Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. december 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/72/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712210592
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Maruščáková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7712210592.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a členov

senátu JUDr. Vladimíra Hriba PhD. a JUDr. Janky Kočišovej, v právnej veci žalobcu: H., s.r.o., Q. XXXX/
XX, M., IČO: XX XXX XXX, zast. advokátska kancelária Greško, Hulín a partneri, s r. o., Belehradská
33, 821 08 Bratislava, IČO: 35 922 907 proti žalovanému: I. H., XXX XX H., IČO: XXX XXX, zast. JUDr.
Ivetou Rajtákovou, advokátka, Štúrova 20, Košice, v konaní o zaplatenie 17.258,59 eur s príslušenstvom
a zmluvnej pokuty, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 27. 1. 2014
č.k. 22Cb/87/2012-294 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo
výške 1.472,99 eur. V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je pohľadávka vo výške 17.258,59
eur (nárok z faktúry č. XXXXXX a XXXXXX) s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy
17.258,59 eur od 17.12.2005 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 16,60 eur za každý deň
omeškania zo sumy 17.259,59 eur od 17.12.2005 do zaplatenia. Uvedená pohľadávka predstavuje
nárok pôvodne z konania vedeného pod sp. zn. 22Cb/96/2010, kde právny predchodca žalobcu Ing.
Peter T. - U. sa domáhal na žalovanom zaplatenia pohľadávky vo výške 104.770,96 eur so 14 %-ným
úrokom z omeškania ročne zo sumy 26.236,38 eur od 8. 12. 2000 do zaplatenia, zo sumy 4.539,98

eur od 17.12.2005, do zaplatenia zo sumy 12.718,65 eur od 17.12.2005 do zaplatenia a zmluvnej
pokuty za každý deň omeškania zo sumy 26.236,38 eur od 8.12.2000 do zaplatenia, zo sumy 4.539,98
eur od 17.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 12.718,62 eur od 17.12.2005 do zaplatenia na základe
faktúry č. XXXXXXX. zo dňa 27.11.2000, splatnej dňa 7.12.2000, vystavenej na sumu 2.390.397,20
Sk (uhradených 1.600.000,- Sk), faktúry č. 0500049 zo dňa 2. 12. 2005, splatnej dňa 16. 12. 2005,
vystavenej na sumu 136.771,50 Sk (4.539,98 eur), faktúry č. XXXXXXX zo dňa 2. 12. 2005, splatnej
dňa 16. 12. 2005, vystavenej na sumu 383.161,- Sk (12.718,62 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej

dňa 14.12.1996, vystavenej na sumu 154.500 Sk (5.128,46 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa
4.3.1997, vystavenej na sumu 62.000 Sk (2.058,02 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 20.5.1997,
vystavenej na sumu 89.000 Sk (2.954,24 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 5. 9. 1997, vystavenej
na sumu 92.000 Sk (3.053,84 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 16.10.1997, vystavenej na sumu
61.000,- Sk (2.024,83 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 15.10.1998, vystavenej na sumu 92.000,-
Sk (3.053,84 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 15.10.1998, vystavenej na sumu 273.000,- Sk
(9.061,94 eur), faktúry č. XXXXXXX, splatnej dňa 10.7.1999, vystavenej na sumu 265.500,- Sk (8.812,99

eur),faktúryč.XXXXXXX,splatnejdňa30.10.1999,vystavenejnasumu263.000,-Sk(8730eur),faktúry
č. XXXXXXX, splatnej dňa 12.9.2002, vystavenej na sumu 494.000,- Sk (16.397,80 eur). Keďže predpojednávaním (v konaní vedenom pod sp. zn. 22Cb/96/2010) vzal žalobca žalobu v časti 71.114,56 eur
späť a žiadal v tejto časti konanie zastaviť, uznesením zo dňa 15. 3. 2011 č.k. 22Cb/96/2010-60 súd
konanie v uvedenej časti zastavil a v prevyšujúcej časti konanie o zaplatenie sumy vo výške 33.656,40

eur s úrokom z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 26.236,38 eur od 8.12.2005 do zaplatenia, zo
sumy 4.539,98 eur od 17.12.2005 do zaplatenia zo sumy 12.718,62 eur od 17.12.2005 do zaplatenia a
zmluvnej pokuty 16,60 eur za každý deň omeškania zo sumy 26.236,38 eur od 8.12.2000 do zaplatenia,
zo sumy 4.539,98 eur od 17.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 12.718,62 eur od 17.12.2005 do zaplatenia
vylúčil na samostatné konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 22Cb/100/2011.

V tomto konaní (22Cb/100/2011) podaním doručeným súdu dňa 14.3.2011 pôvodný žalobca (Ing. Peter
T. - U.) a spoločnosť H. s.r.o. navrhli, aby súd pripustil podľa § 92 ods. 2, 3 O.s.p. zámenu účastníkov
konania na strane žalobcu v časti uplatneného nároku čo do sumy 17.258,59 eur s príslušenstvom a
zmluvnej pokuty a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.3.2011, ktorou došlo k
postúpeniu pohľadávky zo žalobcu na spoločnosť H., s.r.o. Na základe uvedeného preto súd uznesením
zo dňa 19.4.2012 č.k. 22Cb/100/2011 pripustil zámenu účastníkov konania na strane žalobcu v časti

uplatneného nároku čo do istiny 17.258,59 eur so 14 %-ným úrokom z omeškania zo sumy 17.258,59
eur od 17.12.2005 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 16,60 eur za každý deň omeškania
zo sumy 17.258,59 eur od 17.12.2005 do zaplatenia. Následne uznesením zo dňa 14.6.2012 č.k.
22Cb/100/2011-49 nárok žalobcu H. s.r.o. na zaplatenie sumy 17.258,59 eur so 14 %-ným úrokom z
omeškania zo sumy 17.258,59 eur od 17.12.2005 do zaplatenia a zmluvnej pokuty vo výške 16,60 eur za

každý deň omeškania zo sumy 2.258,59 eur od 17.12.2005 do zaplatenia vylúčil na samostatné konanie.
Ďalej uviedol, že žalobca uplatnený nárok odôvodnil skutočnosťou, že dňa 16.12.2004 bola uzavretá
Zmluva o dielo č. 04-12/1994 „H. - prívod vody do obce“ medzi Ing. Peter T. - U. ako zhotoviteľom a
žalovaným ako objednávateľom. Dňa 1.6.2005 bola uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, ktorou
žalobca ako postupca postúpil na postupníka W. still, a.s. pohľadávku voči žalovanému spolu vo výške

2.807.617,40Skspolusjejpríslušenstvom,akoajvšetkýmiprávamisňouspojenými.NásledneOkresný
súd Rožňava rozhodol rozsudkom zo dňa 19.1.2009 sp.zn. 11Cb/167/2008, že zmluva o postúpení
pohľadávok uzavretá dňa 1.6.2005, je neplatná, na základe čoho sa stal žalobca oprávneným na
vymáhanie pohľadávok voči žalovanému.

Vykonaným dokazovaním zistil, že faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 2.12.2005 s dátumom splatnosti

uvedeným na faktúre 16.12.2005 vyúčtoval zhotoviteľ - právny predchodca žalobcu žalovanému sumu
136.771,50 Sk za prevedené práce na stavbe „H. vody“ podľa Zmluvy o dielo č. XX-XX/XXXX v rozsahu:
porealizačné zameranie stavby a prevádzkový poriadok. Prílohou predmetnej faktúry bol zisťovací
protokol o vykonaných stavebných prácach potvrdený zhotoviteľom a objednávateľom. Ďalej zistil, že
faktúrou č. XXXXXXX zo dňa 2.12.2005 vyúčtoval zhotoviteľ - právny predchodca žalobcu žalovanému

sumu 383.161,- Sk za prevedené práce na stavbe „H. - prívod vody“ podľa Zmluvy o dielo č. XX-XX/
XXXX, prívod vody z T. rúr DN 160 mm s uvedeným dátumom splatnosti na faktúre 16.12.2005. Prílohou
faktúry je zisťovací protokol o vykonaných stavebných prácach a súpis vykonaných prác potvrdený
zhotoviteľom a objednávateľom. Mal za preukázané, že dňa 10.3.2011 bola uzavretá zmluva o postúpení
pohľadávok, ktorou právny predchodca žalobcu - Ing. Peter T. ako postupca postúpil na postupníka H., s.

r. o. pohľadávky voči žalovanej vo výške 115.630,09 eur spolu s ich príslušenstvom a všetkými právami
s nimi spojenými (predmetom postúpenia bola aj pohľadávka zo zmluvy o dielo č. XX-XX/XXXX zo dňa
16. 12. 1994 - faktúra č. XXXXXXX a XXXXXXX). Postúpenie bolo oznámené žalovanému oznámením
zo dňa 10.3.2011, zasielané Ing. Petrom T. žalovanému dňa 11.3.2011.

Zo zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby zistil, že žalovaný prevzal dielo realizované na základe Zmluvy

o dielo č. XX-XX/XXXX zo dňa 16.12.1994 vrátane jej piatich dodatkov. Predmetný zápis obsahuje
poznámku, že nie sú toho času uhradené faktúry č. XXXXXXX, č. XXXXXXX a č. XXXXXXX. Zápis je
opatrený podpisom zhotoviteľa aj objednávateľa.

Ďalej zistil, že dodatkom k zmluve o dielo zo dňa 20.3.2002 bolo zrušené znenie článku IX. pôvodnej
zmluvy (zmluvná pokuta) a bol ním nahradený okrem iného bod 9.1., v ktorom je uvedené: že „ak

objednávateľ nezaplatí zhotoviteľovi za akúkoľvek príslušnú faktúru vystavenú za stavebné práce do
uplynutia lehoty jej splatnosti, vzniká zhotoviteľovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 500,-Sk za každý deň omeškania s úhradou príslušnej splatnej faktúry a to až do času jej úplného zaplatenia“,
a bod 9.4., v ktorom je uvedené, že: „zhotoviteľ je oprávnený si okrem nároku na zaplatenie zmluvných
pokút uplatniť aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14 % ročne z dlžnej nezaplatenej

sumy uplatnenej zhotoviteľom na základe tejto zmluvy akoukoľvek faktúrou“. Uvedený dodatok v závere
obsahuje ustanovenie, že zmluvné strany: „úplne rušia ustanovenia článku VI. Platobné podmienky a
nahrádzajúichnovoudohodouoobsahučlánkuVI.Platobnépodmienkytakto:bod6.4.„lehotasplatnosti
jednotlivých faktúr je minimálne 10 dní odo dňa vyhotovenia faktúry“ (pôvodne bola lehota splatnosti
faktúry 14 dní od vyhotovenia faktúr).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že gramatickým a logickým výkladom (pri použití ustanovenia
§ 35 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka) pojmu „úplne rušia“ možno dospieť k záveru, že účastníci
zmluvy dodatkom zo dňa 20.3.2002 zrušili pôvodný záväzok týkajúci sa splatnosti faktúr a nahradili
ho novým záväzkom uvedeným v samotnej dohode zo dňa 20.3.2002. V zmysle tejto novej dohody o
lehote splatnosti je dohodnutá lehota splatnosti minimálne 10 dní odo dňa vyhotovenia faktúry, pričom
žalovaná tvrdila, že sa nemohla dostať do omeškania so zaplatením faktúr, keďže je na jej vôli, kedy

ich uhradí. Žalobcovi teda nevznikol nárok ani na zaplatenie zmluvnej pokuty za oneskorenú úhradu
faktúr dohodnutý v článku IX. bodu 9.3., ani na zaplatenie úroku z omeškania (bod 9.4. dodatku zo
dňa 20.3.2002). Žalobca naopak tvrdil, že dodatok zo dňa 20.3.2002 nikde neuvádza, že právo určenia
splatnosti má žalovaný ako dlžník, ale splatnosť faktúr bol oprávnený určiť zhotoviteľ za dodržania
podmienky minimálne 10 dní odo dňa vyhotovenia faktúr. Tvrdil, že práve veriteľ má totiž právo vyhotoviť

faktúru,prijejvystaveníjepovinnýsariadiťzmluvou,ktoráholimitujespodnouhranicoulehotysplatnosti.
Dôvodil, že ak aj splatnosť nie je takto určená, pripadá do úvahy § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 16.12.2011
č.k. 4Cob/80/2011-342, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 1.4.2011
č.k. 19Cb/42/2007, ktorým bol nárok žalobcu voči žalovanému zamietnutý aj z dôvodu, že v podstate je

na vôli žalovanom, kedy faktúru uhradí. V odôvodnení predmetného uznesenia odvolací súd totiž jasne
vyslovil svoj právny názor, na základe ktorého si zmluvné strany v dodatku zo dňa 20. 3. 2002 jasne
dohodli minimálnu lehotu splatnosti, nie maximálnu lehotu splatnosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení
odcitoval § 1, § 269 ods. 2, § 272 ods. 1, 2, § 536 ods. 1, 2, § 546 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, § 387
ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397 ods. 1, § 342 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 524, § 526, §

529 ods. 2, § 544 ods. 2, § 570 Občianskeho zákonníka.

Žalobuzamietolvychádzajúczustanovenia§159ods.1,2O.s.p.dôvodiac,žeprávoplatnýmrozsudkom
súdu sa adresátom účinkov záväznosti tohto rozhodnutia označeným v ustanovení § 159 ods. 2 O.s.p.
zakladá prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3). Účinky tohto právoplatného rozhodnutia
sa vzťahujú na účastníkov konania, v ktorom boli vydané; jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné

štátne orgány, a to aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzujú právny vzťah medzi tými účastníkmi,
ktorý sa vyriešil uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Dôvodí, že účastníci konania, v ktorom
súd vydal právoplatné rozhodnutie, sú týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaní. Pokiaľ ide o iný
(nie ten istý) nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní došlo právoplatným
súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj tento nový nárok (neidentický

s predmetom skončeného konania) odvodzuje, je súd v tomto ďalšom (novom) občianskom súdnom
konaní pri zodpovedaní predbežnej otázky (ktorá právoplatným súdnym výrokom sa už vyriešila ako vec
sama) týmto vyriešením viazaný (ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p. predstavuje v súlade s ustanovením
§ 135 ods. 2 druhá veta O.s.p. osobitnú procesnú úpravu). Súd teda nesmie vychádzať z iného záveru
o (ne)existencii povinnosti medzi tými istými účastníkmi, než ako o tomto ich právnom vzťahu už

bolo právoplatne rozhodnuté. Dôvodí, že otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa
zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj judikatúra Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Zdôraznil, že keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už
bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne
skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z

toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť rozhodnutia, nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek
jej nové právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Pokiaľ
súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný
hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektujezáväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na základe
uvedeného preto súd nemohol dohodu o lehote splatnosti faktúr dohodnutú v dodatku zo dňa 20. 3. 2002

vyhodnotiť ako lehotu v prospech žalobcu ako veriteľa. Teda splatnosť uplatneného nároku nenastala,
keďže tá bola dohodnutá v prospech dlžníka (žalovaného), takže je na vôli žalovaného, kedy faktúry
uhradí. Pokiaľ ide o vznesenú námietku započítania dospel k záveru, že sa ňu nemožno podľa § 529
Občianskeho zákonníka prihliadať, keďže žalovaný ten ju neoznámil žalobcovi bez zbytočného odkladu
v čase oznámenia o postúpení pohľadávky, ale až v priebehu konania.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal úspešnému
žalovanému. Priznané trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby á 336,94
eur + 20 % DPH (účasť na pojednávaní dňa 8. 10. 2012, dňa 28. 10. 2013 a dňa 27. 1. 2014), 1 x režijný
paušál á 7,63 eur + 20 % DPH, 1 x režijný paušál á 7,81 eur + 20 % DPH, 1 x režijný paušál á 8,04
eur + 20 % DPH v súlade s Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb - § 11 ods. 1, § 13a ods. 1, písm. d, § 16 ods. 3, z náhrady hotových

výdavkov a z náhrady zo straty času.

Súd vychádzal z tarifnej odmeny veci vo výške 17.258,59 Sk (bez uplatneného príslušenstva a zmluvnej
pokuty) nie žiadanej 93.217,45 eur; nepriznal žalovanému odmenu za vyúčtovaný úkon právnej služby
(odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania zo dňa 8.10.2012) nakoľko išlo o odvolanie, ktoré
nebolo dôvodné a za vyúčtovaný úkon právnej služby - zastupovanie na pojednávaní dňa 27.9.2013,

keďže zo zápisnice z pojednávania nevyplýva, že by sa ho právny zástupca žalovaného zúčastnil.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca a to z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/,
f/, O.s.p.

Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ ide o stanovenie lehoty splatnosti
vystavených faktúr. Dôvodí, že tak ako bod 6.1 Dodatku ku Zmluve o dielo („zhotoviteľ je oprávnený

uplatniť si nárok na zaplatenie ceny za dielo postupným vystavením maximálne 8 faktúr“) určuje, že je na
vôli zhotoviteľa, koľko faktúr vystaví - za dodržania podmienky, že ich môže byť maximálne osem, tak v
bode 6.4 („Lehota splatnosti jednotlivej faktúry je minimálne 10 dní odo dňa vyhotovenia faktúry“) strany
dohodli obmedzenie zhotoviteľa pri vystavovaní faktúr tým, že ich minimálnu dobu splatnosti mohol určiť
najmenej v dĺžke 10 dní (t.j. 10 a viac, nie menej ako 10). Tvrdí, že uvedená skutočnosť je logická

najmä z dôvodu, že bod 6 sa venuje náležitostiam faktúry pri uplatnení nároku na zaplatenie ceny diela
a teda adresátom tohto ustanovenia je zhotoviteľ ako osoba vystavujúca faktúry. Preto z uvedeného
nepochybne vyplýva, že právo určiť splatnosť faktúry má zhotoviteľ za dodržania podmienky, že to bude
najmenej 10 dní, t.j. 10 a viac.

Odvolateľ ďalej dôvodí, že v prospech tvrdenia, že právo určenia splatnosti patrilo zhotoviteľovi

svedčí aj skutočnosť, že v prípade, ak by zmluvné strany chceli toto právo dať objednávateľovi,
nemalo by absolútne žiadny význam obmedzovať objednávateľa minimálnou dĺžkou splatnosti faktúry.
V tejto súvislosti odvolateľ zdôraznil aj skutočnosť, že samotný žalovaný už vystavenú faktúru nikdy
nerozporoval, keďže si sám nebol vedomý žiadneho rozporu vystavených faktúr s uzavretou zmluvou,
ani faktúry nevrátil aj napriek skutočnosti, že bod 6.6 Dodatku ho oprávňoval tieto vrátiť a namietať

akékoľvek náležitosti (teda aj splatnosť). Opätovne zdôraznil, že aj v prípade, ak splatnosť nie je určitá,
pripadá do úvahy § 563 Občianskeho zákona, teda ak by z dohody strán nebolo zrejmé, komu patrí
právo určenia splatnosti, bol by žalovaný povinný dlh splniť prvý deň po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal. Z uvedeného je podľa názoru odvolateľa zrejmé, že aj zákonná úprava sa prikláňa k jedinému
logickému záveru - a to, že právo určiť splatnosť má zhotoviteľ, pretože nie je v záujme dlžníka splatiť

dlh. Ďalej dôvodí, že ak by strany dali dohode o splatnosti ten význam, ako ustálil súd prvého stupňa,
bol by sa žalobca určovacou žalobou domáhal najprv určenia splatnosti pohľadávky.

K samotnému dôvodu, prečo súd prvého stupňa žalobu zamietol (existencia rozsudku Krajského súdu
v Košiciach č.k. 4Cob/80/2011-342) uviedol, že v uvedenom rozsudku súdy ako jasné a jednoznačnéoznačili skutočnosti, ktoré sú nelogické, nevyplývajú z dôkaznej situácie a sú v rozpore s úmyslom strán
(najmä v súvislosti so záverom súdu o maximálnej lehote splatnosti). Odvolateľ teda tvrdí, že vzhľadom
na rozpory v konaní sp. zn. 19Cb/42/2007 bol prvostupňový súd povinný vykonať dokazovanie smerom

k úmyslu strán pri dojednaní sporného ustanovenia dodatku o splatnosti faktúr. Má za to, že v prípade,
ak by vykonaným dokazovaním zistil, že úmysel strán jednoznačne smeroval k tomu, že právo určenia
splatnosti faktúr bolo na strane veriteľa (za dodržania lehoty minimálne 10 dní, t.j. 10 a viac), tak iná
dôkazná situácia by mu neumožnila stotožniť sa s rozsudkami v konaní 19Cb/42/2007. Dôvodí, že v
prípade, že síce súd otázku splatnosti faktúr posúdil prejudiciálne, keďže táto ale nebola poňatá do

výroku rozhodnutia, nie je to pre iný súd právne záväzné (samotné odôvodnenie nie je záväzné pri
posudzovaní nároku).

Napokon odvolateľ namieta aj skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia nie je v intenciách § 157 ods.
2 O.s.p..

Na základe uvedeného sa domáha, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil - žalobe vyhovel, resp.
ho zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných
prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávnia) a dospel k záveru, že je
nedôvodné.

V prvom rade sa odvolací súd zaoberal otázkou, či dôvody uvádzané odvolateľom sú prípustnými

dôvodmi pre podanie odvolania v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. Odvolateľ ako odvolací súd uvádza dôvod
uvedený v § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; písm. a/, t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a písm. f/, t.j. že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ide o prípustné odvolacie dôvody,

preto odvolací súd meritórne odvolanie prejednal.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a na zdôraznenie

jeho správnosti a k odvolacím námietkam navyše udáva:

Ako už uviedol súd prvého stupňa § 159 ods. 2,3 upravuje tzv. materiálnu stránku súdneho rozhodnutia,
ktorá spočíva v záväznosti tohto rozhodnutia pre určitý okruh subjektov. Záväznosť a nezmeniteľnosť
rozhodnutia spôsobujú tzv. prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ktorá znamená, že o tej istej veci, o
ktorej sa už právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať znovu (zásada ne bis in idem).

Je pravdou tvrdenie odvolateľa, že prejudiciálna otázka, ktorú súd v konaní 4Cob/80/2011-342 (resp.
19Cb/42/2007) riešil, nebola poňatá do výroku tohto súdneho rozhodnutia (teda odvolateľ argumentuje,
že samotné odôvodnenie nie je pre súd pri posudzovaní nároku záväzné), avšak súdna prax už ustálila,
že pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho
vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný

jej skorším posúdením.

Bez ohľadu na skutočnosť, ako by v prejednávanej veci odvolací súd (či súd prvého stupňa) dojednanú
lehotu splatnosti posúdil (t.j. bez ohľadu na to, či bola posúdená právne správne), je viazaný (tak ako
aj súd prvého stupňa správne uviedol) jej posúdením v konaní 19Cb/42/2007 (resp. 4Cob/80/2011).Nepochybne ide o otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, z ktorej súd pri posudzovaní nároku
vychádzal. Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie odvolateľa, že výsluchom navrhnutých svedkov (ktorí
v konaní vypočutí neboli) by vyšla najavo iná dôkazná situácia umožňujúca súdu vyriešiť prejudiciálnu

otázku (splatnosť fa) inak. V konaní 19Cb/42/2007 (4Cob/80/2011) totiž odvolací súd jasne vyslovil, že
ani ďalšie prípadné dokazovanie výsluchom svedkov by uvedený záver súdu ohľadom splatnosti faktúr
vzhľadom k jasnému zmluvnému dojednaniu neprelomilo.

Pokiaľ ide o námietku odvolateľa ohľadom nepresvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia, odvolací súd
udáva, že súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo rozhodol ako rozhodol a jeho

odôvodnenie spĺňa atribúty podľa § 157 ods. 2 O.s.p..

Na základe uvedeného preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. tak,
že právo na ich náhradu má úspešný žalovaný, ktorý si ju ale neuplatnil, preto mu nebola priznaná.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.