Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/237/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513210623
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7513210623.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Andrey Mazákovej v právnej veci starostlivosti súdu o
maloleté deti O.: 1. Z. nar. XX.X.XXXX 2. M. nar. XX.X.XXXX bývajúcich u matky zastúpených kolíznym
opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na návrh otca M. O. nar. XX.X.XXXX
bývajúcehovO.naul.O.č.XXzastúpenéhoMgr.ViktoromKrempomadvokátomAdvokátskejkancelárie
so sídlom v Košiciach na ul. Skladnej č. 38 za účasti matky O. O. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v G. - N.
na ul. G. č. XX zastúpenej JUDr. Helenou Knopovou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v
Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 o zníženie výživného, o odvolaní matky proti rozsudku Okresného súdu

Košice II zo dňa 20.6.2014 č.k. 45P 208/2013-148 takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že návrh na zníženie výživného zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom znížil výživné od otca pre mal. M. zo sumy 200 € na sumu
180 € mesačne a mal. Z. zo sumy 130 € na sumu 120 € mesačne od 1.5.2014 do budúcna, ktoré je otec
povinný uhrádzať vždy do 15. dňa v mesiaci vopred matke, čím mení rozsudok Okresného súdu Košice
II sp.zn. 15C 229/2010 zo dňa 13.1.2012.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie matka s návrhom, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie. Poukázala na to, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázala
na to, že prvostupňový súd sa nezaoberal tou skutočnosťou, že výživné pre maloleté deti bolo schválené
rozsudkom Okresného súdu Košice II sp.zn. 27P 387/2010, ktorým rodičia uzavreli rodičovskú dohodu
a otec dobrovoľne súhlasil s výškou výživného pre mal. M. 200 € a mal. Z. 180 € mesačne. Súd
prvého stupňa nezohľadnil potreby maloletých detí, nakoľko v čase uzatvárania rodičovskej dohody
bol mal. M. žiak prvého stupňa základnej školy a mal. Z. navštevovala materskú školu. V súčasnosti
mal. M. navštevuje druhý stupeň základnej školy a mal. Z. je na prvom stupni základnej školy, čím

došlo k zvýšeniu odôvodnených potrieb maloletých detí, v dôsledku čoho neboli splnené zákonné
podmienky pre zníženie výživného a tento názor zaujal aj kolízny opatrovník vo svojom písomnom
podaní zo dňa 24.1.2014. Poukázala na uznesenie Krajského súdu v Žiline z 18.7.2008 sp.zn. 9CoP
36/2008 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 2.7.2008 sp.zn. 14Co 123/2008 a vytkol
konajúcemu súdu, že pri rozhodovaní sa nezaoberal tou skutočnosťou, že v čase konania o zníženie
výživného sa otec stal jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti Baránok Medzev s.r.o., z čoho
vyplýva, že akýkoľvek zisk z podnikateľskej činnosti bude už iba pre jediného spoločníka a konateľa

spoločnosti, t.j. otca maloletých detí. Taktiež prvostupňový súd nesprávne zohľadnil tú skutočnosť,
že otec v súčasnosti v dôsledku vyporiadania BSM si musel zabezpečiť väčší obnos finančnýchprostriedkov, nakoľko uznesením Okresného súdu Košice - okolie sp.zn. 7C 121/2012 bol schválený
zmier účastníkov, v dôsledku čoho navrhovateľ sa dobrovoľne zaviazal zaplatiť odporkyni vyrovnanie jej
podielu z predmetnej nehnuteľnosti. Vyslovila názor, že súd sa nemá zaoberať touto skutočnosťou a nie

ju považovať za jeden z dôvodov, pre ktorý by malo byť znížené výživné pre maloleté deti. Poukázala
na to, že otec detí žije v spoločnej domácnosti so svojou partnerkou, ktorá pracuje v Nemecku a inú
vyživovaciu povinnosť nemá a je neporovnateľný príjem otca a jeho partnerky voči jej príjmu, z ktorého
zabezpečuje všetky odôvodnené potreby maloletých detí. Uviedla, že s otcom detí žila 13 rokov v
spoločnej domácnosti, spoločne hospodárili s finančnými prostriedkami, preto vie posúdiť, aký otec

dosahoval príjem z pohostinstva, keďže každý víkend sa konali akcie rôzneho druhu a otcovi pravidelne
v pohostinstve vypomáhala, preto otcove tvrdenia o neúspešnosti jeho podnikania sú nepravdivé a
zavádzajúce, pretože neuviedol otec tú skutočnosť, že v pohostinstve má každoročne letnú terasu, v
ktorej pravidelne zamestnáva brigádnikov.

Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky poukázal na to, že sú dané dôvody na zmenu rozsudku Okresného
súdu Košice - okolie zo dňa 13.1.2012 sp.zn. 15C 229/2010 čo do výroku o rozvode manželstva a

úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Tvrdenia matky v odvolaní
ohľadne vyporiadania BSM považuje za účelové, pretože bol nútený predať svoj byt v mieste trvalého
bydliska, aby bol schopný zabezpečiť sumu 17.500 € titulom vyporiadania BSM účastníkov a zároveň
mal v zmysle uznesenia Okresného súdu Košice - okolie zo dňa 11.11.2013 sp.zn. 7C 121/2012 prevziať
záväzok v podobe splatenia zvyšnej časti úveru v Stavebnej sporiteľni Wüstenrot a.s. vo výške 5.339,89

€. V tomto prípade sa nejedná o malé finančné prostriedky a zdôraznil, že pre neho aj 30 € znížené
výživné mesačne je suma, ktorú popri svojich výdavkoch nedokáže matke platiť riadne a včas. O tejto
skutočnosti svedčí aj fakt, že matka podala pre neplnenie vyživovacej povinnosti návrh na vykonanie
exekúcie vedeného v Exekútorskom úrade JUDr. Andreja Dembického, kde trovy exekučného konania
a hotové výdavky mohli byť použité v prospech maloletých detí. Čo sa týka tvrdení o tom, že pri rozvode

súhlasil so sumou 330 € výživného pre obe maloleté deti, poukázal na tú skutočnosť, že v tom čase
nemal právneho zástupcu, bol v stresovej situácii a od rozvodového rozsudku uplynula dostatočne dlhá
doba, v rámci ktorej sa zmenili pomery na jeho strane v dôsledku ekonomickej a hospodárskej krízy
a vyslovil názor, že výživné nemá nahrádzať príjem matky, keďže výživné v sume 330 € mesačne
dosahuje takmer výšku minimálnej mzdy na Slovensku. Matka keď nie je schopná vyživiť maloleté deti,

rád sa bude podieľať na výchove aspoň jedného z maloletých detí, alternatívne vo forme striedavej
starostlivosti. Poukázal na tvrdenia matky ohľadne jeho príjmov v spoločnosti Baránok Medzev s.r.o.,
keďže všetky príjmy a výdavky spojené s chodom spoločnosti sú riadne a včas každoročne priznané v
daňovom priznaní za príslušné daňové obdobie. Poukázal na to, že so svojou partnerkou manželstvo
doposiaľ neuzavrel, avšak jeho partnerka je gravidná a v budúcnosti mu pribudne vyživovacia povinnosť

k ďalšiemu maloletému dieťaťu. Poukázal na to, že matka maloletých detí je zamestnaná, má príjem,
žije u rodičov, ktorí jej finančne vypomáhajú, preto zároveň žiada pri rozhodovaní o výške výživného
zohľadňovať aj jeho výdavky a zárobkové možnosti a schopnosti.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, ale nesprávne
právne posúdil vec, keď znížil výživné pre mal. M. z 200 € na 180 € mesačne a mal. Z. zo 130 € na

120 € mesačne od 1.5.2014 do budúcna, pretože nesprávne vyhodnotil existenciu kvalifikovanej zmeny
pomerovodôvodňujúcejzníženievýživného.Vzmysleust.§78ods.1Zákonaorodinezmenoupomerov
sa rozumie výrazná zmena okolností na jednej alebo druhej strane, t.j. oprávneného alebo povinného,
ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom, pričom musí ísť o zmenu trvalú,
nielen prechodnú a musí ísť o zásadnú zmenu v tých okolnostiach, z ktorých vychádzalo predchádzajúce

rozhodnutie o výživnom. V konaní o zníženie výživného je preto potrebné porovnať pomery, z ktorých
vychádzalo predchádzajúce súdne rozhodnutie o výživnom s pomermi existujúcimi v čase rozhodovaniasúdu o návrhu na zmenu výživného. Aj pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa
použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určenie výživného. V danom prípade ide o ust. § 62 ods. 1, 2, 4,
5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je

ich zákonná povinnosť trvajúca do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia sú povinní
prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má
právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na
to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami
rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do

úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Pri určení výživného súd prihliada
na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.
Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá
bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako
prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného vyplýva, že
súd pri určení výživného musí prihliadnuť na to, či povinný neopustil pre neho vhodné zamestnanie

poskytujúce mu väčší príjem, aby dosiahol zníženie vymeriavacieho základu, pretože takéto konanie
nesmie povinnej osobe priniesť žiadne výhody a prospech, a tiež je povinnosťou súdu zabrániť pokusom
uniknúť vyživovacej povinnosti tým, že by si povinný našiel zamestnanie s nízkym platom a podobne
v domnienke, že ho potom nemožno postihnúť. Pri určení výživného je rozhodujúci príjem, ktorý
rodič reálne mohol dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality

má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové
riziká zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. vyvoláva stratu a súčasne
možnosť poskytovania výživného. Ak sa príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na
celkové majetkové pomery povinného a takzvanú potencionalitu príjmov, t.j. k jeho zjavne nevyužitým
schopnostiam. V danom prípade otec ako povinný rodič má maloleté deti sústavne sa pripravujúce na

budúce povolanie, ktoré nie sú schopné samé sa živiť, preto je povinný s využitím svojich subjektívnych
vlastností a najmä vzdelania a pracovných príležitostí organizovať svoje pracovné aktivity tak, aby
mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Odvolací súd odkazuje na ust. §
62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov a
pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy

výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa tohto zákonného ustanovenia je
rodič povinný plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie
vyživovacej povinnosti nebolo ohrozené. Odvolací súd porovnaním pomerov v čase predchádzajúcej
úpravy výživného so súčasnými pomermi dospel k presvedčeniu, že zníženie výživného by znamenalo
presunúť zodpovednosť otca za zdravie a život detí na ich matku, ktorá sa o ne aj osobne stará a

dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť, uspokojuje ich potreby tak, ako postupne vznikajú, nielen
finančne, preto je jej podiel na výživnom niekoľkonásobne vyšší ako podiel otca. Odvolací súd dospel k
odlišnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že pomery otca sú podstatne lepšie ako ich sám
prezentuje a nestotožnil sa s hodnotením možností a schopností otca plniť si vyživovaciu povinnosť, na
ktorú je potrebné aplikovať ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine (potencionalita príjmov) a zdôrazňuje, že

Zákon o rodine je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k daňovým predpisom, ktoré sú všeobecné,
a preto východiskom a usmerňovateľom pre posudzovanie potencionality príjmov povinného rodiča je
výlučne Zákon o rodine. Navyše je potrebné zdôrazniť, že otec svoje tvrdenia o príjmoch a výdavkoch
žiadnym spôsobom nepreukázal a nesplnil si svoju edičnú povinnosť vyplývajúcu z ust. § 63 ods. 1
Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej

dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových
pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj
ďalších skutočností na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť, predpokladá sa, že výška jeho
priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima. Odvolací súd je toho
presvedčenia, že súd prvého stupňa nepostupoval správne, ak pri rozhodovaní o návrhu na zníženie

výživného vychádzal zo zistenia, že otec si aj naďalej nemôže plniť svoju vyživovaciu povinnosť aspoň
v takej výške ako mu to bolo stanovené posledným súdnym rozhodnutím, preto nesprávne vychádzal
zo skutočností s prihliadnutím na okolnosti prípadu a vychádzajúc zo zásady, že životná úroveň dieťaťa
má zodpovedať životnej úrovni rodičov aj s prihliadnutím na to, že vyživovacia povinnosť rodičov voči
maloletým deťom je ich prvoradá povinnosť, ide o prednostnú pohľadávku, ktorú si otec musí splniť skôr,

než si bude plniť svoje ďalšie záväzky, preto odvolací súd sa nestotožnil so záverom prvostupňového
súdu, že otec maloletých detí s využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä odborného vzdelania a
pracovných skúseností v oblasti pomerne lukratívnej podnikateľskej činnosti mohol a môže organizovať
svoje podnikateľské aktivity tak, aby mal reálnu možnosť si riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosťvoči maloletým deťom a len subjektívne vnímanie vlastnej ekonomickej situácie bráni otcovi objektívne
posúdiť odôvodnené potreby maloletých detí za rozhodné obdobie. Odvolací súd poznamenáva, že
otec je schopný zabezpečiť si dostatok finančných prostriedkov na uspokojovanie vlastných potrieb v

rozsahu bežného životného štandardu, preto možno od neho spravodlivo žiadať, aby rovnaký štandard
umožnil aj maloletým deťom formou výživného, čo je v súlade s požiadavkou, že dieťa, ktorého rodičia
nežijú spolu, má mať takú životnú úroveň, ako keby spolužitie rodičov existovalo. Zo skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa v konaní o zníženie výživného nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré
by nasvedčovali tomu, že došlo k zníženiu odôvodnených potrieb maloletých detí, ani skutočnosť,

ktorá by zásadným spôsobom ovplyvnila možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca plniť si
vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom v doterajšom rozsahu a keďže nebola preukázaná podstatná
a trvalá zmena pomerov odôvodňujúca zmenu, resp. zníženie výživného pre maloleté deti, odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a návrh na zníženie výživného zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.