Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. apríl 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/107/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8613201250
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Škrab

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8613201250.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra

Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava,
Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, s.r.o.,
so sídlom Piešťany, Sad A. Kmeťa 24, IČO: 36 866 598, proti žalovaným: 1/ S. J., nar. X.XX.XXXX, 2/
K. J., nar. X.X.XXXX, obaja bytom J. D. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na ich strane: Združenie
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpenému
advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Svidník, Sov. hrdinov 163/66, o zaplatenie 2.767,50
eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 21.6.2013 pod č. k.

5C/51/2013-64, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v ažalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania.

Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi na účet jeho právneho zástupcu trovy
odvolacieho konania vo výške 142,81 eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník vyššie označeným rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 2.767,50 eur s prísl.. Žalovaným náhradu trov konania
nepriznalažalobcanemáprávonaichnáhradu.Žalobcuzaviazalnahradiťvedľajšiemuúčastníkovitrovy
konania vo výške 428,44 eur k rukám jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal z odôvodnenia návrhu, že žalobca na základe Zmluvy o kontokorentnom úvere zo dňa

4.2.2004 poskytol žalovaným k ich sporožírovému účtu č. 0620564464/0900 kontokorentný úver do
výšky úverového rámca 60.000,- Sk s dohodnutou premenlivou výškou úrokovej sadzby, ktorá ku dňu
uzavretia zmluvného vzťahu bola vo výške 10,85 % p.a.. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá dňa
3.2.2005. Z dôvodu porušovania zmluvne dohodnutých podmienok žalovanými žalobca v súlade so
zmluvou o kontokorentnom úvere a obchodnými podmienkami ukončil s nimi ku dňu 29.7.2009 zmluvný
vzťah a zároveň ich vyzval na zaplatenie dlhu - celej sumy prečerpania účtu. Na jeho výzvy žalovaní
nereagovali a do dňa podania návrhu nezaplatili na jeho účet žiadnu sumu, v dôsledku čoho žalobca

pristúpil k vymáhaniu dlžnej sumy súdnou cestou. Ku dňu 13.2.2013 dosiahla výška splatného dlhu vo
vzťahu k žalovaným celkom sumu 2.767,50 eur.Zástupca vedľajšieho účastníka podaním zo dňa 6.6.2013 vzniesol námietku premlčania nároku a z
tohto dôvodu žiadal žalobu zamietnuť. Námietku premlčania nároku vzniesli aj žalovaní v 1. a 2. rade
na pojednávaní dňa 21.6.2013.

S použitím ustanovení § 52 ods. 2 a násl., § 100, § 101 Obč. zákonníka a § 153 ods. 1 O.s.p. dospel k
záveru,ženárokžalobcupodliehapremlčaniu.Vykonanýmdokazovanímmalzapreukázané,žežalobca
zmluvný vzťah so žalovanými ukončil ku dňu 29.7.2009, čo vyplýva z podanej žaloby. Nasledujúcim
dňom, t.j. 30.7.2009, začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, pričom táto uplynula dňa
30.7.2012. Žaloba bola podaná na súd dňa 12.3.2013. Vzhľadom na úspešne vznesenú námietku

premlčania nároku zo strany žalovaných a vedľajšieho účastníka na ich strane na túto musel prihliadnuť
a návrh z tohto dôvodu zamietol.

Čo sa týka námietok žalobcu, že v čase uzavretia zmluvy o úvere Občiansky zákonník vôbec
neupravoval problematiku spotrebiteľských zmlúv, súd sa stotožnil s názorom vedľajšieho účastníka,
že to nie je podstatné, lebo v tom čase upravoval túto problematiku zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, ktorý v § 23a uvádza: „spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho

zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje.“ Teda aj v prejednávanom prípade sa jedná o vzťah spotrebiteľský. V tejto súvislosti ďalej
poukázal na ustanovenie § 54 Obč. zákonníka, podľa ktorého aplikácia Obchodného zákonníka na danú
vec by bola možná len v tom prípade, ak by tento bol pre spotrebiteľa priaznivejší (viď napr. rozsudok

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/35/2011 zo dňa 13.9.2012).

O trovách konania medzi žalobcom a žalovanými rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže žalovaným
žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobca v konaní úspešný nebol, ich náhradu týmto účastníkom
nepriznal.

O trovách konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď

úspešnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných priznal trovy v celkovej výške 428,44 eur,
pozostávajúcich z troch úkonov právnej pomoci, á 111,20 eur, vrátane režijného paušálu (prevzatie a
príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 13.5.2013, vyjadrenie vo veci samej zo dňa
6.1.2013, účasť na pojednávaní dňa 21.6.2013). K tomu prirátal aj 20 % DPH. Náhrada trov konania v
prospech vedľajšieho účastníka tak predstavuje sumu 428,44 eur.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby jeho
návrhu bolo v celom rozsahu vyhovené, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie.

V prvom rade uviedol, že okresný súd pochybil, keď na zmluvný vzťah uzavretý medzi žalobcom a
žalovanými v 1. a 2. rade aplikoval ustanovenia § 52 - 54 Obč. zákonníka, platného a účinného od

1.1.2008. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy zo dňa 4.2.2004. V čase uzavretia
zmluvného vzťahu Občiansky zákonník neobsahoval žiadnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, pričom
táto úprava bola do Občianskeho zákonníka vnesená až novelou - zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorý
nadobudol účinnosť od 1.4.2004. Teda súd nemohol na zmluvný vzťah uzavretý medzi žalobcom a
žalovanými aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré v čase uzavretia tohto zmluvného

vzťahu ešte ani len neboli zákonodarným zborom SR schválené. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že ani
aktuálne znenie ustanovenia § 54 ods. 1 Obč. zákonníka, od ktorého nesprávne súd odvodzuje svoje
právne posúdenie na dĺžku trvania premlčacej doby (3 roky), nehovorí nič o tom, že na uzavretý zmluvný
vzťah je možné použiť akékoľvek ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré by bolo pre spotrebiteľov
priaznivejšie - v danom prípade ustanovenie § 101 Obč. zákonníka. Ako vyplýva z ustanovenia § 54

ods. 1, veta prvá, Obč. zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Z tohto znenia jednoznačne vyplýva, že
toto zákonné ustanovenie sa vzťahuje iba na zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou,
nie na celý zmluvný vzťah, t.j. aj na všetky práva a povinnosti zmluvných strán, vyplývajúce z uzavretéhozmluvného vzťahu. Premlčacia doba však nie je zmluvnou podmienkou upravenou v spotrebiteľských
zmluvách. Je to príslušným zákonom stanovená lehota, po ktorej uplynutí sa právo premlčí. V čase
uzavretia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi (t.j. ku dňu 4.2.2004) boli spotrebiteľské zmluvy upravené

iba zákonom č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene zákona o obchodnej inšpekcii. Ako
vyplýva z ustanovenia § 1 ods. 3 citovaného zákona, platného a účinného ku dňu uzavretia zmluvného
vzťahu, predmetný zákon sa nevzťahuje na úver formou preddavku na bežný účet poskytnutý bankou
iným spôsobom ako na kreditné karty. Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že nakoľko
na základe zmluvného vzťahu nebol žalovaným zo strany žalobcu poskytnutý preddavok na bežný účet

formou kreditnej karty, ale im bol poskytnutý preddavok vo forme kontokorentného úveru, nie je možné
na predmetný zmluvný vzťah aplikovať ani len ustanovenie zákona č. 258/2001 Z.z..

Ďalej dôvodil, že okresný súd pochybil, keď zmluvný vzťah medzi účastníkmi neposúdil ako absolútny
obchodný záväzkový vzťah v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. zákonníka, ale posúdil
ho v zmysle §§ 52 - 54 Obč. zákonníka. Zmluvný vzťah založený zmluvou o kontokorentnom úvere je
absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, čo znamená, že bez ohľadu na povahu zmluvných strán,

t.j. či na jednej strane vystupuje spotrebiteľ alebo nie, podlieha právnej úprave obsiahnutej v tretej časti
Obchodného zákonníka ako lex specialis ku všeobecnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku. V
tomto ustanovení zákonodarca uvádza taxatívny výpočet zmluvných typov, medzi nimi aj zmluvu o úvere
a zmluvu o bežnom účte, pri ktorých niet pochýb o tom, že majú povahu tzv. absolútnych obchodov. Teda
právne vzťahy vzniknuté z týchto zmluvných typov budú vždy podliehať režimu Obchodného zákonníka,

čo nie je možné vylúčiť ani dohodou zmluvných strán. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.3.2012 sp. zn. 5 Cdo 120/2010 a na ustanovenie § 369 ods. 1, veta
druhá, Obch. zákonníka, ktoré iba potvrdzuje, že pokiaľ by zákonodarca zmluvu o úvere nepovažoval za
absolútny obchod, toto ustanovenie by nezapracoval novelou - zákonom č. 454/2008 Z.z., s účinnosťou
od 15.1.2009, do Obchodného zákonníka.

Ďalej v odvolaní uviedol, že súd pochybil, ak podanú žalobu na základe vznesenej námietky premlčania
zo strany žalovaných a vedľajšieho účastníka, s poukazom na ustanovenie § 101 Obč. zákonníka,
zamietol. Ako už uviedol, zmluvný vzťah uzavretý medzi žalobcom a žalovanými, je v zmysle zákona
platného a účinného ku dňu jeho uzavretia absolútnym obchodným záväzkovým vzťahom, na ktorý sa
výlučne použije právna úprava Obch. zákonníka, čo znamená, že premlčacia doba má byť posúdená

v zmysle ustanovenia § 397 Obch. zákonníka a nie podľa ustanovenia § 101 Obč. zákonníka. V tejto
súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 138/2012 zo dňa 12.7.2012,
ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 35/2011 zo dňa 6.12.2011, vo
veci zaplatenia dlhu z úverového vzťahu, majúceho spotrebiteľský charakter, a v ktorom Najvyšší
súd SR zaujal stanovisko, že na uvedený zmluvný vzťah je potrebné aplikovať zákonné ustanovenia

Obchodného zákonníka, nie Občianskeho zákonníka. Aj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32
Cdo 3337/2010 zo dňa 24.7.2012 podrobne rozoberá, prečo aj na spotrebiteľské úvery je potrebné
aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka a prečo premlčacia doba pri spotrebiteľských úveroch
je 4-ročná. Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti podrobne rozoberá Smernicu Rady ES 93/13/EHS s tým
záverom, že úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená

dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych
procesov, z ktorých však žiadny nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa).

Nakoniec žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa malo za následok
aj jeho nesprávne rozhodnutie o trovách konania.

Žalovaný v 1. a 2. rade sa na odvolanie žalobcu nevyjadrili.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 29.10.2013 žiadal potvrdiť rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny a zároveň priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške
142,81 eur. Poukázal na mylný názor žalobcu ohľadom posúdenia vzťahu medzi účastníkmi podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, teda že súd mal aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu. Aktuálna
judikatúra už bez výnimky posudzuje zmluvu, akou je zmluva v súdenej veci, za zmluvu spotrebiteľskú,

naktorújepotrebnéaplikovaťpremlčaciudobupodľaustanoveníObč.zákonníka.Zmnožstvajudikatúry,týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv, uzavretých pred 1.1.2008, na ktorý dátum žalobca v chybných
právnychúvaháchpoukazuje,daldopozornostiuznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5NCdo/20/2009
z 25.1.2011. Najvyšší súd v ňom poukázal najmä na tú skutočnosť, že aj keď zmluva bola medzi

účastníkmi konania uzavretá dňa 3.2.2003, ktorej súčasťou boli aj všeobecné podmienky poskytovania
verejnej mobilnej siete, spĺňa všetky znaky typovej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa,
platného a účinného v čase jej uzavretia. Jednou z charakteristických čŕt spotrebiteľských zmlúv je,
že nesmú obsahovať neprimeranú podmienku, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je

potrebné považovať aj uplatnenie Obchodného zákonníka vo vzťahu k premlčaniu, keďže spotrebiteľ ju
nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivejšie postavenie. S uplatneným Obchodného
zákonníka je spojená dlhšia (4-ročná) premlčacia doba v porovnaní s Občianskym zákonníkom (3-
ročná premlčacia doba). So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho
systému boli do Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60). Uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady

93/13/EHS. Podľa prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f
ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona
sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve
užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitostí
zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona, do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto

zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57
tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona. Podľa § 53 Obč. zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Ajzustanovenia§54ods.1,2Obč.zákonníkavyplýva,žezmluvnépodmienkyupravenéspotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. V
náväznosti na vyššie označené uznesenie Najvyššieho súdu SR odvolateľ zároveň poukázal na niektoré
rozsudky krajských súdov SR z dôvodov naň nadväzujúce.

V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 17.3.2014 vedľajší účastník poukázal v súvislosti s prejednávanou
vecou na najaktuálnejšie uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.6.2013. Z jeho
odôvodneniavyplýva,že„nietžiadnehodôvodu,abynaprejednávanúprávnuvecspotrebiteľskejpovahy
nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Obč. zákonníka. Odvolací súd považuje
spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na

nepodnikateľský účel zmluvy a typické občiansko-právne vzťahy. Žalobca v odvolaní poukazuje na §
261 ods. 3 písm. d/ Obch. zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa
občianskeho práva, ale podľa obchodného práva. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver
je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahuúčastníkovúverovejzmluvy.Predmetnávecjevšakospotrebiteľskejzmluve,ktorájeregulovaná

osobitnou právnou úpravou (zákonom č. 634/1992 Z.z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka).
Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typický
občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne
vzťahy. Preto niet dôvod nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vychádzajúcu z dôvery v objektívne
občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho

pohľadávky a odsúval uplatnenie práva na súde. Predmetná vec sa týka aj práva EÚ (Smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Treba pripomenúť, že ide o
formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.
Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54
ods. 1 Obč. zákonníka, resp. ich nedá do súladu s § 54 ods. 1 v náväznosti na § 879f ods. 3, 4 Obč.

zákonníka,taksadostávadorozporusozákonomatakétoklauzulysúneplatné(§39Obč.zákonníka).O
takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy s použitím inštitútu
práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 zhoršilo napriek tomu, že Občiansky
zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k

záveru,žeodvolaniuniejemožnévyhovieť.Pokiaľsúdprvéhostupňanávrhžalobcuzdôvoduvznesenejnámietky premlčania zamietol najmä aplikáciou zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, v tejto
súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje
na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Nazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímdôvodomžalobcuodvolacísúddopĺňa:

V podstate jedinou odvolacou námietkou žalobcu bolo to, že uzavretá zmluva o kontokorentnom úvere
medzi účastníkmi dňa 4.2.2004 je absolútnym obchodným vzťahom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/
Obch. zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Preto aj úprave Obchodného zákonníka
podlieha premlčacia doba (podľa § 379 Obch. zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva
inak, je premlčacia doba štyri roky). Aj pre rozhodovanie odvolacieho súdu je rozhodujúci stav v čase

vyhláseniajehorozhodnutia(§154ods.1O.s.p.).Pretopresprávnezáverysúduprvéhostupňaohľadom
premlčania nároku žalobcu je potrebné aplikovať už aj vyššie označené uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19.6.2013, z ktorého záverov vychádzal odvolací súd v čase rozhodovania.
Uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR rieši obdobnú právnu vec, pokiaľ žalobca ako dodávateľ
považuje úverovú zmluvu ako absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obch. zákonníka. Teda aj na

zmluvu o kontokorentnom úvere, uzavretú v konkrétnom prípade medzi účastníkmi dňa 4.2.2004, platí
regulovaná osobitná úprava zákonom č. 634/1992 Z.z., pretože ide o vzťah medzi obchodníkom a
spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Z tohto dôvodu aj na posúdenie premlčacej doby platí o
nej výklad, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa, v danom prípade pre žalovaných, a to že nárok žalobcu
podlieha 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle ustanovení Obč. zákonníka. Z tohto dôvodu správne

rozhodol súd prvého stupňa, ak pre námietku premlčania nároku žalobcu jeho návrh zamietol.

Z uvedených dôvodov nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..
V odvolacom konaní žalobca úspešný nebol. Úspešným žalovaným v odvolacom konaní trovy nevznikli,

preto ich náhrada im priznaná nebola. Vedľajší účastník vystupujúci v konaní na strane úspešných
žalovaných má právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. V zmysle
§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny
za 1 úkon právnej služby sumu 111,20 Eur. Odvolací súd preto priznal jeho advokátovi odmenu za 1
úkon právnej služby - vyjadrenie zo dňa 29.10.2013 + prislúchajúci režijný paušál v sadzbe 7,81 Eur a

uplatnenú 20 % DPH v sume 23,80 Eur. Spolu tak trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka v
odvolacom konaní predstavujú sumu 142,81 Eur.

Poučenie:

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.