Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. február 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9CoE/100/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8804114981
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8804114981.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25,
811 09 Bratislava a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: H. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, XXX XX A. C. D. t. č. na
neznámom mieste, zastúpenému opatrovníkom B. L., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad

Topľou, o zaplatenie 248,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súduVranovnadTopľouč.k.6Er/304/2004-53zodňa27.06.2012aojehonávrhunaprerušeniekonania,
zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie súdu prvého stupňa.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

N e v y h o v u j e návrhu oprávneného na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
na rozhodnutie o predbežnej otázke.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. Zároveň vyslovil, že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným

rozhodnutím, po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 9.8.2004 sa doručením návrhu oprávneného súdnemu
exekútorovi začalo exekučné konanie o vymoženie pohľadávky vo výške 7.500,- Sk t.j. 248,95 eur s
prísl. na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica spísaná dňa 3.4.2004 v Bratislave
notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou. Súd poverením zo dňa 24.08.2004 poveril vykonaním exekúcie

súdneho exekútora JUDr. Jozefa Blaška. Prvostupňový súd uviedol, že exekučný súd je povinný v
priebehu celého exekučného konania skúmať ex offo, či sú splnené všetky predpoklady na jeho vedenie.
Preskúmaním exekučného titulu a zmluvy o úvere, ktorú uzavrel oprávnený s povinným dňa 5.1.2004,
exekučný súd zistil, že notárska zápisnica, ktorá je v tomto konaní exekučným titulom, bola spísaná na
žiadosť Mgr. Bruna Žlnaya, zastupujúceho na základe substitučnej plnej moci Mgr.
Tomáša Kušníra, advokáta splnomocneného dlžníkom (povinným v tomto konaní) splnomocnením

obsiahnutým v zmluve o úvere zo dňa 05.01.2004. Celý text splnomocnenia, vrátane osoby
splnomocnenca je v štandardnej formulárovej zmluve o úvere predtlačený. Dlžník (povinný) splnomocnil
týmto splnomocnením Mgr. Tomáša Kušníra okrem iného aj na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru uvedeného v zmluve tak, aby
sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo exekúciu na
celý majetok dlžníka (povinného) do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.. Pri posúdení

otázky, či predmetná notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom, prvostupňový súd zistil,
že predmetné splnomocnenie je koncipované veľmi široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiuosobu, aby v jeho mene uznala svoj záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať.
Tým sa povinný vopred vzdal svojho práva uznať alebo neuznať záväzok, ktorý vznikne či nevznikne
v budúcnosti. Ďalej súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s

poukazom na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného
zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante, konkrétneho mena zástupcu
vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno
o slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri
udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba

pri výbere svojho splnomocnenca. Zástupca konal zákonom nedovoleným spôsobom, ak podpísal
zápisnicu za povinného. Súd predovšetkým poukázal na skutočnosť, že plnomocenstvo udelené Mgr.
Tomášovi Kušnírovi, advokátovi, na spísanie notárskej zápisnice bolo obsiahnuté vo vopred pripravenej
formulárovej zmluve, čím bola povinnému odňatá možnosť ovplyvniť jej obsah resp. nesúhlasiť s týmto
ustanovením/dojednaním zmluvy a podpisom zmluvy sa vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek
skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Prvostupňový súd dospel k záveru, že

ak neexistuje notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným titulom z materiálneho alebo z formálneho
hľadiska, exekúcia je neprípustná. Z týchto dôvodov exekúciu vyhlásil za neprípustnú a v celom rozsahu
ju zastavil aj bez návrhu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenejlehote odvolanie oprávnený. Namietal, že exekučný

súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ je toho názoru,
že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie,
ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný
súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Všeobecný
súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu exekučného titulu (notárskej zápisnice)
limitovanýust.§36zákonač.323/1992Zb.onotárochanotárskejčinnosti,ktorývyjadrujeverejnoprávny

charakter výkonu notárskeho úradu a nadväzuje na generálne ustanovenie § 2 ods. 2 Notárskeho
poriadku. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel
náležitúprávnustarostlivosť.Boltopredovšetkýmnotár,ktorý pri výkone verejne moci ex offo povinne
posúdil súlad úkonu
obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi.

Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou
súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Inými slovami, ak notár neodmietne vykonať úkon (ak
v pozitívnom smere vykoná zverenú činnosť v mene štátu), zanikne právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Ďalej poukazuje na ust. § 43 ods. l
Notárskeho poriadku, v zmysle ktorého je základnou vlastnosťou notárskej listiny jej vierohodnosť. Z

hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže štátny
orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje
(Notársky poriadok a zákon č.514/2003 Z.z.). Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké

účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky notárskej zápisnice majú ten dôsledok, že exekučný súd
musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by
porušil zásadu rovnocennosti.. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. Oprávnený ďalej tvrdí, že exekučný súd porušil princíp legality, ako
aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a

dvojinštančnosť súdneho konania. Zároveň poukázal na článok 12 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky,
ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktorý je možné aplikovať tam, kde je porušená rovnosť pri výkone a ochrane
ľudských práv. Zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu,
práva na spravodlivý súdny proces, práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné

užívanie majetku (čl. l Protokolu č.1 k Dohovoru). Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený
uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie, ako postavenie
iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený namietal, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučnéhosúdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného
súdu, pritom dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postupom súdu
bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila

nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej oprávnený tvrdí, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
dostatočne určité a zrozumiteľné. Pri náležitom posúdení, nie je možné dospieť k záveru o neurčitosti
udeleného plnomocenstva. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh, záväzok v čase jeho
vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh, záväzok vzniká. Z toho vyplýva,
že nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný

nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ust.
§ 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že povinný nemôže po udelení
plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil
svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil
predpísaným, zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom

to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Zástupca povinného bol na základe udeleného
plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej
zápisnice. Túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil.
Žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo, napr. spísaním zápisnice
nezaviazal povinného vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere. Odvolateľ má

za to, že v tomto prípade nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej
existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného
titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od
vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali

viesť k zmene postoja súdu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Podaním zo dňa 26.7.2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012

spis. zn. I.ÚS120/2012 - 12, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „... Podstatou tohto preskúmavania
je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej
zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je
upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v
znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v §

41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu
sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné
splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom
povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR

uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi
predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne
ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného poriadku
nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval
právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej

a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmanie len
vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil
svojupovinnosťzexekučnéhotitulu,musípostupovaťvsúladespríslušnýmiustanoveniamiExekučného
poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné
právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný poriadok umožňoval a aproboval notársku

zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov
a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky
a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a
Exekučnéhoporiadku).Súdpovažujezaneprijateľnúpodmienkupodľa§53ods.1OZ,resp.podľa§23a
ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť

podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného
a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako
nezdôvodnil. Súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidla uvedenými v SmerniciRady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o
úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi neprijateľnými

podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne nenachádza
splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice nemožno
aplikovaťvovytrhnutomkontexte,izolovane,vprospechjednejzozmluvnýchstrán,alevcelomjejznení,
kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní

na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor EÚ
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (nález z
12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby každý spor sa pred
vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku

Súdnemudvoruvkonkrétnejveci,kdetobolajehopovinnosť,potomtomôžezaistýchokolnostízakladať
zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej
inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno
podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet

žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal,
otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Opravným
prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny právny
prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť
v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú

sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnych
otázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a
následnejaplikáciivnútroštátnymsúdomSR.Podľanázoruoprávnenéhobyustanoveniavnútroštátneho
práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v

rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol
preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť
prejudiciálne otázky v znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Sudkyňa, ktorej bola vec po podaní odvolania pridelená na vybavenie podanému
odvolaniu nevyhovela a v súlade s § 374 ods. 4 O.s.p. postúpila vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného
odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré
boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci (§212 ods. 1,3 O.s.p). Po takomto preskúmaní napadnutého
uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.

Pred rozhodnutím o podanom sa odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu
oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov v inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že

rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa

na Súdny dvor Európskej únie.

Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod

prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20).

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre
vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať

požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase
podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva
tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité
pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má poskytnúť. Tieto úvahy však nijako neobmedzujú voľnú úvahu
vnútroštátneho sudcu rozhodnúť, v ktorom štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci
a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí prevziať zodpovednosť za súdne
rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to, aby posúdil, v ktorom štádiu konania
potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie
členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.

rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátnysudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu

sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku
súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto

nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené
len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie

Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora
ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10
a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,

bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade
alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľadu
na povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné, že

nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán
dospeje k záveru o existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa
bude rovnako javiť tak súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,

je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že
odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je

dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/
EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods.
2 Exekučného poriadku a § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci

súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm.
f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v
tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho

práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu
komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.

Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o

predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne
nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v
ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.

K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou
stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12.2005).

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o

vyhlásení exekúcie v celom rozsahu za neprípustnú a o zastavení exekúcie v celom rozsahu.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právnyúkon,oktorýide,aniten,záujmyktorésúvrozporesozáujmamizastúpeného.Samotnámožnosť
existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,
čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu
vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom

dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu
citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy
sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti,

že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber
zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú
známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi,
ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto
spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu

SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky
3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia
správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych

podmienokvykonateľnostispĺňapodmienkymateriálnejvykonateľnosti.Jednouzpodmienokmateriálnej
vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti
zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú
označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a

právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia,
že notárska zápisnica zo dňa 3.4.2004 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm.
c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok.
Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkomneplatnosti splnomocnenia daného povinnou pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo
dňa 5.1.2004.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
23.11.2011 č. k. I.ÚS 456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie
zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd

rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010
z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o
úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala

záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či
nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a
konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože
neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať,

či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti
nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký
priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné.
Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko,
že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do

predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si
zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.
Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon
uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre

osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť
exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR
spisovej značky 2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade
konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s
celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver
krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so
zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom
znení, vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré
z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak

exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez
toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom
znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm.
b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že

právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v
rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení),
pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich saexekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli
alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne
správne.

Odvolací súd nerozhodoval o trovách odvolacieho konania z dôvodu, že o trovách konania bude

rozhodovať prvostupňový súd po právoplatnosti tohoto uznesenia. V súlade
s § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súčasne aj o trovách odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.