Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 24. október 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/280/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110231103
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:1110231103.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky: F.. P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., D. XXX,
zastúpená GRMAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom D. X, W., G.: XX XXX XXX proti odporcovi: P. A., A..
X. XXX/XX, A., G.: XXX XXX, zastúpenému U.. S. D., Y. so sídlom Y. F., M. XX/X, o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza zo dňa 11. júla 2012, č.k. 6C/164/2010-197, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti presahujúcej sumu 10.315 Eur z r u š u j e a v tejto časti vec v
r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo
výške 14.503,17 Eur brutto, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V rozhodnutí konštatoval, že
navrhovateľka sa návrhom domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady

mzdy. Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 03.05.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 21.03.2012, č.k. 17Co/224/2011-172 tak, že určil, že výpoveď z pracovného pomeru
daná navrhovateľke odporcom dňa 29.06.2009 je neplatná, v tejto časti je rozhodnutie právoplatné
dňom 27.03.2012. V časti, v ktorej súd odporcu zaviazal k náhrade mzdy vo výške 859,50 Eur brutto, s
účinnosťou od 01.11.2010 do času, keď odporca umožní navrhovateľke pokračovať v práci a k náhrade
trov konania, bol rozsudok prvostupňového súdu krajským súdom zrušený a vec mu bola vrátená na

ďalšie konanie. V ďalšom konaní sa preto súd prvého stupňa zaoberal náhradou mzdy z neplatného
rozviazaniapracovnéhopomeru,pričomodporcavkonanínavrhol,abyvčastiouplatneniekompenzácie
nároku v sume 5.157 Eur brutto bola medzi účastníkmi konania uzavretá dohoda o započítaní
pohľadávky. Zároveň žiadal, aby súd nepriznal navrhovateľke náhradu mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov s poukazom na to, že v čase, kedy nebolo navrhovateľke umožnené pracovať podľa pracovnej
zmluvy, bola poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej mal byť priznaný dňa 14.02.2008 v sume

515,77 Eur. Súd prvého stupňa nárok navrhovateľky na náhradu mzdy považoval do základu aj čo do
výšky za dôvodný, pričom vychádzal z toho, že medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť ohľadne
výšky priemerného zárobku navrhovateľky. Navrhovateľke priznal náhradu mzdy odo dňa, keď oznámila
odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, počnúc dňom 31.10.2010 (keďže navrhovateľka bola od
20.07.2009 do 30.10.2010 práceneschopná) až do právoplatného skončenia pracovného pomeru, t.j. do
27.03.2012, ktorú súd priznal vo výške 14.503,17 Eur brutto, ktorá pozostáva z priemerných mesačných

zárobkov za mesiac november 2010 až február 2012 16x á 859,50 Eur a za 19 pracovných dní od
01.03.2012 do 27.03.2012 vypočítaných z priemerného mesačného zárobku 859,50 Eur na jeden deň
vo výške 21,73 Eur x 19 odpracovaných dní. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 79 ods. 2 a
§ 134 ods. 1 Zákonníka práce. Zároveň konštatoval, že pokiaľ ide o možnosť súdu primerane znížiť,
resp. náhradu mzdy vôbec nepriznať za čas presahujúci 12 mesiacov, v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, k tejto moderácii nepristúpil z dôvodu, že navrhovateľka po dobu, za ktorú jej súd priznal náhradu

mzdy, nebola nikde zamestnaná, poberala starobný dôchodok a okrem dôchodku iný príjem nemala.
V tomto období viedla predmetný súdny spor, preto jej nemožno vyčítať, že si prácu nehľadala v čase,keď nebolo isté, či skončenie pracovného pomeru je platné alebo nie. Prihliadol tiež na to, že celková
doba priznanej náhrady, za ktorú by mohol súd znížiť alebo nepriznať náhradu mzdy podľa zákonnej
úpravy, presahuje len 4 mesiace. Pokiaľ sa jedná o návrh odporcu na uzavretie dohody o započítaní,

takáto dohoda medzi účastníkmi uzavretá nebola, odporca ku dňu opätovného rozhodovania súdu
jednostrannú započítaciu námietku nevzniesol, preto priznanú výšku náhrady nemôžu ovplyvniť nároky
odporcu voči navrhovateľke z titulu poskytnutého odchodného a odstupného. O náhrade trov konania
nerozhodol, s tým, že o nich bude rozhodnuté samostatným uznesením.

Proti rozsudku, v časti presahujúcej sumu 10.315 Eur, t.j. v časti 4.188,17 Eur, podal v zákonnej
lehote odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu zmenil tak, že odporcu zaviaže zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy vo
výške 10.314 Eur a vo zvyšku návrh zamietne. Namietal, že súd prvého stupňa sa nedostatočne
zaoberal otázkou výšky starobného dôchodku, aj dôvodmi, pre ktoré sa navrhovateľka nezamestnala,
alebo nechcela zamestnať. Mal za to, že navrhovateľka si prácu nehľadala práve preto, že bola

poberateľkou dôchodku, a teda mala zabezpečený pravidelný príjem. Aj keď odporca nedisponuje
dokladmi o starobnom dôchodku navrhovateľky, po prepočte sumy 515,77 Eur priznanej jej v roku 2008,
valorizáciami v nasledujúcich rokoch, bol dôchodok v roku 2011 cca 579 Eur, v roku 2012 cca 598 Eur,
pričom čistý mesačný príjem navrhovateľky u odporcu predstavuje sumu 696 Eur, teda jej dôchodok je
len o 100 Eur mesačne nižší ako príjem zo zamestnania. Toto pokladal za dostatočný dôvod na to, aby

súd nepriznal náhradu mzdy navrhovateľke za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom náhradu mzdy, na
ktorú má navrhovateľka nárok podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, pokladá za dostatočnú satisfakciu
za neplatne skončený pracovný pomer. Poukázal taktiež na to, že odporca hospodári len s obmedzeným
obecným rozpočtom, z ktorého sú hradené nielen všetky výdavky úradu, ale aj chod celého mesta.
Finančné prostriedky na pracovné miesto, kde bola navrhovateľka zamestnaná, poskytuje štát, tieto sú

účelovo viazané a je možné ich použiť len v aktuálnom kalendárnom roku, preto je priznanie náhrady
mzdy za akékoľvek obdobie presahujúce 12 mesiacov pre odporcu vážnym zásahom do jeho finančného
hospodárenia.

Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok

prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdiť. Poukázala na to, že k zníženiu, prípadne nepriznaniu
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, môže súd pristúpiť len vtedy, ak na základe zhodnotenia
všetkých okolností prípadu možno vyvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo sa mohol zapojiť, ale
bez vážnych dôvodov sa nezapojil, do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade
rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než aké by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy,

kebyzamestnávateľplnilsvojupovinnosťprideľovaťmuprácu.Navrhovateľkasaponeplatnomskončení
pracovnéhopomerunezapojilaaanisanemohlazapojiťdopráceuinéhozamestnávateľa zapodmienok
v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších. Skutočnosť, že je poberateľkou starobného
dôchodku, nie je dôvodom na zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov. Odporca v podanom odvolaní vyčíta súdu prvého stupňa, že sa nezaoberal otázkou súčasnej

výšky starobného dôchodku navrhovateľky a ani dôvodmi, pre ktoré sa navrhovateľka nezamestnala
alebo sa nechcela zamestnať, avšak v konaní pred súdom prvého stupňa neprodukoval žiadne tvrdenia
ani dôkazy k týmto skutočnostiam, t.j. k výške starobného dôchodku navrhovateľky a dôvodom, pre ktoré
sa navrhovateľka nezamestnala alebo nechcela zamestnať. Dodatočné uplatnenie týchto skutočností
až v odvolacom konaní je v danom prípade neprípustné a v rozpore s § 205a O.s.p. Pokiaľ sa jedná o

tvrdenieodporcu,žehospodárilensobmedzenýmrozpočtomažepriznanienáhradymzdyzaakékoľvek
obdobiepresahujúce12mesiacovjezávažnýmzásahomdojehofinančnéhohospodárenia,jezhľadiska
predmetu konania úplne irelevantné. Uvedené tvrdenie je navyše nepravdivé a zavádzajúce, nakoľko
odporca aj po tom, čo s navrhovateľkou neplatne skončil pracovný pomer, dostával od štátu finančné
prostriedkynadvepracovnémiesta,čopotvrdilivosvojejvýpovediajvypočutísvedkovia.Odporcavroku

2012 hospodári s rozpočtovými príjmami na úrovni cca 4.000.000 Eur, preto je len ťažké si predstaviť,
ako by suma 4.188,17 Eur mohla spôsobiť závažný zásah do finančného hospodárenia odporcu.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti, t.j. v časti presahujúcej
sumu 10.315 Eur a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p. zrušiť a podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia vec v tejto časti vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ O.s.p.

V preskúmavanej veci odporca v odvolaní uvádza ako odvolací dôvod ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je daný v prípade, ak rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový

stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V danej veci odvolací súd zistil, že uplatnená odvolacia námietka odporcu je opodstatnená.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, účinného v čase neplatného rozviazania pracovného pomeru, ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby
ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 citovaného zákona, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec
nepriznať.

Ustanovenie odseku 2 umožňuje znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak
celkový čas, za ktorý by sa mu mal poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov.

Pri rozhodovaní o znížení, prípadne nepriznaní náhrady mzdy súd je povinný prihliadať najmä k tomu,

či zamestnanec bol medzitým zamestnaný, akú prácu tam vykonával alebo z akého dôvodu sa do práce
nezapojil, prípadne či tak neurobil z vážnych dôvodov. Podmienkou zníženia, resp. nepriznania náhrady
mzdy, je uplatnenie nároku zamestnávateľom na zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy, pričom
pri rozhodovaní súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ zníženie požaduje.

V preskúmavanej veci z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca takýto nárok na súde uplatnil s
poukazom na to, že v čase, kedy navrhovateľke nebolo umožnené pracovať podľa pracovnej zmluvy,
bola poberateľkou starobného dôchodku, ktorý jej mal byť priznaný už dňa 14.02.2008 v sume 515,77
Eur.

Napriek podanej žiadosti odporcu sa však súd s touto skutočnosťou pri svojom rozhodovaní riadne
nevysporiadal, napriek tomu, že sám v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že navrhovateľka
bola poberateľkou starobného dôchodku a okrem tohto dôchodku iný príjem nemala. Nezisťoval, či toto
tvrdenie odporcu je vôbec pravdivé, t.j. či navrhovateľka starobný dôchodok vôbec poberala, odkedy jej
bol priznaný, a vôbec sa nezaoberal výškou tohto dôchodku.

Podľa názoru odvolacieho súdu sú však tieto zistenia pri rozhodovaní o žiadosti zamestnávateľa podľa §
79 ods. 2 Zákonníka práce podstatné, nakoľko, ak je takáto žiadosť zo strany zamestnávateľa podaná,
je súd povinný zisťovať, z akých dôvodov sa zamestnanec do práce nezapojil, teda aj či v danom období
nedosahoval nejaký iný príjem, napríklad aj vo forme poberania dôchodku.

Nie je pritom dôvodná obrana právneho zástupcu navrhovateľky, že pokiaľ odporca v konaní pred súdom
prvého stupňa nedokladoval žiadne dôkazy k týmto skutočnostiam, t.j. k výške starobného dôchodku
navrhovateľky a k dôvodom, pre ktoré sa navrhovateľka nezamestnala, nemôže žiadať uplatnenie týchtoskutočností až v odvolacom konaní. Odporca totiž nepochybne žiadosť o zníženie, resp. nepriznanie
náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce na súde
uplatnil, preto bolo povinnosťou súdu zisťovať, či existujú skutočnosti pre rozhodnutie v zmysle ust. §

79 ods. 2 Zákonníka práce.

V danom prípade súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie o neznížení, resp. nepriznaní náhrady
mzdy len tým, že navrhovateľka nebola nikde zamestnaná a nemožno jej vyčítať, že si prácu nehľadala,
ale pri svojom rozhodnutí sa vôbec nevysporiadal s navrhovateľom namietanou skutočnosťou, že

navrhovateľka bola poberateľkou starobného dôchodku, v ktorej skutočnosti odporca videl dôvod pre
aplikáciu ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa preto v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, čo je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v tejto časti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v časti presahujúcej sumu 10.315
Eur, v ktorej časti bol rozsudok napadnutý odvolaním, zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vykoná potrebné dokazovanie na zistenie
uvedených skutočností, t.j. či navrhovateľka bola poberateľkou starobného dôchodku, odkedy jej bol
tento dôchodok priznaný, aká bola výška tohto dôchodku a po zohľadnení týchto skutočností o žiadosti

odporcu na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, opätovne
rozhodne.

V novom rozhodnutí vo veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .