Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. január 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžd/27/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200245
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4012200245.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov

Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: U. P.,
bytom Y., právne zastúpeného JUDr. Namirom Alyasrym, PhD., advokátom so sídlom v Nitre, Štúrova
13, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava (právny nástupca
po Krajskom riaditeľstve policajného zboru v Nitre), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. p. KRPZ-NR-KDI-SK-113/2011 zo dňa 9.11.2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. 11S/17/2012-145 zo dňa 28.5.2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/17/2012-145 zo dňa

28.5.2013 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. p. KRPZ-NR-KDI-SK-113/2011 zo dňa 9.11.2011
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva
PZ v Nitre sp. zn. ORPZ-NR-ODI2-Pr-872/2011 zo dňa 22.8.2011 z r u š u j e a vec v r a c i a
žalovanému na nové konanie.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 689,85 Eur k rukám jeho právneho zástupcu
do troch dní právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Nitre rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol žalobu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia č. p. KRPZ-NR-KDI-SK-113/2011 zo dňa 9.11.2011, ktorým žalovaný zamietol

odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Okresného riaditeľstva PZ v Nitre, Okresného
dopravného inšpektorátu, č. p. ORPZ-NR-ODI2-Pr-872/2011 zo dňa 22.8.2011 o uznaní žalobcu vinným
zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/
zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“),
ktorého sa dopustil tým, že nejazdil dostatočne pri pravom okraji vozovky, následkom čoho mal s
vozidlom prejsť do protismeru jazdy, kde sa bočne zrazil s protiidúcim vozidlom. Podľa § 22 ods. 2 písm.
c/ zákona o priestupkoch uložil žalobcovi pokutu vo výške 400 Eur a zákaz činnosti viesť motorové

vozidlá na dobu 6 mesiacov.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu žalobcovi nepriznal.Krajský súd konštatoval, že správne orgány v konaní dostatočne a objektívne zistili skutkový stav veci a
tento aj správne posúdili, preto bolo napadnuté rozhodnutie aj postup žalovaného v súlade so zákonom.

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že pri preskúmavaní rozhodnutia žalovaného sa obmedzil

len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádzal, boli relevantné, najmä kvôli
prameňu, z ktorého vychádzali, alebo či neboli porušené niektoré procesné zásady správneho konania
a ďalej skúmal, či vykonané dôkazy logicky robili možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán
dospel.

Krajský súd uviedol, že z administratívneho spisu žalovaného vyplynulo, že prvostupňový správny orgán
vykonalvovecináležitédokazovanieprocesnelegálnymidôkazmi,atonajmäzáznamdopravnejnehody

zo dňa 6.6.2011, zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, náčrtok z miesta dopravnej nehody
ako i fotodokumentácia z miesta nehody, z ktorých vyplynulo, že úsek cesty, na ktorom došlo k dopravnej
nehode, nebol rovný a cesta sa tam mierne zužuje; v čase nehody (denná doba asi 13.08 hod.) pršalo,
cesta bola mokrá. Z vyjadrenia vodiča nákladného vozidla U. M. a jeho spolujazdca K. V. vyplynulo, že
keďvyšielhoresmerompriSeleneckomkopci,jazdilpripravomokrajicesty,videl,žeoprotijazdilonejaké

vozidlo, ktoré keď sa priblížilo na pomerne krátku vzdialenosť, začalo zrazu prechádzať do protismeru.
On začal uhýbať doprava a brzdiť, vyšiel až na pravý okraj cesty, ale napriek tomu došlo k zrážke. V
spätnom zrkadle videl, že vozidlo pokračovalo smerom na Nitru, on medzitým už stál a keď zistil, že v
jehovozidlekzraneniunedošlo,zavolalpolíciu.Vodičpoškodenéhovozidlanamiestonehodynedošiela
zostal pri vozidle. Žalobca podal do záznamu vysvetlenie, v zmysle ktorého v čase nehody pršalo, cesta

bola mokrá, vozidlo bolo po technickej stránke bez závad, viditeľnosť nebola obmedzená a ako jazdil
v časti pri Seleneckom kopci, myslel si, že jazdí vo svojom jazdnom pruhu, zrazu pred sebou zbadal
nákladné vozidlo a strhol volant doprava, no napriek tomu sa s nákladným vozidlom bočne zrazil. Po
zrážke mu zhasol motor a vozidlo pokračovalo bez brzdenia dolu svahom k Nitre, zastavil asi po 400
metroch. Z doplnenia výpovede vyplynulo, že žalobca jazdil rýchlosťou asi do 90 km/h a ako vyšiel na

horizont kopca, tak zbadal auto a zacítil bočný náraz. Po náraze zostal stáť s autom hneď pod kopcom.
Žalobca tvrdil, že zavinením nehody si nie je istý a podľa jeho názoru neprešiel do protismeru; zároveň
tvrdil, že zápisnica z ohliadky dopravnej nehody obsahuje skutočnosti v rozpore s náčrtkom z miesta
nehody a tiež to, že správny orgán v prvom stupni ho nepoučil podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku.

Krajský súd tieto námietky žalobcu považoval za účelové a v rozpore so zabezpečenými dôkazmi a

samotným spisovým materiálom, nakoľko nesporne účastníci dopravnej nehody, a to vodič M. a jeho
spolujazdecV.zhodnepopisovalipriebehdopravnejnehody.Nebolozrejmé,ktoréskutočnostivzápisnici
obhliadky miesta dopravnej nehody boli v rozpore s náčrtom z miesta nehody a o aké rozpory vo
výpovediach by konkrétne malo ísť. Podľa krajského súdu zo spisu vyplynulo, že ťažiskové úlomky
boli zadokumentované v jazdnom smere smerom na Levice; ostatné úlomky mohli byť vplyvom nárazu

roznesené, avšak žalobca opomenul samotnú jazdu svojho motorového vozidla, keďže i vozidlo Renault
mohlo svojou zotrvačnosťou niektoré menšie úlomky premiestniť a nemožno odhliadnuť ani od samotnej
skutočnosti, že dopravná nehoda sa stala v podstate v špičke cez deň a časť úlomkov mohla byť
roznesená i inými motorovými vozidlami. Krajský súd zhodne so závermi žalovaného konštatoval, že
nešlo o úlomky, ktoré pri ich zabezpečení by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu, lebo

z dokumentácie vyplynulo, že najväčšie úlomky, ktoré boli zanechané na ceste po dopravnej nehode,
boli zadokumentované.

K námietke žalobcu o nepoučení podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, krajský súd vyslovil domnienku,
že táto námietka zrejme smerovala k úkonu žalobcu, ktorý urobil v priebehu súdneho konania, keď súdu
predložil znalecký posudok č. 12/2012.

Z obsahu predloženého znaleckého posudku vyplynulo, že žalobca znalcovi zadal otázky a predložil
mu jemu dostupné písomné podklady. K tomuto znaleckému posudku súd uviedol, že tento nemohol
byť podkladom pre postup súdu v zmysle ust. § 250i ods. 3 O.s.p., keďže znalec v ňom vychádzal
iba z podkladov predložených žalobcom, a naviac riešil v ňom i právne otázky, keď v odpovedi na
úlohu č. 5 konštatuje „že rozhodnutie policajného orgánu o príčine dopravnej nehody U. P., vodičom

vozidla Renault, že prešiel do protismeru a tam narazil do protiidúceho vozidla MAN, technicky nie jeopodstatnené“. Podľa krajského súdu znalec konštatoval a nevylúčil, že z hľadiska technického spôsob
jazdy žalobcu bol nesprávny (odpoveď na úlohu č. 3) a že vzájomná poloha vozidiel v mieste stretu
vzhľadom na spôsob a poškodenie vozidiel nenasvedčovali tomu, že by pred zrážkou vykonali vyhýbací

manéver, pretože v mieste stredového kontaktu sa obe vozidlá pohybovali protismerne tak, že pozdĺžne
osy ich vozidiel a smery vektorov ich rýchlosti boli protismerné - súbežný priebeh. Podľa súdu ak by
vodič M. mal porušiť povinnosti vodiča tak, že nejazdil dostatočne v pravom boku svojho jazdného pruhu
(čo vylučuje výpoveď spolujazdca), toto by iba mohlo zakladať samostatnú zodpovednosť vodiča M. za
porušenie povinnosti vodiča, nie však jeho spoluúčasť na zavinení dopravnej nehody tak, ako je opísaná

v skutku prvostupňového rozhodnutia.

K námietke žalobcu, že žalovaný nevykonal dostatočné dokazovanie pri objasňovaní priestupku, lebo si
nezabezpečil potrebné podklady, a to vyššie uvedený znalecký posudok krajský súd uviedol, že žalobca
podal vysvetlenie podľa § 60 ods. 2 zákona o priestupkoch, teda v štádiu podozrenia zo spáchania
dopravného priestupku a v tomto štádiu neuviedol svoj návrh, aby bol zabezpečený znalecký posudok,
čo by v tomto štádiu ani nebolo možné, avšak bol by to podklad napríklad pre prvostupňový správny

orgán, ktorému vec (spisový materiál) podľa § 60 ods. 3 písm. d/ priestupkového zákona bola predložená
na prejednanie. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so spisovým materiálom v čase pred vydaním
rozhodnutia o uznaní jeho viny ešte pred nariadením ústneho pojednávania, keďže predvolanie riadne
prevzal 15.8.2011, mohol sa oboznámiť s podkladmi a na ústnom pojednávaní predniesť takýto návrh,
čo neurobil. Žalobca bol riadne poučený podľa § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch, z obsahu ktorého

jednoznačne vyplynulo, že aj v tomto štádiu obvinený mohol uplatňovať svoje práva, navrhovať dôkazy
na svoju obhajobu a podávať návrhy.

Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom
stave s tým, že vykonané dokazovanie bolo v dostatočnom rozsahu a náležite vyhodnotené, a preto
podľa § 250i ods. 2 O.s.p. nepovažoval za potrebné ho rozšíriť. Tiež poukázal na judikatúru ESĽP,

ako i nález Ústavného súdu (I.US 402/08, I.US 342/2010), v zmysle ktorých sa nevyžaduje, aby na
každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ktorý by neprivodil
účastníkovi priaznivejší výsledok, ale iba vtedy, ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci.

Z uvedených dôvodov považoval krajský súd rozhodnutie žalovaného za správne, riadne odôvodnené
a vydané v súlade so zákonom na základe dostatočne zisteného skutkového stavu.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a domáhal sa jeho zmeny a zrušenia
rozhodnutia žalovaného.Pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov konania.

Žalobca poukazujúc na ustanovenie § 250i ods. 1 O.s.p. zdôraznil povinnosť správneho súdu

vykonaťdôkazynevyhnutnénadostatočnépreskúmanienapadnutéhorozhodnutia,pričomnevyhnutými
dôkazmi sú predovšetkým také, na základe ktorých možno posúdiť podstatu námietok účastníka konania
alebo dôkazy potrebné na spravodlivé posúdenie jeho tvrdení o tom, že bol ukrátený na svojich právach.
Poukázal na požiadavku tzv. plnej jurisdikcie súdov v rámci správneho súdnictva, v ktorej ide o zákonnú
možnosť súdu preskúmať nielen právnu, ale aj vecnú a skutkovú stránku rozhodnutia, čo predovšetkým

znamená, že súd je oprávnený vykonávať dokazovanie. Teda súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť
obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán.

Žalobca uviedol, že žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nejazdil dostatočne pri
pravom okraji vozovky, následkom čoho prešiel s vozidlom do protismeru jazdy, kde sa bočne zrazil s
protiidúcim vozidlom zn. MAN, čím zapríčinil nehodu. Žalobca tu však zdôraznil, že uvedený záver nebolpodložený žiadnymi relevantnými dôkazmi a teda nebolo zrejmé, z akých dôkazov k nemu žalovaný
dospel.

Žalobca nesúhlasil ani s názorom krajského súdu o nedostatočnosti predloženého znaleckého posudku

z dôvodu, že znalec vychádzal iba z podkladov, ktoré mu boli odovzdané zo strany žalobcu. V
posudku totiž bolo jasne uvedené, z čoho znalec vychádzal. Z posudku vyplynulo, že príčinou
dopravnej nehody z technického hľadiska bol nesprávny spôsob jazdy oboch vodičov, t.j. ich jazdy bez
zabezpečenia dostatočného a bezpečného odstupu od úrovne stredovej čiary vozovky. Taktiež analýza
fotodokumentácie dopravnej nehody nepreukázala, že príčinou dopravnej nehody bol len nájazd vozidla

žalobcu vľavo od stredovej čiary, teda do protismerného jazdného pruhu vozovky.

Nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia žalovaného odôvodňoval žalobca tým, že fotodokumentácia
vyhotovená z miesta dopravnej nehody sa nestotožňovala s obhliadkou miesta dopravnej nehody.
Obhliadka miesta nehody, ani náčrtok, ani iný dôkaz uvádzaný žalovaným, okrem fotodokumentácie,
nepotvrdzovali umiestnenie výstražného trojuholníka na cestu. Bolo preto dôvodné sa domnievať, že
tento bol umiestnený na cestu po vykonaní obhliadky miesta dopravnej nehody ako aj plánikov a

náčrtkov. Teda bol položený na cestu bezprostredne pred vykonaním fotodokumentácie. Vyhotovená
fotodokumentácia z miesta nehody musí potvrdzovať skutočnosti uvedené v obhliadke miesta dopravnej
nehody. Fotodokumentácia ani náčrtok nepreukazujú, že žalobca prešiel do protismeru, pričom toto
tvrdenie vyvrátil aj znalec v predloženom posudku.

Žalovaný tvrdil, že vodič vozidla MAN zastavil s vozidlom na mieste zrážky pri pravom okraji cesty v

dôsledku vyhýbavého manévru doprava. Tieto tvrdenia žalovaného však opäť vyvracia posudok, ako aj
fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody. Žalovaný si protirečil, keď na jednej strane tvrdil, že vodič
vozidla MAN zastavil na mieste dopravnej zrážky a na druhej strane konštatoval, že vodič vozidla MAN
pri brzdení nemusel vyvolať taký brzdný účinok, ktorý by na komunikácii zanechal šmykovú stopu. Pokiaľ
by teda bola pravda, že vodič vozidla MAN zastavil s vozidlom na mieste dopravnej zrážky, tak by nebol

problém presne označiť miesto zrážky vozidiel, teda miesto dopravnej nehody, ale tento pokračoval v
jazde a zastavil s vozidlom ďalej od miesta nehody.

Znalec spochybnil aj tvrdenie žalovaného, že podľa rozptylu úlomkov plastov mohol žalovaný vyvodiť
záver, že k stretu vozidiel došlo v priestore pravého jazdného pruhu vozidla MAN. Žalobca poukázal
na vyjadrenie vodiča vozidla MAN, že na mieste činu manipuloval s dôkazmi. Policajný orgán na

mieste dopravnej nehody, prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný sa nevysporiadali s otázkou
bezdôvodnej manipulácie s dôkazmi po dopravnej nehode vodičom vozidla MAN. Vodič vozidla MAN
teda konal v rozpore s ust. § 66 ods. 2 písm. e/ zákona o cestnej premávke, keď nevyznačil na ceste
miesto odkiaľ dvierka premiestnil.

Žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.2.2011, sp. zn.

3Sžo/133/2010, podľa ktorého: „Ak sú pochybnosti o príčinách dopravnej nehody, je táto skutočnosť
dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a postihu za priestupok proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. e) zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisov z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci...“.

Opätovne žalovanému vytkol, že nebol riadne poučený v zmysle § 33 ods. 1 Správneho poiradku. Podľa

žalovaného postačovalo poučenie podľa § 73 ods. 1 a ods. 2 zákona o priestupkoch, pretože toto v
širšom slova význame obsahuje aj poučenie podľa správneho poriadku. V súvislosti s uvedeným žalobca
citoval z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 22/2002: „Ak vydaniu rozhodnutia predchádzal taký
postup správneho orgánu, ktorý možno označiť za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila
nerešpektovaním základného práva sťažovateľov, napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné

právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1.“Žalobca ďalej namietal vyjadrenie žalovaného, že žalobca nezastavil s vozidlom bezprostredne po
dopravnej zrážke a s týmto pokračoval ďalej v jazde celkovo 400 metrov. Pripomenul, že toto konanie
možnoodôvodniťskutočnosťou,kedyprivyradeníčinnostimotoražalobcovhovozidla(zdôvoduzrážky),

došlo k vyradeniu činnosti posilňovača bŕzd, čím sa intenzita brzdnej dráhy neprimerane zväčšuje. Preto
bolo vozidlo žalobcu zastavené cca 300 m od miesta zrážky, ako bolo uvedené v zápisnici o ohliadke
miesta dopravnej nehody. Žalovaný uvádza celkovo 400 m, nedal si pritom námahu, aby uvedené
konfrontoval so zápisnicou o ohliadke miesta dopravnej nehody. Vyjadrenie žalovaného, že vodič vozidla
MAN oznámil udalosť na linku 158, vyznievalo v celom kontexte zavádzajúco, keďže rovnako žalobca

oznámil telefonicky vznik dopravnej nehody.

Podľa názoru žalobcu žalovaný pochybil pri vykonávaní ohliadky miesta činu, keďže ju nevykonal
a nezachytil tak, ako situácia skutočne po nehode nastala a teda nezachytil všetky dôkazy, o ktoré
sa žalovaný opieral. Fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody nezodpovedala skutočnostiam,
ktoré nastali po nehodovej udalosti. Taktiež ohliadka miesta dopravnej nehody nezodpovedala
vyhotovenej fotodokumentácii. Čas vyhotovenia fotodokumentácie nehody nezodpovedal skutočnému

času vykonania fotodokumentácie nehody. V priestupkovom spise sa nenachádzal záznam o tom, že
by bol fotoaparát, ktorým bola vykonávaná fotodokumentácia dopravnej nehody, poškodený.

Žalobca zdôraznil, že nebolo jeho snahou akýmkoľvek spôsobom vyhnúť sa právnej zodpovednosti
za spáchaný dopravný priestupok, ako konštatoval žalovaný; naopak žalobca považoval postup
žalovaného za taký, ktorým sa tento snažil za každú cenu obhajovať svoj nezákonný postup, pričom

svoje rozhodnutie oprel o dôkazy, ktoré nepotvrdili ani nepreukázali, že k dopravnej nehode došlo tak,
ako to uviedol, pričom závery žalovaného spochybnil aj súdny znalec tvrdiac, že k dopravnej nehode
nemohlo dôjsť tak, ako uviedol žalovaný.

Žalobca preto trval na tom, že zo strany správnych orgánov nebol skutkový a skutočný stav veci zistený
riadne a rozpory neboli odstránené tak, aby bolo rozhodnutie žalovaného jasné a presvedčivé.

III.

Stručné zhrnutie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne
správny potvrdiť a v plnej miere sa s ním stotožnil.

Žalovaný k predloženému znaleckému posudku uviedol, že tento vypracoval znalec na základe žiadosti

žalobcu, pričom krajský súd sa ním riadne zaoberal a preskúmal ho a uviedol, že znalec v ňom
vychádzal iba z podkladov predložených zo strany žalobcu, kde naviac riešil aj právne otázky, ktoré mu
neprináležia, s čím sa stotožnil aj žalovaný.

Žalovaný uviedol, že žalobcovi bola daná možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k získanému
podkladu i k spôsobu jeho zistenia, avšak tento nemal žiadne doplňujúce návrhy, pričom v žalobe už

poukazovalnaznalca.Dodal,ževprocesnoprávnychvzťahochmásprávnyorgánnadradenépostavenie
vo vzťahu k účastníkom konania, z čoho vyplýva skutočnosť, že správny orgán je oprávnený vykonávať
dôkazy aj rozhodnúť, ktoré dôkazy netreba vykonať. Takto postupuje správny orgán najmä vtedy, ak
by išlo o preukazovanie skutočnosti zjavne nepotrebných, nadbytočných, alebo praxou ustálených.
Z uvedeného dôvodu námietky ohľadom znaleckého posudku považoval žalovaný za nedôvodné a

bezpredmetné, pričom znaleckým posudkom sa žalovaný zaoberal aj v návrhu na obnovu konania.

K tvrdeným vadám rozhodnutia žalovaný vyjadril názor, že zo strany žalobcu išlo len o špekuláciu a jeho
ničím nepodložené tvrdenie, zvlášť keď tento po zrážke s nákladným vozidlom MAN ďalej pokračoval
v jazde a zastavil až po cca 400m.Nesúhlasil s názorom žalobcu, že žalovaný si v napadnutom rozhodnutí protirečil; mal za to, že zo strany
žalobcu išlo o mylné ponímanie situácie a že tento zrejme nerozumel významu použitej argumentácie
vo vzťahu k uhýbavému manévru vodiča nákladného vozidla MAN, kde v rozhodnutí poukazoval na

skutočnosť, že vodič vozidla MAN pri brzdení nemusel vyvolať taký brzdný účinok, ktorý na komunikácií
by zanechal šmykovú stopu vzhľadom na svoju rýchlosť jazdy a skutočnosť, že sa jednalo o vozidlo
kategórieN3sprevádzkovouhmotnosťou8000kg,ktorévykonávalouhýbavýmanéverdopravascieľom
zabránenia vážnejšej dopravnej zrážke pri súčasnom brzdení, ktorú kolíziu vyvolal žalobca. Zanechanie
brzdnej stopy na vozovke by bolo možné pri intenzívnom prudkom brzdení a vyvolanom šmyku, avšak s

takým vozidlom by sa až nepravdepodobne vykonával uhýbavý manéver doprava a nezostalo v takom
postavení,akotovyplynulozfotodokumentácie,čovprípade,žebyktejtoduchaprítomnostiavčasnému
zareagovaniu zo strany vodiča vozidla MAN nedošlo, tak by v konečnom dôsledku došlo k vážnejšiemu
rozsahu následkov dopravnej nehody.

Podľa žalovaného boli dôkazy vyhodnotené správne, napadnuté rozhodnutie o merite veci bolo v
intenciách zákona a spáchanie priestupku žalobcom bolo dostatočne preukázané spisovým materiálom.

Pri rozhodovaní o merite veci žalovaný vychádzal zo základných zásad správneho konania. Dodal, že
so skutkovými a právnymi závermi správnych orgánov na základe podnetu preskúmania zákonnosti
žalobcom sa stotožnila aj okresná a krajská prokuratúra.

IV.

Argumentácia rozhodnutia žalovaného

Prvostupňový správny orgán uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona o priestupkoch, pretože svojím konaním
porušil ustanovenie § 9 ods. 1/ s poukazom na § 137 ods. 2 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení tým, že ako vodič vozidla Renault
EČV: O. po ceste 1/51 smerom na Nitru nejazdil dostatočne pri pravom okraji vozovky, následkom čoho

prešiel s vozidlom do protismeru jazdy, kde sa bočne zrazil s protiidúcim vozidlom vodiča M. značky
MAN, EČV: V., čím zapríčinil dopravnú nehodu. Podľa § 22 ods. 2 písm. c/ zákona o priestupkoch boli
žalobcovi uložené sankcie vo forme pokuty vo výške 400 Eur a zákazu činnosti viezť motorové vozidlo
po dobu 6 mesiacov.

Prvostupňový správny orgán vychádzal zo záznamu dopravnej nehody zo dňa 6.6.2011, zápisnice o

obhliadke miesta dopravnej nehody, náčrtku z miesta nehody na ceste, ako i z fotodokumentácie, z
ktorých dospel k vyššie uvedenému záveru.

O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu rozhodol žalovaný tak, že ho zamietol
a napadnuté rozhodnutie potvrdil. K námietke žalobcu, ktorou vyvracal tvrdenie žalovaného, že nejazdil
dostatočne pri pravom okraji vozovky, uviedol, že práve z fotodokumentácie a náčrtku bolo zrejmé, že

zadokumentované stopy svedčili o skutočnosti, že ku zrážke vozidiel došlo zo smeru jazdy účastníka
konania v protismernej časti vozovky. Toto vyplynulo aj z výpovede vodiča M. a jeho spolujazdca V..
Zo samotnej výpovede žalobcu bolo zrejmé, že polohou svojho vozidla v čase pred zrážkou si nebol
istý, nakoľko uviedol, že „...ako som jazdil v časti pri Seleneckom kopci, tak si myslím, že som jazdil vo
svojom jazdnom pruhu, zrazu som pred sebou zbadal nákladné vozidlo...“.

K tvrdenej manipulácii s najväčším úlomkom (dverami z boku vozidla vodiča M.) došlo, čo však v
listinných dôkazoch bolo zaznamenané.

K procesným okolnostiam správneho konania v odvolaní, ktoré účastník konania namietal, uviedol,
že správny orgán zamietol podané návrhy splnomocneného zástupcu, nakoľko tieto nepovažoval za
relevantné a boli dostatočne v listinných dôkazoch nachádzajúcich sa v predmetnom spisovom materiáli

obsiahnuté a ich ďalšie zisťovanie by nijako nedopomohlo v konaní.K uloženým saknciám žalovaný uviedol, že pri určení druhu sankcie a jej výmery prihliadol na závažnosť
priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný,
na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten istý

skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. Odvolací orgán, s prihliadnutím na závažnosť
priestupku a mieru jeho závažnosti, dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán uložil sankciu za
priestupok, pričom pri určovaní výšky a druhu sankcie prihliadal na okolnosti, ktoré majú na výšku a
druh sankcie vplyv a tieto v odôvodnení rozhodnutia rozpísal. Určenie výšky sankcie v rámci určeného
rozpätia bolo výsledkom správneho uváženia. Odvolací správny orgán dospel k záveru, že uloženie

sankcie pokuty a zákazu činnosti za porušenie pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom bude na
účastníka konania dostatočne výchovne pôsobiť, bude viesť k jeho náprave a splní u neho prevýchovný
charakter(individuálnaprevencia.Uloženásankciamázároveňpôsobiťnapredchádzanieprotiprávneho
konania a primerane chrániť spoločnosť (generálna prevencia). Preto odvolací správny orgán vzhľadom
na generálnu a individuálnu prevenciu považoval sankciu uloženú prvostupňovým správnym orgánom
účastníkovi konania za opodstatnenú a adekvátnu

V.

Právny názor NS SR

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu
odvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte

rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote
(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250ja
ods. 1 O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po
neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,
že podanie odvolania bolo dôvodné a preto rozsudok súdu prvého stupňa z nižšie uvedených dôvodov

zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím zrušil a vec
mu vrátil na nové konanie.

Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení
rozhodnutia ORPZ, ODI Nitra, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22
ods.1písm.g/zákonaopriestupkoch,pretoženejazdildostatočnepripravomokrajivozovky,čímzapríčil

stret s protiidúcim vozidlom a zavinil tak dopravnú nehodu.

Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu tvrdiac, že správne orgány nijakým spôsobom
vierohodne nepreukázali, že k stretu vozidiel došlo výlučne porušením povinnosti to strany žalobcu.

Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil so žalobou súdu prvého stupňa aj znalecký posudok č.
12/2012 vypracovaný Ing. L. N., znalcom z odboru doprava cestná. Z uvedeného posudku o.i. vyplynul

záver, že ku kontaktu vozidiel mohlo dôjsť v priestore stredovej čiary vozovky, s presnosťou 0,2m na
obe strany, presnejšie však nebolo možné lokalizovať miesto stretu, ďalej záver, že ani jedno vozidlo
nebolo v čase streu vo vyhýbacom manévri vpravo (napriek tvrdeniam vodičov oboch vozidiel), ako
aj skutočnosť, že príčinou nehody z technického hľadiska bol nesprávny spôsob jazdy oboch vodičov
bez zabezpečenia dostatočného odstupu od stredovej čiary, pričom analýzou fotodokumentácie nebolo

možné dôjsť k jednoznačnému záveru o tom, že nehodu zapríčil len vodič vozidla Renault.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje
záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný
správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.Podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona o priestupkoch sa priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečností a plynulosti cestnej
premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda.

Podľa § 9 ods. 1 zákona o cestnej premávke vodič je povinný na vozovke alebo v jazdnom pruhu jazdiť
vpravopripravomokrajivozovkyalebojazdnéhopruhu;toneplatípriobchádzaní,predchádzaní,otáčaní
alebo odbočovaní.

Podľa 137 ods. 2 písm. c/ zákona o cestnej premávke porušením pravidiel cestnej premávky závažným
spôsobom je také porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda
alebo nesplnenie si povinností účastníka dopravnej nehody alebo škodovej udalosti.

Podľa § 51 zákona zákona o priestupkoch ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak,
vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 32 ods. 1 zákona Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov.

Zo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca ako aj vodič vozidla zn. MAN tvrdili, že predtým, ako
došlo k stretu ich vozidiel, vykonali vyhýbací manéver vpravo, aby zabránili zrážke. Správny orgán sa
však priklonil k tomu, že takýto manéver vykonal len vodič vozidla MAN, pričom tomu nasvedčovala aj
výpoveď jeho spolujazdca. Bez bližšieho zdôvodnenia však správny orgán neveril obdobnému tvrdeniu
žalobcu. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že ani jedno vozidlo nevykonávalo vyhýbaci manéver

vpravo. Žalovaný ďalej vychádzal z náčrtku a z fotodokumentáie z miesta nehody, z ktorých si vyvodil
záver o tom, že nehodu zapríčinil výlučne žalobca tým, že nejazdil dostatočne vpravo. Žalobca však od
počiatku tvrdil, že tento záver nie je jednoznačný a nebol ničím podložený. Znalec v posudku dospel k
záveru, že nebolo možné určiť presne pozíciu vozidiel, obe vozidlá sa nachádzali pri stredovej čiare, s
odchýlkou 0,2m na jednu alebo druhú stranu.

Jednou z povinností správneho orgánu v priestupkovom konaní je jeho povinnosť zistiť presne a úplne
skutočný stav veci - to znamená objasniť okolnosti skutku a zistiť stav veci tak, aby neexistovala
pochybnosť o tom, že sa skutok stal.

V danom prípade žalobca v správnom konaní trval na svojej verzii a tvrdil, že správny orgán bez
riadneho dokazovania a odstránenia všetkých pochybností dal prednosť verzii jedného z účastníkov

konania, zatiaľ čo jeho verziu zamietol ako nepravdivú. Správny orgán pritom nevysvetlil a nezdôvodnil,
prečo nepovažoval tvrdenie žalobcu za vierohodné, resp. prečo ho nepripustil aspoň ako možné alebo
pravdepodobné. Pritom žalovaný určitým spôsobom pozmenil (spochybnil?) skutočnosti vyplývajúce z
administratívneho spisu, že žalobca zastal 300m od nehody (žalovaný opakovane uvádzal 400m), avšak
nie preto, že by chcel z miesta nehody odísť ale preto, že jeho vozidlo nebolo možné v dôsledku nárazu

ihneď zastaviť (spôsob, akým to žalovaný prezentoval v rozhodnutí aj vo vyjadreniach, vytváral dojem,
že žalobca z miesta nehody odišiel, nezastal bezprostredne po nehode). Podľa názoru odvolacieho
súdu žalovaný nevyprodukoval žiaden jednoznačný dôkaz svedčiaci o tom, že k stretu vozidiel došlo v
priestore vozidla MAN.

Správne orgány podľa názoru odvolacieho súdu opomemuli základnú úradnú povinnosť orgánov

objasňujúcich priestupok - z úradnej povinnosti, prihliadajúc na práva obvineného z priestupku,
zabezpečiť, vykonať a vyhodnotiť dôkazy tak, aby bol skutkový stav bezpochybne zistený a preukázaný
a to najmä za situácie, keď žalobca od počiatku nesúhlasil so zisteniami, z ktorých vychádzalo
preskúmavané rozhodnutie.Odvolací súd zdôrazňuje, že úlohou príslušníkov PZ nie je za každú cenu usvedčiť vodiča zo spáchania
priestupku, ale v prvom rade objektívne zistiť skutkový stav a až potom, keď už niet ani najmenších
pochybností o tom, že sa skutok nemohol stať inak, môže uznať páchateľa skutku vinným a potrestať ho.

Odvolací súd konštatuje na rozdiel od súdu prvého stupňa, že existujú pochybnosti o porušení
dopravných predpisov žalobcom. Správne orgány rozhodli bez toho, aby existoval dôkaz jednoznačne
svedčiaci o vine žalobcu. Žalobca sám nechal vyhotoviť znalecký posudok, ktorý podľa názoru
odvolacieho súdu, dostatočne spochybnil záver žalovaného, že jediným vinníkom nehody bol žalobca.
Hoci uvedený posudok nebol predložený v správnom konaní, odvolací súd naň prihliadol, nakoľko

je z neho zrejmé, že skutkový stav, z ktorého vychádzal žalovaný, nebol dostatočne a bezpochybne
preukázaný. Krajský súd znižoval hodnovernosť posudku a s týmto názorom sa vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu stotožnil aj žalovaný, tvrdiac, že znalec vychádzal len z podkladov poskytnutých mu žalobcom.
Z posudku je však zrejmé, že podklady, z ktorých vychádzal (poloha vozidiel, ich poškodenie, polohy
úlomkov na vozovke, výpovede účastníkov nehody...) boli totožné, z akých vychádzal pri hodnotení
skutkového stavu žalovaný. Rovnako nemožno uvedený posudok odmietnuť ako dôkaz v konaní púhym

tvrdením, že znalec v ňom vyslovil aj právne závery. Podľa odvolacieho súdu konštatovanie znalca, že
„...rozhodnutie policajného orgánu o príčine dopravnej nehody U. P., vodičom vozidla Renault, že prešiel
do protismeru a tam narazil do protiidúceho vozidla Man, technicky nie je opodstatnené...“ nemožno
považovať za riešenie právnej otázky. Znalec len vyslovil záver, že z poskytnutých vstupných informácií
(totožných s tými, z ktorých vyvodzoval závery žalovaný) nebolo možné dôjsť k záveru o zapríčinení

nehody výlučne žalobcom.

Podľa názoru odvolacieho súdu má uvedený znalecký posudok rovnakú dôkaznú váhu ako ostatné
dôkazy a nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu skutočnosť, že nebol vyhotovený
na žiadosť správneho orgánu.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru o tom, že zistený skutkový stav,

z ktorého vychádzal žalovaný, nebol dostačujúci na vyvodenie jednoznačného záveru o výlučnom
zavinení dopravnej nehody žalobcom. V prípade, keď existuje čo len pravdepodobná možnosť, že k
nehode nedošlo len zavinením zo strany žalobcu, teda že sa skutok stal inak, ako to ustálil žalovaný
(čo z dodatočne doloženého znaleckého posudku vyplynulo) a zároveň sa správnemu orgánu nepodarí
bezpochybne preukázať výlučné zavinenie nehody žalobcom, bude nevyhnutné zastaviť priestupkové

konanie so zreteľom na ustanovenie § 76 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch a zásadu prezumpcie
neviny, ktorá zahŕňa aj zásadu „in dubio pro reo“ uvedenú v ustanovení § 73 ods. 1 zákona o
priestupkoch, prípadne bude musieť žalovaný dokazovať mieru zavinenia u oboch účastníkov nehody.

NajvyššísúdSlovenskejrepublikynapodkladetýchtozistenípovažovalskutkovýstavzaneúplnezistený
a preto s poukazom na § 250ja ods. 3 veta prvá v spojení s § 250j ods. 2 písm c/ O.s.p. rozhodol tak,

ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom
odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods. 1
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní úspešnému

žalobcovi priznal ich náhradu v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške 689,85
Eur podľa vyčíslenia právneho zástupcu žalobcu za päť úkonov právnej služby (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na súd - vyjadrenie žalobcu z 2.7.2012,
účasť na pojednávaní dňa 12.3.2013, účasť na pojednávaní dňa 28.5.2013, písomné podanie na súd -
odvolanie) á 130,16 (za jeden úkon právnej služby) + 7,81 Eur (režijný paušál za každý úkon) v celkovej

sume 689,85 Eur, ktorú sumu je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcovi žalobcu č.
XXXXXXXXXX/XXXX vedený v Z. V. a.s.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.