Rozsudok – Pracovné právo – Neplatnosť… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. február 2015

Súd: Okresný súd Bratislava III
Spisová značka: 9Cpr/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313205253
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Onuferová

ECLI: ECLI:SK:OSBA3:2015:1313205253.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Onuferovou, v právnej veci

navrhovateľa: R.. F. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Z., O. XX/X, zastúpená Mgr. Radimom Kubicom,
advokátom so sídlom Frýdek - Místek, O. Lysohorského 702, Česká republika, proti odporcovi:
Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom v Bratislave, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, zastúpený JUDr.
Ľubošom Frolkovičom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Aupark Tower, Einsteinova 24, o určenie
neplatnosti výpovede a vyplatenie náhrady mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd určuje, že výpoveď odporcu, doručená navrhovateľke listom odporcu zo dňa 20.12.2012, je n
e p l a t n á.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu mzdy v sume 35.021,20 Eur, do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vzájomný návrh odporcu, aby súd vyslovil, že nie je možné od odporcu spravodlivo požadovať, aby
navrhovateľku ďalej zamestnával, sa zamieta.

Súd priznáva navrhovateľke 100% náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, doručeným súdu 28.03.2013, navrhovateľka žiadala, aby súd určil,
že výpoveď odporcu zo dňa 20.12.2012 je neplatná. Odporca svoju výpoveď zo dňa 20.12.2012
odôvodnil ustanovením § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce na základe tých skutkových okolností,
že sa navrhovateľka v deň nástupu do zamestnania po skončení materskej dovolenky, t.j. 22.10.2012,
nedostavila na pracovisko zamestnávateľa OM Tesco, SNP 429 v Považskej Bystrici, ktoré bolo v súlade
s miestom výkonu práce definované v jej pracovnej zmluve v znení neskorších dodatkov. Zamestnávateľ
ju niekoľkokrát vyzýval k nástupu do práce, ale napriek tomu do dňa výpovede, t.j. do 20.12.2012, tak

neurobila, ani svoju dlhodobú neprítomnosť a zameškanie práce nijakým spôsobom neospravedlnila,
ani zamestnávateľovi nepreukázala a neoznámila existenciu alebo trvanie prekážky v práci na jej
strane, týmto konaním opakovane porušila ustanovenie § 81 písm. b) Zákonníka práce, t. j., že sa na
pracovisko opakovane nedostavila včas a ustanovenie § 144 ods. 2 Zákonníka práce, t.j. porušila svoju
povinnosť preukázať zamestnávateľovi existenciu alebo trvanie prekážky v práci. Toto konanie považuje
zamestnávateľ za opakované neospravedlnené zameškanie práce v súlade s ustanovením § 144a ods.
6 Zákonníka práce a v zmysle Pracovného poriadku Slovenskej sporiteľne, a. s., bod 8.6, je takéto

konanieklasifikovanéakozávažnéporušeniepracovnejdisciplíny,čímpodľaodporcuvznikolvýpovedný
dôvod na skončenie pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. Odporca vo
svojejvýpovediďalejuviedol,žeprávneúčinkyskončeniapracovnéhopomerunavrhovateľkyvýpoveďounastanú doručením tejto písomnosti do jej rúk, výpovedná doba je dvojmesačná a začne plynúť 1. dňom
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede.

Navrhovateľka uviedla, že odporca tvrdí nepravdivo a účelovo, že dohodnutým miestom výkonu práce
je OD Tesco, respektíve obchodné miesto Slovenskej sporiteľne, a.s. v OD Tesco a nepravdivo uvádza,
že vytvoril pracovnú pozíciu zodpovedajúcu dohodnutému druhu práce a pracovnej pozícii, čím sa snaží
tvoriť mylný dojem, že prekážky v práci sú na strane navrhovateľky. Okrem toho odporca odmieta vydať
navrhovateľke výplatné pásky, neoznámil jej skutočnosť, že prestal za ňu hradiť zdravotné a sociálne

poistenie a navrhovateľku z tohto poistenia odhlásil, jeho postup je v rozpore s platnými právnymi
predpismi.

Odporca sa k návrhu vyjadril písomne svojím podaním doručeným súdu 27.05.2013, v ktorom uviedol,
že návrh považuje za účelový a neopodstatnený, keď navrhovateľka až do dňa doručenia výpovede
i napriek výzvam odporcu nenastúpila do práce ani na obchodné miesto Tesco v Považskej Bystrici,

ani sa nedostavila na obchodné miesto v Novej Dubnici, na ktoré ju odporca mal podľa jej tvrdení po
ukončení rodičovskej dovolenky ako riaditeľku pobočky zaradiť. Navrhovateľka teda nijakým spôsobom
nepreukázala svoju pripravenosť vykonávať pre odporcu prácu ani v jednej pracovnej pozícii.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov: pracovná

zmluva navrhovateľky vrátane jej dodatkov, manažérska zmluva, oznámenie o zmene názvu pracovnej
pozície, zrušenie poverenia, mailová komunikácia účastníkov, reakcia na ponuku, výzva odporcu k
nástupu do zamestnania, potvrdenie o pravdepodobnom zárobku, výpoveď, vyjadrenie navrhovateľky k
výpovedi, vypočul navrhovateľku a zistil nasledovný skutkový stav :

Na pojednávaní dňa 19.09.2013 odporca svojím podpisom do zápisnice potvrdil, že vzhľadom na
priebeh sporu a interné vyšetrenie u odporcu došlo k zmene jeho postoja a prehlásil, že odporca
uznáva predmetný nárok uplatnený žalobou, čo sa týka neplatnosti výpovede navrhovateľky, náhrady
mzdy, tak, ako si ju uplatnila v žalobe, t.j. od 01.03.2013 a náhrady trov konania. Zároveň predložil
súdu potvrdenie o výške pravdepodobného zárobku navrhovateľky, pričom pri tomto určení vychádzal

z poslednej pracovnej pozície navrhovateľky, t.j. z manažérskej pracovnej zmluvy. Na základe tohto
uznania nároku žiadal súd o rozhodnutie rozsudkom pre uznanie predmetného nároku.

Na pojednávaní dňa 08.10.2014 odporca predniesol vzájomný návrh, odôvodnený ustanovením § 79
ods. 1 Zákonníka práce a žiadal, aby súd určil, že nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby

navrhovateľku ďalej zamestnával. Tento vzájomný návrh odôvodnil tým, že predložil súdu zápisnicu z
pojednávania v právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11Cpr 5/2013, zo dňa 07.10.2014,
kde sa navrhovateľka vyjadrovala na adresu odporcu spôsobom, ktorý preukazne osvedčuje vylúčenie
akýchkoľvek predpokladov dôvery a lojality, vyžadovaných pre vzťah zamestnanca a zamestnávateľa v
postavení bankovej inštitúcie. Zároveň požiadal súd, aby náhradu mzdy v prípade, že by rozhodnutie

o náhrade mzdy malo presahovať 12 mesiacov, túto s ohľadom na uvedenú argumentáciu odporcu
nepriznal.

Navrhovateľka žiadala vzájomný návrh zamietnuť, keď v uvedenej výpovedi v právnej veci vedenej
na tunajšom súde pod sp. zn. 11Cpr 5/2013, zo dňa 07.10.2014, v rámci výsluchu uviedla len svoje

výhrady voči konkrétnym zamestnancom pracujúcim na personálnom oddelení vedenia odporcu, ktoré
podľa nej stoja za pozadím tohto sporu, a jej postoje voči zmieňovaným zamestnankyniam personálneho
oddelenia odporcu boli len jej reakciou voči nezákonnému postupu odporcu, a preto považuje za
absurdné, aby relevantná a právom uznaná obrana voči nezákonnému postupu odporcu uplatnená pred
zákonným súdom bola nakoniec účelovou dezinterpretáciou jej tvrdení napokon na príťaž. Rovnako

nesúhlasila ani s návrhom zamietnuť náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov, keď navrhovateľke, ktorá
si chránila svoje práva súdnou cestou a použila procesné prostriedky v súlade so zákonom, nemôže
byť na ťarchu, že dôjde k predĺženiu dĺžky trvania súdneho sporu. Navrhovateľka len využila svoje
zákonné právo na rozšírenie žaloby, administratívnou chybou aparátu súdu nedošlo k založeniu jej
podania zo dňa 03.09.2013 zo spisu, čo spôsobilo odročenie pojednávania. Objektívna skutočnosť, že

zákonný sudca pôsobiaci v tomto spore odišiel na stáž k súdu vyššieho stupňa, a ďalšie pojednávanie
určené na deň 26.08.2014 bolo odročené na žiadosť odporcu len objektívne dokazuje, že navrhovateľka
žiadnym spôsobom nezavinila dĺžku trvania tohto súdneho sporu, keď naviac zákon umožňuje poskytnúť
zamestnancovi náhradu mzdy na dobu až 36 mesiacov.Navrhovateľka vzala späť návrh na rozšírenie návrhu týkajúci sa povinnosti zaplatiť navrhovateľke
náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku vo výške 8.628,80 Eur za obdobie od 21.10.2012 do
28.02.2013 a zároveň zobrala späť návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku, uvedeného v podaní zo

dňa 26.09.2013, pretože obsah tohto návrhu je už súčasťou návrhu vo veci samej.

Vo svojom vyjadrení doručenom súdu 09.02.2015 odporca uviedol, že uznal svoj nárok na pojednávaní
dňa 19.09.2013, t.j. necelých 6 mesiacov po doručení žaloby navrhovateľky na súd, z čoho vyplýva,
že ak by súd vtedy rozhodol, zaviazal by odporcu povinnosťou nahradiť navrhovateľke náhradu mzdy

maximálne za obdobie od 01.03.2013 do 19.09.2013. Skutočnosť, že na predmetnom pojednávaní
nedošlo k vyhláseniu rozsudku v súlade s ustanovením § 153a O.s.p., je spôsobené konaním
navrhovateľky, ktorá trvala na zmene návrhu na začatie konania tak, aby jej súd priznal náhradu mzdy
za obdobie trvania pracovného pomeru, čo si následne vyžadovalo realizáciu procesných úkonov zo
strany súdu. Je preto logické, vzhľadom na povahu inštitútu uznania nároku, že odporca vychádzal pri
zohľadnení obdobia priznania nároku na náhradu mzdy z iných predpokladov, za akých rozhoduje teraz.

Odporca zdôraznil, že z výpovede navrhovateľky na pojednávaní 08.10.2014 jasne vyplýva, že si počas
obdobia uplatňovania náhrady mzdy prácu aktívne nehľadala, naposledy sa uchádzala o pracovnú
pozíciu v banke v období roku 2013, čiže v čase podania žaloby v predmetnej veci. Navrhovateľka
ani inak nepreukázala, že by skutočne vyvíjala snahu o získanie nového zamestnania, aj preto by
rozhodnutie súdu priznaním náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov bolo nespravodlivé

a nezákonné, v príkrom rozpore so základnou zásadou občianskeho súdneho konania, pokiaľ ide o
spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov odporcu so všetkými z toho rezultujúcimi dôsledkami.
Odporca je presvedčený, že ním doložené potvrdenie o pravdepodobnom zárobku je v súlade s
ustanovením § 134 ods. 3 Zákonníka práce, keď rozhodným obdobím pre výpočet pravdepodobného
zárobku je 4. štvrťrok roku 2012. Odporca zároveň v súlade s ustanovením § 79 ods. 2 Zákonníka

práce požiadal súd, aby rozhodol, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku
ďalej zamestnával. Ako dôkaz predložil súdu zápisnicu z pojednávania v právnej veci vedené na
tunajšom súde pod sp. zn. 11Cpr 5/2013, zo dňa 07.10.2014, kde sa navrhovateľka vyjadrovala na
adresu odporcu spôsobom, ktorý preukazne osvedčuje vylúčenie akýchkoľvek predpokladov dôvery
a lojality, vyžadovaných pre vzťah zamestnanca a zamestnávateľa v postavení bankovej inštitúcie, a

preto nie je určite spravodlivé, aby odporca za takýchto okolností naďalej zamestnával navrhovateľku.
Z obsahu spisu je zrejmé, že odporca skončil pracovný pomer navrhovateľky výpoveďou z dôvodu
neospravedlnenej absencie navrhovateľky v práci v čase od 22.10.2012, kedy navrhovateľka po
skončení rodičovskej dovolenky do práce nenastúpila, respektíve sa ani nedostavila na pracovisko
odporcu. Navrhovateľka zdôvodňovala svoje konanie tým, že jej má byť ponúknutá pozícia riaditeľky

pobočky, túto však bola oprávnená vykonávať len na dobu určitú do 15.06.2009, čo osvedčuje
dokumentácia tvoriaca obsah spisu. V danom prípade zamestnanec z dôvodov zamestnávateľovi
nepričítateľných už nepredstavuje prínos očakávaný v čase vzniku pracovného pomeru, ide preukazne
o prípad nemožnosti spravodlivo od odporcu požadovať ďalšie zamestnávanie navrhovateľky. Odporca
určite nemôže ponúknuť navrhovateľke pozíciu riaditeľky pobočky, tak, ako sa navrhovateľka domáhala

v čase pred výpoveďou, pretože jednak túto pozíciu vykonávala len do 15.06.2009, keď zmluvne bol
výkon tejto pozície viazaný len na dobu určitú, a jednak takéto voľné miesto ani nemá. Vzhľadom
na navrhovateľkine prejavy nedôvery, nelojality, vyjadrení sa na adresu odporcu, a odôvodnenú
a preukaznú nemožnosť zamestnávateľa ju zamestnávať na ňou požadovanej pracovnej pozícii
riaditeľky pobočky je odporca presvedčený, že sú naplnené dôvody, nepričítateľné odporcovi ako

zamestnávateľovi, aby súd vyhovel vzájomnému návrhu odporcu a určil, že nie je možné od odporcu
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával.

Z výpovede navrhovateľky súd zistil, že odporca bol jej prvým a zatiaľ jediným zamestnávateľom za
obdobie od roku 1991, kariérne postupovala z funkcie poradcu na osobného poradcu a napokon na

riaditeľku pobočky, práci obetovala aj svoj osobný život. Po skončení materskej dovolenky v októbri
2012 komunikovala len na ústredí a jej výhrady uvedené v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 11Cpr 5/2013 smerovali len voči dvom konkrétnym zamestnankyniam, personalistkám odporcu
pracujúcim na ústredí. S týmito zamestnankyňami by pri výkone svojej práce vôbec neprichádzala do
kontaktu, pretože oni pracujú na ústredí odporcu. Jej súčasná finančná situácia je taká, že po vyše 20

- ročnej praxi a zamestnaní je pre ňu ponižujúce, že od októbra 2012 musí každý mesiac chodiť na
úrad práce, zistila, že pre konanie odporcu - neodvedenie dane pri preplácaní dovolenky, jej nebola
priznaná podpora v nezamestnanosti a živil ju dva roky manžel, pretože už nepoberá ani rodičovský
príspevok. Prácu si hľadá od marca 2013, ale vzhľadom ku skutočnosti, že viac ako 20 rokov pracovalapre odporcu, je pre väčšinu firiem nepoužiteľná z dôvodu jednostranného zamerania, a pri uchádzaní
sa o prácu v inej banke (SBERBANK, ČSOB) po informácii, že je s odporcom v súdnom spore, nikto
nemal o jej ponuku záujem. Zdôraznila, že pracovné ponuky v tomto odbore v mieste jej bydliska nie

sú také početné ako napríklad v Bratislave.

Súd zamietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté navrhovateľkou týkajúce sa okolností
prevzatia výpovede, a to výsluch jej manžela R.. W. O., alebo znalecký posudok znalcom z odboru
písmoznalectvo k tomu, že podpis na prevzatí výpovede z pracovného pomeru zo dňa 27.12.2012

je podpisom jej manžela Ing. W. O. z dôvodu, že sa súdu tento dôkaz javil ako nadbytočný
vzhľadom na uznanie nároku odporcom. L. súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania znalcom
za účelom stanovenia pravdepodobného zárobku navrhovateľky z dôvodu, že vychádzal z výpočtu
pravdepodobného zárobku predloženého odporcom, t.j. zamestnávateľom navrhovateľky (§ 157 ods.
2 O.s.p.).

Podľa ustanovenia § 153a O.s.p. ods. 1, ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený
žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne
rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku.
Rozhodnúť spor rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku možno len na návrh žalobcu a na
základe úplného alebo čiastočného vzdania sa nároku len so súhlasom žalovaného (ods. 2).

Rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku nemožno rozhodnúť spor, ktorý účastníci
nemôžu skončiť súdnym zmierom (ods. 3).
Rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku rozhoduje súd bez nariadenia pojednávania
(ods. 4).

Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba
z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť
pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie
pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v
súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede.

Podľa ods. 4 tohto zákonného ustanovenia, pre porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý
možno okamžite skončiť pracovný pomer, môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď iba v lehote
dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode výpovede dozvedel, a pre porušenie pracovnej disciplíny
v cudzine aj do dvoch mesiacov po jeho návrate z cudziny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa,

keď dôvod výpovede vznikol.

Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Navrhovateľka podala návrh na súd v súlade s citovaným ust. § 77 Zákonníka práce včas, podľa
podacejpečiatkysúdubolažalobadoručená28.03.2013,keďjejbolapredmetnávýpoveďpreukázateľne
doručená 02.01.2013.

Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa neskončí s
výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada

patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá
na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov,
môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov

primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať (ods. 2).V zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje
zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia
odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, je rozhodujúcim obdobím kalendárny štvrťrok
predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k
prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období používa sa počas celého
štvrťroka, ak zákon neustanovuje inak.
Podľa ods. 4 tohto ustanovenia sa priemerný zárobok zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Ak

sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že
priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa
zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Podľa ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty

(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje
plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa
osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo
sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú
pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi

zo zisku po zdanení.

Súd v základe nároku, týkajúcom sa neplatnosti výpovede navrhovateľky a náhrady mzdy od 01.03.2013
rozhodol na základe uznávacieho prejavu odporcu prejavenom na pojednávaní dňa 19.09.2013
rozsudkom na základe uznania nároku, keď medzi účastníkmi zostalo nesporným, že výpoveď odporcu,

doručená navrhovateľke listom odporcu zo dňa 20.12.2012, je neplatná. Vychádzajúc z tohto
predpokladu sa preto nezaoberal dôvodnosťou výpovede ani jej skutkovými okolnosťami.

Pri výpočte náhrady mzdy vychádzal z pravdepodobného zárobku navrhovateľky, predloženého
odporcom ako jej zamestnávateľom potvrdením zo dňa 19.09.2013, podľa ktorého je pravdepodobný

priemerný zárobok navrhovateľky na pracovnoprávne účely v zmysle § 134 Zákonníka práce za 4.
štvrťrok 2012 - 8,5298 Eur za hodinu a 63,9735 Eur za deň. Súd vychádzal z pravdepodobného
zárobku navrhovateľky v zmysle citovaného zákonného ustanovenia z dôvodu, že navrhovateľka bola
pred doručením výpovede na materskej dovolenke.

Priemerný mesačný zárobok po zaokrúhlení (priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku
na jeden mesiac je 173,92 hod.) : 8,5298 x 173,92 = 1.483,50 Eur za 1 mesiac.
Pri stanovení rozsahu mesiacov, za ktoré súd navrhovateľke priznal náhradu mzdy z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru, súd neprihliadol na žiadosť odporcu uplatnenú podľa ust. § 79 ods. 2
Zákonníkapráce,abysúdstanoviljehopovinnosťnahradiťmzdunavrhovateľkelennačasmaximálne12

mesiacov, ale priznal navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 01.03.2013 do dňa rozhodnutia súdu,
t.j. do 17.02.2015 dôvodiac tým, že navrhovateľka svojím konaním nespôsobila trvanie tohto súdneho
sporu, keď návrh na zmenu konania iniciovala ešte predtým, ako bol nárok uznaný (19.09.2013) a
nemôženiesťzodpovednosťzazmenuzákonnéhosudcuaobjektívnezmenyrozvrhuprácenatunajšom
súde. Zákon umožňuje súdu priznať náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru

až na 36 mesiacov, a preto súd v tomto prípade priznal navrhovateľke náhradu mzdy za 23 mesiacov a
17 dní, keď do úvahy pri rozhodovaní zobral tú skutočnosť, že navrhovateľka z postu riaditeľky pobočky
banky a za existencie súdneho sporu so svojím zamestnávateľom má značne obmedzené, až vylúčené
možnosti zamestnať sa v bankovom sektore, pričom jej kvalifikácia a zameranosť na bankovníctvo
jej značne limitujú aj možnosti zamestnať sa inde. Vzhľadom na satisfakčný charakter náhrady mzdy

z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, súd priznal navrhovateľke plnú náhradu až do dňa
rozhodnutia súdu vo veci samej, a to vo výške: 23 mesiacov x 1.483,50 Eur, t.j. 34.120,50; za 17 dní z
mesiaca február 2015 (deň rozhodnutia súdu 17.02.2015) x 52,9821 Eur (suma pripadajúca na jeden
deň vo februári 2015 - 1.483,50 : 28 dní), t. j. 900,6957 Eur, spolu v sume 35.021,1957, po zaokrúhlení
v sume 35.021,20 Eur.

Súd zamietol vzájomný návrh odporcu, ktorým žiadal, aby súd vyslovil, že nie je možné od odporcu
spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej zamestnával, prednesený odporcom na pojednávaní
08.10.2014 podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu, že sa navrhovateľka na pojednávanív právnej veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 11Cpr 5/2013 vyjadrovala na jeho adresu
spôsobom vylučujúcim akékoľvek predpoklady dôvery a lojality, vyžadovaných pre vzťah zamestnanca
a zamestnávateľa v postavení bankovej inštitúcie. Súd konštatuje, že navrhovateľka mala právo

vyplývajúce jej z príslušných ustanovení O.s.p. ako účastník konania, v danom prípade v procesnej
pozícii navrhovateľky (§ 131 ods. 1 O.s.p.), slobodne sa vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré považovala za
vhodné a potrebné, jej vyjadrenia boli uvedené dokonca v rámci iného konania, ktoré s týmto konaním
nie je spojené, a preto súd uvedenú zápisnicu z pojednávania ani nemohol zohľadniť v tomto konaní. Na
obranu navrhovateľky treba uviesť, že nemožno účastníka konania vo všeobecnosti postihovať sankciou

za jeho vyjadrenia prednesené v občianskom súdnom konaní, naviac, ak ide o takú prísnu sankciu,
ako ustanovuje § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Navrhovateľka označením osôb, ktoré ako pracovníčky
personálneho oddelenia ústredia odporcu prišli do kontaktu s jej výpoveďou, v žiadnom prípade nemohla
založiť dôvod, pre ktorý nemožno od zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby ju ďalej zamestnával.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151

ods. 7 O.s.p., keď súd môže o náhrade trov konania rozhodnúť aj tak, že namiesto určenia výšky trov
prizná účastníkovi náhradu trov konania vyjadrenú zlomkom alebo percentom. Po právoplatnosti tohto
rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania súd samostatným uznesením.
Súd priznal v spore úspešnej navrhovateľke náhradu trov konania vo výške 100 %, po právoplatnosti
tohto rozsudku bude uznesením rozhodnuté o konkrétnej výške náhrady trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Bratislava III., písomne v troch rovnopisoch.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) obsahovať údaj, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.) .