Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/248/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2307217039
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2307217039.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast.
splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., 811 09 Bratislava, Grösslingova 4 a advokátskou kanceláriou
Advocate, s. r. o. so sídlom 811 09 Bratislava Pribinova 25, proti povinnej: H. C., nar. XX. T. XXXX, bytom
XXX XX A. č. XXX, o 503,89 Eur s príslušenstvom, za účasti súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý,
821 08 Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo

dňa 19. júla 2012, č. k. 12Er/976/2007-14, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Galanta
zo dňa 18. decembra 2013, č. k. 12Er/976/2007-39, EX 3516/07 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd oba návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu
Slovenskej republiky na zaujatie stanoviska a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vo výroku v bode I/ zastavil exekúciu (vo veci došlo dňa
18. septembra 2007 k vydaniu udelenia poverenia na vykonanie exekúcie - viď č. l. 8 spisu) a súčasne

vo výroku v bode II/ súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému (konkretizovanému v tomto výroku
uvedením jeho titulu, mena a priezviska, no už bez jeho uvedenia aj v záhlaví rozhodnutia - pozn.
odvolacieho súdu) náhradu trov exekúcie nepriznal. Toto rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami
§ 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 196, § 197, § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods. 1 až 3 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže Exekučného poriadku), § 34, § 40, § 45 ods.
1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 1 ods. 1, ods. 2, §

2 písm. a/, písm. b/, § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež
„ZoSÚ“), § 25 ods. 1, ods. 2 dnes platného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení zákonov v aktuálnom znení (ktorým bol
skorší zákon nahradený) § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení
účinnom do 31. decembra 2007), § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, ods.
2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 31. decembra 2007), odkazom na

Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“) jej články 2 písm. a), 3 ods. 1, ods. 3, 6 ods. 1, prílohy k článku 3 pod písmenami
e), q) a napokon poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C - 240/98 až C - 244/98,
C - 168/2005. Vecne mal predovšetkým za to, že v danej problematike sa nepochybne jednalo o
spotrebiteľský vzťah na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere číslo 4270197 uzavretej dňa 13.
apríla 2006 medzi oprávnenou a povinnou, pričom právna úprava normami tzv. spotrebiteľského práva

pripúšťa preskúmavanie rozhodcovských rozsudkov exekučnými súdmi s možnosťou prípadný rozpor
exekučného titulu s právom sankcionovať kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Rozhodcovskúdoložku pojatú do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) v článku 17 bolo potom
treba považovať za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v
neprospech spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou,

lebo podstatou príslušného dojednania bolo praktické nanútenie záujmu oprávnenej (ako dodávateľky)
riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred ňou určeným rozhodcovským súdom, a to tým skôr,
ak povinná (v pozícii dlžníčky z tzv. hmotnoprávneho úverového vzťahu) si takúto doložku osobitne
nevyjednala a možnosť eliminovať takéto pre ňu nevýhodné ustanovenie zo zmluvy tiež nemala. Podľa
súdu prvého stupňa rozhodcovská doložka, ktorá mala v danom rozhodcovskom konaní založiť legitimitu

pre exekučný titul, je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a
znemožňuje spotrebiteľovi voľbu prejednania prípadného sporu pred všeobecným súdom. Súd prvého
stupňa prejudikoval, že v takomto prípade je zo zákona potrebné zastaviť predmetnú exekúciu v celom
rozsahu, nakoľko spotrebiteľ nemôže byť viazaný nekalou podmienkou (v prípade, ak exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy - § 39, § 53 ods. 5 O. z., § 45 ods. 1 písm. c), § 45 ods. 2 „ZoRK“) a súčasne

je neprijateľné aj to, aby sa vopred vzdal svojho práva na spravodlivý proces. Rozhodnutie o trovách
exekúcie potom právne odôvodnil aplikovaním ustanovení § 196, § 197, § 200 ods. 1, ods. 2, § 203 ods.
1 až 3 E. p. a vecne záverom, že ani napriek výzvam súdu z 20. decembra 2011, 7. februára 2012 a
24. júla 2012 si súdny exekútor trovy exekúcie neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie len oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a
vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom by sa v exekúcii malo pokračovať. Súdu
prvého stupňa vytkla predovšetkým založenie jeho rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení
veci, keď zmluva účastníkov z prejednávanej veci nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, ale
bežnou tzv. obchodnoprávnou úverovou zmluvou, majúcou sa riadiť úpravou v Obch. z. (Obchodnom

zákonníku č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), ktorá nemusela obsahovať ani
náležitosť predstavovanú údajom o RPMN. Podľa názoru odvolateľky tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku (rozumej doložku dávajúcu na výber) platné právo nezakazuje a prijatie opačného názoru
by dodávateľovi celkom znemožnilo využitie rozhodcovského konania, pričom aj zo Smernice možno
vyvodiť len neprípustnosť rozhodcovských konaní neupravených právnymi predpismi (čo však nie

je prípad rozhodcovských konaní v Slovenskej republike upravených zákonom) a navyše Smernica
nemá priamu záväznosť (vyžaduje implementáciu, čiže zanesenie do vnútroštátneho právneho poriadku
členských štátov Európskej únie); pričom napokon exekučný titul bol už predmetom skúmania (zo strany
exekučného súdu) pri udeľovaní poverenia a vtedy žiaden rozpor so zákonom zistený nebol.

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto
podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie návrhu Ústavnému
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a vety druhej
E. p. s článkom 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany
dôvery subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie

revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p. bez akejkoľvek časovej limitácie.

V priebehu odvolacieho konania oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné
konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie -

pozn. odvolacieho súdu) konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“)
prejudiciálne (predbežné) otázky v nasledujúcom znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede SD na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a/ pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu navšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinný ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali a ani sa k odvolaniu oprávnenej nevyjadrili.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho
súdnehoporiadkuč.99/1963Zb.vzneníneskoršíchzmienadoplnení)vmedziachodvolaniaoprávnenej
celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj na tomto rozhodnutí závislého rozhodnutia o trovách exekúcie),

a to bez pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad
potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že
návrhom oprávnenej na prerušenie konania, ako aj postúpenie návrhu ÚS SR na zaujatie stanoviska a
predloženie predbežných otázok SD nie je dôvod vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho

postupu v exekúcii (teda otázku „kvality“ rozhodcovskej doložky, predstavujúcej podklad pre tzv. prvotné
prejednanieirozhodnutievecivrozhodcovskomkonaní)zodpovedalsprávne,svojezáverypodľanázoru
odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených oprávnenou v
odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci sa o prenesenie problému akceptovateľnosti rozhodcovskej doložky na SD
(za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.), resp. aj
o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v ktoromkoľvek štádiu

exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie prerušenie konania podmieňuje konštatačným záverom exekučného súdu
o existencii rozporu všeobecne záväzného právneho predpisu týkajúceho sa prejednávenej veci s

ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom
rozhodnutie vo veci exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru.
Inak povedané, postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných
pochybností o súlade určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými
právnymi aktmi, pričom k takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor

účastníka konania, keď zákon v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť
konanie a predložiť vec ÚS SR). V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky,
snažiacej sa presvedčiť súd o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného
opakovaného uskutočňovania revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle
skoršej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka

aplikácie dotknutého ustanovenia sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a
nie účastníčky tvrdiacej opak). K tomuto odvolací súd pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet
konaní kde táto vystupuje na strane oprávnenej osoby) uvádza notoricky známu skutočnosť, že v
praxi súdov musí platiť, že odobrenie exekúcie je prípustné iba v prípade, ak exekučný súd nezistí
rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie,

a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom
naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie, či v tomto prípade
aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich, kde
je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrhalebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyužitia hneď niekoľkých inštitútov, ktorými
mohol účastník rozhodcovského konania dosiahnuť nápravu rozhodnutia, poprípade alternatívu konania

(medzi ktoré patrí napr. vyvolanie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku či podanie námietky
predpojatosti rozhodcu a pod.), kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania
sa s plnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do
pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže
rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd

môže zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností
tomuto titulu odoprieť vykonateľnosť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému
štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné

so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej otázky
SD,čorovnakoplatíomožnostivnútroštátnehosúdukonanieprerušiťanaSDsaobrátiť,akvnútroštátny

súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať, ak naopak tento
je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv) v poslednom stupni; možnosť,
resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie konania a predloženie predbežnej
otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej priamo v ZFEÚ, a to podmienky
sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej únie tak, že rozhodnutie o

predbežnejotázkejeprerozhodnutievnútroštátnehosúdunevyhnutné(čižežebeztakéhotorozhodnutia
hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom nekorektne - rozumej v
rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky vnútroštátne súdy
členských štátov Európskej únie jednotný).

O taký prípad však v prejednávanej veci, pri dôslednom riadení sa vyššie citovanými ustanoveniami
vnútroštátneho práva Slovenskej republiky (citovanými aj súdom prvého stupňa v odôvodnení
napadnutého uznesenia) a napokon i pri dôslednej analýze záverov podopierajúcich súdom prvého
stupňa v tejto veci zvolený spôsob rozhodnutia (tu taktiež porovnaj najmä obsah odôvodnenia
napadnutého uznesenia), nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len
to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnejpodmienky predstavovanej rozhodcovskou doložkou priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia
jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo
pre primárne použitie tých ustanovení vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany

spotrebiteľa.

I keď potom zrejme niet dôvodu nesúhlasiť s názorom oprávnenej o nie celkom správnom preklade
znenia Smernice do slovenského jazyka, aj v tejto konkrétnej veci to bol vnútroštátny súd, ktorý bol
povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných

práv Európskej únie (zo strany SD) ako podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by
bol potrebný, ak by z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či
iného predpisu komunitárneho práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej
položiť SD a ak by tunajší súd (ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné
rozhodnutie) konečné rozhodnutie bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a
to práve pre stotožnenie sa s výkladom prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o

komunitárne právo). Ani jeden z takýchto predpokladov však v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo tomu tak predovšetkým preto, že dvoma z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou (v
chronologickom poradí zhora tou prvou a treťou) sa podsúval výklad, ktorý súd prvého stupňa a ani
tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal (nikdy totiž žiaden z nich netvrdil, že rozhodcovské konanie

ako spôsob riešenia sporov je v tzv. spotrebiteľských veciach apriori vylúčené a rovnako i charakteristika
rozhodnutí vnútroštátnych súdov odmietajúcich „odobriť“ exekúcie na podklade rozhodcovských
rozsudkov majúcich pôvod v pochybných rozhodcovských doložkách za také, ktoré bránia reálnej
vymožiteľnosti pohľadávok voči spotrebiteľovi, bola zavádzajúcou, sugestívnou a zamlčiavajúcou
ponechanie možnosti veriteľovi „po vyradení rozhodcovskej doložky“ domáhať sa ochrany svojich práv

na všeobecnom súde) a tou zvyšnou (v poradí druhou) oprávnená sledovala výlučne na základe
výkladu Smernice (bez zreteľa na normy vnútroštátneho slovenského právneho poriadku) získanie
puncu legitimity pre konkrétnu ňou v minulosti používanú rozhodcovskú doložku. Nastolením požiadavky
na výklad predbežných otázok sa pritom evidentne zastieral fakt, že v prejednávanej veci nedošlo k
oprávnenouneprijímanémupostupupriamymuplatnenímSmernice,aleuplatnenímnoriemslovenského

spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, teda práve tých ustanovení, ktorých prijatie si prakticky
vynútil vstup Slovenskej republiky do Európskej únie (v uvedenej súvislosti porovnaj najmä zákon č.
150/2004 Z. z. novelizujúci O. z. s účinnosťou odo dňa 1. apríla 2004 a prinavracajúci do základného
predpisu občianskeho práva ustanovenia §§ 52 - 60 - inak číselným označením paragrafov časť zo
zákona ešte ku dňu 1. januáru 1992 vyradených ustanovení, v tomto prípade však samozrejme s celkom

iným než pôvodným obsahom) a ani odvolací súd nemal prečo uplatnenie takejto (vnútroštátnej) úpravy
neakceptovať.

Krajský súd v Trnave totiž už v minulosti vo viacerých svojich skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
problému ochrany spotrebiteľa, poukázal (práve s odkazom na vyššie citovaný čl. 169 ods. 4 ZFEÚ)

na to, že po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie eurokonformnými nie sú (na poli ochrany
spotrebiteľa) len také pravidlá vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zaručujú nižší, než na európskej
úrovni zaručovaný štandard ochrany spotrebiteľa. Výkladom príslušného článku ZFEÚ a contrario
(opakom)pretotrebadospieťkzáveru,ževyššíštandardochranyspotrebiteľa(normaminavnútroštátnej
úrovni) naopak zakázaný (a preto ani z pohľadu porušenia záväzkov prijatých Slovenskou republikou

napadnuteľný) nie je. Odhliadnuc i od aspektu správnosti resp. nesprávnosti prekladu Smernice do
slovenského jazyka súčasťou slovenského právneho poriadku už v čase uzavretia úverovej zmluvy
oprávnenej a povinného bolo ako ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. (obsahujúce definíciu neprijateľnej
podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa), tak i odsek

3 rovnakého paragrafu zakotvujúci taký výpočet zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné
(a preto i podľa ďalšieho odseku 4 za neplatné), ktorému je vlastné, že je len demonštratívny (čiže
príkladmý bez možnosti nazerania naň ako na uzavretý a úplný, tu porovnaj aj použitie výrazu „najmä“
v uvodzovacej vete ustanovenia). Právna úprava v práve odcitovanej podobe preto predstavovala taký
základ pre riešenie otázok, ktoré majú byť predostreté SD, ktorý bol jednak na úprave v Smernici

relatívne autonómny a ktorému na druhej strane z pohľadu eurokonformity nešlo nič vytknúť.Návrhy oprávnenej na prerušenie konania, postúpenie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky
na zaujatie stanoviska a predloženie prejudiciálnych otázok SD preto neboli opodstatnené a odvolací
súd ich ako také zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa na dostatočnej argumentačnej úrovni vyporiadal s otázkou
akceptovateľnostirozhodcovskejdoložky.Právetátootázkabolapritomzpohľaduudržateľnostiďalšieho
behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou a platilo tu pomerne jednoduché pravidlo, že relevantný

exekučný titul vychádza z prijateľnej rozhodcovskej doložky a naopak z neprijateľnej rozhodcovskej
doložky len titul existujúci tu iba formálne, ktorý je z právneho hľadiska nulitný.

V prípade tejto otázky súd prvého stupňa zaujal stanovisko, podľa ktorého rozhodcovská doložka
pojatá do VOP je neprijateľnou podmienkou, pretože spôsob riešenia prípadného sporu zo zmluvy
ponecháva na vôli žalujúcej strany a oprávnená (v rámci odvolania) s takýmto názorom vyslovila

nesúhlas, namietajúc, že doložka predsa len poskytuje možnosť výberu a práve to je pre jej prijateľnosť
významné.

Takýto názor odvolateľky ani odvolací súd nezdieľa.

Predovšetkým totiž treba naďalej trvať na tom, že už v čase uzavretia Zmluvy oprávnenej a povinného
muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na zmluvu spotrebiteľskú,
keď odvolací súd sa musel zároveň stotožniť so závermi súdu prvého stupňa opretými o ustanovenie
§ 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a rovnako i ods. 3 a 4 vyššie citovaného zákonného
ustanovenia, čo vyvodilo stav, podľa ktorého je bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu
(rozhodcovského rozsudku) preto, že v danom prípade na neprijateľnosť treba usudzovať už vo všetkých
prípadoch podoby doložky, poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným
súdom, nútiaceho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci

tohto rozhodcovského súdu.

I podľa názoru odvolacieho súdu totiž za korektnú a tiež zodpovedajúcu zmyslu právnej úpravy nemožno
považovať interpretáciu príslušného ustanovenia VOP predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo
presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy

a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné
vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného)
treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych
štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto
nemôže vykazovať znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. Je síce pravdou, že podľa príslušného

bodu VOP sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom súde
považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým úmyslom
nezdôrazňovala aj to, že kým by spotrebiteľ nepochybne mohol vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním
nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde, túto možnosť by stratil už podaním akejkoľvek žaloby (teda
i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia dodávateľa

spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je aj pri zohľadnení faktoru právneho vedomia
obochstrándiskutovanéhovzťahuvysokonepravdepodobnouažblížiacousanule,namiestejetiežďalší
záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa
naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať si k nemu ohľaduplnejší
spôsob riešenia sporu a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť sa právomoci rozhodcu,

činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu,
je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinnej slabšiu zmluvnú stranu v právnom
vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči

dobrým mravom. Na základe uvedených právnych úvah, a tiež skutočnosti, že rozhodcovská
doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola
spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdanímsa svojho ústavného práva na spravodlivý proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru
než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe
vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku,

slúžiaceho v predmetnej veci ako exekučný titul za neprijateľnú (a preto neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,
ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej

pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

Za danej dôkaznej situácie, dôsledne sa riadiac všetkými vyššie konštatovanými úvahami, je z pohľadu
senátu druhostupňového súdu plne opodstatnené právne ustáliť a dôvodne uzavrieť, že súd prvého
stupňa po materiálnej stránke rozhodol správne, keď v prejednávanej veci exekúciu ako celok zastavil.
Preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v tejto časti podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2

O. s. p. potvrdil.

Hoci potom oprávnená v podanom odvolaní podľa jeho obsahu vyslovene napadla len výrok o zastavení
exekúcie a osobitné odvolacie dôvody proti výroku o trovách exekúcie neuviedla, podaným odvolaním
bol napadnutý i výrok o trovách exekúcie, keďže ide o výrok závislý od výroku jemu predchádzajúcemu

(o zastavení exekúcie).

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom do 31. októbra 2013 (ktorému do 31. decembra 2012 zodpovedal
§ 58 ods. 5 E. p.) proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 je odvolanie prípustné.

Podľa § 58 ods. 6 E. p. v znení účinnom od 1. novembra 2013 proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 nemožno podať mimoriadne dovolanie.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 E. p. o odvolaní proti výroku o náhrade trov konania
v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa predpisov

účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

Podľa § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou
smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie

nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Podľa § 202 ods. 2 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani (okrem iných tam uvedených prípadov - pozn.
odvolacieho súdu) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona (ktorým osobitným
zákonom je E. p. na základe poznámky č. 31 k tu citovanému ustanoveniu O. s. p.) ak tento osobitný

zákon neustanovuje inak.

Nakoľko konštrukcia opravných prostriedkov v E. p. je (na rozdiel od O. s. p.) založená na zásade
neprípustnosti odvolaní, z toho plynie aj nutnosť každú výnimku z takéhoto pravidla výslovne v
zákone (v E. p.) vymedziť. Ak E. p. v prípade konkrétneho rozhodnutia s možnosťou odvolania

nepočíta, toto je neprípustné a na tom nič nemení, či odvolanie hodlá podať (alebo aj reálne podá)
osoba na to oprávnená (účastník konania). Jedinou možnosťou odstránenia takéhoto (odvolaním
nenapadnuteľného) rozhodnutia je tak (pri odhliadnutí od možností nápravy za pomoci mimoriadnych
opravných prostriedkov alebo na Ústavnom súde SR) prípad, kedy by bolo vydané vyšším súdnym
úradníkom alebo justičným čakateľom (rozumej nie sudcom), pretože vtedy by už podaním včasného

odvolania naň oprávnenou osobou došlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (tu por. aj ust. § 374 ods.
4 poslednej vety O. s. p.).

Hocizvyššiecitovanýchustanoveníjezrejmé,žeE.p.včasevydanianapadnutéhouzneseniaodvolanie
proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa § 57 pripúšťal, novelou E. p. vykonanou

zákonom č. 299/2013 Z. z. bola s účinnosťou od 1. novembra 2013 zákonodarcom prípustnosť odvolania
vočitakémutovýrokuvylúčená,atotým,žeE.p.odtohtodátumuprípustnosťodvolaniavtejtootázkeani
nezmieňuje, resp. pôvodné (odvolanie pripúšťajúce) ustanovenie nahradzuje ustanovením vyslovenevylučujúcim možnosť podať mimoriadne dovolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí
podľa § 57.

Ak potom predmetné rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom bolo v časti náhrady trov exekúcie
napadnuté odvolaním oprávnenej podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b
ods. 3 E. p. sa s účinnosťou od 1. novembra 2013 musí postupovať podľa predpisov účinných od tohto
dátumu, ktoré vylučujú prípustnosť odvolania voči výroku o náhrade trov exekúcie v rozhodnutí podľa §
57 E. p., čo spôsobuje i nutnosť aplikácie § 374 ods. 4 vety tretej O. s. p. na prejednávanú vec.

So zreteľom na vyššie formulované zákonné ustanovenia podanie včasného odvolania oprávnenej
osoby, o ktorom nebolo rozhodnuté sudcom súdu prvého stupňa, spôsobilo po nadobudnutí účinnosti
vyššie zmienenej novely E. p. zrušenie uznesenia vyššej súdnej úradníčky v časti, ktorou bolo
rozhodnuté o náhrade trov exekúcie, a v čase rozhodovania odvolacieho súdu (t. j. po 1. novembri 2013)
preto nejestvovalo (z pohľadu rozhodovania zamestnankyne súdu prvého stupňa už a naopak z pohľadu

prípadného rozhodovania sudcu ešte) žiadne rozhodnutie o náhrade trov exekúcie, ktorého správnosťou
by sa mal odvolací súd na základe odvolania zaoberať a posúdenie tejto otázky a opätovné rozhodnutie
o nej bude prináležať sudcovi súdu prvého stupňa.

To je napokon i dôvodom nerozhodovania krajským súdom o trovách odvolacieho konania, pretože tu

došlo k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, čím vznikla súdu prvého stupňa
povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie opätovne, a to vrátane trov odvolacieho konania skončeného
týmto uznesením odvolacieho súdu (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4, resp. i § 151 ods. 3 O. s. p. per
analogiam).

Zároveň však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opraviť zrejmú nesprávnosť
v úvodnej časti napádaného uznesenia. Tam totiž vôbec nebol označený poverený súdny exekútor, ktorý
ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. je účastníkom konania za situácie, keď sa rozhoduje o trovách exekúcie (čo
by inak v prípade zachovania výsledku konania na súde prvého stupňa celkom vylučovalo vykonateľnosť
napádaného uznesenia).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.