Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2012

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/54/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3111212893
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 08. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2012:3111212893.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr. Gabriely
Janákovej a JUDr. Eriky Zajacovej v právnej veci navrhovateľa H. P., bytom V. V., G. XXXX, zast. JUDr.
H. Z., bytom L. XXX, proti odporcovi Letecké opravovne Trenčín, a.s., so sídlom Trenčín, Legionárska
160, IČO: 36 351 156, zast. R.Y., advokátska kancelária so sídlom L. o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. novembra 2011, č.k.
27C/95/2011-30, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru, dané
navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 04.04.2011, je neplatné. Navrhovateľovi náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil konštatovaním zisteného skutkového stavu veci, na základe ktorého
dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré je predmetom konania je
neplatné, nakoľko pre skončenie pracovného pomeru týmto spôsobom nebol zo strany odporcu ako
zamestnávateľa splnený zákonný predpoklad uvedený v § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, teda
navrhovateľ neporušil pracovnú disciplínu závažným spôsobom. Odporca kvalifikoval ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny skutočnosť, že navrhovateľ dňa 14. marca 2011 v čase obeda, medzi
XX:XX hod. a XX:XX hod. svojvoľne opustil pracovisko cez bránu „pojazdovka“ smerom na letisko,
pričom v tom čase sa navrhovateľ dopustil druhého závažného porušenia pracovnej disciplíny, keďže
vo svojom pracovnom čase, mimo svojho pracoviska, na budove č. XX (starý hangár, súpisné číslo
budovy XXXX) vykonával prácu na lietadle L-XXX, na ktoré odporca nemal zmluvu o dielo, ani inú zmluvu
a toto lietadlo nevlastnil a pri tomto čine navrhovateľ využíval pracovný odev a ochranné prostriedky
navrhovateľa. Konštatoval, že ako vyplýva z pracovného poriadku, a to menovite z článku X. (stupne
porušenia pracovnej disciplíny), ani jedno z uvedených konaní nie je v zmysle pracovného poriadku
odporcu považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny s okamžitým zrušením pracovného
pomeru. Pokiaľ ide o prvé porušenie pracovnej disciplíny, toto je výslovne zaradené podľa pracovného
poriadku čl. X. časť A bod 4 medzi menej závažné porušenie pracovnej disciplíny ("neoznačenie alebo
podvádzanie pri označovaní si dochádzky na elektronickom snímači"). Na základe tohto porušenia
teda nebol odporca oprávnený skončiť s navrhovateľom pracovný pomer formou okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Ak tak učinil, je takéto konanie odporcu v rozpore so Zákonníkom práce a teda
neplatné. Pokiaľ ide o druhé porušenie pracovnej disciplíny, toto konanie nie je výslovne zaradené ani
do jednej skupiny vymedzujúcej stupne porušenia pracovnej disciplíny v pracovnom poriadku odporcu.
Porovnaním skutkových podstát uvedených v jednotlivých skupinách, súd dospel k záveru, že vzhľadom
na závažnosť konania, ako i potrebu ochrany práv a oprávnených záujmov odporcu ako zamestnávateľa,

nie je možné druhé porušenie pracovnej disciplíny vnímať len ako menej závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ale zároveň ho nemožno považovať ani za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny,
pre ktoré by bol odporca oprávnený s navrhovateľom okamžite skončiť pracovný pomer. Súd potom
odporcom tvrdené druhé porušenie pracovnej disciplíny zaradil na roveň tých porušení pracovnej
disciplíny, ktoré sú v pracovnom poriadku odporcu uvedené v čl. X. časť B, ktoré oprávňujú odporcu
ukončiť pracovný pomer so zamestnancom len formou výpovede, a teda nie okamžitým skončením
pracovného pomeru. Následne súd prvého stupňa v rozhodnutí konštatoval, že z tohto dôvodu bližšie
nevyhodnocoval sporné tvrdenia účastníkov ohľadne toho, či navrhovateľ v priestoroch cudzej firmy
vykonával opravárenské činnosti na lietadle zn. L-XXX, pretože pre posúdenie dôvodnosti žalobného
návrhu táto skutočnosť nebola vôbec rozhodujúcou, nakoľko ustálil, že i v prípade, ak by navrhovateľ
vykonával tieto opravárenské činnosti na uvedenom lietadle v čase obednej prestávky, nešlo by o
porušenie pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Zaoberal sa ďalej žiadosťou odporcu, ktorý žiadal,
aby súd posúdil, že od neho nie je možné spravodlivo žiadať, aby naďalej zamestnával navrhovateľa,
v zmysle ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce a konštatoval, že pre takéto posúdenie neboli splnené
zákonné predpoklady, pretože súd v predmetnej veci vyslovuje, že nie sú splnené podmienky okamžitého
skončenia pracovného pomeru a preto za žiadnych okolností nemohol ustáliť, že od odporcu nemožno
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľa naďalej zamestnával. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust.
§ 68 ods. 1 písm. b/, § 70, § 240 ods. 8, 9 a § 77 Zákonníka práce. O náhrade trov konania rozhodol podľa
§ 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi náhradu trov nepriznal, nakoľko sa navrhovateľ
tejto náhrady vzdal.

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu, ktorý
žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietne.
Ako odvolací dôvod uviedol, že v konaní došlo k vade podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., keďže sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a odvolacie dôvody uvedené
v ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. V odvolaní uviedol, že v súlade s bežným názorom právnej
teórie súd rozhodujúci o platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru nie je viazaný vymedzením
porušení pracovnej disciplíny zo strany zamestnávateľa napríklad v pracovnom poriadku, na druhej
strane úmyselné konanie zamestnanca, ktorý v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa
využije poznatky a informácie získané pri práci pre zamestnávateľa v jeho neprospech v hospodárskej
súťaži s iným podnikateľom, bolo judikatúrou označené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny
zo strany zamestnanca. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. XXCdo/XXXX/XXXX a
sp.zn. 3 M. 63/XXXX, v zmysle ktorých súd pri skúmaní, či zamestnanec porušil pracovnú disciplínu
menej závažne alebo závažne, má prihliadnuť na osobu zamestnanca, funkciu zamestnanca, mieru
zavinenia pri porušení pracovnej disciplíny, intenzitu a následky takéhoto porušenia pracovnej disciplíny,
ako aj na jeho doterajší postup pri plnení pracovných úloh, na čas a situáciu, za ktorej došlo k
porušeniu pracovnej disciplíny a pod. V súvislosti s tým vyslovil názor, že pokiaľ súd prvého
stupňa sa nezaoberal pri svojom rozhodnutí skutkovými okolnosťami porušenia pracovnej disciplíny
navrhovateľom, postupoval nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal odporcom
navrhované dôkazy. Súd sa nemôže uspokojiť s konštatovaním, že tvrdenia účastníkov konania sú
sporné a musí túto spornosť odstrániť. Vyslovil názor, že súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
nedostatočne vysporiadal s uvedenými závermi rozhodovacej praxe vyšších súdov, preto je nutné
považovať napadnutý rozsudok za arbitrárny, porušujúci ústavné právo odporcu na súdnu ochranu.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu potvrdiť ako vecne správny. Poukázal najmä na to, že svedkovia, ktorí boli v konaní
vypočutí potvrdili, že ku konaniu, ktoré malo byť dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru
s navrhovateľom zo strany odporcu, došlo v čase prestávky na odpočinok a jedenie, nie v pracovnom
čase. Počas prestávky v práci na odpočinok a jedenie zamestnancovi neprislúcha mzda ani náhrada
mzdy a v tomto čase zamestnanec nie je povinný plniť pokyny zamestnávateľa, s výnimkou dodržiavania
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ani nie je povinný zdržiavať sa na pracovisku. Tvrdenie
odporcu, že navrhovateľ sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny v pracovnom čase,
bolo svedkami v konaní vyvrátené a toto sa nezakladá na pravde. Navrhovateľ od samého začiatku
uznáva, že sa dopustil menej závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že opustil pracovisko počas
prestávky na odpočinok a jedenie a neoznačil ju na elektronickom snímači, stanovenú dĺžku prestávky
na odpočinok a jedenie však dodržal a jej prekročenie mu nie je ani vyčítané. Toto porušenie pracovnej

disciplíny však v súlade s internou normou pracovný poriadok nedosahuje intenzitu konania, ktoré by
mohlo byť označené za závažné porušenie pracovnej disciplíny.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správny, pričom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a len na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia uvádza nasledovné:

Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer
výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.

Povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca, vyplývajúcim z
pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností ustanovených
právnymi predpismi, pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynmi nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany
zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity.

Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením
pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny
najvyššej intenzity (závažné porušenie), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo
pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. 1 písm. b/ a § 63 ods. 1 písm. e/, časť vety pred
bodkočiarkou Zákonníka práce).

Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca,
Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať.
Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita
porušenia pracovnej disciplíny, pričom na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca, a to aj
z nedbanlivosti, musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. Z
uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom
platne len vtedy, ak zamestnanec porušil zavinene svoje povinnosti z pracovného pomeru a ak dosiahlo
jeho konanie po zohľadnení všetkých rozhodujúcich okolností intenzitu závažného porušenia pracovnej
disciplíny. Tak, ako správne uviedol odporca v odvolaní, pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej
disciplíny zamestnancom súd prihliada k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú vykonáva, k doterajšiemu
postoju k plneniu pracovných povinností, k situácii, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, k
miere zavinenia jej zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností, ako aj k
dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny na zamestnávateľa, a teda najmä či zamestnanec svojím
konaním spôsobil zamestnávateľovi škodu, v akej výške a pod.

V preskúmavanej veci odporca v odvolaní vytýka, že súd prvého stupňa pri hodnotení závažnosti
porušenia pracovnej disciplíny vychádzal z pracovného poriadku zamestnávateľa a namietal, že súd pri
takomto posúdení nie je v zmysle platnej judikatúry viazaný vymedzením porušení pracovnej disciplíny
zo strany zamestnávateľa.

Túto námietku odporcu odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Z rozhodnutia prvostupňového súdu
vyplýva, že súd prvého stupňa pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny síce vychádzal
z pracovného poriadku zamestnávateľa, a to konkrétne z článku X. (stupne porušenia pracovnej
disciplíny), kde zamestnávateľ uvádza, ktoré konkrétne porušenia zaraďuje pod aké stupne porušenia
pracovnej disciplíny a s akými následkami. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu je však
zrejmé, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí nevychádzal iba z uvedeného pracovného
poriadku zamestnávateľa odporcu, ale sám hodnotil, či odporcom tvrdené porušenie pracovnej disciplíny

dosahuje intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 68 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce. Odvolací súd sa stotožňuje s jeho závermi, že pokiaľ by sa navrhovateľ aj dopustil
konania uvedeného v okamžitom zrušení pracovného pomeru, a teda by vykonával opravárenské
činnosti na lietadle zn. L-XXX v čase obednej prestávky, nešlo by z hľadiska intenzity o také závažné
porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré by zamestnávateľ s ním mohol zrušiť pracovný pomer okamžite.
Treba pritom mať vždy na mysli, že skončenie pracovného pomeru okamžitým zrušením má byť
opatrením výnimočným, ktoré má zamestnávateľ použiť iba pri skutočne závažných porušeniach
pracovnej disciplíny. Podľa názoru odvolacieho súdu sa v danom prípade o takéto závažné porušenie
pracovnej disciplíny nejedná ani v prípade, ak by bolo v konaní preukázané, že by navrhovateľ
opravárenské činnosti na uvedenom lietadle skutočne vykonával. Preto postup prvostupňového súdu,
ktorý odmietol vykonať ďalšie navrhované dôkazy na preukázanie toho, či takéto opravy odporcu
skutočne vykonával, alebo sa v priestoroch „starého hangára“ iba zdržiaval, nemožno súdu prvého
stupňa vytknúť ako nesprávny, majúci za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil
postupom podľa ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 3. 2016. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.