Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/10/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613206496
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Minxová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7613206496.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Minxovej a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Adriany Murínovej v právnej veci žalobcu NM Invest s.r.o., so sídlom v Banskej
Bystrici, Nám. SNP 11, IČO: 36 862 487, zastúpeného Ivanič & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Dunajská 48 proti žalovanému W. R., C.. XX.X.XXXX, S. A. O. C. A., I. X/XX, M..L..S. XX, o zaplatenie
1.154,78 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
zo dňa 24. októbra 2013, č.k. 6C 240/2013-54 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom:

1/ žalobu zamietol,

2/ vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Rozhodoltakožalobe,ktorousažalobcadomáhalvočižalovanémuzaplatenia1.154,78eurasúrokomz

omeškaniavovýške9,25%ročneod10.4.2009dozaplateniaanáhradytrovkonaniasodôvodnením,že
jehoprávnypredchodca-spoločnosťCOFIDISa.s.(ďalejlen„pôvodnýveriteľ“)uzatvorildňaX.XX.XXXX
so žalovaným ako dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXX, na základe ktorej poskytol
žalovanému peňažné prostriedky (úver) vo výške 1.327,76 eura, ktoré sa zaviazal splácať minimálnymi
splátkami vo výške 53,08 eura so splatnosťou vždy 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po
mesiaci, v ktorom bol úver poskytnutý. Pretože odo dňa 16.3.2008 žalovaný nezaplatil ani minimálnu
mesačnú splátku, pôvodný veriteľ od zmluvy písomne odstúpil dňa X.X.XXXX.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že tvrdenia žalobcu v žalobe mal za preukázané vykonaným
dokazovaním zmluvou o revolvingovom úvere č. XXXXXXXX H. Q. X.XX.XXXX, všeobecnými

obchodnými podmienkami (ďalej len „VOP“), odstúpením od zmluvy zo dňa X.X.XXXX i výpisom z účtu
žalovaného a aktívnu legitimáciu žalobcu rámcovou zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou spôvodným veriteľom dňa XX.X.XXXX a jej prílohami č. 1 a 2. Uzavrel, že zmluvný vzťah medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorý vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa
X.XX.XXXX sa riadi ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a

doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii, v znení
platnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Námietku premlčania,
vznesenú žalovaným v jeho odpore proti platobnému rozkazu, ktorý bol v posudzovanej veci vydaný
dňa 5. apríla 2013 pod č.k. 6Ro/117/2013 - 22, posúdil podľa ustanovení § 52 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a
2, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že je dôvodná. Trojročná premlčacia

doba začala plynúť dňa 10.4.2009, t.j. deň nasledujúci po prevzatí písomného odstúpenia pôvodného
veriteľa od zmluvy o úvere a výzvy na okamžitú úhradu dlhu žalovaným (dňa X.X.XXXX) a márne
uplynula 10.4.2012. Dohodu zakotvenú v článku 12.7.VOP o použití Obchodného zákonníka na zmluvný
vzťah žalovaného a pôvodného veriteľa, posúdil ako dojednanie práva, ktoré je pre žalovaného ako
spotrebiteľanevýhodnejšie,neprijateľnéapretoneplatné,keďžepremlčaciadobaupravenáObchodným
zákonníkom je dlhšia ako podľa Občianskeho zákonníka.

Výrok o trovách konania odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p. a skutočnosťou, že v konaní úspešný
žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., ako i z odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p.. Navrhol napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušiť a

vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň žiadal priznať náhradu prvostupňového, ako aj
odvolacieho konania a pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, vysloviť podľa
§ 238 ods. 3 O.s.p. prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu tvrdiac, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, lebo rieši právne otázky, ktoré sú významné tak z hľadiska
rozhodovacej činnosti súdov vôbec, ako aj z hľadiska ochrany spotrebiteľa. Za zásadné označil riešenie

otázky 1) akým právnym režimom (t.j. režimom Občianskeho alebo Obchodného zákonníka) sa spravuje
zmluva o úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ, 2) ako je potrebné nahliadať na
určenie dĺžky premlčacej doby pri zmluvách o úvere, v ktorej jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ;
konkrétne, či možno na zmluvu o úvere aplikovať ustanovenie Obchodného zákonníka ohľadom dĺžky,
začiatku, plynutia a trvania premlčacej doby a 3) či možno zákonné ustanovenie, ktoré stanovuje dĺžku

premlčacej doby (konkrétne ust. § 397 Obchodného zákonníka) považovať za neprijateľnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

V dôvodoch odvolania predovšetkým namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a tiež existenciu vady výroku rozsudku z dôvodu absencie
označenia konkrétnej podmienky, ktorú súd považoval za neprijateľnú (odvolacie dôvody podľa § 205

ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Citujúc ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.12.2010 sp. zn. 8 Sžo 230/2010, ako i zo dňa
13.9.2011 sp. zn. 6Cdo 43/2010 a tiež na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. IV. ÚS
296/09 najmä tvrdil, že prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku ustálil bez akéhokoľvek odôvodnenia,
že právny vzťah účastníkov je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý sa vzťahujú v celom rozsahu okrem

ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, aj ustanovenia §
52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a pri posúdení začiatku a konca plynutia premlčacej
doby bez náležitého odôvodnenia postupoval podľa Občianskeho zákonníka a za neprípustnú označil
aplikáciu Obchodného zákonníka, nakoľko by sa tak zhoršovalo postavenie spotrebiteľa. Poukazom na

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 1 Obdo 25/2012 zo dňa 31.07.2012, citujúc ust. § 153 ods.
4 O.s.p. a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vytkol súdu prvého stupňa, že vo výroku rozsudku
neuviedol označenie konkrétnej neprijateľnej podmienky, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Ak mal prvostupňový súd za to, že zmluva o úvere obsahovala akúkoľvek neprijateľnú podmienku, malpodľa žalobcu túto neprijateľnú podmienku uviesť vo výroku rozsudku a pretože tak neurobil, postupoval
v rozpore so zákonom, odňal mu možnosť domáhať sa preskúmania tejto neprijateľnej podmienky v
odvolacom konaní v zmysle § 153 ods. 4 O.s.p. a tým aj možnosť konať pred súdom. Bez výslovného

uvedenia neprijateľnej podmienky vo výroku rozsudku odvolací súd nemôže konštatovať prípustnosť
dovolania v prejednávanej veci podľa § 238 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 153 ods. 4 O.s.p., čo potom
bránitomu,abyrozsudokmoholbyťpredmetomdovolaciehoprieskumuzhľadiskaexistenciedovolacích
dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p..

Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Tvrdil totiž, že na posudzovaný

zmluvný vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenia
Občianskeho zákonníka a nesprávne aplikoval i zákonné ustanovenia vzťahujúce sa na účinky
odstúpenia od zmluvy, i dĺžku a plynutie premlčacej lehoty. Poukazom na ust. § 497, § 261 ods. 6 písm.
d), § 263 ods. 2 Obchodného zákonníka a ust. § 2 písm. a) a b), § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch
i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 7/2006, totiž uviedol, že záväzkové vzťahy zo

zmluvy o úvere majú vždy charakter absolútnych obchodov a vždy budú podliehať režimu Obchodného
zákonníka, čo platí aj pre otázku dĺžky trvania, začiatku, plynutia a skončenia premlčacej doby. Doplnil,
že zákon o spotrebiteľských úveroch nie je normou, na základe ktorej vznikol zmluvný vzťah medzi
spotrebiteľom a podnikateľom, pretože určoval osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a v
znení účinnom ku dňu vzniku zmluvy o úvere, t.j. ku dňu X.XX.XXXX, neustanovoval, či sa na práva a

povinnosti a ďalšie nároky zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy, ktoré nie sú upravené v zákone o
spotrebiteľských úveroch (premlčanie, účinky odstúpenia od zmluvy) má aplikovať Občiansky zákonník
alebo Obchodný zákonník, prípadne iný osobitný predpis.

Napokon namietal nesprávnu aplikáciu zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na dĺžku a plynutie
premlčacej lehoty. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 3337/2010 a majúc za

to, že na plynutie a koniec premlčacej doby je potrebné aplikovať § 387 a nasl. Obchodného zákonníka,
tvrdil, že svoj peňažný nárok uplatnil včas žalobou podanou dňa 5.4.2013, pretože premlčacia doba
mohla uplynúť najskôr dňa 10.4.2013, t.j. uplynutím štyroch rokov odo dňa doručenia odstúpenia od
zmluvy.

Pre nepreskúmateľnosť rozsudku, pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov je prvostupňové konanie

zaťažené vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a je tak naplnený aj dôvod
odvolania uvedený v § 205 ods. 2 písm. b), c) a d) a f) O.s.p..

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania s tým, že vyhlásenie rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli

Krajského súdu v Košiciach. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.
apríla 2014 o 11,35 hod. v pojednávacej sieni číslo dverí 207 na 2. poschodí Krajského súdu v Košiciach
(§ 156 ods. 1, 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.).Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v medziach odvolania, t.j. v rozsahu vymedzenom odvolacími
dôvodmi a námietkami žalobcu uvedenými v jeho odvolaní, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§
212 ods. 1, 3 O.s.p.) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je daný ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol
spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej, súd ho nevykonal a
vznikol tým nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť. Opodstatnenosť tohto odvolacieho
dôvodu však nie je daná v prípade, ak účastník nenavrhne dôkaz vôbec, alebo navrhne vykonanie
akéhokoľvek dôkazu a súd ho nevykoná, pretože musí ísť o také dôkazy, ktoré sú pre rozhodnutie vo
veci samej spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť a sú teda pre rozhodnutie vo veci samej

dôležité.

V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že pred vyhlásením rozsudku súd prvého stupňa
poučil účastníkov v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že sú povinní predložiť alebo označiť všetky
dôkazy a skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na
dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliadne. Na pojednávanie, nariadené

na deň 30.9.2013, riadne predvolaný žalobca písomným podaním zo dňa 23.9.2013 (č.l. 45) žiadal o
ospravedlnenie neprítomnosti (i neprítomnosti jeho právneho zástupcu) na tomto pojednávaní z dôvodu
pracovnej vyťaženosti spoločníka a konateľa advokátskej kancelárie Ivanič & Partners, s.r.o., ako aj
v záujme hospodárnosti konania. Zároveň požadoval vec prejednať a rozhodnúť v jeho neprítomnosti
(i neprítomnosti jeho právneho zástupcu) a prihliadnuť pritom na obsah spisu a doposiaľ predložené

dôkazy. Z obsahu spisu je zároveň zrejmé, že žiaden dôkaz nenavrhoval. Opodstatnenosť ním
uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. preto z obsahu spisu nemožno
uzavrieť.

Pokiaľžalobcavodvolaníoznačilodvolacídôvod,žesúdprvéhostupňanazákladevykonanýchdôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.), odvolací súd
pripomína, že odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je v súdnej praxi vykladaný tak, že
musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke
a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom

na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvého stupňa založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo

ktoré vyšli v konaní najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne
vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p..

K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že ani tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
Odvolacie námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej.

Rozhodnutiu súdu prvého stupňa totiž nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že
by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a
ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133

až § 135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav,
vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny

právny záver.

Nie je daný ani žalobcom označený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. (že v
konaní došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), t.j. že sa mu ako účastníkovi konania
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, pretože napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a
zmätočný. Preskúmaním veci totiž odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého v
odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením
ide totiž spravidla vtedy, ak by interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany súdu zásadne popierala
účelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakbydôvody,naktorýchjezaloženésúdnerozhodnutie,
absentovali, boli by zjavne protirečivé alebo by popierali pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne
by boli zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS

150/03, I. ÚS 301/06). Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku jednostrannosť a ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu, nevyplýva.Súdprvéhostupňatotižžalobuzamietolzdôvodu,žedospelkzáveruodôvodnostižalovanýmvznesenej
námietkypremlčania,ktorúposúdilpodľavšeobecnýchustanoveníObčianskehozákonníka.Čitakurobil
správne, je otázkou právneho posúdenia veci. Sám žalobca pritom vo svojom odvolaní tvrdí, že právne

posúdenie prvostupňového súdu bolo nesprávne v situácii, ak posudzovaný zmluvný vzťah je úverovým
vzťahom a v čase jeho vzniku zákon o spotrebiteľských úveroch, ako lex specialis k Obchodnému
zákonníku, otázku premlčania samostatne neupravoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom
riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik vady podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

Odvolací súd tak po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je aj z hľadiska týchto

žalobcom uplatnených odvolacích dôvodov vecne správny, pretože súd prvého stupňa na základe
dostatočne zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil, aplikoval správne ustanovenie
právneho predpisu a správne rozhodol. Zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods.
2 O.s.p.).

Na zdôraznenie správnosti právneho názoru súdu prvého stupňa a k jednotlivým odvolacím námietkam
žalobcu je dôvodné doplniť (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné:

Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia zostatku nesplateného revolvingového úveru úveru s
odôvodnením, že žalovaný prostredníctvom splátok neuhradil celý zostatok poskytnutého úveru ani
potom, ako od zmluvy o úvere dňa X.X.XXXX písomne odstúpil.

V prejednávanej veci nie je sporné, že pôvodný veriteľ bol dodávateľom služby - poskytovanie úverov
- čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v obchodnom registri (poskytovanie úverov zo
zdrojov, na ktoré sa nevyžaduje bankové povolenie, poskytovanie spotrebiteľských úverov v zmysle
ustanovení osobitného predpisu /od 10.8.2007/), žalovaný pri uzatváraní zmluvy o revolvingovom
úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy nevyplýva, že konal s cieľom

smerujúcim (vzťahujúcim sa) k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (viď čl. 2 písm. a/, písm. b/
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).
Z formy a obsahu označenej zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač
formulára mal pôvodný veriteľ už vopred pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa
žalovaného, pričom žalovaný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, a

ani neovplyvnil. Záver súdu prvého stupňa, že právny vzťah účastníkov je vzťahom spotrebiteľským, je
preto správny.

V čase rozhodovania prvostupňového súdu síce platil už zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý
nadobudolúčinnosťod11.júna2010,avšakjehoprechodnéustanovenia(§25ods.1až4)riešiapoužitie

doterajšieho zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. právne vzťahy, ktoré
vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa spravujú podľa doterajších
predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak.Z tohto pohľadu správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní postupoval, keď aplikoval na zistený
skutkový stav ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a
doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov,

ktorý upravoval niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním
spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa (§ 1 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch). V čase uzavretia zmluvy zo dňa 2. októbra 2007 na účely tohto zákona sa totiž zmluvou
o spotrebiteľskom úvere rozumela zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch).

Vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava,
ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je
(bolo)totižnevyhnutépredmetnýprávnyvzťahmedziúčastníkmikonaniazaloženýpredmetnouzmluvou

o úvere posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez ohľadu na to, že zmluva o úvere
je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka).

V posudzovanej veci prvostupňový súd zároveň správne „nachádzal“ taký výklad ustanovení
Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v dobe uzavretia zmluvy

medzi účastníkmi konania, ktorý reflektoval i na obsah a účel unijnej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej v
príslušných smerniciach na ochranu spotrebiteľa. Vnútroštátny súd má totiž povinnosť posúdiť z úradnej
povinnosti zneužívajúci charakter zmluvnej podmienky, pokiaľ má k dispozícii informácie o právnom
a skutkovom stave, ktoré sú pre tieto účely nevyhnutné. Ak považuje takúto zmluvnú podmienku za
neprimeranú (nekalú), zdrží sa jej použitia (Pannon, bod 2. výroku).

Niet zároveň žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať
právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa a
spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak
zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1). I zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a

o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom v čase
vzniku posudzovaného zmluvného vzťahu, totiž v ustanovení § 3 ods. 3 stanovoval právo každého
spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú
zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že

spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku sa potom súd prvého
stupňa správne zaoberal posudzovaním jej dôvodnosti. Pokiaľ žalobca namietal, že vec nesprávne
právne posúdil, ak na otázku premlčania aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní,

lebo správne mal aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní z dôvodu, že uzavretý
zmluvný vzťah (úverová zmluva) je absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného
zákonníka, je táto jeho odvolacia námietka vzhľadom na už uvedené nedôvodná.Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá
tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná
vec sa však týka spotrebiteľskej zmluvy, ktorá nie je samostatným typom zmluvy a je regulovaná

osobitnou právnou úpravou. Charakter spotrebiteľskej zmluvy môžu mať nielen zmluvy uzatvárané
podľa Občianskeho zákonníka, ale aj uzatvárané podľa Obchodného zákonníka a osobitných predpisov.
Pretože i zmluva o spotrebiteľskom úvere neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou, primárne sa použije
špeciálny predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch a ak tento určitú otázku neupravuje, nastupuje
úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe úprava Občianskeho zákonníka

nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem obchodného
práva.

Z vyššie uvedených dôvodov otázku premlčania v prejednávanej veci prvostupňový súd správne posúdil
podľa Občianskeho zákonníka (§ 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka), pretože použitie úpravy
premlčania podľa Obchodného zákonníka by bolo v neprospech spotrebiteľa, keďže ustanovuje dlhšiu
premlčaciu dobu.

Pokiaľ teda súd prvého stupňa posudzoval dôvodnosť žalovaným vznesenej námietky premlčania podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka, nemožno mu vytknúť nesprávne právne posúdenie veci a v tomto
smere odvolacia námietka žalobcu nie je dôvodná.

Pretože odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a v rámci
odvolacieho prieskumu existenciu tzv. zmätočných vád v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. v konaní nezistil a nezistil ani iné vady konania, ktoré by mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), je podané odvolanie nedôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil ako vecne správny.

Pokiaľ ide o návrh žalobcu, aby odvolací súd pripustil v prípade svojho potvrdzujúceho rozsudku

dovolanie k posúdeniu ním vymedzených otázok zásadného právneho významu, odvolací súd má za
to, že v posudzovanej veci sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, t.j. o také
rozhodnutieodvolaciehosúdu,ktorériešidoposiaľnenastolenúalebovinýchsúvislostiachprezentovanú
a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti vôbec,
t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Posudzovaný prípad totiž nie je takým, kde

neexistuje predošlá judikatúra, alebo je táto nejednotná, resp. ide o aplikáciu nového právneho predpisu.
VtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazujenauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS
402/2013,rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.5MCdo20/2009aleborozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 14. marca 2013 č.k. 6Co/343/2012-130.

Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľaust.§224ods.1O.s.p.vspojenísust.§142

ods. 1 O.s.p.. Žalobca nebol úspešný v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí, žalovanému
trovy odvolacieho konania nevznikli, preto náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.