Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 12. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/465/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3614202573
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3614202573.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803,
so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti povinnému: I. J., bytom B. č. XX, o vymoženie 552,67 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.
k. 5Er/580/2014-62, zo dňa 26. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora I.. O. T. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 52 a nasl., § 53 ods. 1-3,5, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. apríla

1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom
na vykonanie exekúcie zo dňa 08.04.2014 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému, a to na
základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 05246/12, ktorý vydal dňa
23.11.2012 I.. C. O., rozhodca Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s., ktorý rozsudok mal nadobudnúť vykonateľnosť dňa 03.01.2013. Oprávnený v návrhu
na vykonanie exekúcie uviedol, že povinný ku dňu vyhotovenia návrhu na vykonanie exekúcie uhradil

100 Eur. V predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa zistil, že sa vymáha plnenie zo Zmluvy o
splátkovom úvere č. 0263043686 zo dňa 10.05.2006 uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s.,
ktorá neskôr oprávnenému postúpila svoju pohľadávku a povinným, na ktorú sa vzťahuje právny
režim zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a subsidiárne ako spotrebiteľskú zmluvu aj
všeobecná právna úprava spotrebiteľských zmlúv uvedená v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z
odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že Stály rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc

rozhodovať vo veci na základe Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej
dňa 13.09.2010, v ktorej je obsiahnutá aj rozhodcovská doložka. Rozhodcovská doložka je teda
neprijateľná,pretoženútispotrebiteľa,abysapodrobilrozhodcovskémukonaniuaznemožňujetakvoľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovská doložka v tomto prípade
nebola individuálne dojednaná, je súčasťou všeobecných podmienok tvoriacich súčasť spotrebiteľskej
zmluvy, ktorá má tzv. formulárovú podobu. Ani rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o uznaní

záväzku nebola individuálne dojednaná. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a
nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako
celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam. Povaha Dohody je
teda adhézna, a preto ju spotrebiteľ mohol buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah rozhodcovskej
doložky bol v Dohode oprávneným vopred pripravený. V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť
súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo

veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). Rozhodcovská
doložka v Dohode o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach uzavretej dňa 13.09.2010 jeneprijateľnou podmienkou, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech povinného a je v rozpore s ust. § 52 nasl. OZ, ako aj so Smernicou Rady 93/13/EHS
a takto dojednaná rozhodcovská doložka je v rozpore s dobrými mravmi a ako taká je v zmysle § 53 OZ

neplatná. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,
odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v

prejednávanejveciprekročilrámecsvojejpreskúmavacejčinnosti,ktorúmuzverilzákonč.233/1995Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Oprávnený namietal, že exekučný
súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu
k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný,

teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Dôvodil, že zo slovenského a ani z európskeho
práva za súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal
povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu
do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím

je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3M Cdo 11/2010
zo dňa 26.09.2011. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom

pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno
exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné
riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok.

Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno
znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa
považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými
prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak

existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych
vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí
preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť

exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm.
a), b) cit. zák., alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené
ustanovenie podľa súdnej praxe umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných
zmluvných podmienok.Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého
stupňa preto správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/
citovaného zákona, t.j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na

plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom,
ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky),
na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá
neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti

rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012
sp. zn. 6 Cdo 1/2012).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp.zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že zmluva o splátkovom úvere č.
0263043686 zo dňa 10.05.2006 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným (jeho právnym

predchodcom) a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje
na to, že predložená zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa platného a účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle
§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky
vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného

práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka
sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia
zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku,
bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne

aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd
prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace
spotrebiteľa. Na základe uvedenej spotrebiteľskej zmluvy bola dňa 13.09.2010 medzi oprávneným a
povinným uzatvorená Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku č. spisu 1.547.407.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje, že aj na túto dohodu sa vzťahujú ustanovenia

o spotrebiteľských zmluvách a povinnému musí byť zachovaná a poskytnutá ochrana, ktorú mu ako
spotrebiteľovi poskytujú normy spotrebiteľského práva. Súd prvého stupňa preto postupoval správne,
ak na vzťah účastníkov konania aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane
spotrebiteľa.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. súd

prvého stupňa správne vychádzal z ust. § 53 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje
takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a
povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku
upravenú v bode 4. Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku správne považoval súd
prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna

povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl.1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za
ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá
zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že

spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok,
a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne
môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s
ktorýmpodnikateľdlhodobospolupracuje,poskytujemuzdrojpríjmu,vkonaníniejepotrebnénariaďovať
pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Dohody
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú predkladal oprávnený povinnému na vopred
pripravenom formulári, nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ
môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému
súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej
doložky spotrebiteľ (povinný) ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto

nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu
pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, resp. v zmluvných ustanoveniach Dohody o uzavretí splátkového kalendára a
uznaní záväzku. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ
má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa

podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol
nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky
je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00,
C-243/08, C-168/05).

Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie
skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu

a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ
ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

Odvolacísúduzatvára,ževdanomprípadetrebaprávneposúdiťpredmetnýrozhodcovskýrozsudokako

nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku a súd prvého stupňa rozhodol správne, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §

219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.