Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. marec 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 20C/59/2006

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1106222676
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1106222676.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Zuzanou Kučerovou v právnej veci navrhovateľov: 1) I. C., K.

Q. XX, Bratislava, 2) K. C., K. Q. XX, Bratislava, 3) M. C., K.L. Q. XX, Bratislava, 4) C. S. C., zastúpený
zákonnými zástupcami I. C.Á. a K. C., všetci bytom S. X/A, XXX XX Bratislava proti odporcom: 1) Hlavné
mesto SR Bratislava, Primaciálne nám. 1 Bratislava, 2) Slovenská republika - Úrad vlády Slovenskej
republiky, Nám. Slobody 1, Bratislava, zastúpený JUDr. Michaelou Törökovou, advokátkou so sídlom
29. augusta 5, 811 08 Bratislava v konaní o ochranu osobnosti, zákaz diskriminácie, ľudské práva a o
nemajetkovú ujmu takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh na zmenu petitu doručený dňa 29.1.2013 n e p r i p ú š ť a.

II. Súd návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy z a m i e t a.

III. Súd návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 2.rade na zaplatenie nemajetkovej ujmy z a m i e t a.

IV. Odporcovi v 1. rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

V. Odporcovi v 2. rade sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovatelia v 1.- 4. rade sa návrhom zo dňa 14.7.2006 upraveným dňa 1.6.2010 domáhali aby súd
uložil odporcovi v 1. rade povinnosť zaradiť navrhovateľa v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský
nájomný byt k termínu podania žiadosti 13.11.2005, ďalej aby súd uložil odporcovi v 1. rade povinnosť
poskytnúť navrhovateľovi 1 .rade mestský nájomný byt a aby súd uložil odporcovi v 1. rade povinnosť
zaplatiť navrhovateľom v 1. - 4. rade nemajetkovú ujmu v sume 15.000,- EUR a taktiež aby súd uložil
povinnosť odporcovi v 2. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. -4. rade nemajetkovú ujmu 15.000,- EUR s
tým ,že v oboch prípadoch uplatnenej nemajetkovej ujmy zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká

povinnosť plniť ďalším navrhovateľom.

Odporcovia v 1. a 2. rade s návrhom navrhovateľa nesúhlasili.

Prvostupňový súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 9.12.2010 tak, že žalobu v plnom rozsahu
zamietol. Procesne úspešným odporcom náhradu trov konania nepriznal. Voči uvedenému rozsudku
podali navrhovatelia odvolanie. Krajský súd rozsudkom zo dňa 17.1.2012 rozsudok súdu prvého stupňav časti, v ktorej súd zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľa
v 1. rade do zoznamu žiadateľov o mestský nájomný byt k termínu podania žiadosti 13.11.2005 a
návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade poskytnúť navrhovateľovi 1. rade mestský nájomný

byt potvrdil. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu rozsudok zrušil pre
jehonepreskúmateľnosťavecvrátilnaďalšiekonanie.Zodôvodneniauvedenéhorozsudkuodvolacieho
súdu vyplýva, že v rámci sporového konania, v ktorom je konajúci súd viazaný vymedzením predmetu
konanie po skutkovej a právnej stránke nie je možné žalobou podanou podľa ust. §80 písm. b) O.s.p.,
to zn. žalobou na splnenie povinnosti (s predpokladom, že táto vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu

alebo z porušenia práva) domáhať sa uloženia povinnosti orgánu územnej samosprávy pri spravovaní
záležitostí spadajúcich do jeho samostatnej, resp. prenesenej pôsobnosti. Vo vzťahu k navrhovateľmi
tvrdenými obmedzujúcimi ustanoveniami VZN 14/2001 odvolací súd uviedol, že ochrana ústavnosti
v tvorbe všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy je v SR súčasťou výlučných
kompetencií prokuratúry a Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti, v ktorej súd prvého
stupňa zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaplatiť navrhovateľom v 1. až 4.

rade nemajetkovú ujmu 15.000,- eur s tým, že zaplatením jednému z navrhovateľov zaniká povinnosť
plniť ďalším navrhovateľom v rozsahu plnenia a na uloženie povinnosti odporcovi v 2. rade zaplatiť
navrhovateľom v 1. až 4. rade nemajetkovú ujmu 15.000,- eur s tým, že zaplatením jednému z
navrhovateľov zaniká povinnosť plniť ďalším navrhovateľom, je odvolanie navrhovateľov v 1. až 4. rade,
podľa názoru odvolacieho súdu, dôvodné. Odvolací súd uložil súdu prvého stupňa vysporiadať sa

s argumentáciou navrhovateľov, ktorí v priebehu konania svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodňovali rozporom konania odporcu v 1. rade s ust. §11 c/, §14 ods. 1,2 písm.d/, §18 ods. 1,2, §30
ods. 1 písm.a/, §71 ods. 1 písm. c),e) Zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci, §19 ods. 2 zák. č.
599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi, §2a ods. 1,3 v spojení s §5 ods. 2 písm. d) zák.č. 365/2004
Z.z. o rovnakom zaobchádzaní a s tvrdenou zodpovednosťou odporcu v 2. rade za nezabezpečenie

kontroly plnenia úloh preneseného výkonu štátnej správy na obec v praxi s poukazom na to, že výkon
štátnej správy prenesený na obec a vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje Úrad vlády SR ako
ústredný orgán štátnej správy s tvrdenými následkami v osobnej a osobnostnej sfére navrhovateľov.

Súd vo veci vykonal dokazovanie vypočutím navrhovateľov, vypočutím odporcu v 1. rade, výsluchom
právneho zástupcu odporu v 2. rade, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, najmä

Rozhodnutím úradu práce, sociálnych vecí a rodiny č. 2195/2005/04 z 9.11.2005, Rozhodnutím Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 8.12.2005 (čl. 10), pripojeným spisovým materiálom
oddelenia nájmov nehnuteľností týkajúci sa žiadosti navrhovateľov o mestský nájomný byt zo dňa
23.11.2005 predložený odporcom v 1. rade, výzvami na úhradu nedoplatkov, daňovou exekučnou
výzvou, predsporovou výzvou (čl. 332 až 345), rozhodnutiami Spolkového súdu z 15. 7.2005 a mal

preukázaný nasledovný skutkový a právny stav veci:

Vzhľadom na právoplatnosť prvých dvoch výrokov rozsudku zo dňa 9.12.2010 sa vo zvyšnej časti
prejedávanej veci navrhovatelia domáhajú voči odporcom náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,-
eur. Navrhovateľka v 2. rade uplatnený nárok odôvodnila tým, že odporca v 1. rade zasiahol do ich
dôstojnosti. Jeho protiprávne konania vidia v tom, že im neposkytol sociálnu pomoc v čase, keď sa

nachádzali v stave sociálnej núdze. Dňa 13.10.2005 sa po návrate z 5-ročného azylu vo Švajčiarku
dozvedeli, že v dobrovoľnej dražby prišli o ich rodinný dom na K.L. Q. XX E. J. a stali sa bezdomovcami.
Okolnosti dobrovoľnej dražby boli predmetom konania na tunajšom súd, jedná sa o rodinný spor najmä
medzi jej manželom navrhovateľom v 1. rade a jeho bratom. Keďže sa ocitli v takejto situácii navštívili
magistrát a požiadali o pomoc. Odporca v 1. rade im však neposkytol účinnú sociálnu pomoc z

odôvodnením,žedisponujelensubytovňouFortuna,pričom nároknasociálneubytovanie podmieňoval
splnením všeobecného záväzného nariadenie - § 4 ods. 1,2. Dôvodom nezaradenia do zoznamu
žiadateľov o byt bolo, že navrhovateľ v 1. rade nepredložil doklad, ktorým by preukázal (v zmysle
všeobecného nariadenia), že navrhovatelia neprišli o právo bývať v byte/dome vlastným pričinením a
zároveň, že v posledných 12 mesiacov bol zamestnaný a poberal mzdu, resp. nepreukázal príjem vo

výške 1,2 násobku životného minima, čo považujú navrhovatelia za diskriminačné. Vzhľadom však na
ich predošlý azyl uvedené podmienky nemohli spĺňať. Od 1.11.2005 do 31.1.2006 boli teda s manželom
bezdomovcami, žili v opustených domoch na kraji mesta. Svoje deti počas tohto obdobia umiestnili u
starej matky v obci Želovce, Veľký Krtíš, kde navštevovali základnú školu. Odporca v 1. rade im až
1.2.2006 poskytol ubytovanie v ubytovni Fortuna, čím v období od 1.11.2005 do 31.1.2006 porušil § 71

ods. 1 písm. c/ a e/ Zákona o sociálnej pomoci.Poskytnutím ubytovania v ubytovni FORTUNA podľa názoru navrhovateľov došlo k zníženiu ich
dôstojnosti, nakoľko ubytovňa FORUTNA síce vystupuje ako sociálna ubytovňa avšak nespĺňa takéto
požiadavky. Ubytovňa nespĺňa požiadavky na súkromie a rodinný život, skladá sa z ubytovacích buniek,

pričom jedna bunka obsahuje ubytovaciu miestnosť, WC, kúpeľňu a chodbu, nie je tam kuchyňa,
čo je pre rodinu veľmi dôležité. Pre navrhovateľov v 3. a 4. rade bolo takéto ubytovanie frustrujúce,
navrhovateľka v 3 .rade ako študentka gymnázia sa nemala možnosť učiť, nakoľko tam k tomu neboli
podmienky. Navrhovatelia v 3. a 4. rade si nemohli domov vodiť priateľov, nakoľko sa hanbili za to
v akých podmienkach žijú. Navrhovatelia sa domnievajú, že bez pomoci štátu sa rodina, ktorá sa

dostane do takej situácie ako oni, nemôže postaviť na nohy, pričom v situácii do akej sa navrhovatelia
po návrate zo Švajčiarska dostali im pomoc zo strany odporcov poskytnutá nebola. V ďalšom období
od 1.2.2006 do 1.9.2006 poberal navrhovateľ v 1. rade dávky v hmotnej núdzi, pričom odporca v 1.
rade poskytol navrhovateľom ubytovanie v ubytovni FORTUNA za mesačné nájomné 5.500,- Sk. V tejto
súvislosti navrhovatelia opätovne poukazujú na rozpor s § 19 ods. 2 Zákona o pomoci v hmotnej núdzi,
pričom rozpor vidia v tom, že nájomné za ubytovanie bolo vyššie ako poskytované dávky v hmotnej

núdzi, ktoré navrhovateľ v 1. rade poberal v sume 3.900,-Sk, čím sa navrhovatelia sústavne zadlžovali,
podľa ich tvrdenia sa znižovala ich dôstojnosť, nakoľko si museli brať pôžičky a nemali z čoho žiť.
Navrhovatelia v 1. a 2. rade nemali možnosť zamestnať sa a zabezpečiť si tak nový život. Navrhovatelia
poukázali na to, že účelom zákona o pomoci v hmotnej núdzi je poskytnúť ľuďom, ktorí legitímne
stratili bývanie rýchlu pomoc prístrešie, aby sa v priebehu 2 rokov z tohto stavu dostali a postavili

sa na vlastné nohy. Podľa tvrdenia navrhovateľov odporca v 1. rade účel tohto zákona nepochopil a
tým, že navrhovatelia nemali zabezpečené bývanie, nemali možnosť rozbehnúť podnikanie, prípadne
sa ani zamestnať. Navrhovatelia poukázali aj na to, že odporca v 2. rade má v prejednávanej veci
zodpovednosť za nezabezpečenie kontroly plnenia úloh preneseného výkonu štátnej správy na obce ,
nakoľko výkon štátnej správy prenesený na obec a vyšší územný celok zákonmi riadi a kontroluje. Podľa

ich názoru odporca v 2. rade nerobil dôslednú kontrolu, čím došlo u navrhovateľov k porušeniu ich
práv. navrhovatelia poukazujú na to, že prvotnou príčinou ich terajšej situácie bolo to, že zákonodarca
sociálnej reformy nepočítal s prípadom keď občan využije svoje práva - právo na azyl a vráti sa po
dlhšej dobe. Domnievajú sa, že ich prípad bol precedens a mal sa riešiť. Navrhovatelia sa domnievajú,
že zákon mal počítať s tým, keď dôjde k situácii, že občan ktorý sa nemohol zúčastniť viac ako

4 roky na platení poistenia v nezamestnanosti sa ocitne v situácii, že je odkázaný na podporu v
nezamestnanosti, avšak zákonodarca na takúto situáciu nepamätal. Navrhovatelia v 1. a 2. rade sa
vzhľadomnatakútosituáciudostalidopostaveniaobčanov,ktoríbolidiskriminovaníanebolaimpriznaná
podpora v nezamestnanosti. V tejto oblasti navrhovatelia považujú sociálnu reformu za zlú. Nízkymi
dávkami v hmotnej núdzi boli nútení požičiavať si peniaze od priateľov, spolužiakov, čo im zaberalo

veľa času a vytváralo ponižujúci psychický stav. Domnievajú sa, že bez pomoci štátu sa žiadna rodina
nedokáže vymaniť z chudoby. Navrhovatelia poukázali na to, že odporcovia odmietali s nimi riešiť ich
hmotnú a sociálnu núdzu, diskriminovali ich, nakoľko im nevenovali dostatočnú pozornosť a odmietali s
nimi rokovať i napriek ich postaveniu - navrátilých sa utečencov.

Pasívnu legitimáciu odporu v 2. rade navrhovateľka v 2. rade odôvodnila tým, že porušil štatút vlády,

ktorý hovorí o povinnosti vlády vykonávať kontrolu v oblasti preneseného výkonu štátnej správy na
obce, pričom túto kontrolu vykonával len formalisticky, dôkazom čoho je, že odporca v 1. rade nezriadil
v predmetom čase ani útulok a ani domov sociálnych služieb za účelom splnenia svojich povinností
uložených zákonom o sociálnej pomoci. Odporca v 2. rade si dôsledne neplnil svoju kontrolnú funkciu.

Navrhovatelia ďalej tvrdia, že tým, že sa ocitli bez bývania bola znížená ich dôstojnosť navonok voči

spoločnosti, vzhľadom na všeobecnú mienku o bezdomovectve, ktorými sa po návrate z azylového
konania stali. Poukázali na všeobecnú mienku o bezdomovcoch, ktorých spoločnosť chápe ako ľudí,
ktorí sa do takejto situácie dostali vlastným pričinením. Podľa názoru navrhovateľov vyššie uvedeným
konaním odporcov došlo k neoprávnenému zásahu do ich osobnostných práv a v tejto súvislosti sa
domáhajú nemajetkovej ujmy, ktorej uplatnenú výšku odôvodňujú svojou hmotnou a sociálnou núdzou,

čo považujú za znášanie neprimeraného zadlženia u nebankových subjektov ako aj z dôvodu, že vinou
odporcov im bolo ubraté právo na ľudskú dôstojnosti.Navrhovatelia písomným podaním doručeným súdu dňa 29.1.2013 podali návrh na zmenu petitu tak,
že žiadali rozšíriť ich návrh na nemajetkovú ujmu na sumu 33.000,- eur z odvôdonením, že ich dlhy sa
neustále stupňujú, o čom súdu predložili listinné doklady. Z predložených listinných dokladov vyplýva, že

navrhovatelia v 1. a 2. rade nesplácajú splátky v nebankovom subjekte Provident, Ge Money, Ferratum
Slovakia, s.r.o., majú dlh voči Dopravnému podniku mesta Bratislavy vzniknutý z dôvodu cestovania
bez platného cestovného lístka, dlh spôsobený neodvedením poistného zdravotného poistenia vo
Všeobecnej zdravotnej poisťovni, neuhradením pohľadávky Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, dlh
voči mobilnému operátorovi O2 Telefonica, daňové nedoplatky. Súd uvedený návrh na zmenu petitu

nepripustil s poukazom na ustanovenie § 95 ods. 2 O.s.p., pretože výsledky doterajšieho konania
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Nemajetková ujma na osobnostných právach
uplatňovaná navrhovateľmi v tomto konaní nemá faktický ani právny súvis so vznikom nových dlhov
a exekúcii, ktoré si spôsobili navrhovatelia v 1. a 2. rade neplnením si svojich zákonných a zmluvných
povinností voči štátu a iným podnikateľským subjektom, ktoré na seba vzali dobrovoľne. O uvedenom
návrhu súd rozhodol v prvom výroku svojho rozsudku tak, že ho nepripustil.

Odporca v 1. rade namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, pretože z jeho strany nemohlo dôjsť k
neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry navrhovateľov a nedošlo ani k ich diskriminácii. Odporca
v 1. rade odmieta tvrdenia navrhovateľov, že by bol nejakým spôsobom diskriminoval navrhovateľa
v 1. rade pri zaradení do zoznamu žiadateľov o byt. V priebehu konania sa snažil preukázať, že v
prípade navrhovateľov postupovali rovnako ako pri ostatných uchádzačoch o byt v zmysle platných

predpisov. V prípade, že by u navrhovateľov postupovali inak a zvolili by individuálny prístup, došlo by
k diskriminácii voči ostatným žiadateľom o byt, ktorí nachádzajú v horšom postavení ako navrhovatelia.
Zaradenie uchádzača do zoznamu žiadateľov patrí do výlučnej právomoci pracovníkov Hlavného mesta,
ktorí postupujú voči všetkým rovnako. Odporca v 1. rade je toho názoru, že navrhovatelia prišli o
právo bývať vlastným pričinením, nakoľko k predaju ich nehnuteľnosti došlo počas ich pobytu v azyle.

Opustením svojho domu nechali svoj majetok napospas osudu. Odporca v 1. rade popiera tvrdenie
navrhovateľov, že podmienky na zápis do zoznamu žiadateľov o nájom mestského bytu stanovené
všeobecne záväzným nariadením sú diskriminačné. Odporca v 1. rade sa domnieva, že za neschopnosť
plniť si svoje záväzky v čase podnikania si môžu navrhovatelia v 1. a 2. rade sami a každý podnikateľ by
si mal obozretne vyberať svojich obchodných partnerov. Výberom svojich obchodných partnerov musí

niesť aj riziko s tým spojené. Odporca v 1. rade poukázal na to, že navrhovateľom vyšiel v ústrety pri
poskytnutí ubytovne FORTUNA, i keď nespĺňali štatútom vyžadované podmienky. Aj napriek tomu im
odporca v 1. rade toto ubytovanie poskytol. V časti uplatnenej nemajetkovej ujmy vzniesol odporca v 1.
rade námietku premlčania a zároveň vyslovil svoj názor, že nemajetková ujma patrí medzi sekundárne
nároky, pričom tento sekundárny nárok by sa nemal uplatňovať samostatne ale spolu s primárnym

nárokom. Zároveň poukázal na to, že navrhovatelia v konaní nepreukázali dostatočne v čom spočíval
zásah do ich osobnostných práv. Odporca v 1. rade poukázal taktiež na to, že voči navrhovateľom
nevykonával žiaden neoprávnený zásah a konal len v súlade s platnou právnou úpravou.

Odporca v 2. rade namietal, že by urobil akýkoľvek zásah do osobnostných práv navrhovateľov.
Navrhovatelia nepreukázali existenciu takého zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu

s ohľadom na § 13 OZ. Žiadal, aby bola žaloba voči nemu zamietnutá z dôvodu nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie. V súvislosti s namietanými kontrolnými právomocami odporcu v 2. rade do činnosti
odporcu v 1. rade poukázal na to, že kontrolné právomoci odporcu v 2. rade nezasahujú do kontroly
majetku samospráv. V súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy odporca v 2.
rade poukázal na to, že v danom prípade nebola preukázaná priama súvislosť medzi konaním Úradu

vlády a zlou životnou situáciou do akej sa navrhovatelia dostali. Zároveň poukázal na to, že za vniknutú
situáciu sú zodpovedné konkrétne fyzické a právnické osoby.

Podľa § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane
toho, čo uviedli účastníci.Podľa § 153 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov,
ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti
nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Navrhovatelia od 21.6.2001 do 13.10.2005 žili vo Švajčiarsku. Tu dňa 24. 6.2001 požiadali o azyl.
Spolkový úrad pre utečencov dňa 30.1.2004 rozhodol, že navrhovatelia ako žiadatelia o azyl nesplnili
podmienky pre udelenia azylu a ich žiadosť zamietli. Odvolacia inštancia rozhodnutie Ministerstva pre
migráciu potvrdila rozsudkom zo dňa 3.6.2005 a prikázala navrhovateľom opustiť Švajčiarsko. Voči
tomuto rozhodnutiu sa navrhovatelia odvolali na Švajčiarky spolkový súd, ktorý ich žalobu rozhodnutím

zo dňa 15.7.2005 určil za neprípustnú. V období od 21.6.2001 do 13.10.2005 navrhovatelia žili na
náklady Švajčiarskej konfederácie, bolo im poskytnuté bývanie, maloletým deťom (navrhovateľom v 3.
a 4.rade) vzdelanie a rodine peňažný príspevok vo výške 1.455,- švajčiarskych frankov mesačne. Po
svojomnávratedoBratislavyvoktóbri2005navrhovatelia zistili,ženiesúvlastníkmiichrodinnéhodomu
naDevínskejceste.Predmetnánehnuteľnosťvšakvrámcisvojichpodnikateľskýchaktivítzobdobiapred

odchodom do zahraničia zaťažili záložným právom. Počas ich neprítomnosti sa realizovala dobrovoľná
dražba, kde bola nehnuteľnosť vydražená a stala sa vlastníctvom tretej osoby. Vzhľadom na uvedenú
skutočnosť požiadali dňa 23.11.2005 odporcu v 1. rade o poskytnutie sociálneho bytu. Odporca v 1.
rade im dňa 1.2.2006 poskytol ubytovanie v mestskej ubytovni Fortuna za finančnú náhradu 5.500,-
Sk mesačne. Navrhovatelia namietajú, že postup odporcu v 1. rade pri vybavovaní ich žiadosti bol

pomalý, boli diskriminovaný, samotným ubytovaním vzhľadom na jeho kvalitu sa cítia dotknutí na svojich
osobnostných právach. Svoju zlú sociálnu situáciu odôvodňovali aj nemožnosťou zamestnať sa.

Podľa § 11 Obč. zákona fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti najmä života a zdravia
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Obč. zákona fyzická osoba má právo najmä sa domáhať aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 Obč. zákona pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má
fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Obč. zákona výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 415 Obč. zák. každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na
majetku, na prírode a životnom prostredí.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní dodržiavanie zásady rovnakého

zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo
viery, rasy príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné

prihliadať aj na dobré mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.Podľa § 2a ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama
diskriminácia nie je ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené

sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 11 c) Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. formy riešenia sociálnej núdze sú sociálne
služby, peňažné príspevky na kompenzáciu a peňažný príspevok za opatrovanie.

Podľa § 14 ods. 1, 2 písm. d) Sociálne služby sú špecializované činnosti na riešenie sociálnej
núdze,sociálnymislužbamisúopatrovateľskáslužba,organizovaniespoločnéhostravovania,prepravná
služba, starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb, sociálna pôžička.

Podľa § 18 ods. 1,2 starostlivosť v zariadeniach sociálnych služieb možno poskytovať občanovi, ktorému
nemožno poskytovať inú sociálnu službu podľa tohto zákona alebo ak poskytnutie inej sociálnej služby
podľa tohto zákona dostatočne nerieši sociálnu núdzu tohto občana. Na poskytovanie starostlivosti v
zariadeniach sociálnych služieb obec zriaďuje zariadenia sociálnych služieb, a to domov sociálnych
služiebpredetisdennoustarostlivosťou, domovdôchodcov,zariadeniechránenéhobývania,zariadenia

opatrovateľskej služby. Podľa ods. 3 na poskytovanie starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb
samosprávny kraj a obec zriaďujú tieto zariadenia sociálnych služieb: domov sociálnych služieb
pre deti s dennou a celoročnou starostlivosťou, dospelých s dennou a celoročnou starostlivosťou,
domov dôchodcov, domov pre osamelých rodičov, stanica opatrovateľskej služby, útulok, rehabilitačné
stredisko.

Podľa § 30 v útulku možno poskytovať starostlivosť občanovi, ktorý je bez prístrešia a je v hmotnej núdzi
podľa osobitného predpisu.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a, c), e) obec pri výkone svojej samosprávnej pôsobnosti rozhoduje
o poskytovaní starostlivosti v zariadení sociálnych služieb, ktoré zradila, o skončení poskytovania
starostlivosti v tomto zariadení a o úhrade za poskytnutú starostlivosť v tomto zariadení. Obec zriaďuje

a kontroluje zariadenia sociálnych služieb uvedené v § 18 ods. 3 a 5 a môže zriaďovať a kontrolovať
zariadenia sociálnych služieb uvedené v § 18 ods. 2 a 4, vykonávať poradenstvo pri riešení rodinných
problémov a sociálnych problémov.

Podľa § 19 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z.z. o pomoci v hmotnej núdzi je dávka v hmotnej núdzi vo vecnej
forme jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Podľa ods. (3) Úrad poskytuje dávku a príspevky najviac počas dvoch rokov odo dňa vzniku nároku na
dávku a na príspevky.

Podľa § 9 cit. Zákona (Uplatnenie zákonných nárokov) ods. (1) Ak si občan v hmotnej núdzi a fyzické
osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, neuplatnia svoje zákonné nároky,
ktorými si môžu zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, nepovažujú sa

za občanov v hmotnej núdzi.

Podľa ods. (2) Zákonnými nárokmi podľa odseku 1, ktorých uplatnením je možné zabezpečiť si
základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, sú výživné podľa osobitného predpisu, 15)
náhradné výživné podľa osobitného predpisu, 15a) náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnanca podľa osobitného predpisu, 16) dávky nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia,

úrazového poistenia, garančného poistenia a poistenia v nezamestnanosti podľa osobitného predpisu,
17) nároky z pracovnoprávnych vzťahov, 18) dávky výsluhového zabezpečenia 19) a opakované štátne
sociálne dávky podľa osobitných predpisov, 20) okrem prídavku na dieťa.Podľa § 25 ods. 1 na konanie o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení základných životných podmienok
a pomoci v hmotnej núdzi dávkou a príspevkami sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,
30) ak tento zákon neustanovuje inak.

V § 11 Obč. zák. je zakotvená generálna klauzula ochrany osobnosti fyzickej osoby. Zákon
neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu ale len proti takému, ktorý je neoprávnený. Na vznik
občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú:

- existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu

- neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu

- existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou

Dotknutá osoba sa môže domáhať aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie a to:

- primerané morálne zadosťučinenie

- náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že navrhovatelia nepreukázali, že odporca v 1. rade

a odporca v 2. rade realizovali akýkoľvek neoprávnený zásah do ich osobnosti spôsobilý zasiahnuť do
ich osobnostných práv, a to ani v kontexte s posudzovanými právnymi predpismi Zákona o sociálnej
pomoci, a Antidiskriminačného zákona a Zákona o pomoci v hmotnej núdzi.

Odporca v 1. rade pri posudzovaní žiadosti navrhovateľov postupoval výlučne v medziach svojich
zákonných kompetencii a všeobecne záväzného nariadenia. V súvislosti s právoplatným rozhodnutím

súdu v časti o uloženie povinnosti odporcovi v 1. rade zaradiť navrhovateľov do zoznamu žiadateľov
a mestský nájomný byt a poskytnúť im mestský nájomný byt teda nie je možné úspešne sa domáhať
nároku na nemajetkovú ujmu.

V súvislosti s namietaným porušením § 71 ods. 1 písm. a, c), e) zákona o sociálnej pomoci odporcom
v 1. rade je súd toho názoru, že nároky na ubytovanie v zariadení sociálnych služieb zriadených

obcou nie sú právne vynútiteľné, o týchto veciach rozhoduje výlučne obec v rámci svojich zákonných
kompetencii. V tejto súvislosti nebolo preukázané ani akékoľvek diskriminačné konanie odporcu v 1.
rade voči navrhovateľom.

U odporcu v 1. a odporu v 2. rade súd tiež postráda akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi namietaným
protiprávnym konaním a uplatnenou nemajetkovou ujmou v ponímaní navrhovateľov (nemajetkovú

ujmu odôvodňovali najmä pre nich nevyhovujúcimi podmienkami v ubytovni Fortuna, ako aj titulom
nesplácania úverov v nebankových subjektoch Provident, Ge Money, Ferratum Slovakia, s.r.o.,
neodvedením poistného zdravotného poistenia vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni, neuhradenými
pohľadávkami Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, O2 Telefonica, daňovými nedoplatkami, atď), a to
najmä v kontexte sa namietaným neplnením si svojej kontrolnej funkcie odporcom v 2. rade.

Ďalej je potrebné uviesť k navrhovateľmi uvádzaným porušením ustanovení Zákona o pomoci v hmotnej
núdzi č. 599/2003 Z.z. odporcom v 1. rade, že uvedený zákon odkazuje na správne konanie (§25, ods.
1,2,10), prípadnýnesúhlasvočirozhodnutiamvydanýmpodľatohtozákonavsprávnomkonaníjemožné
siuplatniťvzmysleV.častiO.s.p.,niepodľaIII.častiO.s.p.Samotnápôsobnosťobcepodľatohtozákona
je upravená v § 24 ods. 1. cit. zákona. Neuplatnením si svojho práva podľa V. časti O.s.p. nemôže byť

s pohľadu aktívnej legitimácie navrhovateľov namieste ani osobnostná žaloba voči odporcovi v 1. rade.Tiež je potrebné uviesť, že splnenie podmienok na priznanie dávok v hmotnej núdzi uvedený zákon
podmieňuje uplatnením si nároku na vyživovaciu povinnosť v zmysle príslušných ustanovení Zákona
o rodine. Navrhovateľovi v 1. rade však bola dávka v hmotnej núdzi v zmysle príslušných ustanovení

zákona č. 599/2003 Z.z. Úradom práce riadne priznaná, čo vyplýva z rozhodnutia Úradu práce v
Bratislave na čl. 10 spisu.

Podľa § 9 ods. 2 Zákona o sociálnej pomoci č. 195/1998 Z.z. občan si má riešiť svoju hmotnú
situáciu užívaním vlastného majetku, správou vlastného majetku, predajom vlastného majetku alebo
prenájmom vlastného majetku. Podľa § 10 cit. zákona sociálna núdza je stav, keď si občan nemôže

sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, starostlivosť o svoju domácnosť, ochranu a uplatňovanie
svojich práv a právom chránených záujmov alebo kontakt so spoločenským prostredím najmä vzhľadom
na vek, nepriaznivý zdravotný stav, sociálnu neprispôsobilosť alebo stratu zamestnania. Navrhovatelia
však splnenie týchto zákonných podmienok (vek, zlý zdravotný stav, sociálna neprispôsobilosť, strata
zamestnania a pod.), žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali. Tiež treba uviesť, že
postavenie utečenca, na ktoré sa odvolávajú im nikdy priznané vo Švajčiarku nebolo.

Navrhovatelia, podľa názoru súdu, porušili svoju zákonnú prevenčnú povinnosť upravenú v § 415
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V tejto súvislosti súd poukazuje
na skutočnosť, že navrhovatelia už 30.1.2004 obdržali rozhodnutie švajčiarskych orgánov, ktorým im
azyl nebol priznaný. Navrhovatelia museli s určitosťou predpokladať, že územie Švajčiarska budú

musieťopustiť.Podávanímopravnýchprostriedkovvočitomutorozhodnutiuvšakčaspobytupredlžovali.
Navrhovatelia zostali pasívni, nevykonali žiadne opatrenia za účelom nájsť si vhodnú prácu na území
Slovenska (napr. aj s využitím internetovej komunikácie), resp. takúto činnosť súdu nepreukázali. Súd
poukazuje na všeobecne známu skutočnosť, že v rokoch 2006 až 2008 Slovensko zaznamenalo značný
ekonomický rast s mimoriadne nízkou nezamestnanosťou, najmä na území hlavného mesta Bratislavy,

preto na trhu práce bolo bezpochyby dostatok pracovných miest vhodných pre navrhovateľov v 1. a 2.
rade s ohľadom na ich aktívnu znalosť nemeckého jazyka. Navrhovatelia boli od januára roku 2004
v tomto smere nečinní, napriek vedomosti, že Švajčiarsko budú musieť opustiť, pretože azyl im nebol
priznaný, prácu na území SR si nehľadali, ani s ohľadom existencie dvoch vyživovacích povinností k
deťomanestaralisaaniosoudsvojejnehnuteľnosti,ktorúvroku2001zanechali.Výlučnúzodpovednosť

za situáciu, v ktorej sa ocitli prenášajú na štát a mesto. Vzhľadom na ich mesačný príjem 1.455,-
švajč. frankov, ktorý im bol poskytovaný švajčiarskymi orgánmi počas 5 ročného pobytu v tejto krajine
(výpoveď navrhovateľa v 1. rade na súdnom pojednávaní dňa 29.1.2013), súd nemá za preukázanú
tak mimoriadne ťaživú sociálnu núdzu navrhovateľov, ktorá by im skutočne zabránila zabezpečiť si po
návrate na územie SR ubytovanie formou nájmu vlastnými silami a schopnosťami.

V kontexte plnenia prevenčnej povinnosti je nezanedbateľný aj fakt, že navrhovatelia opustili územie
SR s vedomím existencie záložného práva na nehnuteľnosti, s vedomím existencie úveru, na ktorý
bolo záložné právo viazané. Napriek tomu neudelili splnomocnenie inej fyzickej alebo právnickej osobe
(napr. v zmysle zákona o advokácii, a pod.) na ich zastupovanie počas neprítomnosti. Ak by uvedené
urobili s určitosťou by nadobudli vedomosť o dobrovoľnej dražbe na nehnuteľnosť, o situácii ohľadom

ich majetku a mohli tak vykonať právne kroky za účelom zabránenia skutkového a právneho stavu.

K navrhovateľom v 3. a 4 rade je potrebné v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou uviesť, že
navrhovateľka a v 3. rade študuje na vysokej škole vo Viedni, maloletý syn na gymnáziu v Bratislave,
v tomto smere nepriaznivá situácia rodičov navrhovateľov v 1. a 2. rade v odbobí od 1.11.2005 do
31.1.2006 teda na nich nezanechala žiadne následky v podobe trvalej osobnostnej ujmy.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že neboli splnené zákonné predpoklady
pre priznanie nemajetkovej ujmy na skutkovom a právnom odôvodnení žaloby. Súd nezistil akýkoľvek
nezákonný zásah odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade voči navrhovateľom do ich osobnostných
práv. K nedostatku pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade - Slovenská republika súd dodáva, že
štát nemôže zasiahnuť do práv jednotlivca na ochranu osobnosti (zodpovednosť štátu je limitovaná v

zákone č. 514/2003 Z.z.). Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd považoval návrh navrhovateľov v častiuplatnenej nemajetkovej ujmy za nedôvodný a aj v tejto časti ho voči odporcovi v 1. rade ako aj voči
odporcovi v 2. rade zamietol.

K odporcom v 1. rade vznesenej námietke premlčania súd dodáva, že navrhovatelia si uplatňujú

nemajetkovú ujmu za konanie odporcu v 1. a 2. rade v období od novembra 2005 do 31.1. 2006,
pričom žalobu, ktorou žiadajú priznať čistku 100.000,- Sk (3320,- eur) podali dňa 14.7.2006. Návrh
na zmenu petitu bol doručený súdu dňa 1.6.2010. Tu nemajetkovú ujmu rozšírili na sumu 15.000,-
eur. Dvojročná subjektívna premlčacia lehota na náhradu nemajetkovéj ujmy podľa § 106 ods. 1 OZ
im uplynula 31.1.2008, trojročná objektívna premlčacia lehota v zmysle § 106 OZ dňa im uplynula

31.1.2009. Uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu prevyšujúcu sumu 3.320,- eur je teda premlčaný
uplynutím premlčacej lehoty dňa 31.1.2008.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade na jednej strane žalujú štát o nemajetkovú ujmu, na druhej strane majú
daňové a odvodové nedoplatky, čo vyplýva z predložených listinných dokladov (Daňová exekučná
výzva zo dňa 26.7.2011 na K. C. na daňový nedoplatok 66,38 eur, Upovedomenie o začatí exekúcie
zo dňa 9.7.2007 na K. C.), ako aj ďalšie dlžoby, ktorými preukazovali návrh na rozšírenie žalobného

nároku zvýšením uplatnenej nemajetkovej ujmy na sumu 33.000,- eur. V tejto súvislosti na margo
veci súd dodáva, že navrhovateľka v 2. rade je zamestnaná ako ošetrovateľka v Rakúsku, pričom výška
minimálnej mzdy v tejto krajine je 1.300,- eur brutto.

Pre úplnosť súd dodáva, že na tunajšom súde bolo vedené navrhovateľmi konanie č.k. 26C 210/2006 na
základe obdobného titulu, a to voči Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom práce, sociálnych

vecí a rodiny SR, kde okrem iného navrhovatelia žiadali nemajetkovú ujmu vo výške 10.825,21 eur. Svoj
žalobný nárok odôvodnili porušovaním Európskej sociálnej charty, sociálnych zákonov a pod. odporcom.
Ich žaloba však bola zamietnutá rozsudkom zo dňa 18. mája 2010. Rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Súd o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Plne procesne úspešný odporca v 1. rade si však trovy konania
neuplatnil, preto mu ich súd nepriznal.

Odporca v 2. rade si uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia. S poukazom
na hľadisko účelnosti uplatňovaných trov tieto trovy súd odporcovi v 2. rade nepriznal. Súd je názoru,
že bolo v možnostiach odporcu ako štátneho orgánu, ktorý disponuje väčším počtom zamestnancov,

zabezpečiť si zastúpenie svojim vlastným zamestnancom.

Poučenie:

Proti prvému výroku rozsudku nie je možné podať odvolanie (§202 ods. 3 písm. f O.s.p.).

Odvolanie je možné podať voči druhému, tretiemu, štvrtému a piatemu výroku rozsudku, a to do 15 dní
odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že :

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené,

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Akpovinnýdobrovoľnenesplníto,čomuukladávykonateľnésúdnerozhodnutie,oprávnenýmôže podať

návrh na výkon exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z.z. v znení nesk. predpisov, ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia