Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/177/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204752
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204752.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. februára 2014, č. k. 6C/303/2012-122, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125
eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 550 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou. Zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4
ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2,
3 písm. a), b), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov i § 103, § 104 ods. 2 OSP.

K opakovanému návrhu žalobcu na prerušenie konania súd prvého stupňa uviedol, že o rovnakom
návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne rozhodnuté. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu
však tentoraz nerozhodol samostatným uznesením a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť
takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu, že o rovnakom návrhu na prerušenie konania bolo už v
minulosti v tom istom konaní právoplatne rozhodnuté a podľa názoru tamojšieho súdu odvtedy nedošlo k
žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by sa mohlo (na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť

inak. Podľa názoru prvostupňového súdu, ak už raz bolo o procesnej otázke nastolenej účastníkom
konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania) rozhodnuté, pričom súd zrušil prvé nariadené
pojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť tohto rozhodnutia, v prípade podania ďalšieho
návrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na právoplatnosť rozhodnutia o tomto návrhu a súd
sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v konečnom rozhodnutí (v rozsudku, samozrejme
s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia).Súd prvého stupňa dňa 11.02.2014 e-mailom informoval právneho zástupcu žalobcu, že nie sú dané
dôvodynazrušenieresp.odročeniepojednávania,keďžeonámietkezaujatostiajonávrhunaprerušenie
konania bolo už zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté a v jeho novej žiadosti o odročenie

pojednávania a o prerušenie konania sa neuvádzajú žiadne nové dôvody.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Najskôr skúmal, či
sú splnené podmienky konania. Uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. na základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť,

prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania
nároku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstrániteľný, a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti žalovaným do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote
nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak
je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia §

43 ods. 1 OSP. Žalobca uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť,
z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje.

Súd prvého stupňa konštatoval, že Exekučný poriadok v ustanovení § 44 ods. 2 v čase začatia
exekučného konania stanovoval 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom plynula od doručenia
žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora a
vzťahovala sa na rozhodcovské rozsudky ako exekučný titul len v období od 01.02.2002 do 31.05.2010.
Keďže lehotu na rozhodnutie súdu treba považovať za výsostne procesnoprávny inštitút a zákon č.
144/2010 Z. z., ktorým boli do ustanovenia § 44 ods. 2 vložené slová: "táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)" nemal prechodné ustanovenia, ktoré by ustanovovali
inak, je potrebné aplikovať na konanie súdu vždy procesné ustanovenia účinné v čase konania. Keď
teda zákon s účinnosťou od 01.06.2010 zrušil 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom, toto zrušenie lehoty sa vzťahuje aj na konania, ktoré
boli začaté za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, najmä ak 15-dňová lehota ku dňu nadobudnutiu

účinnosti novely ešte neuplynula. Tak je tomu v danom prípade: Súdny exekútor podal návrh na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.05.2010 a ešte pred uplynutím 15-dňovej lehoty bola táto
lehota novelizáciou Exekučného poriadku zrušená, preto sa 15-dňová lehota na daný prípad nemôže
vzťahovať. Stále však platila všeobecná povinnosť súdu konať a rozhodnúť v primeranom čase bez
zbytočných prieťahov tak, aby to zodpovedalo právu oprávneného na súdnu ochranu a na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 46 a 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. V danom prípade súd po 104 dňoch od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyzval oprávneného na predloženie
zmluvy o úvere. Po predložení tejto zmluvy súd bezodkladne (do troch dní) rozhodol o čiastočnom
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a čiastočnom vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Súd

prvého stupňa rozhodnutie resp. poverenie vydané po 125 dňoch od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorému predchádzala výzva súdu na doplnenie
listín nevyhnutných pre rozhodnutie, nepovažoval za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná
vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu a právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná
a rozhodnutá.

Keďže vecný základ nároku žalobcu bol nedôvodný, keďže súd prvého stupňa nezistil nesprávny úradný
postup v postupe exekučného súdu spočívajúci v nedodržaní zákonnej 15-dňovej lehoty ani v iných
prieťahoch v konaní na strane súdu, bolo by tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou
a príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou žalobcu. Žalobca nepreukázal
výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani

nevyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Podobne súd prvého stupňa
nepriznal žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodnil tým, že žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal, že by samotné konštatovanie porušenia jeho práv nebolo dostatočným zadosťučinením,
a najmä preto, že žalobca nepreukázal ani nemajetkovú ujmu.Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom doc. JUDr. PhDr. K. I., PhD. súd prvého stupňa
nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa zdôraznil,
že vzhľadom na potvrdenie rozhodnutia prvostupňového exekučného súdu v odvolacom konaní

treba považovať postup exekučného súdu a ním vydané rozhodnutie (ako akt aplikácie práva - tak
vnútroštátneho, ako aj práva Európskej únie - na konkrétne skutkové okolnosti daného exekučného
konania) za správne a zákonné a v žiadnom prípade nemožno v konaní o náhradu škody posudzovať
zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia exekučného súdu.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že vo veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie
výsluchom svedkov pôsobiacich na exekučnom súde, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných

prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z
ktorého sú zrejme všetky úkony a rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania
jednotlivých úkonov. Keďže žaloba bola nedôvodná, nebol dôvod o právnom základe uplatneného
nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 2 OSP

a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosťkonaťpredsúdom(§205ods.2písm.a/OSPvspojenís§221ods.1písm.f/OSP),rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd prvého stupňa

vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom.
Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným

sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.
ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.
1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I.
ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval

vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o

zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a

nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právona kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené

v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,
pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle §
114 ods. 3 OSP, mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi

nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo

veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie

považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
právaanatejtochybepostavilsvojerozhodnutieonepriznanínemajetkovejujmyžalobcovi.Spoukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa §
211 ods. 2 OSP v spojení s § 156 ods. 3 OSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné
a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 OSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku a zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi

konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.
1 OSP nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a neuplatnil. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa
podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa v celomrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na
ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 OSP) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa

nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a) - g) OSP a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f) a g) OSP sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej

republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP).

V ustanovení § 14 OSP sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je vylúčený

z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje len na
rozhodovanie vylúčeného sudcu. Námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia

nadriadený súd (§ 16 OSP). Z obsahu spisu vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k.
17NcC/456/2012-16 zo dňa 18.10.2012 rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
JUDr.RadoslavSvitana,PhD,niejevylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniavecivedenejnatamojšom
súdu pod sp. zn. 6C/303/2012. Z doručenky súdneho doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu
prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a

rozhodovania veci dňa 08.11.2012. Toto vykonateľné uznesenie je v ďalších štádiách konania pre súd
prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade
so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 OSP aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú sťažnosť. K
odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti

žalobcu rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 293/2013-12 zo dňa 02.07.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods.
1, 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru,

že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. OSP
vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom
konania. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 OSP žiadne skutočnosti predstavujúce
dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu nemôžu byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti,

že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik
škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného
sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť
jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku
žalobcu ako nedôvodnú.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 OSP.Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Procesnou povinnosť súdu je pripraviť pojednávanie tak, aby ochrana práv účastníka bola rýchla a
účinná a aby sa rozhodlo spravidla na jedinom pojednávaní. Súd musí procesné úkony vykonávať
tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva účastníka na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Prípravou pojednávania podľa § 114 OSP treba rozumieť všetku činnosť sudcu (predsedu
senátu) od začiatku konania na súde až do začatia pojednávania vo veci. K procesným úkonom, ktoré je
súd povinný vykonať podľa § 114 ods. 2 OSP patrí doručenie návrhu na začatie konania (žaloby) spolu s

prílohami odporcovi (žalovanému) do vlastných rúk na vyjadrenie s uvedením rozhodujúcich skutočností
na svoju obranu a označenie dôkazov, ktorých sa dovoláva, prípadne na predloženie listiny, v súdom
určenej lehote. Občiansky súdny poriadok lehotu na vyjadrenie neurčuje, ide o tzv. sudcovskú lehotu,
ktorú možno v odôvodnených prípadoch z vážnych dôvodov predĺžiť. V rámci prípravy pojednávania
vykoná súd poučenie všetkých účastníkov konania podľa § 120 ods. 4 OSP, vrátane tých, ktorí sú

zastúpení v konaní právnym zástupcom. Ide prejav koncentračnej zásady a zásady neúplnej apelácie
civilnéhoprocesu.Akžalovanýsplnípovinnosťakžalobeakprílohámsavyjadrívlehoteurčenejsúdom,
súd toto vyjadrenie bez zbytočného odkladu odošle žalobcovi.

Odvolací súd po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá
všetkým stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 OSP. Súd

prvého stupňa dňa 18.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe
vyjadril v lehote 15 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 21.02.2013. Vo veci boli
nariadenédvepojednávania,prvéznichnadeň25.06.2013boloodročenézdôvodupotrebyrozhodnutia
o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Ďalšie pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku,
bolo nariadené na deň 12.02.2014. Na pojednávanie bol žalobca riadne a včas predvolaný, predvolanie

prevzal jeho právny zástupca dňa 29.01.2014. Z dátumov je zrejmé, že žalobca mal dostatok času
oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už
písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, pričom zákonom stanovená
5-dňová lehota na prípravu pojednávania bola zachovaná. Žalobca mal dostatočný časový priestor
na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v spise.

Dňa 10.02.2014 o 08:20 hod. doručil právny zástupca žalobcu súdu prvého stupňa e-mailom návrh
na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, keď
žalobca podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorému súd prvého stupňa nevyhovel. Odvolací súd uvádza, že išlo o druhý obsahovo totožný návrh

žalobcu na prerušenie konania, keď o prvom návrhu zo dňa 21.06.2013 bolo právoplatne rozhodnuté
uznesením tamojšieho súdu zo dňa 11.09.2013, č. k. 6C/303/2012-79 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 03.12.2013, č. k. 17Co/832/2013-100. S ohľadom na uvedené odvolací súd ako
nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu smerujúcu proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd
prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej

veci neboli dňa 12.02.2014 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b) OSP a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Otázka
či je konajúci sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený, bola v danom prípade vyriešená
postupom podľa § 14 a nasl. OSP. V rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo
k odkladu vyššie uvedeného vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného

súdu č. k. 17NcC/456/2012-16 zo dňa 18.10.2012. Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa,
ktorým rozhodol o ďalšom návrhu na prerušenie konania a tiež vo veci samej, je v súlade so zásadou
hospodárnosti konania a nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť

vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámenýs obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre

úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca mal objektívnu možnosť vyjadriť
sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení.
Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca žalobcu vo svojej

faktickej dispozícii od 14.03.2013 pred začiatkom pojednávania vo veci samej. V tomto smere tvrdenie
žalobcu nie je pravdivé.

Na prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 OSP pri zachovaní
lehoty podľa § 115 ods. 2 OSP po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 OSP. Súd prvého
stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom
podľa § 101 ods. 2 OSP v spojení s § 119 ods. 4 OSP. Na strane žalobcu absentoval dôležitý dôvod,

pre ktorý by bol súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 12.02.2014 zrušiť alebo odročiť. Súd
prvého stupňa splnil voči účastníkom konania všetky procesné podmienky na prejednanie veci bez
účasti účastníkov konania, preto ak sa právny zástupca žalobcu bez dôležitého dôvodu nariadeného
pojednávanianezúčastnil,nedošlopostupomsúduprvéhostupňakodňatiumožnostižalobcukonaťpred
súdom. Splnením poučovacej povinnosti podľa § 120 ods. 4 OSP a prejednaním veci na pojednávaní

umožnil súd prvého stupňa účastníkom konania zúčastniť sa vykonania všetkých dôkazov a vyjadriť sa
k týmto dôkazom aj v súlade s ich procesným oprávnením podľa § 123 OSP. Zo skutočností a postupov
súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo
porušené. Žalobcovi nebolo postupom súdu prvého stupňa odňaté právo zúčastniť sa pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom súdneho spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov, vypočuť si jeho prednesy,

prípadne návrhy, označenia a predloženia ďalších dôkazov. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí
možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
Nepravdivé je aj tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 OSP. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v

nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné

bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej

moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu.

K odvolacím námietkam (k majetkovej škode a k nemajetkovej ujme) odvolací súd zdôrazňuje, že na to,
aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody, prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je

potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu podľa § 9
ods.1,§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.,atoexistencianesprávnehoúradnéhopostupu.Vdanej
veci však prvostupňový ani odvolací súd existenciu toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne
udržateľných dôvodov nezistil.

Pokiaľ sa žalobca vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja,

ktoré súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojichrozhodnutiach, v ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie súd z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina
odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu,

ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu
v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu,
že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ nerozhodol
o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP a pod.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
OSP. Žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania. Odvolací
súd zistil, že z obsahu spisu žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si
trovy odvolacieho konania neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.