Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/606/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204583
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov

JUDr. Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 16. apríla 2014, č.k. 6C/202/2012 - 119, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd
zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 175,- Eur z titulu majetkovej škody a sumu 110,64 Eur z titulu
nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Zároveň ním zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že podaním doručeným dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín a postúpeným
Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou dňa 13.10.2010 oprávnený navrhol rozhodnúť o zmene

súdneho exekútora. Exekučný súd dňa 09.11.2010 vyzval súdnu exekútorku na predloženie spisu a
vyúčtovanie trov exekúcie, súdna exekútorka predložila spis dňa 19.11.2010 a uznesením zo dňa
25.11.2010 č.k. 2Er/2318/2008-19 exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
vyhovel a poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2010. Následne súd výzvou zo dňa 14.01.2011 vyzval oprávneného
na predloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený predložil dňa 03.02.2011 a exekučný súd uznesením zo
dňa 20.04.2012 č.k. 2Er/2318/2008-30 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnený

podal proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa odvolanie, na základe ktorého Krajský súd v Trenčíne
uznesením zo 07.08.2012 č.k. 4CoE/165/2012-55 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Oprávnený
podaldňa23.10.2012dovolanievočiuzneseniuodvolaciehosúdu,oktoromNajvyššísúdSRuznesením
zo dňa 22.05.2013 č.k. 7 Cdo 250/2012-91 rozhodol tak, že dovolanie oprávneného odmietol, pričom
rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť dňa 28.09.2012. Súd prvého stupňa po
právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil poukázaním na ust. § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku
účinného od 01.12.2006, ďalej ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15

ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 103, § 104
ods. 2, a § 154 ods. 1 O.s.p. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
návrh nie je dôvodný, a preto ho zamietol. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania a bol tohonázoru, že je daná jeho právomoc vo veci konať. Zdôraznil, že pokiaľ sa navrhovateľ domáha náhrady
škody podľa citovaného zákona na základe nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v
nerozhodnutí exekučného súdu v zákonnej lehote alebo v prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc

a príslušnosť okresného súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku
odporcu o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa
jeho názoru išlo v danom prípade o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý
v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti ministerstvom do dňa
rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a ministerstvo v tejto lehote nárok navrhovateľa na náhradu škody

neuspokojilo. Tým považoval podmienku, aby mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť,
za splnenú, pričom uviedol, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pripustil, že
návrh mal nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ust. § 43 ods. 1 O.s.p., keďže
navrhovateľ uviedol v návrhu rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej
konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Konštatoval, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu
škody skutkovo zdôvodnil a nie je potrebné, aby ho aj právne posúdil. Pokiaľ ide o navrhovateľom

tvrdené nerozhodnutie exekučného súdu o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote, resp. prieťahy
v konaní, dospel k záveru, že k tomuto porušeniu došlo, nie však v rozsahu, ktorý tvrdil navrhovateľ (viac
ako 70 dní). Exekučný poriadok pritom v ust. § 44 ods. 8 ustanovoval 30-dňovú lehotu pre rozhodnutie
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. V danom prípade však navrhovateľ podal návrh na
zmenu súdneho exekútora na nepríslušnom súde dňa 20.9.2010 a tento súd bezodkladne postúpil

jeho podanie príslušnému súdu, ktorý podanie navrhovateľa prevzal dňa 13.10.2010 a uznesením zo
dňa 25.11.2010 návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Exekučný súd teda rozhodol 12 dní po
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. V danej súvislosti zdôraznil, že v súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR (nález sp. zn. I. ÚS 16/02) nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa považuje automaticky
za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a už vôbec neznamená

automaticky nárok na náhradu škody. Rozhodnutie exekučného súdu po zákonnej lehote považoval v
danom prípade za odôvodnené, nakoľko je nielen zaužívaným modelom, ale priamo Exekučný poriadok
vustanovení§44ods.9vyžaduje,abysúdzároveňsrozhodnutímozmeneexekútorapoverilvykonaním
exekúcie nového exekútora a postúpil mu vec spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Súčasne súd musí umožniť pôvodnému exekútorovi, aby si

vyčíslil trovy exekúcie, na čo potrebuje pôvodný exekútor primeraný čas, až potom môže postúpiť svoj
exekútorský spis súdu a súd následne novému exekútorovi spolu s rozhodnutím o zmene exekútora. Tak
tomu bolo aj v danom prípade, preto dobu 42 dní od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora na
príslušný exekučný súd do rozhodnutia tohto súdu nepovažoval za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie
v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu - právu, aby

jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá. Okrem toho uviedol, že navrhovateľ vôbec
nepreukázal vznik škody, jej výšku a ani príčinnú súvislosť medzi postupom súdu (nedodržaním 30-
dňovej lehoty) a údajnou škodou navrhovateľa. K výške majetkovej škody nepredložil ani nenavrhol
žiadne relevantné dôkazy, pričom ani nevyplýva z pripojeného exekučného spisu. Paušalizovanie
výšky škody zo strany navrhovateľa odmietol akceptovať, keď v zmysle zákona sa uhrádza skutočná

škoda a ušlý zisk, pričom paušálne sumy nepredstavujú ani skutočnú škodu ani ušlý zisk. Pokiaľ ide
o znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014, tento založil
do registra súdnej správy (Spr 195/2014), no navrhovateľ v tomto konaní dôkaz oboznámením tohto
znaleckého posudku nenavrhol. Napriek tomu sa súd týmto znaleckým posudkom zaoberal a dospel
k záveru, že nevypovedá nič o skutočnej výške škody, ktorá mala navrhovateľovi údajne vzniknúť v

konkrétnom exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod spisovou
značkou 2Er/2318/2008. Nespochybňoval závery znalcov, považoval však za potrebné uviesť, že znalci
v tomto posudku vypočítali iba priemerné sumy výšky údajnej škody v konaniach navrhovateľa vedených
na súdoch na celom Slovensku a preto je pre rozhodnutie v danej konkrétnej veci predložený znalecký
posudok irelevantný. V danej súvislosti konštatoval, že ak navrhovateľ nepredložil dôkazy k vyčísleniu

skutočnej škody resp. ušlého zisku, potom neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o výšku ním tvrdenej
škody. Rovnako navrhovateľ nepredložil ani nenavrhol žiadne dôkazy na preukázanie príčinnej súvislosti
medzi omeškaním súdu a ním tvrdenou škodou a vzhľadom na to, že omeškanie súdu predstavovalo
12 dní, navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal, že práve kvôli tomuto 12-dňovému omeškaniu
súdu mu vznikla škoda práve vo výške 175,- Eur. Ďalej dôvodil tým, že navrhovateľ len vo všeobecnej

rovine uviedol stratu dôvery v pôvodného exekútora a podozrenie zo vzniku škody na jeho strane,
nepreukázal však a ani neuviedol nijaké konkrétne pochybenie pôvodného súdneho exekútora práve v
čase rozhodovania súdu o návrhu na zmenu exekútora, v dôsledku ktorého by navrhovateľovi vznikla
škoda, teda napriek porušeniu zákonnej 30-dňovej lehoty na rozhodnutie exekučného súdu nebolonijakým spôsobom preukázané, že navrhovateľovi vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s týmto
porušením. S prihliadnutím na uvedené nemohol priznať navrhovateľovi ani náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch a pripomenul, že aj v prípade, že by došlo k porušeniu práva navrhovateľa, takúto náhradu

by bolo možné priznať v prípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom. Navrhovateľ však nepreukázal a ani nenavrhol žiaden dôkaz, ktorý by mal preukázať, že
samotné konštatovanie porušenia jeho práva by nebolo dostatočným zadosťučinením a súd prvého
stupňa bol toho názoru, že takéto konštatovanie, pokiaľ by sa ho navrhovateľ bol domáhal, by bolo

pre neho postačujúcim zadosťučinením. Okrem toho navrhovateľ nepreukázal ani samotnú existenciu
nemajetkovej ujmy, nakoľko ani v tomto prípade neobstojí paušalizovaná suma náhrady vo výške 110,64
Eur za 2 mesiace prieťahov, keďže je potrebné (najmä pri právnických osobách) prihliadať na význam
sporu pre navrhovateľa. Odhliadnuc od uvedeného pripomenul, že v danom prípade bola exekúcia
napokonzastavenásamotnýmsúdomvzhľadomnajejneprípustnosť,takževymoženieakejkoľveksumy
ktorýmkoľvek exekútorom je potrebné považovať takisto za neprípustné. Podľa jeho názoru nebolo

možné aplikovať v danej veci ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013,
keďže navrhovateľ svoj nárok uplatnil skôr, než nadobudlo účinnosť uvedené ustanovenie a hoci sa
uvedené ustanovenie javí byť procesného charakteru a novela zákona, ktorou bolo zavedené, nemá
žiadne prechodné ustanovenia, nemožno ho použiť, pretože by to považoval za retroaktívne aj vo
vzťahu k vecnému posúdeniu nároku navrhovateľa. V konaní oboznámil aj znalecký posudok č. 1/2013

vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. a skonštatoval, že tento nie je
dôkazom, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Dôvodil tým, že akákoľvek odpoveď na položenú
otázku však nemá význam pre toto konanie, pretože v danom prípade bolo na základe exekučného
titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Poukázal na to, že
neskoršie zastavenie exekúcie nie je predmetom tohto konania o náhradu škody a nesprávny úradný

postup spočívajúci v prieťahoch v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým
je oboznámenie exekučného spisu. Na záver doplnil, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné
vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných
prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom nezákonnom
rozhodnutí môže byť iba exekučný spis. Keďže návrh bol nedôvodný už v samotnom právnom základe

uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym
rozsudkom. Nakoľko odporca trovy konania nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu
mu žiadne trovy nevyplývali, rozhodol, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust.
§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa

týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil
s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť sa k

tvrdeniamodporcu,zktorýchsúdprisvojomrozhodovanívychádzalazachytilichajvodôvodnenísvojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ akostrana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na to, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O.s.p. Žiadal preto, aby krajský súd ako
súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v

náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a
vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich

náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia
výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu v trvaní 2 mesiacov a
upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 70 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, uvedené tvrdenie sa nezakladá
celkom na pravde. Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním
v celom rozsahu stotožňuje, oprávnený doručil dňa 20.09.2010 Okresnému súdu Trenčín návrh na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora, ktorý bol Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou ako

príslušnému exekučnému súdu postúpený dňa 13.10.2010. Exekučný súd dňa 09.11.2010 vyzval súdnu
exekútorku na predloženie spisu a vyúčtovanie trov exekúcie, súdna exekútorka predložila spis dňa
19.11.2010 a uznesením zo dňa 25.11.2010, právoplatným dňa 28.12.2010, exekučný súd návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Následne súd výzvou zo dňa 14.01.2011 vyzval
oprávneného na predloženie zmluvy o úvere, ktorú oprávnený predložil dňa 03.02.2011 a exekučný

súd uznesením zo dňa 20.04.2012, právoplatným dňa 28.09.2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
exekúciu zastavil.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora

na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej lehote vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného
poriadku, keď bolo vydané v lehote a 43 dní od doručenia návrhu príslušnému exekučnému súdu. Právo
na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným
postupomvšakniejeabsolútne,alepodliehazákonnýmobmedzeniamupravujúcimpredpokladynajeho
uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie

podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa nepovažuje navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý

by hodnoverným spôsobom preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti
s postupom exekučného súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval
prípadné pochybnosti ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti
odvolací súd rovnako poukazuje na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudokvychádzal, bola jeho spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť
takejto formy preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška
má v každom jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní

o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu
zakaždým z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne,
keď uvedenú výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu
tvrdeného výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na

zreteľ nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať
v nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na
udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
akokvynaloženiušpecifikovanýchnákladovvsúvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduojehonávrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto aj v tejto časti bol v celom

rozsahu správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.

Okrem uvedeného považuje odvolací súd za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že exekučný súd
uznesením zo dňa 20.04.2012, právoplatným dňa 28.09.2012, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
exekučné konanie zastavil, a to z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu. S prihliadnutím na uvedené

v exekučnom konaní, ktoré bolo vedené na podklade nespôsobilého exekučného titulu, nemohlo v
dôsledku oneskoreného rozhodnutia exekučného súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora dôjsť
k vzniku zbytočných prieťahov, ktoré by mali za následok vznik uplatnenej škody, resp. nemajetkovej
ujmy na strane navrhovateľa, preto bol v konečnom dôsledku správny postup súdu prvého stupňa, ktorý
návrh navrhovateľ aj s poukazom na neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu ako nedôvodný

zamietol.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.

48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
za stavu, kedy exekučný súd pred vydaním rozhodnutia vyzýval súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu a vyúčtovania trov exekúcie, v lehote 43 dní od doručenia návrhu oprávneného na

zmenu súdneho exekútora príslušnému súdu, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní, ktoré
by mali nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, vedúce k vzniku navrhovateľom uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená, bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu vTrenčíne zo dňa 22.10.2012 pod sp. zn. 6NcC/328/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslav Svitana, PhD. nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci, pretože nezistil dôvody na takýto postup. S prihliadnutím na tieto skutočnosti súd

prvého stupňa v napadnutom rozsudku zároveň správne rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, keď tento opätovne ako nedôvodný zamietol. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom
rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,
že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu
tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., hoci tak nemohol
postupovať. Súd prvého stupňa sa s touto otázkou v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným
spôsobom vysporiadal, pričom v danom prípade boli aj podľa názoru odvolacieho súdu splnené
predpoklady pre uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov. Uvedené

vyplýva z toho, že odporca svoju neprítomnosť ospravedlnil a dôvod, pre ktorý navrhovateľ opakovane
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie, nebolo možné s prihliadnutím na doterajší priebeh konania, v
ktorom bolo rozhodnuté o nezaujatosti konajúceho sudcu a zároveň opakovane vecne správnym a
zákonným spôsobom o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania, a to aj v rámci odvolaním
napadnutého rozsudku, za dôležitý.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil opakovane pojednávanie, čím účastníkom konania vytvoril procesné
predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi

riadne doručené dňa 14.03.2013 spolu s predvolaním na prvý termín pojednávania vytýčený na
05.06.2013, pričom tento termín pojednávania bol následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o
návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa vytýčil na
16.04.2014 a predvolanie navrhovateľovi doručil dňa 01.04.2014. Žiadneho z nariadených pojednávaní
sa navrhovateľ napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto

nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa ust.
§ 120 ods. 4 O.s.p., ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 14.03.2013, ako to
vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.

1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .