Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/716/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112233220
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4112233220.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 26. mája 2014 č. k. 10C/36/2013-86 a
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 8. júla 2014 č. k. 10C/36/2013-107,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ustanoveniami § 48 ods. 2 Ústavy SR, § 1 písm. a) a c), § 2, § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2,

§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16, § 17 ods. 1, 2, 3, §
25 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 41 ods. 2 písm. d),
§ 44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a z vykonaného dokazovania zistil, že
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 27. 09. 2003 na vymoženie pohľadávky od
povinného podľa exekučného titulu - Notárskej zápisnice, spísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom
na Notárskom úrade so sídlom v Partizánskom č. N894/2003, NZ 48382/2003 zo dňa 16. 06. 2003 bol
postúpený Okresnému súdu Nitra súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom Pekárom dňa 10. 10. 2003.

Exekučný súd dňa 17. 10. 2003 udelil súdnemu exekútorovi poverenie č. 5403 000136. Prípisom zo dňa
18. 11. 2010 oprávnená navrhla súdu zmenu exekútora. Na výzvu súdu JUDr. Pekár predložil exekučný
spis dňa 08. 02. 2011 spolu so stanoviskom k návrhu na zmenu exekútora a vyčíslením trov návrhu a
zároveň ho vyzval na vyčíslenie trov exekučného konania a predloženie exekučného spisu. Exekučný
spis bol súdu predložený 15. 10. 2010 spolu s vyčíslením trov exekúcie. Súd uznesením zo dňa 15. 11.
2010 vyhovel návrhu oprávnenej na zmenu exekútora, ďalším výkonom exekúcie poveril JUDr. Rudolfa
Krutého a priznal JUDr. Jozefovi Horváthovi trovy doterajšieho exekučného konania v sume 39,65 eura.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 24. 03. 2011.

Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musí ísť o porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to pri takých úkonoch,ktoré sú realizované v rámci rozhodovacej činnosti, avšak sa bezprostredne neodrazia v obsahu
vydaného rozhodnutia. O zodpovednosti za takto vzniknutú škodu môže ísť iba za splnenia toho
predpokladu, že poškodenému vznikla škoda t.j. majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá je v

príčinnej súvislosti s uvedeným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je formou zodpovednosti štátu za činnosť tých, ktorí plnia úlohy štátnych orgánov uvedené v §
1 ods. 1. Otázku, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu, je potrebné vždy posúdiť podľa okolností
konkrétneho prípadu. Všeobecne možno povedať, že nesprávnym úradným postupom je porušenie
poriadku postupu predpísaného právnymi normami. Podmienkou zodpovednosti štátu je vznik škody

nesprávnym úradným postupom. Táto škoda je spravidla majetkovou ujmou, t.j. zmenšením majetku
poškodeného. Môže však dôjsť aj tu k spôsobeniu nemajetkovej ujmy, avšak v každom prípade musí
byť daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním t.j. nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Zodpovednosť za túto škodu je formou zodpovednosti štátu za činnosť tých, ktorí plnia úlohy
štátnych orgánov uvedené v § 1 ods. 1. Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou, ktorej sa nemožno zbaviť (viď. § 3 ods.

2 citovaného zákona), čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať
zavinenievoformeúmyslualebonedbanlivosti,alestačípreukázaťvznikškodyato,žetátojevýsledkom
činnostipríslušnéhoorgánuštátu. Právonanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom
má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda. Škodou sa pritom rozumie majetková ujma,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá je objektívne

vyjadriteľná v peniazoch, ako všeobecným ekvivalentom a spočíva v zmenšení existujúceho majetku
poškodeného alebo predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla
do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do predošlého
stavu nie je možné alebo účelné. Nemajetková ujma je ujma, ktorá sa v majetkovej sfére poškodeného
síce neprejavuje, ale sa prejavuje v rôznych skutočnostiach pre poškodeného negatívnych. Medzi

protiprávnym úkonom a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku. Žalobca žiadosťami
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy doručenými žalovanému od 23. 04. 2012 do 25.
09. 2012 požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy v exekučných veciach, v ktorých vystupuje ako oprávnený, vedených na okresných súdoch
Slovenskej republiky, medzi nimi aj vo veciach vedených na Okresnom súde Nitra (v predmetnej veci

viď Zoznam žiadostí, položku 8354). Žaloba o náhradu škody a nemajetkovej ujmy bola podaná súdu
pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, ktorá plynula žalovanému na prejednanie nároku, avšak ku dňu
rozhodovania súdu o žalobe je zrejmé, že žalovaný nárok žalobcu neuznal a v rámci predbežného
prerokovania ho neuspokojil v lehote stanovenej zákonom, preto súd bol toho názoru, že žaloba nie
je predčasne podaná. Súd poukázal na judikatúru ústavného súdu (sp. zn. I ÚS 16/2002), v ktorom

súd konštatoval, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd prihliadne síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Je

potrebné skúmať aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS
SR sp. zn. IV ÚS 471/2012). Na preukázanie výšky majetkovej škody a nemajetkovej ujmy si
žalobca zadovážil znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave č. 1/2014 zo dňa 17. 01. 2014.
Súd bol toho názoru, že znalecký posudok ústavu nie je dôkazom vzniku uplatnenej majetkovej škody.
Závery vyslovené v znaleckom posudku na náklady na mzdu pracovníkov, poštovné, telekomunikačné

služby, náklady na tlač, na úpravu informačného systému sú len vo všeobecnej rovine bez konkretizácie
údajov, z ktorých znalecký ústav pri vyčíslení nákladov vychádzal. Nie je z neho zrejmé, za akú dobu
a na aký počet exekučných vecí boli náklady, z ktorých ústav vychádzal, vynaložené, či iba na veci,
v ktorých si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody nesprávnym úradným postupom alebo na
všetky exekučné veci, v ktorých má žalobca postavenie oprávneného a nie je podložený dôkazmi. Pre

uvedené súd znalecký posudok Ekonomickej univerzity v Bratislave nepovažoval za dôkaz preukázania
majetkovej škody uplatnenej v konaní, preto na neho neprihliadol. Je nepochybné, že exekučný súd o
návrhu na zmenu exekútora nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, avšak žalobca neprodukoval,
ani nenavrhol dôkaz k tomu, že jeho pohľadávka v prípade rozhodnutia o zmene exekútora do 30
dní bola reálne vymožiteľná od povinného, že ňou uplatnená škoda spočíva v zmenšení jej majetku

alebo v ušlom zisku, ale ako majetkovú škodu uvádza vynaložené náklady spojené s jej činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o zmenu exekútora a rozhodnutím súdu o nej. Nemajetkovú škodu vníma ako
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušeniejej práv a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Nekonkretizoval, prečo samotné
konštatovanie porušenia práva nie je pre neho dostatočným zadosťučinením. V návrhu vychádzal len
z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, svoje tvrdenia nezdôvodnil, nepreukázal, aká nemajetková

(morálna) ujma jej ako právnickej osobe vznikla, závažnosť ujmy a jej následkov. Nestačí len tvrdiť,
že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o ich vynaložení. Súd poukázal aj na to,
že pôvodne poverený exekútor až do vyžiadania exekučného spisu súdom za účelom rozhodnutia
o žiadosti o zmene exekútora je povinný pokračovať v exekúcii a vykonávať úkony smerujúce k
vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Zo spisu exekučného súdu nevyplýva, že o zmenu exekútora

oprávnený požiadal z dôvodu nečinnosti exekútora, čiže oneskoreným rozhodnutím súdu o jeho žiadosti
nemohla vzniknúť oprávnenému žiadna škoda. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ich výšku, ani príčinnú súvislosť
medzi ich vznikom a nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Preto žalobu pre neunesenie
dôkazného bremena zamietol ako nedôvodnú. Úspešnému žalovanému náhradu trov konania podľa §
142 ods. 1 OSP nepriznal, nakoľko žiadne trovy mu nevznikli, náhradu trov konania si ani neuplatnil.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota

ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len
súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali
svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na

rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 08. 07. 2014 č. k. 10C 36/2013-107 súd 1. stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok

za odvolanie, ktorý je 20 eur podľa pol. 7a sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým,
že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté
uznesenieanineobsahuježiadnedôvody,ktoréviedlisúdkjehovydaniu,môžežalobcalenhádať.Podľa

položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podliehala podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Žalobcapodal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za
podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto
konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného

v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.
13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18 ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými

po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcu podaný pred 01. 10. 2012, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a po výzve
účastníkom, aby sa v zmysle ustanovenia § 213 ods. 2 OSP vyjadrili k inému možnému právnemu
posúdeniu veci, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči napadnutému rozsudku nie je dôvodné,

preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Žalobca sa podaným návrhom od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody v sume 175 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 940,44 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným

postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Levice v exekučnej
veci sp. zn. 7Er/353/2003. Exekučným titulom v tejto veci bola notárska zápisnica spísaná dňa 16. 06.
2003 u JUDr. Ondreja Ďuriača pod sp. zn. N 894/2003, NZ 48382/2003.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31. 08. 2005 (ďalej len Exekučný poriadok) ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd

po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktoré
navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k
zastaveniu exekúcie.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 07. 10. 2003. Súdny exekútor podal na Okresnom súde Nitra žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 10. 10. 2003 a dňa 17. 10. 2003 bolo súdnemu exekútorovi
udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Podaním zo dňa 18. 11. 2010 podal oprávnený návrh na
zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa dňa 26. 11. 2010 vyzval súdneho exekútora na
vyjadrenie k návrhu na zmenu súdneho exekútora. Súdny exekútor JUDr. Pekár sa vyjadril k návrhu
na zmenu exekútora a zaslal súdu spis dňa 08. 02. 2011 a dňa 18. apríla 2012 uznesením č. k.

7Er/353/2003-21 súd žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za
neprípustnú a zastavil ju, oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi
Pekárovi trovy exekúcie v sume 62,20 eura a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto
uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 31. 12.
2012 č. k. 8CoE/159/2012-42 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Keďže exekúcia v danej veci začala dňa 07. 10. 2003, napriek tomu, že návrh na zmenu súdneho
exekútora bol podaný dňa 18. 11. 2010, bolo o návrhu na zmenu súdneho exekútora potrebné v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodnúť podľa práva platného do 31. augusta 2005,

teda podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ktorý žiadnu lehotu na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora nestanovoval. Keďže súd prvého stupňa vec podľa
tohto zákonného ustanovenia neposúdil, odvolací súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie sa k
inému možnému právnemu posúdeniu veci. Účastníci konania výzvu odvolacieho súdu prevzali, avšak k
inému možnému právnemu posúdeniu veci sa nevyjadrili. Z dokazovania vykonaného súdom 1. stupňa

vyplýva, že súd 1. stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora vykonával úkony potrebné k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o zmene súdneho exekútora aj rozhodol,
aj keď doposiaľ nie je právoplatne, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote, preto odvolací
súddospelkzáveru,žetakýmtokonanímsúdu 1.stupňanemohlodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že

samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosťmedzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa,
dospel k záveru, že návrh žalobcu je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto
pokiaľ súd 1. stupňa návrh žalobcu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu,

že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný,
k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva, že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu
možnosti konať pred súdom v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania,
ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za
nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 OSP). K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods.
2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval
ustanovenie § 9 ods. 2 v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. Nedošlo teda k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal
žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K trvaniu stavu právnej
neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k rozhodnutiu o
návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu žalobcu na zmenu
súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z

hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd prvého stupňa
zamietnutie nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania zistil, že žalobca v konaní nepreukázal
vznik podmienok na priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy, keď v konaní nepreukázal ani
vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi žalobcom tvrdenou škodou a postupom súdu v predmetnej
exekučnej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že

samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
právaúčastníkakonania,keďžejepotrebnézohľadniťvšetkyokolnostiprípadu.Súdvdanejvecisprávne
aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade
s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.
V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo

rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v

odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,
teda v znení účinnom od 01. 01. 2014 do 31. 08. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky
(ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na

návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v
sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,

pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ

a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa
uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal
aj preskúmaním napadnutého uznesenia. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že napadnuté
uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne
odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho
konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 a

článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti, spočívajúce
len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka
súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu odňatia
možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Podstatou

súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý
formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o
uloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasťsvýslovným
uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej časti, ale
musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej

položky. K tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, avšak
spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že tento
výklad žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa
ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková povinnosť
vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v

odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad žalobcu je účelový, v rozpore so zákonom, i zámerom
zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu
poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych poplatkov
uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov,
podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale len k

aplikácii ustanovení Zákona o súdnych poplatkoch. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je
stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý druh konania v sadzobníku, teda pokiaľ určité konanie nie
je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť
za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za

tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca
odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania
začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané dňa 27. 06. 2014, pričom išlo o

súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani
o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je
vecne správne, preto odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.