vyzývať povinného ako účastníka konania. Pokiaľ
oprávnenýmalzato,žerozhodnutie exekučného súdubolovtomtosmerenesprávne, nič munebránilo

uplatniť uvedené v riadne podanom opravnom prostriedku. Rovnako mu nič nebránilo uplatniť zmluvné
nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej
aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.

Onáhradetrovkonaniabolorozhodnutépodľa§ 142odt. 1O.s.p.. Vkonaníbolúspešnýodporca, tento

náhradu trov konania neuplatnil, nešpecifikoval, preto súd o jeho trovách ani nerozhodoval. Náhradu
trov konania uplatnil navrhovateľ, ktorý však v konaní úspešný nebol, jeho návrh súd zamietol, preto
mu náhrada trov konania neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia, cestou

tunaj. súdu na Krajský súd v Trenčíne, písomne, trojmo.
Podľa § 205 ods.1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (42 ods.3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.