Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. august 2012

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/405/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6809202031
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6809202031.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová predsedníčka
senátu, JUDr. Peter Priehoda, Mgr. Ema Novodomcová členovia senátu v právnej veci navrhovateľa: C.
C., nar. X.X.XXXX, bytom V., Y. X, zastúpený JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, so sídlom AK v
Rožňave, Cyrila a Metoda 4, proti odporcovi: UNICORK - EK, s.r.o. IČO: 36 619 922, so sídlom Tornaľa,
Poštová 58 zastúpený JUDr. Jánom Hlaváčom, advokátom, so sídlom AK v Rožňave, Ružová 5, o
určenie neplatnosti dohody o uznaní zodpovednosti za škodu, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Revúca zo dňa 20.9.2011, č.k. 3C/56/2009-257 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 64,41 Eur v lehote do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi
určenia neplatnosti dohody zo dňa 25.2.2001 uzavretej medzi navrhovateľom a právnym predchodcom
odporcu o uznaní zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselne pri plnení pracovných povinností a o
spôsobe úhrady za splatenie škody, navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania,
ako aj nahradiť štátu trovy konania, ktoré predstavuje vyplatené svedočné svedkovi M. L.. Okresný
súd rozhodoval po zrušení jeho pôvodného rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici uznesením
č.k. 14Co/142/2010-90 zo dňa 30.6.2010, kde odvolací súd vyslovil svoj právny názor, podľa ktorého v
danej veci existuje naliehavý právny záujem (navrhovateľa) na určenie neplatnosti predmetnej dohody.
Vychádzajúc z uvedeného okresný súd posudzoval platnosť uvedenej dohody podľa ust. § 242 ods.
1,2 zák. č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce v znení platom ku dňu 25.2.2002, kedy bol posudzovaný
právny úkon urobený. Prvostupňový súd posudzoval platnosť uvedenej dohody z dôvodov tvrdených
navrhovateľom, teda že právny úkon nebol urobený slobodne, že právny úkon odporuje zákonu a prieči
sa dobrým mravom. Ostatné podmienky platnosti právneho úkony neboli namietané a ani v priebehu
konania nebol ich nedostatok preukázaný. Súd vychádzal z toho, že právny úkon bol urobený vážne,
určite a zrozumiteľne, v zákonom predpísanej písomnej forme, navrhovateľ mal spôsobilosť na právne
úkony a právnym úkonom sa nevzdal žiadneho práva.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že dohodu o uznaní zodpovednosti za škodu podpísal pod psychickým
nákladom zo strany právneho predchodcu odporcu v obave o stratu zamestnania a pod tlakom vyhrážok,
že bude voči nemu začaté trestné stíhanie, teda že právny úkon je neplatný z dôvodu, že nebol urobený
slobodne, prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľa, že
dohodu podpísal pod psychickým nátlakom v strachu o stratu zamestnania nebolo preukázané, dôkazné

bremeno v tomto prípade zaťažuje navrhovateľa. Z dokazovania nevyplynulo, že by právny predchodca
odporcu hrozil navrhovateľovi, že v prípade nepodpísania dohody o uznaní zodpovednosti za škodu
bude navrhovateľ prepustený. Naopak zo samotnej dohody vyplýva, že po obdržaní notárskej zápisnice
bude navrhovateľovi odovzdané oznámenie o okamžitom zrušení pracovného pomeru. Navrhovateľ
v čase podpisovania dohody musel vedieť, že zamestnávateľ s ním skončí pracovný pomer a teda
neuzatváral dohodu o uznaní zodpovednosti za škodu pod hrozbou skončenia pracovného pomeru.
Prvostupňový súd zároveň skonštatoval, že v danom prípade vyhrážka skončenia pracovného pomeru
vzhľadom na popísané skutkové okolnosti nebola bezprávnou a nespôsobovala by neplatnosť právneho
úkonu, pretože ide o zákonom stanovený postup v prípade, ak sa zamestnávateľ domnieva, že
zamestnanec porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Prvostupňový súd dospel k záveru,
že dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu zo dňa 25.2.2002 nie je neplatná pre nedostatok prejavu
vôle.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu odporuje zákonu a prieči sa
dobrým mravnom, prvostupňový súd dospel k záveru, že ani táto skutočnosť nebola v rámci konania
preukázaná. Dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu bola uzavretá v súlade so zákonom podľa § 185
Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., jej obsah nie je v rozpore so záujmom spoločnosti, či dobrými mravmi.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že pri dohode neboli zo strany právneho predchodcu odporcu preukázané
žiadne hodnoverné podklady o tom, že navrhovateľ škodu úmyselne spôsobil a nebola zrejmá ani výška
škody, dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu mu bola predložená bez preukázania zavinenia, súd
uviedol, že navrhovateľ si pri podpise dohody uvedomoval, aké dôsledky pre neho z dôvodu vyplývajú a
k čomu sa zaväzuje. Dobrovoľne uhradil časť škody a následne určitý čas dodržiaval podmienky dohody
o uznaní zodpovednosti za škodu. Súd mal za to, že navrhovateľ vážne a skutočne mienil uznať škodu
vo výške 2 189 140,- Sk a bol ochotný túto škodu uhradiť. Skutočnosť, či navrhovateľ naozaj zodpovedá
za škodu spôsobenú právnemu predchodcovi odporcu nie je v súvislosti s platnosťou úkonu relevantná,
nakoľko samotná existencia dlhu nemá vplyv na platnosť právneho úkonu. Aj v prípade, že navrhovateľ
za škodu nezodpovedá, právny úkon bol urobený platne, úkonu možno vytknúť len omyl v pohnútke, z
ktorej navrhovateľ právny úkon urobil (domnieva sa, že za škodu zodpovedá). Omyl v pohnútke však
nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu.

Pokiaľ navrhovateľ poukazuje ma skutočnosť, že v trestnom konaní bol oslobodený spod obžaloby
vychádzajúc z toho, že v takomto prípade nemôže za škodu zodpovedať, prvostupňový súd uviedol , že
samá skutočnosť, či navrhovateľ skutočne za škodu zodpovedá, nemá vplyv na platnosť uznávacieho
právneho úkonu a je v danej veci irelevantná. Ďalej dodal, že zo spisu Okresného súdu Rimavská
Sobota sp. zn. RA 1T/151/2003 vypýva, že navrhovateľ bol spod obžaloby oslobodený, nakoľko
nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností dokázané, že žalovaný skutok spáchal. Ak
sa nepodarí v rámci trestného konania jednoznačne preukázať spáchanie skutku obžalovaným,
súd obžalovaného oslobodí. Nemožno však z toho vyvodzovať, že v rámci trestného konania bolo
preukázané, že navrhovateľ škodu nespôsobil, alebo nezavinil, táto skutočnosť zo spisu Okresného
súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA 1T/151/2003 nevyplýva. Prvostupňový súd dospel k záveru, že návrh
na začatie konania nie je dôvodný a preto návrh navrhovateľa na určenie neplatnosti dohody o uznaní
zodpovednosti za škodu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
a o trovách štátu rozhodol v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p..

Rozsudok okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ
prostredníctvom svojho splnomocneného advokáta. Navrhol rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom sa domáhal náhrady trov konania.
Podľa navrhovateľa súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu. Odvolanie preto podával z dôvodov ustanovených v § 205 ods. 2 písm. a/.c/, d,/ f/ O.s.p..
Poukázal na to, že prvostupňový súd zamietol návrh po zistení, že dohoda o uznaní zodpovednosti
za škodu zo dňa 25.2.2002 nie je neplatná pre nedostatok prejavu vôle a nebolo preukázané, že
odporuje zákonu a prieči sa dobrým mravom. Na pojednávaní dňa 20.9.2011 navrhovateľ navrhol doplniť
dokazovanie výsluchom svedka G. a vyžiadať od odporcu ako listinný dôkaz inventúru, ktorá bola
vykonaná v súvislosti s preberaním skladu novým skladníkom M. L. od skladníka B. D. v roku 2001.

Pri tejto inventúre boli zistené rozdiely vo výške asi 2 000 000,- Sk, o čom vypovedal svedok G. aj
svedok L.. Navrhovateľ týmito dôkazmi mienil preukázať tú skutočnosť, že navrhovateľ bol odporcom
uvedený do omylu a odporca pri uzatváraní dohody o uznaní zodpovednosti zamestnanca za škodu
sa správal tak, že sa to prieči zákonu a prinajmenšom dobrým mravom, keď musel vedieť, že ním
vyčíslená škoda existovala už v čase uzavretia dohody zo dňa 25.2.2002 a bola zapríčinená inými
skutočnosťami a nie konaním navrhovateľa. Navrhovateľ pod psychickým nátlakom, v strachu o stratu
zamestnania a pod tlakom vyhrážok, že bude voči nemu začaté strestné stíhanie donútil podpísať
dohodu, hoci škodu nespôsobil, najmä nie úmyselne. Okresný súd dokazovanie nevykonal napriek tomu,
že navrhnuté dôkazy boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Z vykonaného dokazovania
vyplýva, že navrhovateľ nemal podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti a z dohody o uznaní
zodpovednosti za škodu zo dňa 25.2.2002 z bodu I. vyplýva, že dlžník uznáva svoju zodpovednosť za
úmyselne spôsobenú škodu v období od januára 2001 od februára 2002 s tým, že predkladal pozmenené
účtovné doklady prvotnej evidencie ako referent zásobovania na zúčtovanie. Podľa názoru navrhovateľa
takto formulované konanie navrhovateľa robí dohodu neplatnou, pretože predkladanie pozmenených
účtovných dokladov nemôže zakladať úmyselné zavinenie navrhovateľa za spôsobenú škodu. Podľa
§ 172 ods. 3 vtedy platného Zákonníka práce bol zamestnávateľ povinný preukázať zamestnancovi
zavinenie (s výnimkou prípadov podľa § 176 a 178 Zákonníka práce) podľa ustálenej súdnej praxe
uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 185 ods.4 Zákonníka práce platného v čase uznania nie
je samostatným zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase
uznania. Uznanie nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku takéhoto záväzku môže
byť iba zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým zákonník práce spája jeho zodpovednosť
za vznik škody. Navrhovateľ uvádza, že pri podpisovaní dohody podpísanej pod nátlakom mu neboli
predložené žiadne hodnoverné doklady o tom, že škodu spôsobil úmyselným protiprávnym konaním,
teda že vznik škody zavinil. Odporca pri uzatváraní dohody vedel, že nevie preukázať zavinenie
navrhovateľa na vzniku škody a preto pod tlakom donútil navrhovateľa dohodu podpísať. Súd mal aj
túto skutočnosť brať do úvahy. V trestnom konaní bolo vznesené obvinenie voči navrhovateľovi aj voči
svedkovi G., šlo o konanie, ktorého predmetom bolo posúdiť protiprávnosť konania navrhovateľa a
svedka vo vzťahu ku škode, ktorá bola predmetom dohody o neplatnosť, ktorej ide v tomto konaní.
Z výsledkov dokazovania v trestnom konaní vyplýva, že ako navrhovateľ tak aj svedok G. boli spod
obžaloby oslobodení a teda preto nebolo preukázané zavinenie navrhovateľa za vznik škody. Pritom
základnými predpokladmi vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnávateľovi sú
existencia pracovnoprávneho vzťahu, vznik škody, protiprávny úkon - porušenie povinnosti pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, príčinná súvislosť a zavinenie zamestnanca. Tieto
predpoklady v zmysle § 172 Zákonníka práce je povinný preukázať zamestnávateľ - teda odporca. V
čase uzavretia dohody odporca zavinenie navrhovateľa preukázať nevedel a preto pristúpil k donúteniu
podpísať dohodu. Aj so svedkom G. bol rozviazaný pracovný pomer z dôvodu vzniku predmetnej škody,
odporca vedel o jeho prípadnej zodpovednosti, napriek tomu dohodu uzavrel len s navrhovateľom, ktorý
škodu nezavinil a preto nie je daná jeho zodpovednosť na vznik škody. Odporca teda pri uzatváraní
dohody zo dňa 25.2.2002 konal prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi.

Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdiť, pretože rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Tvrdenia
navrhovateľa v odvolaní o príčinných súvislostiach medzi výsledkami inventarizácie u právneho
predchodcu odporcu v roku 2001 v súvislosti s preberaním skladu odporcu novým zamestnancom M. L.
a skutočnosťami vedúcimi k uzavretiu dohody o náhrade škody označil za úplne rozporné s preukázanou
realitou podloženou výsledkami inventarizácie založenými do súdneho spisu, ako aj výpoveďami svedka
M. L. na pojednávaní prvostupňového súdu. Protiprávne konanie navrhovateľa, dôsledkom ktorého bola
zodpovednosť za škodu spôsobenú jeho úmyselným konaním v zmysle dohody o náhrade škody zo
dňa 25.2.2002 nemá žiadnu príčinnú súvislosť s inventarizáciou u odporcu, vykonanou v súvislosti s
preberaním funkcie zamestnancom M. L.. Tvrdenia navrhovateľa v tomto smere označil za účelové.
Účelové a zavádzajúce podľa odporcu je aj tvrdenie navrhovateľa v odvolaní v súvislosti s predkladaním
pozmenených účtovných dokladov do účtovníctva odporcu. Listinné dôkazy založené do spisu, obsah
súdneho spisu Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. RA 1T/151/03, písomné i ústne prejavy
odporcu v konaní a výpovede svedkov preukazujú, že navrhovateľ osobne objednával u dodávateľov
ITALINOX Rožňava s..r.o. METALCONT, s.r.o. a GEMERMETAL Rimavská Sobota tovar, ktorý nepatril
medzi spotrebné a technické komodity odporcu, tento tovar v niektorých prípadoch osobne preberal
od dodávateľov, vo všetkých zistených prípadoch potvrdzoval svojim podpisom dokumentáciu, osobne

podpisoval pozmenené faktúry evidované u odporcu. Bol si vedomý skutočnosti, že v tej istej transakcii
odsúhlasuje protichodné dokumenty. Bez jeho podpisu by nedošlo k úhrade pozmenených faktúr. Tieto
skutočnosti vyvracajú tvrdenia navrhovateľa obsiahnuté v odvolaní.

V rekapitulácii vyčíslenej škody zo dňa 22.2.2002 navrhovateľ odsúhlasil každú jednotlivú položku tam
špecifikovaných faktúr z hľadiska rozdielov medzi dodanými a vyfakturovanými komoditami zo strany
dodávateľov a skutočne dodanými komoditami na sklad odporcu, rozdiel 2 189 140 znamenal cenu
tovaru, ktorý v skutočnosti nebol odporcovi dodaný a za ktorý odporca zaplatil, čím došlo k vzniku
škody u odporcu. Navrhovateľ teda dobre vedel pri podpisovaní pozmenených účtovných dokladov, že
koná protiprávne, v súvislosti s vyčíslením rozdielov spolupracoval s odporcom a nedal najavo, že by
nesúhlasil čo len s jedinou položkou zistených rozdielov. Vyčíslené rozdiely odsúhlasil a vlastnoručne
podpísal, dôkazom čoho sú listinné dôkazy založené v súdnom spise. Navrhovateľ nepredložil jediný
dôkaz o jeho tvrdení, podľa ktorého by mal dohodu o náhrade škody podpísať pod nátlakom, takýto
nátlak by ani nepreukázal pretože nebol na neho vykonaný. Podľa odporcu v súdnom konaní nebola
preukázaná žiadna skutočnosť, ktorá by znamenala absenciu niektorej zo základných podmienok
platnosti dohody o náhrade škody zo dňa 25.2.2002. Navrhol potvrdiť rozsudok prvostupňového súdu
a odporcovi priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 64, 41 Eur na účet právneho zástupcu
odporcu.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., napadnutý rozsudok ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď zároveň konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku s
ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje. ( 219 ods. 2 O.s.p.).

Ako je zrejmé z obsahu spisu, navrhovateľ sa domáhal určenia, že dohoda zo dňa 25.2.2002 o uznaní
zodpovednosti za škodu vo výške 2 189 140,.- Sk o spôsobe úhrady a splatenia uznanej škody je
neplatná. Neplatnosť dohody navrhovateľ vyvodzoval z ust. § 37 a § 39 Obč. zák. tvrdiac, že dohodu
o uznaní zodpovednosti za škodu podpísal pod psychickým nátlakom v strachu o stratu zamestnania a
pod tlakom hrozby trestného stíhania. Odvolací súd v tomto smere odkazuje na podrobné odôvodnenie
prvostupňového rozsudku, pokiaľ ide o právne posúdenie týchto dôvodov neplatnosti „dohody“, ktorý
správne vyhodnotil v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení platnom
ku dňu uzavretia predmetnej dohody konkrétne ust. § 242 ods. 1,2 a tiež § 185 ods. 4 a 5 Zákonníka
práce. Odvolací súd rovnako ako aj prvostupňový súd vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania
a dospel k záveru, že dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu zo dňa 25.2.2002 nie je neplatná pre
nedostatok slobody prejavu vôle a navrhovateľ v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že dohoda o uznaní zodpovednosti za škodu odporuje zákonu a prieči sa
dobrým mravom tvrdiac, že odporca ako zamestnávateľ v čase uzavretia predmetnej dohody nebol
schopný preukázať navrhovateľovi jeho zavinenie za vzniknutú škodu, že mu neboli predložené žiadne
hodnoverné doklady o tom, že škodu spôsobil úmyselným protiprávnym konaním a teda túto zavinil,
odvolací súd poukazuje na dôkazy nachádzajúce sa v predmetnom spise Okresného súdu Revúca sp.
zn. 4C /56/2009, konkrétne dôkazné listiny predložené odporcom, založené na č.l. 25 až 40 spisu, kde
v dohode medzi zamestnávateľom a zamestnancom o uznaní zodpovednosti zamestnanca za škodu
navrhovateľ ako dlžník uznal svoju zodpovednosť za úmyselne spôsobenú škodu tým, že predkladal
pozmenené účtovné doklady prvotnej evidencie ako referent zásobovania, okrem toho podpísal
rekapituláciu vyčíslenej škody (č.l. 28 spisu) vo výške 2 189 140,- Sk, vyčíslenie podľa jednotlivých
dodávateľov - ITALINOX Slovakia s.r..o., METALCONT spol. s.r.o. Rožňava, GEMER-METAL o.z, O.-
Z. Rimavská Sobota, ktorý každý doklad je podpísaný navrhovateľom, v kolonke vyjadrenie dlžníka
nie je uvedené nič. Pokiaľ navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu tvrdí, že samotné
formulovanie dohody robí túto neplatnou, pretože predkladanie pozmenených účtovných dokladov
nemôže zakladať úmyselné zavinenie navrhovateľa za spôsobenú škodu, s takýmto názorom odvolací
súd nesúhlasí, pretože pozmeňovanie účtovných dokladov, ktoré v konečnom dôsledku mali za následok
škodu na strane (v neprospech) odporcu ako zamestnávateľa, nemožno kvalifikovať inak ako zavinenie
za škodu a to zavinenie úmyselné, pretože pozmeňovať doklady takým spôsobom, aby mali za následok

vznik škody, nemožno považovať za neúmyselné, alebo nedbanlivostné konanie, pretože o tom, že
niekto doklad pozmeňuje, si musí byť vedomý, ide teda o konanie úmyselné.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd v súlade s ust. §
157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, z akého dôvodu navrhnuté dôkazy
nevykonal. Odvolací súd súhlasí s vysloveným názorom prvostupňového súdu, že navrhnutý dôkaz
nebol relevantný vzhľadom na predmet sporu, ktorým je určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu
a nie určenie zodpovednosti navrhovateľa za škodu.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody navrhovateľa nespochybnili
správnosť záverov prvostupňového súdu a preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1,2, O.s.p. napadnutý
rozsudok ako vecne správny a tiež správne odôvodený potvrdil.

Podľa § 224 ods, 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. rozhodol odvolací súd aj o náhrade trov odvolacieho konania,
keď úspešnému odporcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci
spolu s réžijným paušálom (57,- Eur +7,41 Eur).

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov X:X.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 24. 7. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.