Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/344/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811217236
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3811217236.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice

Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Mgr. F. W., bytom W. nad W., A. XXXX/
XX, zastúpeného F. S., advokátom so sídlom W. nad W., A. XXXX/XX, proti odporkyni Mgr. P. W., bytom
J., X. XXX/XX, zastúpenej JUDr. F. P., advokátom so sídlom W. nad W., H. XXX/X, , o zaplatenie 1 609,70
eur s príslušenstvom, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo
dňa 30. apríla 2013, č.k. 6C/335/2012-73 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania - trovy právneho
zastúpenia vo výške 95,02 eur k rukám F. S., advokáta, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vo výroku I. konanie sa v časti o zaplatenia úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 14.08.2009 do 13.10.2009 zastavil v dôsledku späťvzatia
podľa § 96 ods. 1 O.s.p. Vo výroku II. odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 609,70
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 14.10.2009 do zaplatenia. Vo výroku III.
rozhodol o náhrade trov konania tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi k rukám
jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 475,60 eur (z toho 96,50 eur ako náhradu za
zaplatený súdny poplatok a 379,10 eur ako náhradu trov právneho zastúpenia). Vo výroku IV. povolil
odporkyni uhrádzať uvedené plnenie v splátkach po 65 eur mesačne na istinu s príslušenstvom (výrok

II.) a 15 eur mesačne na náhradu trov konania (výrok III.), splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc
mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozhodnutia. Neuhradením čo i len jednej splátky riadne
a včas sa stáva zročným celé plnenie. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca navrhovateľa, Mgr.
P. W. požičal Mgr. G. W. a odporkyni počas trvania ich manželstva sumu 50.000 Sk (1659,70 eur).
Pokiaľ ide dátum, kedy došlo k tejto pôžičke, Mgr. P. W. v procesnom postavení svedka uviedol, že to
bolo dňa 13.10.2008. Odporkyňa a svedok Mgr. G. W. vo výpovediach potvrdili, že k pôžičke došlo na
jeseň 2008, preto súd považoval za preukázané, že k požičaniu peňazí skutočne došlo tak ako uviedol

svedok Mgr. P. W. 13.10.2008. Pokiaľ ide o dátum splatnosti pôžičky, navrhovateľ, Mgr. P. W. a Mgr.
G. W. zhodne uviedli, že pôžička mala byť splatená do jedného roka, podľa možnosti aj skôr. Aj keď
odporkyňa tvrdila, že tomu tak nebolo, súd sa stotožnil s tvrdením, ktoré potvrdili v pozícii svedka dve z
troch osôb, ktoré boli priamo pri odovzdávaní peňazí, teda že pri ústnom uzatváraní zmluvy o pôžičke
došlo aj k dohode o jej vrátení do jedného roka od uzavretia zmluvy a odovzdania peňazí. Odporkyňa
vrátila právnemu predchodcovi navrhovateľa spolu 50 eur. Právny predchodca navrhovateľa zmluvou o
postúpení pohľadávky z 03.05.2011 v znení dodatku č. 1 z 25.07.2011 postúpil svoju pohľadávku voči

odporkyni na navrhovateľa, o čom odporkyňu upovedomil listom z 27.05.2011. Súd prvého stupňa na
základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že návrh je dôvodný.Medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporkyňou došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o pôžičke a
k odovzdaniu predmetu pôžičky, hotovosti vo výške 50 000 Sk. Zákon na platnosť zmluvy o pôžičke
nevyžaduje písomnú formu, postačuje, že medzi zmluvnými stranami došlo dohode o jej podstatnom

obsahu na základe ich konkludentného prejavu vôle. Uvedené skutočnosti, ako aj výšku požičanej sumy
mal súd za ustálené zo zhodných tvrdení navrhovateľa a odporkyne aj z výpovedí svedkov Mgr. G.
W. a Mgr. P. W.. Ako už bolo uvedené vyššie, súd považoval za preukázané aj to, že súčasťou ústnej
zmluvy o pôžičke bola aj dohoda o jej splatnosti do jedného roka, ako uviedli svedkovia Mgr. G. W.
a Mgr. P. W., keďže išlo o výpovede svedkov, ktorí boli priamo prítomní pri odovzdávaní predmetu

pôžičky a dohadovaní jej podmienok a okrem nich a odporkyne tam nikto iný prítomný nebol. I keď
je pravdou, že obaja svedkovia sú blízkymi rodinnými príslušníkmi navrhovateľa, súd ich vyjadrenia
vnímal ako dostatočne presvedčivé, podporené logickými faktmi. Je bežné, že pri dohadovaní pôžičky
sa dohodne aj termín jej úhrady, najmä keď ide o relatívne vysokú sumu poskytovanú bezúročne.
Podľa výpovede svedka Mgr. G. W. on a odporkyňa u svojho zamestnávateľa dostávali koncoročné
odmeny vo výške obaja spolu do 25.000 Sk. Z toho vyplýva, že vrátenie celej pôžičky v priebehu

jedného roka sa im v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke mohlo javiť ako reálne. Aj na základe týchto
súvislosti súd uveril tvrdeniu, že pri poskytnutí pôžičky došlo k dohode o jej vrátení do jedného roka. K
obrane odporkyne, že išlo o pôžičku výlučne jej vtedajšieho manžela Mgr. G. W., uviedol, že z výpovedí
svedkov ale aj samotnej odporkyne vyplynulo, že daná pôžička bola poskytnutá obom manželom tak,
že Mgr. P. W. priniesol predmetnú hotovosť k nim domov a odovzdal im ju v prítomnosti odporkyne.

Odporkyňa v konaní nijakým spôsobom nepreukázala, že by bola výslovne vyjadrila nesúhlas s touto
pôžičkou, prípadne že by bola v čase odovzdávania peňazí alebo neskôr namietala neplatnosť zmluvy
o pôžičke podľa § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že možno s týmto právnym úkonom
vnútorne nesúhlasila, o čom neskôr povedala svojej matke, bez jednoznačnej, výslovnej a adresnej
manifestácie tohto nesúhlasu voči účastníkom právneho úkonu, nemôže zakladať právne následky.

Z uvedených dôvodov, pretože Mgr. G. W. a odporkyňa boli v čase uzavretia zmluvy o pôžičke a
odovzdania peňazí manželmi a nemali zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, súd ustálil,
že išlo o pôžičku do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Otázku, na aký účel boli tieto
prostriedky v skutočnosti použité, je možné riešiť v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov, avšak pre toto konanie o vrátení pôžičky je táto otázka bezpredmetná. Odporkyňa a jej

vtedajší manžel boli teda zo zmluvy o pôžičke zaviazaní spoločne a nerozdielne, nakoľko solidarita
manželov vyplývajúca z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci je založená právnym predpisom
(§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade sa jedná o solidaritu pasívnu (viac dlžníkov)
a jej podstatou je, že plnením jedného z pasívne označených účastníkov zaniká povinnosť druhého
účastníka. Je však len na vôli veriteľa (v tomto prípade navrhovateľa), ktorého z pasívne legitimovaných

osôb v návrhu označí. Absencia označenia jedného z manželov na strane pasívne legitimovaných
osôb nespôsobuje taký nedostatok, pre ktorý by bolo potrebné návrh navrhovateľa zamietnuť. Veriteľ
je totiž oprávnený celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z manželov oddelene alebo spoločne (§ 511
ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak pohľadávku uspokojí jeden z manželov, dôjde k zániku pohľadávky
splnením aj pokiaľ ide o druhého manžela. Aj v tomto prípade má odporkyňa možnosť poukázať na túto

skutočnosť v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedených dôvodov mal
súd za preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu skutkovo aj právne dôvodný. Keďže sa
odporkyňa (spolu s vtedajším manželom) dostala do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku,
vzniklo právnemu predchodcovi navrhovateľa - a po postúpení pohľadávky navrhovateľovi - právo aj
na úhradu úroku z omeškania. Keďže súd skutkovo posúdil vec tak, že pri poskytnutí pôžičky bola

dohodnutá jej splatnosť do jedného roka, teda do 13.10.2009, odporkyňa je v omeškaní od 14.10.2009.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., úrok z
omeškania predstavuje 9 %, preto súd navrhovateľovi priznal úrok z omeškania v uplatnenej výške od
14.10.2009. Odporkyňa požiadala súd, aby jej umožnil splácať dlžnú sumu v splátkach. Vzhľadom na
vykonané dokazovanie o majetkových pomeroch odporkyne a na výšku priznaného dlhu súd v súlade

s ustanovením § 160 ods. 1 druhej vety O.s.p. určil odporkyni plnenie v splátkach, ako je uvedené
vo výrokovej časti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 145 ods. 1,2, § 40a, § 657,
§ 524 ods. 1,2 Obč. zák. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal
odporkyňu na zaplatenie trov, ktoré v súvislosti s týmto konaním navrhovateľovi vznikli, a to z dôvodu, že
navrhovateľ bol plne úspešný v tomto v konaní. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia

v sume 379,10 eur a zo súdneho poplatku vo výške 96,50 eur. Trovy právneho zastúpenia boli priznané
a vypočítané v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len "vyhláška") a pozostávajú z nasledovných položiek: odmena 71,37 eur za prevzatie a prípravuzastúpenia vrátane prvej porady s klientom, odmena 71,37 eur za písomné podanie na súd - návrh na
vydanie platobného rozkazu, odmena 71,37 eur za účasť na pojednávaní na Okresnom súde Bánovce
nad Bebravou dňa 26.02.2013, odmena 71,37 eur za účasť na pojednávaní na Okresnom súde Bánovce

nad Bebravou dňa 09.04.2013, režijný paušál k 2 úkonom právnej služby vykonaným v roku 2012 po
7,41 eur, režijný paušál k 2 úkonom vykonaný v roku 2013 po 7,81 eur + DPH 20 %.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa. Navrhla ho zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Opakovane

zdôraznila, že s pôžičkou jej bývalého manžela nesúhlasila a dala to pri odovzdaní peňazí zo strany Mgr.
P. W. výslovne najavo. Namietala, že v návrhu na začatie konania ako v zmluve o postúpení pohľadávky
zo dňa 03.05.2011 sa nespomínalo, že by pôžičku si zobral Mgr. G. W., výslovne sa spomína iba ona. Až
na pojednávaní dňa 26.02.2013 navrhovateľ prvýkrát uviedol, že pôžičku si brali obaja bývalí manželia.
Svedkovia Mgr. G. W. (brat navrhovateľa) a Mgr. P. W. (syn navrhovateľa), ako jeho najbližší rodinní
príslušníci tvrdenie navrhovateľa potvrdili. Poukázala na svoju výpoveď a tiež výpoveď svedka W. T., z

ktorých vyplynulo, že o akýchkoľvek finančných a majetkových veciach rozhodoval výlučne P.. G. W.,
bez toho, aby sa jej spýtal na jej názor, resp. súhlas. Považovala za nespravodlivé, aby celú ťarchu
splácania pôžičky prenechal Mgr. G. W. na svoju bývalú manželku, starajúcu sa o ich spoločné deti,
hoci žiadnu pôžičku si s Mgr. P. W. nedojednala. Za chybný označila názor súdu prvého stupňa, ker
považoval záväzok bývalých manželov na vrátenie pôžičky za solidárny. Mala za to, že v danom prípade

nastávadomnienkaodelenomzáväzku,solidárnazodpovednosťvdanomprípadeneboladanáprávnym
predpisom. Ďalej namietala, že ani nemohla napadnúť právny úkon (pôžičku) žalobou o neplatnosť v
zmysle § 145 ods. 1 Obč. zák., keďže sa nejednalo o nie bežnú vec týkajúcu sa spoločných vecí. Ak
nejde o takú vec, potom toto rozlišovanie nemá vôbec význam. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1380/1999 zo dňa 12.12.2000, uznesenie Najvyššieho súdu ČR

sp. zn. 29Odo/162/2005 zo dňa 30.08.2005. Dôvodila, že ak z ústnej zmluvy o pôžičke, ktorú dojednal
jej bývalý manžel, má byť zaviazaný výlučne on a ak a aj súd prvého stupňa mal za preukázané, že
pôžičku si brali obaja manželia, tak z dôvodu, že sa nejednalo o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci,
mala byť ich zodpovednosť delená. V takom prípade mal súd prvého stupňa návrh zamietnuť, alebo ju
zaviazať iba v rozsahu delenej zodpovednosti.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporkyne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny potvrdiť. Tvrdenie odporkyne, že s pôžičkou od Mgr. P. W. nesúhlasila a že to dala
výslovne najavo, resp. že nebola účastníkom ústne uzavretej zmluvy o pôžičke s Mgr. P. W., označil
za účelové, ktoré nezodpovedá vykonaným dôkazom. Z výpovedí svedkov, ale aj samotnej odporkyne
vyplýva, že pôžička bola poskytnutá tak, že Mgr. P. W. priniesol predmetnú hotovosť (50.000 Sk) domov

k bývalým manželov W. a za prítomnosti oboch bývalých manželovi im túto hotovosť odovzdal. Z
vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že odporkyňa až do momentu, kedy sa po podaní návrhu na
začatie konania v tejto v právnej veci obrátila na právneho zástupcu, nijako nespochybňovala, že bola
účastníčkou zmluvného vzťahu, resp. že s touto pôžičkou súhlasila. V tejto súvislosti svedok Mgr. P.
W. na pojednávaní uviedol, že odporkyňa nemala v čase poskytnutia pôžičky k tejto žiadne výhrady a

pôžičku ani neskôr nenamietala. Práve naopak, svedok Mgr. P. W. vo svojej výpovedi potvrdil, že pri
odovzdaní peňazí sa všetci traja účastníci zmluvy ústne dohodli, že túto pôžičku vrátia Mgr. P. W. obaja
manželia spoločne do jedného roka, prípadne aj skôr, ak budú môcť. Ak by odporkyňa s predmetnou
pôžičkou nesúhlasila a ak nevedela ani to, na čo sa táto použila, nikdy by v čase, keď už s Mgr. G. W.
nežila, resp. v čase, keď s ním už bola rozvedená, túto čiastočne Mgr. P. W. neuhradila. Mal za to, že

v takomto prípade by nedošlo k odovzdaniu peňazí u nich doma a za jej prítomnosti. Tvrdenie, že ide
o výlučnú pôžičku jej bývalého manžela Mgr. G. W., považoval z vedených dôvodov za účelové. Pokiaľ
v návrhu na začatie konania, ako aj v zmluve o postúpení pohľadávky bola uvedená ako dlžníčka iba
odporkyňa, bolo to uvedené tak len preto, že právna úprava takú možnosť umožňovala. Nepochybne
jedným z dôvodov bola aj tá skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval Okresný súd v Bánovciach

nad Bebravou pod sp. zn. 3C/14/2011 o návrhu navrhovateľa W. T. proti P.. G. W., pričom takisto išlo
o pôžičku tým istým osobám, ako v tejto veci a tiež bol návrh uplatnený iba voči jednému zo solidárne
zodpovedných dlžníkov - v tomto prípade len voči Mgr. G. W.. Pokiaľ je odporkyňa toho názoru, že
v danom prípade ide o delený záväzok, s týmto názorom sa nestotožnil. Poukázal na to, že pasívna
solidarita dlžníkov W. bola dojednaná, čo nepochybne vyplýva z vykonaného dokazovania. Z výpovedí

svedkov Mgr. G. W. a Mgr. P. W., ktorí boli účastníkmi zmluvy vyplýva, že bývalí manželia W. sa zaviazalipôžičku splatiť spoločne a nerozdielne. V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že v čase poskytnutia
pôžičky boli odporkyňa a Mgr. G. W. manželia a preto pokiaľ na splatenie pôžičky mali byť použité
odmeny vyplatené Mgr. G. W., treba mať za to, že išlo o prostriedky, ktoré patrili do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, teda o spoločné prostriedky manželov. Z vykonaných dôkazov nevyplynulo,
že by sa voči Mgr. P. W. zaviazali splatiť pôžičku každý oddelenie v 1-ici, ale naopak, bolo im jedno,
kto akú sumu zo svojho príjmu na splatenie dlhu uhradí, teda si boli vedomí toho, že ak splní dlh jeden
z nich, povinnosť druhého vo vzťahu k veriteľovi zanikne. O tejto skutočnosti svedčí aj to, že Mgr. P.
W. sľúbili, že pôžičku splatia možno aj skôr, než do jedného roka, ak budú môcť. Teda bývalí manželia

prejavili, minimálne konklugentne, vôľu splatiť pôžičku spoločne a nerozdielne. To, že išlo o spoločnú
pôžičku, resp. o solidárny záväzok dokazuje aj to, že odporkyňa Mgr. P. W. čiastočne predmetnú pôžičku
uhradila v dvoch splátkach, z čoho evidentne vyplýva, že sa cítila byť z tejto pôžičky povinná. Pokiaľ
ide o judikatúru, na ktorú poukazuje odporkyňa v podanom odvolaní, táto je v danej veci nepoužiteľná,
pretože sa vzťahuje na prípady, kedy jeden z manželov uzavrie počas manželstva kúpnu zmluvu, resp.
zmluvu o pôžičke bez súhlasu druhého manžela, teda keď účastníkom zmluvy je len jeden z manželov. V

danom prípade vak ide o celkom iný prípad (zmluva bola uzavretá oboma manželmi; dohoda o pasívnej
solidarite). Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania, ktorú špecifikoval.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že
odvolanie odporkyne nie je dôvodné.

Odporkyňa ako odvolací dôvod uplatnila, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci.

Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporkyňou vznesené
a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie
námietky odporkyne sú totožné s námietkami uplatnenými odporkyňou pred súdom prvého stupňa a

tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z daného titulu si odvolací súd osvojuje
dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.. K
námietkam odporkyne uvádzaným v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Uplatnením odvolacieho dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, v podstate odvolateľ spochybňuje činnosť súdu označenú ako

hodnotenie dôkazov. Podstata tohto odvolacieho dôvodu spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe
súdu pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho potom je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Za skutkové zistenia,
ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,

ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p. Podľa citovaného ustanovenia hodnotí
súd dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v

konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov,
ktoré vyšli najavo z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vieryhodnosti je logický rozpor,
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p.

Odporkyňa vo svojom odvolaní zdôrazňuje, že s pôžičkou jej bývalého manžela Mgr. G. W. nesúhlasila

a dala to pri odovzdávaní peňazí zo strany Mgr. P. W. výslovne najavo. Dôvodila, že právny predpis
(ust. § 145 ods. 1,2 Obč. zák.) zakotvuje solidárnu zodpovednosť manželov, avšak z právnych úkonov
týkajúcich sa spoločných vecí.Podľa § 145 ods. 1,2 Obč. zák. bežné veci týkajúce sa spoločných vecí, môže vybavovať každý z
manželov. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov; inak je právny úkon neplatný. Z
právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja manželia spoločne a

nerozdielne.

Z cit. ustanovenia vyplýva, že z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú obaja manželia voči
tretím osobám oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne, t.j. solidárne. Môže ísť o aktívnu alebo
pasívnu solidaritu vyplývajúcu zo zákona. Peňažný dlh - pôžičku- vyplývajúci zo spoločnej veci je každý
z manželov povinný zaplatiť v celej výške a veriteľ je oprávnený celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z

manželov oddelene alebo spoločne. Ak jeho pohľadávku uspokojí jeden z manželov, došlo, pokiaľ ide
o druhého manžela, k zániku pohľadávky splnením.

Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, z ktorého odvolací súd vychádzal, vyplýva, že
v danej veci záväzok bývalých manželov (Mgr. G. W. a odporkyne) na vrátenie pôžičky, ktorá je
predmetom sporu, je záväzok solidárny. Z výpovedí svedkov, ale aj samotnej odporkyne vyplýva, že
pôžička bola poskytnutá tak, že Mgr. Marcel W. priniesol predmetnú hotovosť (50.000 Sk) domov

k bývalým manželom W. a za prítomnosti oboch bývalých manželov im túto hotovosť odovzdal. Z
vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že odporkyňa až do momentu, kedy sa po podaní návrhu na
začatie konania v tejto v právnej veci obrátila na právneho zástupcu, nijako nespochybňovala, že bola
účastníčkou zmluvného vzťahu, resp. že s touto pôžičkou súhlasila. V tejto súvislosti svedok Mgr. P.
W. na pojednávaní uviedol, že odporkyňa nemala v čase poskytnutia pôžičky k tejto žiadne výhrady

a pôžičku ani neskôr nenamietala. Práve naopak, svedok Mgr. P. W. vo svojej výpovedi potvrdil, že
pri odovzdaní peňazí sa všetci traja účastníci zmluvy ústne dohodli, že túto pôžičku vrátia Mgr. P.
W. obaja manželia spoločne do jedného roka, prípadne aj skôr, ak budú môcť. Odvolací súd preto
tvrdenie odporkyne, že ide o výlučnú pôžičku jej bývalého manžela P.. G. W., považoval z uvedených
dôvodov za účelové. Pokiaľ odporkyňa namietala, že v návrhu na začatie konania, ako aj v zmluve

o postúpení pohľadávky bola uvedená ako dlžníčka iba odporkyňa, táto okolnosť nemá na vecnú
správnosť napadnutého rozsudku vplyv, pretože právna úprava takú možnosť umožňovala. Pokiaľ ide
o rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, na ktoré odporkyňa v odvolaní poukazovala, tieto sa na danú vec
nemôžu aplikovať, nakoľko sa vzťahujú na prípady, keď jeden z manželov uzavrie počas manželstva
kúpnu zmluvu, resp. zmluvu o pôžičke bez súhlasu druhého manžela, teda keď účastníkom zmluvy je

len jeden z manželov. V danej veci však o takýto prípad nešlo. Súd prvého stupňa preto správne v súlade
s ust. § 145 ods. 1,2, § 657, § 511 ods. 1 Obč. zák. právne vec posúdil, keď uzavrel že odporkyňa a jej
bývalý manžel boli z predmetnej zmluvy o pôžičke zaviazaní spoločne a nerozdielne, nakoľko solidarita
manželov vyplývajúca z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci je založená právnym predpisom
(§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade sa jedná o solidaritu pasívnu (viac dlžníkov)

a jej podstatou je, že plnením jedného z pasívne označených účastníkov zaniká povinnosť druhého
účastníka. Je však len na vôli veriteľa (v tomto prípade navrhovateľa), ktorého z pasívne legitimovaných
osôb v návrhu označí. Veriteľ je totiž oprávnený celý dlh vymáhať od ktoréhokoľvek z manželov oddelene
alebo spoločne (§ 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Preto námietky odporkyne uvádzané v odvolaní
neboli dôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stuňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako
vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia,
vychádzajúc z hodnoty veci 1.609,70 eur za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa

29.05.2013 71,37 eur + 1x režijný paušál 7,81 eur = 79,18 eur + 20% DPH = 15,84 eur, spolu 95,02
eur (§ 14 ods. 1 písm. b), § 10 ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom do 30.06.2013).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .