Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. december 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/121/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222003
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Matyóová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4412222003.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 07.04.2014, č. k. 8C/768/2012-73, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 1, § 2, § 3 odsek 1 písmeno d/, § 4 odsek 1 písmeno a/

bod 1., § 6, § 9 odsek 1, odsek 2, § 15, § 16 odsek 1, odsek 4, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, odsek
5, § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i
ustanovenia § 44 odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal
ododporcuzaplateniamajetkovejškodyvovýške125euranemajetkovejujmyvovýške330eur,pretože
exekučný súd o žiadosti na vydanie poverenia rozhodol po viac ako 6 mesiacoch a to rozhodnutím o

udelení poverenia. Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky, sp. zn. 4Er/1282/2010 mal preukázané, že
v tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor
na súd 24.11.2010 a dňa 08.12.2008 exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora. Poverenie
bolo expedované súdom dňa 14.12.2008 a doručené súdnemu exekútorovi 17.12.2008, teda v žiadnom
prípade nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia bolo rozhodnuté po
viac ako 6 mesiacoch.
Uviedol, že navrhovateľ sa náhrady škody domáhal podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré škody

malivzniknúťvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuOkresnéhosúduNovéZámkyakoexekučného
súdu. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu je existencia nesprávneho úradného postupu, vznik
škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tieto
predpoklady musia byť splnené súčasne.
Poukázal na ustanovenie § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, z ktorého vyplýva, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.Z vykonaného dokazovania sa však navrhovateľom tvrdený nesprávny postup v predmetnej exekučnej
veci nestal, a preto absentuje jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu, čo musí mať za
následok zamietnutie žaloby v tejto veci.

Mal za to, že žaloba nebola podaná dôvodne, navrhovateľ sa podaním návrhu adresovaným priamo
odporcovi domáhal predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody, pričom do
podanianávrhunasúdšesťmesačnálehotaneuplynula,avšaksúdrozhodovalpouplynutíšesťmesačnej
lehoty, preto žalobu súd nepovažoval za predčasnú.
Konštatoval, že skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 odsek 2 Ústavy SR, nie je kompetentný
preskúmať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre
ľudské práva. Navrhovateľ však do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by podal sťažnosť na
prieťahy, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by existovalo iné právoplatné rozhodnutie,
ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Dospel preto k záveru, že absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii
prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa v konaní
existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal, a preto ani nevykonal
ďalšie dokazovanie navrhnuté navrhovateľom - vyčkaním na doloženie znaleckého posudku zo strany

navrhovateľa, pretože znalecký posudok, ktorý rieši právnu otázku, nie je relevantný dôkaz, právnu
otázku rieši súd. Pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného úradného
postupu exekučného súdu, žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože mu

žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a
po tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v

nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením
§ 9 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že

účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z
hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Ďalej poukázal na
to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a je jeho

povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydaniepoverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania

nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania

navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.
Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
125 eur z titulu majetkovej škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 4Er/1282/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o vydaní poverenia došlo až po uplynutí zákonom stanovenej
doby, s omeškaním viac ako 6 mesiacov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu
v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením
prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4Er/1282/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 24.11.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. E. o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému C. L., o vymoženie 748,03 eur s
príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo

dňa 10.06.2010, sp. zn. SR 04798/10. Exekučný súd dňa 08.12.2010, č. k. 4Er/1282/2010-9,
poveril súdneho exekútora L.. E. M. vykonaním predmetnej exekúcie.
Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 6 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu

zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 odsek 2 písmeno c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného tituluso zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, avšak zo strany exekučného
súdu nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po
doručení žiadosti o udelenie poverenia (24.11.2010), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol
(08.12.2010) po 14 dňoch (nie po viac ako 6 mesiacoch, ako uvádzal navrhovateľ), preto absolútne

nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa navrhovateľ a ani jeho
právny zástupca pojednávania (07.04.2014) nezúčastnili, svoju neúčasť právny zástupca navrhovateľa
ospravedlnil z dôvodu pracovnej neschopnosti zamestnanca (07.04.2014 o 07:31 hod.), pričom o

termíne pojednávania sa dozvedel pri predchádzajúcom odročenom pojednávaní dňa 18.11.2013 a
taktiež neboli splnené podmienky v zmysle § 119 odsek 3 OSP. K ďalším námietkam navrhovateľa, že
rozhodnutienebolovydanévzákonomustanovenejlehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedené
zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný
súd rozhodol o udelení poverenia v zákonom stanovenej lehote, po doručení žiadosti v lehote 14 dní,

preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v zákonnej lehote a teda k stavu právnej neistoty
namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o
nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom
do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.