Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. máj 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoE/23/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406205408
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1406205408.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast.: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, 811 09
Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti
povinnému:W.Z.,A.C.XX,XXXXXN.,zastúpenýopatrovníčkouF.B.N.,pracovníčkouOkresnéhosúdu
Bratislava V, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Vladimírom Sucháčkom, Exekútorský úrad Bratislava

so sídlom Kutlíkova 17, 852 50 Bratislava, pod č. EX 673/06, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť
407,62 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava IV č.k. 37Er/4081/2006-28 zo dňa 28.03.2012, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č.k. 37Er/4081/2006-28 zo dňa
28.03.2012 p o t v r d z u j e .

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prvým výrokom žiadosť oprávneného o zmenu súdneho
exekútora zamietol. Druhým výrokom vyhlásil exekúciu za neprípustnú, tretím výrokom exekúciu zastavil
ju podľa § 57 ods. 1 písm. g), h) Ex. por., štvrtým výrokom zaviazal oprávneného na zaplatenie 59,93 eur
súdnemu exekútorovi titulom náhrady trov exekúcie. Piatym výrokom oprávnenému nepriznal náhradu

trov konania a šiestym výrokom nepriznal povinnému náhradu trov exekúcie.
V odôvodnení uviedol, že z úradnej činnosti je súdu známe, že súdny exekútor JUDr. Krutý, za
ktorého oprávnený navrhuje zmeniť súčasného súdneho exekútora, bol zamestnancom oprávneného od
01.08.2006 do 05.06.2007. Dňa 05.01.2011 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie
exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, zároveň si súdny exekútor uplatnil náhradu trov exekúcie
v zmysle § 200 zák. č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a

o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Ex. por.) a podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. 288/1995
Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška). Ďalej súd prvého stupňa
uviedol, že z notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, č.k. N 6294/2005, NZ
57357/2005, NCRLs 56642/2005 zo dňa 26.11.2005 zistil, že túto nepodpísal povinný osobne, ale ju
podpísal advokát Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnej moci, ktorá je súčasťou zmluvy o úvere,
tvoriacu prílohu notárskej zápisnice. Súdu je tiež z úradnej povinnosti známej, že advokát Mgr. Tomáš

Kušnír zastupoval oprávneného na základe plnej moci z konania na tunajšom súde. Podľa nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 322/2010-37 skutočnosť, že súdny exekútor bol
zamestnancom účastníka exekučného konania je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie
podľa § 30 ods. 1 Ex. por., ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Ex. por. povinný bezodkladne
oznámiť súdu. Súd má z úradnej povinnosti vedomosť, že súdny exekútor JUDr. Krutý bol v minulosti
zamestnancom oprávneného od 01.08.2006 do 05.06.2007, teda je vylúčený z vykonávania funkcie,

preto súd žiadosť oprávneného o zmenu exekútora zo súčasného súdneho exekútora na JUDr. Krutého
zamietol. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2008 č.k.23Sp/86/2008-19 súd dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve na spísanie notárskej exekučnej
zápisnice medzi povinným a advokátom JUDr. Tomášom Kušnírom je absolútne neplatná pre rozpor
záujmov splnomocnenca a povinného, keďže splnomocnenec bol vybratý oprávneným, nakoľko jeho

meno je predtlačené na formulárovej zmluve pripravenej oprávneným a splnomocnenec aj na tunajšom
súde, na základe plnej moci oprávneného zastupoval. Notársku zápisnicu podpísanú v mene povinného
advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom teda súd nemohol akceptovať ako riadny exekučný
titul, preto súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na skutočnosť,
že súdny exekútor oznámil súdu nemajetnosť povinného, čo je dôvodom na zastavenie exekúcie samo

o sebe, súd exekúciu zastavil. Súd priznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie vo výške 59,93
euro, v zmysle § 203 ods. 1, 2 Ex. por. vzhľadom na to, že oprávnený navrhol vykonať exekúciu na
podklade nespôsobilej notárskej exekučnej zápisnice ako aj vzhľadom na skutočnosť, že povinný je
nemajetný. Oprávnenému súd nepriznal právo na náhradu trov exekúcie z dôvodu, že nebol v konaní
úspešný a povinnému z dôvodu, že si neuplatnil preto mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto uzneseniu (okrem prvého výroku, proti ktorému odvolanie nie je prípustné) v zákonom
stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu.

Odvolateľ poukázal na to, že súd rozhodol nad rámec právomoci, svojím postupom odňal účastníkovi
možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal žiadne dokazovanie

a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Zároveň namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul. Exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa, teda

vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd je v oblasti
prieskumu exekučného titulu limitovaný § 36 Notárskeho poriadku. Podľa jeho názoru to bol
predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho
právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi súhlas s vykonateľnosťou podľa § 36 ods. 1 Notárskeho
poriadku. Ak exekučný súd koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak

náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Zákonodarca kreáciou ust. § 36
Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou súladu úkonu so zákonom a dobrými
mravmi. Preto ak notár neodmietne úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade
úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Odvolateľ poukázal tiež na ust.§ 43 ods. 1 Notárskeho poriadku s
tým, že základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť, pričom všeobecný súd nedisponuje

právomocou zasahovať do garancie účastníkov, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť.

Všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s
platnými predpismi. Ak sa povinný nedomáhal opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo náhrady
škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v exekučnom konaní. Exekučný súd nemá

právomoc rušiť alebo meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a naprávať prípadné
chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti toto platí bez ohľadu na to,
či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu.

Ďalej namietal, že súd porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov

konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť konania. V tejto časti odvolania dôvodil
najmä tým, že s ním bolo zaobchádzané odlišne. Exekučný súd postavil oprávneného pri realizácii
podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a odlišná od pozície
ostatných súťažiteľov. Bola tak porušená zásada rovností zbraní. Oprávnený nemal možnosť reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Nebol oboznámený

s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Tiež bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. V
tejto súvislosti uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu,
ktorou bolo ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy § 44 ods. 2 a § 57
ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Ex. por. interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Taktiež konajúci

súd odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva,
keďže exekučný súd aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS a na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora
Európskej únie, čo je v danom prípade neprípustné a nemožné.Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci. Oprávnený mal ďalej výhrady v tom, že súd na viacerých miestach konštatuje
skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, pričom však tak neurobil a k záverom dospel len

na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu.

Namietal tiež, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, nakoľko vo veci nevykonal dokazovanie a k
svojim záverom dospel len na základe domnienok.

Oprávnený konštatoval, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je
možné považovať za neprijateľnú podmienku. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu
osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba
nie je oprávneným, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu
oproti stavu, keby nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b
ods. 1 písm. b/ O.z. kedykoľvek odvolať. Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný

tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných
zmluvných podmienok podľa § 53 O.z.. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité
a zrozumiteľné. Taktiež zdôraznil, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a
povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o budúce
právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 O.z. v nadväznosti na

ust. § 39 O.z.. Podotkol tiež, že udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti
výkonu určitého práva a povinný mohol sám uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, avšak toto právo
nevyužil.

Oprávnený nesúhlasil s názorom, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal

notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené
plnomocenstvo a svoju úlohu si riadne splnil. Súd konštatovanie o rozpornosti záujmov založil na
dohadoch a domnienkach, pričom v tomto smere nevykonal dokazovanie.

Na záver poukázal na to, že otázku súladu exekučného titulu s právnym poriadkom, už raz súd

posudzovalaprávoplatneonejrozhodol,keďvydalpoverenienavykonanieexekúcie.Tým,žeexekučný
súd vykonal revíziu exekučného titulu po vydaní poverenia, konal v rozpore s princípom právnej istoty
a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Od vydania exekučného titulu
ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolateľ žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený podaním zo dňa 26.07.2012 navrhol súdu prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom zároveň doplnil argumentáciu k podanému
odvolaniu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 120/2012-12 zo dňa 14.03.2012,
ktorý v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia povinnosti okresného súdu
skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva - Občianskeho zákonníka - expressis verbis
dospel k záveru, že konanie súdu vo veci vydania poverenia na vykonávanie exekúcie je osobitným

konaním, pričom rozsah právomoci okresného súdu je daný Exekučným poriadkom. Zároveň vyslovil,
že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že vydaniu poverenia predchádza exekučným
súdom náležité preskúmanie exekučného titulu, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenia materiálnej a
formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej

vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ak je upravená v § 47 zák. č. 323/1992
Zb. Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods.
2. V analyzovanom prípade po preskúmaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu Ústavný súd SR
uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky zákonom predpísane náležitosti vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani

materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd
SR následne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu ako správne, ak z toho dôvodu nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonávať takéto preskúmavanie lenvtedy,akbytobolovzákonevýslovneuvedené.Ďalejoprávnenýpoukázalnaskutočnosti,ktorésúpodľa
jeho názoru z hľadiska správnosti úvahy exekučného súdu relevantné vo vzťahu k notárskej zápisnici
ako exekučného titulu. Uviedol tiež, že zákonom č. 384/2008 Z.z. z 23.09.2008, bol Exekučný poriadok

doplnenýoust.§41ods.3,ktorývspojenísust.§240aumožňovalaaprobovalnotárskuzápisnicu,ktorá
vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo
jej exekúciu, ktorá sa mohla určite týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov
z omeškania, ako aj peňažných sankcií.

Podľa názoru oprávneného exekučný súd nezdôvodnil, prečo v súvislosti s
plnomocenstvom vidí hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v
neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne
nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením
plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme
notárskej zápisnice. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre

oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše
povinný mohol v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek plnomocenstvo
odvolať.

Ďalej uviedol, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici

Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve
splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu.
Medzi podmienkami, ktoré možno považovať za nekalé v zmysle čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/
EHS, sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Oprávnený tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 95/2010-80 zo dňa 12.04.2012, v zmysle ktorého účastník má právo na to, aby každý spor
alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho

právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V uvedenom náleze súd konštatoval tiež, že ak
vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho
povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť
členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.

Ak súd, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru, hoci tak mal urobiť, otvára sa tak otázka ústavnosti jeho postup so zreteľom na
čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. V ďalšom oprávnený zdôraznil, čo je potrebné považovať za
opravný prostriedok podľa doktríny a výkladu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, na základe čoho dospel

k záveru, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí.

PodľanázoruodvolateľajepotrebnéSúdnydvorEÚpožiadaťajovýkladčl.17ačl.47Chartyzákladných

práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte Smernice Rady
93/13/EHS a jej následnej aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Oprávnený na záver uviedol, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v
predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so

smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva - najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho
poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g/ a 58 ods. 1 Ex. por. a §§ 31, 37, 39 a 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka- mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267
ZmluvyofungovaníEÚkonanieprerušilaSúdnemudvoruEÚpredložilnasledujúceprejudiciálneotázky:
1)Jemožnézaneprijateľnúzmluvnúpodmienkupovažovaťjednostrannýprávnyúkonspotrebiteľa,ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskejzápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. V

prejednávanej veci odvolací súd konštatoval, že odvolaním napadnuté rozhodnutie je vecne správne,
keď ako rozhodujúci dôvod, na základe ktorého exekúciu zastavil, je neplatnosť notárskej zápisnice ako
exekučného titulu.

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučného poriadok (ďalej len Ex. por.). Exekučným
titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma
exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie(§44),atonaprípadnúnámietku povinnéhoprotiexekúcii(§50),naprípadnýnávrhpovinného
na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu)
a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže
exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia

exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie
nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Okresný súd
danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého
súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať. Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku

rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku.
Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne podľa § 219 ods.

1 O. s. p..

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 22.03.2006 doručením návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Ex. por.). Exekučným titulom
je notárska zápisnica N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005 zo dňa 26.11.2005, v ktorej

Mgr. Tomáš Kušnír, na základe plnej moci povinného zo dňa 18.05.2005, obsiahnutej v zmluve o úvere
č. 1210775, uzavretej s oprávneným 18.05.2005 (ďalej Zmluva), uznal v mene povinného záväzok z
označenej úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie 20.09.2006. Z
predloženého spisu mal teda odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého

stupňa.

S odvolacími námietkami oprávneného nemožno súhlasiť z nasledovných zásadných dôvodov:

Podľa § 41 exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú

povinnosť. (Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená: Rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo
164/1996 zo dňa 27.01.2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997).Podľa § 58 ods. 1 Ex. por. exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Obligatórne dôvody
zastavenia exekúcie sú ustanovené v § 57 ods. 1, fakultatívne dôvody zastavenia exekúcie vyplývajú z

odseku 2 tohto ustanovenia. Zo skutočnosti, že okamih, kedy je súd povinný, resp. kedy môže zastaviť
exekúciu, Exekučný poriadok explicitne nestanovuje, treba vyvodiť záver, že exekučný súd rozhodne o
zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na jej zastavenie.
To znamená, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené
všetky zákonné predpoklady na vedenie exekučného konania. Z uvedeného teda vyplýva, že vydané

poverenie na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rei iudicatae a skúmanie podmienok pre
vedenie exekúcie v ktoromkoľvek jej štádiu nie je v rozpore s ústavným princípom právnej istoty.

Základným predpokladom pre vedenie exekúcie je právne relevantný - t.j. formálne a materiálne
vykonateľný - exekučný titul.

Vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania, a to na návrh,
ale aj bez návrhu.

Je nesporné, že podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por. možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskej
zápisnice, ktorá obsahuje právny záväzok a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,

právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila. Plnenie na základe notárskej zápisnice má svoj základ v procesnom práve; teda notárska
zápisnica neosvedčuje existenciu práva, ktorého základ je v hmotnoprávnych ustanoveniach.

Zákon teda účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za presne vymedzených podmienok dovolil, aby si

zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v súdnom
konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Podpisom notárskej zápisnice povinná
osoba zároveň prejavuje vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o jej záväzku voči
oprávnenému. Táto autonómia vôle účastníkov neodporuje žiadnemu princípu ústavnej hodnoty; nie je
však neobmedzená (napr. § 3 Obč. zák.). Zákonodarca hlavný dôraz kladie na výslovný súhlas povinnej

osoby s exekúciou. Až tento kvalifikovaný prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú
listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej. Vzhľadom na uvedené prejav
vôle povinnej osoby nesmie byť postihnutý žiadnymi právne relevantnými vadami, najmä nesmie byť
výsledkom prinútenia. Výlučne v dôsledku takéhoto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na
svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva

rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať tiež na odôvodnenie Nálezu ÚS SR sp. zn.
I. ÚS 5/2000, a to vo vzťahu k definícii autonómie vôle účastníkov právnych vzťahov... zákonodarca túto
voľnosť nakoniec neponechal neobmedzenú, ako príklad stačí uviesť ustanovenie § 3 Obč. zák., podľa

ktorého výkon práv a povinností z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako exekučný titul, kládol dôraz na výslovný súhlas povinnej osoby s exekúciou, teda na vôľu
povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami. Odvolací súd je toho
názoru, že uvedené odôvodnenie, predpokladajúce aj možný exces pri prejave vôle účastníka, nie je v

rozpore so závermi uznesenia I. ÚS 120/2012 zo dňa 14.03.2012, na ktoré poukázal oprávnený.

Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo
na základe dohody o plnomocenstve (§ 23 Obč. zák.). Podmienkou zastúpenia na základe plnej moci
je platne udelená plná moc.

Konkrétnu osobu, splnomocnenú konať za povinného, určil v Zmluve oprávnený. Skutočnosť, že ide o
osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho
záujem v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti, významným spôsobom spochybňuje
základný predpoklad pre udelenie plnej moci, konkrétne, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť

záujem povinného (dlžníka).

Zmluva o úvere je osobitným dvojstranným právnym úkonom, na základe ktorého vzniká právny
vzťah medzi jej účastníkmi, a to veriteľom na jednej strane a dlžníkom na druhej strane. Podpisúčastníkov na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu k tomuto
právnemu úkonu. Účastníkmi dohody o plnomocenstve sú splnomocniteľ a splnomocnený, pričom
dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká právny vzťah,

musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu (§ 31
Obč. zák.). Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda
vylúčené, aby táto dohoda mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi ktorými je konflikt záujmov.
Vprejednávanejvecibolpovinnýnútenýsúčasnenapredtlačizmluvyoúverepodpísaťajplnomocenstvo
pre Mgr. Kušníra, ktorého určil práve oprávnený, a v ktorom ho mal splnomocniť na spísanie notárskej

zápisnice - exekučného titulu. Okrem toho Mgr. Kušnír v množstve konaní vedených
oprávneným vystupuje ako jeho právny zástupca. Za takejto situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov
medzi splnomocneným zástupcom povinného a povinným, čo je prekážkou vzniku platnej
dohody o plnomocenstve.
Keďže v danom prípade zástupcom povinného je advokát, je potrebné konštatovať, že zákonné
predpokladynazastupovanieadvokátomobsahujezákonoadvokácii,vdanomprípadezák.č.132/1990

Zb., účinný v čase uzavretia Zmluvy. Podľa § 13 advokát je povinný chrániť práva a oprávnené záujmy
zastupovaného, konať pri tom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať,
čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné. Podľa § 16 advokát je povinný
odmietnuť poskytnutie právnej pomoci, ak vo veci poskytol právnu pomoc inému, ktorého záujmy sú v
rozpore so záujmami toho, kto o právnu pomoc žiada. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že najmä

advokát musí z takej situácie vyvodiť dôsledky sám podľa zákona o advokácii.
Kódex správania Európskych advokátov zakazuje v rovnakej záležitosti poskytovať rady, prijať
zastúpenie, či jednať v mene dvoch či viacerých klientov, pokiaľ je medzi týmito klientmi nejaký stret
záujmov, alebo pokiaľ existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo vzniku takéhoto stretu záujmov. S týmto
zákazom sa plne stotožňuje aj náš Zákon o advokácii a Advokátsky poriadok. Advokát nesmie

simultánne ani následne zastupovať klientov, ktorých záujmy sú konfliktné, alebo v sebe potenciálne
konflikt obsahujú.

Ustanovenie § 22 ods. 2 Obč. zák. okrem iného obsahuje výslovný zákaz zastupovania osobou, ktorej
záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Tento zákaz sa vzťahuje tak na všeobecného

splnomocnenca, ako aj na advokáta, na zvoleného zástupcu, aj na zástupcu ustanoveného súdom.

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného zrejmý bez
akýchkoľvek pochybností, právne úkony urobené zástupcom (aj jeho koncipientom) sú v rozpore s
ustanovením § 22, a preto sú v zmysle § 39 absolútne neplatné. Hmotnoprávnym dôsledkom absolútnej

neplatnosti je to, že následky právneho úkonu nenastanú, teda právny úkon je neplatný od počiatku a
nie je možné ho konvalidovať. Procesnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je povinnosť súdu
prihliadať na ňu ex offo bez toho, aby sa jej druhý účastník dovolával.

Z uvedeného je zrejmé, že zmluvná voľnosť povinného bola zjavne obmedzená tak, že o jeho slobodnej

vôli nemožno hovoriť, keďže meno konkrétneho „zástupcu“ bolo zakomponované priamo do predtlače
veriteľom (oprávneným) vopred pripravenej formulárovej zmluvy.

Okrem toho splnomocnenie bolo koncipované všeobecne a neurčito tak, že splnomocnenec mal v jeho
mene uznať záväzok, ktorého konkrétnu výšku a tiež či určité právne významné okolnosti vôbec v

budúcnosti nastanú alebo nenastanú nebolo možné v čase podpísania zmluvy o úvere ani predpokladať,
pričom nebolo stanovené za splnenia akých podmienok môže splnomocnenec konať za povinného (čím
bolo povinnému napr. odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase jeho uznania).

Splnomocnenie je teda absolútne neplatný právny úkon, a preto Mgr. Tomáš Kušnír nemohol svojim

konaním právne relevantne uznať dlh povinného, čo do dôvodu a výšky, stanoviť termín jeho splatenia,
ale ani za povinného súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak teda z neplatne udeleného
plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani Notárska
zápisnica N 6294/2005, NZ 57357/2005, NCRLs 56642/2005, spísaná notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom dňa 26.11.2005 nemôže byť materiálne vykonateľným exekučným titulom. Preto exekučný

súd správne exekúciu vedenú na jej základe zastavil.
Oprávnený a Mgr. Kušnír však mali a museli vedieť, že zákonnou prekážkou pre relevantné
splnomocnenie je aj rozpor záujmov zmocnenca a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 v
spojení s § 39 Obč. zák., a preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu.Pri posudzovaní notárskej zápisnice ako verejnej listiny sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Súd
pri notárskych zápisniciach vykonateľnosť materiálnu aj formálnu skúma rovnako ako pri ostatných

vykonateľných rozhodnutiach. Vykonateľnosť notárskej zápisnice zásadne nastáva uplynutím času na
dobrovoľné splnenie povinnosti v nej obsiahnutej. Pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice je
predmetom skúmania predovšetkým naplnenie formálnych náležitostí notárskej zápisnice v zmysle
ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálnym predpokladom vykonateľnosti je vymedzenie
rozsahu a obsahu plnenia, pričom musí ísť o také plnenie, vymoženie ktorého zákon výslovne

predpokladá (§ 62 Ex. por.) a dostatočná individualizácia účastníkov. To však neznamená, že existencia,
resp. neexistencia práva podľa hmotnoprávnych ustanovení - napriek existencii vykonateľnej notárskej
zápisnice - nemá v exekučnom konaní žiadny význam. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, či prejav
povinného skutočne zodpovedá jeho skutočnej vôli. Ak sa zistí dôvodná pochybnosť o existencii slobody
vôle pri prejave, ktorý je obsahom notárskej zápisnice, môže to mať vplyv na vykonateľnosť notárskej
zápisnice a následne na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. I keď pri exekučnom titule je možné

v zásade skúmať iba formálne a materiálne predpoklady jeho vykonateľnosti, výnimočne (viď. napr.
uznesenie NS SR 2Cdo/263/2010 z 21.12.2011 a IV. ÚS 181/2011 z 12.05.2011) - je potrebné pripustiť
možnosť takéhoto preskúmania vykonateľnosti notárskej zápisnice, a to s cieľom zabrániť porušeniu
ústavných princípov, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že ak
notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti pre jeho rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi,
zanikne právomoc všeobecného súdu.

Podľa § 36 ods. 1 zák. č. 323/1992 Zb. - Notársky poriadok (v znení účinnom ku dňu spísania predmetnej

notárskej zápisnice - 05.08.2003) - notár môže odmietnuť vykonať požadovaný úkon len vtedy, ak
odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Notár je právne vzdelanou osobou, u ktorej je objektívny predpoklad, že v každom okamihu výkonu
notárskeho úradu bude spôsobilý posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza.

Z dôvodovej správy vyplýva, že z úkonu musí byť tento rozpor zjavný. V prejednávanej veci však zo
zmluvy o úvere evidentne nebolo a ani nemohlo byť pre notára zjavné kto, akým spôsobom a s akým
cieľom splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra do nej zakomponoval.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací považuje za potrebné uviesť aj

skutočnosti neobsiahnuté v napadnutom uznesení, na ktoré však poukázal odvolateľ.

Z dikcie ustanovenia § 52 ods. 1 Obč. zák. (v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy) vyplýva, že
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na

druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.
Faktom je, že v čase uzavretia Zmluvy (18.05.2005), zmluva o úvere nebola priamo uvedená v § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, v ktorom sa nachádzal výpočet zmlúv, ktoré bolo v tom čase bez ďalšieho
možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu.

S účinnosťou od 25.11.2004 bol zákon o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. novelizovaný zákonom
č. 616/2004 Z.z.; tento do jeho znenia zakotvil § 23a, v zmysle ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy
považujú i zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje; účastníkom zmluvy o úvere teda môžu byť i spotrebitelia v zmysle zák. o ochrane
spotrebiteľa (teda dlžníci, ktorí si požičiavajú peniaze na iný účel ako povolanie, zamestnanie alebo
podnikanie). Z odseku 2 citovaného ustanovenia vyplýva, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli
uzavreté podľa osobitného predpisu (v poznámke sa uvádzajú ustanovenia § 52 - 60 Obč. zák.) sa
primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. To znamená, že i keď Zmluva medzi oprávneným a

povinným bola uzavretá podľa Obchodného zákonníka, z jej obsahu a formy je bez akýchkoľvek
pochybností zrejmé, že patrí medzi spotrebiteľské zmluvy.Skutočnosť, či ide o zmluvu občianskoprávneho charakteru alebo obchodnoprávneho charakteru, má
zásadný význam iba pri uplatňovaní práv spotrebiteľa. Preto sa v prípade práva na ochranu pred
neprimeranými podmienkami použijú citované ustanovenia § 53, 54 Obč. zák.. Táto je úprava jednotná

a spoločná bez ohľadu na to, akými hmotnoprávnymi ustanoveniami sa zmluva riadi.

Odvolací súd - s poukazom na ustanovenia 53 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ("neprijateľná podmienka") a ods. 4, v

zmysle ktorého neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné - považuje za
potrebné konštatovať, že zo skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 3 obč. zák., ktoré príkladmo (výrazom
najmä) vypočítava zmluvné ustanovenia, ktoré sa považujú neprijateľné podmienky, v rozhodnom čase
neobsahovalo neprijateľnú podmienku, spočívajúcu v tom, že silnejšia zmluvná strana do zmluvných
ustanovení formulárovej zmluvy, upravujúcich práva a povinnosti zmluvných strán, zakomponuje aj
splnomocnenie povinného pre tretiu osobu, ktoré tejto osobe umožňuje za povinného podpisovať

závažné právne úkony, ktoré slúžia na zabezpečenie významných práv oprávneného, nemožno vyvodiť,
že takéto zmluvné ustanovenie nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Pokiaľoprávnenýnamietal,žeexekučnýsúdzaložilasvojerozhodnutieodôvodnilnormatívnouúpravou,
ktorá v Slovenskej republike nemá povahu prameňa práva, keď aplikoval ustanovenie Smernice Rady

93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť, odvolací súd poukazuje na článok 6 ods. 1 Smernice, podľa ktorého členské
štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany
predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva
bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých

podmienok. Podľa článku 3 ods. 1 Smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Citovaná Smernica bola
prevzatá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky
zákonník, pričom na základe zásady nepriameho účinku tak, ako to vyplýva z čl. 6 Smernice, je táto

záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Správnosť uvedeného
záveru je potvrdená aj rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro
Wagner Miret proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, kde Súdny dvor EÚ judikoval, že keď sa
vykladá a aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v

plnom rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación (1990) ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiaholcieľsledovanýsmernicouvsúlade sodsekom3článku189Zmluvy.Zásadavýkladuvsúladeso

smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej veci, či
skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice. Rovnako podľa
rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth Kamann
proti Land Nordrhein-Westfalen a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti Deutsche Tradax
GmbH platí, že povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť výsledok stanovený

smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia, všeobecné alebo
konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány členských
štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho práva
a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo

vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.
Navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že exekučný súd v rozhodnutí
aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany
práv spotrebiteľa a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice, v nadväznosti na výklad danej
Smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd preto uzavrel, že v danom prípade ide o typickú adhéznu zmluvu, ktorá má všetky jej
charakteristické črty, teda jej obsah nie je výsledkom individuálneho dojednania zmluvných strán, ale
bol vopred určený stranou v postavení dodávateľa, v ktorej druhá strana v postavení spotrebiteľa nemámožnosť nič ovplyvniť. Je pre ňu typický dlhý a pre priemerného spotrebiteľa aj ťažko zrozumiteľný a
pochopiteľný text. Z takto definovaného textu nemožno vyňať ani časť označenú ako splnomocnenie,
ktorá - definujúc v ňom obsiahnuté právne inštitúty poukazom na zákonné ustanovenia - umožňuje

advokátovi Mgr. Kušnírovi za povinného podpísať notársku zápisnicu tak, by sa stala
exekučným titulom, ďalej môže za účelom zabezpečenia jeho záväzku uzavrieť záložnú zmluvu, zmluvu
o zabezpečovacom prevode práva s tým, že veriteľ sa bez ďalšieho stáva vlastníkom jeho nehnuteľnosti,
a to všetko bez možnosti overiť si výšku nesplatenej pohľadávky a jej príslušenstva (tiež vyplývajúceho
z predtlačených a nikým nepodpísaných všeobecných podmienok poskytnutia úveru), prípadne dátum,

od ktorého sa uvedené skutočnosti odvíjajú.

Z jej obsahu a formy je už na prvý pohľad zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú
oprávneným ako dodávateľom, v ktorej sú iba základné údaje, týkajúce sa povinného, výšky úveru
a výšky splátok vpísané vlastnoručne. Takéto podmieňovanie poskytnutia spotrebiteľského úveru
súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. Kušníra a s poverením na spísanie notárskej zápisnice,

ako exekučného titulu, je treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere,
ktorej právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Obč. zákonníka je jej absolútna neplatnosť pre
rozpor so zákonom, a to od počiatku. Ide teda o obmedzenie zmluvnej voľnosti a prejavu vôle povinnej
strany, čím je daná faktická nerovnosť postavenia povinného ako spotrebiteľa - slabšej zmluvnej strany
vo vzťahu k oprávnenému - ako profesionálnemu dodávateľovi, a to najmä s ohľadom na okolnosti, za

ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na významne väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa,
lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj možnosť stanoviť zmluvné
podmienky formou predtlačených formulárových zmlúv.

Oprávnený, ktorý je v takomto prípade nositeľom dôkazného bremena, ani v odvolaní nepodal žiadny

dôkaz o tom, že táto súčasť spotrebiteľskej zmluvy bola medzi jej účastníkmi individuálne dojednaná.

Vzhľadom na uvedené je potrebné aj takto zakomponované ustanovenie v zmluve považovať za
neprijateľnú, a teda neplatnú zmluvnú podmienku. Nie je preto možné akceptovať námietku odvolateľa,
že ide výslovne iba o jednostranný právny úkon povinného.

Súd je samozrejme povinný akceptovať princíp právnej istoty vyplývajúci z konečného
súdneho rozhodnutia (za ktoré však, ako bolo uvedené vyššie, nemožno považovať vydané poverenie
na vykonanie exekúcie), ale súčasne tiež základné právo občana - spotrebiteľa - na ochranu inter
alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, vyplývajúce z Charty základných práv

Európskej únie (čl. 38). Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany
práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nekalé zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods.
1 Smernice) a ak je to možné, aby zmluva bola platná aj bez týchto podmienok. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na bod 52 rozsudku ESD vo veci C-40/08 ASTURCOM, v ktorom sa uvádza:
Vzhľadom k povahe a významu verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica 93/13

zaisťuje spotrebiteľom, je treba konštatovať, že jej článok 6 musí byť považovaný za normu rovnocennú
vnútroštátnym pravidlám, ktoré vo vnútri vnútroštátneho právneho poriadku majú status kogentných
noriem, ktoré súd musí lebo môže uplatniť i bez návrhu.

Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo

veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade

kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva)Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.
Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v
záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor
Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho

práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka
konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke

hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že

táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je otázka: Je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice

ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka: Je v súlade

s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vzhľadom na argumenty, uvedené vyššie, odvolací súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré má za

to, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového
práva na Súdny dvor EÚ, sú spoločné pre obe otázky:

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém

ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinokprispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj
bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom

úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v
tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na

základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý

uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou
acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru
EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na

koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia

úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Účastníci konania si trovy odvolacieho konania neuplatnili, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004

Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.