Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/838/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214805
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214805.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Žilina, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 8C/258/2012-140 zo dňa 19. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým si voči odporcovi uplatnil
právo na zaplatenie sumy 125,- Eur z titulu majetkovej škody a sumy 289,51 Eur z titulu nemajetkovej
ujmy, ktoré mu boli spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin, ktorý o žiadosti
na udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 157 dní.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z pripojeného spisu 17Er/3493/2010 mal preukázané, že
exekučnýmtitulombolrozhodcovskýrozsudok.Žiadosťovydaniepovereniapresúdnehoexekútorabola

súdu doručená dňa 19.7.2010 a dňa 21.9.2010 uznesením bola žiadosť zamietnutá, nakoľko exekučný
titul bol v celom rozsahu nevykonateľný. Uznesenie bolo navrhovateľovi prostredníctvom právneho
zástupcu doručené dňa 27.9.2010.
Z exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že potom, čo dňa 19.07.2010 Okresný súd Martin prijal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydal dňa 21.09.2010 rozhodnutie, ktorým túto
žiadosť zamietol. V takomto konaní súdu nie je možné vidieť zbytočné prieťahy. Súčasne však podľa
presvedčenia súdu škoda, ak vôbec navrhovateľovi vznikla, nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti

s takýmto nesprávnym úradným postupom, teda s postupom súdu, ktorý predchádzal rozhodnutiu o
zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia. Takáto škoda mohla vzniknúť v príčinnej súvislosti
s vydaným rozhodnutím, z čoho vyplýva, že logicky mohla vzniknúť ako následok rozhodnutia súdu. V
tejto súvislosti však súd poznamenáva, že navrhovateľ síce napadol predmetné rozhodnutie odvolaním,
avšak v odvolacom konaní riadne nepokračoval, odvolanie zobral späť, v dôsledku čoho došlo k
zastaveniu odvolacieho konania a k nadobudnutiu právoplatnosti predmetného uznesenia a následne
aj k zastaveniu exekúcie. Navrhovateľ neprodukoval dôkaz, že by k zrušeniu predmetného rozhodnutia

došlo na základe iného opravného prostriedku a ak navrhovateľ chcel v konaní predložiť znalecký
posudok, ktorý by reagoval na daný postup súdu z pohľadu medzinárodného práva, najmä európskeho
práva, a smernice Rady 93/13 EHS, mal tak urobiť v exekučnom konaní v rámci odvolacieho konania
a nie v tomto konaní. Keďže v tomto konaní opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu avýsledku úvah súdu, teda vyššie uvádzaného uznesenia súdu, by znamenalo neprípustné porušenie
zásady dvojinštančnosti súdneho konania a preskúmavanie právoplatného rozhodnutia mimo rámca
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré zákon pripúšťa. Ak teda navrhovateľ bol nespokojný s

rozhodnutím súdu o žiadosti exekútora na vydanie poverenia vo veci, kde vystupoval ako oprávnený,
mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto, pre neho nevýhodného rozhodnutia všetkými dostupnými
právnymi prostriedkami. Voči predmetnému uzneseniu bolo totiž prípustné odvolanie, o čom bol
navrhovateľ riadne poučený v predmetnom uznesení.
Navyše si v súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom

z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd dovoľuje poznamenať, že právne
záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom
vestníku Európskej únie (kam patria aj právne záväzné akty sekundárneho práva Európskej únie, ako
nariadenia, smernice a rozhodnutia, ale aj judikatúra súdneho dvora) sú v zmysle ustanovenia § 121
O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia.
Vzhľadom na konštatované, takýto dôkazný návrh javil sa byť ako neúčelný a vzhľadom na preukázaný

skutkový stav veci irelevantný pre právne posúdenie nároku.
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešným účastníkom bol odporca, ktorý
si neuplatnil trovy konania, a zo spisu mu trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal

jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahrňujúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti prvostupňovému súdu vytýkal, že ako navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom a prednesom a navrhnúť dôkaz na
podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Súd

vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám.
Riadneavčaspožiadaloodročeniepojednávania.Súdsavšaknedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom
predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., v dôsledku čoho viedol

pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že
trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní.
Zároveň poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiachnasvedčujúcichtomu,žesudcuktorémubolavecpridelenánaprejednaniearozhodnutie
je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod

na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo vydané v rozpore s
ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore
s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na
nestranný súd. Tiež poukázal na ust. § 15 O.s.p..

Okrem toho, súdu prvého stupňa vytýkal viacero omylov, z ktorých „príkladne“ uviedol konštatovanie
súdu, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Za nepochybne preukázaný považoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu, ktorý bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol
o jeho návrhu v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup súdu spočíval hneď v niekoľkých

skutočnostiach, nielen v jednej z nich, konajúci sudca sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu, v napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie
nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti tomuto rozhodnutiu podáva odvolanie. Súd bol povinný
rozhodnúť osobitne, pred samotným rozhodnutím vo veci samej.
Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
Vytýkal, že súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a preto túto

nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.V odôvodnení rozhodnutia sa súd zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka
(povinného). Súd však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na

udržiavanie a správy informačného systému a výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, poštovné a telekomunikačné výdaje. Nesúhlasí
s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, keď pravým
právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu. Hodlal predložiť dôkazy
o výške majetkovej ujme prostredníctvom znaleckého posudku, súd však dokazovanie neprípustne

skrátil len na dôkazy vykonané ex offo. Ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
preto je v tejto časti rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom,
že majetková škoda nevznikla. Súd sa nedostatočne oboznámil so znaleckým posudkom, z ktorého
jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z
vykonaného dokazovania. Preto sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil, o podstatne a rozsahu podnikateľského rizika a o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora.

Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.), rozsudok okresného

súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo
byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o
ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, respektíve sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť a
bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti sú potom

ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezpredmetné.

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ ani jeho právny zástupca nezúčastnili stanoveného termínu
pojednávania vo veci určeného na deň 19.09.2014. Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie

na pojednávanie riadne doručené dňa 08.08.2014. Dňa 11.09.2014 podal žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu. Elektronickou poštou dňa 17.09.2014 bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa oznámené, že
pojednávanie sa vykoná. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§
119 ods. 1 O.s.p.), čo zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa

o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie
predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.

Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Cdo/116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas

súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú
adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Nakoľko však navrhovateľ neospravedlnil
svoju neúčasť a ani nežiadal odročiť pojednávanie (z akýchkoľvek dôvodov), okresný súd nemal dôvod
postupovať v zmysle citovaného ustanovenia.Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu, že navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti

a zákonný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Odvolateľ v odvolaní neuviedol
žiadne iné (ďalšie) okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom
posúdenia nadriadeného súdu. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06.02.2013) vo vzťahu k neúspešným ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Krajský súd Žilina uznesením č.k. 9NcC/448/2013-67 zo dňa 31.10.2013 nevylúčil zákonného sudcu
JUDr. Dušana Pagáča z prejednávania a rozhodovania veci. Pokiaľ by aj neexistovalo žiadne vyjadrenie
nadriadeného súdu o tom či sú splnené podmienky na rozhodovanie o (ne)vylúčení zákonného sudcu,
odvolací súd môže posúdiť túto otázku samostatne. Krajský súd však v skutočnosti, že škoda mala
navrhovateľovi vzniknúť postupom okresného súdu, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu,

nevidí dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu z prejednávania aj rozhodovania veci. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah
v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom
vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený
princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri

ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom
súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia
ako reprezentanti verejnej moci by tak apriórne stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne
schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným.
Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého

vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné
vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu,

na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú
nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 1Nc 86/2011 zo dňa 24. novembra 2011).
Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na
ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal a nerozhodoval

v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k
veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Dušana Pagáča z prejednávania
a rozhodovania predmetnej veci.

Bezpredmetná je odvolacia námietka, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania,

nakoľko zo spisu vyplýva, že vo veci bolo nariadené pojednávanie, o ktorom bola spísaná aj riadna
zápisnica dňa 19.09.2014.

Nedôvodná je aj odvolacia námietka navrhovateľa o povinnosti súdu rozhodnúť o návrhu rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., keďže odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné

vyjadrenie k žalobnému návrhu. Vydať rozsudok pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. je
možnosťou, nie povinnosťou okresného súdu. Takéto riešenie prichádza do úvahy iba v prípade, ak
navrhovateľom tvrdený skutkový stav, ktorý sa stáva skutkovým základom rozsudku, považuje súd za
nesporný. V danej veci to však konštatovať nemožno.

Vo väzbe na samotné meritórne posúdenie daného prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Navrhovateľ v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo
vzťahu k vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na
všeobecné konštatovanie „nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach, konajúci súd sa musí

vysporiadaťsovšetkýmivytýkanýmizložkaminesprávnehoúradnéhopostupu“,ktorésúlenopakovaním
žalobného návrhu, a to bez relevantnej reakcie na konkrétne nosné dôvody meritórneho rozhodnutia,
ktoré sa s vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu vysporiadalo vo vecnej rovine.Odvolací súd nemôže v sporovom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka a
formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, respektíve preskúmavať rozhodnutie na základe iných
než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Zároveň však platí aj úsudok, že nie je

prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu
odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo

nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V odvolacej námietke však navrhovateľ
poukazuje, že škoda mu mala vzniknúť správou pohľadávky a rôznymi administratívnymi úkonmi.
Preto odvolacie námietky navrhovateľa, že „nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla“, „súd opisuje škodu, ktorá vznikla v
príčinnejsúvislostiskonanímdlžníka“,„súirelevantnéúvahysúduopodstatearozsahupodnikateľského

rizika“, „sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora“ a pod. sú bezpredmetné.
Odvolací súd preto nemá právny dôvod, respektíve možnosť zaoberať sa touto námietkou, nakoľko
nemápodkladvnapadnutomrozhodnutí.Takétotvrdenieokresnýsúdneurobilaideozjavnépochybenie
odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že
„konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy

aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania“ uvedené nemá podklad v napadnutom rozhodnutí, nakoľko o tejto otázke okresný súd vôbec
nerozhodoval a z obsahu spisu vyplýva, že takýto návrh zo strany navrhovateľa ani nebol podaný.
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia korešponduje
aj s vysloveným právnym názorom v Nálezoch Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 245/2013-17, II. ÚS
112/2013-17, v ktorých bolo vyslovené, že v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom
ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. V takýchto prípadoch

je teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ďalej ústavný súd tiež
konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm.

c) (t. j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov
neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 týkajúca sa udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska zápisnica, bola do
Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009

Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, a to s účinnosťou od 1. júna 2010.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa na danú exekučnú vec nedotýkala 15-dňová zákonná lehota.
Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora v časovom rozpätí 2 mesiacov od podania žiadosti,

čo nemožno vyhodnotiť ako prieťah v konaní. Nakoľko teda vo veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup, ako prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, nebol dôvod, aby sa odvolací súd zaoberal odvolacou námietkou ohľadne znaleckého posudku,
predloženého na preukázanie výšky škody.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok vo veci samej aj odvolaním výslovne nenapadnutý,
ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.

Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu žiadne trovy v súvislosti
s odvolacím konaním nevznikli.Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.