Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. december 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/74/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2711206251
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2711206251.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., Piešťany,
Teplická 7434/147, proti žalovanej: D. A., nar. XX. P. XXXX, bytom A., F. XXX, o 632,80 eur s
príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 20. februára 2012
č. k. 3C/172/2011 - 25 v spojení s dopĺňacím rozsudkom rovnakého súdu z 23. septembra 2013 č. k.
3C/172/2011 - 68 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa
zmluvných pokút za omeškanie, úrokov z omeškania, poplatkov za upomienky a úrokov z omeškania k

nim, ako aj v časti určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvných podmienok, týkajúcich sa zmluvných
pokút za omeškanie, úrokov z omeškania a poplatku za upomienku p o t v r d z u j e .

V časti určenia neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky, týkajúcej sa zmluvnej pokuty ako
náhrady ušlého úroku, v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa takéhoto čiastkového
nároku s úrokmi z omeškania a tiež v časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec
mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom (tým pôvodným, ďalej tiež len „pôvodný rozsudok“) súd prvého stupňa I.
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 173,45 eur s 0,024% úrokom z omeškania denne od 12.
decembra 2009 do zaplatenia a to v splátkach po 30 eur mesačne vždy do 25. dňa kalendárneho

mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia; II. vo zvyšku (čo do sumy 459,35 eur s
príslušenstvom) zamietol žalobu a III. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Dopĺňacím rozsudkom
potom určil za neprijateľné a neplatné zmluvné podmienky z Hlavy 6 § 6 Úverových zmluvných
podmienok žalobkyne, patriacich k úverovej zmluve účastníčok podpísanej 25. februára 2008 (ďalej len
„ÚP“ a „zmluva“), ako aj z Hlavy 14 §§ 3 - 5 ÚP, pokiaľ tieto zakotvili povinnosť klienta zaplatiť 1. pre
prípad vzniku skutočností, zakladajúcich vznik povinnosti uhradiť celý poskytnutý úver, i zmluvnú pokutu

vo výške ušlého úroku, prináležiaceho žalobkyni v prípade riadneho splácania úveru (v dohodnutých
splátkach); 2. úrok z omeškania vo výške 0,08% z dlžnej sumy splátky úveru, jej časti či zmluvných
pokút denne, najmenej však 300 Sk, 3. zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s úhradou splátky úveru,
trvajúceho viac než 7 dní, vo výške 8% z dlžnej sumy splátky; 4. zmluvnú pokutu pre prípad omeškania s
úhradou splátky úveru či jej časti po čas dlhší ako 6 mesiacov vo výške 5% z úveru, s ktorého vrátením je
klientvomeškanía5.poplatokzaupomienkuvovýške100Sk.Rozhodnutiepôvodnýmrozsudkom(pred
jeho doplnením) bolo v časti zamietajúcej žalobu odôvodnené právne ust. § 52 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2 a

§ 544 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) i s
odkazmi na § 39 a § 53 ods. 4 takéhoto zákona; § 4 ods. 1 - 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľskýchúveroch v znení neskorších zmien a doplnení (účinnom do 31. júla 2008, teda v čase uzavretia zmluvy);
§ 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/2008 Z. z. (v skutočnosti inak nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré
bolo nariadením uvádzaným v odôvodnení napádaného rozsudku len novelizované - pozn. odvolacieho

súdu) a tiež ust. Hlavy 5 § 1, Hlavy 6 §§ 3 a 6 a Hlavy 14 §§ 3 - 5 ÚP. Vecne mal (súd prvého stupňa)
jednak za to, že zmluva účastníčok bola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahovala zákonom
ustanovenú náležitosť v podobe priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) a
preto bolo treba považovať úver za bezúročný a bez poplatkov; popri tom však aj u ustanovení o
viacerýchzmluvnýchpokutách(podľaodôvodneniarozsudkureprezentovanýchsúhrnnousumou111,91

eur a čiastkovými sumami 97,01 eur, 4,97 eur a 9,93 eur) bolo namieste ich vyhodnotenie za neprijateľné
a neplatné minimálne pre rozpor s dobrými mravmi a neprimeranosť takýchto sankcií, spôsobujúcich tiež
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odhliadnuc
od nedostatku individuálneho vyjednania (spotrebiteľom) takýchto podmienok totiž za to isté porušenie
povinnosti (omeškanie so splátkami) tu bol dohodnutý niekoľkonásobný postih; v prípade zmluvnej
pokuty ako náhrady ušlého úroku potom v zmluve nebola (podľa súdu prvého stupňa) dohodnutá žiadna

výška úroku (?). Neprijateľnou bola i podmienka o poplatku za upomienku, určenom pevnou sumou,
keďže aj táto je v neprospech spotrebiteľa, niekoľkonásobne prevyšuje zaplatené poštovné a žalobkyňa
aninepreukázalazaslanieupomienok,takžeajtu(čodo9,96eurspríslušnýmúrokomzomeškania)bolo
treba žalobu zamietnuť; dôvodil napokon okresný súd, ktorý rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 142 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších

zmien a doplnení) a vecne prevažným čistým úspechom žalovanej v rozsahu 45,2% (72,6% úspechu
- 27,4% neúspechu, predstavovaného menšinovým úspechom žalobkyne) a nedostatkom požiadavky
tejto účastníčky na náhradu trov. Dopĺňací rozsudok bol potom odôvodnený právne ust. § 153 ods. 4 a §
166 ods. 1 a 2 O. s. p. a vecne prakticky splnením pokynu odvolacieho súdu, ktorý spis vrátil za takýmto
účelom s poukazom na zákonnú povinnosť uvádzať aj vo výrokoch rozsudkov vydávaných v prospech

spotrebiteľa, resp. v neprospech jeho procesného súpera a založených na závere o neprijateľnosti a
neplatnosti zmluvnej podmienky tiež podmienku, o ktorú tu ide.

Proti tomuto rozsudku (ešte pred jeho doplnením zhora) podala včas odvolanie len žalobkyňa a to
s návrhom na jeho zmenu plným vyhovením žalobe, namietajúc predovšetkým nesprávnym právnym
posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa

nej pochybil záverom o bezúročnosti a nespoplatnení úveru, založeným na neuvedení v zmluve aj
priemernej hodnoty RPMN, hoci tu k uzavretiu zmluvy so žalovanou došlo v čase, v ktorom so zreteľom
k úprave z prechodného ustanovenia § 8aa ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ešte príslušná
povinnosť neexistovala. V prípade zmluvných pokút potom síce žalobkyňa nepopiera nedostatok ich
individuálneho dojednania, kategoricky však odmieta záver o neplatnosti príslušných dojednaní pre

rozpor s dobrými mravmi (ktorý treba posudzovať v každom prípade s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti konania účastníkov), pričom so zreteľom k záverom z niektorých (odvolaním čiastočne
citovaných) rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky má za to, že v tomto prípade nešlo o značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalovanej a teda ani o neprijateľnosť a neplatnosť
zmluvných podmienok, ale len o prirodzený prejav snahy veriteľky úveru chrániť sa pred rizikami

plynúcimi z nedodržiavania platobnej disciplíny dlžníkmi (keď navyše pokuta za predčasnú splatnosť
úveru sleduje iba náhradu ušlého úroku, pri riadnom chode vecí započítaného v mesačných splátkach).

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v medziach odvolania
žalobkyne (čiže prakticky v celom rozsahu, vynímajúc z toho len čiastkový výrok pôvodného rozsudku

sčasti vyhovujúci žalobe, ktorý by bola subjektívne oprávnená odvolaním napadnúť len žalovaná a tá
tak neurobila, keď 1. žalobkyňa inak napadla tzv. zvyškové zamietnutie žaloby ako celok; 2. čiastkový
výrok pôvodného rozsudku o trovách konania bol závislým na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí
vo veci a 3. v časti určenia neplatnosti zmluvných podmienok pre ich neprijateľnosť, tu ustálenej až
výrokom dopĺňacieho rozsudku, šlo o špecifický prípad možnosti rozhodnutia v tzv. sporovom konaní o

niečom i bez návrhu a zároveň o prípad, v ktorom záver zanesený do výroku dopĺňacieho rozsudku bol
spochybnený už odvolaním proti rozsudku takto doplnenému, teda mimo akúkoľvek pochybnosť včas)
a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a contrario bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania
ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlotu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu
si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), keď dospel k záveru, že v prevažnej časti možno
napadnuté zamietnutie žaloby rozsudkom súdu prvého stupňa i súvisiace určenie neprijateľnosti a

neplatnosti zmluvných podmienok považovať za správne, nech aj pri možnosti stotožnenia sa s dôvodmi
súdu prvého stupňa (použitými týmto na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia) len čiastočne
a iba v relatívne všeobecnej rovine (rozumej samotný záver o neprijateľnosti väčšiny diskutovaných
podmienok v spotrebiteľskej zmluve), kým vo zvyšku bolo treba naopak prisvedčiť odvolacím námietkam
žalobkyne.

Predovšetkým sa však žiada (k procesnej stránke veci) zopakovať, čo tunajší súd uzavrel už vo svojej
skoršej rozhodovacej praxi, na ktorej ani tu nevznikol dôvod nič meniť (napr. vo veci Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 10Co/362/2010, inak vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 8C/40/2010), teda
to, že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času rozhodovania pôvodným rozsudkom (vo
februári 2012) a i k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto jeho (práve odôvodňovaným) rozsudkom
vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku, týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy

aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je
neprijateľná (podľa odseku 3 účinného už od 15. októbra 2008, tu por. tiež čl. I bod 72 a čl. IX
zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil
niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu

takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi
bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (odsek 4
účinný od 1. marca 2010, tu por. tiež čl. II bod 1 a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v
ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného spomínaného

zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv.
sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná
požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že
aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej
žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je rozhodné, či

žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky
vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech
spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve
sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa
za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na

porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.
najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch
s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti

a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovenímprípustnostidovolaniavtakýchtoprípadochaumožnenímtakosoberozhodnutímdotknutej
toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Ak potom i v prejednávanej veci musia platiť tiež ďalšie závery z vyššie spomenutej v minulosti tunajším
krajským súdom prejednanej veci (týkajúcej sa síce iných účastníkov, avšak popri tom /tiež/ problému

zmluvnej pokuty v spotrebiteľských vzťahoch), aj tentoraz sa žiada vysloviť, že vo vzťahu k určeniu
dojednania o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku neplatí to, čo u úrokov z omeškania,
čiže nie je tu obdoba žiadnej obraznej „záchrannej brzdy či siete“ v podobe nástupu zákonných úrokov z
omeškania (pre prípad výpadku tých dojednaných zmluvne, avšak pri uplatnení noriem spotrebiteľského
práva neprijateľne) a logickým dôsledkom toho musí byť, že dojednanie o zmluvnej pokute môže z

pohľadu prijateľnosti (a platnosti) podmienky buď obstáť alebo naopak padnúť len ako celok (i so
všetkýmirizikamiztohoprestranyzmluvnéhovzťahuplynúcimi,tunarozdielodúpravyzmluvnýchpokút
v iných než spotrebiteľských zmluvách a tzv. moderačného oprávnenia súdu, čiže možnosti v takýchtoiných vzťahoch výšku zmluvnej pokuty znížiť - podľa ust. § 545a O. z., ktorá všeobecná úprava však v
spotrebiteľských veciach s prihliadnutím k práve uvedenému neprichádza do úvahy).

Ak potom tuzemský právny poriadok pre výšku zmluvných pokút neustanovuje (na rozdiel od výšky

úrokov z omeškania) žiaden strop (obmedzenie) a akceptovať by zásadne šlo i obranu konkrétnej
výškyzmluvnejpokutyneuspokojivouplatobnoudisciplínoudlžníkovalebopodobnýmirizikaminastrane
žalobkyne, toto už nemôže platiť u pomlčania (aj odvolateľkou z prejednávanej veci) o tom, čomu
(rozumej porušeniu akej zmluvnej povinnosti dlžníka) má slúžiť dojednanie o zmluvnej pokute. Touto
otázkou sa taktiež už tunajší krajský súd v minulosti zaoberal a to dokonca opakovane, pričom v záujme

istého zjednodušenia možno konštatovať, že tu ide v skutočnosti o problém dovolenosti (možného
súbehu) nárokov na zmluvnú pokutu a úroky z omeškania.

Takéto aspekty problému majú povahu tzv. spojených nádob, u ktorých ako pre výklad pojmu
„neprimerane vysoká suma“ z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., tak i pre posúdenie súladu
dojednania o konkrétnej zmluvnej pokute, dojednanej pre prípad porušenia rovnako celkom konkrétnej
zmluvnej povinnosti s ustanoveniami § 39 aj § 517 ods. 2 O. z. je takpovediac kľúčovou jednak otázka

hodnoty a významu povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou, ale (pre prípad odpovede na takúto
čiastkovú otázku, že tu zmluvná pokuta slúži ako nástroj tlaku na dlžníka, aby splnil svoj záväzok na
splnenie peňažného dlhu a to včas) tiež poskytnutie odpovede na otázku, či možno považovať za
prijateľné, aby sa titulom porušenia tej istej povinnosti dostalo veriteľovi od dlžníka viacerých plnení,
ktoré by už v súčte kritériu primeranosti (či dokonca právnej dovolenosti) neboli schopné učiniť zadosť.

Tu totiž nejde nevidieť (pri vyjdení i podľa § 121 O. s. p. zo skutočností známych tunajšiemu odvolaciemu
súdu z jeho rozhodovacej činnosti) zásadný rozdiel medzi prejednávanou vecou (v ktorej sporná a
žalobkyňou obhajovaná zmluvná pokuta mala až na jednu výnimku slúžiť ako sankcia za nesplnenie
povinnosti včas či celkom splniť peňažný záväzok) a inými len zdanlivo druhovo totožnými prípadmi (v
ktorých naopak zmluvná pokuta predstavovala či aj v budúcnosti môže predstavovať výraz sankcie za

porušenie inej povinnosti - napr. záväzku dlžníka zotrvať v zmluvnom vzťahu po dohodnutý čas, ako je to
pomerneobvyklénapr.uzmlúvmobilnýchoperátorovatýmitoposkytovanýchbenefitov,viazanýchpráve
na prevzatie takéhoto záväzku, ale tiež u úverov, ktorých ekonomickou podstatou na strane veriteľa je
navyšovanie poskytnutej tzv. istiny o úroky).

I pri nedostatku snahy bagatelizovať porušenie povinnosti splniť zmluvne prevzatý peňažný záväzok

potom takáto hodnota z pohľadu uvažovateľnej hierarchie hodnôt a významov viacerých do úvahy
prichádzajúcich povinností súcich na zabezpečenie zmluvnou pokutou nielenže neleží až tak vysoko
(ako napr. vyššie spomenutá iná povinnosť inak než zmluvnou pokutou nesankcionovateľná), ale najmä
tu rozhodne nemožno prehliadnuť fakt, že snaha o takéto zabezpečenie povinnosti zabezpečovanej
už úrokom z omeškania (sankciou vyplývajúcou priamo zo zákona) logicky povedie k súbehu oboch

takýchto sankcií. Ten síce platné právo výslovne nezakazuje, v reálnom vyjadrení tu však už môže
vyvstať ako problém neprimeranosti výšky sumy majúcej sa zaplatiť spotrebiteľom pre prípad nesplnenia
ním záväzku, tak aj problém pokusu takto obísť kogentné (donucujúce) normy právneho poriadku (u
ktorých je odchylná úprava dohodou účastníkov zmluvného vzťahu vylúčená).

Pretože práve v prípadoch druhovo totožných s tým v prejednávanej veci dosť dobre nejde oddeliť

jednu i druhú sankciu (obe slúžia donúteniu splniť alebo postihnutiu nesplnenia tej istej povinnosti), na
prijateľnosť u zmluvnej pokuty v takomto prípade možno usúdiť len u takej výšky pokuty, ktorá i po
spočítaní so zákonným úrokom z omeškania nepresiahne mieru považovateľnú za primeranú.

Takými však pokuty sledované ustanoveniami Hlavy 14 §§ 3 a 4 ÚP, uvedenými aj vo výroku
dopĺňacieho rozsudku v prejednávanej veci byť nemohli, nakoľko spočítaním žalobou požadovanej

sadzby úrokov z omeškania (0,024% denne, čiže 8,76% ročne) a zmluvnej pokuty (8%, resp. 5%)
treba celkom jednoznačne dospieť k záveru o pokuse takouto úpravou obísť tzv. strop pre úroky z
omeškania v občianskoprávnych vzťahoch (vrátane vzťahov spotrebiteľských ako podmnožiny množiny
predstavovanej občianskoprávnymi vzťahmi).To obdobne platilo u dojednania o úrokoch z omeškania, taktiež majúceho pôvod v Hlave 14 § 3 ÚP,
ktorým sa taktiež sledovalo zvýšenie úroku z omeškania minimálne na 29,2% ročne (0,08% denne za
situácie, žeby sa veriteľ rozhodol nepožadovať žiaden zákonný úrok z omeškania).

V týchto častiach boli preto príslušné zmluvné dojednania nielen neprijateľnými a neplatnými pre ich
zjavný rozpor s ustanovením § 53 ods. 4 písm. k/ O. z., ale neplatnými aj pre naplnenie nimi tiež
tej všeobecnej skutkovej podstaty z ustanovenia § 39 O. z. (platiaceho pre právne úkony všeobecne,
nie teda len pre spotrebiteľské zmluvy), ktorou je rozpor obsahu právneho úkonu so zákonom. S
odvolateľkou tak síce bolo treba súhlasiť v tom, že tu nešlo (len) o rozpor s dobrými mravmi (súdom
prvého stupňa naozaj bližšie neobjasnený), na nemožnosti vyhovenia žalobe v príslušnej časti, ako aj

na správnosti určenia príslušných zmluvných podmienok za neprijateľné a neplatné to ale nič nemenilo.

Naopak sa so súdom prvého stupňa treba stotožniť v tom, že je odporujúcim dobrým mravom a v
celkovom kontexte opäť i ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. k/ O. z. dojednanie zaručujúce veriteľovi
spotrebiteľského úveru právo na paušálny poplatok za upomienky, ktorých účelom je buď priviesť
dlžníka k obnoveniu platobnej disciplíny alebo vytvoriť (veriteľovi) obrazné predpolie pre uplatňovanie

ním nárokov majúcich pôvod v neplnení si dlžníkom zmluvne prevzatých povinností. V tomto prípade
totiž suma poplatku nepochybne zvyšuje súhrn už tak neprimerane vysokých sankcií voči dlžníkovi za
ne(s)plnenie ním záväzku, okrem toho je tu však aj aspekt zdôraznený súdom prvého stupňa, teda to, že
sa takýmto spôsobom i poskytovatelia úverov z radov iných subjektov než bánk, podobne ako aj banky,
snažia nielen paušalizovať výdavky spojené s tzv. administrovaním (správou) úveru, ale do príslušných

poplatkov tiež neprípustne premietať i také vlastné náklady, ktoré by bolo nutné vynakladať bez ohľadu
na faktor uspokojivej či neuspokojivej platobnej disciplíny dlžníkov (najmä mzdové a im obdobné náklady
na zamestnancov poverených úlohami pri vymáhaní úverov) a následne aj takéto náklady prenášať na
dlžníkov (spotrebiteľov).

Všetky zhora opísané dôvody preto nutne museli viesť i odvolací súd k záveru, že zamietnutie žaloby

v časti týkajúcej sa zmluvných pokút za omeškanie, úrokov z omeškania, poplatkov za upomienky
a úrokov z omeškania k nim, ako aj určenie neprijateľnosti a neplatnosti tomuto zodpovedajúcich
zmluvnýchpodmienokbolovecnesprávnymrozhodnutím(bezohľadunato,žesúdprvéhostupňatakéto
rozhodnutie čiastočne založil aj na evidentne nesprávnom a odvolaním úspešne vyvrátenom názore o
nemožnosti úročenia a spoplatnenia úveru pre absenciu aj údaja o priemernej hodnoty RPMN v zmluve).

Odvolací súd preto v týchto častiach rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 aj 2 O. s. p.
potvrdil (prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).

To ale nemohlo platiť u časti rozhodnutia, ustaľujúcej neprijateľnosť a neplatnosť aj tej zmluvnej
podmienky, ktorá sa týkala zmluvnej pokuty ako náhrady ušlého úroku (prvá veta výroku dopĺňacieho
rozsudku),uzamietnutiažalobyvrovnakejčasti(ispríslušnýmúrokomzomeškania,počítanýmzosumy

predstavujúcej takúto zmluvnú pokutu) a ani u rozhodnutia o trovách konania (závislého na výsledku
konania ako celku).

Vo vzťahu k takémuto čiastkovému nároku totiž súd prvého stupňa (obrazne idúci len po povrchu)
na jednej strane bližšie neodôvodnil svoj záver o tom, prečo aj v tomto prípade mala byť príslušná
zmluvná podmienka neprijateľnou (čím zaťažil napádaný rozsudok aj vadou podľa § 221 ods. 1

písm. f/ O. s. p., spočívajúcou v neposkytnutí pádnych dôvodov, spôsobilých presvedčiť o správnosti
zamietnutia žaloby aj v tejto časti), na strane druhej potom rozhodnutie založil aj na mylnej a výsledkom
dokazovania odporujúcej úvahe (že v zmluve nemala byť dohodnutá žiadna výška úroku - tu por.
najmä údaj o ročnej úrokovej sadzbe 33,84% pod bodom 39 v zmluve na č. l. 4 spisu), resp. na
nie celkom korektnej interpretácii príslušného zmluvného ustanovenia a nerozlišovaní medzi do úvahy

prichádzajúcimi situáciami, za ktorých môže dôjsť k požiadavke na predčasné splatenie úveru. Touto
súdom prvého stupňa nepodchytenou dimenziou problému je pritom zjavná potreba rozlišovania medzi
prípadmi, keď sa spotrebiteľ (úverový dlžník) z vlastnej vôle rozhodne prostriedky veriteľovi vrátiť,pretože ich už nepotrebuje a hodlá takto minimalizovať výdavky na úroky (za chodu vecí očakávateľného
veriteľom majúce sa zaplatiť), v ktorých je zmluvná pokuta obdobná tej v prejednávanej veci fakticky
pomstou za rozhodnutie sa dlžníka vrátiť veriteľovi prostriedky reprezentujúce úver skôr a prípadmi, v

ktorých si nástup predčasnej splatnosti (a tiež z toho plynúcej požiadavky na predčasné splatenie) úveru
vynúti neochota veriteľa ďalej poskytovať výhody plynúce z úverovania aj dlžníkovi s neuspokojivou
platobnou disciplínou.

Založenie príslušnej časti rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci a tým
podmienené „nerozkrytie“ skutkového stavu dostatočne zacieleným dokazovaním, ako aj praktická

nepreskúmateľnosť rozhodnutia v takejto časti tak museli byť dôvodom rozhodnutia spôsobom
vyplývajúcim z druhej vety výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu (čiastočného zrušenia rozsudku
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa
odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona, logicky dopadajúceho tiež na rozhodnutie o trovách konania -
závislého na výsledku celého konania, ktorý sa ale pre nutnosť čiastočného zrušenia rozsudku oddialil).

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,

ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, postupovať v smere naznačenom zhora, podľa potreby doplniť
dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne
rozhodnúť o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.
s. p. i o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.