Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. apríl 2014

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 6C/125/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210112
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Hozáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2014:5312210112.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Čadci samosudkyňou JUDr. Annou Hozákovou, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, právne zast. Fridrichom
Paľkom, s.r.o., Grösslingova č. 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zo dňa 7.4.2014, ktorým navrhoval zrušiť nariadené pojednávanie, z a m i e t a .

Súd z a m i e t a aj návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha navrhovateľ priznania náhrady

nemajetkovej ujmy, v celom rozsahu.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy na základe skutočností, že ako oprávnený subjekt veriteľ zo zmluvy o úvere č. 5860737 navrhol
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa §-u 38 a nasl. zák. č. 233/1995
Zb. z. (ďalej len Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu
oprávnený navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo

zmluvy o úvere č. 5861364 dlžníkom, ktorého meno ako povinného je X. Q., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č. EX 4849/2010 a
exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd v Čadci, čím došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej
právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.

Navrhovateľ v tomto konaní poukázal na ustanovenie §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od

1.6.2011 ako aj na ustanovenie §-u 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011,
ktoré ustanovenia v návrhu navrhovateľ cituje.

Navrhovateľ ďalej v návrhu sa zaoberá odbornou literatúrou, ktorá rozoberá vykonateľné rozhodnutie
Rozhodcovskej komisie, resp. zmierom ňou schváleným, ktorý bol v tom prípade exekučným titulom.
Poukazuje na literatúru a komentár k Občianskemu zákonník, II. diel, Praha Panorama 1985 na strane
298.

Navrhovateľ v návrhu hodnotil postup súdu ako neodôvodnený z hľadiska nevykazovania prvkov
nadmernej právnej zložitosti veci a rovnako podľa jeho názoru vec si nevyžadovala takú spoluprácu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebnýk posúdeniu a rozhodnutiu vo veci, aj napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až 16.12.2010, pričom k tomuto rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 6 mesiacov). Ako dôkaz navrhuje obsah exekučného spisu

Okresného súdu v Čadci, keď neuvádza číslo konania a špecifikuje toto exekučné konanie iba
označením oprávneného a povinného pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5861365 (registrácia súdneho exekútora EX
4849/2010) a aj napriek tomu, že navrhovateľ v tomto konaní bol oprávnený a mal možnosť zistiť
spisovú značku, pod akou na Okresnom súde v Čadci bola táto exekučná vec vedená, takúto značku

neuviedol. Hodnotil postup exekučného súdu ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s §-
om 44 ods. 2 Exekučného poriadku a nečinnosť po dobu 11 mesiacov považoval za neospravedlniteľnú,
pretože súd počas tohto konania vo veci nevykonával také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu
právnej neistoty oprávneného a poukázal opäť na ústavné záruky uvedené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a
rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. IÚ41/02, IIIÚS117/02, IÚS13/05. Navrhovateľ teda z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej škody týmto žalobným

návrhom ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch a to aj napriek tomu, že jeho tvrdenie o omeškaní súdu
po dobu 11 mesiacov sa nestotožňuje s realitou, ktorá sa v skutočnosti v exekučnom spise nachádzala,
pretože rozhodnutie bolo vydané v lehote kratšej a údaj uvádzaný navrhovateľom je nesprávny.

Navrhovateľ si uplatňoval:

Majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, pričom poškodený
vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvo pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, ktorú sumu navrhovateľ žiadnym dôkazom však
súdu nepreukázal a nedoložil. Ďalej na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur,
ktorú rovnako navrhovateľ žiadnym spôsobom nezdokladoval a nepreukázal, ďalej na administratívne
spracovanie textov, urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s
vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje

spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15,- Eur, rovnako z exekučného
spisu takéto kontakty navrhovateľa nie sú zrejmé a ani jednu z týchto súm navrhovateľ žiadnym
dokladom nepreukázal.

Navrhovateľ podľa svojho tvrdenia mala vynaložiť celkom vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky

vobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-
Eur. Táto suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne pri rozhodovaní
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a dodržal by zákonom stanovenú dobu. Ani toto tvrdenie
však navrhovateľ žiadnymi dôkazmi nedoložil.

Navrhovateľ k výške hmotnej škody v návrhu uvádza, že je stanovená na základe paušalizácie reálnych
vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami,
pričom hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných
výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza

z účtovanej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov obchodného tajomstva a dôverných
informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy,
teda tieto údaje sú žiadnym preskúmateľným dôkazom nepodložené.

Navrhovateľ si ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože podľa jeho

tvrdenia samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so

zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.

Ďalšími tvrdeniami a skutočnosťami, ktorými argumentuje navrhovateľ s poukazom na stanoviská
Ústavného súdu SR, dospel v žalobnom návrhu navrhovateľ k záveru, že súd pri rozhodovaní o tomtonároku navrhovateľa má rozhodnú v prvom rade medzitýmnym rozsudkom v zmysle §-u 152 ods. 2, veta
druhá, in fine O.s.p. na základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti
Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, ako škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného

súdu v Čadci, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na vykonanie
exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. 5861365 dlžníkom X. Q., nar. XX.X.XXXX a na základe tvrdených skutočností vyplývajúcich z obsahu
žalobného návrhu by súd mal rozhodnúť rozsudkom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z
titulu majetkovej škody 125,- Eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 550,- Eur do 3 dní po právoplatnosti

rozsudku a v rovnakej lehote hradiť navrhovateľovi trovy súdneho konania, ktoré poukáže na účet
právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku.

Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom zo dňa 16.7.2013, ktorým návrh v celom rozsahu
zamietol, keď sa zaoberal tvrdeniami navrhovateľa týkajúcimi sa prieťahov súdu a s prieťahmi spojenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

Žalovaná po doručení návrhu v konaní sa vyjadrovala podrobne k uplatnenej majetkovej škody a
nemajetkovej ujme, keď poukazovala na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963
Zb. z., ktorý dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých
dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Ide o procesné podmienky

konania a v tejto súvislosti poukázala na zmätočnosť podania žalobného návrhu navrhovateľa, pretože
v žalobách uplatnených hromadne žalobcom sa vyskytujú viaceré nedostatky, zmätočné označenie
povinných, odlišne uvedené dátumy narodení, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných
konaní, ktoré sú vedené na súd, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré
majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v

jednotlivých prípadoch.

Žalovaná vo všeobecnosti namieta, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by
preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej
ujmy a podobne. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti

preniesol celú ťarchu dôkaznej situácie na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.
Žalovaná zdôraznila, že tvrdenie žalobcu uvádzané v žalobe, že nemá vedomosť o spisovej značke ním
namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde, je zavádzajúce tvrdenie minimálne z toho
dôvodu, že práve oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu
škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v

ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, teda nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí bolo jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosť žalobcu
pre porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu a uviedol príkladmo rozhodnutia
Ústavného súdu SR ako spisový značka IIÚS202/2012, IVÚS/366/2012, IVÚS/374/2012.

Ani v tomto štádiu konania nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, pretože žalobca si uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, avšak na druhej strane z dôvodu
nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Pokiaľ uvádza navrhovateľ prieťahy v konaní, v prvom
rade je potrebné uviesť, že žalobca neuvádza kroky, ktoré on sám podnikol na odstránenie neželaného

stavu. Neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej,
či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konania predsedovi okresného
súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, teda či využil účinné právne prostriedky nápravy na
urýchlenie konania.

Žalovaná vo svojom vyjadrení poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z
3.5.2011 č. konania IIIÚS/69/2011-25 a tiež poukázala na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu
škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Túto právomoc má iba predseda súdu alebo
Ústavný súd SR a takýto postup navrhovateľ nevyužil.

Žalovaná tiež poukázala na podmienky uplatnenia nároku na súde, náhrady škody zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to v zmysle §-u 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z.
Poukázala vo svojom vyjadrení aj na ďalšie ustanovenia citovaného zákona a povinnosti, ktoré vyplývajúpoškodenému pri uplatňovaní si práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktoré vo
svojom vyjadrení presnejšie špecifikovala.

K otázke nesprávneho úradného postupu tvrdenému zo strany navrhovateľa poukazovala žalovaná na
posudzovanie otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, keď odkázala na ustanovenie §-u 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Zb. z. v znení zák. č. 412/2012 Zb. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky predpokladané citovaným ustanovením nepredložil. Žalovaná zároveň
poukázala na prax, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy
objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §-u 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Zb.
z. o rozhodcovskom konaní. V tomto kontexte poukázala na ustanovenie Exekučného poriadku a vo

všeobecnosti na judikatúru Ústavného súdu SR.

Žalovaná k existencii prieťahov v konaní zaujala stanovisko, že v konaní o náhradu škody v zmysle
zák. č. 514/2003 Zb. z. podľa §-u 9 ods. 2 je treba vychádzať z existencie prieťahov len v prípade, ak
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenia vybavenia

sťažnosti na prieťahy v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské právo, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na posúdenie

existencie zbytočných prieťahov v konaní, nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania
a žalovaná teda k tomuto tvrdeniu žalobcu zaujala stanovisko, že nepovažuje existenciu prieťahov v
konaní za preukázanú a zaoberala sa týmto svojim tvrdením vo svojom vyjadrení podrobnejšie.

Žalovaná tiež vzniesla námietku premlčania, pretože ako to vyplýva zo skutočnosti uvádzaných

žalobcom, v niektorých žalobách k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v
období pred marcom 2009, v prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným
postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí 15-dňovej lehoty,
lehota na uplatnenie tohto nároku, premlčacia lehota uplynula v každom jednotlivom prípade po
troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

K otázke materiálnej škody zaujala stanovisko, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Zb. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody, túto riadne
vyčísliť, rovnako ako v otázke nemajetkovej ujmy, ktorú pri posudzovaní takéhoto nároku sa prihliada
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Žalovaná sa vo vyjadrení podrobnejšie zaoberá jednotlivými predpokladmi a poukazuje na aspekt
prihliadnutia na dobré mravy, pričom nemajetková ujma má byť priznaná s prihliadnutím na poškodenú
osobu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod. č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný

stálemupredstaviteľoviSlovenskejrepublikypriEurópskejúnii,vktoromEurópskakomisiapoukázalana
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o
týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa
čl. 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (VEC C-76/10) a dáva do pozornosti žalovaná celý

text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky. Napríklad formulár zmluvy
Pohotovosť, s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP),
ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a) alebo pomerne flagrantne
znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádza vo svojom
vyjadrení v ďalšej časti. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj

špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov, napr. Spotrebiteľské centrum, svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, ktorý žalovaný prikladá v prílohe svojho vyjadrenia, z
ktorého vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadnu závažnú nečestnú činnosť,pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v
zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky. Z článku vyplýva aj nemenej významná

skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. S prihliadnutím na ďalej popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje
nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalovaná vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti

zaujala stanovisko, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad
postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Rovnako k
príčinnej súvislosti poukázala žalovaná na ustanovenie §-u 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. a podľa
ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama
väzba javov (objektívnych súvislostí, v rámci ktorého jeden jav ako príčina vyvoláva druhý jav ako
následok). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaná zaujala stanovisko, že žalobca

nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol
o návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú

potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zák. č. 514/93 Zb. z., považuje žalovaná žaloby za
právne neopodstatnené a žiada, aby Okresný súd Čadca žalobu proti žalovanej v celom rozsahu
zamietol.

Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila.

Pokiaľ súd prvého stupňa v dôvodoch svojho prvého rozsudku vo veci zo dňa 16.7.2013 uvádzal, že na
daný právny vzťah aplikoval zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2014,súddruhéhostupňavosvojomzrušujúcomuznesení poukazovalnaodôvodnenierozhodnutia

prvostupňového súdu, keď v tejto súvislosti uvádzal, že v čase, kedy došlo k namietanému nesprávnemu
postupu, neplatilo ešte ustanovenie §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z. účinné od 1.1.2013, hoci
súd prvého stupňa toto ustanovenie citoval vo svojom rozhodnutí a poukázal na tú skutočnosť, že
ustanovenie uvedeného §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z. účinného od 1.1.2013 nemožno na danú vec
aplikovať, keďže je potrebné použiť ustanovenia zákona účinné v čase, kedy boli naplnené rozhodné

právne skutočnosti pre vznik nároku. Vzhľadom na to, že zákon účinný v čase, keď došlo k rozhodným
skutočnostiam, posúdenie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch
bližšie nešpecifikuje, posúdenie tejto otázky je potom na úvahe súdu, pričom je potrebné, aby bola táto
úvaha súdu riadne odôvodnená.

Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí IIIÚS15/2003 v právnej vete uvádza, že zmyslom ústavných
garancií na prerokovanie vecí súdom bez zbytočných prieťahov, je zabezpečiť v prípade konania o
výkon rozhodnutia a v prípade exekučného konania rýchlu a efektívnu realizáciu práv účastníka konania,
ktoré mu boli priznané právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Požiadavku na rýchly a efektívny
postup súdu v tomto type konania je preto vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte

dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré mu predchádzalo.

V otázke posudzovania prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ
neuvádzal kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu, tak ako to vo svojom vyjadrení
namieta žalovaná. Takisto nevyužil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných

konania a rovnako aj v tomto konaní, o ktorom sa v súdenej veci rozhoduje, či už predsedovi súdu alebo
možnosť podania ústavnej sťažnosti. Judikatúra Ústavného súdu SR v náleze z 3.5.2011 č. konania
IIIÚS69/2011-25 tiež poukazuje na skutočnosť, že účastník konania, resp. sťažovateľ má predovšetkým
postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že sa tak žalobca
nerozhodol konať, je možné pripísať iba jemu.

Podmienka na uplatnenie nároku na náhradu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v zmysle §-u 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Zb. z. uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nezákonný zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutí o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom podľa §-u 4 a

11. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že navrhovateľ ako poškodený, ktorý sa domáha práva
na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, môže sa domáhať na súde svojich nárokov až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti, prípadne doručenia na príslušný orgán o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom v §- 15
ods.1zák.č.514/2003Zb.z.ustanovenoupodmienkou,abyotomtonárokumohloprebehnúťobčianske

súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2CZ38/76 uverejnené pod
publikačným č. R28/78). Žalovaná vo svojom vyjadrení poukazovala na tú skutočnosť, že
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 jej boli doručené
23.4.2012, avšak vzhľadom na to, že žalobný návrh bol tunajšiemu súdu v tomto konaní doručený už
27.9.2012, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr a súd rovnako
ako aj žalovaná zastáva názor, že takýto návrh bol predčasne uplatnený na súde.

Z vyjadrenia žalovanej ďalej vyplynulo a súd to považoval za informáciu v tomto konaní, že žalobca
aj napriek výzve na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR žalobcovi adresovalo
po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, na základe uvedenej
výzvy mu bola doručená len všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti,

nedoplnilžiadneinformácie,dátumy,kedysažalobcadozvedeloškode,dokladypreukazujúcevyčíslenú
majetkovú škodu a ohrozenie práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratu kontaktu s
povinným a podobne a nedokázal uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu
na prieťahy, prípadne ústavné sťažnosti. Žalobca teda neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na

náhradu škody, o ktorej prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný
podľa §-u 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Zb. z. preto konštatoval vo svojom písomnom vyjadrení
k návrhu v tomto konaní, že nepovažuje tento nárok za predbežne prerokovaný, pretože žalobca ani
na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR svoju žiadosť v potrebnom rozsahu nedoplnil, nepreukázal
kumulatívnesplneniepredpokladovvznikuzodpovednostištátuzaškodu,resp. zmarilmožnosťsplnenia

uvedených predpokladov čo i len posudzovať tento nárok a žiaden z uplatnených nárokov žalobcu
uspokojený nebol.

V zmysle §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci - stav k 31.12.2012 ustanovuje, že právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Do novely §-u 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z., zák. č. 412/2012 Zb. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zák. č. 514/2003 Zb. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, presne nedefinoval, čo treba považovať za nesprávny

úradný postup a až citovaná novela za ods. 1 vložila nové ods. 2 a 3 znejúce tak, že pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinností urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom

konaní atď. V pôvodnej znejúcom §-e 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 zb. z. sa iba konštatuje, že právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom
spôsobená škoda.

Podmienky na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Zb. z. ustanovuje

všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci. Ide o nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že súdna prax ukázala už dávnejšie, že v
exekučných konaniach lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy

objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §-u 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Zb.
z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcii a v zbytočnom
vzniku trov exekučného konania, keď v tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (asturcomC-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie
zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu a tým aj otázky,
či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritériá zákonnosti.

V súdenom prípade aj napriek uvedenému právnemu stanovisku Európskeho súdu podľa obsahu
exekučného spisu 11Er/321/2010, v ktorom bola podaná žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého vo veci EX 4849/2010 oprávneného Pohotovosť, s.r.o., Bratislava, IČO: 35 807 598, Pribinova
č. 25, proti povinnému X. Q. pre vymoženie istiny 804,- Eur (24.221,30 Sk) s príslušenstvom, žiadosť

súdneho exekútora doručená 7.6.2010 a exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno č. 8, Bratislava, pod sp. zn.
SR01186/2010, aj napriek tomu súd vydal poverenie súdnemu exekútorovi dňa 16.12.2010 a exekučné
konanie zjavne pokračuje, pretože z obsahu exekučného spisu nevyplýva, že by exekúcia bola
zastavená, prípadne iným spôsobom vo veci konané.

Zo spisu vôbec nevyplýva, že navrhovateľ v tomto konaní ako oprávnený v exekučnej veci podal
sťažnosť alebo akýmkoľvek iným spôsobom žiadal o nápravu v konaní, keď žiadosť o vydanie poverenia
bola doručená 7.6.2010 a súd poverenie vydal súdnemu exekútorovi 16.12.2010, teda po šiestich
mesiacoch od podanej žiadosti a nie ako tvrdí navrhovateľ v návrhu, že súd o jeho žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol v omeškaní viac ako desať mesiacov.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zák. č. 514/2003 Zb. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3
ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť
splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne.

Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základným
predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím súd: 1) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré
spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný
postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy v konaní v zmysle §-u 9 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Zb. z.,

2) vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom,
ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, 3) príčinná súvislosť medzi porušením právnej
povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla a k týmto bodom je treba pripomenúť, že
v danom prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným
postupom, ktorý spočíva v nečinnosti, v prieťahoch v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie

nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale až s omeškaním 11 mesiacov, nesprávnym úradným postupom
súdu, nesprávnou aplikáciou zákona napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe právoplatného
exekučného titulu rozhodcovského rozsudku, ktorý je rovnocenný s inými exekučnými titulmi, žiadosť o
vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

V súdenom prípade navrhovateľ tvrdí skutkovo tvrdí skutkovo niečo, čo nevyplýva z obsahu exekučného
spisu, pretože tak ako bolo vyššie uvedené, súd návrh na vydanie poverenia nezamietol, ale poverenie
vydal a zjavne medzi navrhovateľom a exekútorom, ktorému bolo vydané poverenie, nie je vzťah
vzájomnej informovanosti.

Čl. 4 ods. 2 Smernice č. 93/13/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že ak je cena spotrebiteľského
úveru vyjadrená nezrozumiteľne, vnútroštátny súd je povinný preskúmať nekalú povahu ceny úveru.
Uvedená smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, je povinný aj bez
návrh posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru a

spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných predpisov možné vykonať také posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak sa pri uzatváraní zmluvy o úvere obišli príslušné
ustanoveniasmerniceč.87/102/EHSaleboSmerniceč.93/13/EHS,jepovinnosťouvnútroštátnehosúdu
povoliť nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného na základe takejto zmluvy iba
dotakejvýšky,abybolozabezpečené,žespotrebiteľnebudeviazanýnekalýmizmluvnýmipodmienkami,

pokiaľ je možné vykonať takéto preskúmanie podľa vnútroštátneho práva v obdobných konaniach
založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva.V súdenom prípade je exekučným titulom rozsudok Rozhodcovského súdu a exekučný súd pri
rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie bol povinný preskúmavať podmienky úveru
vzhľadom na to, že súdny exekútor so žiadosťou u vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predložil

iba rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, bol vyzvaný súdom na predloženie kópie zmluvy o
úvere č. 5861365 zo dňa 10.6.2009, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava, sp. zn. SR01186/10 so všeobecnými
podmienkami pre poskytnutie úveru. Na základe výzvy, ktorú si prezval právny zástupca oprávneného
dňa 16.9.2010, bola doručená kópia zmluvy o úvere do súdneho spisu a po preskúmaní uvedeného

exekučného titulu a zmluvy o úvere spolu so všeobecnými podmienkami poskytovania úveru bolo
rozhodnuté a dňa 16.12.2010 vydané poverenie na vykonanie exekúcie poverením č.
5502 024481. Teda tvrdenie navrhovateľa v tomto konaní je neúplné, tvrdenie prispôsobené záujmu
navrhovateľa, aby preukázal bezchybnosť svojho návrhu a podaní a na druhej strane zbytočné prieťahy
v konaní súdu. S prihliadnutím na stovky takýchto podaní u procesného súdu, ktoré postrádajú základné
náležitosti a nie sú riadne doložené dôkazmi, ktorými musí každý návrh v zmysle §-u 42 ods. 3 O.s.p.

byť doplnený, je potom celá prieskumná situácia na strane exekučného súdu časovo zdĺhavá a sťažená,
tak ako to bolo v súdenom prípade. Súd teda v tomto prípade dospel k záveru, že konanie exekučného
súdu pre nedostatky návrhu a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, bol povinný postupovať
v súlade s vyššie špecifikovanými a citovanými smernicami Európskych spoločenstiev a podľa názoru
súdu sa zaoberal touto činnosťou v primeranej lehote a v primeranej lehote vydal rozhodnutie, ktorým

vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Okrem zákonnej podmienky na predbežné prerokovanie nároku, tak ako už bolo vyššie zdôvodnené,
ktorú lehotu na doplnenie a odstránenie nedostatkov návrhu na predbežné prerokovanie nároku
navrhovateľa, nedodržanie lehoty od podania takejto žiadosti príslušnému orgánu do podania návrhu

na súd, treba ešte poznamenať, že žalobca v tomto konaní mal na preukázanie vzniku majetkovej
ujmy produkovať dôkazy, ktoré takúto škodu preukazujú. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami,
skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, pričom od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku
škody žalobcu neospravedlňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani
ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočností, ktorými

žalobca nesplnenie takejto dôkaznej povinnosti odôvodňuje, ale na druhej strane nerešpektuje svoje
nedostatky v podaniach, o ktorých rozhoduje súd a nad rámec svojich povinností zisťuje údaje a supluje
dôkaznú povinnosť navrhovateľa. V prvom rade jej súd toho názoru, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém,
ktorýmuposkytujeprehľadoposkytnutýchúverochatakýtosystémžalobcazjavnevyužívanielenpočas

domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez
namietaných nedostatkov. Teda akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného
systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie, preto súd považuje
za účelové.

Ako ďalšiu položku majetkovej škody udržiavanie systému, ktorú vo svojom návrhu používa a uvádza
navrhovateľ, súd rovnako hodnotil ako činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej práci s
informáciami vo svojom podnikaní, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje
žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje

poskytovaním a vymáhaním úverov, musí mať informačný systém. Teda nejde o účelovo zriadený
informačný systém z dôvodu prieťahov v konaní súdu. Paušálne sumy, ktoré požaduje žalobca za
spomínané všeobecne uvedené činnosti, považoval súd za nedostatočné a riadne nešpecifikované.
V súvislosti s paušálnymi sumami na administratívne spracovanie urgencií, exekučného súdu a
publikačné výdaje, je zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky, najmú s ohľadom na tú

skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla vykonať aj
elektronicky a hospodárnejšie a v súdenom prípade ani nešlo, tak ako to vyplýva z exekučného spisu,
o žiadne poskytovanie informácií, pretože takýto postup by bol zjavný z obsahu exekučného spisu. Zo
zdôvodnenia nákladov spojených s vykonávaním takéhoto informačného systému žalobu je zjavné, že
žalobca svoj nárok na majetkovú škodu ničím nepodložil, keď si uplatňoval sumu 125,- Eur paušálne

za každého dlžníka a naviac rovnako ako mala výhrady k tejto sume žalovaná, sú tieto náklady
nadhodnotené a nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu
vyčísľovaniu škody zo strany žalobcu, ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade apreskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Teda súd nárok navrhovateľa k materiálnej škode
zamietol, pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku škody.

K nemajetkovej ujme súd zaujal stanovisko, že výška nemajetkovej ujmy sa určuje s prihliadnutím
najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Pokiaľ žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, ktorý posudzoval rozhodovanie pri

poskytovaní finančného zadosťučinenia, nie je takéto rozhodnutie a stanovisko automaticky uplatniteľné
v každom konaní a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. V súdenom prípade súd dospel
k záveru, že na strane žalovanej vznik nemajetkovej ujmy ako právnickej osoby je posudzovaný
odlišne ako u fyzických osôb. Pocity členovi riadiacich orgánov v spoločnosti v podobne frustrácie,
úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v tomto konaní, pretože si náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt a tak

ako na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR vo svojom vyjadrení dáva do pozornosti procesnému súdu
rozhodnutie 30Cdo/675/2011 žalovaná v tomto konaní, súd poukazuje na obsah tohto stanoviska, v
ktorom sa konštatuje, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými
prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby
nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im nevzniká ujma priamo. Pokiaľ žalobca uvádza aj zánik

podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, tieto takisto nekonkretizoval a s odstupom času
je zjavné, že k takémuto zániku ani nedošlo. Taktiež žalobca nepreukázal a neupresnil, v čom
a ako ním opisovaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Práve z vyjadrení
spotrebiteľov a z prejednávaných sťažností aj na pôde Európskych spoločenstiev je zjavné, že praktiky
a podmienky spotrebiteľských zmlúv týkajúce sa žalobcu pri poskytovaní úverov boli podrobené širokej

spoločenskej kritik a je zjavné z justičnej praxe, že nie prieťahy v udeľovaní poverení pre nútený
výkon rozhodnutia, ktorým boli spotrebitelia zaviazaní uhradiť dlžné sumy zo spotrebiteľských úverov,
ale zvýšená ochrana spotrebiteľov v súvislosti s dodržiavaním výkladu Smernice Rady č. 93/13EHS
z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a Smernice Rady č. 87/102/EHS z
22.12.1986 o aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,

ktoré sa týkajú spotrebiteľských úverov, spôsobili situáciu, že navrhovateľ musí pri svojej podnikateľskej
činnosti prihliadať na všetky zákonné podmienky, poskytovania úverov, ktoré mu zrejme komplikujú
spôsob podnikania, na ktorý bol v minulosti zvyknutý a preto súd pri rozhodovaní o nároku na
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní dospel k záveru, že nebolo preukázané,
že by k takýmto prieťahom zo strany súdu došlo a takisto nebolo preukázané, že žalobcovi vznikla

majetková škoda a nemajetková ujma, preto návrh v celom rozsahu zamietol.

Žalovaná ako úspešná v konaní si náhradu trov konania neuplatňovala, preto súd rozhodol tak, že
žalovanej náhradu trov konania neprisúdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného
vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. (§ 201, § 204 ods. 1 OSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP - z podania musí byť zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Odvolanie možno
odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 OSP. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a
dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 OSP).
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159 ods. 1 OSP). Výrok
právoplatnéhorozsudkujezáväznýpreúčastníkovaprevšetkyorgány;akjenímrozhodnutéoosobnom
stave, je záväzný pre každého (§ 159 ods. 2 OSP). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na
plnenie (§ 161 ods. 1 OSP). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný,
len čo nadobudol právoplatnosť (§ 161 ods. 2 OSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z.).