Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/229/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200106
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200106.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci
žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike -
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č. k. 4C 26/2014 - 87 zo dňa 02.07.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady majetkovej
škody vo výške 924,66 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 184,93 Eur zamietol. Žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

V odôvodnení poukázal na dôvody podanej žaloby, ktorým je nesprávny úradný postup Okresného
súdu Vranov nad Topľou, ktorý nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej lehote v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý následne žiadosť
o udelenie poverenia zamietol. Uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5C 818/2012 -
7 zo dňa 09.10.2012 súd spojil veci vedené pod sp. zn. 5C/818/2012, sp. zn. 5C/819/2012, sp. zn.
5C/822/2012, sp. zn. 5C/823/2012, sp. zn. 5C/824/2012, sp. zn. 5C/825/2012, sp. zn. 5C/826/2012, sp.
zn. 5C/827/2012, sp. zn. 5C/828/2012, sp. zn. 5C/829/2012, sp. zn. 5C/830/2012, sp. zn. 5C/831/2012
a sp. zn. 5C/832/2012 na spoločné konanie s tým, že budú vedené pod sp. zn.5C/818/2012. Uznesením
Krajského súdu v Prešove č. k. 19NcC/49/2012-11 zo dňa 18.10.2012 boli sudcovia Okresného súdu

Vranov nad Topľou vylúčení z rozhodovania a prejednávania v predmetnej veci a vec bola prikázaná
Okresnému Stará Ľubovňa. Uznesením č. k. 4C 119/2012 - 39 zo dňa 09.12.2013 boli všetky spojené
veci pôvodne vedené Okresným súdom Vranov nad Topľou vylúčené na samostatné konanie.

Následne súd poukázal na stanovisko účastníkov konania, obsah pripojených listinných dôkazov, najmä
obsah pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 3Er 1302/2011, citoval čl. 46
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 4, §

9 ods. 1, 2, 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 514/2003 Z. z.), ako aj ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2
písm. d) a § 243 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalejlen Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov a uviedol, že vyhodnotiac dôkazy jednotlivo i vo
vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že žalobe nemožno vyhovieť. K procesnej námietke žalovanej o
zmätočnosti podania žalobcu, súd konštatoval, že žaloba žalobcu spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust.

§ 42 a § 79 Občianskeho súdneho poriadku, lebo z petitu žaloby je zrejmý uplatnený nárok žalobcu.
V predmetnom konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Vranov nad Topľou, ktorý podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v zákonnej
lehote nevydal rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3Er 1302/2011 mal súd

preukázané, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu dňa 25.08.2011.
Spolu s touto žiadosťou žalobca ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je rozhodcovský
rozsudokStálehorozhodcovskéhosúduspoločnostiSlovenskározhodcovská,a.s.,sp.zn.SR02933/11.
Súdrozhodoložiadostisúdnehoexekútorauznesenímč.k.3Er/1302/2011-10 zodňa19.09.2011tak,že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Proti tomuto uzneseniu žalobca nepodal
odvolanie, preto nadobudlo právoplatnosť dňa 05.11.2011. Následne exekučný súd uznesením č. k.

3Er/1302/2011-18 zo dňa 27.01.2012 exekúciu zastavil.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, je kompetentný preskúmať len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. V danom prípade súd o žiadosti o udelenie poverenia

rozhodol do 3 týždňov, preto žalobcom tvrdené prieťahy v konaní neboli opodstatnené. Pokiaľ ide
o tvrdený nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, nemohlo ísť o nesprávny úradný postup, ale len o nezákonné rozhodnutie v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z., ktorého výsledkom bola podľa názoru žalobcu prekážka
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným. K

tomu súd uviedol, že za nesprávny úradný postup nemožno považovať taký postup, ktorý našiel svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Podľa názoru súdu takéto rozhodnutie, ktorým bola
zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, nebolo ani
nesprávnym úradným postupom v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ani sa nejednalo o
nezákonné rozhodnutie, ktorým by orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc v zmysle § 6 ods. 4

zákona514/2003Z.z.Dôvodomprezamietnutiežiadostiovydaniepovereniavpredmetnomexekučnom
konaní, bola totiž nezákonnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku z dôvodu neprijateľnej
rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu. Skúmaním rozhodcovskej
doložky exekučný súd nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval
svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr.

rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/144/2012). Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu
(§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Je v kompetencii exekučného súdu skúmať tak formálnu, ako aj
materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že žalobca

nepreukázalsplnenieužprvéhopredpokladuzodpovednostištátuzaškodu,atoexistenciunesprávneho
úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti
štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou
žalovanej a dospel k záveru, že žalobca ich v konaní nepreukázal. Žalobca v konaní nepredložil ani
neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody. Žalobca sa taktiež domáhal náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nedodržanie zákonnej lehoty, resp. vydanie
nezákonného rozhodnutia exekučným súdom automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy, lebo aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej
lehoty, resp. nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti

a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy
v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v
súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol,
že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotuv plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia žiadnym spôsobom
nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na
základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a

aktivity boli ovplyvnené. Žalobcom požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny
a príslušenstva nie je podložená žiadnymi reálnymi skutočnosťami, či odôvodnenými výpočtami. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. V predmetnom konaní však nedošlo k žiadnemu porušeniu
práv žalobcu, preto mu ani nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca zároveň nepreukázal

vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že
žalovanej, ktorá mala v konaní úspech, náhradu trov konania nepriznal, lebo návrh na priznanie
predložený nebol.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca. Namietal odňatie možnosti
konať pred súdom, vadu konania, ktorá má za následok nesprávne právne posúdenie z dôvodu
aplikácie nesprávneho ustanovenia právneho predpisu, ďalej nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý
bol neúplne zistený, pretože neboli vykonané navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Zdôraznil, že súd nesprávne aplikoval

ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 01.01.2013
novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., a preto ust. § 9 ods. 2 v znení novely zákona č. 514/2003
Z. z. nemohol aplikovať na merito veci. Ďalej namietal, že sa súd nevyjadril k otázke stavu právnej
neistoty účastníka exekučného konania. Ďalej poukázal na to, že nie je úlohou súdu polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy

de lege ferenda sú neprípustnými. Zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil, že Dohovor
o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovoval požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zahŕňajúci aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Poukázal na to, že súd posudzoval rozpor exekučného titulu
so zákonom a poukazoval na skutočnosti, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom konania. K návrhu na

prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne
rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu.
Navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako

aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že
súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Namietané
nesprávne skutkové zistenia, vrátane nesprávneho právneho posúdenia nebolo opodstatnené.

K námietke týkajúcej sa odňatia možnosti konať pred súdom odvolací súd uvádza, že z postupu

súdu nevyplynulo porušenie práva účastníka na spravodlivý súdny proces, ani práva na súdnu
ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky. Súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania
vyhodnotil jednotlivé dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. §
132 Občianskeho súdneho poriadku jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, na základe čoho dospel ksprávnym skutkovým zisteniam. Posudzoval uplatnený nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote o žiadosti o vydanie poverenia
vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde

Vranov nad Topľou sp. zn. 3Er 1302/2011. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že 15 - dňová
lehota sa vzťahuje výlučne na prípad, keď súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie, exekučného titulu so zákonom a poverenie v danej lehote vydá. V prípade
zistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so
zákonom, súd nie je viazaný lehotou 15 dní. Uvedené je odôvodnené požiadavkou náležitého skúmania

žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a
vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, resp. o zastavení exekučného konania,
ktoré musí byť presvedčivo odôvodnené. Z uvedeného vyplýva, že postupom súdu, ktorý posudzoval
exekučný titul z vyššie uvedených hľadísk, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Skúmanie
podmienok pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania je zákonnou povinnosťou súdu vyplývajúcou
z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Judikatúra súdov zdôrazňuje túto preskúmavaciu právomoc

exekučných súdov obzvlášť pri exekučných tituloch, ktorými sú rozhodcovské rozsudky, tak ako to
bolo aj v tomto prípade. To znamená, že súd má ex offo povinnosť preskúmavať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 207/2011 zo dňa

21.11.2012). Je nesporné, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany práv spotrebiteľa zasiahla
do vtedajšej súdnej praxe, aby zjavne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie,
a preto je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou úpravou
a zásadami na ochranu práv spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom.
Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom žalobcu týkajúcim sa nemožnosti aplikácie ust.

§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013. Aplikácia tohto ustanovenia na
zodpovednostné právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou novely zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanej
zákonom č. 412/2012 Z. z., neprichádza do úvahy. Retroaktivita pri aplikácii zákonného ustanovenia,
ktoré nadobudlo účinnosť po vzniku zodpovednostného právneho vzťahu nie je prípustná. Aplikácia
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013, ktorý podobne upravuje

podmienky,nazákladektorýchmožnoposúdiťvzniknesprávnehoúradnéhopostupuvpodobeprieťahov
v konaní, nie je možné aplikovať na právny vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu
medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia, pretože by išlo o retroaktivitu
pri aplikácii právneho predpisu. V danom prípade súd prvého stupňa len na zdôraznenie nedôvodnosti
podanej žaloby citoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žaloba bola zamietnutá z dôvodu

nepreukázania nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý postupoval v zmysle ust. 44
ods. 2 Exekučného poriadku.

Hodnotenie dôkazov, ako aj rozsah a vykonávanie dokazovania je vždy vecou súdu. V sporovom
konaní posilnenom zásadou kontradiktórnosti majú účastníci dôkaznú povinnosť vyplývajúcu im z

ust. § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, t. j. povinnosť nielen tvrdenia, ale aj preukázania
nimi tvrdených skutočností. Nesplnenie dôkaznej povinnosti má za následok neunesenie dôkazného
bremena. Súd prvého stupňa správne pri uplatnenom nároku na náhradu škody skúmal preukázanie
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a z dôvodu nepreukázania existencie škody,
ďalšie dôkazy, t. j. napr. navrhované znalecké dokazovanie za účelom preukázania výšky škody, ktorá

mala žalobcovi vzniknúť, nebolo hospodárne, ani potrebné pre rozhodnutie v predmetnej veci. Takýmto
postupom nebolo porušené právo účastníka na spravodlivý súdny proces, ani na súdnu ochranu, lebo
nie je povinnosťou súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Súd na základe výsledkov vykonaného
dokazovania sám uzná, ktoré dôkazy sú potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutkových okolností.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nevysporiadania sa so stavom právnej neistoty na strane žalobcu
v exekučnej veci, odvolací súd uvádza, že ani táto namietaná skutočnosť nebola opodstatnená. Je
nesporné, že v exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku, prípadne notárskej
zápisnice, súd posudzuje návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, či je súladný so zákonom. Táto
povinnosť exekučného súdu vyplýva priamo z ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní. Ide o súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách v zmysle judikatúry
súdov, ako aj Súdneho dvora Európskej únie.Vzhľadom na to, že návrh na prerušenie konania, na ktorý žalobca v odvolaní poukázal, nebol v
predmetnom konaní predložený, odvolací súd sa odvolacími námietkami týkajúcimi sa návrhu na
prerušenie konania nezaoberal, ani k nemu nezaujal vecné stanovisko.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v súlade s ust. § 219
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

a zásadou úspechu žalovanej v odvolacom konaní, ktorej náhrada trov odvolacieho konania priznaná
nebola, lebo návrh na priznanie predložený nebol (§ 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.