Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/43/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216946
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriana Némethová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216946.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adriany Némethovej a členov senátu
JUDr. Zity Matyóovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 15.01.2014, č. k. 19C/72/2013-58, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15 odsek
1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1, odsek
2 písmeno c/, d/, i/ § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Navrhovateľsapodaným

návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 440 eur, pretože exekučný súd o žiadosti na vydanie poverenia rozhodol po viac ako 8 mesiacoch
a to rozhodnutím o udelení poverenia. Zo spisu Okresného súdu Levice, sp. zn. 12Er/325/2010 mal
preukázané, že v tomto exekučnom konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal
súdny exekútor na súd 28.04.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 22.03.2010
a rozhodcovský rozsudok. Súd vyzval dňa 26.05.2010 súdneho exekútora na predloženie zmluvy o

úvere, ktorá bola súdu predložená dňa 23.09.2010 a súd vydal poverenie dňa 13.10.2010, teda po 169
dňoch. K omeškaniu teda nedošlo v rozsahu 253 dní, ako uvádzal navrhovateľ. Oprávnený podal dňa
30.08.2010 sťažnosť na prieťahy v konaní.
Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože navrhovateľ sa obrátil so žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom podal žalobu na súd skôr, ako uplynula lehota
6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď žaloba bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, ku

dňu rozhodovania súdu o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal nárok navrhovateľa
a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia odporcu, a preto mal
súd za to, že v čase rozhodovania súdu 6 mesačná lehota uplynula, a ani z tohto dôvodu návrh nemožno
považovať za predčasne podaný.
Konštatoval, že skutočnosť, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantované článkom 48 odsek 2 Ústavy SR, nie je kompetentný

preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadomna konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa troch základných kritérií - zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu.
Prípadné nedodržanie lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Navrhovateľ nepreukázal

vznik škody na jeho strane v dôsledku omeškania súdu pri vydávaní poverenia v rozsahu 154 dní,
navyše exekučné konanie stále prebieha, súd k vydaniu poverenia potreboval žiadané doklady a na
konštatovanie, že v exekučnom konaní išlo o prieťahy, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený
a žiadne konanie, v ktorom by boli zistené prieťahy v exekučnom konaní sa neviedlo, aj keď oprávnený
podal dňa 30.08.2010 sťažnosť na prieťahy v konaní.

K námietkam navrhovateľa na nesprávny úradný postup exekučného súdu poukázal na ustanovenie §
44 odsek 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom, pričom sa nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale
skúma, či bol exekučný titul vydaný oprávneným orgánom a či je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. V prípade, že exekučným titulom má byť rozhodnutie vydané orgánom, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné, teda z

právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce a nie je spôsobilé ani založiť prekážku
res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy,
a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere, konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so
zákonom, znamenajúci neúčinnosť a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Poukázal taktiež na to, že v štádiu exekučného konania, pri súd ktorom skúma, či žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v
rozpore so zákonom, vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu a z exekučného titulu. V tomto štádiu
nevykonáva dokazovanie, postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie preto v tejto časti

exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nemaril účel exekúcie, o ktorej sa
má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia
nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote.
Súd v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom v konaní, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej,

resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote nie z dôvodu, že
by nepristupoval zodpovedne k plneniu svojich zákonných povinností, ale z objektívne daného stavu a
neúmerného množstva práce, ako aj z dôvodu, že k rozhodnutiu potreboval doplniť doklady, ktoré súdu
pri podaní žiadosti o udelenie poverenia predložené neboli.

Uviedol, že nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty,
ale aj od okolností, ktoré konštatoval v odôvodnení a na základe ktorých nevidel dôvod pre finančnú
satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Žiadne konanie, v ktorom by boli zistené prieťahy v konaní sa
neviedlo, nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody a keďže navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody, ani spojitosť s príp. nedodržaním zákonnej

lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, návrh v plnom rozsahu ako nedôvodne podaný
zamietol.
Nárok navrhovateľa súd za premlčaný nepovažoval, pretože poverenie bolo súdnemu exekútorovi
doručené dňa 22.10.2010 a za predpokladu, že oprávnený spolupracuje so súdnym exekútorom, mal
súd za to, že oprávnený sa o tejto skutočnosti mohol dozvedieť v nasledujúci pracovný deň, teda dňa

25.10.2010, teda od uvedeného dňa do podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody mu neuplynula 3 ročná premlčacia lehota.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval v
zákonom stanovenej lehote a z obsahu spisu je zrejmé, že mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté

dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnomštáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po

tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.

412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej

neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Namietal,
že súd mu zamietnutím znaleckého dokazovania znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku

materiálnejškodyamechanizmusjejvznikuanazamietnutieznaleckéhodokazovanianemalsúdžiadne
udržateľné dôvody, a preto založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne

neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže

súd, ale ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok
takýchto opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval
vydanie poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Záverom vyjadril nesúhlas s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania,
uviedol dôvody, prečo k premlčaniu práva nedošlo a poznamenal, že v tomto prípade mal byť aplikovaný
všeobecný právny predpis a to ustanovenie § 102 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov
z dôvodu, že aj pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči zodpovednej osobe, a to

formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (čo navrhovateľ aj učinil)
a premlčacia lehota potom bude plynúť až počnúc dňom uplatnenia tohto práva voči zodpovednému
orgánu.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolaní navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré
mu predchádzali. Odvolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si

povinnosti upravenej v ustanovení § 156 odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu majetkovej škody a sumy 440 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12Er/325/2010.

Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k rozhodnutiu o vydaní poverenia došlo až po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním
viac ako 8 mesiacov.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/325/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému R. Z., o vymoženie
900 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského

súdu zo dňa 19.11.2009, sp. zn. SR 18103/09. Exekučný súd zaslal súdnemu exekútorovi
dňa 30.04.2010 výzvu na doloženie zmluvy o úvere. Dňa 30.08.2010 oprávnený zaslal súdu podanie -
sťažnosť na prieťahy v konaní a dňa 23.09.2010 zaslal súdu požadovaný doklad - zmluvu o úvere. Dňa
13.10.2010 exekučný súd vydal pod č. 5402070593+ poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie pre
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 8 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala. Zo strany exekučného súdu

síce došlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení
žiadosti o udelenie poverenia (28.04.2010), po náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (13.10.2010)
na 20. deň po doručení potrebných dokladov (23.09.2010), (nie s omeškaním viac ako 8 mesiacov ako
uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti danej veci, nemožno vzhliadnuť žiadne prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania, určeného
na deň 15.01.2014 právny zástupca navrhovateľa zúčastnil. K ďalším námietkam navrhovateľa, že
rozhodnutienebolovydanévzákonomustanovenejlehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedenézistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný
súd rozhodol o vydaní poverenia na 20. deň po doručení potrebných dokladov, preto odvolací súd
konštatuje, že k rozhodnutiu došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného

navrhovateľomaninemohlodôjsť.Taktiežiďalšieskutočnosti,namietanénavrhovateľomvjehoodvolaní
sú bez právneho významu, keď tvrdenia v súvislosti s vierohodnosťou údajov, znaleckým dokazovaním
a premlčaním sa preskúmavaného rozhodnutia vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k
aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade
nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom

znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142

odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.