Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/23/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217028
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217028.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu

JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13.08.2013, č. k. 18C/71/2013-77 a proti
uzneseniu Okresného súdu Nitra zo dňa 15.01.2014, č. k. 18C/71/2013-89, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 5 odsek 1, odsek 3, § 9 odsek
1, odsek 2, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1,
odsek 2, § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 9.906,06
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.981,21 eur, pretože exekučný súd napriek tomu, že vec ním
prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s
účastníkmi konania, ktorý by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k

posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 16.02.2011, t. j. s omeškaním viac ako 247 dní.
Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 16Er/596/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 16.07.2010, k čomu
pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 28.05.2010. Uznesením zo dňa 21.10.2010 súd
zamietol žiadosť o udelenie poverenia, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.03.2011 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 26CoE/230/2010-34.

Uviedol, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný
súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnostikaždého jednotlivého prípadu, najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (I. ÚS 41/02).
Nároknanáhraduškodynepovažovalzapremlčaný,vzhľadomktomu,žeexekučnékonaniebolozačaté

v roku 2010 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu
poverenia nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom
v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na náhradu
škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 odsek 2 písmeno d/ zákona č. 233/1995 Z. z.

bolo v čase podania žiadosti o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr
bol zákon v uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d/, svedčí aj komentár k § 44 odsek 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku

došlo z dôvodu potreby preskúmania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie.
Vo veci rozhodol po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia žiadosti odporcom, žalobu tak už nemohol
považovať za premlčanú.
Mal za to, že navrhovateľom uvádzaná majetková škoda nebola v konaní preukázaná a navrhovateľ
neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním uvádzanú škodu. Taktiež sa nestotožnil ani s názorom,

žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovúujmuzanedodržaniezákonnejlehotynavydanierozhodnutia
a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Nevidel dôvod, aby sa nejakou
výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo. Vo veci neboli
konštatované zbytočné prieťahy v konaní či nečinnosť súdu, majetková ujma preukázaná nebola a
nemajetková ujma nezávisí automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale

aj od okolností, ktoré súd konštatoval a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo
forme nemajetkovej ujmy.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať

toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,

ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie

totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplneneguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež

Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania

dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Súd prvého stupňa uznesením č. k. 18C/71/2013-89 zo dňa 15.01.2014 uložil navrhovateľovi povinnosť,
aby v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny poplatok za podané
odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. Zároveň uviedol,
že navrhovateľ je oslobodený od platenia súdnych poplatkov - § 2 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, domáhajúc sa
ním jeho zrušenia. Uviedol, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu
rozhodnutia a tým je odôvodnenie a keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové
a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže navrhovateľ len hádať. Namietal, že podľa

položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom, teda
ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala len podanie žaloby na
náhradu škody a spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie
a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd preto nie je oprávnený svojvoľne

rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, a preto nemôže byť vyzvaný na platenie
súdnehopoplatkuzapodanéodvolanie.Malzato,žeuvedenéprávnezáverysúvsúladespublikovaným
rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca
2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007 a taktiež v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne
stanovenápoplatkovápovinnosťzapodanieodvolaniavočirozhodnutiusúduožalobenanáhraduškody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že mu preto bola
v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal a takéto konanie
zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva navrhovateľa na súdnu ochranu zaručeného v
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods.
1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 12 ods.

1 a článkom 13 ods. 1 písmeno a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie
legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok 59 ods. 2 ústavy vylúčené a súd
je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a teda platí, že môže konať
iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Navyše, podľa
ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.

septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku vecne oslobodené.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok i napadnuté uznesenie, ako aj
konania, ktoré im predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia,
pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Avšak pri odvolaní navrhovateľa dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého

stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
9.906,06 eur z titulu majetkovej škody a sumy 1.981,21 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 16Er/596/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15
dňovej lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 247 dní a vykonaním úradného postupu bez

splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/596/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
16.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej R. S., o vymoženie 5.164
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zo dňa 03.12.2009, sp. zn. SR 16701/09. Oprávnený založil do spisu sťažnosť a podnet na

preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní zo dňa 30.08.2010, ktorá bola všeobecná
a bola založená do viacerých exekučných spisov. Exekučný súd uznesením zo dňa 21.10.2010,
č. k. 16Er/596/2010-17, zamietol žiadosť súdneho exekútora po tom, ako dňa 31.08.2010 vyzval
oprávneného na zaslanie overenej fotokópie zmenky a dohody o vyplnení zmenky, ktoré boli doručené
exekučnému súdu 22.09.2010. Proti rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský

súd v Nitre uznesením zo dňa 30.12.2010, č. k. 26CoE/230/2010-34 tak, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil. Oprávnený dňa 20.01.2011 zaslal späťvzatie odvolania. Následne exekučný
súd uznesením zo dňa 21.07.2011, č. k. 16Er/596/2010-50 exekučné konanie zastavil, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 10.08.2011.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (teda v čase začatia
exekučného konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo

návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd

vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutiev zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (16.07.2010), po
náležitom preskúmaní, prostredníctvom súdneho exekútora, vyzval oprávneného na doloženie zmluvy
o úvere (31.08.2010), aby mohol po doručení podkladov (22.09.2010) následne vo veci rozhodnúť

(21.10.2010). Hoci exekučný súd rozhodol po 97 dňoch od doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie
247 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné
prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania, ktoré bolo
určené na deň 13.08.2013, právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa,

že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie
uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že
exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, po doručení
žiadosti v lehote 97 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a
teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo dôjsť. Keďže navyše predmetné

exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú
nemožnosť realizácie exekúcie. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2
zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia,
keďže súd prvého stupňa správne vo veci aplikoval právny predpis v znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

Predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 20 eur (navrhovateľ je
oslobodený od platenia súdneho poplatku - § 2 odsek 1 zákona č. 71/1992 zb. o súdnych poplatkoch,
pol. 7 písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov v zmysle § 172 odsek 2).

Podľa § 1 odsek 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len „Zákon o súdnych poplatkoch“), súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú

splatnými po 30. septembri 2012.
Podľa sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu Zákona o súdnych poplatkoch bod I. poplatky
vyberané v občianskom súdnom konaní, položka 7 písm. a) zo žaloby na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je súdny
poplatok 20 eur.

K námietkam navrhovateľa, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, a preto je
nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 169 odsek 1 OSP (označenie súdu, ktorý ho vydal, účastníkov konania a veci,
výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní, ako i deň a miesto vydania uznesenia) a nenapĺňa tak

intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého
uznesenia. Z jeho odôvodnenia (bez ohľadu na to, že nie je obsiahnuté v oddelenej časti s výslovným
uvedením nadpisu Odôvodnenie) jednoznačne vyplýva, z akého dôvodu je poplatková povinnosť
uložená, v akej výške a podľa ktorej položky sadzobníka súdnych poplatkov.Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa v danej veci uviedol, že navrhovateľ je
povinný uhradiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 eur v zmysle položky 7 písmena a/ sadzobníka

súdnych poplatkov a zároveň je oslobodený od platenia súdneho poplatku, takéto odôvodnenie ani
uvedeným stručným požiadavkám na odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedá.

Podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 221 odsek 2 OSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do
právomoci ktorého vec patrí.

Podľa § 226 OSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa považoval pre
zmätočnosť za nepreskúmateľné, preto ho v zmysle § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.