Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/880/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813203808
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3813203808.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa mF. L. E. (pôvodne F. F. L. E.),
L. XX, XXXXX U., T. C., K. XXXXXXXXXX zapísaná v Národnom súdnom registri vedenom Okresným
súdom v meste U. XX, obchodné oddelenie, pod číslom KRS XXXXXXXXXX, podnikajúca na území
Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky Y. S.A. pobočka zahraničnej banky pôvodne
F. F. L., pobočka zahraničnej banky Y. v Slovenskej republike, zastúpenej advokátskou kanceláriou F. N.,
s.r.o., so sídlom F., J. 5, proti odporcovi: T. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V., I. XXX/XX, o zaplatenie
3.294,72 eur istiny a prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa

19.02.2014, č. k. 9C/111/2013-54 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť aby zaplatil do troch dní od
právoplatnosti rozsudku navrhovateľovi sumu 3.294,72 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
9% ročne zo sumy 3.294,72 eur od 01.01.2012 do zaplatenia. Vo zvyšku návrh zamietol. Odporcovi
uložil povinnosť, aby zaplatil do troch dní od právoplatnosti rozsudku navrhovateľovi na účet jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 309,55 eur a ostatných trov vo výške 204 eur. Svoje
rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že na základe zmluvy o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička

HMP061765821 navrhovateľ poskytol odporcovi úver v sume 100.000,- Sk t. j. 3.319,39 eur na obdobie
60 mesiacov, pričom konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 13.12.2013. RPMN bola dohodnutá
vo výške 17,81% pri dohodnutej pohyblivej úrokovej sadzbe vo výške 16,50% ročne v čase uzavretia
zmluvy. Celkové náklady spojené s úverom predstavujú sumu 47.614,53 Sk, t. j. 1.580,51 eur podľa
údajov platných v čase uzavretia zmluvy. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na
príslušný spotrebiteľský úver bola v danom období 22,21%. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov boli uvedené v prílohe 1. tejto zmluvy. Výška mesačnej splátky bola dohodnutá na

sumu 2.458,45 Sk, t. j. 81,61 eur s termínom splatnosti k 13. - 15. dňu v mesiaci. Prvá splátka bola
splatná 15.01.2009 a posledná vo výške 2.565,98 Sk, 13.12.2013. Odporca predmetný úver čerpal
dňa 15.12.2008 vo výške 3.319,39 eur. Navrhovateľ uplatnil v konaní pohľadávku pozostávajúcu okrem
zmluvného úroku a úroku z omeškania aj z istiny úveru 3.294,72 eur. Odporca bol v omeškaní so
splácaním predmetného úveru, a preto navrhovateľ dňa 04.10.2011 odstúpil od zmluvy o poskytnutí
hotovostného úveru a vyzval odporcu na úhradu dlhu vzniknutého v súvislosti s odstúpením od zmluvy
o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička v celkovej výške 5.304,38 eur ku dňu 04.10.2011. V zmysle

predmetného odstúpenia mala zmluva zaniknúť v deň doručenia tohto odstúpenia. S poukazom na
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka súd prvého stupňa vzťah medzi účastníkmi založenýzmluvou o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička zo dňa 15.12.2008 považoval jednoznačne za
spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a zároveň konštatoval, že ide o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. a/, b/ Zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch. Je nepochybné, že navrhovateľ bol v čase uzavretia zmluvy veriteľom a odporca spotrebiteľom.
Navrhovateľ odstúpil od zmluvy listom zo dňa 04.10.2011 podľa § 506 Obchodného zákonníka, ako aj v
súlade s ustanoveniami bodov 2.3.5 Obchodných podmienok z dôvodu porušenia povinnosti riadneho
a včasného splácania úveru zo strany odporcu a zároveň vyzval odporcu na zaplatenie aktuálneho dlhu
vo výške 5.304,38 eur, ktorý mu umožnil zaplatiť formou 30 mesačných splátok po 180 eur mesačne s

účinnosťou od 15.11.2011 k 15. dňu v mesiaci. Konštatoval, že tak došlo k zániku predmetnej zmluvy
o poskytnutí hotovostného úveru, a to dňom 15.12.2008. Vyslovil názor, že ak navrhovateľ 04.10.2011
odstúpil od predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere došlo k jej zrušeniu od začiatku a účastníci
zmluvy sú si povinní v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Zmluva
sa totiž zrušuje s účinkami ex tunc a tým zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Navrhovateľovi preto
vznikálenprávodomáhaťsaododporcuvráteniaposkytnutéhoúveru,nievšakúrokovzaúverzozmluvy

zrušenej s účinkami do jej vzniku. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení
Občianskeho zákonníka zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinností vzniknutých podľa Občianskeho
zákonníka evidentne zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa o vrátenie
plnenia úrokov napriek ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami
ex tunc postavenie spotrebiteľa zhoršuje, t. j. dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej

medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie, ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy Občianskeho
zákonníka. Vyslovil názor, že je to navrhovateľ ako dodávateľ, ktorý naformuloval zmluvu a dobrovoľne
sa rozhodol využiť ustanovenia zmluvy o odstúpení, aj keď existujú iné inštitúty súkromného práva,
ktoré zmluvu komplexne nerušia s účinkami od momentu jej uzavretia. Ustanovenie čl. obchodných
podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj napriek odstúpeniu od zmluvy je

upravené pre odporcu nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je v súlade s právom Európskej únie, ktoré umožňuje
aj členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľa aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča Smernica
rady 93/13/EHS. Súdom tiež prináleží kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola
zmlúv s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života.

Majú preto aj v prejednávanej veci prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou
špeciálnej právnej úpravy spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Je nepochybné, že v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu a v konečnom dôsledku
tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Pokiaľ teda navrhovateľ v predmetnej veci

presadzuje obchodnoprávnu úpravu odstúpenia od zmluvy aj s poukazom na ustanovenie § 5 Zák. č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, na toto ustanovenie odkazuje v súvislosti s odstúpením od
zmluvy nie na obchodný zákonník, ale na § 48 Občianskeho zákonníka. Ak teda navrhovateľ poskytol
odporcovi spotrebiteľský úver na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo výške 3.319,39 eur, od
ktorej navrhovateľ dňa 04.10.2011 odstúpil, je odporca povinný vrátiť navrhovateľovi len uplatňovanú

istinu 3.294,72 eur, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere sa odstúpením zrušila s účinkami ex tunc a
účastníci tejto zrušenej zmluvy sú si povinní vrátiť to, čo na jej základe dostali, bez akýchkoľvek úrokov
dohodnutých v zrušenej zmluve.

Proti rozsudku okresného súdu, a to jeho výroku, ktorým bol čiastočne zamietnutý návrh na začatie
konania, podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ,

ktorý navrhol v tejto časti jeho zrušenie a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatniť
dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, d/, f/ O.s.p.. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne
právne posúdenie veci týkajúce sa aplikácie práva. Zotrval na stanovisku, že v danom prípade ide
o tzv. absolútny obchodný vzťah, ktorý nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka
v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to

teda, že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa
naň príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, v danom prípade najmä ustanovenia o zmluve o
úvere a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podporne poukazoval na
skutočnosť, že samotný obchodný zákonník v znení Zák. č. 429/2008 výslovne potvrdzuje, že môže
existovať právny vzťah, kedy sa spotrebiteľská zmluva riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Vyslovil názor, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách nevylučuje
použitie obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná priamo zákonom a nie dohodou zmluvnýchstrán ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Takisto neexistuje žiadne ustanovenie Občianskeho
zákonníka, ktoré by stanovovalo, akým spôsobom má byť splatený úver s úrokom v prípade odstúpenia
od úverovej zmluvy, a to z jednoduchého dôvodu, že Občiansky zákonník úverovú zmluvu ako absolútny

obchod vôbec neupravuje, a preto nemôže pre spotrebiteľa priaznivejším spôsobom upravovať následky
odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka. Výklad ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera uplatnenie Obchodného zákonníka na vzťahy vyplývajúce z
uzatvorenia zmluvy o úvere považoval za rozporný so slovenským právnym poriadkom, jeho štruktúrou,
ako aj s princípom právnej istoty, a preto nemôže mať oporu ani v požiadavke eurokonformného

výkladu. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/258/2009 zo dňa 31.03.2010, z
ktorého vyplýva, že právna úprava spotrebiteľského úveru obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských
úveroch a právna úprava úverovej zmluvy obsiahnutá v obchodnom zákonníku sa navzájom nevylučujú,
ale naopak, že sa majú aplikovať spoločne, pričom úverová zmluva so spotrebiteľom sa uzatvára
podľa Obchodného zákonníka. Za nesprávne preto považoval odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka s tým, že toto malo byť posúdené podľa ustanovení Obchodného zákonníka

a za nesprávne považoval aj posúdenie právnych účinkov odstúpenia. Citoval ustanovenie § 506
Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok, alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Konštatoval, že vzhľadom na špecifický účinok odstúpenia na trvanie
záväzku dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky nedochádza odstúpením od zmluvy ani k zániku

nároku veriteľa na úrok z omeškania, a preto pri odstúpení od zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru
dlžníkom má veriteľ aj naďalej nárok na úroky z úveru aj sankčné úroky z omeškania. Spochybnil taktiež
záver súdu prvého stupňa o tom, že dohoda účastníkov, podľa ktorej aj po odstúpení od zmluvy mohol
žalobca uplatňovať zaplatenie celej dlžnej sumy s príslušenstvom a všetky ďalšie neuhradené záväzky
a poplatky je neplatná pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň navrhol pripustiť aj

dovolanie proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu s tým, že prax súdov Slovenskej
republiky nie je v otázke posudzovania nárokov pri odstúpení od zmluvy jednotná.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez

nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ustanovenia § 205
ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a/ až f/ cit. zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ (v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1), d/ (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam), f/ (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).

Navrhovateľ v súvislosti s uplatnením dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ poukazuje na
ustanovenie § 224 ods. 1 písm. h/, podľa ktorého odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa,

ak tento vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav. Ide tak o dôvod totožný s dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2
písm. f/ O.s.p.. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. má na mysli vady konania, ktoré
spočívajú v nesprávnom procesnom postupe súdu prvého stupňa.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. je podľa súdnej praxe daný v prípade mylnej

aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitia právnej normy, ktorú na
skutkový stav vôbec nemožno použiť.V prejednávanej veci navrhovateľ v odvolaní aj v priebehu konania zotrváva na stanovisku, že daný
právny vzťah medzi účastníkmi mal byť posudzovaný ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to
najmä otázka odstúpenia a právnych dôsledkov odstúpenia od úverovej zmluvy.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa vec v tejto otázke správne právne posúdil.
Jeho závery sú aj v súlade s nálezom Ústavného súdu SR IÚS/402/2013-10 zo dňa 19.06.2013. Týmto
rozhodnutím je potvrdená rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, ktoré síce uznávajú, že úver
je absolútnym obchodom, pričom na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na
povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie
spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s
princípy ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného
práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

Niet pochybností o tom, že aj v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, za ktorú sa považuje každá

zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Na plynutie času ani
jeho dôsledky, vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci nemôže dopadať právna úprava
obchodného práva a rovnako ani na otázky odstúpenia a dôsledkov odstúpenia od zmluvy. Vychádza sa
z názoru, že niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov, ktorá vychádza z dôvery objektívne
občianske právo prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval. Ustanovenie § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov, ktorí
takmer žiadnym spôsobom neparticipujú na koncipovaní zmluvy, a preto je namieste silná ochrana
spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka. V
rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa použije občianskoprávna úprava, keďže nejde o úver
medzi dvoma nepodnikateľmi, alebo dvoma podnikateľmi alebo o inú než spotrebiteľskú zmluvu. Aj v

danom prípade ide o formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal
možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore
s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. nedá ich do súladu s týmto paragrafom,
v zmysle § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto
klauzuly sú neplatné. O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej

zmluvy použitím inštitútu práva podľa obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného
zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút
priaznivejšie.

Zuvedenéhodôvodupretotrebapovažovaťzasprávnypostup,keďajdôsledkyodstúpeniaodzmluvysú
posudzované podľa ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, ktoré je pre spotrebiteľa priaznivejšie.

Odvolací súd preto nepovažoval dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. za opodstatnene
uplatnený.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ (súd prvého stupňa dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam)spočívapredovšetkýmvnesprávnompostupe
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na
skutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil taký postup súdu prvého stupňa v súvislosti s hodnotením

dôkazov, ktorý by odporoval ustanoveniu § 132 O.s.p., pričom aj podľa odvolania zásadný nesúhlas
navrhovateľa s rozhodnutím súdu prvého stupňa spočíva v právnom posúdení, keď súd prvého stupňa
posudzoval otázky odstúpenia od zmluvy a náležitosti z toho vyplývajúce podľa občianskeho a nie
obchodného zákonníka.Odvolací súd nepovažoval za potrebné ani pripustiť dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku s
prihliadnutím na to, že otázka aplikácie občianskeho a obchodného zákonníka v spotrebiteľských
veciach už bola riešená aj vyššie citovaným rozhodnutím ústavného súdu.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti
s odvolacím konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .