Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 20. jún 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/110/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8411200858
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8411200858.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinnému E. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXX/XX, C., o vymoženie
137,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č. k.
2Er/130/2011-32 zo dňa 21.11.2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania oprávnenému n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
EX 1484/11 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 44 ods. 2 a 3 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a aplikoval Smernicu

Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáha vymoženia
peňažnej sumy na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Dojednanie
rozhodcovskej doložky (článok VIII písm. p/ všeobecných obchodných podmienok) je v tomto prípade
nekalou podmienkou, lebo núti spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaníaznemožňujemutakvoľbudosiahnuťrozhodnutiesporuštátnymsúdom.Rozhodcovskádoložka

nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej
zmluvy, spotrebiteľ si ju osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým
všeobecným obchodným podmienkam.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch aexekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom.
Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať

ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči
rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny
poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci

exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do
práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu.

Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského
rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný

na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia
by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym
poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na
iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu

pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08). Navyše exekučný súd je podľa
§ 45 ods. 1 ZRK povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie.

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak

pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Ďalej dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Občianskeho

zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v
prechodnom ustanovení § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením§ 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť
právnych úkonov, vzniknutých pred 01.01.2008. Ak teda pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva

o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa
ustanovenia § 52 až § 54. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s §
261ods.1písm.b/Obchodnéhozákonníkaspravujútýmtopredpisombezohľadunapovahuúčastníkov.
Ak je ním spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka

oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej
rozhodcovskej doložky. Odvolateľ taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške

19,12 eur s DPH.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. V spise sa nachádza záznam
zákonného sudcu, podľa ktorého sa s uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom stotožňuje a
nariadil vec predložiť odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O. s. p.).Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je

dôvodné.

Odvolací súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu
poukazuje. Čo do odvolacích námietok zo strany oprávneného však považuje za potrebné doplniť ďalšie
dôvody na potvrdenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa.

K odvolacím námietkam odvolací súd uvádza. Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval,
že nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme

právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia
štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch ( napr.
účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O
takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva
nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na

základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje
materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre
oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá
prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení

exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté
exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh
ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd
sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.

§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo
ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou
používapojem„zastavenie“,nemožnohovykladaťlenvjehoprocesnomvýzname,tedaakopostupsúdu

pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“(porov.napr.§38ods.3a§40ods.2proti§57Ex.Por.),keďvprvomprípadeideozastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej

neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora
postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno

striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedenév § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods.
4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy
exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy,
ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne

by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore.
Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o
vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase,
keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti

uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento
postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení
exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom

rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska
komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť
záväzok štátu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd

konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl
v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia spotrebiteľskej
zmluvy (26.03.2004), spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
neprijateľná podmienka ).

Podľa ust. § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré

a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,

b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu
spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky
spotrebiteľa,

c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa
spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma na zdraví,

d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo
zodpovednosti za škodu, (....)

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.Podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom
sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej právnej formy.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon
zamestnania, povolania alebo podnikania.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predstavuje

rozhodcovská doložka neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy, t.j. 09.03.2005).
Ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka demonštratívnym výpočtom (arg. slovo „najmä)
uvádza, ktoré podmienky sú neprijateľné. Keďže ide len o príkladný výpočet neprijateľných podmienok,
súd môže označiť za neprijateľnú podmienku aj takú, ktorá nie je v zákone výslovne uvedená, a ktorá

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je preto aj tá, ktorá núti spotrebiteľa, aby všetky spory vzniknuté
z predmetnej zmluvy riešil v rozhodcovskom konaní (pred rozhodcovským orgánom). Správnosť tohto
názoru potvrdil aj zákonodarca, ktorý túto podmienku zaradil do ust. § 53 ods. 4 písm. r) zavedeného
do Občianskeho zákonníka od 01.01.2008 novelou č. 379/2008.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru aj ďalšie rozhodnutia v obdobných
veciach (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE/64/2010, 5CoE/16/2011,
5CoE/29/2011 a ďalšie).

Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav,
ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad

(čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Takže aj
v predmetnej veci v celom rozsahu je súdna kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok v časti
rozhodcovskej doložky opodstatnená (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 66/2012). Na
toto uznesenie odvolací súdu poukazuje aj vo vzťahu k námietka odvolateľa spočívajúcej v citovaní
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. V ňom

Krajský súd v Prešove uviedol:

„V mimoriadnom dovolaní sa uvádza, že vzhľadom na obdobie vzniku zmluvy boli súdy povinné
aplikovať na skutkový stav ustanovenia § 93 ods. 1 a 2 zákona č. 483/2001 Z. z. cit.: ,,Keďže právny
predpis ukladá banke predložiť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a
keďže predpokladá následný právny úkon klienta (prijatie alebo odmietnutie návrhu), nemožno pri takto

špecifickej právnej úprave aplikovať všeobecné ustanovenia o charaktere individuálneho dojednania
zmluvného ustanovenia“. Ďalej generálny prokurátor uvádza, že ,,Na klienta banky sa totiž vzťahuje
nevyvrátiteľná domnienka znalosti právneho predpisu. Má sa za to, že klient banky vie, že návrh na
uzavretie zmluvy zo strany banky musí obsahovať aj návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy“.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice ,,Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá

vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou“.

Uvedenú argumentáciu generálneho prokurátora považuje odvolací súd za vecne nesprávnu. Povinnosť
ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nič nemení na podstate povahy individuálne vyjednanej
rozhodcovskej doložky. Odvolací súd nepredložil prejudiciálnu otázku na tento problém, pretože nemá

žiadne pochybnosti o tom, že uvedená zákonná povinnosť bánk nevyjadruje nič iné ako technikuponuky návrhu, pričom podstata individuálne vyjednanej podmienky sa nemení (CILFIT). Evidentne
ide o vopred dodávateľom naformulované zmluvné klauzuly vrátane časti o rozhodcovskom konaní
a rovnako je zrejmé, že spotrebiteľ nemôže meniť formulárovú zmluvu ani obsah rozhodcovskej

zmluvy vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Cieľ smernice garantovať súdnu kontrolu
neprijateľnosti zmluvných podmienok sa týka 1. dodávateľom vopred naformulovaných klauzúl a 2.
bez možnosti meniť ich obsah. Je pritom irelevantné, či niektorú časť zmluvy má dodávateľ povinnosť
osobitne spotrebiteľovi navrhnúť. Je preto vylúčené, bez ďalšieho stotožňovať individuálne vyjednávanie
so zákonnou povinnosťou oferty rozhodcovskej zmluvy. Podľa názoru vyjadreného v mimoriadnom

dovolaní by platilo, že všetky rozhodcovské zmluvy dohodnuté medzi bankou a spotrebiteľom sú
individuálne vyjednané len z dôvodu zákonnej povinnosti ponúknuť spotrebiteľovi arbitráž. Spotrebiteľ
mohol rozhodcovskú doložku ako celok prijať alebo odmietnuť, a na otázku, či si rozhodcovskú
doložku vymienil, možno iba ťažko odpovedať kladne, keďže jej obsah, vrátane relevantných pravidiel
rozhodcovského procesu nepoznal. Teória prezentovaná v mimoriadnom dovolaní nielenže vecne
nesprávne spája individuálne dojednanie s povinnosťou (a technikou) ponuky rozhodcovského procesu

bankou,alenaviacpriprávnomposúdeníindividuálnehodojednaniajevpriamomrozporesrelevantnými
ustanoveniami OZ. Nevedno si predstaviť, aké dôsledky by boli pri uznaní tejto teórie v prípade zákonnej
povinnosti dodávateľov na úverovom trhu oboznámiť spotrebiteľov pred uzavretím zmluvy s dôležitými
podmienkami úveru (§ 5 zákona č. 129/2010 Z. z.). Tu rovnako platí, že za podmienku, ktorá nie je
individuálne vyjednaná, sa považuje podmienka, ktorá bola vopred naformulovaná a spotrebiteľ nemôže

meniťjejobsah.Akbypodstatuindividuálnevyjednanejzmluvnejpodmienkydeterminovalabezďalšieho
možnosť výberu, zo súdnej kontroly by boli vylúčené všetky formulárové typové zmeny a doplnky k
pôvodnej zmluve, keďže bolo len na spotrebiteľovi, či k formulárovým zmenám pristúpi. S tým sa
odvolací súd nemôže stotožniť, keďže by došlo k popretiu zmyslu a cieľa supranacionálnej ochrany práv
spotrebiteľa (Smernice 93/13/EHS) a k spochybneniu ochrany a podpory efektívneho vnútorného trhu

EÚ očisteného od nemorálnych zmluvných klauzúl. Vo formulároch môžu byť pre spotrebiteľa dôležité,
ale aj nepotrebné veci, no spoločným znakom za každých okolností je, že spotrebiteľ nemá možnosť
meniť obsah formulára. Buď ho akceptuje alebo zmluva nevznikne. Súdna kontrola bola vytvorená
práve z dôvodu ochrany pred diktátom formulárových zmlúv vrátane formulárových zmien a doplnkov
pripravených vopred dodávateľom. Uvedený cieľ generálny prokurátor vôbec náležite nedocenil, resp.

nesprávne interpretoval, o to viac, že ide o medzinárodný záväzok Slovenskej republiky k EÚ.

V mimoriadnom dovolaní sa ďalej uvádza, že obligatórny návrh banky sa musí tykať stáleho
rozhodcovského súdu, ktorý má riešiť spory z celého územia republiky. ,,Je preto zarážajúce, že
súdy považovali za ,,nekalé“, ak banka žiadala, aby klient akceptoval rozhodcovský súd so sídlom
vzdialeným od jeho bydliska. Znamená to, že súdy vykonali hodnotové (morálne) posúdenie zákonného

ustanovenia“. V tom vidí generálny prokurátor pochybenie súdov.

Aj túto argumentáciu považuje odvolací súd za vecne nesprávnu a naviac v rozpore s judikatúrou
súdneho dvora Asturcom C-40/08, Océano gruppo editoriale C-240/98 až 244/98. Odvolací súd je toho
názoru, že zákonná úprava o povinnosti banky ponúknuť spotrebiteľovi rozhodcovské konanie nebráni
vytvoreniu takých podmienok arbitráže, ktorá by zodpovedala judikovaným záverom spomenutým v

rozsudkoch súdneho dvora. Niet takého racionálneho a obhájiteľného dôvodu, ktorý by „bankovú“
arbitráž pri posudzovaní existencie čo i len spôsobilosti hrozby poškodzovania práv spotrebiteľov
odlišoval od arbitráže všeobecnej. Závery citovaných rozhodnutí súdneho dvora je potrebné vykladať
tak, aby boli naplnené ciele a zmysel ochrany spotrebiteľa ako spoločenskej hodnoty postavenej na
roveň hodnôt verejného poriadku. Tento záver možno vystihnúť z judikatúrneho vývoja súdneho dvora

v rozhodnutí Pohotovosť/Korčkovská (bod 50.). Preto aj ochrana poskytovaná exekučným súdom
v exekučnom konaní vo vzťahu k neprijateľnej zmluvnej podmienke je o presadení noriem vyššej
právnej sily a záväzku štátu prijať všetky kroky nevyhnutné na to, aby nekalá podmienka spotrebiteľa
nezaväzovala. Tento záver je plne zlučiteľný aj so zásadami procesnoprávnej autonómie právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže exekučný súd je všeobecne povinný vždy a v každom štádiu

(nielen pri exekúcii na podklade rozhodcovského rozsudku a v spotrebiteľskej veci) ex offo prihliadať
na dôvody, pre ktoré nemožno exekúciu vykonať (pozri vyššie). Pri dôslednom aplikovaní judikatúrnych
záverov súdneho dvora tak aj prvostupňový súd ako článok súdnej sústavy EÚ a ako orgán členského
štátu EÚ postupoval náležite a rozhodol vecne správne tým, že poskytol ochranu spotrebiteľovi pred
nekalou rozhodcovskou doložkou. Prvostupňový súd tak svojím rozhodnutím ochránil aj jednu z hodnôt,na ktorej ochrane musí štát bezvýhradne trvať. V tomto zmysle treba posúdiť aj argumenty generálneho
prokurátora o hraniciach ochrany spotrebiteľa.

Moc rozhodcu rozhodovať spory nie je delegovaná zo strany žiadneho verejnoprávneho subjektu

(uznesenie ÚS ČR IV. ÚS 130/02). Ide o úpravu súkromného práva a účastníkom úverových vzťahov
zákonná úprava o povinnosti ponúknuť arbitráž nebráni takej dohode, ktorá by zodpovedala judikatúre
súdneho dvora. Odvolací súd nevidí nič „zarážajúce“ na postupe exekučných súdov. Naopak súdy
interpretovali a aplikovali právo v súlade s medzinárodnou zmluvou. Pre úplnosť judikatúra sa už
dotkla aj možnosti nepoužitia zákonného pravidla (porov. rozsudok Cofidis C-473/00, pripomienky EK

k prejudiciálnej otázke KS v Prešove C-252/11 Šujetová/Rapid life, v ktorej veci EK navrhuje nepoužiť
zákonné pravidlo v § 88 ods. 2 O.s.p. in fine v znení účinnom do 31.12.2011; v priebehu prejudiciálneho
konania došlo k zmene úpravy; pozn. odvolacieho súdu).“

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia
§ 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p..

Oprávnený (ktorý si trovy odvolacieho konania uplatnil a aj vyčíslil) v odvolacom konaní nebol úspešný,
a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.