Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/1/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111226900
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3111226900.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ivety Martinákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa doc. R.. V. G., B..,št. štátneho
občana Slovenskej republiky, bytom U. O., M. XXX, zastúpeného JUDr. Milanom Kuchajdom, advokátom
so sídlom Piešťany, Vajanského 54 proti odporcovi Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v
Trenčíne, so sídlom Trenčín, Študentská 2, IČO: 31 118 259, zastúpenému JUDr. Martinom Bartkom,
advokátom a JUDr. Silviou Bartkovou, advokátkou, obaja so sídlom Trenčín, Piaristická 6667, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie odporcu proti
čiastočnému rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. októbra 2013 č. k. 27Cpr/1/2011-380,

jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Čiastočný rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Čiastočným rozsudkom zo dňa 25. októbra 2013 č. k. 27Cpr/1/2011-380 Okresný súd Trenčín určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa založeného pracovnou zmluvou č. XX/XXXX
v znení dohôd o zmene pracovného pomeru zo dňa 30.03.2005, 31.12.2008 a 14.07.2009, zo dňa
05.09.2011, a okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa založeného pracovnou zmluvou
č. 22/2010 v znení dohody o zmene pracovného pomeru zo dňa 08.06.2010, zo dňa 05.09.2011,
sú neplatné. O nároku navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy z neplatne skončených pracovných

pomerov navrhovateľa voči odporcovi a o náhrade trov konania súd rozhodne v konečnom rozsudku.
V odôvodnení uviedol, že osobitný zákon, zákon o vysokých školách, ustanovuje voľbu akademickým
senátom fakulty ako predpoklad výkonu funkcie dekana tak, ako to ustanovuje § 3 ods. 1 písm. e/
zákona o výkone práce vo verejnom záujme. Pracovný pomer navrhovateľa ako dekana voči odporcovi
mohol preto vzniknúť až na základe voľby akademickým senátom fakulty a jeho vymenovania do
funkcie dekana rektorom univerzity následne uzatvorenou pracovnou zmluvou. Tento zákonný postup
bol zo strany odporcu ako zamestnávateľa rešpektovaný pri vzniku pracovného pomeru navrhovateľa

ako riadneho dekana Fakulty mechatroniky a mal by byť rešpektovaný aj pri jeho zániku. Osobitný
zákon, zákon o vysokých školách, totiž upravuje aj zánik funkcie dekana fakulty vysokej školy. Funkcia
dekana fakulty zaniká okrem iného aj odvolaním. Akademický senát fakulty podá návrh na odvolanie
dekana obligatórne vždy, ak bol tento právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo ak mu
bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. Podľa § 28 ods. 3 zákona o vysokých školách
môže rektor z vlastného podnetu, ale len a výlučne so súhlasom akademického senátu fakulty odvolať
dekana zo zákonom striktne taxatívne vymenovaných troch dôvodov: ak dekan závažným spôsobom

neplní svoje povinnosti; hrubo alebo opakovane poruší vnútorné predpisy vysokej školy alebo fakulty
alebo vážne poškodí záujem verejnej vysokej školy alebo fakulty. Ani v prípade, že akademický senát
fakulty opakovane nesúhlasí s návrhom rektora na odvolanie dekana, nemôže sám bez ďalšieho
odvolať dekana, pretože podľa § 28 ods. 4 zákona o vysokých školách ho môže odvolať výlučne sosúhlasom akademického senátu verejnej vysokej školy, ak bola naplnená najmenej jedna z podmienok
podľa odseku 3. Za predpokladu, že akademický senát fakulty alebo akademický senát vysokej školy
dekana fakulty odvolá, a to napríklad i v prípade že dekan fakulty hrubo alebo opakovane porušuje

vnútorné predpisy vysokej školy alebo fakulty (v čom spočíva podstata dôvodov uvedených v okamžitom
skončení pracovného pomeru navrhovateľa v danej veci) dekan prestane spĺňať predpoklady pre výkon
svojej funkcie stanovené zákonom a následne je možné s ním ukončiť pracovný pomer výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 1 Zákonníka práce. V danej veci navrhovateľ nebol z funkcie dekana
fakulty mechatroniky odvolaný akademickým senátom fakulty ani akademickým senátom vysokej školy

postupom, aký predpokladá zákon o vysokých školách. Tento zákonný predpoklad zániku funkcie
dekana fakulty odporca nemohol obísť tak, že s navrhovateľom ako s dekanom fakulty okamžite skončí
pracovný pomer dekana prostredníctvom štatutára vysokej školy - rektora. Podľa názoru okresného
súdu týmto postupom odporca obchádzal ust. § 28 ods. 3,4 zákona o vysokých školách, a to bez ohľadu
na skutočnosť, že Zákonník práce možnosť okamžite skončiť pracovný pomer zo strany zamestnávateľa
upravuje. Stále totiž platí, a to aj pokiaľ ide o zánik pracovného pomeru, len podporné použitie Zákonníka

práce na daný pracovnoprávny vzťah navrhovateľa k odporcovi. S poukazom na uvedené skutočnosti,
keď súd konštatoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľa ako dekana Fakulty
mechatroniky TnUAD, založeného pracovnou zmluvou č. 22/2010 uzavretou dňa 02.03.2010 v znení
zmeny zo dňa 08.06.2010, zo dňa 05.09.2011, je neplatné z dôvodu obchádzania zákona o vysokých
školách podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nezaoberal sa vecne jednotlivými skutkami, v ktorých malo

spočívať závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa - dekana Fakulty mechatroniky,
vymedzenými v bode 1-12 okamžitého skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ ide o pracovnoprávny
vzťah účastníkov založený zmluvou č. 42/2005 v znení dohôd o zmene pracovného pomeru zo dňa
30.03.2005, 31.12.2008 a 14.07.2009 pre výkon práce navrhovateľa- vysokoškolský učiteľ, súd po
preskúmaní veci zistil, že okamžité skončenie tohto pracovného pomeru odporcom zo dňa 05.09.2011

je neplatné, pretože v tomto pracovnom pomere nedošlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny
zo strany navrhovateľa. Z vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že motorové vozidlo bolo
na základe dohody zo dňa 05.10.2010 skutočne zverené navrhovateľovi ako dekanovi fakulty. Podľa
vnútorného predpisu odporcu - smernice č. 01/2002, na ktorú sa v konaní odvolával sám odporca,
boli totiž vozidlá vysokej školy vyčlenené taxatívne vymedzeným používateľom: rektorovi, prorektorom,

vedúcemu senátu, kvestorovi, dekanom a prodekanom fakúlt. Okrem toho boli vozidlá pridelené na
samostatnom TPO a ostatné vozidla boli vedené ako dispozičné pre univerzitu. Navrhovateľovi bolo
podľa názoru okresného súdu predmetné motorové vozidlo zverené dohodou, uzavretou krátko po jeho
vymenovaní do funkcie dekana Fakulty mechatroniky, a to podľa čl. IX smernice dohodou podľa vzoru
v prílohe č. 7 smernice, pričom uvedená smernica umožňuje zveriť konkrétne motorové vozidlo o.i.

dekanovi fakulty vysokej školy, nie však radovému zamestnancovi. Aj z výpovede svedka Ing. K., ktorý
vykonával funkciu kvestora vysokej školy v čase podpisu predmetnej dohody okresný súd zistil, že
predmetné motorové vozidlo bolo navrhovateľovi predmetnou dohodou zo dňa 05.10.2010 zverené ako
dekanoviFakultymechatroniky,pričomobdobnebolomotorovévozidlozverenéajdekanoviFPTprof.R..
O.,PhD.Navrhovateľvnávrhuajprisvojomvýsluchuuviedol,ževšetkypredmetnécestyvykonalvrámci

plnenia pracovných úloh dekana Fakulty mechatroniky. Toto jeho tvrdenie odporca nijakým spôsobom
nerozporoval. Aj písomné upozornenie Doc. Ing. X. G., v tom čase prorektora pre investície, stratégiu
a rozvoj univerzity a zároveň povereného výkonom funkcie kvestora TnUAD zo dňa 16.05.2011, že
osobné motorové vozidlo VW Jetta je majetkom univerzity a navrhovateľ je povinný v zmysle smernice
č. 01/2002 vopred žiadať súhlas k použitiu tohto motorového vozidla s tým, že odmietol podpísať všetky

navrhovateľove žiadanky na použitie tohto motorového vozidla so spätnou platnosťou, bolo adresované
navrhovateľovi, výslovne označenému ako dekan Fakulty mechatroniky. Odporca len pokiaľ ide o cestu
vykonanú dňa 15.07.2011 dôvodil, že išlo o súkromnú cestu, nakoľko nebol daný pracovný účel tejto
cesty, keďže zasadnutie správnej rady, na ktorom sa navrhovateľ mal zúčastniť, sa nekonalo. Súd
konštatoval, že v tomto prípade nejde o súkromnú cestu navrhovateľa v pravom slova zmysle, nakoľko

navrhovateľ túto cestu vykonal v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, a to pracovného pomeru
dekana Fakulty mechatroniky, a to bez ohľadu na to, či pritom porušil svoje povinnosti vyplývajúce
z pracovnoprávneho vzťahu dekana alebo nie, ktorou skutočnosťou sa súd vzhľadom na svoj vyššie
uvedený právny názor ohľadne absolútnej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
navrhovateľa ako dekana Fakulty mechatroniky, nemohol zaoberať. Pokiaľ pri predmetných cestách

navrhovateľ aj prípadne porušil svoje pracovnoprávne povinnosti ako dekan Fakulty mechatroniky, toto
nemôže byť dôvodom okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru ako vysokoškolského učiteľa,
nakoľko ide o porušenie špecifických pracovnoprávnych povinností navrhovateľa v inom, samostatnom
pracovnom pomere navrhovateľa voči odporcovi. Je treba prisvedčiť tvrdeniu odporcu, že navrhovateľmal špecifické práva a povinnosti zamestnanca- vysokoškolského učiteľa, špecifické práva a povinnosti
zamestnanca- dekana fakulty a potom všeobecné povinnosti zamestnanca, ktoré možno aplikovať na
oba pracovné pomery (napr. zdržiavať sa v pracovnom čase na pracovisku, nebyť na pracovisku pod

vplyvomalkoholuapod).Odporcavšakvskutočnostineukončilpracovnépomerynavrhovateľazdôvodu
porušenia všeobecných základných povinností zamestnanca podľa § 81 písm. a/, b/, c/ a e/ Zákonníka
práce navrhovateľom, teda z dôvodu že navrhovateľ by nedodržal povinnosť byť v pracovnom čase na
pracovisku, v pracovnom čase vykonávať prácu pre zamestnávateľa, majetok zamestnávateľa zverený k
plneniu pracovných úloh využívať výhradne na plnenie pracovných úloh v súlade s vnútornými predpismi

zamestnávateľa, ako to tvrdil odporca v konaní, ale z výlučne dôvodu, že navrhovateľ nerešpektoval
povinnosti, uložené mu vnútorným predpisom zamestnávateľa - smernicou č. 01/2002 v čl. III, bod
1,3,7 tak, že pri jazdách, vykonaných služobným motorovým vozidlom 1/ si dal na žiadanke pracovnú
cestu schváliť nadriadeným až po jej uskutočnení, resp. cesta bola uskutočnená napriek tomu, že táto
nebola schválená, 2/ na žiadanke si nedal schváliť pracovnú cestu vôbec, 3/ použil služobné vozidlo na
súkromné účely, pretože pracovný účel cesty nebol splnený. Týmto konaním mal navrhovateľ porušiť čl.

8 Pracovného poriadku. Pokiaľ odporca v konaní uviedol, že navrhovateľ sa mal závažného porušenia
pracovnej disciplíny dopustiť tým, že neoprávnene užíval majetok univerzity, použitím tohto majetku
spôsobil univerzite škodu, vystavil bezdôvodne majetok univerzity nebezpečenstvu poškodenia, nebol
v pracovnom čase na pracovisku, nevykonával v pracovnom čase prácu pre zamestnávateľa, prípadne
tým, že v dôsledku zavedeného krízového manažmentu na Fakulty mechatroniky nebol oprávnený

samostatnerozhodovaťopoužitímajetkuuniverzity,otom,žesámpoužijezverenémotorovévozidlobez
súhlasu zamestnávateľa v pracovnom čase na účel neodsúhlasený zamestnávateľom, ktorým konaním
sa mal dopustiť neoprávneného užívania majetku univerzity, súd zdôrazňuje, že podľa Zákonníka práce
dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru v ňom musia byť skutkovo konkrétne vymedzené
tak, aby ich nebolo možné zameniť s inými dôvodmi, pričom dôvody uvedené v písomnom okamžitom

skončení pracovného pomeru, nie je možné dodatočne meniť. Vzhľadom na uvedené sa súd týmito
tvrdenými porušeniami pracovnej disciplíny zo strany odporcu vecne nezaoberal a v tomto smere
nevykonalďalšiedokazovanie.Nakoľkookresnýsúdustálil,žecestyvykonalnavrhovateľvrámciplnenia
pracovných úloh pri výkone funkcií dekana Fakulty mechatroniky, jeho postupom mohlo dôjsť výlučne
k porušeniu vnútorných predpisov odporcu pri používaní služobného motorového vozidla (a tým aj

k tvrdenému konaniu v rozpore so záujmami odporcu a v rozpore s verejnými záujmami v zmysle
čl. 8 pracovného poriadku) len, pokiaľ ide o jeho pracovný pomer dekana Fakulty mechatroniky, nie
však k porušeniu vnútorných predpisov odporcu pri používaní služobného motorového vozidla v rámci
jeho pracovného pomeru vysokoškolského učiteľa. Súd potom dospel k záveru, že tvrdené porušenia
pracovnej disciplíny vymedzené v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru navrhovateľa-

vysokoškolského učiteľa, sa týkajú iného pracovného pomeru navrhovateľa k odporcovi. Z tohto dôvodu
sa následne nezaoberal intenzitou tvrdeného závažného porušenia pracovnej disciplíny navrhovateľom.
Záverom, pre úplnosť považuje súd za potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania - výpovedí
svedkov doc. Ing. X. G., W.. O. B. a prof. R.. V. O., PhD. bolo zistené, že odporcom tvrdené závažné
porušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa, pre ktoré s navrhovateľom okamžite skončil

obidva pracovné pomery, boli v čase, keď ním malo dôjsť, bežné u iných zamestnancov, s ktorými
odporca z týchto dôvodov pracovný pomer okamžitým skončením neukončil. V tejto súvislosti okresný
súd poznamenal, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu
sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho úkonu síce formálne koná v medziach svojho
práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide

síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie sa totiž realizuje nie na dosiahnutie
výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad
so zákonom. Postup odporcu pri oboch okamžitých skončeniach pracovných pomerov navrhovateľa
nemôže potom požívať právnu ochranu. Súd vo veci nevykonal dokazovanie ani výsluchom svedkov -
Ing. W., ktorým chcel navrhovateľ preukázať postup vedenia univerzity proti nemu, o jeho mobbingu,

bossingu, nerovnakom zaobchádzaní, o praktikách na diskreditáciu a ukončenie pracovných pomerov
s niektorými zamestnancami a vedúcej oddelenia práce a miezd TnUAD ohľadne práv a povinností
zamestnancov v súbežne vykonávaných pracovných pomeroch, nakoľko z ich výpovedí by súd nezistil
žiadne relevantné skutočnosti, nevyhnutné pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Vec právne posúdil
podľa § 3 ods. 1, § 252g ods. 1, § 68 ods. 1 a 2, § 63 ods. 3,4 , § 70 § 77 Zákonníka práce, § 1 ods. 1,

§ 1 ods. 2 písm. b/ , § 2 ods. 1, §3 ods. 1 písm. e/ zákona č. 552/2002 Z.z. o výkone práce vo verejnom
záujme, § 2 ods. 1,3, § 4 ods. 1 písm. e/ ,2, § 6 ods. 1 písm. a/, § 7 , § 9 ods. 1 písm. s/, § 10 ods. 1, § 21
ods.1 , § 22 ods. 2 , § 23 ods. 1 písm. d/ , § 23 ods. 2, písm. a/, e/, f/, § 24, § 26 ods. 1 veta prvá , § 27 ods.
1 písm. b/, § 28 ods. 1 ,2,,3,4 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, 39 Občianskeho zákonníka.Proti tomuto čiastočnému rozsudku podal odporca včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d), e) a f) O.s.p.. Odporca namietal voči právnemu
posúdeniu veci okresným súdom. Uviedol, že zákon o vysokých školách v čase doručenia okamžitého
skončenia pracovného pomeru nevyžadoval pre skončenie pracovného pomeru s dekanom z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny predchádzajúce odvolanie dekana, ako konštatoval okresný
súd. V tejto súvislosti dodal, že všeobecný súd uložením povinnosti odvolania zamestnanca pri skončení

pracovnéhopomeru,ajkeďtoprávnypredpisnestanoví,konánadrámecprávomocípriznanýchÚstavou
SR a O.s.p., pretože nemá moc zakladať účastníkom súdneho konania práva a povinnosti, nemá moc
zákonodarnú, ale iba súdnu. Označil právne posúdenie danej otázky za otázku zásadného právneho
významu. Žiadal odvolací súd, aby vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil, že z uvedeného dôvodu je
v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. proti nemu dovolanie prípustné. V prevažnej väčšine svojho odvolania
poukazoval na neexistenciu funkčného akademického senátu Fakulty mechatroniky v čase doručenia

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tvrdil, že Fakulta mechatroniky de facto v tomto čase
(07.09.2011), neexistovala- od 01.09.2011 nemala žiadneho študenta a takmer žiadnych zamestnancov,
nemala žiadny akreditovaný študijný program. Pritom vysoké školy môžu poskytovať, organizovať a
zabezpečovať vysokoškolské vzdelávanie len v rámci akreditovaných študijných programov. Preto
rektor nemohol odvolať navrhovateľa so súhlasom akademického senátu fakulty. Zákon o vysokých

školách takúto situáciu v tom čase vôbec neriešil, na rozdiel od súčasnej doby, keď zákon ustanovuje
náhradný súhlas akademického senátu verejnej vysokej školy. Poukázal na výpoveď svedka doc. Ing.
G., CSc., ktorý uviedol, že sa rektor viackrát pokúšal zvolať akademický senát fakulty, no zúčastnil sa
ho len predseda, rektor a svedok. Poukazoval na stranu 41 Protokolu MŠVVŠ SR o výsledku kontroly
zo dňa 17.02.2012, stanovisko odporcu k tomuto protokolu a dodatok k protokolu zo dňa 01.06.2012. V

kontexte všetkých uvedených okolností a vzhľadom na výnimočný stav je potrebné podľa jeho názoru
posudzovať okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom. Pokiaľ ide o pracovný pomer
navrhovateľa na výkon práce vysokoškolského učiteľa- mimoriadneho profesora v odbore mechatronika,
tuvzniesolodvolaciunámietkuohľadomsúbežnostiasplývaniaobochpracovnýchpomerovspoukazom
na znenie § 77 ods. 7 zákona o vysokých školách. Od 01.09.2010 neboli na fakulte žiadni študenti

a vysokoškolskí učitelia v odbore mechatronika nemali v podstate koho vyučovať. Ak by navrhovateľ
bol len vysokoškolským učiteľom v odbore mechatronika a nebol zároveň dekanom, bol by s ním
skončil jeho pracovný pomer vysokoškolského učiteľa v odbore mechtaronika pre nadbytočnosť. Avšak
s poukazom na § 77 ods. 7 zákona o vysokých školách nie je možné tieto dva pracovné pomery
navrhovateľa striktne oddeliť. Namietla, že keďže uvedená problematika je značne komplikovaná,

navrhoval vypočuť k danej otázke svedka zamestnankyňu odporcu, ktorá pracovala v tom čase ako
vedúca oddelenia práce a miezd. Tento dôkaz okresný súd nevykonal. Ďalej sa nestotožňuje s názorom
okresnéhosúdu,žedôvodomskončeniapracovnéhopomerubololenporušovaniesmerniceopoužívaní
cestných motorových vozidiel. Poukazoval na text okamžitého skončenia pracovného pomeru, kde
uvádzal, že vyhodnotil správanie navrhoavteľa ako neospravedlnenú neprítomnosť v práci. Nie je jeho

povinnosťou uvádzať v texte okamžitého skončenia pracovného pomeru presné zákonné ustanovenia,
ktoránavrhovateľsvojímkonanímporušil.Namietal,žesaokresnýsúdvôbecnevyporiadalstýmfaktom,
že fakulta mechatroniky v súčasnosti vôbec neexistuje a on preto nemá ani len teoreticky možnosť
navrhovateľa ďalej zamestnávať.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadril navrhovateľ. Navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť.
Tvrdenie odporcu, že fakulta mechatroniky v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru
de facto neexistovala, že od 01.09.2011 nemala žiadneho študenta a takmer žiadnych zamestnancov,
žiadny akreditovaný študijný program, označil za nepravdivé. Tvrdil, že na fakulte boli stále študenti 2.
ročníka študijného programu Manažérstvo kvality produkcie a fakulta mala zamestnancov, učiteľov i

administratívu. Dňa 10.08.2011 boli akademickým senátom Fakulty mechatroniky vyhlásené doplňujúce
voľby do AS TnUAD za študentskú časť akademickej obce Fakulty mechatroniky TnUAD na 05. až
06.09.2011. Uviedol, že odporca cituje v odvolaní celé časti zákona o vysokých školách, no prekrúca
skutočnosti. Jeho argumenty sú tendenčné. Z jeho strany boli vyvíjané kroky k získaniu akreditácie
študijných programov na fakulte, avšak zo strany odporcu v osobe rektora boli jednoznačne sabotované.

Poukazovalnanerovnakézaobchádzanieodporcuvovzťahuknemuakinýmzamestnancom.Pokiaľšlo
oargumentyodporcuprotivýrokurozsudkutýkajúcehosa pracovnéhopomeruvysokoškolskéhoučiteľa,
uviedol, že pracovnou náplňou profesora alebo docenta nie je len výučba, ale aj vedeckovýskumná a
iná činnosť. Poukaz odporcu na skutočnosť, že fakulta stratila akreditáciu je v rozpore s § 83 ods. 10zákona, kde je daná možnosť požiadať znovu o akreditáciu a aj v inom študijnom odbore. K argumentu
odporcu o porušení všeobecných zákonných povinností zamestnanca poukázal na skutočnosť, že
všetky pracovné cesty vykonal ako dekan s tým, že podľa smernice o používaní cestných motorových

vozidiel o vozidle rozhoduje dekan, preto je argumentácia odporcu o schvaľovaní irelevantná. Takáto
prax je zaužívaná aj na iných fakultách, ako potvrdil svedok O.. Rovnako bolo zaužívané, že cestovné
príkazy rektor podpisoval len, pokiaľ šlo o zahraničné pracovné cesty. Zapisovanie pracovných ciest do
knihy dochádzky nikdy odporca od neho nevyžadoval. Odporca mu nevytváral pracovné podmienky,
hoci tak bol povinný, aj neposkytnutím služobného motorového vozidla na pracovnú cestu. Argument o

nemožnostijehoďalšiehozamestnávaniajerýdzoúčelovýadiskriminačný,pretoženauniverziteexistuje
akreditovaný študijný program v študijnom odbore mechatronika, v ktorom pôsobil do okamžitého
skončenia pracovného pomeru na Fakulte mechatroniky Tn UAD.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods.
1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že

rozsudok okresného súdu je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto
dôvodov:

Podstata odvolacej námietky odporcu v časti skončenia pracovného pomeru s navrhovateľom na
druh práce výkon funkcie dekana (aj keď odporca uvedenú námietku v odvolaní v tejto časti uviedol

záverom) smerovala k právnemu posúdeniu veci okresným súdom, v zmysle ktorého sa pre skončenie
tohto pracovného pomeru vyžadovalo predchádzajúce odvolanie dekana postupom podľa zákona o
vysokých školách. Odporca predovšetkým namietal, že takúto požiadavku zákon o vysokých školách
v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi t.j. ku dňu 07.09.2011
neustanovoval.Vtejtosúvislostiuviedol,ževšeobecnýsúduloženímpovinnostiodvolaniazamestnanca,

u ktorého voľba alebo vymenovanie je ustanovené ako predpoklad vykonávania práce vo verejnom
záujme, pri skončení pracovného pomeru, aj keď to právny predpis nestanoví, koná nad rámec
právomocí priznaných Ústavou SR a O.s.p., pretože nemá moc zakladať účastníkom súdneho konania
práva a povinnosti, nemá moc zákonodarnú, ale iba súdnu.

K uvedenému argumentu odvolací súd uvádza, že okresný súd právnym posúdením danej veci nezaložil
odporcovi ako účastníkovi súdneho konania novú právnu povinnosť. Je nesporné, čo uvádza aj odporca
v odvolaní (a vyplýva to i z dôvodovej správy k zákonu č. 455/2012, ktorým bol zmenený a doplnený
zákon o vysokých školách, ktorá v osobitnej časti v čl. I. v bode 40 uvádza, že má za cieľ odstrániť
nejasnosti pri ukončovaní pracovného pomeru dekana v súvislosti s požiadavkou na odvolanie z

funkcie a požiadavkou ukončenia pracovného pomeru), že v tom čase existovala medzera v zákone o
vysokých školách ohľadne ukončovania pracovného pomeru dekana. Pokiaľ okresný (všeobecný) súd
uvedenú medzeru v zákone svojím judikovaním „vyplnil“, postupoval správne v rámci svojich ústavných
právomocí (sudcovská tvorba práva) a rámci svojich povinností v súlade s princípom zákazu odopretia
spravodlivosti (denegatio iustitiae), ktorý princíp zakazuje súdom odoprieť spravodlivosť len preto, že

určitú otázku zákon neupravuje alebo je v ňom medzera.

Právne posúdenie ukončenia pracovného pomeru dekana vykonané okresným súdom s výsledkom
požiadavky predchádzajúceho odvolania z funkcie dekana je podľa názoru odvolacieho súdu správne
a súladné s právnym poriadkom. Zodpovedá ustanoveniu § 4 ods. 2 zákona č. 131/2002 Z.z. o

vysokých školách, ktorý upravuje povinnosť využívania akademických slobôd a práv v súlade s právnym
poriadkom. Toto ustanovenie citoval odporca v odvolaní a poukazoval naň v súvislosti s odvolacími
námietkami. Napokon správnosť záverov, ku ktorým dospel okresný súd, potvrdzuje i súčasná právna
úprava, ktorej znenie podľa dôvodovej správy k zákonu č. 455/2012 Z.z. vychádza z premisy, že
osobu dekana navrhuje rektorovi voľbou akademický senát fakulty. Preto zodpovedá ústavným právam,

aby skončenie pracovného pomeru dekana bolo viazané na predchádzajúce odvolanie. Citovaná
dôvodová správa uvádza, že rektor nemôže ukončiť s dekanom pracovný pomer (viažuci sa na výkon
jeho funkcie), ak nebude predtým riadne odvolaný - teda na návrh akademického senátu fakulty, so
súhlasom akademického senátu fakulty alebo so súhlasom akademického senátu vysokej školy. Súd
preto neprekročil svoju právomoc, ale vykonal výklad právnej normy ústavne konformným spôsobom a

tak dospel k právnemu posúdeniu veci.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahyrôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp.
plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky
orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie

ústavou(atiežmedzinárodnýmizmluvami)garantovanýchzákladnýchprávaslobôd(napr.II.ÚS148/06,
III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07 ).

Podľa nálezu Ústavného súdu ČR z 12. 9. 2006, sp. zn. II. ÚS 53/06, na ktorý sa odvoláva aj rozhodnutie

Najvyššieho správneho súdu ČR zo 16. 4. 2009, č. k. 5 As 13/2009-61, Článok 21 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd sa nevzťahuje iba na prístup k verejnej funkcii v zmysle vzniku funkcie, ale
zahŕňa aj právo na jej nerušený výkon vrátane práva na ochranu pred protiprávnym zbavením tejto
funkcie.

Nie je zároveň absolútnou pravdou tvrdenie odporcu, že by danú situáciu zákon o vysokých školách

ani zákon o výkone práce vo verejnom záujme ani iný právny predpis v rozhodnom čase neriešil.
(Je pravdou, že citované predpisy nestanovovali, ako má byť upravený právny vzťah funkčného miesta
dekana a verejnej vysokej školy, a teda ani prípady skončenia už uzavretého pracovného pomeru
dekana). Takúto odporcom tvrdenú situáciu, keď dekan hrubo alebo opakovane porušuje vnútorné
predpisy vysokej školy alebo fakulty, závažným spôsobom neplní svoje povinnosti, vážne poškodí

záujem verejnej vysokej školy alebo fakulty, v rozhodnom čase upravoval zákon o vysokých školách v
ustanovení § 28 ods. 3. Pre tento prípad zákon založil možnosť (právo) rektora odvolať dekana. Bolo
však potrebné dodržať zákonný postup, a to vyžiadať a získať súhlas akademického senátu fakulty.
Tento postup bolo potrebné dodržať v každom prípade bez ohľadu na skutočnosť, že zákon v tom čase
neupravoval ukončenie pracovného pomeru dekana založeného pracovnou zmluvou (funkciu dekana

bolo možné v tom čase vykonávať napr. aj na základe príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka,
mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a pod.).

Napokon na správnosť záveru a výkladu okresného súdu v otázke skončenia pracovného pomeru
dekana možno usudzovať aj z ustanovenia § 77 ods. 7 zákona o vysokých školách, ktorý síce

neupravuje daný prípad (skončenie pracovného pomeru dekana), upravuje skončenie pracovného
pomeru vysokoškolského učiteľa, ktorý je zároveň dekanom, no z citovaného ustanovenia, z jeho zmyslu
vyplýva zákonodarcom uprednostňovaný výkon funkcie dekana a dôležitosť kladená tejto funkcii.

Odporca v odvolaní, napriek svojmu právnemu názoru na nepotrebnosť odvolávania dekana z funkcie

pred ukončením pracovného pomeru, svoje konanie obhajuje poukazom na neexistenciu funkčného
akademického senátu fakulty v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, pretože fakulta
mechatroniky de facto v tomto čase neexistovala, nemala od 01.09.2011 žiadneho študenta a takmer
žiadnych zamestnancov. Navrhovateľ toto tvrdenie spochybňoval a vo vyjadrení k odvolaniu uvádzal,
že na fakulte sa nachádzali študenti 2. ročníka študijného programu Manažérstvo kvality produkcie

a fakulta mala zamestnancov, učiteľov i administratívu. Faktom však je, že podľa Protokolu MŠVVŠ
SR o výsledku kontroly zo dňa 17.02.2012, ktorým okresný súd vykonal dokazovanie, sa na str. 37
uvádza, že od 01.09.2011 Fakulta mechatroniky nemá akreditovaný žiadny študijný program a tým
sa stratila jej hlavná úloha. Podľa stanoviska kvestorky zo dňa 25.11.2011 „k 28.11.2011 fakulta
nemá žiadnych vysokoškolských učiteľov, výskumných pracovníkov ani prevádzkových zamestnancov.“

Z tohto vyjadrenia by bolo možné vyvodiť aj, že v čase doručenia okamžitého skončenia pracovného
pomeru (07.09.2011) sa ešte nejaká časť akademickej obce na fakulte nachádzala. Bez ohľadu na
pravdivosť tvrdenia jednej alebo druhej strany sporu, skutočnosť, že akademický senát fakulty nie je
funkčný, nemôže viesť k nerešpektovaniu jednoznačnej právnej úpravy, a túto skutočnosť nemožno
vyhodnotiť ako vytvorenie práva na obídenie zákona resp. konanie v rozpore so zákonom, konkrétne s

§ 28 ods. 3 zákona o vysokých školách, ako odvodzuje odporca.

Naopak bola vecou odporcu konkrétne rektora, aby situáciu vyriešil, pretože len v jeho kompetencii v
zmysle § 10 ods. 5 zákona o vysokých školách bolo začať proces zrušenia alebo zlúčenia fakulty vysokej
školy (požiadať o vyjadrenie akreditačnú komisiu, podať návrh na zrušenie fakulty v akademickom

senáte verejnej vysokej školy). Na túto skutočnosť upozornilo Ministerstvo školstva, vedy a výskumu
SR pri výkone kontroly na verejnej vysokej škole vo vyššieuvedenom protokole zo dňa 17.02.2012 na
str. 37 s uvedením, že bolo žiaduce postupovať podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o vysokých školách, a
opakovane na str. 40 v závere k bodu 7 a na str. 42 v závere z celej kontrolnej činnosti, pričom osobitnepoukazovalo na postup resp. nekonanie na str. 39 protokolu s citáciou § 10 ods. 5 zákona o vysokých
školách, keď uviedlo, že nemá informácie o postupe rektora v zmysle citovaného ustanovenia a že o
existencii fakulty do termínu kontroly ani počas nej nerozhodol žiaden kompetentný orgán. Aj vo svetle

týchto okolností sa námietka odporcu, že akademický senát fakulty nebol funkčný, a preto nepostupoval
resp. nemohol postupovať v zmysle zákona o vysokých školách a odvolať dekana fakulty, nejaví ako
spôsobilá pre rozhodnutie v neprospech navrhovateľa.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku ohľadom súbežnosti a splývania oboch pracovných pomerov, odvolací

súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci okresným súdom a jeho zistením skutkového stavu
hodnotením dôkazov, predovšetkým výziev povereného kvestora doc. G. týkajúcich sa vytýkaného
porušovania pracovných povinností, z ktorých je zrejmé, že ich adresoval navrhovateľovi ako dekanovi.
Rovnako tak okresný súd správne vyhodnotil, že predmetné cesty vykonal navrhovateľ v rámci plnenia
pracovných úloh dekana, a to vozidlom, ktoré mu bolo zverené v súvislosti s výkonom povolania dekana
nazákladedohodypodľasmerniceč.01/2002opoužívanícestnýchmotorovýchvozidielzamestnancami

odporcu.Napokonuvedenézistenieskutkovéhostavuahodnotenieodporcaokresnémusúduvodvolaní
nevytýkal. Ak teda odporca konštatoval, že navrhovateľ v súvislosti s predmetnými pracovnými cestami
a použitím vozidla porušil vnútorné predpisy odporcu, išlo o tvrdené porušovanie povinností v súvislosti
s výkonom funkcie dekana, a preto bolo potrebné postupovať podľa na daný prípad sa vzťahujúceho
ustanovenia § 28 ods. 3 zákona o vysokých školách a následne prípadne ukončiť pracovný pomer

s navrhovateľom ako dekanom. Odporca nemohol tieto skutky zároveň vytýkať navrhovateľovi ako
vysokoškolskému učiteľovi, keďže ich nevykonal v súvislosti s výkonom povolania vysokoškolského
učiteľa.
Ak odporca na podporu svojho tvrdenia o nemožnosti oddelenia týchto právnych vzťahov v odvolaní
uvádza, že, keby nebol navrhovateľ aj dekanom, bol by s ním skončil pracovný pomer vysokoškolského

učiteľa pre nadbytočnosť, no § 77 ods.7 zákona o vysokých školách mu bránil ukončiť pracovný pomer
skôr, ako uplynie jeho funkčné obdobie dekana, nepovažuje odvolací súd za argument, ktorý by svedčil v
prospechodporcu,alenaopakzatvrdenievyvolávajúcedojemšpekulatívnehomotívukonaniaodporcuv
súvislosti s ukončením pracovných pomerov s navrhovateľom (aby v súvislosti s ukončením pracovného
pomeru vysokoškolského učiteľa nemusel čakať na uplynutie funkčného obdobia dekana). Uvedené

skutočnosti uvádza odporca v odvolaní v súvislosti s jeho argumentáciou, že tieto dva pracovné pomery
nemožno striktne oddeliť. V danom prípade však skutok resp. skutky navrhovateľa oddelené posúdenie
ukončenia pracovného pomeru umožňovali. Ak sa totiž navrhovateľ dopustil vytýkaného skutku v
súvislosti s plnením úloh dekana, nemožno mu tieto skutky vyčítať v súvislosti s plnením pracovných
úloh vysokoškolského učiteľa. Z prirodzenej povahy veci (kumulácia povolaní v jednej osobe) vyplýva,

že nie je možné, aby tá istá osoba v tom istom čase konala inak ako dekan a inak ako vysokoškolský
učiteľ. Ak teda konal ako dekan, nemôže mu byť vyčítané, že ako vysokoškolský učiteľ mal konať inak.

Námietka odporcu v odvolaní, že sa okresný súd zaoberal len okamžitým skončením pracovného
pomeru z dôvodu porušovania smernice- vnútorného predpisu a nie z pohľadu všeobecných povinností

zamestnanca, a to povinnosti byť v pracovnom čase na pracovisku, v pracovnom čase vykonávať prácu
pre zamestnávateľa atď. je vzhľadom na vyššieuvedené posúdenie veci taktiež bez významu. Ako už
odvolací súd uviedol, vytýkaných skutkov bez ohľadu na to, aké povinnosti resp. ktorým predpisom
uložené povinnosti nimi mali byť porušené, sa navrhovateľ podľa skutkového záveru okresného súdu
dopustil v súvislosti s výkonom funkcie dekana, a prípady porušovania povinností dekana upravuje

ustanovenie § 28 ods. 3 písm. a), b), c) zákona o vysokých školách, ktoré ako následok uvedených
konaní ukladá možnosť odvolania rektora. Tento postup odporca vo vzťahu k navrhovateľovi nedodržal
a zvoleným postupom (okamžitým skončením pracovného pomeru s navrhovateľom v zmysle § 68 ods.
1 písmeno b/ Zákonníka práce) obišiel § 28 ods. 3, 4 zákona o vysokých školách, ako správne posúdil
okresný súd. Takýto právny úkon je v zmysle citovaného § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s §

1 ods. 4 Zákonníka práce neplatný, preto je nadbytočné hmotnoprávne skúmanie, či konkrétny skutok
naplnil hypotézu právnej normy ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

Rovnako je pre posúdenie danej veci bezvýznamná námietka odporcu o tom, že fakulta mechatroniky
už bola zrušená a preto nemá možnosť odporcu zamestnávať.

Nevykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom svedkyne vtedajšej vedúcej oddelenia práce a miezd u
odporcu okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku riadne zdôvodnil nadbytočnosťou tohto dôkazu bez
potencie ovplyvniť právne posúdenie v danej veci. Odvolací súd sa s týmto zdôvodnením stotožňuje. Vzmysle § 120 ods. 1 O.s.p. súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že
súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou

účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla
2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012)

Záverom odvolací súd osobitne poukazuje na správnosť posúdenia veci okresným súdom z hľadiska
chybného výkonu práva sledujúceho poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. S poukazom
na vyššie uvedené odvolací súd, súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil
napadnutý čiastočný rozsudok okresného súdu tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súdnezistilskutočnosti,prektorébymalvzmysle §238ods.3O.s.p. vysloviť,žedovolaniejeprípustné,

ako žiadal odporca v odvolaní. Nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Vo veci
šlo o ojedinelý špecifický prípad, ktorý je v súčasnosti zákonom predvídaný a upravený.

O trovách konania bude rozhodnuté až v konečnom rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .