Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. november 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/161/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225690
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225690.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.

Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k.
27C/283/2012-58 zo dňa 9. októbra 2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po vykonanom pojednávaní zamietol návrh, ktorým sa
navrhovateľ voči odporcovi domáha náhrady majetkovej škody vo výške 5.870,12 Eur a nemajetkovej
ujmy vo výške 1.174,02 Eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín spočívajúcom v prieťahoch pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia v konaní
o vymoženie peňažnej pohľadávky. Rozhodnutie, ktoré po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami
§ 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 6 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a ustanoveniami §
44 ods. 2 Exekučného poriadku založil najmä na skutkovom základe vyplývajúcom z pripojeného
spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62Er/1802/2010. Z uvedeného spisu zistil, že navrhovateľ
sa v procesnom postavení oprávneného domáhal vymoženia svojej peňažnej pohľadávky. Dňa
23.9.2010 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žiadosť navrhovateľa o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. O predmetnej žiadosti rozhodol okresný súd uznesením č.k. 62Er/1802/2010-10
zo dňa 16.12.2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol z dôvodu porušenia práv na

ochranu spotrebiteľa, ku ktorému došlo pri vydávaní exekučného titulu. Na základe takto zisteného
skutkového stavu potom súd prvého stupňa uzavrel, že navrhovateľ nepreukázal splnenie ani jedného
z predpokladov zodpovednosti za škodu. V prvom rade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,
pretože 15 dňová lehota stanovená § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vzťahovala iba na prípad
vydania poverenia a nie na zamietnutie žiadosti, o ktorom nebolo potrebné rozhodnúť v tejto lehote. V
ďalšom sa súd prvého stupňa zaoberal neexistenciou škody pre neprípustnosť vykonať exekučný titul
z hľadiska porušenia práva na ochranu spotrebiteľa a nedostatkom príčinnej súvislosti. O náhrade trov

konania rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhradu trov nepriznal, pretože ju
nežiadal.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení

na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých

je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov,
publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé
akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinildlžník,tedapovinný.Pravýmprávnymtitulomjevdanejveci
nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ

hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške
majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.
Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre

túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiežsú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.

Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne.

Súčasne sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a jeho dôvody
spočívajúce v nepreukázaní nesprávneho úradného postupu považuje za správne, vyčerpávajúce a

pre rozhodnutie vo veci za dostatočné (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súd prvého stupňa správne považoval
lehotu 15 dní za lehotu stanovenú iba pre rozhodnutie o udelení poverenia a nie aj pre rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti. Súčasne bolo aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti vydané v primeranej lehote
(necelé tri mesiace).

Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorú navrhovateľ
vidí v pojednávaní v jeho neprítomnosti, pretože dôvod, ktorý pre odročenie uviedol navrhovateľ, teda
že je potrebné vyčkať rozhodnutia o ústavnej sťažnosti podanej pre rozhodovanie vylúčeným sudcom,
nemožno považovať za dôvod pre odročenie pojednávania tak ako to predpokladá ust. § 119 O.s.p. O
námietke zaujatosti zákonného sudcu bolo právoplatne a vykonateľne rozhodnuté nadriadeným súdom

v konaní 19NcC 53/2012 tak, že pôvodný zákonný sudca JUDr. Ing. Miroslav Manďák nebol vylúčený,
a preto súd prvého stupňa nemal dôvod vyčkávať na ďalšie rozhodnutia súvisiace s otázkou jeho
zaujatosti, zvlášť keď medzičasom došlo k zmene zákonného sudcu pre zmeny v personálnom obsadení
súdu.

Nie je však daná ani zaujatosť sudkyne Mgr. Petra Hvizdoša rozhodujúceho vo veci, tvrdená
navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod. Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že daná
vec bola v priebehu konania pridelená na základe pokynu Spr 383/2013 na prejednanie a rozhodnutie
podľa rozvrhu práce Okresného súdu Trenčín Mgr. Petrovi Hvizdošovi. Mgr. Peter Hvizdoš v úradnom
zázname zo dňa 13.1.2014 uviedol, že ako zákonný sudca nemá žiaden pomer k veci ani k účastníkom a

necítisazaujatý.Včasepodanianávrhuanipredtýmnebolsudcom,anizamestnancomOkresnéhosúdu
Trenčín. Zákonný sudca Mgr. Peter Hvizdoš zároveň nebol sudcom ani zamestnancom Okresného súdu
Trenčín v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ
uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. V prípade zákonného sudcu Mgr. Petra Hvizdoša tak nebola
zistená žiadna z okolností, ktorá by ho v zmysle ust. § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a

rozhodovania veci. Podľa ust. § 148 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. I keď zákon v cit. zákonnom ustanovení spája vylúčenie sudcov z prejednávania
a rozhodovania veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i
len pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14

ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom na to možno vylúčiť z prejednávania
a rozhodovania veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia
rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo.

Súdnou praxou sa ustálilo, že pomer k veci môže vyplývať predovšetkým z priameho právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci. Tak tomu je aj v prípade, keď sudca by bol sám účastníkom konania na
strane žalobcu alebo na strane žalovaného alebo v prípade, že by rozhodnutím súdu mohol byť priamo
dotknutý na svojich právach. Samotná skutočnosť, že je súdom prejednávaná vec náhrady majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom tohto súdu v

inej veci, hypotézu právnej normy ust. § 14 ods. 1 O.s.p. nenapĺňa. V tejto súvislosti krajský súd uvádza,
že podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní
sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.
V danom prípade tak neboli zistené žiadne okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvodpochybovať o nezaujatosti namietanej sudkyne rozhodujúcej vo veci, a odvolací dôvod spočívajúci v
zaujatosti rozhodujúceho sudcu preto nebol uplatnený dôvodne.

Neobstoja ani odvolacie námietky navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany,
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Nariadením pojednávania a riadnym poučením podľa § 120
ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny
proces v plnom rozsahu. Ako bolo uvedené, navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť
nevyužil, keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto

situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie
dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205a ods. 1 O.s.p., ktoré
však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho
navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky a pokiaľ sa jedná o znalecký posudok
o výške škody, bol by takýto dôkaz nadbytočný aj pokiaľ by bol procesne prípustný, pretože v prípade
nepreukázania nesprávneho úradného postupu, ako jednej zo základných podmienok vzniku škody je

otázka samotnej výšky škody bezpredmetná.

Rovnako odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemá navrhovateľom vytýkané vady, keďže súd
prvého stupňa riadne zdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým odstupom od podania
žiadosti o udelenie poverenia nepredstavuje nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných

prieťahoch v konaní.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .