Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Banská Bystrica

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Mária Podhorová

Oblasť právnej úpravy – Občianske právoZodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci

Forma rozhodnutia – Rozsudok

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/43/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105245131
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:1105245131.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Petra Priehodu a Mgr. Emy Novodomcovej v právnej veci žalobcu AUTO-TRADING,
spol. s.r.o., so sídlom Banská Bystrica, Zvolenská cesta 171, IČO: 31 576 583 zastúpenej JUDr. Elenou
Ľalíkovou, advokátkou, Advokátska kancelária, ul. Podbrezovská 34, 831 06 Bratislava proti žalovanému
SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné nám č. 13, o náhradu škody vo
výške 48 390,- Eur s prísl. o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k.
17C/29/2006-151 zo dňa 4.8.2009 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola uložená žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj
suma 39 126,37 Eur spolu s 10,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28 909,37 Eur od 1.3.2006
do zaplatenia a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 5 777,95 Eur p o t v r d z u j e .

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy dovolacieho konania vo výške 1.216,50 Eur v lehote do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právnej zástupkyne žalobcu JUDr. Eleny Ľalíkovej.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48 390,- Eur
spolu v 10,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 38 173,- Eur od 1.3.2006 do zaplatenia v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ako aj nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 5 777,95
Eur. Okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca ako škodu vyčíslil reálnu hodnotu pohľadávky
priznanej mu právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Bratislava 4 zo dňa 4.4.2007
sp. zn. 10 Cb/23/2006, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.5.2007 a vykonateľnosť dňa 2.6.2007.
Žalobcom vyčíslená škoda pozostávala s priznanej istiny vo výške 29 942,58 Eur (871 924,20 Sk) a trov
právneho zastúpenia, ktorých náhrada bola priznaná v tomto konaní vo výške 4 309,10 Eur (129 843,-
Sk), z trov exekúcie vo výške 7 691,10 Eur (231 729,80 Sk), a to exekučného konania EX 458/2003 vo
veci oprávneného VENT, s.r.o. proti žalobcovi ako povinnému a táto suma bola žalobcovi zexekvovaná
v prospech oprávneného , ďalej zo sumy 277,04 Eur (8 346,- Sk), ako úhrada trov exekútorovi JUDr.
Jozefovi Martišíkovi v exekučnom konaní EX 870/07, ktoré súdny exekútor žalobcovi vyúčtoval, zo sumy
3 512,78 Eur (105 826 ,- Sk) ako náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania priznaných rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.4.2005 sp. zn. 43 Cob/101/04 a zo sumy 2 117,74 Eur
(63 802,- Sk) ako náhrada trov konania priznaná žalobcovi právoplatným a vykonateľným rozsudkom
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 29.5.2002 sp. zn. 61 Cb/139/98. Žalobca v uvedených
jednotlivých konaniach uhradil súdny poplatok, ako aj trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni,
ktoré sa žalobcovi nepodarilo od spoločnosti VENT, s.r.o. vymôcť. Okresný súd vychádzal z toho, že
žalobca v súdenej veci preukázal danosť všetkých zákonných predpokladov svojho nároku na náhradu
škody a to existenciu nezákonného rozhodnutia, vznik škody, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi
týmito dvoma predpokladmi. Právne okresný súd vec posúdil podľa ust. § 1 ods. 1,2-4, § 18 ods. 2 zák.

č. 58/1969 Zb. a o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania od 1.3.2006 zo sumy 38
173,- Eur rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca
úrok z omeškania z ďalšej sumy vo výške 10 217, 66 Eur nepožadoval. Výška úroku z omeškania vyplýva
z Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z.. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle ust. §
142 ods. 1 O.s.p. teda podľa zásady úspechu v konaní.

Rozsudok okresného súdu odvolaním v zákonnej 15- dňovej lehote podľa § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p.
napadol žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. V odôvodnení uviedol, že
neuznáva právny titul pre uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., lebo exekúcia bola
vykonaná na základe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Pokiaľ v neskoršom súdnom
konaní bol voči žalovanému - terajšiemu žalobcovi AUTO - TRADING, spol. s.r.o., návrh zamietnutý,
získal oprávnený VENT spol. s.r.o. na základe vykonanej exekúcie bezdôvodné obohatenie, za vydanie
ktorého zodpovedá v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák., čo súd nebral do úvahy. Namietal svoju pasívnu
legitimáciu vo veci uplatnenej náhrady škody. Podľa jeho názoru nie je možné zodpovednosť právnických
osôb prostredníctvom zákona č. 58/1969 Zb. presúvať na štát. Žiadal pripustiť dovolanie, lebo ide po
právnej stránke o rozhodnutie zásadného významu.

Vzhľadom na podané odvolanie Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 12.11.2009 č.k.
16 Co/332/2009-169 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi 9 263,63 Eur (279 075,80 Sk) do 3 dní, vo zvyšku návrh zamietol a o trovách rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho konania. Odvolací
súd s poukazom na judikatúru v danej veci vyslovil právny názor, že žalobcovi ešte škoda vo výške 871
924,20 Sk nevznikla v súvislosti so zrušeným nezákonným rozhodnutím, nakoľko v tomto prípade je ešte
možné vydanie bezdôvodného obohatenia z konania sp. zn. 10Cb/23/2006 žalovaným VENT, s.r.o.. Nie
je daný zákonný predpoklad zodpovednosti štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. a to existencia skutočnej
škody. Odo dňa 3.6.2007 začala plynúť 10 ročná lehota na vymoženie dlžnej sumy proti žalovanému v
exekučnom konaní, do uplynutia 10 ročnej lehoty od 3.6.2007 nie je žalovaný povinný nahradiť žalobcovi
žalovanú sumu mimo sumy 9 263,63,- Eur.

Najvyšší súd v dôsledku podaného dovolania zo strany žalobcu zrušil uznesením sp. zn. 2 Cdo 48/2010
z 21.12.2010 zamietajúci výrok rozsudku krajského súdu z 12.11.2009 sp. zn. 16Co/332/2009 a vec mu
v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa nestotožnil s právnym názorom krajského
súdu v časti týkajúcej sa súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody, ktoré vychádzalo z právneho názoru zastávaného aj dovtedajšou judikatúrou s odkazom na
Zborník IV., str. 423 a rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo/199/2005, podľa ktorého právo na
náhradu škody vôbec nevznikne, kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie
bezdôvodného obohatenia, a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vymáhanie, a že splatnosť
pohľadávky z titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej. Právny záver krajského
súdu, podľa ktorého ustanovenia upravujúce zodpovednosť povinného za bezdôvodné obohatenie sú vo
vzťahu k ustanoveniam o náhrade škody ustanoveniami špeciálnymi a teda nárok z titulu zodpovednosti
za škodu možno uplatniť len vtedy, ak nie sú zároveň naplnené znaky skutkovej podstaty niektorého
z ustanovení upravujúcich zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie, je podľa Najvyššieho súdu v
rozpore s judikatúrou citovanou krajským súdom napr. stanovisko bývalého NS ČSSR sp. zn. Cpjf 183/82
a uviedol, že táto judikatúra sa určitou kvalifikovanou procedúrou - stanoviskom občiansko-právneho
kolégiá Najvyššieho súdu - zmenila na jednoznačné závery, že „nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého
uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“.(Zo správy o zhodnotení úrovne rozhodovania súdov SSR
vo veciach zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk
č,. 2-3/1979, pod č. 1 str. 79-80), čo bolo potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozhodnutím
č. 25P/1986 str. 292 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Tento záver je podporovaný relevantnou
právnou dotkrínou ako z minulosti ( V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový
prospech, Právnik č. 3/1984 str. 258, J. Vaněk: Ešte k niektorým otázkam vzťahu..., Socialistická
zákonnosť č. 8/1987 a pod.), ale aj zo súčasnosti, podľa ktorej nároky z bezdôvodného obohatenia
majú subsidiárny charakter. Vo všeobecnosti preto možno požadovať plnenie na základe bezdôvodného
obohatenia len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu (J. Fiala - M. Kindl a kol: Občianske
právo hmotné, Plzeň 2007, str. 654).

Najvyšší súd dospel k záveru, že tým, že bezdôvodné obohatenie má subsidiárny charakter, predstavuje
len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére; primárnym bude vždy inštitút
náhrady škody, ak osobe dlžníka možno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Názor krajského
súdu, že právo na náhradu škody vôbec nevznikne (či ešte nevznikne), kým potenciálny poškodený má
možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia, či tento nárok vymáhať v lehote uvedenej
v ust. § 110 ods. 1 Obč. zák., označil za arbitrárny. S poukazom na ust. § 563 Obč. zák., § 489
Obč. zák., § 27 ods. 2 zák.č . 514/2003 Z.z., § 10 zák. č. 58/1969 Zb. uviedol, že štát je povinný
nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom
podľa § 10 zák. č. 58/1969 Zb.. Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného
stavu dostáva do omeškania a od dňa nasledujúceho po uplynutí 6 mesačnej lehoty ho postihuje
povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi aj úroky z omeškania. Záver krajského súdu, podľa ktorého
„až rozhodnutím odvolacieho súdu vznikne žalovanému štátu povinnosť zaplatiť žalobcovi škodu“ označil
za odporujúci citovaným zákonným ustanoveniam a porušujúcim princíp rovnosti vyplývajúci z ust. § 2
ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Ďalším rozhodnutím zo dňa 17.3.2011 č.k. 16Co/43/2011-198 krajský súd rozsudok okresného súdu zo
dňa 4.8.2009 č.k. 17C/29/2006-151 vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 10,5% od 1.3.2006 zo sumy 9.263,63 Eur potvrdil. Rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj sumu
39 126,37 Eur s príslušenstvom zmenil tak, že návrh zamietol. O trovách rozhodol tak, že žiaden
z účastníkov nemá právo na náhradu terajšieho odvolacieho a dovolacieho konania. Krajský súd
vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu ohľadne splatnosti nároku na náhradu škody, z tohto
dôvodu uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania 10,5 % od 1.3.2006 zo sumy
9 263,63 Eur. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 39 126,37 Eur s prísl., rozsudok okresného súdu
zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol. Zotrval na pôvodnom právnom názore, podľa ktorého „nárok
na náhradu škody môže byť voči štátu úspešne uplatnený len vtedy, ak nemôže poškodený úspešne
dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť (soubor civilních
rozhodnutí NS pod C 3031). K veci samotnej odvolací súd uviedol, že okresný súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48 390,- Eur spolu s 10,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 38
173,- Eur od 1.3.2006 do zaplatenia v súdom určenej lehote. Po zmene rozsudku odvolacím súdom
zo dňa 12.11.2009 č.k. 16Co/332/2009-169, ktorým odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 9 263,63 Eur a vo zvyšku návrh zamietol, následne dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu
zrušil v zamietajúcej časti, takže rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu v
potvrdzujúcej časti výroku o sume 9 263,63 Eur je právoplatným. Vzhľadom na právny názor Najvyššieho
súdu SR v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2Cdo/48/2010 potvrdil krajský súd rozsudok okresného súdu
aj v časti, v ktorej okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo
výške 10,5% od 1.3.2006 zo sumy 9 263,63 Eur, keď vychádzal zo skutočnosti, že žalobca v zmysle § 9
zák. č. 58/1969 Zb. podal u žalovaného žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 24.8.2005, lehota
uplynula 24.2.2006, úroky z omeškania boli uplatnené od 1.3.2006, takže priznanie úrokov z omeškania
od uvedeného dátumu prvostupňovým súdom považoval za vecne správne z uvedenej sumy 9 263,63
Eur.

Pokiaľ ide o časť uplatneného nároku, ktorý bol v ďalšom konaní rozšírený o ďalšie nároky, okrem
dôvodov, ktoré sa vzťahujú na zamietnutý návrh ako celok, uviedol aj ďalšie dôvody pre zamietnutie.
Konkrétne poukázal na jednu z kumulatívnych podmienok pre zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu podľa zák. č. 58/1969 Zb., konkrétne príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozsudkom a vznikom škody. Zdôraznil, že atribútom príčinnej súvislosti je „priamosť“
pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a
vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak
je iba sprostredkovaný. Podľa názoru odvolacieho súdu rozšírenou žalobou uplatnené nároky žalobcom
zo dňa 12.5.2009 o sumu 10 217,66 Eur nie sú dôvodné, pretože žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Odvolací súd dospel k právnemu záveru, že škoda,
ktorá vznikla žalobcovi vo výške uplatnenej rozšíreným nárokom, nie je v priamej príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím, z titulu ktorého si žalobca uplatňuje náhradu škody. Žalobca si uplatnil
voči spoločnosti VENT, s,r.o. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ohľadom pôvodnej sumy 871
924,- Sk, v konaní bol úspešný a na základe právoplatného a vykonateľného titulu sa viedlo exekučné

konanie. Pokiaľ rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bytrici sp. zn. 43Cob/101/04 a Okresného súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 61 Cb 1239/98 bola uložená povinnosť VENT-u s.r.o. zaplatiť navrhovateľovi
trovy konania, táto spoločnosť povinnosť nesplnila, neexistuje priame, ale sprostredkované pôsobenie
nezákonného rozhodnutia odvolacieho súdu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím sú stanovené kumulatívne a preto v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je daná zodpovednosť štátu.

Po opätovnom podaní dovolania zo strany žalobcu Najvyšší súd SR dovolaniu vyhovel, rozsudok
krajského súdu zo dňa 17. marca 2011, sp.zn. 16Co/43/2011 vo výroku, ktorým zmenil výrok rozsudku
Okresného súdu v Banskej Bystrici zo 4. augusta 2009 č.k. 17C/29/2006 -151 o uložení povinností
žalovanej zaplatiť žalobkyni aj sumu 39 126,37 Eur s príslušenstvom tak, že žalobu zamietol, ako aj
vo výroku o trovách odvolacieho a dovolacieho konania zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Vytkol
krajskému súdu neprípustné nereflektovanie, či dokonca úmyselné a vedomé obchádzanie kasačného
(záväzného) uznesenie a Najvyššieho súdu, z ktorého zreteľne vyplynul právny názor, že pri kolízii
nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody má, vzhľadom na subsidiárnu
povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nároku poškodeného na náhradu škody, ak táto
škoda v čase vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor poškodeného
obohatil (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20.12.2010 sp. zn. 1 Cdo 123/2009, s. 11, piaty odsek, či
Fekete I.: Občiansky zákonník, Veľký komentár, prvý diel Bratislava 2011, str. 1214-1215).

Krajský súd ako súd odvolací po zrušení svojho rozsudku uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
21.decembra 2011, sp.zn. 2Cdo 155/2011 preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach daných
odvolaním a v rozsahu zrušenia rozsudku odvolacieho súdu dovolacím uznesením postupom podľa §
214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok okresného súdu vo
výroku ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj sumu 39.126,37 Eur s 10,5
% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.909,37 Eur od 01.03.2006 a o náhradu trov konania potvrdil.

Vzhľadom na vyššie uvedený postup súdov v tejto súdenej veci odvolací v tomto odvolacom konaní
preskúmava správnosť výroku rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 4.8.2009 č.k.
17C/29/2006-151, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 48 390,-
Eur s 10,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 38 173,- Eur od 1.3.2006 do zaplatenia a to v časti o
zaplatenie istiny 39 126,37 Eur spolu s 10,5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 28 909,37 Eur od
1.3.2006 do zaplatenia (vzhľadom na už právoplatné rozhodnutie o sume 9 263,63 Eur spolu s 10,5%
úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 1.3.2006 do zaplatenia), ako aj výrok o náhrade trov konania.

Uplatnený nárok v zostávajúcej sume 39 126,37 Eur pozostáva zo sumy 26 121,10 Eur (786 924 Sk),
ako pohľadávky odpísanej z účtu žalobcu na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa
28.5.2003 č.k. 41 Cob/290/02 v exekučnom konaní EX 458/2003, zo sumy 2 821,49 Eur (85 000,- Sk)
ako trov právneho zastúpenia v uvedenom súdnom konaní, ktoré tiež boli odpísané z účtu žalobcu, ďalej
zo sumy 277,04 Eur (8 346,- Sk) ako trov exekúcie EX 870/07, zo sumy 4 309,10 Eur (129 843,- Sk) trov
konania vedeného na Okresnom súd Bratislava 4 sp. zn. 10 Cb/203/2006, zo sumy 3 512,78 Eur (105
826,- Sk) ako trov konania na základe rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15.4.2005
sp. zn. 43 COb/101/04, zo sumy 2 117,74 Eur (63 802,- Sk) - trov konania vedeného na Okresnom
súde Banská Bystrica pod sp.zn. 61 Cb/139/98. Žalobca uplatnil svoj nárok z titulu náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánom štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď nezákonným rozhodnutím
bolo rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.5.2003 č.k. 41 Cob/211/2002-291, ktoré
bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.1.2004 sp. zn. 2 Obdo/9/2003. Okresný
súd pri svojom rozhodnutí bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesením
zo dňa 15.5.2008 č.k. 16Co/111/2008-111, podľa ktorého bol základ nároku žalobcu daný a úlohou
prvostupňového súdu bolo doplniť dokazovanie na zistenie výšky náhrady škody. vychádzajúc z návrhu
žalobcu.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že všetky zákonom požadované predpoklady pre náhradu škody (§
18 ods. 2 posúdiac ust. § 2, § 3 a 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.) a pre určenie zodpovednosti štátu za
škodu boli splnené a výška škody bola preukázaná tak, ako túto žalobca uplatnil.

Podľa ust. § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán, alebo orgán štátnej organizácie („ďalej len štátny orgán“). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Od 1.7.2004 právnu úpravu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci upravuje
zák.č . 514/2003 Z.z., podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú
rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (...) sa spravuje doterajšími
predpismi, týmto je zákon č. 58/1969 Zb..

Podľa ust. § 18 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť, to znamená,
že ide o objektívnu zodpovednosť štátu bez ohľadu na zavinenie, ktorá predpokladá súčasne splnenie
troch podmienok a to 1/ nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Pokiaľ ide o prvú zákonnú podmienku, teda nezákonné rozhodnutie, v danej veci ide o uvádzané
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.5.2003 sp. zn. 41 Cob/290/02, ktoré bolo
Najvyšším súdom SR, ako súdom dovolacím ako nezákonné zrušené.

Pokiaľ ide o posúdenie súbehu a konkurencie nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady
škody, judikatúra v tomto smere nie je jednotná. Konkrétne poukazuje odvolací súd na rozhodnutie
Ústavného súdu SR III. ÚS 363/09-24 zo dňa 26.11.2009, kde na strane 15 Ústavný súd uvádza
„ právny názor krajského súdu vychádza z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných
súdov, podľa ktorej nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu, môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať.
Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto
nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Nárok na náhradu škody
od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zák,. č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to
vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou
úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia
(ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SFR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16.4.1985, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z
31.5.2006). Skutočnou škodou v zmysle ust. § 442 ods. 1 Obč. zák. je ujma, ktorá nastala v majetkovej
sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou)
a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej
pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti
pohľadávky resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi
stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo
105/2004 zo 7.10.2004). Ústavný súd ďalej uviedol, že sa „nedomnieva, že by závery krajského súdu
v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,...“ Pretože ide o
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré nebolo použité a na ktoré sa neprihliadlo pri rozhodovaní, ani v

dovolacom konaní, v záujme istoty, jednotnosti rozhodovania a spravodlivosti považoval odvolací súd
za potrebné napriek predchádzajúcim záverom dovolacieho súdu na toto upozorniť.

V tomto odvolacom konaní bol odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu vysloveným v uznesení zo dňa 21.12.2010 sp. zn. 2 Cdo 48/2010, ako aj uznesení
zo dňa 21.12.2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011, podľa ktorého pri riešení kolízie nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody treba vychádzať zo zásady, že vzhľadom na
subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku
z titulu náhrady škody, a len v prípade, ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého
uspokojenia z titulu náhrady škody, možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (R
1/1979, s 79/80, R 25/1986, s. 299, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, ako aj V. Plecitý: Aktuálne
otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Právnik č. 3/1984 s. 258, J. Vaňek: Ešte
k niektorým otázkam vzťahu náhrady škody a neoprávneného majetkového prospechu, Socialistická
zákonnosť č. 8/1987 a J. Fiala - M. Kindl a Kol Občianske právo hmotné, a Čeňek Plzeň 2007, s. 654
a pod.).

Podľa § 243d ods. 1 O.sp. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo
zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodol o dovolaní, záväzný.

Podľa § 212 ods. 1 písm. a) O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Žalovaný v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo dňa 2.9.2009 podal odvolanie proti celému
výroku prvostupňového súdu s odôvodnením, že právne závery súdu prvého stupňa, ktoré viedli k
určeniu povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi náhradu škody sú právne mylné, neuznáva právny titul
pre uplatnenie náhrady škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. , lebo exekúcia bola vykonaná na základe
právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Pokiaľ v neskoršom súdnom konaní bol voči
terajšiemu žalobcovi (tam žalovanému) návrh zamietnutý, získal oprávnený VENT, spol. s.r.o. na základe
vykonanej exekúcie bezdôvodné obohatenie, za vydanie ktorého zodpovedá podľa § 451 ods. 1,2 Obč.
zák., čo súd nebral do úvahy. Pretože v danej veci ide o právny vzťah v exekučnom konaní medzi
oprávneným a povinným, namieta žalovaný svoju pasívnu legitimáciu vo veci uplatnenej náhrady škody.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na dôvody odvolania, odvolací súd nemal priestor pre posudzovanie
a preskúmavanie správnosti záverov prvostupňového súdu k jednotlivým nárokom, z ktorých pozostáva
celkove uplatnená škoda.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v celom zostávajúcom rozsahu
potvrdil ako vecne správny vychádzajúc, ako je uvedené vyššie, z rozsahu a dôvodov odvolania a z
právneho názoru dovolacieho súdu o existencii škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a
nezákonným rozhodnutím viazaný názorom dovolacieho súdu v právnej otázke riešenia kolízie nárokov
na náhradu škody a bezdôvodné obohatenie tak, ako toto právne posúdil aj prvostupňový súd.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací vo svojom uznesení zo dňa 21.12.2011 sp. zn. 2 Cdo 155/2011
prikázal odvolaciemu súdu rozhodnúť o trovách pôvodného a dovolacieho konania ( § 243b ods. 2, §
243d ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ ide o uplatnené trovy odvolacieho konania, tieto boli priznané prvostupňovým
súdom, a v ďalšom odvolacom konaní trovy ani neboli uplatnené a ani nevznikli, takže nebol dôvod
žiadne ďalšie trovy odvolacieho konania žalobcovi priznávať. Na trovách dovolacieho konania priznal
odvolací súd žalobcovi náhradu za 2 úkony právnej pomoci (506,78 Eur v roku 2010, 506,98 Eur v roku
2011, 20% DPH 202,74 čo je spolu 1 216,50,- Eur).

Dovolanie odvolací súd nepripustil, pretože v danej veci už dovolacie konanie prebehlo (2x).

Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov X:X.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.