Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5708208803
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5708208803.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany

Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodnej právnej
veci žalobcu: KOVON, s.r.o., so sídlom J. G. Tajovského 283, 038 43 Kláštor pod Znievom, IČO: 31
646 182, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jánom Repáňom, advokátom, so sídlom U. XX,
XXX XX U., proti žalovanému 1/: L. U., trvale bytom XXX XX M. O. Z. č. XXX, zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Jurajom Ďurajdom, advokátom, so sídlom M. XX, XXX XX K., v konaní o zaplatenie
4.829,62 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu v Martine č.k.
22Cb/10/2009-284 zo dňa 05.06.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 22Cb/10/2009-284 zo dňa 05.06.2013 v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.829,62 Eur spolu so 14 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 11.053,57 Eur od 09.06.2005 do 17.06.2005, zo sumy 27.650,53 Eur od 26.07.2005
do 27.07.2005, zo sumy 11.053,57 Eur od 28.07.2005 do 06.09.2005, zo sumy 13.102,40 Eur od
20.10.2005 do 27.07.2006, zo sumy 9.783,01 Eur od 28.07.2006 do 28.07.2006, zo sumy 6.395,67 Eur
od 29.07.2006 do zaplatenia, zo sumy 1.327,23 Eur od 25.10.2005 do zaplatenia, a to všetko do troch
dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 22Cb/10/2009-284 zo dňa 05.06.2013 v napadnutom výroku
o trovách konania z r u š u j e a v r a c i a vec v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
4.829,62 Eur spolu so 14 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 11.053,57 Eur od 09.06.2005 do
17.06.2005,zosumy27.650,53Eurod26.07.2005do27.07.2005,zosumy11.053,57Eurod28.07.2005
do 06.09.2005, zo sumy 13.102,40 Eur od 20.10.2005 do 27.07.2006, zo sumy 9.783,01 Eur od
28.07.2006 do 28.07.2006, zo sumy 6.395,67 Eur od 29.07.2006 do zaplatenia, zo sumy 1.327.23 Eur od

25.10.2005 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Samostatným výrokom
okresný súd rozhodol aj o povinnosti žalovaného (zrejme malo byť žalovaného 1/) nahradiť žalobcovi
trovy konania „spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 289,78 Eur a trovách
právneho zastúpenia v sume 4.886,84 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho
zástupcu žalobcu JUDr. Jána Repáňa, advokáta, so sídlom U., U. X. č. XX“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd poukázal na žalobu, doručenú súdu dňa 15.08.2008,

ktorou sa žalobca domáhal (pôvodne voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ STAVDOM, s.r.o., so sídlom
Príbovce, Rakovo 33, IČO: 36 849 863 solidárne) zaplatenia sumy 4.829,62 Eur so 14 %-ným ročným
úrokom z omeškania zo súm a za dobu, ako je vyjadrené i v meritórnom výroku napadnutého rozsudku.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že na základe zmluvy o dielo žalobca vykonal pre žalovaného dielo vrozsahu prác vymedzených v čl. 2 uvedenej zmluvy, za čo bola dohodnutá odmena uvedená v čl. 4
tejto zmluvy. Za vykonané dielo žalobca vystavil faktúru č. 5/32 na sumu 833.000,- Sk, faktúru č. 5/37
na sumu 476.00,- Sk, faktúru č. 5/42 na sumu 833.000,- Sk, faktúru č. 5/62 na sumu 394.723,- Sk a

faktúru č. 5/65 na sumu 39.984,- Sk. Uvedené faktúry boli čiastočne uhradené v sume 2.142.000,- Sk
s tým, že rozdiel v sume 434.707,- Sk zostal neuhradený. Táto suma bola vymáhaná prostredníctvom
inkasnej služby, pričom 27.07.2006 bola uhradená suma 100.000,- Sk a 28.07.2006 suma 102.047,50
Sk. Celkový nedoplatok predstavoval sumu 232.659,50 Sk. Následne sa žalovaní v rade 1/ a 2/ dostavili
do kancelárie právneho zástupcu žalobcu, žalovaný v rade 1/ uznal svoj záväzok v sume 232.659,50

Sk čo do dôvodu a výšky s tým, že žalovaný v rade 2/ pristúpil k dlhu žalovaného v rade 1/ a zaviazal
sa zaplatiť dlh namiesto žalovaného v rade 1/. Uvedené prehlásenie bolo podpísané 05.03.2008. Po
tomto uznaní došlo k zaplateniu troch splátok s tým, že žalovaný v rade 2/ dňa 20.03.2008 poukázal
sumu 70.000,- Sk, 11.07.2008 sumu 17.163,- Sk a zostávajúca časť dlhu predstavuje sumu 145.497,-
Sk (t.j. 4.829,62 Eur).

Pokiaľokresnýsúdrozhodolrozsudkomč.k.22Cb/10/2009-123zodňa25.06.2010tak,žežalovaného1/
zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4.829,62 Eur s úrokmi z omeškania a voči žalovanému 2/
žalobu zamietol, tak uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/257/2010-154 zo dňa 29.11.2011 bol
rozsudok Okresného súdu v Martine č.k. 22Cb/10/2009-123 zo dňa 25.06.2010 v napadnutom výroku o
povinnosti žalovaného 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 4.829,62 Eur s príslušenstvom zrušený a vec bola v

tejto časti vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský súd uložil okresnému súdu v ďalšom
konaní a pri novom prejednaní a rozhodnutí vo veci sa zaoberať, či vo vzťahu k nároku žalobcu na
zaplatenie sumy 4.829,62 Eur (ceny diela), (ne)došlo k jeho čiastočnému tvrdenému zániku započítaním
s (proti)pohľadávkou žalovaného 1/, uvedenom v podaní z 11.02.2009. V tomto smere sa okresný
súd mal zaoberať existenciou, oprávnenosťou, opodstatnenosťou, teda spôsobilosťou žalovaným 1/

tvrdenej a dokladanej pohľadávky zo zmluvnej pokuty (faktúra č. 200555 z 31.10.2005, č.l. 20 spisu)
na započítanie so žalovanou pohľadávkou žalobcu a v tomto rámci mal okresný súd skúmať tvrdené
omeškania žalobcu, za ktoré žalovaný 1/ vyúčtoval zmluvnú pokutu.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav, vyvodené závery a za aplikácie

ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších
predpisov; ďalej len „OBZ“), § 536 ods. 1 OBZ, § 537 ods. 2 OBZ, § 548 ods. 1 OBZ, § 365 OBZ,
§ 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov;ďalejlen„OZ“),§580OZ,§387ods.1OBZ,§369ods.1OBZvznenído15.01.2009,okresný
súd žalobe voči žalovanému 1/ vyhovel v plnom rozsahu. Mal za preukázané, že účastníci písomnou

formou platne uzavreli zmluvu o dielo podľa ust. § 536 a nasl. OBZ. Faktúrami predloženými žalobcom
č. 5/32, 5/37, 5/42, 5/62 a 5/65 žalobca žalovanému 1/ fakturoval cenu za dielo a uvedené faktúry boli
čiastočne žalovaným 1/ uhradené v sume pôvodne 2.142.000,- Sk. Rozdiel v sume 434.707,- Sk zostal
neuhradený a tieto žalobca vymáhal prostredníctvom inkasnej služby BUSINESS FOR BUSINESS,
pričom 27.07.2006 bolo uhradených ďalších 100.000,- Sk a 28.07.2006 102.047,50 Sk. Po týchto

úhradách zostal celkový nedoplatok ceny za dielo v sume 232.659,50 Sk. Následne 05.03.2008 v
písomnom prehlásení žalovaný v rade 1/ uznal voči žalobcovi svoj dlh s tým, že v prehlásení uviedol,
že si je vedomý svojho dlhu voči žalobcovi v sume 232.659,50 Sk, dlh pochádza z činnosti vykonávanej
na stavbe Autosúčiastky export import v Martine na Podháji a uvedený dlh uznáva čo do dôvodu a
výšky a tento bude zaplatený. Okresný súd toto prehlásenie už v predchádzajúcom rozsudku vyhodnotil

ako platné uznanie dlhu podľa § 232 OBZ a na tomto svojom hodnotení zostáva aj po tom, ako
vyhodnotil argumentáciu žalovaného 1/ v podaní z 30.08.2010. Následne po tom, ako bolo učinené
vyššie spomínané uznanie záväzku, tak došlo k úhrade záväzku vo výške 70.000,- Sk a 11.07.2008 vo
výške 17.163,- Sk, neuhradená zostala suma 145.495,- Sk, čo po prepočte na euro predstavuje sumu
4.829,62 Eur, teda žalovanú istinu. K ďalšej argumentácii žalovaného 1/ v podaní zo dňa 30.08.2010,

že svoj záväzok žalovanému neuhradil z dôvodu, že došlo k odstúpeniu od zmluvy, a to 12.10.2005,
tak v tejto súvislosti okresný súd konštatoval, že k odovzdaniu diela došlo 25.09.2005, kde samotný
žalovaný v rade 1/ v preberacom protokole konštatoval, že dielo bolo vyhotovené bez vád v zmysle
projektovej dokumentácie a takto dielo preberal. Následne však hneď 26.09.2005 reklamoval vady
diela, ktoré presne špecifikoval, jednalo sa o vady pri opláštení stien panelmi pur a to: olištovanie

stien a panelov je prevedené nekvalitne, spodné lišty nie sú súmerne osadené, spoje na plošných
paneloch nie sú primerané prekryté, nebolo vykonané záverečné očistenie pur panelov, lemovanie
okien nebolo dokončené. Žalovaný 1/ súčasne v tejto reklamácii požadoval odstránenie vád v lehote
10 dní. Lehota na odstránenie vád bola do 08.10.2005. Pred uplynutím tejto lehoty ešte 07.10.2005žalovaný doručoval žalobcovi list, v ktorom vyzýval žalobcu, aby dokončil dojednané dielo a odstránil
vady vytknuté v reklamácii z 26.09.2005 do 12.10.2005. Ďalej uvádzal: „v prípade, že v stanovenej lehote
nevykonáte zostávajúce práce v zmysle Zmluvy o dielo č. 2005/6 do 12.10.2005, touto cestou a týmto

dňom odstupujem od zmluvy v súlade s ust. §§ 344 a nasl. Obchodného zákonníka v časti záväzku, v
ktorom ste v omeškaní. Odstúpenie od zmluvy však nemá vplyv na potrebu odstránenia vád listom zo
dňa 26.9.2005“. Vychádzajúc z tejto formulácie, okresný súd mal za to, že išlo o odkladaciu podmienku
podľa § 36 ods. 2 veta prvá OZ, v ktorom sa hovorí, že podmienka je odkladacia, ak od jej splnenia
závisí,čiprávnenásledkyúkonunastanú.Odkladacoupodmienkouvdanomprípadeboloneodstránenie

vád v stanovenej lehote do 12.10.2005. Ak by teda k odstráneniu vád nedošlo, tak by nastali právne
následkyodstúpenia,avšakksplneniutejtoodkladacejpodmienky„neodstráneniavád“nedošlo,pretože
ako vyplýva z listu žalobcu adresovaného žalovanému v rade 1/ zo dňa 08.10.2005, tak 06.10.2005 boli
všetky reklamované vady odstránené a bola ukončená aj montáž okrasných nosníkov. Keďže nedošlo k
splneniu odkladacej podmienky, nenastali právne následky odstúpenia od zmluvy. Uvedený list zo dňa
08.10.2005 následne žalovaný 1/ nikdy nespochybnil, uvedené vady ďalej nereklamoval, stalo sa tak

až v zmysle obrany pred súdom. Pokiaľ ide o montáž okrasných nosníkov, ich montáž bola preukázaná
fotodokumentáciou.

Ďalším dôvodom, prečo žalovaný v rade 1/ neuhradil záväzok žalobcovi, bolo v zmysle jeho tvrdenia,
že započítal voči nároku žalobcu svoju pohľadávku titulom zmluvnej pokuty a prostredníctvom právneho

zástupcu JUDr. Skybu v záverečnom návrhu započítal aj pohľadávku titulom požadovanej zľavy z
ceny diela v sume 39.984,- Sk, teda 1.327,23 Eur. Na ďalšom pojednávaní si žalovaný zvolil iného
právneho zástupcu, a to JUDr. Jána Kasenčáka a ten po doplnení dokazovania v záverečnom návrhu
uviedol, že pokiaľ ide o sumu 39.984,- Sk, tak on túto nezapočítava, ale spochybňuje oprávnenosť
faktúry č. 65, ktorej výška je rovnaká ako suma za okrasné nosníky, ktorých hmotnosť jednoducho

nebola dodaná v takom stave a v takej výške ako mala byť. Teda ak právny zástupca žalovaného 1/
tvrdil, že túto sumu nezapočítava, okresný súd sa už započítaním v tejto sume nezaoberal a pokiaľ
ide o argumentáciu neoprávnenosti fakturácie, takýto pojem Obchodný zákonník nepozná. Žalobca
uvedenou faktúrou fakturoval časť ceny diela. Podľa § 554 ods. 1 veta prvá OBZ zhotoviteľ splní
svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi

v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Ak teda vychádzajúc z tohto
zákonného ustanovenia dielo nebolo riadne odovzdané, vzniká potom objednávateľovi právo na nároky
z vád. Pokiaľ konkrétne vady žalovaný 1/ reklamoval, všetky tieto vady boli odstránené. Pokiaľ sa jedná
o zmluve nezodpovedajúcu hmotnosť nosníkov a s tým súvisiacu „neoprávnenosť fakturácie“, ide podľa
okresného súdu jednoznačne o vadu a táto vada prvýkrát bola uplatnená v záverečnom návrhu právnym

zástupcom žalovaného 1/ a tento nárok na uplatňovanie vád je vzhľadom na uplynutie premlčacej doby a
vznesenú námietku premlčania, premlčaný, a teda ho nemožno súdom priznať. Okresný súd vyhodnotil
žalobou uplatnený nárok na zaplatenie 4.829,62 Eur voči žalovanému 1/ za preukázaný a oprávnený.

Vo vzťahu k obrane žalovaného 1/ okresný súd ďalej uviedol, že k uzavretiu zmluvy o dielo medzi

žalobcom a žalovaným došlo 07.06.2005 jej podpisom. V zmluve bol stanovený termín ukončenia
diela šesť týždňov odo dňa podpisu, teda uvedený dátum ukončenia diela pripadal na 19.07.2005.
K protokolárnemu odovzdaniu diela došlo 25.09.2005 (č.l. 72 spisu), následne 26.09.2005 došlo k
reklamácii vád diela, ktoré podľa žalovaným poskytnutej lehoty boli žalobcom v stanovenej lehote
odstránené, o čom svedčí list žalobcu žalovanému zo dňa 08.10.2005 o tom, že vady boli 06.10.2005

odstránené. Žiadna ďalšia reklamácia nenasledovala, až v záverečnom návrhu titulom vád hmotnosti
nosníkov, o ktorej okresný súd konštatoval, že tento nárok je premlčaný. Okresný súd teda považoval
dielo za odovzdané riadne a bez vád 06.10.2005 (deň keď boli vady odstránené). V zmysle žalovaným
1/ vystavenej faktúry bola zmluvná pokuta vyúčtovaná za obdobie od 20.07.2005 do 07.10.2005, teda
za 80 dní. Okresný súd konštatoval, že dielo malo byť odovzdané 19.07.2005, teda od 20.07.2005

skutočne došlo k omeškaniu, avšak len do 06.10.2005, kedy bolo dielo riadne a bez vád odovzdané.
K dátum 07.10.2005 už teda k omeškaniu nedochádzalo, doba omeškania teda predstavovala dobu 79
dní. Žalobca síce nespochybnil, že k odovzdaniu diela nedošlo v termíne dojednanom v zmluve, avšak
preukázal, že omeškanie spôsobil žalovaný 1/ z dôvodov uvedených v čl. V. bod 5.6 zmluvy. Okresný
súd v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne skutkovo i právne, pod označením „Problém číslo

0 - Problém číslo 9“ (tak ako sa k uvedenej obrane žalovaného 1/ vyjadroval v prvostupňovom konaní
žalobca) vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval predĺženie lehoty ukončenia diela dojednanej v zmluve
o dielo účastníkov za omeškanie na strane žalobcu ako zhotoviteľa, ktoré by znamenalo porušenie
zmluvných povinností spojených so vznikom nároku žalovaného ako objednávateľa na zmluvnú pokutuvyúčtovanú žalobcovi faktúrou č. 200555. Okresný súd uviedol, že v zmysle čl. V. bod 5.4. Zmluvy č.
2005/6 bola medzi účastníkmi zmluvy dojednaná zmluvná pokuta tak, že v prípade, že zhotoviteľ bude
svojou vinou v omeškaní, môže objednávateľ fakturovať zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % za každý deň

omeškania z ceny diela podľa čl. IV.II. tejto zmluvy. Na tomto mieste okresný súd zdôraznil, že zmluvná
pokuta bola dojednaná písomne, a teda platne pre prípad, že by zhotoviteľ svojou vinou bol v omeškaní.

Vykonaným dokazovaním mal okresný súd za preukázané, že síce došlo k omeškaniu s odovzdaním
predmetu diela, avšak zavinením žalovaného 1/ to bolo 22 dní, ktoré spôsobili zdržanie zhotoviteľa,

ďalej vykonávaním prác, ktoré neboli zmluvne dohodnuté, a to vykonávanie napríklad protipožiarneho
náteru, ktorý trval 10 dní, nepripravenosť stavby, a to tvrdnutie betónu spôsobilo zdržanie 17 dní
a bolo preukázané, že k takémuto zdržaniu došlo zavinením objednávateľa, teda žalovaného 1/ a
ďalšie zdržanie 36 dní bolo spôsobené poveternostnými podmienkami, čo tiež teda nebolo zavinením
alebo vinou zhotoviteľa, teda žalobcu. Faktúrou č. 200555 žalovaný 1/ fakturoval omeškanie žalobcu
80 dní, ako bolo vyššie uvedené, toto bolo spôsobené jednak poveternostnými podmienkami, jednak

nepripravenosťou stavby a odklonom od projektovej dokumentácie žalovaným 1/, a teda nedošlo k
naplneniu zmluvného dojednania o zmluvnej pokute (k omeškaniu vinou žalobcu), nedošlo k porušeniu
zmluvnej povinnosti žalobcom, preto okresný súd konštatoval, že zmluvná pokuta bola vyúčtovaná
neoprávnene, v rozpore s ust. čl. V. bod 5.4., nárok na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty žalovanému
1/ nevznikol a neexistovala jeho pohľadávka titulom zmluvnej pokuty, ktorú by mohol voči žalobcovi

započítať. Preto pohľadávka žalobcu voči žalovanému 1/ titulom neuhradenej zmluvnej pokuty nezanikla
započítaním. K návrhu žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania okresný súd poukázal na ust. čl. IV.
bod 4.3., kde sa uvádza, že po podpísaní zmluvy obomi zmluvnými stranami bude zhotoviteľ fakturovať
čiastkové platby takto: pri podpise zmluvy bude vystavená prvá čiastková faktúra na sumu 420.000,- Sk
plus DPH, pred objednaním pur panelov bude vystavená druhá čiastková faktúra na 350.000,- Sk plus

DPH a ďalšie platby prebehnú čiastkovými úhradami podľa dohody s objednávateľom. Z predložených
faktúr žalobcu vyplýva a ani medzi účastníkmi nezostalo sporné, že boli žalovanému 1/ doručené,
nedošlo nikdy k namietaniu doby splatnosti jednotlivých čiastkových faktúr zo strany žalovaného 1/.
Uvedenú skutočnosť okresný súd považoval za dohodu zhotoviteľa s objednávateľom (konkludentne
žalovaný 1/ vyjadril súhlas tým, že čiastočne faktúry hradil), namietaná bola jedine výška faktúry 05/62,

kde žalovaný 1/ namietal fakturovanú sumu, nie splatnosť faktúry. Výška tejto faktúry v konaní bola
preukázaná, teda okresný súd mal za preukázané, že sa žalovaný 1/ dostal s plnením peňažného
záväzku do omeškania v zmysle ust. § 365 OBZ. Pokiaľ ide o namietanú výšku úrokov z omeškania,
vzhľadom k tomu, že v zmysle ust. § 261 ods. 1 OBZ sa zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
1/ spravuje právnymi ustanoveniami Obchodného zákonníka, tak na úroky z omeškania okresný súd

aplikoval ust. § 369 ods. 1 OBZ účinného do 15.1.2009 a nie ust. Občianskeho zákonníka, tak
ako to uvádzal vo svojom odvolaní právny zástupca žalovaného 1/. Teda žalobcovi prislúchajú úroky z
omeškania podľa ust. § 369 ods. 1 OBZ účinného do 15.01.2009 o 10 % vyššie než je základná úroková
sadzba Národnej banky Slovenskej republiky („NB SR“) uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom
kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba NB SR platná v prvý

kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka. Z rozhodovacej praxe je
súdu známe, že v čase splatnosti jednotlivých faktúr úroková sadzba NBS bola 4%, preto žalobcovi
prislúchali úroky z omeškania vo výške 14% ročne. Vzhľadom k tomu, že žalobca si uplatnil úrok v tejto
zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúr, zohľadniac pritom čiastočné úhrady v sume
2.142.000,- Sk, 100.000,- Sk uhradených 27.07.2006 a 102.047,50 Sk 28.07.2006, tak okresný súd takto

uplatnené úroky žalobcovi priznal. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný 1/ v podaní jeho
právneho zástupcu (č.l. 300-310 spisu). Odvolanie podal z dôvodov podľa: „1. § 221 ods. 1 písm. h)
O.s.p.:súdprvéhostupňanesprávnevecprávneposúdiltým,ženepoužilsprávneustanovenieprávneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, 2. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.: súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, 3. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.:
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, 4. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p.: účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“. Podľa
žalovaného 1/ okresný súd nesprávne posúdil omeškanie žalovaného 1/ so spolupôsobením. Právny

zástupca žalovaného 1/ v tomto smere vo vyjadrení zo dňa 31.05.2013 poukázal v bode III. na to,
že nárok žalovaného 1/ na zmluvnú pokutu vznikol v dôsledku troch právnych skutočností, a to (a)
zmluvného dojednania, (b) uplynutia času a (c) odovzdania diela po lehote 19.07.2005. V zmysle zmluvy
sa mohol čas odovzdania diela (plnenia) posunúť v dôsledku (a) omeškania veriteľa (bod 3.2 zmluvy),(b) dodatku a závažných okolností (bod 3.3 zmluvy) a (c) dažďa (bod 3.4 zmluvy). Právny zástupca
žalovaného 1/ bol toho názoru, že žalobca: (a) nepreukázal omeškanie veriteľa (bod 3.2 zmluvy),
(b) nepredložil dodatok k zmluve ani žiaden dôkaz, ktorým by preukazoval aspoň predloženie návrhu

dodatku k zmluve o dielo a (c) existencia nevyhovujúcich poveternostných a klimatických podmienok
sama o sebe nemôže byť dôvodom pre posun času plnenia. S odkazom na § 352 ods. 1, 4 OBZ bol
žalovaný 1/ názoru, že značná časť diela mohla byť vykonaná aj v uzavretých priestoroch, nielen pod
holým nebom alebo na mieste samom, prestoje alebo iné okolnosti, pre ktoré podľa tvrdení žalobcu
existovali, mohol žalobca využiť na vykonávanie iných samostatných častí diela, aby tak bol pripravený

na odovzdanie iných častí diela už vopred. Preto právny zástupca žalovaného 1/ bol toho názoru, že:
1. žalobca mohol splniť záväzok aj pomocou inej osoby, ktorá napr. má uzavretý priestor (napr. halu)
alebo v priestoroch inej osoby a 2. v tomto súdnom konaní žalobca nepreukázal dočasnú nemožnosť
plnenia. Je bežné a normálne, že počas vykonávania diela môže zhotoviteľ vykonávať dielo aj bez
súčinnosti objednávateľa. Je tomu tak aj napr. v prípade zhotovenia konštrukcií, ktoré môže zhotoviteľ
zhotoviť mimo miesta plnenia a následne priviesť na miesto plnenia. Ak preto samotný súd prvého

stupňa konštatoval, že betón tvrdne 21-28 dní, počas tohto obdobia mohol žalobca vykonávať iné
časti diela. S touto námietkou sa však súd prvého stupňa vôbec nevyporiadal, preto právny zástupca
žalovaného 1/ bol toho názoru, že súd prvého stupňa v zmysle konštantnej judikatúry odňal žalovanému
možnosť konať pred súdom svojím nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. Súd prvého stupňa sa
odmietol zaoberať týmito námietkami, aj keď bol viazaný právnym názorom krajského súdu. Právny

zástupca žalovaného 1/ bol toho názoru, že aj napriek súdom prvého stupňa tvrdenému omeškaniu
zo strany žalovaného 1/, ktoré však žalovaný 1/ popieral, mal súd prvého stupňa vyzvať žalobcu, aby
preukázal, že žalobca si nemohol splniť svoje povinnosti zo zmluvy o dielo aj iným spôsobom. Okresný
súd preto podľa názoru právneho zástupcu žalovaného 1/ dospel na základe vykonaného dokazovania
k nesprávnemu skutkovému zisteniu, a to omeškaniu žalovaného 1/ (§ 205 ods. 2 písm. d) OSP). Podľa

názoru právneho zástupcu žalovaného 1/ sa mal okresný súd vyporiadať aj s touto námietkou právneho
zástupcužalovaného1/.Právnyzástupcažalovaného1/jezároveňajtohonázoru,žesúdprvéhostupňa
prijatímzáveru,žekomeškaniusplnenímzáväzkovžalobcudošlovdôsledkuomeškaniažalovaného1/,
neprípustným spôsobom preniesol dôkazné bremeno na žalovaného 1/, ktorý mal preukázať, že žalobca
bol v omeškaní s vyhotovením diela. Ak ust. § 352 ods. 4 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť

dlžníkovi(vtomtokonanížalobcoviakodlžníkoviznepeňažnéhoplnenia)preukázaťnemožnosťplnenia,
jeprávnyzástupcažalovaného1/tohonázoru,žetotokonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b) OSP). Súd prvého stupňa dospel na základe
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam,týkajúcimsaomeškaniažalovaného1/.Nastr.
7 odôvodnenia rozsudku k problému číslo 0 súd prvého stupňa dospel k skutkovému záveru, že žalobca

preštudoval projektovú dokumentáciu dňa 08.06.2005. Toto tvrdenie je v príkrom rozpore s bodom 2.1.1,
v ktorom je definované dielo takto: „Výroba a montáž oceľovej konštrukcie bez náteru - podľa dodanej
projektovej dokumentácie H1 - H12". Najneskôr pred uzavretím zmluvy o dielo medzi účastníkmi konania
žalobca vedel o projektovej dokumentácii, čo je evidentné najmä z textu zmluvy o dielo. Ak preto žalobca
o projektovej dokumentácii vedel a aj napriek tomu dojednal termíny plnení tak, ako sú v zmluve o dielo

zakotvené, je v zmysle „ust. § 42 resp. § 415 Občianskeho zákonníka zodpovedný za toto svoje konanie
a musí niesť následky s tým spojené“. Ide o predzmluvnú zodpovednosť, tzv. culpa in contrahendo.
Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávne právne
posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd prvého stupňa použil nesprávnu právnu normu (súd
prvéhostupňapoužilvovzťahukžalovanému1/ust.§370OBZnamiestotoho,abyvovzťahukukonaniu

žalobcu uplatnil ustanovenie § 352, 365 a nasl. OBZ). V omeškaní s plnením bol samotný žalobca a
nie žalovaný 1/. Ak by súd prvého stupňa prijal takýto záver, t.j. použil ustanovenia § 352, 365 a nasl.
OBZ, prijal by súd prvého stupňa záver o omeškaní žalobcu. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov
konania žalovaný 1/ prvostupňovému rozhodnutiu vytkol, že všetky ďalšie porady, ktoré súd prvého
stupňa priznal žalobcovi, neboli účelné. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vôbec neodôvodňuje účelnosť

takýchto úkonov právnej služby. Právny zástupca žalovaného 1/ ako aj žalovaný 1/ nemá vedomosť, že
by právny zástupca žalobcu alebo žalobca ako taký predložili súdu dôkaz o vykonaní takéhoto úkonu
právnej služby. Preto ak okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania aj za ďalšie porady, odňal
tým žalovanému 1/ možnosť konať pred súdom či už tým, že neumožnil žalovanému 1/ vyjadriť sa k
takýmto úkonom ako aj v dôsledku nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v odôvodnení

ktorého absentuje odôvodnenie priznania odmeny za takéto úkony právnej služby. Právny zástupca
žalovaného1/bolnázoru,žejenamiesteprirozhodovaníotrováchkonaniaprihliadnuťajnaustanovenie
§150ods.1aods.2OSP.Okolnosťou,ktorájevtomtosmererozhodná,jeskutočnosť,žekopätovnému
prejednávaniu sporu na súde prvého stupňa došlo na základe úspešne podaného odvolania žalovaného1/. Prvý vydaný rozsudok Okresného súdu Martin bol zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP,
teda že Okresný súd Martin účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom. Právny zástupca
žalovaného 1/ bol názoru, že súd prvého stupňa mal túto skutočnosť zohľadniť. Žalovaný 1/ navrhol, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, alebo aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu zamietne, výrok o
trovách konania zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalovaného 1/ sa vyjadril žalobca v písomnom podaní jeho právneho zástupcu

(č.l. 324-326 spisu). Namietol dôvodnosť podaného odvolania, keďže podľa názoru žalobcu okresný
súd dôsledne, na niekoľkých pojednávaniach, vykonal dokazovanie, z ktorých dôkazov vyvodil správne
skutkové zistenia a v súčinnosti s týmito zisteniami správne vec posúdil. Zdôraznil, že práve tí, ktorí
dielo financovali, boli spokojní s jeho vyhotovením, čo do rozsahu a čo do kvality, čo následne potvrdili
aj v písomne vyhotovených dokumentoch. Súdom zistený skutkový stav je v plnej korešpondencii s
projektovou dokumentáciou a so zmenami, ktoré boli na stavbe vyhotovené bez súhlasu investora

a ktoré mali za následok nesplnenie termínu odovzdania diela zo strany zhotoviteľa. Nie je možné
súhlasiť s tým, že by dôvodne vznikol nárok na zmluvnú pokutu z titulu oneskoreného odovzdania
diela, keď práve žalovaný 1/ je tou osobou, ktorá posunutie termínu stvárnenia diela zavinila. Z titulu
poveternostných podmienok, ktoré boli prekážkou riadneho vyhotovovania diela, došlo k posunutiu
termínu skutočného vyhotovenia v intenciách podpísanej zmluvy. Teda neobstojí záver, že bola dôvodne

vystavená penalizačná faktúra, ktorá má byť podľa žalovaného 1/ započítavaná na cenu diela. Taktiež
nie je možné súhlasiť s tým tvrdením žalovaného 1/, že vykonanie diela mohol žalobca vykonávať aj
bez súčinnosti žalovaného 1/, pretože práve jeho činnosti nesprávneho osadenia pätiek, nesprávneho
základového pásu, nesprávneho ustálenia šírky schodišťa, boli dôvodom, prečo muselo dochádzať k
prerábaniu časti vyhotovených konštrukcií a z toho titulu vo väčšej časovej náročnosti. Pokiaľ žalovaný

1/ na strane 5) hore tvrdí, že z titulu posúdenia doby tvrdnutia betónu mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom aj pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, tak podľa žalobcu rozhodnutie prvostupňový
súd v časti týkajúcej sa tvrdnutia betónu odôvodnil dostatočne, s prihliadnutím na tú skutočnosť, že je
STN stanovená minimálna doba tvrdnutia betónu, ktorá v tomto prípade bola rozhodujúca na to, aby
mohli pokračovať ďalšie práce súvisiace s výstavbou konštrukcie, ktorá tvorila základ opláštenia budovy

a ktorá bola osadená do nosných prvkov umiestnených práve v tvrdnutom betóne. Teda okresný súd
správne posúdil nemožnosť zavesenia konštrukcií na pätky z dôvodu ich váhy pred uplynutím lehoty
na správne vytvrdnutie betónu. Konštatovanie žalovaného 1/, že bolo možné robiť iné úkony na inej
časti diela, je taktiež neopodstatnené, pretože pri výstavbe konštrukcií dochádza k vykonávaniu zvarov,
ktorých vyhotovenie opaľuje všetky nátery, a preto by sa konštrukcia musela natierať nanovo. Úplne

logicky správne bolo osadenie konštrukcií, následné vyhotovenie základných náterov a protipožiarnych
náterov. Stav nevyhovujúcich poveternostných podmienok je zachytený aj v stavebnom denníku a vo
výpovediach svedkov, čo sú ďalšie relevantné dôkazy na to, že žalovaným 1/ tvrdený dôvod odvolania,
že (boli poškodené jeho práva) takýmto postupom súdu, nevyhodnotením dôkazov a nedostatočným
odôvodnením rozhodnutia, je neopodstatnený. Rozhodnutie súdu považuje žalobca za presvedčivé,

majúce oporu vo vykonaných dôkazoch a majúce oporu aj v ustanoveniach, ktoré okresný súd použil
pre prijatie právnych záverov. Samotný žalobca nikdy nespochybnil, že došlo k neskoršiemu odovzdaniu
diela z jeho strany, ale evidentne sa to nestalo v príčinnej súvislosti s jeho konaním, ale s konaním
žalovaného 1/. Evidentne je možné vnímať snahu žalovaného 1/ o prenesenie dôkazného bremena
na žalobcu v tej časti, že práce naviac bolo nutné vykonať, čo sa podľa názoru žalobcu podarilo v

konaní preukázať a čo správne aj okresný súd vyhodnotil. V časti napadnutého výroku prvostupňového
súdu o trovách konania žalobca uviedol, že všetky porady žalobcu so svojim právnym zástupcom,
JUDr. Jánom Repáňom, boli plne účelné, nakoľko žalobca bol v konaní v plnom rozsahu úspešným
účastníkom. Žalovaný 1/ nemá vôbec žiadny nárok sa vyjadrovať k právnym poradám protistrany a
právneho zástupcu protistrany. Všetky tieto jednania si vyžadoval postoj žalovaného 1/, vyvracanie

tvrdení o jeho pochybení a taktiež náročnosť veci samej. Porady boli teda vykonávané za účelom
riadneho poskytnutia právnej pomoci a riadneho zdokumentovania stavu veci a prípravy na odôvodnenie
a vysvetlenie súdu dôvodov, ktoré viedli k zvýšenej časovej náročnosti zhotovenia diela. K opätovnému
prejednávaniu sporu na súde prvého stupňa došlo na základe podaného odvolania z jeho strany. K
tomuto je dôvodné skonštatovať, že keby žalovaný 1/ uznal žalobcov nárok už počas prvého konania

pred súdom prvého stupňa a nepodal by odvolanie, trovy právneho zastúpenia by nedosiahli takú
výšku, pretože práve na základe jeho odvolania sa musela vec prejednávať znovu. Práve prístup
žalovaného 1/ je dôvodom vzniku vyšpecifikovaných trov. Všetky úkony po zrušení veci krajským súdom
bolo treba vykonať v intenciách záverov krajského súdu na to, aby rozhodnutie bolo právne správne,preskúmateľné a podložené riadnymi dôkazmi. Preto sa spracovávali konštrukčné riešenia jednotlivých
problémov zo strany žalobcu, tieto boli vysvetľované právneho zástupcovi pre riadne právne zastúpenie.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a uplatnil si náhradu trov odvolacieho

konania, ktorú vyčíslil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1, 3
OSP, postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a verejným vyhlásením rozsudku
za splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s ust. § 211 ods. 2 OSP napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie.

Primárne v procesnej rovine k postupu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaného
1/ zastupoval advokát JUDr. Ján Kasenčák, X. D. XXXX/XX, XXX XX K., tak 17.03.2014 bolo
Krajskému súdu v Žiline doručené oznámenie o ukončení zastupovania žalovaného 1/ právnym
zástupcom, advokátom, JUDr. Jánom Kasenčákom (č.l. 329a-329c spisu). Uvedené podanie bolo

uskutočnené elektronicky, bez zaručeného elektronického podpisu. Pri nariadení (miesta a času)
verejného vyhlásenia rozsudku bol okrem advokáta JUDr. Jána Kasenčáka, spôsobom v zmysle §
214 ods. 3 OSP, o tomto termíne písomne upovedomený aj žalovaný 1/; v tomto smere teda bolo
žalovanému 1/ miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3 OSP oznámené
nielen na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline, na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (záznam na č.l. 331 spisu), ale naviac aj upovedomením
(č.l. 332, doručenka č.l. 330 spisu). Pokiaľ aj v čase upovedomenia advokát JUDr. Ján Kasenčák
žalovaného 1/ už nezastupoval, tak krajský súd zvýrazňuje, že samotný žalovaný 1/ o doručovanie
písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4 OSP) nepožiadal, pričom k upovedomeniu
žalovaného 1/ o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku došlo spôsobom v súlade s ust. §

156 ods. 3 OSP a nad rámec tohto zákonom predpísaného spôsobu i písomnosťou Krajského súdu
v Žiline na č.l. 332 spisu. Okolnosť udelenia plnomocenstva 23.01.2015 novému advokátovi, JUDr.
Jurajovi Ďurajdovi, oznámená Krajskému súdu v Žiline 27.01.2015 (č.l. 334 spisu), tak nemala na
splnenie zákonných podmienok pre možnosť verejného vyhlásenia rozsudku dňa 29.01.2015 relevantný
vplyv; účasť účastníkov, resp. ich právnych zástupcov na verejnom vyhlásení rozsudku sa nevyžaduje.

Samotná prítomnosť účastníka, resp. jeho zástupcu na verejnom vyhlásení rozsudku nemôže mať
žiadny vplyv na rozhodnutie samotné (okrem trov odvolacieho konania), preto ak by aj žalovaný 1/ mienil
byť prítomný pri verejnom vyhlásení rozsudku, vypočuť si rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho dôvody,
no bránila mu v tom prekážka, nie je to dôvodom pre zmenu (odročenie) nariadeného miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku. Z uvedených dôvodov nebola krajským súdom akceptovaná požiadavka

žalovaného 1/ o odročenie „vytýčeného pojednávania“ pre prekážku na strane žalovaného 1/, ktorý mal
na deň 29.01.2015 investorom MO SR určené preberacie konanie, ktoré podľa žalovaného 1/ nebolo
možné realizovať bez jeho účasti. Napokon na strane novo zvoleného právneho zástupcu žalovaného
1/, JUDr. Juraja Ďurajdu, advokáta, so sídlom v K., nebola tvrdená ani dokladovaná žiadna prekážka
jeho prítomnosti pri verejnom vyhlásení rozsudku vo veci 29.01.2015. Keďže v danom prípade nešlo

o nariadené pojednávanie, nevzťahovala sa na postup v odvolacom konaní úprava v ust. § 115 ods. 2
OSP (v spojení s § 211 ods. 2 OSP), podľa ktorého predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby
mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
I z týchto dôvodov nebolo žiadosti žalovaného 1/ o odročenie „vytýčeného pojednávania“ vyhovené.

K okolnosti udelenia plnomocenstva novému advokátovi žalovaným 1/ v priebehu odvolacieho konania
krajský súd pre úplnosť uvádza, že: „Za prejav odvolania plnomocenstva treba v zásade považovať aj
udelenie plnej moci novému zástupcovi pre celé konanie, a to aj vtedy, ak nová plná moc neobsahuje
výslovný prejav zastúpeného, že odvoláva plnú moc pôvodnému zástupcovi“. (uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30.08.2012, sp.zn. 6Cdo 186/2012). S uvedeným názorom sa odvolací súd

i v tejto veci stotožňuje.

Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa ust. § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len

ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd uvádza, že základom je potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava.
S odkazom na uvedenú právnu úpravu odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu
k napadnutému rozsudku okresného súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu a

dospel k záveru, že nie sú dané dôvody, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch
napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie napadnutého meritórneho
výroku rozsudku súdu prvého stupňa, ktorou bolo vo veci samej žalobe v celom rozsahu vyhovené.

Odvolací súd nezistil opodstatnenosť odvolacích dôvodov žalovaného 1/ vo vzťahu k meritórnemu

výroku v procesnej, v skutkovej ani v právnej rovine. Za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci
zisteného okresným súdom v prvostupňovom konaní, ktorým zisteným skutkovým stavom bol v zmysle
§ 213 ods. 1 OSP odvolací viazaný, dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal v intenciách
návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako
správne vec i právne posúdil, pričom v procesnej rovine postupom okresného súdu v prvostupňovom

konaní, po vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom, nedošlo ani k vadám prvostupňového
konania, vytýkaným žalovaným 1/ v odvolaní.

V rámci podaného odvolania však odvolací súd nemohol prihliadať na nové skutočnosti, tvrdenia
žalovaného 1/, ktoré nepoužil pred súdom prvého stupňa. Išlo o argumentáciu v odvolaní, že okresný

súd sa nevysporiadal s námietkou „...že betón tvrdne 21-28 dní, počas tohto obdobia mohol žalobca
vykonávať iné časti diela“. Za opakovaného splnenia procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu
voči účastníkom podľa § 120 ods. 4 OSP (napr. na č.l. 64, 113, 262 rub spisu), nebolo zistené splnenie
ani jednej z podmienok taxatívne stanovených v ust. § 205a ods. 1 OSP, len za ktorých by bolo možné
v odvolacom konaní prihliadať na nové skutočnosti (a nové dôkazy), ktoré neboli produkované pred

súdom prvého stupňa a zaoberať sa nimi ako relevantnými odvolacími dôvodmi.

Za stotožnenia sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia vo veci samej, uvedenými v písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku, odvolací súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odkazuje na tieto
dôvody.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a k jednotlivým
relevantným odvolacím dôvodom vo veci samej, odvolací súd uvádza nasledovné.

Primárnou zo strany žalovaného 1/ ako odvolateľa bola námietka v procesnej rovine, a to, že postupom

okresného súdu v prvostupňovom konaní bolo žalovanému 1/ odňaté jeho právo na konanie pred
súdom. Uvedenú vadu prvostupňového konania žalovaný 1/ vyvodzoval z toho, že okresný súd sa
nezaoberal všetkými námietkami žalovaného 1/, hoci bol v tomto smere viazaný právnym názorom
krajského súdu. Malo ísť o nezaoberanie sa s obranou žalovaného 1/, že „...betón tvrdne 21-28 dní,
počas tohto obdobia mohol žalobca vykonávať iné časti diela“ a tiež, že „...napriek súdom tvrdenému

omeškaniu zo strany žalovaného, ktoré však žalovaný popiera, mal súd prvého stupňa vyzvať žalobcu,
aby preukázal, že žalobca si nemohol splniť svoje povinnosti zo zmluvy o dielo aj iným spôsobom“... „sa
mal súd vysporiadať aj s touto námietkou právneho zástupcu žalovaného“, a ak tak nevykonal, tak riadne
napadnutý rozsudok neodôvodnil s následkom odňatia možnosti žalovanému konať pred súdom. K tomu
odvolací súd zdôrazňuje, že pod odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumie taký

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odníma možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok (porovnaj R 50/1997), ako napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod. (porovnaj aj rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 5Cdo 147/01), ale môže k nemu dôjsť aj nedostatočným
odôvodnením rozsudku, pri nedodržaní náležitostí podľa ust. § 157 ods. 2 OSP.

Podľaust.§157ods.2OSP,vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazovvychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu dospel odvolací súd k záveru o dostatočnom
odôvodnení tej časti napadnutého rozsudku, ktorá sa týkala meritórneho rozhodnutia o priznaní nároku
žalobcovi na zaplatenie sumy 4.829,62 Eur s úrokmi z omeškania. Toto konštatovanie, v rovine
preskúmateľnosti napadnutej meritórnej časti rozhodnutia, vychádza i z toho, že odôvodnenie rozsudku
vo všeobecnosti je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda,

avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti
súdneho rozhodnutia. V danom prípade okresný súd dostatočne uviedol, čoho sa žalobca domáhal,
z akých dôvodov, ako sa bránil žalovaný 1/, vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení vykonaných dôkazov riadil.
Hodnotenie vykonaných dôkazov pritom zo strany okresného súdu vychádzalo z postupu podľa §
132 OSP, teda s hodnotením dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, s prihliadnutím na

všetko, čo v prvostupňovom konaní vyšlo najavo v súvislosti s posudzovanou vecou samou. Rovnako
dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pritom pod právnym posúdením veci sa v
zásade rozumie podradenie súdom zisteného skutkového stavu veci pod hypotézu príslušnej právnej
normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod
hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj

o interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu
normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej
miereprepreskúmateľnosťrozhodnutiavovecisamejznapadnutéhorozsudkuokresnéhosúduvyplýva.
V tomto smere bolo dostatočné nielen uvedenie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia
napadnutého rozsudku vo vzťahu k meritu veci tiež vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia

aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu
prvého stupňa vo veci samej.

Vo vzťahu k vyššie uvedenému odvolací súd tiež poukazuje, že to, že právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne

vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
sériaA,č.303-A,s.12,§29;HiroBalanic.Španielskoz9.decembra1994,sériaA,č.303-B;Georgiadis

c. Grécko z 29. mája 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). (porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 15.07.2010, sp.zn. 5Cdo 106/2010).

Odvolací súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS
119/03, podľa ktorého ustanovenie § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v

zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného
súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový
súd vo svojom odvolaním napadnutom rozhodnutí vo veci samej dodržal.

Odvolací súd už vyššie uviedol, že námietku o tom, „...že betón tvrdne 21-28 dní, počas tohto obdobia

mohol žalobca vykonávať iné časti diela“, žalovaný 1/ v takomto zmysle v prvostupňovom konaní
nepodal, preto nebol dôvod, aby sa ňou okresný súd zaoberal v rovine (ne)dostatočného odôvodnenia
rozsudku a cez ust. § 205a ods. 1 OSP neboli naplnené podmienky na to, aby tento argument tvoril
relevantný odvolací dôvod. Pokiaľ žalovaný 1/ namietal, že okresný súd „mal vyzvať žalobcu, aby
preukázal, že žalobca si nemohol plniť svoje povinnosti zo zmluvy o dielo aj iným spôsobom“, tak

odvolací súd uvádza, že ani uvedená námietka nie je v rovine (ne)dostatočného odôvodnenia rozsudku
dôvodná. Nie je možné zamieňať či stotožňovať odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP
a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 2 písm. f) OSP. Uvedený argument
žalovaného 1/ súvisí s tým, či vo veci samej bol dostatočne zistený skutkový stav veci, a to potrebný
pre rozhodnutie o veci. Odvolací súd nepochybne v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení uložil v

ďalšom konaní okresnému súdu sa zaoberať obranou žalovaného 1/ v rovine vznesenej započítacej
námietky a vo vzťahu k obrane proti žalobe dôkazné bremeno spočívalo na žalovanom 1/. Odvolateľ
nesprávne poukazoval, že omeškanie na strane žalovaného 1/ „tvrdil súd prvého stupňa“ a že „mal
súd prvého stupňa vyzvať žalobcu, aby preukázal, že žalobca si nemohol splniť svoje povinnosti zozmluvy o dielo aj iným spôsobom“. V prvostupňovom konaní okresný súd správne dokazovanie viedol k
obrane žalovaného 1/ spočívajúcej v námietke započítania (proti)pohľadávky žalovaného 1/ zo zmluvnej
pokuty uplatnenej za omeškanie žalobcu. Teda bol to žalovaný 1/, kto tvrdil omeškanie žalobcu, za

ktoré v zmysle čl. 5.4 zmluvy o dielo požadoval zmluvnú pokutu. Účastníci v tomto zmluvnom dojednaní
však dispozitívne dohodli vznik práva žalovaného 1/ ako objednávateľa „fakturovať zmluvnú pokutu vo
výške 0,05 % za každý deň omeškania z ceny diela určenej podľa čl. 4.2. tejto zmluvy“ len v prípade,
že „zhotoviteľ bude svojou vinou v omeškaní“. Právna úprava zmluvnej pokuty (§ 544 a nasl. OZ, §
300 a nasl. OBZ) takúto dohodu, viazanú na zavinenie povinného, nevylučuje. Bolo teda dôkazným

bremenom žalovaného 1/ preukázať, že k omeškaniu s plnením diela na strane žalobcu došlo jeho vinou.
V tomto smere odvolací súd poukazuje, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie
o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú

súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola
nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí
z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka,
ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno žalovaného 1/ vo vzťahu k
jeho obrane, teda k preukázaniu existencie, oprávnenosti, opodstatnenosti, inými slovami spôsobilosti

tvrdenej pohľadávky zo zmluvnej pokuty (faktúra č. 200555 z 31.10.2005, č.l. 20 spisu), platí ust. § 120
ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nie je
teda dôvodné vytýkať okresnému súdu, že nevyzval žalobcu, „aby preukázal, že žalobca si nemohol
splniť svoje povinnosti zo zmluvy o dielo aj iným spôsobom“. Naviac, uvedený argument odvolateľa
sa javí vo vzťahu k podrobnejším dôvodom napadnutého rozsudku i nešpecifický, nekonkrétny, keďže

preskúmavané omeškanie žalobcu a jeho dôvody v rovine ich zavinenia, príčin, pozostávalo z viacerých
častí (body 0-9 rozoberané súdom prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku).

Odvolací súd tiež uvádza, že o odňatie možnosti konať pred súdom nejde v prípade, ak súd
nevyhovie návrhu účastníka konania, ale postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho
dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 5 Obdo 19/2012 z 31. mája 2012). Odvolací súd poukazuje, že vo veci samej boli vykonané

viaceré pojednávania, v rámci ktorých ako i v priebehu celého prvostupňového konania mal žalovaný
1/ (rovnako ako i žalobca) vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie svojej obrany i dôkazov na
jej preukázanie. Bol tiež opakovane poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, naposledy na pojednávaní 5.
júna 2013, po uskutočnení záverečných rečí účastníkov; bolo protokolované, že: „účastníci udávajú, že
nemajú návrhy na doplnenie dokazovania“.

Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že právo na
súdnu ochranu nie je absolútne. V záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti
podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky). Právo na súdnu ochranu sa v občianskom súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej.
Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, sa označuje ako právne
posudzovanie veci. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď
v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikovať iný právny predpis než mal, alebo ak správne

aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval). Samotným právnym posúdením veci ale nemôže
dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu
neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv (k tomu obdobne porovnaj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo 90/2012 z 10.10.2012).

Odvolací súd nezistil, že by napadnutý rozsudok vo veci samej trpel vadou nesprávneho posúdenia.
Argumentácia žalovaného v odvolaní bola založená na tom, že okresný súd nesprávne posúdil
omeškanie žalovaného 1/ so spolupôsobením, na ktoré poukázal aj vo vyjadrení zo dňa 30.05.2013,
v bode III. označeného ako „Omeškanie“ na č.l. 248 spisu; žalovaný 1/ v odvolaní namietal, že vprejednávanej veci žalobca nepreukázal dočasnú nemožnosť plnenia. V tomto smere odvolací súd
poukazuje, že z čl. 3, bod 3.3 zmluvy o dielo účastníkov vyplývalo, že „čas plnenia môže byť zmluvne
upravený písomným dodatkom k tejto zmluve, ak nastanú závažné okolnosti, ktoré zhotoviteľovi

neumožnia splniť predmet zmluvy v riadnom čase z dôvodu nevyhovujúcich poveternostných a
klimatických podmienok alebo zmenou a rozsahom predmetu zmluvy“. Následne čl. 3.4 zmluvy
definoval, čo sa najmä rozumie nevyhovujúcimi poveternostnými a klimatickými podmienkami, pričom
v tomto smere bolo vykonané dokazovanie, a to i zápismi v stavebnom denníku (č.l. 85-92 spisu).
Ani v tejto časti odvolací súd nezistil takú vadu prvostupňového konania, ktorá by mala za následok

vecnú nesprávnosť meritórneho rozhodnutia v procesnej, skutkovej či právnej rovine. Len na dôvažok
odvolací súd uvádza k argumentácii žalovaného 1/, že zhotoviteľ mohol vykonávať dielo aj bez
súčinnosti objednávateľa, napr. v prípade zhotovenia konštrukcií, ktoré môže zhotoviteľ zhotoviť mimo
miesta plnenia a následne priviesť na miesto plnenia, že uvedené nie je dôvodné. Zo Zmluvy o
dielo v čl. 6 vyplývalo, že samotný objednávateľ sa zaviazal, že počas vyhotovenia predmetu diela
poskytne zhotoviteľovi v rozsahu potrebnom spolupôsobenie, pričom ako bolo preukázané, z dôvodu

nevyhovujúceho navrhnutého kotvenia, osadenia izolácie v rozpore s projektovou dokumentáciou alebo
vybetónovania širšieho schodišťa, tu bolo dôvodné predpokladať aj spolupôsobenie žalovaného 1/.
Žalovaný 1/ ďalej namietal, že okresný súd na str. 7 odôvodnenia dospel k skutkovému záveru, že
žalobca preštudoval projektovú dokumentáciu dňa 08.06.2005, ktoré tvrdenie je v príkrom rozpore
s bodom 2.1.1. Toto tvrdenie nie je relevantné, nakoľko zo samotného odôvodnenia rozhodnutia na

strane 7 písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd iba citoval samotného
žalovaného 1/, pričom nešlo o vlastný úsudok okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov, pri konštatovaní absencie dôvodov pre zrušenie, resp. zmenu
napadnutého meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa, došlo k jeho potvrdeniu podľa § 219 ods. 1

OSP, pričom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na jeho odôvodnenie v zmysle § 219 ods. 2 OSP.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV.ÚS252/04).Právonaspravodlivýsúdnyprocesneznamenáaniprávonato,abybolúčastníkkonania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.

toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Nepochybne ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej
veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v prvostupňovom konaní.

Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová právna vec nepredstavovala výnimočný prípad pre
postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania výnimočne aj iných
dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej. Z
úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako i odvolacieho
súdu nebolo možné v rámci daných odvolacích dôvodov rozhodnúť v merite veci inak, ako rozsudok
okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 4.829,62 Eur
s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie (§ 219 ods. 1, 2 OSP). Na vecnú

správnosť rozsudku v potvrdenom výroku nemala vplyv určitá nepresnosť odôvodnenia (chyby v písaní
či iné zrejmé nesprávnosti), napr. na str. 3, tretí odsek v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku
sa uvádza suma 105.210,50 Sk, pričom v odseku štyri je uvedená suma 105.210,50 Eur; na str. 5 tretí
odsek sa uvádza nesprávna suma 145.495,- Sk (správne má byť 145.497,- Sk). V tomto smere odvolací
súd postupoval v zmysle § 212 ods. 3 OSP, podľa ktorého na vady konania pred súdom prvého stupňa

prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorýsa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia
skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú
argumentáciu.

Odvolanie žalovaného 1/ smerovalo aj proti výroku o trovách konania. Žalovaný 1/ mal za to, že všetky
porady, ktoré okresný súd priznal žalobcovi boli neúčelné, pričom súdne rozhodnutie okresného súdu
neodôvodňovalo účelnosť takýchto úkonov právnej služby. Žalovaný 1/ taktiež nemal vedomosť, že by
právny zástupca žalobcu alebo žalobca predložil okresnému súdu dôkaz o vykonaní takéhoto úkonu

právnej služby.

Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 20 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v
znení neskorších predpisov, každý má právo na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať
ktoréhokoľvekadvokáta.Tovšakneznamená,ženeúspešnýúčastníkkonaniajepovinnýnahradiťvšetky

trovy predstavujúce odmenu advokáta. Poradou, či konzultáciou s klientom dochádza k navýšeniu trov
konania, avšak ich náhradu možno priznať, ak boli účelne vynaložené .
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplývalo, že okresný súd v rámci rozhodovania o trovách
právneho zastúpenia priznal žalobcovi aj náhradu odmeny za úkony právnej pomoci a to za úkony:
- č. 4 ,,ďalšia porada s klientom zo dňa 24.05.2010“,

- č. 9 ,,ďalšia porada vo veci s klientom zo dňa 24.02.2012“,
- č. 13 ,,ďalšia porada vo veci z klientom zo dňa 08.10.2012“,
- č. 16 ,,ďalšia porada vo veci s klientom zo dňa 29.05.2013“.
Odvolací súd dospel k zisteniu, že rozhodnutie okresného súdu v časti priznania odmeny za vyššie
uvedené úkony právnej pomoci je nepreskúmateľné. Zo samotného obsahu spisu vyplývalo, že právny

zástupca žalobcu v zákonnej lehote troch pracovných dní vyčíslil trovy konania, podaním zo dňa
07.06.2013 (č.l. 275 spisu), v rámci ktorých požadoval odmenu aj za vyššie uvedené úkony a za ktoré
mu bola odmena aj priznaná. Z prezentačnej pečiatky okresného súdu na č.l. 275 spisu vyplývalo, že
podanie bolo podané osobne s 1 prílohou - oznámením o registrácii na č.l. 278 spisu. Dôkazy, ktoré
by preukazovali uvedené porady s klientom, a na základe ktorých obsahu by bolo možné posúdiť ich

účelnosť, sa však nachádzajú na č.l. 280 až 283 spisu, pričom z uvedených listín nie je bez ďalšieho
šetrenia a zdôvodnenia jednoznačne možné určiť, či aj uvedené dôkazy boli predložené právnym
zástupcom žalobcu, resp. samotným žalobcom v rámci zákonnej lehoty podľa ust. § 151 ods. 1 OSP,
nakoľko pri uvedených dôkazov absentuje samotná pečiatka okresného súdu, ktorá by preukazovala
ich doručenie okresnému súdu, prípadne pripojená poštová obálka.

Žalovaný 1/ dôvodil, že bolo namieste pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať aj na ust. § 150 ods.
1, 2 OSP. Uviedol, že okolnosťou, ktorá je v tomto smere rozhodná, je skutočnosť, že k opätovnému
prejednávaniu sporu na súde prvého stupňa došlo na základe jeho úspešného podaného odvolania. Mal
za to, že okresný súd mal túto skutočnosť zohľadniť. S týmito námietkami žalovaného 1/ sa predbežne

nie je možné stotožniť. Je potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o trovách konania sa primárne
vychádza zo zásady zodpovednosti za výsledok súdneho konania, to znamená aplikujú sa ust.§ 142, §
146 OSP, pričom použitie § 150 ods. 1 OSP je výnimkou zo zásady zodpovednosti za výsledok sporu
pri rozhodovaní o trovách súdneho konania. Aplikácia § 150 ods. 1 OSP preto môže byť založená
len na výnimočnosti okolností sporu alebo pomerov na strane účastníkov. Podľa názoru odvolacieho

súdu okresný súd nepochybil, ak pri rozhodovaní o náhrade trov (prvostupňového a predchádzajúceho
odvolacieho konania) neaplikoval aj ust. § 150 OSP, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa
neboli dané ani okolnosťami danej veci. Samotné zrušenie napadnutého predchádzajúceho rozsudku
okresného súdu na základe úspešného podaného odvolania žalovaným 1/ (hoci aj čiastočného), pri
rozhodovaní o trovách konania nezakladalo dôvod na postup podľa § 150 OSP. Práve pre požiadavku

osobitosti a výnimočnosti, ktorá je vyžadovaná § 150 ods. 1 OSP a ktorá tu podľa predbežného názoru
krajského súdu nebola daná a splnená, tak nebolo možné akceptovať odvolací dôvod žalovaného 1/,
ktorým sa domáhal nepriznania trov prvostupňového konania úspešnému žalobcovi práve cez aplikáciu
§ 150 ods. 1, 2 OSP. K prijatému záveru krajským súdom sa poukazuje aj na Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 144/2010, podľa ktorého ...„použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. musí

zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. V
opačnom prípade nepriznanie trov súdneho konania je zásahom do práva na súdnu ochranu v zmysle
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Primerane sa poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4 M Cdo 4/2008 zo dňa 29. apríla 2009, podľa ktorého právnej vety ,,Nie každú okolnosťvšak možno bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by inak úspešnému
účastníkovi konania, súd náhradu trov konania nepriznal“.

Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania teda absentujú dostatočné dôvody (§ 157 ods. 2
OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP) pre preskúmanie vecnej správnosti tejto časti napadnutého rozsudku
okresného súdu, pričom boli splnené podmienky pre jeho zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP a
pre vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie o trovách konania podľa
§ 221 ods. 2 OSP.

Podľa ust. § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa ust. § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.