Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/744/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220380
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220380.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s. r.
o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26.
marca 2014 č. k. 9C/467/2012-43, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. c) d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z. z. a § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a z exekučného spisu Okresného súd Komárno č. k.
13Er/54/2011 mal súd preukázané, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie
exekúcie podal na základe návrhu oprávneného súdny exekútor na Okresnom súde Komárno dňa 14.

01. 2011 a tiež to, že túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 24. 01. 2011 zamietol a
následne exekúciu uznesením zo dňa 08. 08. 2011 zastavil a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 22. 03. 2012. Žalobca sa v konaní domáhal uspokojenia nároku na náhradu škody, pričom súdu
nepreukázal, že žiadosť o uspokojenie nároku na náhradu škody podal aj priamo žalovanému, pričom
ani žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe nekonkretizoval, ako bola táto žiadosť žalobcu u neho
vybavená, len konštatoval, že o tomto nároku žalovaný ešte nerozhodol, s prihliadnutím na
tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná predčasne, ešte pred tým, ako by bol

žalovaný uspokojil nárok žalobcu na náhradu škody, avšak pre nedostatok podkladov zo strán oboch
účastníkov nemohol súd o túto skutočnosť oprieť svoje rozhodnutie vo veci. Z uvedeného je zrejmé, že
návrh oprávneného na vykonanie exekúcie od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný
(oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia, a ani proti uzneseniu
o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu) a tiež nie je dôvodné tvrdenie
žalobcu uvedené v žalobe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňom 16. 02. 2011, keď uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia dňa 24. 01.

2011, nakoľko z exekučného spisu vyplývajú iné dátumy a z čoho tiež vyplýva zmätočnosť žaloby a
nepresnosť, a preto vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku
na súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky, ktoré vyčíslil žalobca sumou 283,53
eura si žalobca spôsobil sám podaním nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora), a to bezohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Navyše, súd
sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, pokiaľ sa týka skutočnosti, že 15-dňová lehota stanovená
v § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho

exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho,
že uvedená 15-dňová lehota je uvedená iba v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a nie
však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora
na vydanie poverenia, a teda zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na mieste
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti neurčuje súdu žiadnu lehotu

na rozhodnutie o takejto žiadosti. Žalobca žiadnym dôkazom nepreukázal samotný vznik škody, ani
skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou,
ktorá ju spôsobila, a to napriek tomu, že žalobca je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia
a predložiť o nich dôkazy. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume
283,53 eura, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, súd konštatoval, že ohľadom majetkovej škody nárok
žalobcu nie je dôvodný, lebo súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že možno priamo porovnávať

nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Ohľadne prípadného prieťahu v tomto konaní sa neviedlo
žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodol Ústavný súd
SR, či Európsky súd pre ľudské práva. A pokiaľ by žalobcovi nejaká nemajetková ujma vznikla, táto
nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného návrhu na

vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného - žalobcu. Samotná nemajetková ujma nezávisí
automaticky len od konštatovania nedodržiavania zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, ale aj od
okolnosti, ktoré v tejto veci záviseli od súdneho exekútora a samotného žalobcu a na základe ktorých
súd nevidel dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Podľa súdu sa žalobca snaží
predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia

vo svojej podnikateľskej aktivite. Žalobcovi pri tom musela byť už pred podaním tejto žaloby známa
rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských doložiek. Z týchto
dôvodov rozhodnutia súdov nie sú prekvapivé a i dôvod prípadného dlhšieho rozhodovania po zákonnej
lehote, v prípade spravodlivého predvídateľného rozhodnutia, by mal byť akceptovateľný. Pokiaľ ide
o vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného, oprávnený prostredníctvom svojho právneho

zástupcu prevzal uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 28. 01. 2011, svoj návrh na náhradu škody žalobca uplatnil na súde dňa 21.
09. 2012, takže nedošlo k márnemu uplynutiu premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona č.
514/03 Z. z., ktorá je trojročná. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností súd konštatoval, že
žalobca vo svojich žalobách (bolo podané veľké množstvo, v ktorých si žalobca uplatňuje nárok podľa

§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. voči žalovanému) v podstate žiada, aby okresný súd opätovne
preskúmaval rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Takéto skúmanie neprináleží súdu
prvého stupňa, teda nie je možné skúmať nedodržanie lehoty v exekučnom konaní, pretože ako už súd
konštatoval, takéto skúmanie prináleží len predsedovi súdu pri podaní sťažnosti vo veci samej alebo
Ústavnému súdu SR pri rozhodovaní o ústavnej sťažnosti. Z týchto dôvodov súd konštatoval, že nedošlo

k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nesprávny úradný postup, k žiadnej
škode a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody, okrem toho bolo preukázané, že žiadna škoda nevznikla, preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 OSP tak, že
žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, lebo mu žiadne nevznikli

a žiadne si ani neuplatnil a nešpecifikoval.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd 1. stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie

trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota
ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len

súdu exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami.
Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,
naktoromnemožnozaložiťmeritórnerozhodnutie.Súdsvojimiúvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci

a vec aj správne právne posúdil.

Žalobca sa podaným návrhom od žalovaného domáhal náhrady majetkovej škody v sume 1.417,66 eura
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 283,53 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.

v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 13Er/54/2011.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 08304/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh

oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 30. 11. 2010 a súdny exekútor podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 14. 01. 2011 a uznesením zo dňa 24. januára 2011 č.

k. 13Er/54/2011-11 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský
úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 08. 12. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
vedenejpodsp.zn.13Er/54/2011,zamietol.Následnesúdprvéhostupňauznesenímzodňa08.08.2011
č.k.13Er/54/2011-21 exekučnékonanievedenéusúdnehoexekútoraJUDr.RudolfaKrutého,Exekučný
úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 pod č. EX 17442/10 (13Er/54/2011) zastavil. Toto rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 03. 2012. Podľa názoru odvolacieho súdu podľa Exekučného poriadku
účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnym
exekútorom, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku, čo bolo aj v tomto
prípade, lehota od 01. 06. 2010 neplatila, a pokiaľ súd vydal uznesenie č. k. 13Er/54/2011-10, ktorým

žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 08. 12. 2010
zamietol dňa 24. 01. 2011 (na 10. deň), teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1.
stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné

zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od
ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním
exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny

úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu
v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím
súdu prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú
judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011a 4Cdo 31/2013). Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako
jednej z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh žalobcu

je nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh žalobcu
zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom žalobcu dodáva,
že keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto

dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120
ods. 1 OSP). Tvrdenie žalobcu, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané

ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K trvaniu stavu právnej
neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a vo
veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a

v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.